C-147/24

V

proti

Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda T. von Danwitz, predsedovia komôr K. Jürimäe, C. Lycourgos, I. Jarukaitis, I. Ziemele, J. Passer, O. Spineanu‑Matei a F. Schalin, sudcovia E. Regan (spravodajca), N. Piçarra, A. Kumin, N. Jääskinen, B. Smulders a S. Gervasoni,

generálna advokátka: T. Ćapeta,

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a J. M. Hoogveld, splnomocnení zástupcovia,

–

dánska vláda, v zastúpení: P. Brøchner Jespersen, D. Elkan, C. A.‑S. Maertens a J. Sandvik Loft, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: N. Cambien, A. Katsimerou a E. Montaguti, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 4. septembra 2025,

Právny rámec

Právo Únie

Zmluva o FEÚ

3

Článok 20 ZFEÚ uvádza:

„1. Týmto sa ustanovuje občianstvo Únie. Občanom Únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo a nenahrádza ho.

4

Článok 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), nazvaný „Rešpektovanie súkromného a rodinného života“, znie:

„Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie.“

5

Článok 24 Charty s názvom „Práva dieťaťa“ v odsekoch 2 a 3 stanovuje:

„2. Pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.

sú pracovníci alebo samostatne zárobkovo činné osoby v hostiteľskom členskom štáte; alebo

b)

majú dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a ak majú komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte…

c)

sú zapísaní na súkromnej alebo verejnej inštitúcii, akreditovanej alebo financovanej hostiteľským členským štátom na základe jeho legislatívy alebo administratívneho postupu, s hlavným cieľom absolvovať študijný kurz, vrátane odborného vzdelávania; a

–

„Pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú náležite do úvahy:

a)

najlepšie záujmy dieťaťa,

b)

rodinný život,

…“

Ustanovenie § 8 Vreemdelingenwet 2000 (zákon o cudzincoch z roku 2000) z 23. novembra 2000 (Stb. 2000, č. 495) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje, že cudzinec má legálny pobyt v Holandsku výlučne:

„…

e.

ako štátny príslušník [Únie], pokiaľ sa zdržiava v Holandsku na základe právnej úpravy prijatej podľa Zmluvy [o FEÚ] alebo Zmluvy o Európskom hospodárskom priestore;

…“

10

cudzinec má maloleté dieťa (t. j. mladšie ako osemnásť rokov), ktoré má holandskú štátnu príslušnosť;

c.

cudzinec sa skutočne stará o maloleté dieťa, či už spoločne s druhým rodičom, alebo samostatne, a

d.

medzi cudzincom a dieťaťom existuje taký vzťah závislosti, že dieťa by bolo nútené opustiť územie Únie, ak by cudzinec nedostal povolenie na pobyt.

…

11

Žalobkyňa vo veci samej, V, sa narodila v Maroku v roku 1979 a má marockú štátnu príslušnosť. V rokoch 1999 až 2014 sa zdržiavala v Španielsku na základe práva na pobyt udeleného podľa španielskeho práva z dôvodu jej hospodárskej činnosti v tomto členskom štáte. Dňa 23. septembra 2014 uzavrela manželstvo v Maroku. Od svojho sobáša sa zdržiavala so svojím manželom, ktorý sa narodil v Holandsku v roku 1975 a ktorý má marockú a holandskú štátnu príslušnosť, v Holandsku, s výnimkou niekoľkých krátkodobých prázdnin v Maroku a Španielsku. Ich manželstvo bolo zapísané do matriky holandskej obce, v ktorej majú bydlisko. Žalobkyňa vo veci samej však nemá povolenia na pobyt na holandskom území.

12

Z ich zväzku sa 6. januára 2015 narodil v Holandsku syn, ktorý má výlučne holandskú štátnu príslušnosť a o ktorého sa manželia spoločne starajú.

