C-129/24
ECLI:EU:C:2026:5
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CJ0129
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62024CJ0129
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (piata komora)
z 15. januára 2026 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Životné prostredie – Aarhuský dohovor – Smernica 2003/4/ES – Prístup verejnosti k informáciám o životnom prostredí – Pojmy ‚žiadateľ‘ a ‚žiadosť‘ – Anonymní žiadatelia alebo žiadatelia používajúci pseudonymy – Právo na prístup k informáciám o životnom prostredí – Praktické postupy – Povinnosť žiadateľov uviesť svoje skutočné meno a aktuálnu fyzickú adresu – Neplatnosť žiadosti“
Vo veci C‑129/24,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím High Court (Vyšší súd, Írsko) z 24. januára 2024 a doručený Súdnemu dvoru 16. februára 2024, ktorý súvisí s konaním:
Coillte Cuideachta Ghníomhaíochta Ainmnithe
proti
Commissioner for Environmental Information,
za účasti:
Doe , neznáma osoba/neznáme osoby alias John a/alebo Jane Doe,
Írsko,
Attorney General,
Right to Know CLG,
SÚDNY DVOR (piata komora),
v zložení: predsedníčka piatej komory M. L. Arastey Sahún, sudcovia J. Passer (spravodajca), E. Regan, D. Gratsias a B. Smulders,
generálna advokátka: L. Medina,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
–
Coillte Cuideachta Ghníomhaíochta Ainmnithe, v zastúpení: B. Kennedy, SC, J. Kenny, BL, C. McLoughlin a N. Michel, solicitors,
–
Commissioner for Environmental Information, v zastúpení: D. Fennelly, BL, a G. Fitzgerald, solicitor,
–
Right to Know CLG, v zastúpení: F. Logue, solicitor,
–
Írsko a Attorney General, v zastúpení: M. Browne, Chief State Solicitor, A. Burke, A. Joyce a H. McGuire, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci C. Donnelly, SC, a A. Carroll, BL,
–
česká vláda, v zastúpení: L. Langrová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,
–
talianska vláda, v zastúpení: S. Fiorentino, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci M. Di Benedetto, avvocato dello stato,
–
Európska komisia, v zastúpení: D. Milanowska a M. Noll‑Ehlers, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 27. marca 2025,
vyhlásil tento
Rozsudok
1
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 bodu 5, článku 3 ods. 1, článku 3 ods. 5 písm. c), článku 4 ods. 1 písm. b) a článku 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí, ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313/EHS ( Ú. v. ES L 41, 2003, s. 26 ; Mim. vyd. 15/007, s. 375), v spojení s Dohovorom o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, podpísaným v Aarhuse 25. júna 1998 a schváleným v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 ( Ú. v. EÚ L 124, 2005, s. 1 ; ďalej len „Aarhuský dohovor“).
2
Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Coillte Cuideachta Ghníomhaíochta Ainmnithe (ďalej len „Coillte“), obchodným podnikom lesného hospodárstva, ktorý čiastočne patrí írskemu štátu, a Commissioner for Environmental Information (Komisár pre informácie o životnom prostredí, Írsko) (ďalej len „komisár“) vo veci rozhodnutia tohto komisára, ktorým konštatoval, že Coillte neoprávnene považoval niekoľko žiadostí o prístup k informáciám o životnom prostredí za neplatné.
Právny rámec
Medzinárodné právo
3
Článok 2 Aarhuského dohovoru s názvom „Definície“ v odsekoch 4 a 5 stanovuje:
„4. ‚Verejnosť‘ znamená jednu alebo viac fyzických alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny.
