C-137/24

62024CJ0137

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 27. novembra 2025 ( *1 )

„Odvolanie – Verejná služba – Služobný poriadok úradníkov Európskej únie – Konanie pred podaním žaloby – Článok 90 – Pojem ‚akt spôsobujúci ujmu‘ – Daň v prospech Európskej únie – Nariadenie (ES, Euratom, ESUO) č. 260/68 – Článok 3 – Zníženie základu dane za nezaopatrené dieťa – Podmienky priznania – Pojem ‚nezaopatrené dieža‘ – Príloha VII k služobnému poriadku – Článok 2 – Príspevok na nezaopatrené dieťa“

Vo veci C‑137/24 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 20. februára 2024,

v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen, podpredseda Súdneho dvora T. von Danwitz, vykonávajúci funkciu sudcu prvej komory, sudcovia I. Ziemele, A. Kumin (spravodajca) a S. Gervasoni,

generálna advokátka: T. Ćapeta,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní z 12. júna 2025,

vyhlásil tento

Podľa článku 72 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení uplatňujúcom sa na tento spor (ďalej len „služobný poriadok“):

„Úradník, jeho manžel/manželka, ak tento manžel/manželka nemá nárok na dávky rovnakého druhu a v rovnakej výške podľa iného právneho ustanovenia alebo právnych predpisov, jeho deti a ostatné závislé osoby v zmysle článku 2 prílohy VII sú zdravotne poistení do výšky 80 % výdavkov, ktoré im vzniknú v súlade s predpismi vypracovanými na základe dohody medzi menovacími orgánmi každej inštitúcie Únie, po porade s Výborom pre služobný poriadok. …“

3

Článok 80 tohto služobného poriadku v prvom odseku stanovuje:

„Ak úradník alebo osoba, ktorá má nárok na starobný dôchodok alebo podporu v invalidite, zomrie a nezanechá po sebe manžela/manželku, ktorý/ktorá by mal/mala nárok na pozostalostný dôchodok, deti závislé na zosnulom/zosnulej v čase jeho smrti v zmysle článku 2 prílohy VII majú nárok na sirotský dôchodok…“

4

Podľa článku 91 ods. 1 toho istého služobného poriadku:

„Súdny dvor Európskej únie má právomoc v každom spore medzi Úniou a ktoroukoľvek osobou, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, pokiaľ ide o zákonnosť aktu negatívne ovplyvňujúceho túto osobu v zmysle článku 90 ods. 2 …“

6

Služobný poriadok obsahuje prílohu VII s názvom „Odmena a náhrada výdavkov“, ktorej článok 2 stanovuje:

„1. Úradník, ktorý má jedno alebo viac nezaopatrených detí, v súlade s odsekmi 2 a 3 nižšie poberá príspevok vo výške… za mesiac na každé nezaopatrené dieťa[.]

2. ‚Nezaopatrené dieťa‘ je manželské, nemanželské alebo osvojené dieťa úradníka alebo jeho manžela/manželky, ktoré je skutočne vyživované úradníkom.

na základe žiadosti s podpornými dôkazmi, predloženej úradníkom, na deti vo veku od 18 do 26 rokov, ktoré sa zúčastňujú na vzdelávaní alebo odbornej príprave.

4. Každá osoba, ktorú je úradník zo zákona povinný vyživovať a ktorej vyživovanie je spojené s vysokými nákladmi, môže sa v mimoriadnych prípadoch uznať za nezaopatrené dieťa na základe osobitného zdôvodneného rozhodnutia [MO], vychádzajúceho z podporných dokumentov.

5. Platby príspevku v prípade dieťaťa, ktorému vážna choroba alebo invalidita bráni zarábať si na živobytie, pokračujú počas celého obdobia trvania tejto choroby alebo invalidity bez ohľadu na vek.

6. Na každé nezaopatrené dieťa v zmysle tohto článku sa vypláca len jeden príspevok na nezaopatrené dieťa, aj keď sú rodičia zamestnaní v dvoch rôznych orgánoch Európskej únie.

