C-120/24

62024CJ0120

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 13. marca 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti – Smernica (EÚ) 2015/1535 – Článok 1 ods. 1 písm. e) a f) – Pojmy ‚technický predpis‘ a ‚pravidlá vzťahujúce sa na služby‘ – Vnútroštátna právna úprava zakazujúca podnecovanie k účasti na hazardných hrách vrátane hier na diaľku – Článok 5 ods. 1 – Povinnosť oznámenia Európskej komisii – Zmena tejto právnej úpravy rozširujúca pôsobnosť zákazu podnecovania na hazardné hry – Neoznámenie – Dôsledky“

Vo veci C‑120/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd, Litva) zo 14. februára 2024 a doručený Súdnemu dvoru 15. februára 2024, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

„Unigames“ UAB, v zastúpení: M. Rindinas, advokatas,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 1 písm. f) a článku 5 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti ( Ú. v. EÚ L 241, 2015, s. 1 ).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou „Unigames“ UAB a Lošimų priežiūros tarnyba prie Lietuvos Respublikos finansų ministerijos (Komisia pre dohľad nad hazardnými hrami pri Ministerstve financií Litovskej republiky, ďalej len „dozorná komisia“) vo veci rozhodnutia riaditeľa tejto komisie, ktorým sa konštatuje, že Unigames porušila zákaz podnecovania k účasti na hazardných hrách a ukladá sa jej pokuta.

b)

‚služba‘: je každá služba poskytovaná informačnou spoločnosťou, to jest každá služba, ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb.

Na účely tohto pojmu:

i)

‚na diaľku‘ znamená, že služba sa poskytuje bez toho, aby pri tom boli obe strany súčasne prítomné;

ii)

‚pravidlá vzťahujúce sa na služby‘ sú požiadavky všeobecnej povahy, ktoré sa vzťahujú na zriaďovanie a vykonávanie služieb v zmysle písmena b), najmä ustanovenia týkajúce sa poskytovateľa služby, služieb ako takých a ich príjemcu a vylučujúce všetky pravidlá netýkajúce sa [s výnimkou všetkých pravidiel netýkajúcich sa – neoficiálny preklad ] špecificky služieb tak, ako sú vymedzené v uvedenom písmene.

Na účely tohto pojmu:

i)

sa pravidlo považuje za pravidlo osobitne určené pre služby informačnej spoločnosti vtedy, ak so zreteľom na jeho dôvodovú správu a jeho vykonávaciu časť je špecifickým cieľom a zámerom všetkých alebo niektorých z jeho ustanovení regulovanie takýchto služieb, vykonávané explicitným a cieleným spôsobom;

ii)

sa pravidlo nepovažuje za pravidlo osobitne určené pre služby informačnej spoločnosti vtedy, ak takéto služby ovplyvňuje iba nepriamym alebo náhodným spôsobom;

Článok 5 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty okamžite oznámia [Európskej k]omisii, s výhradou článku 7, všetky návrhy technických predpisov okrem tých prípadov, keď ide len o prevzatie úplného textu medzinárodnej alebo európskej normy, pričom v takomto prípade postačí informácia o príslušnej norme; členské štáty oznámia Komisii aj dôvody, pre ktoré je prijatie takéhoto technického predpisu potrebné, keď tieto dôvody nebudú zjavné už z návrhu technického predpisu.

Ak je to potrebné a ak sa tak neurobilo už pri predbežnom oznámení, členské štáty Komisii súčasne oznámia aj znenie základných zákonných alebo regulačných ustanovení, ktoré sa predmetnej veci priamym a zásadným spôsobom týkajú, a znalosť ich znení je potrebná na posúdenie dopadu návrhu technického predpisu.

Členské štáty musia v súlade s podmienkami uvedenými v prvom a druhom pododseku tohto odseku opätovne oznámiť Komisii návrh technického predpisu, ak v ňom vykonajú také zmeny, ktoré majú za následok významnú zmenu jeho rozsahu pôsobnosti, skrátenie časového plánu, pôvodne predpokladaného pre jeho implementáciu, pridanie špecifikácií alebo požiadaviek alebo ich sprísnenie.

