C-114/24

62024CJ0114

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 3. júla 2025 ( *1 )

„Odvolanie – Arbitrážna doložka – Siedmy rámcový program v oblasti výskumu, technického rozvoja a demonštračných činností (2007 – 2013) – Projekt SANAD – Výdavky na pracovníkov – Oprávnené náklady – Žiadosť o vrátenie prostriedkov – Oznámenie o dlhu – Článok 41 Charty základných práv Európskej únie – Zásada riadnej správy vecí verejných – Nahradenie odôvodnenia – Článok 47 Charty základných práv – Právo na účinnú súdnu ochranu – Dôkazné bremeno – Proporcionalita“

Vo veci C‑114/24 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 13. februára 2024,

v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis, sudcovia N. Jääskinen (spravodajca), A. Arabadžiev, M. Condinanzi (spravodajca) a R. Frendo,

generálna advokátka: J. Kokott,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,

vyhlásil tento

Článok 125 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2018/1046 z 18. júla 2018 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, o zmene nariadení (EÚ) č. 1296/2013, (EÚ) č. 1301/2013, (EÚ) č. 1303/2013, (EÚ) č. 1304/2013, (EÚ) č. 1309/2013, (EÚ) č. 1316/2013, (EÚ) č. 223/2014, (EÚ) č. 283/2014 a rozhodnutia č. 541/2014/EÚ a o zrušení nariadenia (EÚ, Euratom) č. 966/2012 ( Ú. v. EÚ L 193, 2018, s. 1 , ďalej len „nariadenie o rozpočtových pravidlách z roku 2018“), s názvom „Formy príspevku Únie“ stanovoval:

„1. Príspevky [Európskej ú]nie v rámci priameho, zdieľaného a nepriameho riadenia pomáhajú dosiahnuť cieľ politiky Únie a špecifikované výsledky a môžu mať jednu z týchto foriem:

a)

financovanie, ktoré nie je spojené s nákladmi na príslušné operácie, a to na základe:

i)

splnenia podmienok stanovených v pravidlách platných v jednotlivých odvetviach alebo rozhodnutiach [Európskej k]omisie alebo

d)

jednorazové platby pokrývajúce vo všeobecnom vyjadrení všetky alebo určité osobitné kategórie oprávnených nákladov, ktoré sú vopred jasne určené;

e)

paušálne financovania pokrývajúce osobitné kategórie oprávnených nákladov, ktoré sú vopred jasne určené, uplatnením percentuálnej sadzby;

f)

kombinácia foriem uvedených v písmenách a) až e).

2. Ak je to možné a vhodné, jednorazové platby, jednotkové náklady alebo paušálne sadzby sa určia takým spôsobom, aby sa mohli platby, ktoré s nimi súvisia, vykonať hneď, ako sa dosiahnu konkrétne výstupy a/alebo výsledky.

3. Pokiaľ nie je v základnom akte ustanovené inak, použitie jednorazových platieb, jednotkových nákladov alebo paušálneho financovania sa schváli rozhodnutím zodpovedného povoľujúceho úradníka, ktorý koná v súlade s internými pravidlami dotknutej inštitúcie Únie.

…“

4

Článok 182 nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2018 s názvom „Celkové jednorazové platby“ znel:

„1. Jednorazová suma uvedená v článku 125 ods. 1 prvom pododseku písm. d) môže pokrývať celé oprávnené náklady na akciu alebo pracovný program (‚celková jednorazová platba‘).

2. Frekvencia a rozsah overovaní a kontrol môže okrem iného závisieť od povahy akcie alebo prijímateľa vrátane minulých nezrovnalostí alebo podvodov, ktoré mu možno pripísať.

3. Podmienky vedúce k uhradeniu jednorazových platieb, jednotkových nákladov alebo paušálnych sadzieb si nevyžadujú podávanie správ o nákladoch, ktoré prijímateľ skutočne vynaložil.

4. Vyplatenie grantu na základe jednorazových platieb, jednotkových nákladov alebo paušálneho financovania sa nedotýka práva na prístup k povinným záznamom prijímateľov na účely uvedené v článkoch 129 a 184.

5. Na účely overovaní a kontrol uvedených v odseku 1 tohto článku sa uplatňuje článok 186 ods. 3 písm. a) a b).“

Belgické právo

6

8

Článok 1161 tohto zákonníka stanovoval:

„Všetky ustanovenia dohôd sa vykladajú vo vzájomnej súvislosti, pričom každému ustanoveniu sa priradí význam, ktorý vyplýva z aktu ako celku.“

9

Článok 1162 uvedeného zákonníka znel:

„V prípade pochybností sa dohoda vykladá v neprospech toho, kto záväzok formuloval, a v prospech toho, kto ho prijal.“

12

Okolnosti predchádzajúce sporu sú opísané v bodoch 3 až 24 napadnutého rozsudku takto:

„3

Žalobkyňa je spoločnosťou založenou podľa gréckeho práva, ktorá pôsobí v odvetví nanotechnológií.