7. Ak bolo nezaopatrené dieťa v zmysle odsekov 2 a 3 zákonom alebo nariadením súdu alebo príslušného správneho orgánu zverené do opatery inej osobe, príspevok na nezaopatrené dieťa sa bude vyplácať tejto osobe v mene a na účet úradníka.“

Nariadenie (EHS, Euratom) č. 260/68

rodinné prídavky:

…

–

príspevok na nezaopatrené dieťa,

…

…

„2

Odvolateľ je úradník Komisie. Je otcom dvoch dcér narodených v roku 1993 a 1994.

3

Žalobca poberal príspevok na nezaopatrené dieťa na každú zo svojich dcér až do času, keď dosiahli vek 26 rokov, teda v prípade staršej dcéry do roku 2019 a v prípade mladšej dcéry do roku 2020.

4

Okrem vyplácania príspevku na nezaopatrené dieťa si odvolateľ do 31. júla 2021 uplatňoval aj zníženie základu dane stanovené v článku 3 ods. 4 druhom pododseku nariadenia [č. 260/68], a to na obe svoje dcéry, ktoré boli vtedy ešte stále študentkami.

8

Dňa 18. augusta 2021 žalobca požiadal PMO o predĺženie uplatňovania zníženia základu dane za svoju druhú dcéru.

9

Poverený úradník oddelenia pre práva a povinnosti PMO e‑mailom z 27. augusta 2021 žalobcovi odpovedal, že ‚s ľútosťou informuje, že na základe bodu 103 rozsudku [XB/ECB] už nemožno vyhovieť žiadnej žiadosti o priznanie alebo predĺženie uplatňovania zníženia základu dane v prípade neexistencie nároku na príspevok na nezaopatrené dieťa podľa článku 2 prílohy VII k služobnému poriadku, keďže to bolo zrušené‘ (ďalej len ‚e‑mail z 27. augusta 2021‘). Rovnako ako v e‑mailoch z 29. júna 2021 tento e‑mail obsahoval pod podpisom povereného úradníka spisu oznámenie, podľa ktorého bol predmetný e‑mail zaslaný pre informáciu a nepredstavoval rozhodnutie ‚MO/OOUPZ‘, ktoré by mohlo byť predmetom sťažnosti podľa článku 90 služobného poriadku.

10

[Odvolateľ] podal 24. novembra 2021 sťažnosť proti zamietnutiu zo strany PMO, ktorá vyplývala z toho, že mu PMO ‚neodpovedal‘, pričom požiadal o predĺženie uplatňovania požadovaného zníženia základu dane za obe svoje dcéry (ďalej len ‚sťažnosť‘).

Pokiaľ ide o návrh na zrušenie, Všeobecný súd v bode 24 napadnutého rozsudku uviedol, že v prejednávanej veci bolo predmetom sťažnosti žalobcu „neposkytnutie odpovede“ Komisie na jeho žiadosti o priznanie alebo predĺženie uplatňovania zníženia základu dane. Okrem toho podľa Všeobecného súdu rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti presne nevymedzovalo dátum, ku ktorému boli prijaté rozhodnutia o zamietnutí tohto zníženia základu dane, a neuvádzalo sa v ňom, či tieto rozhodnutia boli prijaté výslovne, v e‑mailoch z 29. júna 2021 a e‑maile z 27. augusta 2021, alebo implicitne. Za týchto podmienok Všeobecný súd na účely vymedzenia predmetu tohto návrhu v prvom rade v bodoch 25 až 39 tohto rozsudku pristúpil k identifikácii pôvodného aktu spôsobujúceho ujmu, proti ktorému treba uvedený návrh v rozsahu, v akom sa týka rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, považovať za podaný.

11

V tejto súvislosti Všeobecný súd najprv v bode 35 uvedeného rozsudku konštatoval, že za okolností prejednávanej veci e‑maily z 29. júna 2021 a e‑mail z 27. augusta 2021 nemožno považovať za konečné rozhodnutia MO, ktorými tento orgán odmietol priznať žalobcovi zníženie základu dane. Podľa Všeobecného súdu teda nepredstavovali pôvodné akty spôsobujúce ujmu odvolateľovi.

