C-151/24

Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS)

proti

V. M.,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen, T. von Danwitz, podpredseda Súdneho dvora, vykonávajúci funkciu sudcu prvej komory, sudcovia I. Ziemele (spravodajkyňa), A. Kumin a S. Gervasoni,

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

V. M., v zastúpení: A. Guariso a R. Randellini, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: S. Fiorentino a G. Palmieri, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: J. Hottiaux, B.‑R. Killmann a E. Montaguti, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 10. júla 2025,

Právny rámec

Právo Únie

Smernica 2011/98

3

Odôvodnenia 2, 19, 20, 24 a 26 smernice 2011/98 stanovujú:

„(2)

V prípade absencie horizontálnych právnych predpisov Únie sa práva štátnych príslušníkov tretích krajín líšia v závislosti od členského štátu, v ktorom pracujú, a od ich štátnej príslušnosti. S cieľom naďalej rozvíjať koherentnú prisťahovaleckú politiku, zmenšovať rozdiely v právach občanov Únie a štátnych príslušníkov tretích krajín legálne pracujúcich v členskom štáte a doplniť existujúce acquis v oblasti prisťahovalectva by sa mal ustanoviť súbor práv, najmä na určenie, v ktorých oblastiach sa zabezpečí rovnaké zaobchádzanie s vlastnými štátnymi príslušníkmi členského štátu a so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí zatiaľ nemajú postavenie osoby s dlhodobým pobytom. Takéto ustanovenia by mali zaviesť rovnaké minimálne podmienky v rámci Únie, uznať, že títo štátni príslušníci tretích krajín podporujú svojou prácou a daňami hospodárstvo Únie, a obmedziť nekalú súťaž medzi vlastnými štátnymi príslušníkmi členského štátu a štátnymi príslušníkmi tretích krajín vyplývajúcu z prípadného zneužívania štátnych príslušníkov tretích krajín. Pojem ‚pracovník z tretej krajiny‘ by sa mal v tejto smernici vymedziť – bez toho, aby bol dotknutý výklad pojmu pracovnoprávny pomer v iných ustanoveniach práva Únie – ako štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol prijatý na územie členského štátu, má v ňom oprávnený pobyt a môže v ňom pracovať v rámci plateného právneho vzťahu v súlade s vnútroštátnym právom alebo praxou.

(20)

Pracovníci z tretích krajín by mali mať nárok na rovnaké zaobchádzanie v oblasti sociálneho zabezpečenia. Odvetvia sociálneho zabezpečenia sú vymedzené v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia [( Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1 ; Mim. vyd. 05/005, s. 72)]. Ustanovenia tejto smernice týkajúce sa rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o sociálne zabezpečenie, by sa mali vzťahovať aj na pracovníkov, ktorí boli prijatí do členského štátu a prichádzajú priamo z tretej krajiny. Touto smernicou by sa však nemali pracovníkom z tretích krajín priznávať práva nad úroveň tých, ktoré sú už ustanovené v existujúcich právnych predpisoch Únie v oblasti sociálneho zabezpečenia pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa nachádzajú v cezhraničnej situácii. Touto smernicou by sa ďalej nemali priznávať práva v súvislosti so situáciami, ktoré sú mimo rozsahu pôsobnosti právnych predpisov Únie, ako napríklad vo vzťahu k členom rodiny s pobytom v tretej krajine. Touto smernicou by sa mali priznať práva iba vo vzťahu k rodinným príslušníkom, ktorí sa zlúčia s pracovníkmi z tretej krajiny s cieľom pobytu v členskom štáte v záujme zlúčenia rodiny, alebo k rodinným príslušníkom, ktorí už majú oprávnený pobyt v príslušnom členskom štáte.