5. ‚Zainteresovaná verejnosť‘ znamená verejnosť, ktorá je alebo by mohla byť ovplyvnená rozhodovacím procesom týkajúcim sa životného prostredia, alebo sa o tento proces zaujíma; pre potreby tejto definície sa mimovládne organizácie podnecujúce k ochrane životného prostredia a spĺňajúce všetky požiadavky národného práva považujú za zaujímajúce sa o rozhodovací proces.“
4
Článok 3 tohto dohovoru, nazvaný „Všeobecné ustanovenia“ v odseku 8 uvádza:
„Každá strana zabezpečí aby osoby, ktoré uplatňujú svoje práva v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru, neboli za to trestané, pokutované, prenasledované alebo akýmkoľvek spôsobom obťažované. Toto ustanovenie neovplyvňuje právo vnútroštátnych súdov udeliť primerané poplatky v súdnom konaní.“
5
Článok 4 uvedeného dohovoru s názvom „Prístup k informáciám o životnom prostredí“ stanovuje:
„1. Každá strana zabezpečí, že orgány verejnej moci podľa nasledujúcich odsekov tohto článku, v odpovedi na žiadosť o informácie o životnom prostredí, sprístupnia verejnosti takéto informácie v súlade s národnými právnymi predpismi, pričom pri požiadaní podľa písmena b) poskytnú kópie najnovšej dokumentácie, ktorá obsahuje alebo je pripojená k takýmto informáciám:
a)
bez toho, aby musel byť uvedený záujem;
b)
v požadovanej forme s výnimkou, ak:
i)
je pre orgány verejnej moci vhodné poskytnúť ich v inej forme, pričom v tomto prípade bude uvedený dôvod, pre ktorý boli poskytnuté v takejto forme, alebo
ii)
informácia je už verejne dostupná v inej forme.
2. Informácia o životnom prostredí uvedená v odseku 1 bude poskytnutá ihneď, ako je to možné, a najneskôr do jedného mesiaca od podania žiadosti, ak rozsah a komplexnosť požadovanej informácie neoprávňujú predĺžiť toto obdobie do dvoch mesiacov od podania žiadosti. Žiadateľ bude informovaný o akomkoľvek predĺžení a dôvode, ktorý toto predĺženie oprávňuje.
3. Žiadosť o informáciu o životnom prostredí môže byť zamietnutá, ak
…
b)
žiadosť je zjavne nezmyselná alebo je vyjadrená príliš všeobecne,…
…“
6
Článok 6 ods. 1 a 2 Aarhuského dohovoru vymedzuje pôsobnosť pravidiel účasti verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach, ako aj obsah informácií o životnom prostredí poskytnutých verejnosti na začiatku rozhodovacieho procesu.
Právo Únie
7
Odôvodnenia 8 a 15 smernice 2003/4 znejú:
„(8)
Je potrebné zabezpečiť, aby každá fyzická osoba a právnická osoba mala právo prístupu k informáciám o životnom prostredí, ktoré majú verejné orgány [orgány verejnej moci – neoficiálny preklad ], bez povinnosti preukazovať oprávnený záujem.
…
(15)
Členské štáty by mali určiť praktické postupy, na základe ktorých sa také informácie efektívne sprístupnia. Tieto postupy zaručia, aby boli informácie efektívne a ľahko prístupné a aby sa postupne stávali verejnosti dostupné prostredníctvom verejných telekomunikačných sietí vrátane verejne dostupných zoznamov a registrov verejných orgánov alebo zoznamov informácií o životnom prostredí spravovaných [orgánmi verejnej moci – neoficiálny preklad ] alebo určených pre ne.“
8
Článok 1 uvedenej smernice, nazvaný „Ciele“, uvádza:
„Ciele tejto smernice sú:
a)
zaručiť právo prístupu k informáciám o životnom prostredí, ktoré majú verejné orgány [orgány verejnej moci – neoficiálny preklad ] alebo ktoré sú pre ne uchovávané a ustanoviť základné podmienky a praktické postupy na jeho výkon, a
b)
zabezpečiť, aby sa, ako samozrejmosť, informácie o životnom prostredí postupne sprístupňovali verejnosti a šírili a aby sa dosiahla čo najširšia systematická dostupnosť a šírenie informácií o životnom prostredí. Na tento účel sa podporuje najmä používanie dostupnej počítačovej telekomunikačnej alebo elektronickej techniky.“
9
Podľa článku 2 uvedenej smernice s názvom „Definície“:
„Na účely tejto smernice:
…
5.
‚Žiadateľ‘ je každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá žiada informácie o životnom prostredí.
6.
‚Verejnosť‘ je jedna alebo viacero fyzických osôb alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny.“
10
Článok 3 tej istej smernice, nazvaný „Prístup k informáciám o životnom prostredí na základe žiadosti“, stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby verejné orgány [orgány verejnej moci – neoficiálny preklad ] boli povinné, v súlade s ustanoveniami tejto smernice, sprístupniť informácie o životnom prostredí, ktoré majú alebo ktoré sú pre ne uchovávané, na požiadanie každému žiadateľovi bez toho, aby musel preukázať svoj oprávnený záujem.