13

Toto dieťa má ťažkosti s rečou a vyjadrovaním a až do piatich rokov nerozprávalo. Z dôvodu jeho zaostávania je zapísané v zariadení poskytujúcom vzdelávanie pre žiakov, ktorí potrebujú osobitnú asistenciu, ktorú bežné vzdelávanie nie je schopné zabezpečiť. Okrem toho má k dispozícii dopravnú službu prispôsobenú jeho cestovaniu medzi jeho bydliskom a týmto zariadením. Ku dnešnému dňu sa nikdy nezdržiavalo v inom členskom štáte, ako je členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom.

Dňa 11. novembra 2021 štátny tajomník uvedenú žiadosť zamietol, pričom najmä konštatoval, že žalobkyňa vo veci samej nemôže vyvodzovať odvodené právo na pobyt na základe článku 20 ZFEÚ, keďže má právo na pobyt v Španielsku. V rámci svojho posúdenia ex offo preskúmal, či je potrebné tejto žalobkyni udeliť povolenie na pobyt na základe článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950. Konštatoval existenciu rodinného života medzi uvedenou žalobkyňou, jej manželom a ich synom, ako aj existenciu jej súkromného života v Holandsku. V podstate však usúdil, že všeobecný záujem sledovaný holandskými orgánmi prevažuje nad osobným záujmom tejto žalobkyne, jej holandského manžela a ich syna. Štátny tajomník sa tak na jednej strane domnieval, že zohľadnenie záujmov bolo pre žalobkyňu vo veci samej nepriaznivé, a na druhej strane, že zamietnutie jej žiadosti o udelenie práva na pobyt v Holandsku malo za následok, že bola zbavená legálneho pobytu v tomto členskom štáte. V dôsledku toho nariadil žalobkyni, aby bezodkladne odišla do Španielska, pričom uviedol, že nesplnenie tohto nariadenia by voči nej viedlo k vydaniu rozhodnutia o návrate.

17

Po zamietnutí jej žiadosti o udelenie odvodeného práva na pobyt v Holandsku na základe článku 20 ZFEÚ žalobkyňa vo veci samej požiadala španielske orgány, aby potvrdili, že sa vzdala svojho práva na pobyt na území tohto členského štátu. Na základe preskúmania vykonaného v tejto súvislosti štátny tajomník dospel k záveru, že žalobkyňa vo veci samej má naďalej právo na pobyt v Španielsku, ktoré podľa španielskej právnej úpravy zakladá právo na trvalý pobyt a je založené na výkone zárobkovej činnosti.

21

Predkladajúci vnútroštátny súd sa preto po prvé pýta, či žiadosť žalobkyne vo veci samej o udelenie odvodeného práva na pobyt v Holandsku na základe článku 20 ZFEÚ môže byť zamietnutá len z dôvodu, že žalobkyňa má právo na pobyt v inom členskom štáte. V tejto súvislosti tento súd uvádza, že je pravda, že existencia práva na pobyt v Španielsku znamená, že v prípade odopretia odvodeného práva na pobyt v Holandsku by ani žalobkyňa vo veci samej, ani jej maloleté dieťa neboli povinní opustiť územie Únie ako celok. Vzhľadom na vzťah závislosti existujúci medzi týmto dieťaťom a jeho matkou by však toto dieťa bolo nútené vykonávať svoje právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov, aby sprevádzalo svoju matku do Španielska. Za týchto okolností sa uvedený súd pýta, či v rámci posúdenia existencie odvodeného práva matky na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ treba pristúpiť k dôkladnému preskúmaniu najlepšieho záujmu dieťaťa a práva na rodinný život. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že štátny tajomník neposúdil existenciu vzťahu závislosti medzi žalobkyňou vo veci samej a jej maloletým dieťaťom ani nepreskúmal, či ich rodinný život môže pokračovať v Španielsku.

