C-127/24
ECLI:EU:C:2026:355
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CJ0127
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62024CJ0127
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 30. apríla 2026 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Duševné vlastníctvo – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Smernica 2001/29/ES – Článok 3 ods. 1 – Verejný prenos – Pojem – Retransmisia signálu prostredníctvom vlastnej káblovej siete v domove dôchodcov – Špecifická technológia – Nová verejnosť“
Vo veci C‑127/24,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) z 8. februára 2024 a doručený Súdnemu dvoru 15. februára 2024, ktorý súvisí s konaním:
Gesellschaft für musikalische Aufführungs‑ und mechanische Vervielfältigungsrechte eV (GEMA)
proti
VHC 2 Seniorenresidenz und Pflegeheim gGmbH,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen, podpredseda Súdneho dvora T. von Danwitz, vykonávajúci funkciu sudcu prvej komory, sudkyňa I. Ziemele (spravodajkyňa),
generálny advokát: M. Szpunar,
tajomník: R. Şereş, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. apríla 2025,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
–
Gesellschaft für musikalische Aufführungs‑ und mechanische Vervielfältigungsrechte eV (GEMA), v zastúpení: T. Winter, Rechtsanwalt,
–
VHC 2 Seniorenresidenz und Pflegeheim gGmbH, v zastúpení: A. Conrad, R. Grzybowska, T. Schubert a W. Spoerr, Rechtsanwälte,
–
francúzska vláda, v zastúpení: R. Bénard, P. Boccanfuso, B. Dourthe, B. Fodda a E. Timmermans, splnomocnení zástupcovia,
–
Európska komisia, v zastúpení: J. Samnadda a G. von Rintelen, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 4. septembra 2025,
vyhlásil tento
Rozsudok
1
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti ( Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10 ; Mim. vyd. 17/001, s. 230).
2
Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Gesellschaft für musikalische Aufführungs‑ und mechanische Vervielfältigungsrechte eV (ďalej len GEMA), spoločnosťou kolektívnej správy autorských práv, a spoločnosťou VHC 2 Seniorenresidenz und Pflegeheim gGmbH (ďalej len „VHC 2“) vo veci údajnej povinnosti mať licenciu na retransmisiu programov vysielania v rámci domova dôchodcov.
Právny rámec
Právo Únie
3
Odôvodnenia 4, 9, 10 a 23 smernice 2001/29 stanovujú:
„(4)
Harmonizovaný právny rámec týkajúci sa autorských práv a s nimi súvisiacich práv bude prostredníctvom vyššej právnej istoty a zabezpečením vysokej úrovne ochrany duševného vlastníctva podporovať významné investície do tvorivosti a inovácie… a povedie k zvýšenej súťaživosti európskeho priemyslu…
…
(9)
Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva.
(10)
Ak majú autori alebo výkonní umelci pokračovať vo svojej tvorivej a umeleckej práci, musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu, rovnako ako producenti, aby boli schopní financovať túto prácu. Investície potrebné na výrobu produktov, ako sú zvukové záznamy, filmy alebo multimediálne produkty a služby, ako sú služby ‚na požiadanie‘, sú značné. Primeraná právna ochrana práv duševného vlastníctva je nevyhnutná na zaručenie dostupnosti takejto odmeny a na zaistenie uspokojivej návratnosti týchto investícií.
…
(23)
Táto smernica ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo nezahŕňa žiadne iné činnosti.“
4
Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti“, v odsekoch 1 a 3 stanovuje:
„1. Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.
…
3. Práva uvedené v odseku 1 a 2 nezaniknú žiadnym aktom verejného prenosu alebo sprístupnenia verejnosti ako je uvedené v tomto článku.“
Nemecké právo
5
Podľa § 15 ods. 2 bodu 3 Gesetz über Urheberrecht und verwandte Schutzrechte – Urheberrechtsgesetz (zákon o autorskom práve a súvisiacich právach) z 9. septembra 1965 (BGBl. 1965 I, s. 1273), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „UrhG“), výlučné právo autora na verejný prenos jeho diela v zmysle § 15 ods. 2 prvej vety UrhG zahŕňa právo na vysielanie, teda podľa § 20 UrhG právo na šírenie diela verejnosti prostredníctvom vysielania, ako je rozhlasové a televízne vysielanie, satelitné vysielanie, káblové vysielanie alebo podobné technické prostriedky.