…
5. Na účely tohto článku členské štáty zabezpečia, aby:
…
c)
aby boli definované praktické postupy na zabezpečenie účinného výkonu práva prístupu k informáciám o životnom prostredí, napríklad:
–
vymenovaním informačných úradníkov,
–
vytvorením a udržovaním zariadení na preštudovanie požadovaných informácií,
–
registrami alebo zoznamami informácií o životnom prostredí, ktoré majú verejné orgány alebo informačné strediská, s jasnými údajmi, kde takéto informácie možno nájsť.
…“
11
Článok 4 smernice 2003/4 s názvom „Výnimky“ znie:
„1. Členské štáty môžu ustanoviť, aby žiadosť o informácie o životnom prostredí bola zamietnutá, ak:
…
b)
žiadosť je zjavne nerozumná;
…
5. Odmietnutie sprístupniť požadovanú informáciu alebo jej časť sa oznámi žiadateľovi písomne alebo elektronicky, ak bola žiadosť podaná písomne alebo ak to žiadateľ požaduje, a to v lehotách uvedených v článku 3 ods. 2 písm. a) alebo prípadne b). V oznámení sa uvedú dôvody odmietnutia a informácie o opravnom prostriedku ustanovenom podľa článku 6.“
12
Článok 6 tejto smernice, nazvaný „Prístup k spravodlivosti“, v odseku 1 uvádza:
„Členské štáty zabezpečia, aby každý žiadateľ, ktorý sa domnieva, že jeho žiadosť o informácie bola ignorovaná (úplne alebo čiastočne), bezdôvodne zamietnutá, neprimerane zodpovedaná alebo že sa s ňou nenakladalo v súlade s ustanoveniami článkov 3, 4 alebo 5, mal prístup k postupu, v ktorom môže konanie alebo opomenutie dotknutého verejného orgánu [orgánu verejnej moci – neoficiálny preklad ] znovu zvážiť ten istý alebo iný verejný orgán [orgán verejnej moci – neoficiálny preklad ], alebo ich môže administratívne preskúmať nezávislý a nestranný orgán ustanovený zákonom. Každý taký postup musí byť promptný a buď bezplatný, alebo nenákladný.“
Írske právo
13
European Communities (Access to Information on the Environment) Regulations 2007 – 2018 [nariadenia z rokov 2007 až 2018 – Európske spoločenstvá (prístup k informáciám o životnom prostredí)] (ďalej len „írske vnútroštátne pravidlá“) majú za cieľ prebrať smernicu 2003/4 do írskeho práva.
14
Článok 6 írskych vnútroštátnych pravidiel s názvom „Žiadosť o informácie o životnom prostredí“ stanovuje:
„1. Žiadosť o informácie o životnom prostredí musí:
a)
byť v písomnej alebo elektronickej forme;
b)
obsahovať informáciu, že sa podáva na základe týchto predpisov;
c)
obsahovať meno/názov, adresu a ďalšie relevantné kontaktné údaje žiadateľa;
…
2. Od žiadateľa sa nevyžaduje, aby uviedol svoj záujem na podaní žiadosti.“
15
Článok 12 írskych vnútroštátnych pravidiel, nazvaný „Opravný prostriedok podaný [komisárovi]“, v odseku 3 okrem iného stanovuje, že ak bolo rozhodnutie orgánu verejnej moci o zamietnutí žiadosti o informácie o životnom prostredí, v nadväznosti na interné preskúmanie tohto rozhodnutia o zamietnutí, úplne alebo čiastočne potvrdené, žiadateľ môže proti uvedenému rozhodnutiu predložiť opravný prostriedok komisárovi.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
16
V období od 10. marca 2022 do 7. júna 2022 bolo podniku Coillte doručených 130 žiadostí o prístup k informáciám o životnom prostredí. 97 z týchto žiadostí podali anonymní žiadatelia alebo žiadatelia používajúci pseudonymy, ktoré boli vo všeobecnosti inšpirované filmovými postavami, mali rovnaký alebo takmer rovnaký formát, a to bez toho, aby v nich bola uvedená fyzická adresa (ďalej len „anonymné alebo pseudonymné žiadosti“).