22

Po druhé má vnútroštátny súd pochybnosti o tom, či povinnosť stanovená v článku 5 písm. a) a b) smernice 2008/115, podľa ktorej členské štáty musia pri vykonávaní tejto smernice zobrať náležite do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa a rodinný život, má rovnaký dosah a rozsah, ak členský štát uloží štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území, povinnosť bezodkladne odísť na územie iného členského štátu, podľa článku 6 ods. 2 uvedenej smernice, ak členský štát prijme rozhodnutie o návrate podľa článku 6 ods. 1 tejto smernice. Tento súd sa prípadne pýta, či analogická povinnosť prináleží členským štátom, keď rozhodujú o žiadosti o udelenie odvodeného práva na pobyt na základe článku 20 ZFEÚ, a to aj vzhľadom na právo na rešpektovanie rodinného života zakotvené v článku 7 Charty a práva dieťaťa zaručené v jej článku 24 ods. 2 a 3.

Vyplýva z článku 20 ZFEÚ so zreteľom na článok 5 písm. a) a b) smernice 2008/115 a článok 6 ods. 2 [tejto] smernice…, v prípade existencie vzťahu závislosti, ktorý odôvodňuje udelenie odvodeného práva na pobyt podľa [tohto] článku 20 ZFEÚ, povinnosť rozhodovacieho orgánu overiť, či je výkon práva na slobodný pohyb a pobyt v najlepších záujmoch dieťaťa a či je možné pokračovať v rodinnom živote predtým, ako uloží rodičovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny povinnosť, aby bezodkladne odišiel do členského štátu, v ktorom má tento rodič povolenie na pobyt alebo iné oprávnenie udeľujúce právo na pobyt, a majú sa tieto faktory zohľadniť pri posudzovaní žiadosti o udelenie odvodeného práva na pobyt?“

O prejudiciálnych otázkach

24

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zavedenej článkom 267 ZFEÚ prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorá mu bola predložená. V tomto smere Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať položené otázky, ktoré sú mu predložené. V tejto súvislosti mu prináleží zo všetkých skutočností, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, zistiť ustanovenia práva Únie, ktoré si so zreteľom na predmet sporu vyžadujú výklad (rozsudky z 29. novembra 1978, Redmond, 83/78 , EU:C:1978:214 , bod 26 , a z 2. decembra 2025, Russmedia Digital a Inform Media Press, C‑492/23 , EU:C:2025:935 , bod 44 ).

25

V prejednávanej veci sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta na výklad tak článku 20 ZFEÚ, ako aj článku 5 písm. a) a b) a článku 6 ods. 2 smernice 2008/115. Jeho otázky týkajúce sa tejto smernice možno vysvetliť skutočnosťou, že štátny tajomník po tom, čo zamietol žiadosť žalobkyne vo veci samej o udelenie odvodeného práva na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ na účely pobytu v Holandsku pri jej maloletom synovi, holandskom štátnom príslušníkovi, konštatoval neoprávnenosť jej pobytu na holandskom území a na základe tohto článku 6 ods. 2 jej nariadil, aby bezodkladne odišla do Španielska.

29

Z ustálenej judikatúry pritom vyplýva, že spoločné normy a postupy zavedené touto smernicou sa týkajú len prijímania rozhodnutí o návrate a výkonu týchto rozhodnutí, pričom však neupravujú otázku týkajúcu sa udelenia práva na pobyt štátnym príslušníkom tretích krajín [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21 , EU:C:2022:913 , bod 84 a citovanú judikatúru].

30

Ako však tiež poznamenal predkladajúci vnútroštátny súd, právo na rešpektovanie rodinného života je zakotvené v článku 7 Charty, ktorý treba vykladať v spojení s jej článkom 24, týkajúcim sa práv dieťaťa. Konkrétne odseky 2 a 3 tohto článku 24 stanovujú povinnosť zohľadniť najlepšie záujmy dieťaťa a právo každého dieťaťa na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma rodičmi, ak to nie je v rozpore s jeho záujmom.