12

Všeobecný súd ďalej v bode 37 toho istého rozsudku uviedol, že vzhľadom na to, že MO neodpovedal v lehote štyroch mesiacov od žiadostí odvolateľa uvedených v jeho e‑mailoch z 28. júna a 18. augusta 2021, bolo treba konštatovať, že implicitné rozhodnutia o zamietnutí týchto žiadostí boli v uvedenom poradí prijaté 28. októbra a 18. decembra 2021 (ďalej len „implicitné zamietavé rozhodnutia“). Všeobecný súd tak v bode 39 napadnutého rozsudku konštatoval, že implicitné zamietavé rozhodnutia predstavujú pôvodné akty spôsobujúce odvolateľovi ujmu.

16

V tejto súvislosti uviedol, že trojmesačná lehota na podanie sťažnosti proti prvému implicitnému zamietavému rozhodnutiu, ku ktorému došlo 28. októbra 2021, uplynula 28. januára 2022 v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku. Keďže odvolateľ podal svoju sťažnosť proti „rozhodnutiam o zamietnutí“, ktoré prijala Komisia, 24. novembra 2021, lehota na podanie sťažnosti stanovená v tomto ustanovení bola, pokiaľ ide o toto prvé rozhodnutie, dodržaná.

17

Podľa Všeobecného súdu naopak odvolateľ podal sťažnosť proti druhému implicitnému zamietavému rozhodnutiu pred dátumom, ku ktorému bolo prijaté, a to 18. decembra 2021. Okrem toho konštatoval, že po tomto dátume žalobca nepodal sťažnosť proti tomuto implicitnému rozhodnutiu, na ktorú by MO odpovedal v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti. Všeobecný súd sa preto domnieval, že konanie pred podaním žaloby týkajúce sa uvedeného implicitného zamietavého rozhodnutia neprebehlo zákonným spôsobom.

18

Všeobecný súd z toho v bode 45 napadnutého rozsudku vyvodil záver, že návrh na zrušenie treba vyhlásiť za neprípustný v rozsahu, v akom sa v podstate týkal implicitného zamietavého rozhodnutia z 18. decembra 2021.

Návrhy účastníkov konania

22

Odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

23

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol odvolanie a

–

25

Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 44 a 45 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že jeho návrh na zrušenie je neprípustný v rozsahu, v akom sa týkal jeho druhej dcéry. Domnieva sa, že výslovné odmietnutie PMO v e‑maile z 27. augusta 2021 vyhovieť akejkoľvek žiadosti o priznanie zníženia základu dane v situáciách porovnateľných s tou jeho predstavuje rozhodnutie, ktoré mu spôsobuje ujmu. Po tomto e‑maile, ktorým mu bolo toto zníženie základu dane, ktoré sa dovtedy uplatňovalo na výživu jeho dvoch detí, de facto zamietnuté, teda žalobca údajne nemal nijaký dôvod očakávať konkludentné zamietnutie zo strany MO. Okrem toho sa domnieva, že uvedený e‑mail mal byť chápaný v tom zmysle, že už nedostane ani kladné rozhodnutie MO o jeho žiadosti o priznanie uvedeného zníženia základu dane.

26

Žalobca preto tvrdí, že nebol povinný čakať na uplynutie štvormesačnej lehoty stanovenej v článku 90 ods. 1 služobného poriadku, na ktorej konci sa absencia odpovede administratívy považuje za implicitné zamietavé rozhodnutie. Prijatím e‑mailu z 27. augusta 2021 totiž podľa neho začala plynúť trojmesačná lehota na podanie sťažnosti, uvedená v článku 90 ods. 2 služobného poriadku. V dôsledku toho tým, že podal sťažnosť 24. novembra 2021, mal dodržať lehoty konania pred podaním žaloby.