6
Podľa § 20b ods. 1 prvej vety UrhG právo na vysielanie zahŕňa právo na káblovú retransmisiu, teda právo na retransmisiu vysielaného diela v rámci súčasnej, úplnej a nezmenenej retransmisie programu káblovými systémami alebo mikrovlnnými systémami.
7
Podľa § 15 ods. 3 prvej vety UrhG je prenos verejný, ak je určený širokej verejnosti. Podľa § 15 ods. 3 druhej vety UrhG verejnosť zahŕňa každého, kto nie je osobnými vzťahmi spojený s osobou, ktorá dielo využíva, alebo s inými osobami, pre ktoré je dielo vnímateľné alebo ktoré k nemu získavajú prístup v nehmotnej podobe.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
8
GEMA je organizácia kolektívnej správy autorských práv v oblasti hudby.
9
VHC 2 je prevádzkovateľom domova dôchodcov, ktorý trvalo ubytováva 89 starších osôb odkázaných na starostlivosť, ktorým sa poskytuje komplexná opatera. Toto zariadenie pozostáva z 88 jednolôžkových izieb a troch dvojlôžkových izieb rozdelených do štyroch obytných zón a disponuje navyše rôznymi spoločenskými priestormi, ako sú reštauračné sály a pobytové miestnosti.
10
Prostredníctvom vlastného satelitného prijímacieho systému VHC 2 Seniorenresidenz zachytáva programy vysielania, teda televízne a rozhlasové programy, a vysiela ich súčasne, úplne a nezmenene prostredníctvom svojej káblovej siete do prípojok umiestnených v izbách ubytovaných osôb a v opatrovateľských izbách.
11
Keďže GEMA sa domnievala, že táto retransmisia programov vysielania podlieha licencii, podala proti spoločnosti VHC 2 žalobu, ktorou sa domáha, aby sa zdržala šírenia hudobných diel tvoriacich súčasť jej repertoáru. Landgericht Frankenthal (Krajinský súd Frankenthal, Nemecko) tejto žalobe vyhovel.
12
Oberlandesgericht Zweibrücken (Vyšší krajinský súd Zweibrücken, Nemecko), ktorý rozhodoval o odvolaní, ktoré podala VHC 2 proti tomuto rozsudku, zrušil tento rozsudok a zamietol žalobu GEMA z dôvodu, že retransmisia uskutočňovaná VHC 2 nepredstavovala „verejný prenos“. Tento súd v podstate rozhodol, že ak by aj išlo o prenos, tento prenos však nebol určený verejnosti, keďže sa obmedzoval na obmedzený okruh obyvateľov dotknutého domova, ktorý predstavoval štrukturálne veľmi homogénnu skupinu zloženú z osôb, ktoré v ňom dlhodobo bývajú, a ktorá je z hľadiska počtu relatívne stabilná. Podľa uvedeného súdu sa tak predmetný prenos obmedzoval na určité osoby patriace do súkromnej skupiny.
13
Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), na ktorý GEMA podala opravný prostriedok „Revision“ a ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, sa v prvom rade pýta, či obyvatelia domova dôchodcov, akým je ten, ktorý prevádzkuje VHC 2, predstavujú neurčitý počet potenciálnych adresátov v zmysle judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa pojmu „verejný prenos“ uvedeného v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, alebo či predstavujú, ako rozhodol Oberlandesgericht Zweibrücken (Vyšší krajinský súd Zweibrücken), súkromnú skupinu obmedzenú na určité osoby.
14
V druhom rade, hoci sa v prejednávanej veci prenos uskutočňuje prostredníctvom špecifickej technológie, tento súd má pochybnosti, pokiaľ ide o všeobecnú relevantnosť zohľadnenia typu použitého spôsobu vysielania pri kvalifikácii určitého aktu ako „verejného prenosu“. Z rozsudku zo 16. marca 2017, AKM ( C‑138/16 , EU:C:2017:218 , body 26 až 30 ), totiž vyplýva, že Súdny dvor nezohľadnil spôsob vysielania odlišný od spôsobu pôvodného prenosu, o ktorý išlo vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, teda rovnako ako v prejednávanej veci, jednoduchú súčasnú, úplnú a nezmenenú retransmisiu signálu prijatého anténou prostredníctvom káblov, ale zameral sa na kritérium existencie „novej verejnosti“, ktoré je rozhodujúce na účely preukázania existencie „verejného prenosu“.