4

Dňa 20. decembra 2012 žalobkyňa konajúca ako koordinátorka konzorcia uzavrela s REA dohodu o grante č. 324443 týkajúcu sa realizácie projektu SANAD (ďalej len ‚dohoda o grante‘) v rámci siedmeho rámcového programu v oblasti výskumu, technického rozvoja a demonštračných činností (2007 – 2013). Uvedená dohoda, ktorá nadobudla účinnosť v ten istý deň, stanovovala maximálny finančný príspevok Európskej únie na tento projekt vo výške 2872668,87 eura (článok 5), pričom uvedený projekt sa mal realizovať v období 48 mesiacov od 1. januára 2013, rozdelenom na dve 24‑mesačné vykazovacie obdobia (články 3 a 4).

8

Na základe dohody o grante dostali príjemcovia projektu SANAD od Únie predbežné financovanie vo výške 1867234,77 eura a priebežnú platbu vo výške 718167,21 eura, čo spolu predstavuje sumu 2585401,98 eura.

9

Dňa 8. októbra 2018, v súvislosti so záverečnou platbou príspevku Únie na projekt SANAD, REA v e-maile adresovanom žalobkyni upozornila na existenciu viacerých nezrovnalostí a nedostatkov v podkladoch predložených žalobkyňou.

10

Dňa 21. augusta 2019 REA informovala žalobkyňu, že vo vzťahu k nej začína finančný audit dohody o grante, ktorý sa týkal obdobia od 1. januára 2013 do 31. decembra 2016, s referenčným číslom RAIA 201901 (ďalej len ‚finančný audit‘). REA uviedla podrobný zoznam údajov a dokumentov, ktoré mali byť sprístupnené na účely tohto auditu.

14

Dňa 30. marca 2021 REA zaslala žalobkyni záverečnú správu o audite (ďalej len ‚záverečná správa o audite‘), v ktorej sa uvádza, že vzhľadom na ustanovenia dohody o grante žalobkyňa neoprávnene žiadala navyše sumu 224463 eur. V tejto súvislosti bolo spresnené, že suma 33129,76 eura na riadiace činnosti sa síce má považovať za oprávnenú, treba však zamietnuť tieto náklady: 177074,80 eura na mesačný príspevok na živobytie, 22202,88 eura na mesačný príspevok na mobilitu, 36840 eur na príspevok na ‚náklady súvisiace s výskumným programom/odbornou prípravou/prenosom poznatkov‘, 1069,35 eura na riadiace činnosti a 20405,73 eura na príspevky na všeobecné náklady.

15

V záverečnej správe z auditu tak REA potvrdila závery vyplývajúce z návrhu správy o audite, najmä pokiaľ ide o ‚mesačné príspevky na živobytie a mobilitu požadované na vyslania‘, ktoré sa týkali štyroch výskumných pracovníkov vyslaných žalobkyňou na hostiteľskú univerzitu, ako aj závery, ktoré sa vzťahovali na ‚náklady súvisiace s výskumným programom/odbornou prípravou/prenosom poznatkov‘, ktoré sa týkali vyslania troch výskumných pracovníkov z hostiteľskej univerzity k žalobkyni. Uviedla tiež, že finančný audit sa považuje za ukončený a že úpravy, ktoré sú v ňom uvedené, sa vykonajú, vrátane príkazu na vymáhanie preplatku a výpočtu náhrady škody spolu s úrokmi podľa článku II.24 všeobecných podmienok dohody o grante.

16

Dňa 22. apríla 2021 REA prijala hodnotiacu správu o výkonnosti týkajúcu sa druhého vykazovacieho obdobia projektu SANAD (roky 2015 a 2016).

20

Dňa 28. mája 2021 žalobkyňa opätovne napísala REA, aby vyjadrila svoj nesúhlas so záverečnou správou o audite, pričom vysvetlila dôvody, pre ktoré usúdila, že splnila povinnosti podľa dohody o grante.

21

Dňa 1. júla 2021 sa žalobkyňa písomne obrátila na REA, aby zopakovala jednak svoje spochybnenie záverov záverečnej správy o audite a jednak svoje stanovisko, že požiadavky dohody o grante sú splnené a predložené dôkazy týkajúce sa sporných nákladov sú dostatočné a presvedčivé.

22

Dňa 22. decembra 2021 REA písomne odpovedala žalobkyni na tvrdenia uvedené v jej listoch zo 17. a 28. mája, ako aj z 1. júla 2021, a vysvetlila, že tieto tvrdenia nemôžu zmeniť závery záverečnej správy o audite. K svojmu listu týkajúcemu sa finančného auditu pripojila oznámenie o dlhu č. 3242113938, tiež z 22. decembra 2021, v ktorom požadovala zaplatenie sumy v celkovej výške 681364,81 eura v rámci projektu SANAD od všetkých účastníkov uvedeného projektu, z čoho prináležalo žalobkyni 224463 eura.

Dňa 30. júna 2022 podala odvolateľka na Všeobecný súd žalobu na základe článku 272 ZFEÚ, ktorou v podstate navrhovala určiť, že si riadne splnila svoje zmluvné povinnosti a že teda nie je povinná zaplatiť sumu uvedenú v oznámení o dlhu č. 3242113938, ako aj zrušiť toto oznámenie.