…

(26)

Právo Únie neobmedzuje právomoc členských štátov ustanovovať svoje systémy sociálneho zabezpečenia. V prípade absencie harmonizácie na úrovni Únie podmienky udeľovania dávok sociálneho zabezpečenia, ako aj výšku týchto dávok a trvanie ich poskytovania stanovujú jednotlivé členské štáty. Pri uplatňovaní tejto právomoci by však členské štáty mali dodržiavať právo Únie.“

…“

5

Podľa článku 2 tejto smernice s názvom „Vymedzenie pojmov“:

„Na účely tejto smernice:

a)

‚štátny príslušník tretej krajiny‘ je osoba, ktorá nie je občanom Únie v zmysle článku 20 ods. 1 ZFEÚ;

Článok 3 uvedenej smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odseku 1 stanovuje:

„Táto smernica sa uplatňuje na:

a)

štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí žiadajú o pobyt na území členského štátu na účely vykonávania zamestnania;

b)

štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli prijatí do členského štátu na iné účely ako na vykonávanie zamestnania v súlade s právom Únie alebo vnútroštátnym právom, sú oprávnení pracovať a majú povolenie na pobyt v súlade s nariadením [Rady] (ES) č. 1030/2002 [z 13. júna 2002, ktorým sa stanovuje jednotný formát povolení na pobyt pre štátnych príslušníkov tretích štátov ( Ú. v. ES L 157, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 3)], a

e)

o odvetvia sociálneho zabezpečenia vymedzené v nariadení [č. 883/2004];

…

2. Členské štáty môžu obmedziť rovnaké zaobchádzanie:

…

b)

8

Odôvodnenie

1 nariadenia č. 883/2004, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 ( Ú. v. EÚ L 284, 2017, s. 43 ) (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“), uvádza:

„Pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne a podmienok zamestnania.“

9

Článok 3 tohto nariadenia stanovuje:

„1. Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia:

d)

dávky v starobe;

e)

pozostalostné dávky;

f)

dávky v súvislosti s pracovnými úrazmi a chorobami z povolania;

j)

rodinné dávky.

…

3. Toto nariadenie sa tiež uplatňuje na osobitné nepríspevkové peňažné dávky, na ktoré sa vzťahuje článok 70.

…

5. Toto nariadenie sa neuplatňuje na:

11

Kapitola 9 hlavy III toho istého nariadenia, nazvaná „Osobitné nepríspevkové peňažné dávky“, obsahuje článok 70 s názvom „Všeobecné ustanovenia“, ktorý stanovuje:

„1. Tento článok sa vzťahuje na osobitné nepríspevkové peňažné dávky, ktoré sa poskytujú podľa právnych predpisov, ktorých osobný rozsah, ciele a/alebo podmienky na priznanie nároku majú znaky právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia podľa článku 3 ods. 1 ako aj v oblasti sociálnej pomoci.

2. Na účely tejto kapitoly ,osobitné nepríspevkové peňažné dávky‘ sú dávky, ktoré:

a)

sú určené:

sú financované výhradne z povinných daní určených na krytie všeobecných verejných výdavkov a ktorých podmienky na poskytovanie a výpočet dávok nezávisia od akýchkoľvek príspevkov vo vzťahu k poberateľom dávok. Avšak dávky poskytnuté ako doplnok k príspevkovým dávkam sa nepovažujú z tohto jediného dôvodu za príspevkové dávky,

a

c)

ktoré sú uvedené v prílohe X.

3. Článok 7 a ostatné kapitoly tejto hlavy sa neuplatňujú na dávky uvedené v odseku 2 tohto článku.

4. Dávky uvedené v odseku 2 sa poskytujú výhradne v členskom štáte, v ktorom má daná osoba bydlisko a podľa právnych predpisov tohto štátu. Takéto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska na vlastné náklady.“

2. Ako výnimka z odseku 1 hostiteľský členský štát nie je povinný udeliť nárok na sociálnu pomoc počas prvých troch mesiacov pobytu ani prípadne počas dlhšieho obdobia stanoveného v článku 14 ods. 4 písm. b), ani nie je povinný pred nadobudnutím práva trvalého pobytu udeliť pomoc vo forme príspevku na výživu počas štúdia, vrátane odborného vzdelávania, pozostávajúcu zo študentských štipendií alebo študentských pôžičiek osobám iným, ako sú pracovníci, samostatne zárobkovo činné osoby, osoby, ktoré si zachovávajú takýto štatút a ich rodinní príslušníci.“

Talianske právo

Zákon č. 335/1995

14

Článok 3 zákona č. 335/1995 v odseku 6 stanovuje, že namiesto sociálneho dôchodku a jeho zvýšení, talianski občania s bydliskom v Taliansku, ktorí dovŕšili vek 65 rokov (od 1. januára 2019, vek 67 rokov) a ktorí spĺňajú podmienky týkajúce sa príjmu stanovené v tomto odseku 6, poberajú sociálny prídavok. Ak má osoba vlastné príjmy, tento prídavok sa v zásade priznáva v zníženej sadzbe až do výšky ročnej čistej sumy stanovenej zákonom. Následné zvýšenie príjmov nad maximálnu hranicu vedie k pozastaveniu vyplácania uvedeného sociálneho prídavku.