27

Podľa Komisie odvolateľ nespochybňuje body 33, 37 a 39 napadnutého rozsudku týkajúce sa určenia aktu spôsobujúceho ujmu v prejednávanej veci. Keďže však toto určenie predstavuje zásadnú predbežnú otázku, či konanie pred podaním žaloby prebehlo zákonným spôsobom, prvý odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako neúčinný. V každom prípade sa Komisia domnieva, že argumentácia odvolateľa nie je dôvodná.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku každá osoba, na ktorú sa vzťahuje pôsobnosť služobného poriadku, môže predložiť MO sťažnosť proti aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu. Článok 91 ods. 1 služobného poriadku spresňuje, že Súdny dvor má právomoc rozhodovať v každom spore medzi Úniou a jednou z týchto osôb, pokiaľ ide o zákonnosť aktu, ktorý tejto osobe spôsobuje ujmu v zmysle tohto článku 90 ods. 2 Tieto ustanovenia sa na základe článku 117 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie analogicky uplatňujú na opravné prostriedky ostatných zamestnancov (rozsudok z 12. decembra 2024, DD/FRA, C‑130/22 P , EU:C:2024:1018 , bod 71 a citovaná judikatúra).

31

Ako uviedol Všeobecný súd v bode 29 napadnutého rozsudku, podľa judikatúry Súdneho dvora v zmysle uvedeného článku 90 ods. 2 ujmu spôsobujú len akty alebo opatrenia, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky spôsobilé ovplyvniť priamo a bezprostredne záujmy žalobcu jednoznačnou zmenou jeho právneho postavenia (rozsudok z 12. decembra 2024, DD/FRA, C‑130/22 P , EU:C:2024:1018 , bod 72 a citovaná judikatúra).

32

Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že pojem „akt spôsobujúci ujmu“ v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku sa musí vykladať extenzívne a má sa chápať ako akýkoľvek akt, ktorý môže priamo ovplyvniť konkrétne právne postavenie (rozsudok z 12. decembra 2024, DD/FRA, C‑130/22 P , EU:C:2024:1018 , bod 72 a citovaná judikatúra).

33

V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako je uvedené v bode 8 napadnutého rozsudku, že odvolateľ 18. augusta 2021 požiadal príslušný útvar PMO o predĺženie uplatňovania zníženia základu dane za svoju druhú dcéru. V bode 9 tohto rozsudku sa uvádza, že poverený úradník oddelenia pre práva a povinnosti PMO e‑mailom z 27. augusta 2021 odvolateľovi odpovedal, že „s ľútosťou [ho] informuje, že na základe bodu 103 rozsudku [XB/ECB] už nemožno vyhovieť žiadnej žiadosti o priznanie alebo predĺženie uplatňovania zníženia základu dane v prípade neexistencie nároku na príspevok na nezaopatrené dieťa podľa článku 2 prílohy VII k služobnému poriadku, keďže to bolo zrušené“. Rovnako ako e‑maily z 29. júna 2021 aj tento e‑mail obsahoval pod podpisom povereného úradníka spisu oznámenie, podľa ktorého bol predmetný e‑mail zaslaný pre informáciu a nepredstavoval rozhodnutie ‚MO/OOUPZ‘, ktoré by mohlo byť predmetom sťažnosti podľa článku 90 služobného poriadku.

37

40

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že odpoveď uvedená v e‑maile z 27. augusta 2021 mohla priamo a bezprostredne ovplyvniť záujmy odvolateľa tým, že podstatným spôsobom zmení jeho právne postavenie, pokiaľ ide o určenie výšky splatnej dane z jeho mesačnej odmeny, pričom Všeobecný súd mal túto odpoveď kvalifikovať ako „akt spôsobujúci ujmu“ v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

41

Z uvedeného tiež vyplýva, že trojmesačná lehota, ktorú mal odvolateľ na podanie sťažnosti v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku, začala plynúť odo dňa oznámenia rozhodnutia uvedeného v e‑maile z 27. augusta 2021, ktorým PMO odmietol predĺženie uplatňovania zníženia základu dane, o ktoré odvolateľ požiadal v súvislosti so svojou druhou dcérou. Odvolateľ teda tým, že podal sťažnosť 24. novembra 2021, dodržal lehotu troch mesiacov uvedenú v tomto článku 90 ods. 2.

42

Z uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 33, 35, 37 a 39 napadnutého rozsudku v podstate uviedol, že e‑mail z 27. augusta 2021 nepredstavuje akt spôsobujúci ujmu a že implicitné zamietavé rozhodnutie z 18. decembra 2021 predstavuje pôvodný akt spôsobujúci odvolateľovi ujmu, z čoho v bode 45 uvedeného rozsudku nesprávne vyvodil, že návrh na zrušenie je neprípustný v rozsahu, v akom sa týka tohto implicitného rozhodnutia.