…“

Litovské právo

1.

že sa hráčovi poskytne právo na získanie darov od prevádzkovateľa hazardných hier, a to buď okamžite, alebo v určitej lehote po účasti na hazardnej hre,

2.

prevádzkovaním hier alebo súťaží, skúšobných hier alebo iných podujatí, ktoré podnecujú k účasti na hazardných hrách, vrátane hazardných hier na diaľku, mimo herní alebo webového sídla prevádzkovateľa hazardných hier.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

7

V nadväznosti na túto kontrolu riaditeľ tejto komisie prijal 19. mája 2022 uznesenie, ktorým konštatoval existenciu viacerých porušení zo strany spoločnosti Unigames a uložil jej peňažnú sankciu (ďalej len „uznesenie z 19. mája 2022“). Z tohto uznesenia konkrétne po prvé vyplýva, že v období od 13. októbra 2021 do 3. februára 2022 uvedená komisia konštatovala, že na webovom sídle spoločnosti Unigames boli uvedené údaje, ktoré podnecovali jeho návštevníkov k účasti na hazardných hrách na diaľku v rozpore s článkom 10 ods. 19 zákona o hazardných hrách. Po druhé ku dňu prijatia tohto uznesenia uvedené webové sídlo stále zobrazovalo údaje porušujúce zákaz podnecovania k účasti na hazardných hrách stanovený v tomto ustanovení. Po tretie uvedeným uznesením bola spoločnosti Unigames uložená pokuta vo výške 12662 eur, táto spoločnosť bola upozornená na možnosť pozastavenia licencie na organizovanie hazardných hier a bola jej uložená povinnosť ukončiť konštatované porušovanie najneskôr do 20. júna 2022.

10

Unigames podala na Vilniaus apygardos administracinis teismas (Krajský správny súd Vilnius, Litva) žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia uznesenia z 19. mája 2022, pričom sa odvolávala na nezákonnosť postupu prijímania článku 10 ods. 19 zákona o hazardných hrách.

11

Rozsudkom z 10. augusta 2022 tento súd túto žalobu zamietol z dôvodu, že zákaz podnecovania k účasti na hazardných hrách nebol novozavedený do zákona o hazardných hrách, ale bol už stanovený v článku 10 ods. 19 predchádzajúceho zákona o hazardných hrách. Uvedený súd dospel k záveru, že litovské orgány teda neboli povinné oznámiť Komisii podľa smernice 2015/1535 návrh zmeny článku 10 ods. 19 zákona o hazardných hrách pred jeho prijatím vnútroštátnym zákonodarcom. V dôsledku uvedeného zamietol ako nedôvodné tvrdenie spoločnosti Unigames, podľa ktorého toto ustanovenie nebolo možné voči nej uplatňovať.

15

V rozsudku zo 4. februára 2016, Ince ( C‑336/14 , EU:C:2016:72 , bod 75 ), Súdny dvor už rozhodol, že niektoré ustanovenia uplatniteľné na hazardné hry v Nemecku možno kvalifikovať ako „pravidlá vzťahujúce sa na služby“, keďže sa týkajú „služby informačnej spoločnosti“ v zmysle uvedenej smernice. Tieto ustanovenia zahŕňali najmä zákaz ponúkať hazardné hry na internete, ako aj šíriť reklamu na hazardné hry na internete alebo prostredníctvom telekomunikačných prostriedkov.

16

V tejto súvislosti vnútroštátny súd zdôrazňuje, že v Litve nie je zakázané ponúkať hazardné hry na internete, ale podnecovať k účasti na hazardných hrách, teda uverejňovať informácie alebo vykonávať činnosti podnecujúce k účasti na takýchto hrách v akejkoľvek forme a akýmikoľvek prostriedkami.