14

Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uviedla štyri žalobné dôvody v podstate založené po prvé na porušení pôsobnosti dohody o grante, po druhé na porušení postupov kontroly výdavkov, po tretie na porušení zásady dobrej viery, ktoré viedlo k obráteniu poradia dôkazov, a po štvrté na porušení zásady proporcionality.

15

Dňa 13. decembra 2023 Všeobecný súd vydal napadnutý rozsudok. Týmto rozsudkom jednak zamietol žalobu podanú žalobkyňou a jednak vyhovel vzájomnému návrhu, ktorý podala REA, smerujúcemu k tomu, aby bola jej pohľadávka voči žalobkyni vyhlásená za preukázanú v súlade s dohodou o grante a za exekučný titul, a uložil tak žalobkyni povinnosť zaplatiť REA sumu 202883,48 eura v súlade s jej návrhmi.

16

18

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 42 napadnutého rozsudku konštatoval, že vzhľadom na ustanovenia dohody o grante – najmä na článok II.17 a článok II.21 jej všeobecných podmienok – paušálne prevzatie oprávnených nákladov, najmä nákladov na vyslanie, nemá nijaký vplyv na možnosť REA alebo Komisie vykonať finančný audit, a v tomto rámci požiadať žalobkyňu ako príjemcu o predloženie dokladov na preukázanie skutočného vynaloženia výdavkov s cieľom overiť, že „[táto dohoda] je riadne spravovaná a [že] jej ustanovenia sú z hľadiska jej plnenia dodržané“, ako stanovuje článok II.21 ods. 2 všeobecných podmienok uvedenej dohody.

19

Všeobecný súd tak v bode 43 napadnutého rozsudku rozhodol, že žiadosť o takéto doklady, o ktorej v prejednávanej veci nič neumožňuje usúdiť, že bola podaná oneskorene, na rozdiel od tvrdenia žalobkyne neznamenala spochybnenie paušálnej povahy náhrady predmetných nákladov, ale jej cieľom bolo len preukázať, že tieto náklady, najmä náklady týkajúce sa vyslaní výskumných pracovníkov, boli skutočne vynaložené, čo zakladá právo na ich paušálnu náhradu.

20

Všeobecný súd následne v bodoch 44 až 53 napadnutého rozsudku zamietol tvrdenia žalobkyne smerujúce k spochybneniu tohto prístupu a v bodoch 50 až 52 napadnutého rozsudku okrem iného rozhodol, že skutočnosť, že projekt SANAD mohol byť úspešne dokončený, neumožňuje spochybniť vykonanie finančného auditu alebo podmienky jeho vykonania zo strany REA.

24

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 62 napadnutého rozsudku zdôraznil, že podľa základnej zásady, ktorou sa riadi finančná pomoc Únie, môže Únia dotovať len skutočne vynaložené výdavky. Z tejto zásady vyplýva, že na odôvodnenie pridelenia osobitného grantu nestačí, že príjemca pomoci preukáže, že projekt realizoval. Tento príjemca musí navyše preukázať, že vynaložil náklady vykázané v súlade s podmienkami stanovenými na udelenie predmetného grantu alebo finančnej pomoci, pričom za oprávnené sa môžu považovať len riadne odôvodnené náklady. Jeho povinnosť dodržiavať stanovené podmienky financovania je jeho podstatným záväzkom a z tohto dôvodu podmieňuje poskytnutie grantu Únie.

25

V treťom rade Všeobecný súd v bodoch 67 až 96 napadnutého rozsudku skúmal a zamietol ako nedôvodný tretí žalobný dôvod založený v podstate na porušení zásady dobrej viery zo strany REA, keďže žalobkyňa v každom prípade včas poskytla všetky požadované dokumenty a k zamietnutiu náhrady nákladov na vyslanie v rámci kontroly ex post došlo v rozpore s touto zásadou.

26

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 78 a 79 napadnutého rozsudku rozhodol, že v kontexte paušálneho financovania možno v súlade s článkom 183 nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2018 vykonávať kontroly ex post v rámci finančného auditu.

30

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 99 napadnutého rozsudku pripomenul, že nie je porušením zásady proporcionality, ak povoľujúci úradník pre výdavky, ktoré majú formu finančnej pomoci Únie, usúdi, že na to, aby príjemca takejto pomoci mohol odôvodniť jej poskytnutie, nestačí, aby preukázal, že projekt bol realizovaný, a vyžaduje, aby uvedený príjemca predložil dôkaz o tom, že vykázané náklady boli vynaložené v súlade s podmienkami stanovenými na poskytnutie dotknutej pomoci.

31

Podľa konštatovaní Všeobecného súdu uvedených v bode 100 napadnutého rozsudku pritom REA správne usúdila, že dôkazy, ktoré žalobkyňa predložila pôvodne a ktoré sa týkali cestovných nákladov a nákladov na pobyt viacerých vyslaných výskumných pracovníkov, nespĺňali požiadavky dohody o grante.