O druhom odvolacom dôvode

46

Druhý odvolací dôvod sa skladá z dvoch častí.

O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu

– Argumentácia účastníkov konania

47

50

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci odvolania výhrady smerujúce proti doplňujúcemu odôvodneniu rozsudku Všeobecného súdu nemôžu viesť k zrušeniu tohto rozsudku, a preto sa musia zamietnuť ako neúčinné (rozsudok z 22. júna 2023, DI/ECB, C‑513/21 P , EU:C:2023:500 , bod 72 a citovaná judikatúra).

51

Kritizovaný dôvod napadnutého rozsudku uvedený v bode 50 uvedeného rozsudku je pritom doplňujúci. Tvrdenia odvolateľa založené na tom, že Komisia neprijala výslovné zamietavé rozhodnutie, ktorým by bol informovaný o svojom práve podať sťažnosť, boli totiž v bode 49 napadnutého rozsudku zamietnuté ako neúčinné predtým, ako Všeobecný súd zamietol tieto tvrdenia len nadbytočne, najmä v tomto bode 50, ako „v každom prípade“ nedôvodné.

52

Prvú časť druhého odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako neúčinnú.

– Posúdenie Súdnym dvorom

55

Treba pripomenúť, že tvrdenia uvedené v odvolaní, ktoré nekritizujú rozsudok vydaný Všeobecným súdom v nadväznosti na návrh na zrušenie rozhodnutia, ale rozhodnutie, ktorého zrušenie sa navrhuje pred Všeobecným súdom, nie sú prípustné (rozsudok z 27. apríla 2023, PL/Komisia, C‑537/21 P , EU:C:2023:363 P, bod 108 a citovaná judikatúra).

56

Svojou argumentáciou uvedenou na podporu druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľ namiesto toho, aby kritizoval odôvodnenie napadnutého rozsudku, vytýka Komisii, že porušila jeho právo byť vypočutý, zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty, pričom sa opiera o oznámenie uvedené v bode 7 tohto rozsudku.

57

O prvej až tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu

– Argumentácia účastníkov konania

60

V prvej až tretej časti tretieho odvolacieho dôvodu, ktoré treba preskúmať spoločne, odvolateľ v prvom rade tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bode 93 napadnutého rozsudku konštatoval, že zníženie základu dane stanovené v článku 3 ods. 4 nariadenia č. 260/68 dopĺňalo príspevok na nezaopatrené dieťa a že iba skutočné vyplatenie tohto príspevku inštitúciami Únie mohlo zakladať nárok na toto zníženie základu dane, nesprávne vyložil tento článok 3 a nezohľadnil skutočnú právnu povahu uvedeného zníženia základu dane. Podľa odvolateľa neexistuje súvislosť medzi priznaním zníženia základu dane a nárokom na príspevok na nezaopatrené dieťa.

61

Odvolateľ tvrdí, že zo znenia článku 3 nariadenia č. 260/68 a z historického kontextu, do ktorého tento článok patrí, vyplýva, že zníženie základu dane sa nesmie priznať popri príspevku na nezaopatrené dieťa, ale ako doplnok k zníženiu základu dane na služobné výdavky podľa článku 3 ods. 4 prvého pododseku tohto nariadenia, v dôsledku čoho priznanie tohto zníženia základu dane nie je podmienené priznaním príspevku na nezaopatrené dieťa.

65

Z uvedeného tiež podľa neho vyplýva, že posúdenie Všeobecného súdu formulované v bode 77 napadnutého rozsudku, podľa ktorého mal odvolateľ tvrdiť, že jeho dcéry mali byť podľa článku 2 ods. 4 prílohy VII k služobnému poriadku osobitným rozhodnutím MO považované za nezaopatrené deti, je z právneho hľadiska nesprávne. Takéto posúdenie bolo podľa neho v rozpore s administratívnym zjednodušením, ktoré sa sledovalo prijatím záverov vedúcich správnych orgánov č. 222/04.