17

20

V kontexte smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov ( Ú. v. ES L 204, 1998, s. 37 ; Mim. vyd. 13/020, s. 337), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/48/ES z 20. júla 1998 ( Ú. v. ES L 217, 1998, s. 18 ; Mim. vyd. 13/021, s. 8), ktorú smernica 2015/1535 zrušila, ale ktorej ustanovenia boli v podstate totožné s ustanoveniami smernice 2015/1535, Súdny dvor v rozsudku z 20. decembra 2017, Falbert a i. ( C‑255/16 , EU:C:2017:983 , bod 23 ), rozhodol, že na to, aby sa nová vnútroštátna právna úprava považovala za technický predpis, ktorý sa musí oznámiť, nesmie sa obmedzovať len na opakovanie alebo nahradenie existujúcich technických predpisov už oznámených Komisii, ale musí dopĺňať nové technické špecifikácie alebo ďalšie nové alebo dodatočné požiadavky.

21

V tejto súvislosti vnútroštátny súd zdôrazňuje, že zákaz stanovený v článku 10 ods. 19 predchádzajúceho zákona o hazardných hrách mal obmedzenú pôsobnosť, ktorá bez toho, aby sa z územného a časového hľadiska nezmenila, bola podstatne spresnená v článku 10 ods. 19 zákona o hazardných hrách. Na jednoduché informácie o hazardných hrách uverejnené na webovom sídle prevádzkovateľa týchto hier sa totiž nevzťahuje zákaz, ako je formulovaný v tomto predchádzajúcom zákone. Ustanovenie článku 10 ods. 19 zákona o hazardných hrách preto vo svojom súčasnom znení obmedzilo používanie marketingových nástrojov, a teda rozšírilo pôsobnosť zákazu podnecovania k účasti na hazardných hrách.

2.

Má sa smernica 2015/1535 vykladať v tom zmysle, že ustanovenie vnútroštátnej právnej úpravy, ako je zákon o hazardných hrách, ktoré sa musí v súlade s článkom 5 ods. 1 smernice 2015/1535 oznamovať v prípade, že sa považuje za ‚technický predpis‘ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. f) tejto smernice, sa nemôže uplatňovať voči hospodárskym subjektom, ktorým sa vytýka správny priestupok, pokiaľ zmeny, ktoré boli v danom ustanovení považovanom za technický predpis vykonané, neboli oznámené, ale skoršie znenie zákona oznámené bolo?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

O prípustnosti

24

V tejto súvislosti je judikatúrou ustálené, že v rámci konania zakotveného v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý spor prejednáva a ktorý musí vziať na seba zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby zhodnotil vzhľadom na osobitosti veci tak potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto, pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 22. októbra 2024, Kolin Inşaat Turizm Sanayi ve Ticaret, C‑652/22 , EU:C:2024:910 , bod 36 a citovaná judikatúra).

28

V prejednávanej veci treba pripomenúť, že nie je zakázané, aby vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, na ktorú odpoveď podľa názoru jedného z účastníkov konania vo veci samej nenecháva priestor na žiadne rozumné pochybnosti. Preto aj za predpokladu, že by išlo o taký prípad, sa teda takáto otázka nestáva neprípustnou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2023, Vapo Atlantic, C‑604/21 , EU:C:2023:175 , bod 33 a citovanú judikatúru).

29

Z uvedeného vyplýva, že prvá otázka je prípustná.

O veci samej

33

Pokiaľ ide o kategóriu „pravidlá vzťahujúce sa na služby“ treba uviesť, že článok 1 ods. 1 písm. e) uvedenej smernice definuje tento pojem ako označujúci požiadavky všeobecnej povahy, ktoré sa vzťahujú na zriaďovanie a vykonávanie služieb v zmysle písmena b) tohto odseku 1, najmä ustanovenia týkajúce sa poskytovateľa služby, služieb ako takých a ich príjemcu [s výnimkou všetkých pravidiel netýkajúcich sa] špecificky služieb tak, ako sú vymedzené v uvedenom písmene.