32

Z uvedeného vyplýva, ako konštatoval Všeobecný súd v bodoch 101 a 102 napadnutého rozsudku, že REA vzhľadom na povinnosti, ktoré jej prináležali ako povoľujúcemu úradníkovi pre výdavky, nemala inú možnosť ako požiadať od žalobkyne vrátenie časti neoprávnene prijatej finančnej pomoci a že jej nemožno vytýkať porušenie zásady proporcionality, hoci si len splnila svoju povinnosť požiadať žalobkyňu o vrátenie finančnej pomoci, ktorá bola tejto žalobkyni poskytnutá, úmerne k porušeniu jej zmluvných povinností.

vyhlásil oznámenie REA o dlhu č. 3242113938 z 22. decembra 2021, ktorým sa od odvolateľky vyžaduje zaplatenie upravenej sumy 202833,48 eura za neplatné a právne neúčinné,

–

subsidiárne vrátil vec Všeobecnému súdu na nové rozhodnutie v zmysle návrhov, ktoré mu boli predložené, a

–

v každom prípade uložil REA povinnosť nahradiť trovy konania a iné výdavky vynaložené odvolateľkou v rámci tohto odvolania a v rámci skoršieho konania na Všeobecnom súde.

34

35

Na podporu svojho odvolania odvolateľka uvádza päť odvolacích dôvodov, z ktorých prvý je založený na porušení práva na účinnú súdnu ochranu, druhý na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri výklade práva Únie v kontexte paušálneho financovania, tretí na nesprávnom výklade dohody o grante a belgického práva, štvrtý na skreslení dôkazov a piaty na obrátení dôkazného bremena a porušení zásady proporcionality.

O prvom odvolacom dôvode

36

Prvý odvolací dôvod smeruje proti bodom 34 a 53 napadnutého rozsudku a je založený na porušení práva na účinnú súdnu ochranu v zmysle článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) v rozsahu, v akom Všeobecný súd nezohľadnil asymetriu medzi zmluvnými stranami dohody o grante a odmietol uplatniť zásadu riadnej správy vecí verejných zakotvenú v článku 41 Charty.

37

Odvolateľka usudzuje, že takéto posúdenie porušuje právo na účinnú súdnu ochranu v zmysle článku 47 Charty, a tvrdí, že Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 16. júla 2020, Inclusion Alliance for Europe/Komisia ( C‑378/16 P , EU:C:2020:575 , bod 81 ) spresnil, že ak sa zmluvné strany rozhodnú vo svojej zmluve prostredníctvom arbitrážnej doložky zveriť súdu Únie právomoc rozhodovať o sporoch týkajúcich sa tejto zmluvy, tento súd bude mať právomoc posúdiť prípadné porušenia Charty a všeobecných zásad práva Únie bez ohľadu na uplatniteľné právo zakotvené v zmluve.

40

REA na úvod tvrdí, že body 34 a 53 napadnutého rozsudku neporušujú právo na účinnú súdnu ochranu v zmysle článku 47 Charty, keďže jednak bod 53 tohto rozsudku uvádza dôvody, pre ktoré Všeobecný súd usudzuje, že v rámci žaloby založenej na článku 272 ZFEÚ sa v zásade nemožno dovolávať článku 41 Charty, a jednak bod 34 toho istého rozsudku objasňuje rozsah žalobných návrhov v prvostupňovom konaní. Tento odvolací dôvod by sa teda mal zamietnuť ako neúčinný.

41

REA subsidiárne tvrdí, že táto časť nie je dôvodná jednak vzhľadom na to, že v bode 34 napadnutého rozsudku sa nachádzajú úvodné pripomienky Všeobecného súdu, ktorých cieľom je konštatovať, že predmetná žaloba založená na článku 272 ZFEÚ, a nie na článku 263 ZFEÚ, je prípustná, a jednak vzhľadom na to, že spochybnenia odvolateľky, ktorých sa týka bod 54 napadnutého rozsudku, nie sú podložené žiadnym tvrdením.

– Posúdenie Súdnym dvorom

45

Okrem toho, ak sa zmluvné strany rozhodnú vo svojej zmluve prostredníctvom arbitrážnej doložky zveriť súdu Únie právomoc rozhodovať o sporoch týkajúcich sa tejto zmluvy, tento súd bude mať právomoc posúdiť prípadné porušenia Charty a všeobecných zásad práva Únie bez ohľadu na uplatniteľné právo zakotvené v uvedenej zmluve (rozsudok zo 16. júla 2020, Inclusion Alliance for Europe/Komisia, C‑378/16 P , EU:C:2020:575 , bod 81 ).

46

Táto judikatúra bola nedávnejšie a pred vyhlásením napadnutého rozsudku potvrdená v kontexte analogickom prejednávanej veci, a to v rámci odvolania proti rozsudku Všeobecného súdu, ktorým sa rozhodlo o žalobe založenej na článku 272 ZFEÚ, v ktorej žalobkyňa okrem iného tvrdila, že Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných v zmysle článku 41 Charty (rozsudky zo 14. júla 2022, SGI Studio Galli Ingegneria/Komisia, C‑371/21 P , EU:C:2022:566 , bod 79 , a z 29. septembra 2022, HIM/Komisia, C‑500/21 P , EU:C:2022:741 , bod 41 ).