15
Rovnako v rozsudkoch zo 7. decembra 2006, SGAE ( C‑306/05 , EU:C:2006:764 , body 37 až 47 ); zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i. ( C‑403/08 a C‑429/08 , EU:C:2011:631 , body 197 až 199 ); z 27. februára 2014, OSA ( C‑351/12 , EU:C:2014:110 , body 27 až 33 ), ako aj z 31. mája 2016, Reha Training ( C‑117/15 , EU:C:2016:379 , bod 57 ), Súdny dvor preskúmal len toto posledné uvedené kritérium bez toho, aby zohľadnil použitý technický spôsob vysielania.
16
Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že podľa doktrinálneho výkladu táto judikatúra Súdneho dvora naznačuje, že špecifický technický postup odôvodňuje uznanie existencie verejného prenosu len v prípadoch, keď sa retransmisia pôvodne prijímaného obsahu prostredníctvom antény, satelitu alebo káblovej siete uskutočňuje cez internet.
17
V treťom rade sa tento súd pýta, či retransmisia, o akú ide vo veci samej, spĺňa podmienku týkajúcu sa kritéria „novej verejnosti“. Pýta sa tiež na prípadný vplyv, ktorý by v tejto súvislosti mala skutočnosť, že obyvatelia dotknutého zariadenia majú možnosť bez ohľadu na túto retransmisiu sami prijímať rozhlasové a televízne programy prostredníctvom antény v ich izbe, a skutočnosť, že nositelia práv už dostali odmenu za pôvodné vysielanie.
18
Za týchto okolností Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1.
Predstavujú obyvatelia komerčne prevádzkovaného domova dôchodcov, ktorí majú vo svojich izbách televízne a rozhlasové prípojky, do ktorých prevádzkovateľ domova dôchodcov uskutočňuje retransmisiu programov vysielania prijímaného prostredníctvom vlastného satelitného prijímacieho systému súčasne, nezmenene a úplne prostredníctvom svojej káblovej siete, ‚neurčitý počet potenciálnych adresátov‘ v zmysle definície pojmu ‚verejný prenos‘ podľa článku 3 ods. 1 smernice [2001/29]?
2.
Má definícia, ktorú predtým používal Súdny dvor a podľa ktorej klasifikácia ako ‚verejný prenos‘ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice [2001/29] vyžaduje, že ‚prenos chráneného diela [sa musí] uskutočniť prostredníctvom špecifickej technológie, odlišnej od technológií, ktoré sa doteraz používali, alebo, ak tomu tak nie je, musí byť dielo sprístupnené [novej verejnosti], t. j. verejnosti, ktorú nositeľ autorského práva pri udelení súhlasu na pôvodný verejný prenos svojho diela ešte nezohľadnil‘, stále všeobecnú platnosť, alebo je použitá technológia teraz relevantná len v prípadoch, keď dochádza k retransmisii obsahu pôvodne prijatého terestriálne, satelitom alebo káblom prostredníctvom internetu?
3.
Ide o ‚novú verejnosť‘ v zmysle definície pojmu ‚verejný prenos‘ uvedenej v článku 3 ods. 1 smernice [2001/29], ak prevádzkovateľ domova dôchodcov, ktorý koná s cieľom dosiahnuť zisk, uskutočňuje retransmisiu programov vysielania prijímaného prostredníctvom satelitného prijímacieho systému súčasne, úplne a nezmenene prostredníctvom svojej káblovej siete do existujúcich televíznych a rozhlasových prípojok v izbách obyvateľov domova? Je pre toto posúdenie relevantné, či majú obyvatelia možnosť prijímať televízne a rozhlasové programy vo svojich izbách terestriálne, nezávisle od káblového prenosu? Je pre toto posúdenie relevantné aj to, či nositelia práv už dostávajú odmenu za súhlas s pôvodným vysielaním?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej a druhej otázke
19
Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne a v prvom rade, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že pojem „verejný prenos“ uvedený v tomto ustanovení sa vzťahuje na súčasnú, úplnú a nezmenenú retransmisiu programov vysielania prevádzkovateľom domova dôchodcov prijímaných prostredníctvom satelitného prijímacieho systému, ktorý je pripojený k televíznym a rozhlasovým prípojkám umiestneným v izbách obyvateľov domova prostredníctvom káblovej siete zriadenej v domove.