34

Článok 1 ods. 1 písm. b) tej istej smernice definuje pojem „služba“ ako „každá služba poskytovaná informačnou spoločnosťou“, to jest každá služba, ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb.

35

Zo znenia písmen b) a e) článku 1 ods. 1 smernice 2015/1535 v ich spojení tak vyplýva, že kategória „pravidiel vzťahujúcich sa na služby“ sa vzťahuje len na pravidlá týkajúce sa službu informačnej spoločnosti.

Úvahy uvedené v bodoch 36 a 37 tohto rozsudku nie sú spochybnené okolnosťou, že informácie o hazardných hrách, ktoré prevádzkovateľ týchto hier uverejňuje na svojom webovom sídle, nie sú nevyhnutne poskytnuté „na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb“. Toto uverejnenie informácií totiž nemožno za okolností, o aké ide vo veci samej, považovať za reklamnú alebo inú službu poskytovanú príjemcom služieb hazardných hier na diaľku, ale predstavuje doplnkový a neoddeliteľný prvok dotknutých služieb hazardných hier na diaľku, z ktorých vyplýva celý jeho hospodársky zmysel [pozri analogicky rozsudok z 1. októbra 2020, A (Reklama a online predaj liekov), C‑649/18 , EU:C:2020:764 , bod 56 ]. V dôsledku uvedeného len samotné služby hazardných hier musia spĺňať relevantné podmienky na to, aby spadali pod pojem „služba“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. b) smernice 2015/1535, pričom zákaz dotknutý vo veci samej, ktorý sa týka takéhoto zverejnenia informácií, musí spĺňať osobitné kritériá stanovené v článku 1 ods. 1 písm. e) tejto smernice, aby sa mohol považovať za „pravidlo vzťahujúce sa“ na tieto služby v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia.

39

V tejto poslednej uvedenej súvislosti, hoci je nesporné, že zákaz, o ktorý ide vo veci samej, predstavuje „požiadavku všeobecnej povahy“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. e) smernice 2015/1535, treba ešte na jednej strane preskúmať, či ho možno považovať za „vzťahujú[ci sa] na zriaďovanie a vykonávanie služieb informačnej spoločnosti“, pričom toto ustanovenie spresňuje, že je to tak najmä v prípade ustanovení týkajúcich sa poskytovateľa služieb, služieb a príjemcu služieb.

43

V prejednávanej veci, ako zdôrazňuje Unigames, litovská vláda a Komisia vo svojich písomných pripomienkach, treba konštatovať, že článok 10 ods. 19 zákona o hazardných hrách sa týka konkrétne služieb informačnej spoločnosti. Zo samotného znenia tohto ustanovenia totiž vyplýva, že toto ustanovenie sa okrem hazardných hier v klasickom zmysle výslovne týka hazardných hier na diaľku, ako aj poskytovateľov služieb takýchto hier.

44

Okrem toho na rozdiel od toho, čo tvrdí talianska vláda vo svojich písomných pripomienkach, skutočnosť, že článok 10 ods. 19 zákona o hazardných hrách stanovuje všeobecný zákaz podnecovania k účasti na týchto hrách všetkými prostriedkami, a nielen prostredníctvom internetu, nemôže znamenať, že toto ustanovenie sa týka služieb informačnej spoločnosti nepriamym alebo náhodným spôsobom v zmysle článku 1 ods. 1 písm. e) druhého pododseku bodu ii) smernice 2015/1535 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2019, VG Media, C‑299/17 , EU:C:2019:716 , bod 37 a citovanú judikatúru).

45

V dôsledku toho treba konštatovať, že tento článok 10 ods. 19 predstavuje „pravidlá vzťahujúce sa na služby“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. e) smernice 2015/1535.

49

Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 1 písm. f) smernice 2015/1535 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátna právna úprava, ktorá zakazuje podnecovať k účasti na hazardných hrách na diaľku prostredníctvom uverejnenia informácií o týchto hrách na webovom sídle prevádzkovateľa takýchto hier, predstavuje „technický predpis“ v zmysle tohto ustanovenia.

