C-150/24

A

proti

Rikoskomisario B,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis (spravodajca), sudcovia M. Condinanzi, F. Schalin, N. Jääskinen a R. Frendo,

generálna advokátka: L. Medina,

Rikoskomisario B, v zastúpení: J. Honkanen a M. Nyyssönen,

–

fínska vláda, v zastúpení: H. Leppo a M. Pere, splnomocnené zástupkyne,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 15 ods. 3 druhej vety a článku 15 ods. 5 a 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98 ).

2

Tento návrh bol podaný v konaní medzi A, štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava vo Fínsku, a Rikoskomisario B (komisár kriminálnej polície B, Fínsko) vo veci zákonnosti tretej doby zaistenia A na účely odsunu do jeho krajiny pôvodu.

Právny rámec

Právo Únie

(4)

Je potrebné stanoviť jasné, transparentné a spravodlivé pravidlá na zabezpečenie efektívnej politiky návratu osôb, ktorá je nevyhnutným prvkom dobre riadenej migračnej politiky.

…

(16)

Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti [proporcionality – neoficiálny preklad ]. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.“

4

…“

5

Článok 3 uvedenej smernice znie takto:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

4.

7

Článok 6 smernice 2008/115 s názvom „Rozhodnutie o návrate“ v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5.“

8

Podľa článku 8 tejto smernice, nazvaného „Odsun“:

„1. Členské štáty prijmú všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate, ak sa neposkytla lehota na dobrovoľný odchod v súlade s článkom 7 ods. 4 alebo sa nesplnila povinnosť návratu v rámci lehoty na dobrovoľný odchod poskytnutej v súlade s článkom 7.

a)

existuje riziko úteku, alebo

b)

dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu [sa vyhýba alebo bráni príprave návratu alebo vykonaniu procesu odsunu – neoficiálny preklad ].

Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

2. Zaistenie nariaďujú správne alebo súdne orgány.

Ak sa zistí, že zaistenie nie je zákonné, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude bezodkladne prepustený.

3. V každom prípade sa zaistenie preskúma v primeraných lehotách [časových intervaloch – neoficiálny preklad ] buď na žiadosť dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo ex offo . V prípade predĺženia lehoty [doby – neoficiálny preklad ] zaistenia na preskúmanie dohliada súdny orgán.

4. Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky [nie sú splnené podmienky – neoficiálny preklad ] ustanovené v odseku 1.

5. Zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v odseku 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu [dobu – neoficiálny preklad ] zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

6. Členské štáty môžu lehotu [dobu – neoficiálny preklad ] zaistenia uvedenú v odseku 5 predĺžiť len na obmedzený čas, a to nie dlhšie ako ďalších dvanásť mesiacov v súlade s vnútroštátnym právom, v prípadoch, keď je napriek všetkým ich primeraným snahám pravdepodobné, že proces odsunu bude trvať dlhšie:

a)

„Odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.“

Fínske právo

11

Ulkomaalaislaki (301/2004) [zákon o cudzincoch (č. 301/2004)] z 30. apríla 2004, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o cudzincoch“), v § 117 bis stanovuje:

„Všeobecné podmienky uplatniteľné na prijatie preventívnych opatrení

Na cudzinca sa môže vzťahovať preventívne opatrenie podľa § 118 až 122 a 122 bis tohto zákona, ak je to nevyhnutné a primerané:

12

Článok 121 tohto zákona stanovuje:

„Podmienky zaistenia

Ak preventívne opatrenia uvedené v § 118 až 120 nestačia, cudzinec môže byť zaistený na základe individuálneho posúdenia, ak:

1.

so zreteľom na osobné alebo iné pomery cudzinca existuje dôvodné podozrenie, že cudzinec sa môže skrývať, ujsť alebo akokoľvek inak významne brániť prijatiu rozhodnutia, ktoré sa ho týka, alebo výkonu rozhodnutia o jeho odsune;

…“

13

V ustanovení § 123 uvedeného zákona sa vymedzujú správne orgány príslušné rozhodovať o zaistení. V jeho § 124 ods. 1 a 2 sa stanovuje povinnosť príslušného správneho orgánu bezodkladne oznámiť trvanie zaistenia käräjäoikeus (súd prvej inštancie, Fínsko) a povinnosť tohto súdu zaoberať sa prípadom zaistenia do štyroch dní od zaistenia. Podľa § 126 ods. 1 toho istého zákona käräjäoikeus (súd prvej inštancie) nariadi okamžité prepustenie zaisteného cudzinca, ak podmienky zaistenia nie sú splnené.