20
Predkladajúci vnútroštátny súd sa predovšetkým pýta, či sa na takúto retransmisiu vzťahuje tento pojem buď ako na prenos uskutočnený prostredníctvom „špecifickej technológie“, alebo ako na prenos určený pre „novú verejnosť“.
21
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.
22
Ako už Súdny dvor opakovane rozhodol, podľa tohto ustanovenia autori disponujú právom preventívnej povahy, ktoré im umožňuje zasiahnuť voči prípadným používateľom ich diela a verejnému prenosu, ktorý títo používatelia zamýšľajú uskutočniť, a na tento účel prenos zakázať (rozsudky z 15. marca 2012, SCF, C‑135/10 , EU:C:2012:140 , bod 75 , a z 20. júna 2024, GEMA, C‑135/23 , EU:C:2024:526 , bod 17 ).
23
Pokiaľ ide o obsah pojmu „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, ako zdôrazňuje odôvodnenie 23 tejto smernice, tento pojem sa má vykladať v širokom zmysle tak, že zahŕňa každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká, a teda zahŕňa všetky transmisie alebo retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Z odôvodnení 4, 9 a 10 uvedenej smernice totiž vyplýva, že jej hlavným cieľom je zavedenie vysokej úrovne ochrany autorov, ktorá im umožní získať zodpovedajúcu odmenu za používanie ich diel, najmä v súvislosti s ich verejným prenosom (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE, C‑306/05 , EU:C:2006:764 , bod 36 , a z 11. apríla 2024, Citadines, C‑723/22 , EU:C:2024:289 , bod 38 , ako aj citovanú judikatúru).
24
V tejto súvislosti, v súlade s ustálenou judikatúrou, pojem „verejný prenos“ v zmysle tohto článku 3 ods. 1 zahŕňa dva kumulatívne prvky, a to samotný prenos diela a verejný prenos tohto diela, a vyžaduje si individuálne posúdenie (rozsudky z 22. júna 2021, YouTube et Cyando, C‑682/18 a C‑683/18 , EU:C:2021:503 , bod 66 , ako aj z 20. júna 2024, GEMA, C‑135/23 , EU:C:2024:526 , bod 21 ).
25
Na účely takého posúdenia treba zohľadniť viacero dodatočných kritérií, ktoré nie sú samostatné a sú navzájom závislé. Tieto kritériá sa majú uplatňovať tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, keďže v rôznych konkrétnych situáciách môžu mať veľmi premenlivú intenzitu (rozsudky z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15 , EU:C:2016:379 , bod 35 , a z 20. júna 2024, GEMA, C‑135/23 , EU:C:2024:526 , bod 22 ).
26
Podľa ustálenej judikatúry z týchto kritérií vyplýva, že na to, aby bolo možné prenos kvalifikovať ako „verejný prenos“, prenos chráneného diela sa musí uskutočniť prostredníctvom špecifickej technológie, odlišnej od technológií, ktoré sa doteraz používali, alebo, ak tomu tak nie je, musí byť sprístupnené „novej verejnosti“, t. j. verejnosti, ktorú nositelia autorských práv pri udelení súhlasu na pôvodný verejný prenos svojho diela ešte nebrali do úvahy (rozsudky z 8. septembra 2016, GS Media, C‑160/15 , EU:C:2016:644 , bod 37 , a z 20. júna 2024, GEMA, C‑135/23 , EU:C:2024:526 , bod 43 ).
27
V prejednávanej veci treba v prvom rade uviesť, že ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, otázky predkladajúceho vnútroštátneho súdu vychádzajú z predpokladu, že retransmisia vysielaní, o akú ide vo veci samej, sa uskutočňuje prostredníctvom špecifickej technológie odlišnej od pôvodného prenosu.
28
Treba však poznamenať, že na účely preukázania relevantnosti tohto kritéria na účely kvalifikovania aktu prevádzkovateľa ako „verejného prenosu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 Súdny dvor vychádzal najmä z článku 3 ods. 3 tejto smernice, podľa ktorého súhlasom so zahrnutím chránených diel do verejného prenosu nezaniká právo udeliť súhlas na iné verejné prenosy týchto diel alebo ich zakázať (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i., C‑607/11 , EU:C:2013:147 , bod 23 ).