66

Okrem toho podľa neho po prvé z predchádzajúcej praxe Komisie počas približne 60 rokov vyplýva, že postup odvolateľa na základe tohto článku 2 ods. 4 prílohy VII k služobnému poriadku nebol potrebný vzhľadom na podmienky stanovené v týchto záveroch vedúcich správnych orgánov. Po druhé mala samotná Komisia informovať odvolateľa, že už nemá nárok na príspevok na nezaopatrené dieťa za svoje dve deti, ale že má nárok na zníženie základu dane, ak o to požiada. Všeobecný súd mu tak mal podľa neho v každom prípade priznať nárok na toto zníženie základu dane na základe pravidiel používania a zásady ochrany legitímnej dôvery.

67

V treťom a poslednom rade sa odvolateľ domnieva, že Všeobecný súd v bode 100 napadnutého rozsudku nezohľadnil skutočnú právnu povahu zníženia základu dane. Odvolateľ teda nepožiadal ani o to, aby „sa mu naďalej priznávalo zníženie základu dane“, a na rozdiel od toho, čo je uvedené v tomto bode 100, ani o „vrátenie súm, ktoré podľa neho mali byť odpočítané od základu dane z jeho odmeny“.

71

Komisia sa domnieva, že prvú až tretiu časť tretieho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodné.

– Posúdenie Súdnym dvorom

72

Treba pripomenúť, že v súlade s článkom 3 ods. 1 nariadenia č. 260/68 je daň v prospech Únie splatná každý mesiac z platov, miezd a požitkov akéhokoľvek druhu, ktoré Únia vypláca každej zdaniteľnej osobe.

73

Zo znenia tohto článku 3 ods. 4 druhého pododseku vyplýva, ako uviedol Všeobecný súd v bode 69 napadnutého rozsudku, že na to, aby si zdaniteľná osoba mohla uplatniť dodatočné zníženie základu dane stanovené v tomto ustanovení, musí mať jedno alebo viac nezaopatrených detí, alebo jednu alebo viac osôb považovaných za nezaopatrené dieťa v zmysle článku 2 ods. 4 prílohy VII k služobnému poriadku.

77

Naproti tomu, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 26 svojich návrhov, článok 3 ods. 4 druhý pododsek nariadenia č. 260/68 nepodmieňuje nárok na uplatnenie zníženia základu dane tým, aby sa dotknutej osobe skutočne vyplácal príspevok na nezaopatrené dieťa na základe článku 2 ods. 3 tejto prílohy, na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd v bodoch 81 a 93 napadnutého rozsudku.

78

Hoci však priznanie zníženia základu dane nezávisí od skutočného vyplatenia príspevku na nezaopatrené dieťa, nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že medzi týmto znížením základu dane a týmto príspevkom neexistuje žiadna súvislosť.

79

Ako v podstate uviedol Všeobecný súd v bode 71 napadnutého rozsudku, hoci toto ustanovenie neuvádza žiadnu vekovú hranicu na definovanie pojmu „nezaopatrené dieťa“, zo spoločného výkladu ustanovení článku 2 uvedenej prílohy vyplýva, že tento pojem sa nemá chápať len v zmysle odseku 2 tohto článku 2, ale v širšom zmysle.

83

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 2 ods. 1 prílohy VII k služobnému poriadku „úradník, ktorý má jedno alebo viac nezaopatrených detí, v súlade s odsekmi 2 a 3 nižšie poberá príspevok… za mesiac na každé nezaopatrené dieťa“. Z tohto znenia vyplýva, že za „nezaopatrené deti“ možno na účely uplatnenia tohto článku 2 považovať len osoby, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v týchto dvoch odsekoch.

84

Tento výklad potvrdzuje článok 2 ods. 6 tejto prílohy, ktorý výslovne odkazuje na „nezaopatrené dieťa v zmysle tohto článku“, a odsek 7 uvedeného článku 2 odkazujúci na „nezaopatrené dieťa v zmysle odsekov 2 a 3“.

85

87

Súdny dvor už v podstate rozhodol, že pojem „nezaopatrené dieťa“ sa má vykladať s prihliadnutím na článok 2 prílohy VII k služobnému poriadku ako celok (rozsudok z 20. novembra 1980, Gerin/Komisia, 806/79 , EU:C:1980:264 , bod 15 ).