17
Coillte sa domnieval, že anonymné alebo pseudonymné žiadosti nemali v skutočnosti za cieľ získať informácie o životnom prostredí, ale boli súčasťou organizovanej kampane vedenej z pochybných dôvodov, ako je napríklad narušenie jeho fungovania, a požiadal dotknutých žiadateľov, aby mu oznámili svoje aktuálne adresy a potvrdili, že v týchto žiadostiach použili svoje skutočné zákonné mená.
18
Keďže nedostal žiadnu odpoveď, Coillte anonymné alebo pseudonymné žiadosti v podstate zamietol ako neplatné a požadované informácie o životnom prostredí v lehote stanovenej vnútroštátnou právnou úpravou teda neposkytol.
19
Dotknutí žiadatelia následne požiadali Coillte o interné preskúmanie týchto rozhodnutí o zamietnutí. Coillte týchto žiadateľov opätovne požiadal, aby mu potvrdili alebo oznámili svoje zákonné mená a aby mu oznámili svoje aktuálne adresy, pričom spresnil, že od nich nevyžaduje, aby uviedli dôvody podania svojich žiadostí o informácie o životnom prostredí, a že v prípade nepredloženia požadovaného potvrdenia budú ich žiadosti o interné preskúmanie zamietnuté.
20
Keďže tieto informácie poskytnuté neboli, žiadosti o interné preskúmanie boli z dôvodu neplatnosti zamietnuté.
21
81 z týchto zamietavých rozhodnutí bolo predmetom správnych opravných prostriedkov, ktoré boli komisárovi podané v období od 13. júna do 4. júla 2022. Komisár, ktorý rozhodoval o prvých 58 prípadoch zamietnutia, prijal 29. augusta 2022 rozhodnutie, ktorým konštatoval, že s ohľadom na článok 6 ods. 1 písm. c) írskych vnútroštátnych predpisov, Coillte nebol oprávnený považovať dotknuté žiadosti o informácie o životnom prostredí za neplatné.
22
Coillte proti tomuto poslednému uvedenému rozhodnutiu podal kasačný opravný prostriedok na High Court (Vyšší súd, Írsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
23
Tento súd sa domnieva, že anonymné alebo pseudonymné žiadosti pravdepodobne pochádzali z jediného zdroja, alebo boli súčasťou koordinovanej kampane, pretože náhle v rovnakom čase skončili. Niektorí žiadatelia tak mohli anonymitu využiť na úmyselné zneužitie konania o prístupe k informáciám o životnom prostredí, a to s cieľom narušiť riadne fungovanie orgánov verejnej moci. Uvedený súd konštatuje, že Coillte konal rozumne, keď preskúmal, či vzhľadom na rozsah, povahu a frekvenciu ostatných žiadostí, podaných tým istým žiadateľom, dotknuté žiadosti boli zjavne nerozumné, a ďalej uviedol, že neexistuje dôkaz o tom, že by oznámenie skutočného mena/názvu a/alebo aktuálnej fyzickej adresy žiadateľa mohlo nepriamo viesť k záverom alebo špekuláciám zo strany orgánu verejnej moci alebo inej osoby, pokiaľ ide o prípadný záujem žiadateľa uvedený v článku 3 ods. 1 smernice 2003/4.
24
Vnútroštátny súd uvádza, že podľa írskych vnútroštátnych pravidiel pojmy „meno/názov“ a „adresa“ označujú skutočné meno/názov žiadateľa a aktuálnu fyzickú adresu, na ktorej možno žiadateľa kontaktovať. Vyjadruje preto pochybnosti, ktoré sa v podstate týkajú súladu týchto pravidiel, ako sú vykladané vo vnútroštátnom práve, so smernicou 2003/4 v spojení s Aarhuským dohovorom.
25
Za týchto podmienok High Court (Vyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Znamená pojem ‚žiadosť‘ uvedený v článku 6 ods. 1 smernice [2003/4] v spojení s článkom 4 ods. 1 [Aarhuského dohovoru] len žiadosť, ktorá je platná na základe [tejto] smernice a na základe vnútroštátnych právnych predpisov dotknutého členského štátu, ktorými sa daná smernica preberá?
2.