14

Ustanovenie § 127 zákona o cudzincoch stanovuje:

„Prepustenie zaistenej osoby

Na žiadosť zaistenej osoby musí käräjäoikeus (súd prvej inštancie) vec opätovne preskúmať aj pred uplynutím lehoty uvedenej v odseku 1, ak je to potrebné z dôvodu skutočnosti, ktorá vyšla najavo po predchádzajúcom preskúmaní. Orgán, ktorý sa prípadom zaoberá, musí bezodkladne informovať zaistenú osobu a jej zástupcu o každej významnej zmene okolností, ktoré sú dôvodom na opätovné preskúmanie, pokiaľ zaistená osoba nebola prepustená podľa § 127 ods. 1.

…“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

16

A, marocký štátny príslušník, prišiel do Fínska nelegálne 10. septembra 2022, hoci sa v tom čase sa na neho vzťahoval zákaz vstupu do schengenského priestoru vydaný Holandským kráľovstvom po jeho zmiznutí počas azylového konania, ktoré tam inicioval. Pred príchodom do Fínska požiadal A o medzinárodnú ochranu aj vo Švédsku a Švajčiarsku.

17

Dňa 5. decembra 2022 bol A druhýkrát zaistený. Toto zaistenie trvalo do 15. marca 2023.

21

Uznesením z 5. januára 2023 Turun hallinto‑oikeus (Správny súd Turku, Fínsko) zamietol žiadosť A o zákaz výkonu rozhodnutia, ktorým bol nariadený jeho odsun, a rozhodnutím z 19. decembra 2023 zamietol žalobu A týkajúcu sa jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. V tejto súvislosti tento súd najmä konštatoval, že vzhľadom na to, že dožiadania o prijatie späť podané imigračným úradom iným členským štátom neboli úspešné, mal tento úrad na základe článku 17 nariadenia č. 604/2013 dôvod považovať sa za orgán príslušný na posúdenie tejto žiadosti o medzinárodnú ochranu.

22

Dňa 11. septembra 2023 bol A na základe policajného rozhodnutia z toho istého dňa zaistený tretíkrát. Podľa tohto rozhodnutia bol A k tomuto dátumu a s prihliadnutím na predchádzajúce doby zaistenia zaistený celkovo už päť mesiacov a 23 dní, avšak boli splnené podmienky na prekročenie pôvodnej maximálnej šesťmesačnej doby zaistenia vzhľadom na to, že výkon odsunu sa oneskoril z dôvodu jednak nespolupráce A a jednak z dôvodu, že z Marockého kráľovstva neboli získané potrebné dokumenty. Polícia sa následne obrátila na Helsingin käräjäoikeus (Súd prvej inštancie Helsinki, Fínsko), aby preskúmal podmienky zaistenia. Predložila mu aj rozhodnutie z 11. septembra 2023, ktoré bolo podľa informácií, ktoré sú v ňom uvedené, doručené aj A. Na tomto súde sa 15. septembra 2023 konalo pojednávanie, po ktorom bol A ponechaný v zaistení.

23

A sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia na Korkein oikeus (Najvyšší súd, Fínsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania. Na podporu svojej žiadosti sa odvolával na nezákonnosť jeho zaistenia z dôvodu, že o otázke prekročenia maximálnej šesťmesačnej doby nebolo rozhodnuté v súlade s uplatniteľnými procesnými pravidlami. Komisár kriminálnej polície B navrhol zamietnuť túto žiadosť. Domnieva sa, že na jednej strane vzhľadom na zmeny okolností, ku ktorým došlo, je tretia doba zaistenia nová, takže pôvodná maximálna doba šiestich mesiacov nebola prekročená, a na druhej strane A v každom prípade nemal byť prepustený na základe dôvodu, ktorý uvádza, keďže podmienky umožňujúce odôvodniť zaistenie sú splnené.

26

Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že táto tretia doba zaistenia trvala do 18. januára 2024, keď A utiekol do Dánska. Po vrátení z Dánska do Fínska bol A zaistený políciou štvrtýkrát 7. februára 2024. Bol prepustený 13. marca 2024 rozhodnutím polície z toho istého dňa.