47

Za týchto podmienok treba konštatovať, že Všeobecný súd sa tým, že v bode 53 napadnutého rozsudku vylúčil možnosť súdu Únie overiť prípadné porušenie zásady riadnej správy vecí verejných zakotvenej v článku 41 Charty v spore, ktorý sa tak ako v prejednávanej veci týka vykonávania článku 272 ZFEÚ, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

V tejto súvislosti na jednej strane podľa článku 183 ods. 1 nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2018 zodpovedný povoľujúci úradník okrem iného overí najneskôr pred platbou zostatku splnenie podmienok vedúcich k uhrádzaniu jednorazových platieb, jednotkových nákladov alebo paušálnych sadzieb, a v prípade potreby dosahovanie výstupov a/alebo výsledkov. Toto ustanovenie spresňuje, že splnenie týchto podmienok môže byť tiež predmetom kontrol ex post , a teda výslovne uznáva právo zodpovedného povoľujúceho úradníka overiť dodržiavanie podmienok vedúcich k uhrádzaniu platieb a znížiť grant v prípade nesplnenia uvedených podmienok alebo nezrovnalosti, podvodu či porušenia iných povinností. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v súlade s ustanoveniami dohody o grante uzavretej medzi zmluvnými stranami, najmä s jej článkom II.21 ods. 1, môže REA alebo Komisia kedykoľvek počas realizácie projektu, a to až do uplynutia lehoty piatich rokov od jeho dokončenia, nechať vykonať finančné audity týkajúce sa riadneho vykonávania dohody o grante.

51

Na druhej strane článok II.21 ods. 3 tejto dohody stanovuje povinnosť príjemcu finančných prostriedkov uchovávať originály všetkých dokumentov týkajúcich sa dohody o grante alebo vo výnimočných prípadoch overené kópie originálov vrátane elektronických kópií, a to až do uplynutia piatich rokov od dokončenia projektu.

52

Z konštatovaní Všeobecného súdu uvedených v bodoch 7 až 10 napadnutého rozsudku pritom vyplýva, že projekt SANAD bol dokončený 31. decembra 2016 a že REA 21. augusta 2019 informovala odvolateľku o začatí auditu po tom, čo 8. októbra 2018 zaslala e-mail, ktorým už v rámci konečnej platby príspevku Únie na projekt SANAD, a teda pred vyplatením zostatku, poukázala na existenciu viacerých nezrovnalostí a nedostatkov v podkladoch predložených odvolateľkou.

56

Z vyššie uvedeného vyplýva, že vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 48 tohto rozsudku treba prvú časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú.

O druhej časti

– Argumentácia účastníkov konania

57

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa tým, že v prejednávanej veci vylúčil uplatnenie zásady riadnej správy vecí verejných zakotvenej v článku 41 Charty, dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže nezohľadnil asymetriu medzi zmluvnými stranami dohody o grante. V tomto kontexte podľa nej vzniká otázka, či Komisia môže byť zároveň sudcom aj účastníkom konania, čím sa kumulujú výsady verejnej moci. V tejto súvislosti odvolateľka tvrdí, že článok 41 Charty bráni uplatneniu výsad verejnej moci pri výkone práv vyplývajúcich zo zmluvných vzťahov, v rámci ktorých by zmluvné strany zásadne mali mať rovnaké postavenie.

Treba pripomenúť, že v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 256 ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora v odvolaní musia byť presne uvedené napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh konkrétne podporujú, inak sú odvolanie alebo dotknutý odvolací dôvod neprípustné [rozsudok zo 16. januára 2025, Região Autónoma da Madeira/Komisia (Slobodné pásmo Madeira)], C‑547/23 P , EU:C:2025:22 , bod 40 a citovaná judikatúra].

61

Z týchto ustanovení navyše vyplýva, že odvolanie je neprípustné, pokiaľ len opakuje alebo doslovne preberá dôvody a tvrdenia už uvedené pred Všeobecným súdom, vrátane tých, ktoré vychádzali zo skutočností výslovne zamietnutých týmto súdom. Takéto odvolanie totiž v skutočnosti sleduje iba opätovné posúdenie žaloby podanej na Všeobecný súd, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci odvolania (rozsudok z 10. novembra 2016, DTS Distribuidora de Televisión Digital/Komisia, C‑449/14 P , EU:C:2016:848 , bod 28 a citovaná judikatúra).

62

V prejednávanej veci treba v prvom rade konštatovať, ako uvádza REA, že argumentácia odvolateľky nesmeruje proti konštatovaniam uvedeným v napadnutom rozsudku, ale ako vyplýva najmä z odkazu odvolateľky na jej žalobu pred Všeobecným súdom, uvedeného v jej odvolaní, týka sa skôr sporu medzi stranami dohody o grante, ktorý už bol predmetom konania v prvom stupni.

63

Argumentácia účastníkov konania

66

Druhý odvolací dôvod smeruje proti bodom 40 až 47 napadnutého rozsudku a je založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd pri výklade práva Únie v kontexte paušálneho financovania.