88

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 74, 75 a 93 napadnutého rozsudku v podstate rozhodol, že pojem „nezaopatrené dieťa“ v zmysle článku 2 prílohy VII k služobnému poriadku sa má vykladať s prihliadnutím na vekové hranice stanovené v odseku 3 tohto článku 2.

89

Keďže, ako bolo uvedené v bode 80 tohto rozsudku, nárok na zníženie základu dane závisí od existencie „nezaopatreného dieťaťa“ v zmysle článku 2 prílohy VII k služobnému poriadku, treba konštatovať, že Všeobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 80 napadnutého rozsudku rozhodol, že článok 3 ods. 4 nariadenia č. 260/68 sa uplatňuje len v situáciách, v ktorých dotknutá osoba spĺňa aj podmienky vzniku nároku na príspevok na nezaopatrené dieťa podľa tohto článku 2.

93

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba prvú až tretiu časť tretieho odvolacieho dôvodu zamietnuť ako sčasti neprípustné a sčasti nedôvodné.

O štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu

– Argumentácia účastníkov konania

94

Vo štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu sa odvolateľ domnieva, že Všeobecný súd v bode 94 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že v prejednávanej veci sa nemôžu uplatniť závery vedúcich správnych orgánov č. 222/04, na základe ktorých mu malo byť priznané zníženie základu dane.

– Posúdenie Súdnym dvorom

98

Treba uviesť, ako konštatoval Všeobecný súd v bode 90 napadnutého rozsudku, že interná smernica preberá závery vedúcich správnych orgánov č. 222/04. Tieto ustanovenia stanovujú, že v prípade nezaopatrených detí starších ako 26 rokov sa zníženie základu dane stanovené v článku 3 ods. 4 nariadenia č. 260/68 prizná len vtedy, ak dieťa začalo vzdelávanie v bežnom veku pre takéto vzdelávanie pred dosiahnutím veku 26 rokov a ak v tomto vzdelávaní riadne pokračuje. Je v ňom tiež stanovené, že zníženie základu dane na tomto základe sa nebude ďalej priznávať od dátumu, keď príjem dieťaťa presiahne 40 % platu úradníka platovej triedy 1 platového stupňa 1, alebo keď dieťa dosiahne vek 30 rokov.

99

Podľa judikatúry Súdneho dvora treba interné akty prijaté inštitúciou Únie, ako je interná smernica Komisie, považovať za orientačné pravidlo správania, ktoré si administratíva sama stanovila a od ktorého sa nemôže odchýliť bez toho, aby spresnila dôvody, ktoré ju k tomu viedli (pozri rozsudok z 1. decembra 1983, Blomefield/Komisia, 190/82 , EU:C:1983:358 , bod 20 a citovanú judikatúru).

100

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 94 napadnutého rozsudku konštatoval, že interná smernica sa v prejednávanej veci nemôže uplatniť, keďže takéto uplatnenie by bolo v rozpore s článkom 3 ods. 4 nariadenia č. 260/68 v spojení s článkom 2 prílohy VII k služobnému poriadku, pričom bolo spresnené, že výnimočné zaobchádzanie s nezaopatrenými deťmi podľa odseku 4 tohto článku 2 nie je v prejednávanej veci sporné.

104

Pokiaľ ide o tvrdenie uvedené v bode 95 tohto rozsudku, treba rovnako ako generálna advokátka v bode 55 svojich návrhov uviesť, že spis, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, neumožňuje identifikovať právny základ, na ktorom Komisia prijala internú smernicu. Bez ohľadu na základ, na ktorom bola táto interná smernica prijatá touto inštitúciou, sa však v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 100 tohto rozsudku takýto vnútorný akt v žiadnom prípade nemôže uplatniť, ak je v rozpore s aktom Únie, ktorý je záväzný a hierarchicky vyšší.

105

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba štvrtú časť tretieho odvolacieho dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú.

106

109

V prejednávanej veci vzhľadom na čiastočné zrušenie napadnutého rozsudku žaloba podaná na Všeobecný súd pretrváva len v rozsahu, v akom sa týka zrušenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o priznanie zníženia základu dane, ktorú podal odvolateľ 18. augusta 2021.