27

Vnútroštátny súd najprv zdôrazňuje, že jediným predmetom sporu, ktorý prejednáva, je zákonnosť tretej doby zaistenia A. Ďalej spresňuje, že všetky doby zaistenia A boli založené na potrebe zabezpečiť prípravu odsunu alebo výkon rozhodnutia týkajúceho sa tohto odsunu v súlade s § 121 prvým odsekom bodmi 1 a 3 zákona o cudzincoch, ako aj na začiatku zistiť totožnosť A v súlade s bodom 2 tohto ustanovenia. Vnútroštátny súd napokon dodáva, že doby zaistenia od 29. októbra 2022, deň podania žiadosti A o medzinárodnú ochranu, do 5. januára 2023, deň vydania uznesenia Turun hallinto‑oikeus (Správny súd Turku), ktorým bol zamietnutý návrh A na zákaz výkonu rozhodnutia o jeho odsune, bolo zaistenie založené aj na potrebe zabezpečiť vybavenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu v súlade s § 121 prvým odsekom bodom 1 zákona o cudzincoch.

V tejto súvislosti spresňuje, že vzhľadom na okolnosti veci, ktorú prejednáva, nie je potrebné, aby Súdny dvor rozhodol o spôsobe, akým treba zaobchádzať s dobami zaistenia A v dobe, keď podal žiadosť o medzinárodnú ochranu a prebiehalo jej posudzovanie, ani s dobami, počas ktorých sa zdá, že zaistenie A bolo založené tak na smernici 2008/115, ako aj na inom právnom základe. V tejto súvislosti vysvetľuje, že ustanovenie týkajúce sa maximálnej doby zaistenia šiestich mesiacov stanovené v § 127 ods. 1 zákona o cudzincoch sa uplatňuje na každé zaistenie cudzinca bez ohľadu na jeho právny základ, či už vnútroštátny alebo Únie, a že zaistenie A bolo v každom prípade takmer po celý čas alebo takmer, minimálne prevažne, založené na smernici 2008/115. Domnieva sa teda, že otázka, či zaistenie A bolo odôvodnené inými dôvodmi, než sú dôvody stanovené smernicou 2008/115, nemá vplyv na spor, ktorý prejednáva.

31

Pokiaľ ide o vec samu, zastáva názor, že výklad, podľa ktorého sa musia zohľadniť všetky dosiahnuté doby zaistenia na účely posúdenia, či je alebo bola dosiahnutá maximálna doba zaistenia, môže byť odôvodnený skutočnosťou, že počas týchto dôb bolo zaistenie A napriek určitým zmenám dôvodov osobitne uvádzaných na podporu zaistenia založené na rovnakom právnom základe, a to na zabezpečení jeho odsunu. Opačný výklad však môže podporiť skutočnosť, že A bol pred treťou dobou zaistenia prepustený takmer šesť mesiacov, počas ktorých nedodržal menej prísne donucovacie opatrenie, ktoré mu bolo uložené, a opustil Fínsko do Švédska, pričom posledný uvedený členský štát ho následne vrátil do Fínska.

35

V treťom rade za predpokladu, že by Súdny dvor s ohľadom na odpovede poskytnuté Súdnym dvorom konštatoval protiprávnosť súdneho preskúmania prekročenia maximálnej doby pôvodného zaistenia šiestich mesiacov, pýta sa na konkrétne dôsledky, ktoré musí právo Únie z takéhoto konštatovania vyvodiť, a konkrétnejšie na to, či Etelä‑Karjalan käräjäoikeus (Súd prvej inštancie Južná Karélia) mal 7. decembra 2023 prepustiť A, hoci hmotnoprávne podmienky zaistenia boli v tomto okamihu v plnom rozsahu splnené.

36

V tejto súvislosti uvádza, že článok 15 ods. 2 a 4 smernice 2008/115 stanovuje povinnosť prepustiť osobu, ktorej zaistenie je nezákonné, ale že tieto ustanovenia nevylučujú možnosť, že vadu ovplyvňujúcu podmienky zaistenia možno po súdnom preskúmaní napraviť do budúcnosti, takže okamžité prepustenie nie je nevyhnutne odôvodnené. Úvahy uvedené Súdnym dvorom v rozsudku z 10. septembra 2013, G. a R. ( C‑383/13 PPU , EU:C:2013:533 ), týkajúce sa dôsledkov porušenia práva na obhajobu zaistenej osoby totiž naznačujú, že vnútroštátny súd disponuje voľnou úvahou na posúdenie nevyhnutnosti okamžitého prepustenia v prípade procesnej vady konštatovanej v rámci súdneho preskúmania vykonaného a posteriori a zákonným spôsobom.