29
Z uvedeného vyvodil záver, že normotvorca Únie tým, že upravil situácie, v ktorých sa predmetné dielo využíva viackrát, zamýšľal to, aby každá transmisia alebo retransmisia diela, ku ktorej dochádza pri použití „špecifickej technológie“, podliehala v zásade individuálnemu súhlasu autora dotknutého diela (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i., C‑607/11 , EU:C:2013:147 , bod 24 ).
30
Na základe toho Súdny dvor dospel k záveru, že treba rozlišovať na jednej strane medzi situáciami, v ktorých operátor svojím vedomým sprostredkovaním sprístupnil televízne vysielanie obsahujúce chránené diela novej verejnosti, ktorú dotknutí autori nebrali do úvahy pri udelení súhlasu k dotknutému prenosu vysielania, a na druhej strane situáciami, v ktorých sa uskutočňujú dva prenosy za špecifických technických podmienok, odlišným spôsobom prenosu, a každý je určený verejnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i., C‑607/11 , EU:C:2013:147 , body 38 a 39 ).
31
Z judikatúry Súdneho dvora, a najmä z rozsudku zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i. ( C‑607/11 , EU:C:2013:147 ), tak vyplýva, že len vtedy, ak použitie danej technológie zahŕňa uskutočnenie novej transmisie alebo retransmisie vysielania nezávislej od pôvodného prenosu, možno takýto akt považovať za uskutočnený prostredníctvom „špecifickej technológie“ v zmysle judikatúry citovanej v bode 26 tohto rozsudku.
32
Ako vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora, je to tak najmä v prípade retransmisie terestriálneho televízneho vysielania cez internet (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i., C‑607/11 , EU:C:2013:147 , bod 26 , ako aj z 29. novembra 2017, VCAST, C‑265/16 , EU:C:2017:913 , body 14 , 46 a 48 ). Súdny dvor naopak rozhodol, že situácia, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE ( C‑306/05 , EU:C:2006:764 ), teda poskytovanie signálu prostredníctvom televíznych prijímačov klientom umiestneným v izbách hotelového zariadenia, nepatrí pod tento prípad, ale pod prvý typ situácie uvedený v bode 30 tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i., C‑607/11 , EU:C:2013:147 , body 37 a 38 ).
33
Ako uviedol generálny advokát v bode 20 svojich návrhov, táto posledná uvedená situácia je podobná situácii, o ktorú ide vo veci samej, v ktorej, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, prevádzkovateľ domova dôchodcov, rovnako ako prevádzkovateľ hotela, uskutočňuje retransmisiu signálu zachyteného pomocou svojej satelitnej antény, ktorá mu patrí, prostredníctvom káblového systému inštalovaného v jeho zariadení, do rôznych oblastí tohto zariadenia.
34
Z toho vyplýva, že retransmisiu vysielaní, o akú ide vo veci samej, nemožno považovať za uskutočnenú prostredníctvom „špecifickej technológie“ v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 26 tohto rozsudku.
35
V súlade s touto judikatúrou treba v druhom rade overiť, či je predmetná retransmisia určená pre „novú verejnosť“ odlišnú od verejnosti, ktorej je určené pôvodné vysielanie.
36
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že autor tým, že udelí súhlas na vysielanie svojho diela, zohľadňuje iba priamych užívateľov, to znamená držiteľov televíznych prijímačov, ktorí jednotlivo alebo v súkromnom a rodinnom kruhu prijímajú jednotlivé programy (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE, C‑306/05 , EU:C:2006:764 , bod 41 , ako aj zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C‑403/08 a C‑429/08 , EU:C:2011:631 , bod 198 ).
37
Súdny dvor tak rozhodol, že zákazníci hotela alebo pohostinstva, pacienti kúpeľného zariadenia alebo rehabilitačného centra, ako aj nájomcovia apartmánov v nehnuteľnosti určenej na krátkodobý prenájom, slúžiacej najmä ako zariadenie cestovného ruchu, predstavujú takúto „novú“ verejnosť (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE, C‑306/05 , EU:C:2006:764 , bod 42 ; zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C‑403/08 a C‑429/08 , EU:C:2011:631 , bod 199 ; z 27. februára 2014, OSA, C‑351/12 , EU:C:2014:110 , bod 32 ; z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15 , EU:C:2016:379 , bod 61 , ako aj z 20. júna 2024, GEMA, C‑135/23 , EU:C:2024:526 , bod 44 ).