67

Odvolateľka sa domnieva, že napadnutý rozsudok obsahuje nesprávne právne posúdenie vzhľadom na to, že Všeobecný súd konštatoval, že dohoda o grante sa v prvom rade riadi svojimi vlastnými ustanoveniami a že paušálna povaha financovania určitých výdavkov na základe tejto dohody nie je relevantná, pokiaľ ide o určenie kontrol, ktoré možno vykonať ex post v rámci finančného auditu. Odvolateľka tak tvrdí, že tento rozsudok je v rozpore s relevantnými ustanoveniami práva Únie v oblasti paušálneho financovania.

68

71

Druhý odvolací dôvod smeruje proti bodom 40 až 47 napadnutého rozsudku a je založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri výklade relevantných ustanovení práva Únie v oblasti paušálneho financovania, najmä článkov 181 a 183 nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2018. Odvolateľka sa v podstate domnieva, že v rámci takého paušálneho financovania, o aké ide v prejednávanej veci, nie je možné vykonať kontroly ex post a znížiť tak sumu poskytnutého financovania.

72

Na úvod treba uviesť, ako tvrdí REA, že záver Všeobecného súdu uvedený v bode 40 napadnutého rozsudku, podľa ktorého sa dohoda o grante „v prvom rade riadi svojimi vlastnými ustanoveniami“, nemožno vykladať tak, že zahŕňa výlučné uplatnenie ustanovení dohody o grante, ale skôr ho treba vykladať tak, že dáva prednosť ustanoveniam tejto dohody pred inými ustanoveniami, ktoré môžu byť prípadne uplatniteľné, a tak toto tvrdenie odvolateľky vychádza z nesprávneho výkladu tohto rozsudku.

73

Všeobecný súd najmä po tom, čo v bodoch 40 a 41 napadnutého rozsudku pripomenul ustanovenia článkov II.17 a II.21 dohody o grante, v bode 42 tohto rozsudku rozhodol, že „znenie ustanovení [tejto dohody] umožňuje konštatovať, že paušálne prevzatie oprávnených nákladov, najmä nákladov na vyslanie, nemá nijaký vplyv na možnosť REA alebo Komisie vykonať finančný audit, a v tomto rámci požiadať žalobkyňu ako príjemcu o predloženie dokladov na preukázanie skutočného vynaloženia výdavkov s cieľom overiť, že ‚[uvedená dohoda] je riadne spravovaná a [že] jej ustanovenia sú z hľadiska jej plnenia dodržané‘, ako stanovuje článok II.21 ods. 2 všeobecných podmienok [tej istej] dohody“.

77

Odvolateľka preto nesprávne tvrdí, že v rámci takého paušálneho financovania, o aké ide v prejednávanej veci, nie je možné vykonať kontroly ex post .

78

Za týchto podmienok treba druhý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

O treťom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

82

REA tvrdí, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť ako neprípustný a subsidiárne ako nedôvodný.

Posúdenie Súdnym dvorom

83

Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade viacerých ustanovení dohody o grante a článkov 1161 až 1163 belgického Občianskeho zákonníka.

84

V prejednávanej veci odvolateľka netvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia spočívajúceho v skreslení ustanovení belgického Občianskeho zákonníka.

88

Odvolateľka tiež nemôže platne tvrdiť, že Všeobecný súd odkazom na ustanovenie článku II.21 ods. 3 všeobecných podmienok dohody o grante porušil ustanovenia nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2018, ktoré majú prednosť pred ustanoveniami tejto dohody. Z bodov 74 až 77 tohto rozsudku totiž vyplýva, že ustanovenia dohody o grante, ktoré stanovujú povinnosť uchovávať dokumenty súvisiace s touto dohodou a sprístupniť ich REA alebo Komisii v prípade auditu, sú v súlade s ustanoveniami finančného nariadenia z roku 2018, ktoré povoľuje kontroly ex post v rámci finančného auditu, a to aj v prípade paušálneho financovania.

89

Pokiaľ ide napokon o tvrdenie, že Všeobecný súd z právneho hľadiska dostatočne neodôvodnil svoj výklad dohody o grante, treba uviesť, že výklad Všeobecného súdu, podľa ktorého paušálna povaha úhrady nie je nezlučiteľná so žiadosťami o predloženie dôkazov podanými ex post , vyplýva z podrobnej analýzy ustanovení tejto dohody vykonanej v bodoch 41, 42 a 46 napadnutého rozsudku. Vzhľadom na to Všeobecný súd z právneho hľadiska dostatočne odôvodnil svoje posúdenie v tejto súvislosti.

90

O prvej časti

– Argumentácia účastníkov konania

93

Prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu smeruje proti bodom 48 až 62 napadnutého rozsudku.

94

Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bode 62 napadnutého rozsudku uviedol, že „podľa základnej zásady, ktorou sa riadi finančná pomoc Únie, môže Únia dotovať len skutočne vynaložené výdavky“, nezohľadnil rozdiely upravené v článku 125 ods. 1, ako aj v článkoch 181 a 182 nariadenia o rozpočtových pravidlách z roku 2018 týkajúce sa podmienok vedúcich k uhrádzaniu platieb podľa dotknutých foriem financovania, čo viedlo Všeobecný súd k tomu, že nezohľadnil osobitosti týkajúce sa paušálneho financovania.

Treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 52 napadnutého rozsudku oprávnene uviedol, že skutočnosť, že projekt SANAD mohol byť úspešne dokončený, neumožňuje spochybniť vykonanie finančného auditu alebo podmienky tohto vykonania zo strany REA. Ako totiž Všeobecný súd zdôraznil v bode 50 tohto rozsudku, na to, aby odvolateľka mala právo na stanovenú finančnú pomoc, nestačí, že dotknutý projekt bol z technického hľadiska správne vykonaný v súlade s tým, čo bolo stanovené v dohode o grante. Rovnako sa vyžaduje, aby odvolateľka správne splnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z uvedenej dohody, aby mohla REA v súlade s článkom II.21 všeobecných podmienok tej istej dohody okrem iného pri finančnom audite overiť, že vykázané náklady boli oprávnené a odôvodnené. Na tento účel je dôležité najmä to, aby bol príjemca schopný preukázať, že vykázané náklady boli na realizáciu predmetného projektu skutočne vynaložené.

98

V dôsledku toho, ako Všeobecný súd správne uviedol v bode 51 uvedeného rozsudku, v prípade porušenia finančných záväzkov stanovených v dohode o grante stráca príjemca finančnej pomoci právo na vyplatenie grantov, a teda na základe článku II.21 ods. 6 všeobecných podmienok tejto dohody je zmluvný partner odvolateľky povinný prijať všetky opatrenia, ktoré sú v tejto súvislosti vhodné, vrátane úplného alebo čiastočného vrátenia grantu, bez ohľadu na to, že z technického hľadiska bol projekt SANAD realizovaný správne.

99

Z uvedeného vyplýva, že príjemca grantu nadobúda konečné právo na vyplatenie finančného príspevku Únie len vtedy, ak sú splnené všetky podmienky, ktorým podlieha poskytnutie grantu. Na odôvodnenie poskytnutia určitého grantu nestačí, aby príjemca grantu preukázal, že projekt bol realizovaný, keďže je povinný predložiť dôkaz o tom, že vykázané náklady vznikli v súlade s podmienkami udelenia príslušných grantov stanovenými najmä v dohode o grante.

102

Na druhej strane ani Všeobecný súd, ani REA podľa odvolateľky neposkytli dôvody, ktoré by odôvodňovali, že údajné nesplnenie povinnosti príjemcu zaregistrovať v uvedenom kontrolnom systéme služby osoby vyslanej z vysielajúcej organizácie do jej priestorov môže spochybniť reálnosť prítomnosti tejto osoby. Všeobecný súd sa podľa odvolateľky v bode 61 napadnutého rozsudku uspokojil s tým, že bez ďalšieho spresnenia uviedol, že záznamy v kontrolnom systéme stanovenom v prejednávanej veci sú „vyhotovené na základe jednoduchých čestných vyhlásení účastníkov projektu SANAD“. Podľa odvolateľky tak boli dôkazy skreslené takým spôsobom, že sa vrhá podozrenie na všetkých príjemcov pomoci, ktorí mali konať na základe tajnej dohody, k čomu však nikdy nedošlo, a v každom prípade je to v rozpore so závermi Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF).

103

V tretej časti štvrtého odvolacieho dôvodu, ktorá smeruje proti bodom 82 až 86 a 103 napadnutého rozsudku, odvolateľka v podstate tvrdí, že REA svojím e-mailom z 8. októbra 2018 zmenila podmienky dohody o grante a že vzbudila u odvolateľky legitímnu dôveru, že cestovné výdavky výskumných pracovníkov, ktoré predstavujú paušálny príspevok, nepodliehajú overeniu ich reálnosti. Z toho vyplýva, že odvolateľka nemohla očakávať, že REA listom z 21. augusta 2019 začne finančný audit dohody o grante. Príjemcovia projektu vrátane odvolateľky tak rozhodujúcim spôsobom vychádzali z e-mailu REA z 8. októbra 2018, no následne v nadväznosti na list z 21. augusta 2019 náhle čelili dlhému zoznamu informácií, ktoré mali poskytnúť, pričom audit sa už začal.

– Posúdenie Súdnym dvorom

107

Treba pripomenúť, že Súdny dvor opakovane rozhodol, že iba Všeobecný súd má právomoc zistiť skutkový stav – okrem prípadu, keď by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené –, ako aj posúdiť vykonané dôkazy. Zistenie tohto skutkového stavu a posúdenie týchto dôkazov teda okrem prípadu ich skreslenia nepredstavuje právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudky z 29. októbra 2015, Komisia/ANKO, C‑78/14 P , EU:C:2015:732 , bod 22 , a zo 14. januára 2021, ERCEA/Aristoteleio Panepistimio Thessalonikis, C‑280/19 P , EU:C:2021:23 , bod 45 , ako aj citovaná judikatúra).

108

Ak odvolateľ tvrdí, že ide o skreslenie skutkových okolností alebo dôkazov Všeobecným súdom, musí podľa článku 256 ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 168 ods. 1 písm. d) rokovacieho poriadku presne označiť dôkazy, ktoré Všeobecný súd údajne skreslil, a preukázať pochybenia v rámci posudzovania, ktoré podľa jeho názoru viedli Všeobecný súd k tomuto skresleniu. Navyše z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkových okolností a dôkazov (rozsudok zo 6. júna 2024, Ryanair/Komisia, C‑441/21 P , EU:C:2024:477 , bod 55 a citovaná judikatúra).