37

Okrem toho predkladajúci vnútroštátny súd spresňuje, že osoba, voči ktorej bolo prijaté opatrenie s pozbavením slobody, má právo získať stanovisko k zákonnosti tohto opatrenia, aj keď bola počas konania o opravnom prostriedku prepustená. Otázky, ktoré kladie, sú preto v každom prípade naďalej relevantné. Okrem toho na určenie, či bolo zaistenie A v každom okamihu zákonné, je v zásade potrebná odpoveď Súdneho dvora na všetky položené otázky.

Predovšetkým, ako sa má posudzovať situácia za okolností ako vo veci samej, v ktorých na jednej strane hlavný právny základ zaistenia, a to zabezpečenie odsunu neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny, zostal v podstate rovnaký, ale na druhej strane boli na podporu nového zaistenia uvedené čiastočne nové skutkové a právne dôvody, dotknutá osoba medzi dobami zaistenia vycestovala do iného členského štátu, z ktorého bola vrátená do Fínska, a medzi skončením predchádzajúcej doby zaistenia a novým zaistením takisto uplynulo niekoľko mesiacov?

2.

a)

Bráni článok 15 ods. 3 druhá veta smernice [2008/115] vnútroštátnej právnej úprave, ktorá začatie súdneho preskúmania prekročenia maximálnej šesťmesačnej doby viaže na žiadosť zaistenej osoby?

b)

Musí byť súdne preskúmanie uvedené v článku 15 ods. 3 druhej vete smernice [2008/115], ktoré sa týka rozhodnutia správneho orgánu o prekročení pôvodnej maximálnej šesťmesačnej doby zaistenia, vykonané pred dosiahnutím tejto maximálnej doby, a ak nie, musí byť v každom prípade vykonané bezodkladne po rozhodnutí tohto správneho orgánu?

Dňa 13. marca 2024 piata komora Súdneho dvora ako komora určená v súlade s článkom 11 ods. 2 rokovacieho poriadku na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálnej advokátky rozhodla vyhovieť tomuto návrhu a podľa článku 101 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku zaslať predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu žiadosť o vysvetlenie.

41

Listom z 19. marca 2024 tento súd informoval Súdny dvor, že A bol 13. marca 2024 prepustený.

42

Vzhľadom na túto informáciu piata komora Súdneho dvora 21. marca 2024 po vypočutí generálneho advokáta na návrh sudcu spravodajcu konštatovala, že podmienky stanovené na uplatnenie naliehavého prejudiciálneho konania už nie sú splnené, a rozhodla, že táto vec sa má prejednať v riadnom konaní.

O prejudiciálnych otázkach

V druhom rade treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci rozdelenia právomocí medzi súdmi Únie a vnútroštátnymi súdmi musí Súdny dvor zohľadniť skutkový a právny rámec, do ktorého patria prejudiciálne otázky, ako bol vymedzený v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Preto vzhľadom na to, že vnútroštátny súd vymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého spadajú ním kladené otázky, Súdnemu dvoru neprináleží preverovať ich správnosť [rozsudok z 29. júna 2023, International Protection Appeals Tribunal a i. (Atentát v Pakistane), C‑756/21 , EU:C:2023:523 , body 37 a 38 , ako aj citovaná judikatúra]. Vzhľadom na informácie, ktoré poskytol vnútroštátny súd, uvedené v bodoch 27 a 30 tohto rozsudku, treba preto na účely prejednávanej veci konštatovať, že obe doby zaistenia A, ktoré predchádzali tretej, ktorá je jediná dotknutá v konaní vo veci samej, rovnako ako táto tretia doba, boli všetky dobami zaistenia na účely odsunu v zmysle článku 15 smernice 2008/115, ktoré boli založené výlučne na tomto ustanovení, a ktoré boli uskutočnené na účely výkonu jedného a toho istého rozhodnutia o návrate.

46

Položené otázky budú preskúmané na základe týchto úvodných spresnení.