O druhej otázke

50

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 ods. 1 smernice 2015/1535 vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o vnútroštátnu právnu úpravu predstavujúcu „technický predpis“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. f) tejto smernice, ktorá bola oznámená Komisii v súlade s týmto článkom 5 ods. 1, zmenu tejto právnej úpravy nemožno uplatňovať voči hospodárskym subjektom, ak táto zmena nebola oznámená.

51

Nová právna úprava tak podlieha oznamovacej povinnosti podľa smernice 2015/1535, najmä ak rozširuje pôsobnosť predchádzajúcej právnej úpravy. Naopak, tejto povinnosti nepodlieha, ak sa obmedzuje na spresnenie alebo objasnenie tejto skoršej právnej úpravy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. decembra 2017, Falbert a i., C‑255/16 , EU:C:2017:983 , body 20 a 22 ).

55

V prejednávanej veci litovská vláda tvrdí, že článok 10 ods. 19 predchádzajúceho zákona o hazardných hrách, ktorý bol riadne oznámený Komisii, už stanovoval zákaz podnecovania k účasti na hazardných hrách vrátane hier na diaľku. Podľa tejto vlády zmeny tohto zákona nie sú významné, pretože nemenia už oznámené pravidlá ani ich pôsobnosť, a v dôsledku toho sa so správaním vytýkaným spoločnosti Unigames zaobchádzalo podobným spôsobom ako za uplatnenia predchádzajúceho zákona o hazardných hrách.

56

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že posúdenie rozsahu takejto legislatívnej zmeny predstavuje otázku vnútroštátneho práva, ktorá patrí do právomoci vnútroštátneho súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. decembra 2017, Falbert a i., C‑255/16 , EU:C:2017:983 , bod 21 , ako aj citovanú judikatúru).

57

Je pravda, že článok 5 ods. 1 tretí pododsek smernice 2015/1535 sa ako taký neuplatňuje na situáciu, o akú ide vo veci samej, keďže sa týka len prípadu, keď boli v priebehu vnútroštátneho legislatívneho postupu vykonané podstatné zmeny návrhu technického predpisu až po oznámení tohto návrhu Komisii (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. februára 2016, Ince, C‑336/14 , EU:C:2016:72 , bod 79 ), a teda pred konečným prijatím uvedeného návrhu.

61

Článok 5 ods. 1 tretí pododsek však potvrdzuje skutočnosť, že za predpokladu, že tak ako v prejednávanej veci dôjde k významnej zmene nie návrhu technického predpisu pred konečným prijatím, ale už platného technického predpisu, takáto zmena, najmä ak má za následok rozšírenie pôsobnosti tohto technického predpisu, musí byť predmetom samostatného oznámenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2007, Schwibbert, C‑20/05 , EU:C:2007:652 , bod 42 ).

62

Napokon podľa ustálenej judikatúry nesplnenie oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 5 ods. 1 prvom pododseku smernice 2015/1535 predstavuje podstatnú procesnú vadu pri prijímaní dotknutých technických predpisov, sankcionovanú neuplatniteľnosťou týchto predpisov, takže ich nemožno uplatňovať voči jednotlivcom. Tí sa môžu dovolávať tejto neuplatniteľnosti na vnútroštátnom súde, ktorému prináleží, aby odmietol uplatniť technický predpis, ktorý nebol oznámený v súlade s touto smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. októbra 2020, Sportingbet a Internet Opportunity Entertainment, C‑275/19 , EU:C:2020:856 , bod 53 , ako aj citovanú judikatúru).

1.

Článok 1 ods. 1 písm. f) smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

vnútroštátna právna úprava, ktorá zakazuje podnecovať k účasti na hazardných hrách na diaľku prostredníctvom uverejnenia informácií o týchto hrách na webovom sídle prevádzkovateľa takýchto hier, predstavuje „technický predpis“ v zmysle tohto ustanovenia.

2.

Článok 5 ods. 1 smernice 2015/1535