31

Za týchto podmienok treba konštatovať, že svojimi dvoma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 20 ZFEÚ v spojení s článkom 7 a článkom 24 ods. 2 a 3 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby príslušný orgán hostiteľského členského štátu prijal rozhodnutie zamietajúce udeliť odvodené právo na pobyt na jeho území štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, rodičovi maloletého dieťaťa, občana Únie, ktoré sa nikdy nezdržiavalo v inom členskom štáte, než je členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom, z dôvodu, že tento štátny príslušník tretej krajiny má právo na pobyt v inom členskom štáte, ak tento orgán predtým neoveril, či by rodinný život, ktorý vedie toto dieťa s obidvoma rodičmi, od ktorých je závislé, mohol pokračovať v tomto inom členskom štáte a či by jeho odchod do tohto členského štátu bol v rozpore s jeho najlepšími záujmami.

35

Naproti tomu ustanovenia Zmluvy týkajúce sa občianstva Únie nepriznávajú štátnym príslušníkom tretej krajiny nijaké samostatné právo. Prípadné práva priznané takýmto štátnym príslušníkom totiž nie sú vlastné práva uvedených štátnych príslušníkov, ale ide o práva, ktoré sú odvodené od práv občana Únie. Účel a odôvodnenie uvedených odvodených práv sa zakladajú na konštatovaní, že odmietnuť ich priznať môže viesť k obmedzeniu najmä slobody pohybu a pobytu občana Únie [pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. novembra 2012, Iida, C‑40/11 , EU:C:2012:691 , body 66 až 68 ; z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15 , EU:C:2017:354 , bod 62 , ako aj z 27. februára 2020, Subdelegación del Gobierno en Ciudad Real (Manžel občana Únie), C‑836/18 , EU:C:2020:119 , bod 38 ].

36

V prejednávanej veci je nesporné, že maloleté dieťa žalobkyne vo veci samej sa môže ako štátny príslušník členského štátu domáhať, a to aj vo vzťahu k členskému štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, práv súvisiacich s jeho postavením občana Únie, ktoré mu priznáva článok 20 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15 , EU:C:2017:354 , bod 60 , ako aj citovanú judikatúru).

37

Okrem toho z uznesenia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že žalobkyňa vo veci samej a jej manžel, ktorý má rovnako ako ich dieťa holandskú štátnu príslušnosť, sa o toto dieťa obidvaja starajú a žijú spolu ako rodina v Holandsku. Toto dieťa tak od svojho narodenia udržiavalo nepretržite osobné vzťahy a priamy stky s obidvoma rodičmi.

O možnosti, že žalobkyňa vo veci samej už nemá právo na pobyt v Španielsku

41

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že existujú veľmi osobitné situácie, v ktorých napriek skutočnosti, že odvodené právo Únie týkajúce sa práva na pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín nie je uplatniteľné a dotknutý občan Únie nevyužil svoju slobodu pohybu a pobytu, musí byť odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ udelené štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, rodinnému príslušníkovi tohto občana, aby nedošlo k narušeniu potrebného účinku občianstva Únie, pokiaľ by v dôsledku odopretia takého práva bol uvedený občan nútený opustiť územie Únie ako celok, čo by ho zbavilo možnosti účinne požívať podstatu práv, ktoré mu z tohto postavenia vyplývajú [pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15 , EU:C:2017:354 , bod 63 ; z 8. mája 2018, K.A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku), C‑82/16 , EU:C:2018:308 , bod 51 , ako aj z 27. februára 2020, Subdelegación del Gobierno en Ciudad Real (Manžel občana Únie), C‑836/18 , EU:C:2020:119 , bod 39 a citovanú judikatúru].