O prvej otázke písm. a) a b)

47

Svojou prvou otázkou písm. a) a prvou otázkou písm. b), ktoré treba preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 15 ods. 5 a 6 smernice 2008/115 vykladať v tom zmysle, že na účely overenia, či bola dosiahnutá maximálna doba zaistenia stanovená členským štátom na základe jedného z týchto ustanovení, treba sčítať všetky doby zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny v tomto členskom štáte uskutočnené na základe článku 15 tejto smernice s cieľom vykonať jedno a to isté rozhodnutie o návrate a či je v tejto súvislosti relevantná skutočnosť, že nové zaistenie bolo zakaždým odôvodnené odlišnými skutkovými okolnosťami.

51

Súdny dvor už konštatoval, že z tohto znenia vyplýva, že článok 15 ods. 5 a 6 smernice 2008/115 stanovuje maximálnu dobu zaistenia na účely odsunu (rozsudok z 30. novembra 2009, Kadzojev, C‑357/09 PPU , EU:C:2009:741 , bod 35 ).

52

Toto samotné znenie však neuvádza, či na účely overenia, či v danom prípade bola dosiahnutá maximálna doba stanovená podľa tohto odseku 5 alebo 6, je potrebné sčítať rôzne doby, počas ktorých bola dotknutá osoba zaistená na účely výkonu jedného a toho istého rozhodnutia o návrate.

53

V prvom rade treba pripomenúť, že akékoľvek zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny najmä podľa smernice 2008/115 v rámci konania o návrate v dôsledku neoprávneného pobytu predstavuje závažný zásah do práva dotknutej osoby na slobodu zakotveného v článku 6 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) [rozsudky z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 72 , ako aj citovaná judikatúra, a zo 4. septembra 2025, Adrar, C‑313/25 PPU , EU:C:2025:647 , bod 48 ].

57

V druhom rade treba pripomenúť, že cieľom článku 15 ods. 5 a 6 smernice 2008/115 je v každom prípade zabezpečiť, aby zaistenie na účely odsunu nepresiahlo 18 mesiacov alebo prípadne kratšiu maximálnu dobu stanovenú dotknutým členským štátom podľa týchto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. novembra 2009, Kadzojev, C‑357/09 PPU , EU:C:2009:741 , bod 37 ).

58

V tejto súvislosti Súdny dvor najmä rozhodol, že do výpočtu doby zaistenia na účely odsunu, stanovenej v článku 15 ods. 5 a 6 smernice 2008/115, musí byť zahrnuté obdobie, počas ktorého bol výkon rozhodnutia o odsune pozastavený z dôvodu preskúmavania žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny, ak počas konania o tejto žiadosti bola dotknutá osoba, hoci aj nesprávne, ponechaná v zaistení na základe týchto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. novembra 2009, Kadzojev, C‑357/09 PPU , EU:C:2009:741 , body 40 , 47 a 48 ).

59

Na účely výpočtu maximálnej doby zaistenia, stanovenej podľa článku 15 ods. 5 a 6 smernice 2008/115, sa musí zohľadniť aj doba zaistenia, ktorá uplynula počas konania o súdnom preskúmaní zákonnosti rozhodnutia o odsune, hoci je výkon tohto rozhodnutia pozastavený (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. novembra 2009, Kadzojev, C‑357/09 PPU , EU:C:2009:741 , body 51 a 53 ).

Okrem toho nezohľadnenie všetkých týchto predchádzajúcich dôb zaistenia na účely posúdenia, či je v danom prípade dosiahnutá maximálna doba zaistenia stanovená podľa článku 15 ods. 5 alebo 6 smernice 2008/115, by umožnilo obísť tieto ustanovenia, hoci nimi povolené maximálne doby zaistenia slúžia cieľu obmedziť pozbavenie osobnej slobody jednotlivca (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. novembra 2009, Kadzojev, C‑357/09 PPU , EU:C:2009:741 , bod 56 ). Tieto ustanovenia tak odrážajú rovnováhu, ktorú sa normotvorca Únie snaží dosiahnuť medzi právom na slobodu zakotveným v článku 6 Charty a hlavným cieľom tejto smernice, ktorý, ako vyplýva z jej odôvodnení 2 a 4, spočíva v zavedení účinnej politiky odsunu a repatriácie pri úplnom rešpektovaní základných práv, ako aj dôstojnosti dotknutých osôb [pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16 , EU:C:2018:465 , bod 48 ; z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21 , EU:C:2022:913 , bod 88 , a zo 4. septembra 2025, Adrar, C‑313/25 PPU , EU:C:2025:647 , bod 46 ].