Zákon č. 388/2000

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

17

V. M. je albánska štátna príslušníčka, ktorá vstúpila na talianske územie na účely zlúčenia rodiny v roku 2006. INPS jej odmietol priznať sociálny prídavok v zmysle článku 3 ods. 6 zákona č. 335/1995 z dôvodu, že nebola držiteľkou povolenia na pobyt v Únii pre osoby s dlhodobým pobytom, ako je stanovené v článku 80 ods. 19 zákona č. 388/2000, ale disponovala len povolením na pobyt, udeleným z rodinných dôvodov, ktorý jej tiež umožňoval v Taliansku pracovať.

18

Po tom, čo bola jej žaloba proti tomuto zamietavému rozhodnutiu INPS v prvostupňovom konaní zamietnutá, sa V. M. obrátila na Corte d’appello di Firenze (Odvolací súd Florencia, Taliansko), ktorý jej odvolaniu vyhovel.

19

táto dávka je určená „výlučne na pomoc“, keďže jej výhradným účelom je zmierniť núdzu vyplývajúcu z chudoby, v ktorej sa nachádzajú osoby bez primeraných ekonomických zdrojov, ktorých pracovná schopnosť sa vzhľadom na ich vek znižuje, a poskytuje sa bez ohľadu na to, či jej príjemca má alebo mal postavenie pracovníka, a

–

financovanie uvedenej dávky je zabezpečené povinnými daňami určenými na krytie všeobecných verejných výdavkov.

21

Tento súd okrem toho spresňuje, že nárok na dávku sa priznáva nielen talianskym občanom s bydliskom na talianskom území, ale podľa článku 80 ods. 19 zákona č. 388/2000 aj štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú držiteľmi povolenia na pobyt v Únii pre osoby s dlhodobým pobytom.

22

V tejto súvislosti uvedený súd uvádza, že na účely určenia pôsobnosti tohto posledného uvedeného ustanovenia normotvorca Únie odkázal na odvetvia sociálneho zabezpečenia uvedené v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 883/2004.

26

Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že sociálny prídavok, o ktorý ide vo veci samej, predstavuje osobitnú nepríspevkovú peňažnú dávku v zmysle článku 70 tohto nariadenia, ktorá stricto sensu nespadá pod pojem „časti sociálneho zabezpečenia“ uvedený v článku 3 ods. 1 uvedeného nariadenia.

27

Po prvé článok 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 vymedzuje dávky, pri priznávaní ktorých musí byť dodržané pravidlo rovnakého zaobchádzania, a to v závislosti od ich zaradenia do jedného z týchto odvetví, ako sú definované v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 883/2004.

28

Za týchto okolností Corte costituzionale (Ústavný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 12 ods. 1 písm. e) smernice [2011/98] ako konkrétne vyjadrenie práva na prístup k dávkam sociálneho zabezpečenia priznaného článkom 34 ods. 1 a 2 [Charty základných práv Európskej únie] vykladať v tom zmysle, že do jeho pôsobnosti patrí taká dávka, akou je sociálny prídavok podľa článku 3 ods. 6 zákona č. 335/1995, a právo Únie teda bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nárok na vyššie uvedenú dávku nerozširuje na cudzincov, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia podľa tejto smernice, hoci tento nárok už je cudzincom priznaný za predpokladu, že sú držiteľmi povolenia na pobyt v Únii pre osoby s dlhodobým pobytom?“

O prejudiciálnej otázke

32

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 v spojení s článkom 34 ods. 1 a 2 Charty vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na osobitnú nepríspevkovú peňažnú dávku v zmysle článku 70 nariadenia č. 883/2004, a teda či bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje priznanie takejto dávky štátnym príslušníkom tretích krajín uvedeným v článku 3 ods. 1 písm. b) a c) tejto smernice, a to vo forme sociálneho prídavku pre osoby staršie ako 65 rokov (od 1. januára 2019 pre osoby staršie ako 67 rokov), ktoré sa nachádzajú v neistej ekonomickej situácii a z dôvodu ich veku majú obmedzenú pracovnú schopnosť, pod podmienkou, že disponujú povolením na pobyt v Únii pre osoby s dlhodobým pobytom.