42

44

V tejto súvislosti treba uviesť, že pri posúdení existencie vzťahu závislosti medzi dotknutým štátnym príslušníkom tretej krajiny a jeho maloletým dieťaťom, ktoré je občanom Únie, na účely prípadného udelenia odvodeného práva na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ, sa musia zohľadniť všetky okolnosti prejednávanej veci, a najmä otázka výkonu rodičovskej starostlivosti o toto dieťa, ako aj to, či sa o uvedené dieťa zo zákonného, finančného alebo emocionálneho hľadiska stará rodič, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny. Relevantnými okolnosťami môžu byť tiež vek takéhoto dieťaťa, jeho fyzický a emočný vývoj, úroveň jeho citovej väzby tak s rodičom, ktorý je občanom Únie, ako aj s rodičom, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, ako aj riziko, ktoré by odlúčenie od tohto neskôr uvedeného rodiča predstavovalo pre citovú rovnováhu tohto dieťaťa [pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15 , EU:C:2017:354 , body 70 a 71 ; z 5. mája 2022, Subdelegación del Gobierno en Toledo (Pobyt rodinného príslušníka – Nedostatočné zdroje), C‑451/19 a C‑532/19 , EU:C:2022:354 , bod 67 , ako aj zo 7. septembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Povaha práva na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ), C‑624/20 , EU:C:2022:639 , body 38 a 39 ].

45

Na účely takéhoto posúdenia je relevantná okolnosť, že druhý rodič, ktorý je občanom Únie, je skutočne schopný a pripravený vykonávať každodennú a skutočnú starostlivosť o dieťa, no sama osebe nie je dostatočná na to, aby bolo možné konštatovať, že medzi rodičom, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, a dieťaťom neexistuje taký vzťah závislosti, aby bolo toto dieťa nútené opustiť územie Únie v prípade, že by bolo tomuto štátnemu príslušníkovi tretej krajiny odopreté právo na pobyt [pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. mája 2017, Chavez‑Vilchez a i., C‑133/15 , EU:C:2017:354 , bod 71 , ako aj z 5. mája 2022, Subdelegación del Gobierno en Toledo (Pobyt rodinného príslušníka – Nedostatočné zdroje), C‑451/19 a C‑532/19 , EU:C:2022:354 , bod 67 ].

49

Preto za predpokladu, že by sa konštatovalo, že žalobkyňa vo veci samej už nemá právo na pobyt v Španielsku, treba dospieť k záveru, že vzhľadom na tento vzťah závislosti medzi ňou a jej maloletým dieťaťom, ktoré je občanom Únie, by toto dieťa bolo nútené sprevádzať svoju matku, a teda opustiť územie Únie ako celok v prípade, že by jej bolo v Holandsku odopreté odvodené právo na pobyt na základe článku 20 ZFEÚ. Ako však vyplýva z judikatúry citovanej v bode 41 tohto rozsudku, takýto odchod z územia Únie by mal za následok zbavenie tohto dieťaťa účinného požívania podstaty práv, ktoré mu vyplývajú z jeho postavenia občana Únie, a obmedzil by potrebný účinok tohto postavenia. V takejto situácii by teda malo byť jeho matke udelené odvodené právo na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ.

O možnosti, že žalobkyňa vo veci samej má naďalej právo na pobyt v Španielsku

50

Skutočnosť, že žalobkyňa vo veci samej má preukázateľne naďalej právo na pobyt v Španielsku, nemôže sama osebe vylúčiť možnosť, že táto žalobkyňa bude mať odvodené právo na pobyt v Holandsku podľa článku 20 ZFEÚ.

51

O takýto prípad ide v situácii, aká je uvedená v bode 51 tohto rozsudku. S výhradou dodržania podmienok a obmedzení stanovených sekundárnym právom Únie v tejto oblasti totiž práva vyplývajúce z občianstva Únie, ktoré požíva každý štátny príslušník členského štátu, zahŕňajú podľa článku 20 ods. 2 písm. a) ZFEÚ právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov. V situácii, keď je občan Únie v skutočnosti nútený opustiť členský štát svojho pobytu, ktorého je štátnym príslušníkom, aby sa usadil v inom členskom štáte, nevyhnutne dochádza k zásahu do výkonu tohto práva.