63

Takéto nezohľadnenie by navyše v závislosti od konkrétneho prípadu mohlo viesť k porušeniu zásady proporcionality, ktorá vyžaduje, aby každé zaistenie pred odsunom bolo čo najkratšie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. apríla 2011, El Dridi, C‑61/11 PPU , EU:C:2011:268 , bod 43 ), ako navyše upravuje článok 15 ods. 1 druhý pododsek tejto smernice. Využitie zaistenia na účely odsunu by totiž malo byť obmedzené a viazané na dodržiavanie tejto zásady, ako to potvrdzuje aj jej odôvodnenie 16 [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2022, Politsei‑ ja Piirivalveamet (Zaistenie – Riziko spáchania trestného činu), C‑241/21 , EU:C:2022:753 , bod 40 ].

67

Ak by však zohľadnenie týchto okolností odôvodňovalo domnievať sa, že od každého nového zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny začína plynúť nová lehota na zaistenie, hoci ide o výkon jedného a toho istého rozhodnutia o návrate, maximálna doba zaistenia stanovená podľa článku 15 ods. 5 smernice 2008/115 by mohla byť zbavená potrebného účinku. Z dôvodu, že tieto okolnosti vecne podmieňujú možnosť zaistiť takéhoto štátneho príslušníka, doba zaistenia by začala plynúť odznova pri každom novom zaistení, takže ako sa uvádza v bode 62 tohto rozsudku, toto ustanovenie by bolo možné obísť.

68

Na druhej strane treba pripomenúť, že vzhľadom na to, že zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému sa vedie konanie o návrate, predstavuje vážny zásah do jeho práva na slobodu, podlieha povinnosti dodržiavať prísne záruky, ktorými sú existencia právneho základu, zrozumiteľnosť, predvídateľnosť, dostupnosť a ochrana pred svojvôľou [rozsudok z 15. marca 2017, Al Chodor, C‑528/15 , EU:C:2017:213 , bod 40 , a zo 6. októbra 2022, Politsei‑ ja Piirivalveamet (Zaistenie – Riziko spáchania trestného činu), C‑241/21 , EU:C:2022:753 , bod 50 ].

69

Prípadné zohľadnenie ďalších skutkových okolností charakterizujúcich situáciu dotknutého neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny, ktoré nie sú spresnené a majú premenlivú a subjektívnu povahu, hoci ide o výkon jedného a toho istého rozhodnutia o návrate, by pritom vzhľadom na právnu neistotu, ktorá by z toho vyplývala, vystavilo dotknuté osoby riziku svojvôle, čo by bolo v rozpore s judikatúrou pripomenutou v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.

73

S prihliadnutím na všetky uvedené úvahy treba na prvú otázku písm. a) a b) odpovedať tak, že článok 15 ods. 5 a 6 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely overenia, či bola dosiahnutá maximálna doba zaistenia stanovená členským štátom na základe jedného z týchto ustanovení, treba sčítať všetky doby zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny v tomto členskom štáte uskutočnené na základe článku 15 tejto smernice s cieľom vykonať jedno a to isté rozhodnutie o návrate.

O druhej otázke písm. a)

74

Svojou druhou otázkou písm. a) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 15 ods. 3 druhá veta smernice 2008/115 vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá vykonanie súdneho preskúmania prekročenia maximálnej doby pôvodného zaistenia šiestich mesiacov, stanovenej týmto členským štátom podľa tohto článku 15 ods. 5, viaže na žiadosť zaistenej osoby.

75

Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že súdny orgán musí povinne vykonať preskúmanie rozhodnutia o predĺžení pôvodnej doby zaistenia nad šesť mesiacov, nemôže byť vykonanie súdneho preskúmania prekročenia pôvodnej maximálnej doby zaistenia šiestich mesiacov viazané na žiadosť zaistenej osoby.

79

V dôsledku toho treba na druhú otázku písm. a) odpovedať tak, že článok 15 ods. 3 druhá veta smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá vykonanie súdneho preskúmania prekročenia maximálnej doby pôvodného zaistenia šiestich mesiacov, stanovenej týmto členským štátom podľa tohto článku 15 ods. 5, viaže na žiadosť zaistenej osoby.