Znamená pojem ‚žiadateľ‘ uvedený v článku 2 ods. 5 smernice [2003/4] v spojení najmä s článkom 4 ods. 1 písm. b) a/alebo článkom 6 ods. 1 a/alebo 2, a/alebo článkom 2 ods. 5, článkom 4 ods. 1 a článkom 4 ods. 3 písm. b) Aarhuského dohovoru fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá sa identifikuje svojím skutočným menom/názvom a/alebo fyzickou adresou, a nie osobu vystupujúcu anonymne alebo pod pseudonymom a/alebo žiadateľa, ktorý ako svoje kontaktné údaje uvedie len e‑mailovú adresu?
3.
Ak je odpoveď na druhú otázku záporná, má článok 3 ods. 1 a/alebo článok 3 ods. 5 písm. c) smernice [2003/4] v spojení s článkom 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru za následok, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorou sa od žiadateľa vyžaduje, že na to, aby mohol podať žiadosť, musí uviesť svoje skutočné meno/názov a/alebo aktuálnu fyzickú adresu?
4.
Ak je odpoveď na druhú otázku záporná a odpoveď na tretiu otázku je vo všeobecnosti kladná, má smernica [2003/4] v spojení s článkom 4 Aarhuského dohovoru za následok, že ak verejný orgán dospeje k odôvodnenému názoru, že existujú prima facie pochybnosti o pravdivosti údajov, ktoré uviedol žiadateľ, týkajúcich sa jeho totožnosti, orgán verejnej moci nesmie požadovať potvrdenie skutočného mena/názvu a/alebo aktuálnej fyzickej adresy žiadateľa na účely overenia totožnosti žiadateľa, a nie na účely zistenia záujmu žiadateľa, a to aj v prípade, keď by poskytnutie skutočného mena/názvu a/alebo fyzickej adresy žiadateľa mohlo nepriamo viesť k možnosti, že by si orgán verejnej moci mohol vyvodiť alebo domyslieť, alebo iným spôsobom zistiť, aký je záujem, ak vôbec nejaký je, žiadateľa, ako sa uvádza v článku 3 ods. 1 [tejto] smernice?
5.
Ak je odpoveď na druhú otázku záporná a odpoveď na tretiu otázku je vo všeobecnosti kladná, má článok 4 ods. 1 písm. b) smernice [2003/4] v spojení s článkom 4 ods. 3 písm. b) Aarhuského dohovoru za následok, že verejný orgán nesmie požadovať potvrdenie skutočného mena/názvu a/alebo aktuálnej fyzickej adresy žiadateľa s cieľom určiť, či je daná žiadosť zjavne nerozumná vzhľadom na objem, povahu a frekvenciu iných žiadostí, podaných tým istým žiadateľom, ale nie s cieľom zistiť záujem žiadateľa, a to aj v prípade, keď by poskytnutie skutočného mena/názvu a/alebo aktuálnej fyzickej adresy žiadateľa nepriamo mohlo viesť orgán verejnej moci alebo inú osobu k vyvodeniu záverov alebo špekuláciám o hypotetickom záujme žiadateľa v zmysle článku 3 ods. 1 [tejto] smernice?“
O prejudiciálnych otázkach
26
Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má pojem „žiadateľ“ v zmysle článku 2 bodu 5 smernice 2003/4 v spojení s Aarhuským dohovorom vykladať v tom zmysle, že vyžaduje identifikáciu fyzickej alebo právnickej osoby jej skutočným menom/názvom a/alebo aktuálnou fyzickou adresou, a či v prípade zápornej odpovede bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vyžaduje takúto identifikáciu žiadateľa.
27
Podľa ustálenej judikatúry z potreby jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a obsah, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ku ktorému treba dospieť tak, že sa vezme do úvahy nielen znenie tohto ustanovenia, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je toto ustanovenie súčasťou [pozri rozsudky z 18. januára 1984, Ekro, 327/82 , EU:C:1984:11 , bod 11 , a z 8. apríla 2025, Európska prokuratúra (Súdne preskúmanie procesných úkonov), C‑292/23 , EU:C:2025:255 , bod 51 ].
28
Pokiaľ ide o znenie článku 2 bodu 5 smernice 2003/4, podľa tohto ustanovenia je pojem „žiadateľ“ vymedzený ako „každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá žiada informácie o životnom prostredí“.
29
Toto ustanovenie však postavenie „žiadateľa“ nepodmieňuje identifikáciou fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá žiada informácie o životnom prostredí, uvedením jej skutočného mena/názvu a/alebo aktuálnej fyzickej adresy.
30
Takáto požiadavka nevyplýva ani z kontextu, do ktorého patrí článok 2 bod 5 smernice 2003/4.