109

112

Všeobecný súd pritom tým, že v bode 86 napadnutého rozsudku konštatoval, že „nie je možné usúdiť, že podmienky uvedené v [e-maile] REA z 8. októbra 2018 sú v rozpore s podmienkami uvedenými najmä v neskoršom liste REA z 21. augusta 2019“ a že „nie je vôbec vylúčené, že požadované dokumenty umožňujú overiť skutočné dátumy vyslaní“, zjavne neprekročil medze primeraného posúdenia predmetných dokumentov, a v dôsledku toho ich neskreslil.

113

Ako totiž Všeobecný súd správne uviedol v uvedenom bode 86 napadnutého rozsudku, e-mail z 8. októbra 2018 sa síce zmieňuje o tom, že cieľom kontroly nie je overiť skutočné náklady vynaložené v rámci ciest, pretože zodpovedajúce náklady sú predmetom paušálnej úhrady, nie je však vôbec vylúčené, že požadované dokumenty umožňujú overiť skutočné dátumy vyslaní. V tejto súvislosti overenie dátumov letov, ktoré využili vyslaní výskumní pracovníci, okrem iného prostredníctvom palubných vstupeniek, umožňuje overiť, že títo výskumní pracovníci skutočne navštívili hostiteľskú univerzitu a že k vyslaniam skutočne došlo v súlade s ustanoveniami dohody o grante.

114

V prejednávanej veci, ako uviedol Všeobecný súd v bode 88 napadnutého rozsudku, odvolateľka síce predložila pracovné zmluvy, ktoré boli uzavreté s dotknutými výskumnými pracovníkmi, tieto zmluvy však neumožňujú konštatovať, že títo výskumní pracovníci boli skutočne vyslaní, a to najmä vzhľadom na absenciu zhody medzi dátumami vyslaní a dátumami, na ktoré odkazujú uvedené zmluvy, a tak sa predloženie dodatočných dokladov, akými sú palubné vstupenky, javilo skutočne potrebné na preukázanie samotnej existencie týchto vyslaní.

117

Piaty odvolací dôvod smeruje proti bodom 64 a 69 napadnutého rozsudku a je založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mal Všeobecný súd dopustiť obrátením dôkazného bremena a porušením zásady proporcionality.

118

V bode 64 napadnutého rozsudku Všeobecný súd pripomenul, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že v rámci dohody, ktorá obsahuje arbitrážnu doložku v zmysle článku 272 ZFEÚ, prináleží strane, ktorá na účely poskytnutia finančného príspevku Únie vykázala náklady subjektu poskytujúcemu financovanie, aby preukázala, že tieto náklady spĺňajú finančné podmienky platnej dohody o grante.

119

Okrem toho v bode 69 toho istého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že k porušeniu zásady proporcionality nedošlo, ak povoľujúci úradník pre výdavky, ktoré majú formu finančnej pomoci Únie, usúdi, že na to, aby príjemca takejto pomoci mohol odôvodniť jej poskytnutie, nestačí, aby preukázal, že projekt bol realizovaný, a vyžaduje, aby uvedený príjemca predložil dôkaz o tom, že vykázané náklady boli vynaložené v súlade s podmienkami stanovenými na poskytnutie dotknutej pomoci.

Na jednej strane treba konštatovať, že pokiaľ ide o bod 64 napadnutého rozsudku, odvolateľka spochybňuje zásadu, ktorá je v ňom uvedená, podľa ktorej príjemca finančného príspevku Únie musí preukázať, že náklady vykázané subjektu, ktorý poskytuje financovanie, spĺňajú finančné podmienky platnej dohody o grante.

123

Na druhej strane, pokiaľ ide o bod 99 napadnutého rozsudku, odvolateľka spochybňuje posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého nie je porušením zásady proporcionality, ak je príjemca finančného príspevku Únie povinný predložiť dôkaz nielen o tom, že činnosť, ktorá je predmetom financovania, bola vykonaná, ale aj o tom, že vykázané náklady boli vynaložené v súlade s podmienkami stanovenými na poskytnutie dotknutej pomoci.

124

V prejednávanej veci treba uviesť, že tak bod 64, ako aj bod 99 napadnutého rozsudku zďaleka nepodporujú obrátenie dôkazného bremena, ktoré uvádza odvolateľka, ale skôr smerujú k pripomenutiu ustálenej judikatúry, ktorú Všeobecný súd správne uplatnil v napadnutom rozsudku, pokiaľ ide o pridelenie a rozsah dôkazného bremena, ktoré znáša príjemca financovania Únie na základe dohody o grante.

125

Keďže ani jednému z odvolacích dôvodov, ktoré predložila odvolateľka, nebolo vyhovené, odvolanie treba v celom rozsahu zamietnuť.

O trovách

129

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.

130

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na odvolacie konanie na základe jeho článku 184 ods. 1 Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

Global Nanotechnologies AE schediasmou anaptyxis paraskevis kai emporias ylikon nanotechnologias (Glonatech) je povinná nahradiť trovy konania.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.