O druhej otázke písm. b)

80

Svojou druhou otázkou písm. b) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 15 ods. 3 druhá veta smernice 2008/115 vykladať v tom zmysle, že súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu o predĺžení zaistenia nad rámec pôvodnej maximálnej doby šiestich mesiacov, stanovenej podľa tohto článku 15 ods. 5, sa musí vykonať pred dosiahnutím tejto maximálnej doby, alebo ak to tak nie je, či sa musí v každom prípade vykonať bezodkladne po prijatí tohto rozhodnutia.

Cieľom povinnosti súdneho orgánu preskúmať rozhodnutia správnych orgánov o predĺžení zaistenia nad rámec pôvodnej maximálnej doby šiestich mesiacov, stanovenej podľa článku 15 ods. 5 smernice 2008/115, ktorá vyplýva z článku 15 ods. 3 druhej vety tejto smernice, je zabezpečiť právo na účinnú súdnu ochranu štátnych príslušníkov tretích krajín zaistených na účely odsunu. Členské štáty musia totiž v súlade s článkom 47 Charty zabezpečiť účinnú súdnu ochranu individuálnych práv odvodených z právneho poriadku Únie. V dôsledku toho musia najmä stanoviť, ako to vyžaduje tento článok 15 ods. 3 druhá veta, súdne preskúmanie preskúmaní zaistenia v prípade predĺženej doby zaistenia s cieľom overiť, či sú naďalej splnené podmienky zákonnosti zaistenia, pričom tento súdny orgán musí byť schopný rozhodnúť, a to aj ex offo , o všetkých skutkových a právnych okolnostiach relevantných na overenie tejto zákonnosti [pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , body 81 , 84 ako aj 87 až 89 a citovanú judikatúru, ako aj zo 4. septembra 2025, Adrar, C‑313/25 PPU , EU:C:2025:647 , body 67 , 69 , 71 a 72 ]. Uvedený súdny orgán musí byť tiež oprávnený okamžite prepustiť dotknutú osobu, ak sa domnieva, že podmienky, ktoré odôvodňovali zaistenie, už nie sú splnené, alebo ak sa zdá, že už neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2014, Mahdi, C‑146/14 PPU , EU:C:2014:1320 , body 59 až 62 ).

83

86

Z toho vyplýva, že členské štáty, s výhradou dodržania týchto zásad, nie sú povinné stanoviť, že súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu o predĺžení zaistenia nad rámec pôvodnej maximálnej doby zaistenia, stanovenej podľa článku 15 ods. 5 tejto smernice, sa uskutoční pred dosiahnutím tejto doby.

87

V tejto súvislosti je zaiste pravda, že správne rozhodnutie alebo, v závislosti od členských štátov, súdne rozhodnutie nariaďujúce toto predĺženie musí byť nevyhnutne prijaté pred dosiahnutím uvedenej doby. V súlade s článkom 15 ods. 6 smernice 2008/115 sa totiž pôvodná doba zaistenia uvedená v odseku 5 tohto článku 15 nemôže predĺžiť, pokiaľ nie sú splnené podmienky uvedené v tomto odseku 6 a naďalej sú splnené hmotnoprávne podmienky odôvodňujúce pôvodné zaistenie dotknutého štátneho príslušníka (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2014, Mahdi, C‑146/14 PPU , EU:C:2014:1320 , body 58 až 61 a 67 až 69 ). To pritom znamená, že toto posúdenie sa musí nevyhnutne vykonať pred dosiahnutím maximálnej doby pôvodného zaistenia, keďže ak tieto podmienky nie sú splnené, zaistenie nemožno predĺžiť nad rámec tejto doby.

88

Naproti tomu zásada ekvivalencie vyžaduje, aby sa súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu o predĺžení zaistenia nad rámec pôvodnej maximálnej doby neuskutočnilo neskôr ako preskúmanie stanovené v článku 15 ods. 2 smernice 2008/115, pokiaľ ide o zaistenie nariadené správnym orgánom. Je to tak preto, že zaistenie a predĺženie zaistenia majú podobnú povahu a článok 15 ods. 2 tretí pododsek tejto smernice vyžaduje, aby sa súdne preskúmanie zákonnosti zaistenia nariadeného správnymi orgánmi uskutočnilo čo najskôr. Musí sa preto uskutočniť čo najskôr od prijatia rozhodnutia správneho orgánu o predĺžení zaistenia nad rámec pôvodnej maximálnej doby šiestich mesiacov, stanovenej podľa odseku 5 tohto článku.