31
Článok 3 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby orgány verejnej moci boli povinné sprístupniť informácie o životnom prostredí, ktoré majú alebo ktoré sú pre ne uchovávané, „na požiadanie každému žiadateľovi bez toho, aby musel preukázať svoj oprávnený záujem“.
32
Je pravda, že z tohto ustanovenia vyplýva, že platnosť „žiadosti“ o prístup k informáciám o životnom prostredí adresovanej orgánu verejnej moci, ktorý tieto informácie má alebo ktoré sú preň uchovávané, podlieha požiadavke, aby túto žiadosť podal „žiadateľ“, pričom, ako bolo pripomenuté v bode 28 tohto rozsudku, tento posledný uvedený pojem označuje „každ[ú] fyzick[ú] osob[u] alebo právnick[ú] osob[u], ktorá žiada informácie o životnom prostredí“. Uvedené ustanovenie však nestanovuje povinnosť, aby dotknutý žiadateľ pri podaní takejto žiadosti uviedol svoje skutočné meno/názov a/alebo svoju aktuálnu fyzickú adresu, a v dôsledku toho nestanovuje ani povinnosť členských štátov požadovať takéto informácie.
33
Táto neexistencia povinnosti členských štátov požadovať podľa smernice 2003/4 skutočné meno/názov a/alebo aktuálnu fyzickú adresu dotknutého žiadateľa nie je vyvrátená cieľmi sledovanými touto smernicou uvedenými v jej článku 1, ktorými sú na jednej strane zaručiť právo prístupu k informáciám o životnom prostredí, ktoré majú orgány verejnej moci alebo ktoré sú pre ne uchovávané, a ustanoviť základné podmienky a praktické postupy na jeho výkon, ako aj na druhej strane zabezpečiť, aby sa ako samozrejmosť postupne sprístupňovali a šírili informácie o životnom prostredí verejnosti a aby sa dosiahla čo najširšia systematická dostupnosť a šírenie informácií o životnom prostredí.
34
Neexistencia povinnosti členských štátov požadovať skutočné meno/názov a/alebo aktuálnu fyzickú adresu dotknutého žiadateľa nespochybňuje ani cieľ tejto smernice, ktorý spočíva vo vykonaní Aarhuského dohovoru v práve Únie stanovením všeobecného režimu, ktorého cieľom je zabezpečiť, aby každý žiadateľ mal právo na prístup k informáciám o životnom prostredí, ktoré majú orgány verejnej moci alebo ktoré sú pre ne uchovávané, bez toho, aby musel preukázať svoj oprávnený záujem (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. decembra 2013, Fish Legal a Shirley, C‑279/12 , EU:C:2013:853 , bod 37 , ako aj z 23. novembra 2023, Right to Know, C‑84/22 , EU:C:2023:910 , bod 33 a citovanú judikatúru).
35
Na dosiahnutie týchto cieľov totiž nie je vôbec potrebné, aby bolo postavenie „žiadateľa“ v zmysle tej istej smernice podmienené identifikáciou fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá žiada informácie o životnom prostredí.
36
Pokiaľ ide konkrétnejšie o Aarhuský dohovor, je potrebné uviesť, že hoci článok 4 tohto dohovoru, ktorý je v podstate prevzatý do článku 3 smernice 2003/4, ukladá orgánom verejnej moci povinnosť sprístupniť takéto informácie „verejnosti“, ktorá je podľa článku 2 bodu 4 uvedeného dohovoru vymedzená ako „jedn[a] alebo viac fyzických alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny“, ani z tohto článku 4 nevyplýva, že by sa fyzické alebo právnické osoby mali pri podávaní žiadosti o prístup k informáciám o životnom prostredí identifikovať.
37
Smernica 2003/4 však orgánom verejnej moci neukladá povinnosť sprístupniť informácie o životnom prostredí, ktoré majú alebo ktoré sú pre ne uchovávané, inému subjektu, než je fyzická alebo právnická osoba. Táto smernica taktiež týmto orgánom neukladá povinnosť, aby po tom, čo fyzickej alebo právnickej osobe poskytli prístup k týmto informáciám, vo veľmi krátkom čase uvedenej osobe opäť poskytli prístup k tým istým informáciám, a to v nadväznosti na veľký počet rovnakých žiadostí, ktoré podala tá istá fyzická alebo právnická osoba. Vzhľadom na to, že orgány verejnej moci nedisponujú neobmedzenými zdrojmi, by totiž takéto žiadosti mohli ovplyvniť účinnosť prístupu iných fyzických alebo právnických osôb k informáciám o životnom prostredí.