38
Za takých okolností totiž Súdny dvor v podstate konštatoval, že adresáti prenosu predstavujú „novú verejnosť“, keďže v zásade majú prístup k chránenému dielu len z dôvodu zásahu prevádzkovateľa dotknutého zariadenia, ktorý im s plnou znalosťou dôsledkov svojho konania umožňuje prístup k tomuto dielu, ak sa nachádzajú v oblasti pokrytej vysielaním tohto diela.
39
Súdny dvor naopak rozhodol, že to neplatí v prípade nájomcov apartmánov v dome, ktorí nemôžu byť považovaní za „novú verejnosť“ v zmysle judikatúry uvedenej v bode 26 tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. júna 2024, GEMA, C‑135/23 , EU:C:2024:526 , bod 45 ).
40
Táto situácia je porovnateľná so situáciou, o ktorú ide vo veci samej, v ktorej, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, obyvatelia domova dôchodcov v domove dôchodcov trvale bývajú. Preto treba konštatovať, že takíto obyvatelia nepredstavujú takúto „novú verejnosť“.
41
Tento záver nie je spochybnený tvrdením, podľa ktorého na rozdiel od vlastníka ubytovania, ktoré poskytuje na prenájom, prevádzkovateľ domova dôchodcov poskytuje obyvateľom viacero služieb, pričom ich miera samostatnosti je nižšia. Ako totiž v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 37 až 39 svojich návrhov, v oboch prípadoch adresáti retransmisie dotknutého vysielania ako držitelia prijímacích zariadení, ktorí prijímajú toto vysielanie v ich súkromnej sfére, sú súčasťou verejnosti, ktorú zohľadnili nositelia autorských práv, keď udelili svoj súhlas na pôvodný verejný prenos svojich diel vo forme vysielania.
42
V dôsledku toho treba konštatovať, že prevádzkovateľ domova dôchodcov tým, že prostredníctvom káblového systému uskutočňoval retransmisiu televízneho a rozhlasového vysielania prijímaného prostredníctvom satelitnej antény do izieb domova dôchodcov, nevykonáva „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.
43
V tejto súvislosti nie je rozhodujúca okolnosť uvádzaná predkladajúcim vnútroštátnym súdom, že prevádzkovateľ podniká na účely dosiahnutia zisku. Hoci táto zisková povaha má nepochybne určitý význam, nepredstavuje však nevyhnutnú podmienku, ktorá vymedzuje samotnú existenciu takéhoto prenosu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. júna 2024, GEMA, C‑135/23 , EU:C:2024:526 , bod 24 a citovanú judikatúru).
44
Nakoniec je potrebné dodať, že takýto výklad nie je v rozpore s cieľmi smernice 2001/29, ktoré sú uvedené v bode 23 tohto rozsudku. Ako totiž v podstate uviedol generálny advokát v bode 35 svojich návrhov, uznanie existencie „verejného prenosu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 za okolností, o aké ide vo veci samej, by viedlo k poskytnutiu neoprávnenej odmeny nositeľom autorských práv, zatiaľ čo, ako sa výslovne uvádza v odôvodnení 10 smernice 2001/29, podľa tejto smernice by sa im mala zabezpečiť len primeraná odmena za používanie ich diel (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C‑403/08 a C‑429/08 , EU:C:2011:631 , bod 108 ).
45
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú a tretiu otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „verejný prenos“ uvedený v tomto ustanovení sa nevzťahuje na súčasnú, úplnú a nezmenenú retransmisiu programov vysielania prevádzkovateľom domova dôchodcov prijímaných prostredníctvom satelitného prijímacieho systému, ktorý je pripojený k televíznym a rozhlasovým prípojkám umiestneným v izbách obyvateľov domova prostredníctvom káblovej siete zriadenej v domove.
O prvej otázke
46
Vzhľadom na odpoveď na druhú a tretiu otázku nie je potrebné odpovedať na prvú otázku.
O trovách
47
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti
sa má vykladať v tom zmysle, že:
pojem „verejný prenos“ uvedený v tomto ustanovení sa nevzťahuje na súčasnú, úplnú a nezmenenú retransmisiu programov vysielania prevádzkovateľom domova dôchodcov prijímaných prostredníctvom satelitného prijímacieho systému, ktorý je pripojený k televíznym a rozhlasovým prípojkám umiestneným v izbách obyvateľov domova prostredníctvom káblovej siete zriadenej v domove.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: nemčina.