Treba pripomenúť, že všeobecné a abstraktné pravidlá, ktoré ako spoločné normy Únie stanovujú podmienky zaistenia na účely odsunu, sú uvedené v článku 15 ods. 1, článku 15 ods. 2 druhom pododseku, ako aj v článku 15 ods. 4, 5 a 6 smernice 2008/115, ktorými nie sú dotknuté pravidlá uvedené v iných ustanoveniach tejto smernice, ktoré spresňujú podmienky zaistenia v určitých situáciách, ktoré nie sú vo veci samej relevantné, ako sú tie, ktoré sa týkajú zaistenia maloletých osôb [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 76 ].

92

Uvedené pravidlá stanovené v smernici 2008/115 na jednej strane a v ustanoveniach vnútroštátneho práva, ktorými sa vykonávajú, na druhej strane predstavujú normy vyplývajúce z práva Únie, ktoré stanovujú podmienky zákonnosti zaistenia, a to aj z hľadiska článku 6 Charty [rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 77 ].

93

Ak sa zdá, že podmienky zákonnosti zaistenia na účely odsunu identifikované v predchádzajúcom bode tohto rozsudku neboli alebo už nie sú splnené, dotknutá osoba musí byť bezodkladne prepustená, ako to navyše výslovne uvádza normotvorca Únie v článku 15 ods. 2 štvrtom pododseku a článku 15 ods. 4 smernice 2008/115 [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 79 ].

97

Na druhej strane prekročenie uvedenej lehoty nemôže viesť k nezákonnosti rozhodnutia o predĺžení zaistenia, a teda automaticky nevyžaduje prepustenie dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny. Okamžité prepustenie je potrebné len vtedy, ak bola dosiahnutá maximálna doba zaistenia stanovená v článku 15 ods. 6 smernice 2008/115 [pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. novembra 2009, Kadzojev, C‑357/09 PPU , EU:C:2009:741 , body 60 a 62 , ako aj zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU , EU:C:2020:367 , bod 279 ], najmä z dôvodu skutočnosti, že zaistenie predstavuje vážny zásah do práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty, ako vyplýva z bodu 53 tohto rozsudku.

98

Uložiť povinnosť zrušiť rozhodnutie o predĺžení zaistenia z dôvodu takéhoto prekročenia a v dôsledku toho ukončiť zaistenie, hoci takéto prekročenie v skutočnosti nemá vplyv na toto rozhodnutie a zaistenie naďalej spĺňa hmotnoprávne podmienky stanovené v článku 15 smernice 2008/115, by tak mohlo ohroziť potrebný účinok tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2013, G. a R., C‑383/13 PPU , EU:C:2013:533 , bod 41 ).

99

V tejto súvislosti, ako bolo pripomenuté v bode 62 tohto rozsudku a ako vyplýva z odôvodnenia 2 smernice 2008/115, je jej cieľom na jednej strane zavedenie účinnej politiky odsunu a repatriácie založenej na spoločných normách, aby boli dotknuté osoby vrátené humánnym spôsobom pri úplnom rešpektovaní ich základných práv a dôstojnosti. Na druhej strane odsun akéhokoľvek neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny predstavuje pre členské štáty prioritu v súlade so systémom smernice 2008/115 (rozsudok z 10. septembra 2013, G. a R., C‑383/13 PPU , EU:C:2013:533 , bod 43 , ako aj citovaná judikatúra).

1.

Článok 15 ods. 5 a 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

na účely overenia, či bola dosiahnutá maximálna doba zaistenia stanovená členským štátom na základe jedného z týchto ustanovení, treba sčítať všetky doby zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny v tomto členskom štáte uskutočnené na základe článku 15 tejto smernice s cieľom vykonať jedno a to isté rozhodnutie o návrate.

2.

Článok 15 ods. 3 druhá veta smernice 2008/115

4.

Článok 15 ods. 3 druhá veta smernice 2008/115

sa má vykladať v tom zmysle, že:

absencia včasného súdneho preskúmania správneho rozhodnutia o predĺžení zaistenia nad rámec pôvodnej maximálnej doby šiestich mesiacov, stanovenej v tomto článku 15 ods. 5, automaticky nevedie k povinnosti okamžite ukončiť zaistenie, ak sú v čase vykonania tohto súdneho preskúmania splnené všetky hmotnoprávne podmienky odôvodňujúce pokračovanie zaistenia a maximálna doba zaistenia stanovená podľa uvedeného článku 15 ods. 6 tejto smernice nie je dosiahnutá.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: fínčina.