Podľa judikatúry sa článok 12 ods. 1 smernice 2011/98 uplatňuje tak na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli prijatí do členského štátu na účely výkonu práce v súlade s právom Únie alebo vnútroštátnym právom, ako aj na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli prijatí do členského štátu na iné účely ako na prácu v súlade s právom Únie alebo vnútroštátnym právom, ktorí sú oprávnení pracovať a ktorí sú držiteľmi povolenia na pobyt v súlade s nariadením č. 1030/2002 [rozsudok z 2. septembra 2021, INPS (Príspevok pri narodení dieťaťa a príspevok v materstve pre držiteľov jednotného povolenia), C‑350/20 , EU:C:2021:659 , bod 48 ].

36

Znenie tohto ustanovenia teda na to, aby sa na dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny vzťahovalo rovnakého zaobchádzania stanoveného v tomto ustanovení, vôbec nevyžaduje, aby v hostiteľskom štáte skutočne pracoval.

37

Toto konštatovanie je na jednej strane potvrdené aj odôvodnením 2 smernice 2011/98, podľa ktorého je cieľom tejto smernice „zabezpečiť spravodlivé zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín s oprávneným pobytom na území členských štátov“, avšak bez toho, aby tam museli v súčasnosti či v minulosti skutočne vykonávať prácu.

38

41

S cieľom odpovedať na položenú otázku, ktorá spočíva v určení, či sociálna dávka, akou je sociálny prídavok dotknutý vo veci samej, patrí do vecnej pôsobnosti článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98, je potrebné vykladať toto ustanovenie nielen s prihliadnutím na jeho znenie, ale aj na jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2024, Lindenapotheke, C‑21/23 , EU:C:2024:846 , bod 52 a citovanú judikatúru].

42

Zo znenia článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 vyplýva, že pôsobnosť tohto ustanovenia je určená prostredníctvom odkazu na „odvetvia sociálneho zabezpečenia vymedzené v nariadení [č. 883/2004]“.

43

V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že podľa odôvodnenia 24 tejto smernice, je na to, aby sa na ňu mohlo vzťahovať rovnaké zaobchádzanie stanovené v uvedenom ustanovení, potrebné, aby predmetná dávka predstavovala dávku patriacu do jedného z odvetví sociálneho zabezpečenia, ktoré sú vymenované v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 [pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2021, INPS (Príspevok pri narodení dieťaťa a príspevok v materstve pre držiteľov jednotného povolenia), C‑350/20 , EU:C:2021:659 , bod 51 ].

47

V prvom rade Súdny dvor rozhodol, že dávku možno považovať za „dávku sociálneho zabezpečenia“ v zmysle článku 3 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, pokiaľ je na jednej strane priznávaná príjemcom mimo akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb na základe zákonom stanovenej situácie a ak sa na druhej strane vzťahuje na jedno z rizík výslovne uvedených v tomto ustanovení (rozsudok z 28. októbra 2021, ASGI a i., C‑462/20 , EU:C:2021:894 , bod 25 a citovaná judikatúra).

48

Pokiaľ ide konkrétne o dávky v starobe uvedené v článku 3 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 883/2004, je pre ne príznačná najmä skutočnosť, že slúžia na zaistenie životných potrieb osôb, ktoré po dosiahnutí dôchodkového veku ukončia svoje zamestnanie a nie sú viac povinné evidovať sa na úrade práce (rozsudok zo 16. septembra 2015, Komisia/Slovensko, C‑361/13 , EU:C:2015:601 , bod 55 a citovaná judikatúra).

49

Súdny dvor navyše rozhodol, že za „dávku v starobe“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 883/2004 vyplácanú ako doplnkový prídavok možno označiť najmä dávku, ktorá je vyplácaná výlučne osobám poberajúcim starobný a/alebo pozostalostný dôchodok, ak sú finančné prostriedky na jej financovanie rovnaké ako finančné prostriedky určené na financovanie starobného a pozostalostného dôchodku, a ktorá umožňuje jej príjemcom uspokojiť svoje potreby tým, že zaisťuje finančný doplnok, ktorý im prípadne umožní odísť na dovolenku (rozsudok zo 16. septembra 2015, Komisia/Slovensko, C‑361/13 , EU:C:2015:601 , bod 56 a citovaná judikatúra).