38
V dôsledku toho v prípade neexistencie ustanovenia práva Únie, ktoré by presnejšie definovalo praktické postupy prístupu k informáciám o životnom prostredí, prináleží členským štátom, aby vo svojich právnych poriadkoch definovali postupy umožňujúce presvedčiť sa o tom, že žiadosti o prístup k informáciám o životnom prostredí boli skutočne podané fyzickými a právnickými osobami a nepredstavujú žiadosti uvedené v bode 37 tohto rozsudku. Tieto podmienky však nesmú byť menej výhodné, ako je právna úprava, ktorá upravuje zhodné skutkové okolnosti podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), ani nesmú viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2015, East Sussex County Council, C‑71/14 , EU:C:2015:656 , bod 52 a citovanú judikatúru).
39
V prejednávanej veci írske vnútroštátne pravidlá vyžadujú, aby bolo v každej žiadosti o prístup k informáciám o životnom prostredí uvedené skutočné meno/názov a/alebo aktuálna fyzická adresa žiadateľa. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že cieľom takejto požiadavky je najmä to, aby vnútroštátne orgány verejnej moci mohli overiť, či takáto žiadosť skutočne pochádza od fyzickej alebo právnickej osoby, a oznámiť jej tak rozhodnutie, ktoré bude prijaté v odpovedi na túto žiadosť, a prípadne aj požadované informácie.
40
Pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, je potrebné uviesť, že Súdny dvor nemá k dispozícií žiadne informácie, ktoré by mohli vyvolať pochybnosti o súlade týchto pravidiel s touto zásadou.
41
Pokiaľ ide o zásadu efektivity, treba uviesť, že oznámenie skutočného mena/názvu a/alebo aktuálnej fyzickej adresy dotknutého žiadateľa nevedie k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva na prístup k informáciám o životnom prostredí priznaného právnym poriadkom Únie.
42
Za týchto okolností právna úprava, o akú ide vo veci samej, môže vyžadovať, aby bol každý „žiadateľ“ v zmysle článku 2 bodu 5 smernice 2003/4 identifikovateľný orgánom verejnej moci, ktorému je adresovaná žiadosť o prístup k informáciám o životnom prostredí, a to prostredníctvom jeho mena/názvu, adresy a akýchkoľvek iných relevantných kontaktných údajov.
43
Tento záver nie je spochybnený tvrdeniami niektorých účastníkov konania, podľa ktorých by takáto identifikácia mohla viesť dotknuté orgány verejnej moci alebo tretie osoby k špekuláciám, pokiaľ ide o záujem žiadateľov na získaní prístupu k informáciám o životnom prostredí, a to najmä na základe ich totožnosti alebo fyzickej adresy. Aj za predpokladu, že by takéto údaje mohli takýto orgán alebo tretie osoby nepriamo viesť k vyvodeniu záverov týkajúcich sa akéhokoľvek záujmu týchto žiadateľov, z bodu 31 tohto rozsudku vyplýva, že takýto záver by nemal vplyv na výsledok ich žiadostí.
44
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody treba na položené otázky odpovedať tak, že pojem „žiadateľ“ v zmysle článku 2 bodu 5 smernice 2003/4 v spojení s Aarhuským dohovorom sa má vykladať v tom zmysle, že nevyžaduje identifikáciu fyzickej osoby alebo právnickej osoby jej skutočným menom/názvom a/alebo aktuálnou fyzickou adresou, ale nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá takúto identifikáciu žiadateľa vyžaduje, ak sú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity.
O trovách
45
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:
Pojem „žiadateľ“ v zmysle článku 2 bodu 5 smernice 2003/4/ES Európskeho parlamentu a Rady z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí a o zrušení smernice Rady 90/313/EHS v spojení s Dohovorom o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, podpísaným v Aarhuse 25. júna 1998 a schváleným v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nevyžaduje identifikáciu fyzickej osoby alebo právnickej osoby jej skutočným menom/názvom a/alebo aktuálnou fyzickou adresou, ale nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá takúto identifikáciu žiadateľa vyžaduje, ak sú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: angličtina.