55

Z toho vyplýva, že rozhodnutie, ktorým sa zamieta žiadosť o udelenie odvodeného práva na pobyt podľa článku 20 ZFEÚ v situácii uvedenej v bode 51 tohto rozsudku, predstavuje vykonanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty a príslušné vnútroštátne orgány sa pri prijímaní takéhoto rozhodnutia nemôžu vyhnúť posúdeniu dodržiavania základných práv zaručených touto Chartou.

56

Pokiaľ ide v prvom rade o právo na rešpektovanie rodinného života zakotvené v článku 7 Charty, toto právo treba vykladať v spojení s jej článkom 24 ods. 3, podľa ktorého má každé dieťa právo na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma rodičmi, ak to nie je v rozpore s jeho záujmom.

57

60

Za týchto okolností a s výhradou overenia, ktoré v konečnom dôsledku prislúcha predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, treba konštatovať, že rozhodnutie odmietnuť udeliť odvodené právo na pobyt matke maloletého dieťaťa, občana Únie, by narušilo jednotu rodiny v tom, že by toto dieťa bolo zbavené možnosti, ktorú malo od narodenia, pravidelne udržiavať osobné vzťahy a styk s obidvoma rodičmi, čo by bolo v rozpore s článkom 7 Charty v spojení s jej článkom 24 ods. 3 V prípade, že by sa takéto porušenie potvrdilo, malo by sa matke daného dieťaťa udeliť odvodené právo na pobyt v Holandsku podľa článku 20 ZFEÚ.

61

V druhom rade, pokiaľ ide o článok 24 ods. 2 Charty, podľa ktorého pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia predovšetkým brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa, predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že podľa žalobkyne vo veci samej by nútený odchod jej dieťaťa do Španielska bol v rozpore s jeho najlepším záujmom.

62

V tejto súvislosti tento súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci dotknuté dieťa, ktoré malo v čase podania tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania desať rokov, nehovorí po španielsky, ale po holandsky. Okrem toho toto dieťa nerozprávalo až do piatich rokov a má ťažkosti s rečou a vyjadrovaním, v dôsledku čoho navštevuje v Holandsku špeciálnu školu určenú pre žiakov, ktorí potrebujú osobitnú asistenciu, ktorú bežné vzdelávanie nie je schopné zabezpečiť.

–

bráni tomu, aby príslušný orgán hostiteľského členského štátu prijal rozhodnutie odmietajúce udeliť odvodené právo na pobyt na jeho území štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, rodičovi maloletého dieťaťa, občana Únie, ktoré sa nikdy nezdržiavalo v inom členskom štáte, než je členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom, z dôvodu, že tento štátny príslušník tretej krajiny má právo na pobyt v inom členskom štáte, ak tento orgán predtým neoveril, či by rodinný život, ktorý toto dieťa vedie s obidvoma rodičmi, od ktorých je závislé, mohol pokračovať v tomto inom členskom štáte a či jeho odchod do tohto členského štátu bol v rozpore s jeho najlepším záujmom;

–

vyžaduje, aby sa uvedenému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny udelilo odvodené právo na pobyt na území členského štátu, ktorého je uvedené dieťa štátnym príslušníkom a v ktorom býva s obidvoma svojimi rodičmi, ak by rodinný život, ktorý toto dieťa vedie so svojimi obidvoma rodičmi, od ktorých je závislé, nemohol pokračovať v uvedenom inom členskom štáte a/alebo ak by jeho odchod do tohto členského štátu bol v rozpore s jeho najlepším záujmom.

O trovách

66

–

vyžaduje, aby sa uvedenému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny udelilo odvodené právo na pobyt na území členského štátu, ktorého je uvedené dieťa štátnym príslušníkom a v ktorom býva s obidvoma svojimi rodičmi, ak by rodinný život, ktorý toto dieťa vedie so svojimi obidvoma rodičmi, od ktorých je závislé, nemohol pokračovať v uvedenom inom členskom štáte a/alebo ak by jeho odchod do tohto členského štátu bol v rozpore s jeho najlepším záujmom.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: holandčina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.