V druhom rade podľa článku 70 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 sa za „osobitnú nepríspevkovú peňažnú dávku“ považuje dávka, ktorá je v prvom rade určená na poskytovanie doplnkového, náhradného alebo pridruženého krytia proti rizikám, na ktoré sa vzťahujú odvetvia sociálneho zabezpečenia uvedené v článku 3 ods. 1 tohto nariadenia a na zabezpečenie príjmu dotknutých osôb na úrovni životného minima so zreteľom na hospodársku a sociálnu situáciu v danom členskom štáte. Na to, aby bola predmetná dávka považovaná za „osobitnú nepríspevkovú peňažnú dávku“ musí byť financovaná výhradne z povinných daní určených na krytie všeobecných verejných výdavkov, a podmienky na jej poskytovanie a výpočet dávok nesmú závisieť od akýchkoľvek príspevkov vo vzťahu k príjemcom dávok. Ak je však dávka poskytnutá ako doplnok k príspevkovým dávkam, nemožno ju z tohto jediného dôvodu považovať za príspevkovú dávku. Predmetná dávka musí byť napokon uvedená v prílohe X uvedeného nariadenia.

53

V prejednávanej veci sa predkladajúci vnútroštátny súd domnieva, že sociálny prídavok, o ktorý ide vo veci samej, spadá pod pojem „osobitná nepríspevková peňažná dávka“ v zmysle článku 70 ods. 2 nariadenia č. 883/2004. Tento prídavok má za cieľ zabezpečiť prostriedky na živobytie osobám, ktoré si nevedia zabezpečiť svoje existenčné minimum a je predmetom nepríspevkového financovania z daní. Keďže predmetný prídavok je okrem iného uvedený v prílohe X tohto nariadenia, spĺňa podmienky stanovené v článku 70 ods. 2.

54

Okrem toho treba dodať, že takýto prídavok spadá aj pod pojem „sociálna pomoc“ v zmysle článku 70 ods. 1 uvedeného nariadenia, pričom tento pojem odkazuje na všetky režimy pomoci zriadené verejnými orgánmi, či už na vnútroštátnej, regionálnej alebo komunálnej úrovni, na ktorú má nárok osoba, ktorá nemá dostatočné zdroje na pokrytie svojich základných potrieb, ako aj potrieb svojej rodiny a ktorá počas svojho pobytu preto môže byť na základe tejto skutočnosti odkázaná na sociálnu pomoc hostiteľského členského štátu, čo môže mať dôsledky na celkovú úroveň pomoci, ktorá môže byť poskytnutá týmto štátom (pozri analogicky rozsudok z 15. septembra 2015, Alimanovic, C‑67/14 , EU:C:2015:597 , bod 44 a citovanú judikatúru).

58

Hoci podľa znenia článku 3 ods. 3 tohto nariadenia sa toto nariadenie uplatňuje „tiež“ na osobitné nepríspevkové peňažné dávky, treba konštatovať, že toto ustanovenie vymedzuje výlučne pôsobnosť uvedeného nariadenia bez toho, aby bolo dotknuté vymedzenie pôsobnosti smernice 2011/98, ako vyplýva zo samotného znenia článku 12 ods. 1 písm. e) tejto smernice.

59

Po druhé, pokiaľ ide o systematický výklad článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98, treba zdôrazniť, že dávky sociálneho zabezpečenia a osobitné nepríspevkové peňažné dávky podľa ustanovení nariadenia č. 883/2004 podliehajú rôznym režimom.

60

Pokiaľ ide v prvom rade o podmienku bydliska vyžadovanú na účely priznania týchto dávok, zatiaľ čo článok 7 tohto nariadenia stanovuje exportovateľnosť dávok sociálneho zabezpečenia, ktoré musia byť za určitých podmienok poskytnuté členským štátom aj v prípade, keď ich príjemca nemá bydlisko na jeho území, článok 70 ods. 4 uvedeného nariadenia spresňuje, že osobitné nepríspevkové peňažné dávky sa poskytujú výlučne v členskom štáte, v ktorom má daná osoba bydlisko a podľa právnych predpisov tohto štátu.

64

Naopak osobitné nepríspevkové peňažné dávky sa priznávajú bez ohľadu na dĺžku doby práce vykonanej ich príjemcami, a to podľa právnych predpisov členského štátu, v ktorom majú bydlisko, ako to stanovuje článok 70 ods. 4 tohto nariadenia.