110

Pred Všeobecným súdom odvolateľ uviedol dva žalobné dôvody.

111

Prvý žalobný dôvod je založený na tom, že chýba výslovné rozhodnutie, ktoré by ho informovalo o jeho práve podať sťažnosť, ako aj na nedostatku odôvodnenia. Podľa žalobcu tak „rozhodnutia“ obsiahnuté v e‑mailoch z 29. júna 2021 a v e‑maile z 27. augusta 2021 mali byť doplnené o informáciu o jeho práve podať sťažnosť a mali byť odôvodnené. Druhý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia porušila jeho právo na odmenu. Keďže tieto dva žalobné dôvody boli predmetom kontradiktórnej diskusie pred Všeobecným súdom, treba vychádzať z toho, že stav konania dovoľuje rozhodnúť vo veci.

Okrem toho v súlade s uvedenými posúdeniami sa interná smernica, ktorou sa preberajú závery vedúcich správnych orgánov č. 222/04, v rozsahu, v akom stanovuje možnosť priznať zníženie základu dane za deti, ktoré nespĺňajú kritériá služobného poriadku na to, aby sa považovali za nezaopatrené deti, a zakladá tak nárok na príspevok na nezaopatrené dieťa, nemôže uplatniť na odvolateľa, keďže takéto uplatnenie by bolo v rozpore s článkom 3 ods. 4 nariadenia č. 260/68 v spojení s článkom 2 prílohy VII k služobnému poriadku, pričom treba spresniť, že výnimočné zaobchádzanie s nezaopatrenými deťmi podľa odseku 4 tohto článku 2 nie je v prejednávanej veci sporné.

115

Z uvedeného vyplýva, že druhý žalobný dôvod nie je dôvodný.

O prvom žalobnom dôvode na Všeobecnom súde

116

Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, ktorý treba preskúmať ako druhý v poradí, z bodov 30 až 42 tohto rozsudku vyplýva, že e‑mail z 27. augusta 2021 sa musí kvalifikovať ako „akt spôsobujúci ujmu“ v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku, a teda ako „rozhodnutie“, proti ktorému mohol odvolateľ v súlade s týmto ustanovením podať sťažnosť v lehote troch mesiacov od jeho oznámenia.

Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého PMO dostatočne neodôvodnil rozhodnutie o odmietnutí priznať zníženie základu dane, treba pripomenúť, že odôvodnenie aktov inštitúcií Európskej únie vyžadované článkom 296 ZFEÚ a prebraté do článku 25 druhého odseku služobného poriadku musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatého opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, povahu uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto objasnení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože odpoveď na otázku, či odôvodnenie aktu zodpovedá požiadavkám článku 296 ZFEÚ, musí byť posudzovaná nielen vzhľadom na text aktu, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť (rozsudok z 11. júna 2020, Komisia/Di Bernardo, C‑114/19 P , EU:C:2020:457 , bod 29 a citovaná judikatúra).

119

V prejednávanej veci e‑mail z 27. augusta 2021 jednoznačne uviedol dôvody, pre ktoré sa odvolateľ nemohol domáhať zníženia základu dane. PMO v tejto súvislosti vychádzal z rozsudku XB/ECB, pričom spresnil, že v súlade s týmto rozsudkom priznanie alebo predĺženie uplatňovania zníženia základu dane už nemôže byť prijaté v prípade neexistencie nároku na príspevok na nezaopatrené dieťa podľa článku 2 prílohy VII k služobnému poriadku. Okrem toho v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti Komisia podrobne vysvetlila dôvody opodstatňujúce odmietnutie priznať zníženie základu dane, o ktoré žiadal odvolateľ.

O trovách

123

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám vydá konečné rozhodnutie vo veci, rozhodne aj o trovách konania.

124

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, ktorý sa uplatňuje na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

125

2.

V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta.

3.

Žalobné návrhy podané na Všeobecný súd proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o priznanie zníženia základu dane za nezaopatrené dieťa, ktorú podal pán Michael Heßler 18. augusta 2021, sa zamietajú.

4.

Pán Heßler a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.