65

Ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 55 a 56 svojich návrhov, tým, že normotvorca Únie obmedzil osobnú pôsobnosť práva na rovnaké zaobchádzanie stanovené v článku 12 ods. 1 smernice 2011/98, výslovne sa rozhodol nerozšíriť toto právo na dávky, ktoré nemožno kvalifikovať ako dávky „sociálneho zabezpečenia“ v zmysle článku 3 nariadenia č. 883/2004. Rozdielne charakteristiky týchto dvoch druhov dávok uvedené v bodoch 62 až 64 tohto rozsudku odôvodňujú, že hoci dávky sociálneho zabezpečenia patria do pôsobnosti článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98, v prípade osobitných nepríspevkových peňažných dávok to neplatí.

66

Pokiaľ teda ide o tieto osobitné dávky, členské štáty nie sú povinné dodržiavať pravidlo rovnakého zaobchádzania stanovené v uvedenom ustanovení, a v dôsledku toho môžu rozhodnúť, že poskytnutie takýchto dávok štátnym príslušníkom tretích krajín bude podmienené splnením iného kritéria, než je kritérium uplatniteľné na ich štátnych príslušníkov, ako je kritérium integrácie, ktorého splnenie sa preukazuje držbou povolenia na pobyt v Únii pre osoby s dlhodobým pobytom.

70

Po tretie výklad uvedený v bode 66 tohto rozsudku potvrdzujú aj ciele sledované smernicou 2011/98.

71

Na jednej strane treba pripomenúť, ako vyplýva z odôvodnenia 19 tejto smernice, že jej cieľom je zaviesť rovnaké minimálne podmienky v rámci Únie, a to prostredníctvom určenia oblastí, v ktorých sa má zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie s vlastnými štátnymi príslušníkmi členského štátu a so štátnymi príslušníkmi tretích krajín.

72

Ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 68 svojich návrhov, normotvorca Únie výslovne a vyčerpávajúcim spôsobom určil oblasti, v ktorých sa má uplatniť pravidlo rovnakého zaobchádzania stanovené v článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98.

76

Za týchto podmienok by uplatnenie pravidla rovnakého zaobchádzania, upraveného v článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98, viedlo k vylúčeniu požiadavky týkajúcej sa dĺžky pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorá je stanovená právnou úpravou členského štátu na účely priznania osobitnej nepríspevkovej peňažnej dávky, ktorá má tiež povahu dávky sociálnej pomoci, a to by malo za následok, že týmto štátnym príslušníkom by sa priznalo priaznivejšie zaobchádzanie ako občanom Únie.

77

Takýto dôsledok by však išiel nad rámec cieľa uvedeného v odôvodnení 2 smernice 2011/98, ktorým je priznať štátnym príslušníkom tretích krajín práva a povinnosti porovnateľné s právami a povinnosťami občanov Únie.

78

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na osobitnú nepríspevkovú peňažnú dávku v zmysle článku 70 nariadenia č. 883/2004, a teda nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje priznanie takejto dávky štátnym príslušníkom tretích krajín uvedeným v článku 3 ods. 1 písm. b) a c) tejto smernice, a to vo forme sociálneho prídavku pre osoby staršie ako 65 rokov (od 1. januára 2019 pre osoby staršie ako 67 rokov), ktoré sa nachádzajú v neistej ekonomickej situácii a z dôvodu ich veku majú obmedzenú pracovnú schopnosť, pod podmienkou, že disponujú povolením na pobyt v Únii pre osoby s dlhodobým pobytom.

sa neuplatňuje na osobitnú nepríspevkovú peňažnú dávku v zmysle článku 70 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009 zo 16. septembra 2009, a teda nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje priznanie takejto dávky štátnym príslušníkom tretích krajín uvedeným v článku 3 ods. 1 písm. b) a c) tejto smernice, a to vo forme sociálneho prídavku pre osoby staršie ako 65 rokov (od 1. januára 2019 pre osoby staršie ako 67 rokov), ktoré sa nachádzajú v neistej ekonomickej situácii a z dôvodu ich veku majú obmedzenú pracovnú schopnosť, pod podmienkou, že disponujú povolením na pobyt v Únii pre osoby s dlhodobým pobytom.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: taliančina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.