C-182/24

62024CJ0182

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 18. decembra 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Duševné vlastníctvo – Autorské právo a súvisiace práva – Smernica 2001/29/ES – Články 2 až 4 a 8 – Smernica 2004/48/ES – Články 1 až 3 – Smernica 2006/115/ES – Smernica 2006/116/ES – Články 1, 2 a 9 – Články 17 a 47 Charty základných práv Európskej únie – Opravné prostriedky – Právo na účinný prostriedok nápravy – Vnútroštátne právne predpisy, ktoré podmieňujú prípustnosť žaloby na ochranu práva duševného vlastníctva podanej jedným zo spoluautorov prizvaním ostatných spoluautorov do konania“

Vo veci C‑182/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal judiciaire de Paris (France) [súd v Paríži (Francúzsko)] z 8. februára 2024 a doručený Súdnemu dvoru 5. marca 2024, ktorý súvisí s konaním:

DQ , ako právny nástupca Paula Gégauffa,

FI , ako právny nástupca Paula Gégauffa,

LF , ako právna nástupkyňa Paula Gégauffa,

proti

Société des auteurs et compositeurs dramatiques (SACD),

Radio Days SARL,

Société des auteurs, compositeurs et éditeurs de musique (SACEM),

HU , ako právny nástupca Pierra Jansena,

YG , ako právny nástupca Elleryho Queena,

VH , ako právny nástupca Elleryho Queena,

IA,

ID , ako právny nástupca Jeana Patricka Manchetta,

IY , ako právny nástupca Clauda Brulého,

spoločenstvo dedičov Nicholasa Blakea , ako právny nástupca Nicholasa Blakea,

spoločenstvo dedičov Edwarda Atiyaha , ako právny nástupca Edwarda Atiyaha,

spoločenstvo dedičov Elleryho Queena , ako právny nástupca Elleryho Queena,

spoločenstvo dedičov Richarda Neelyho , ako právny nástupca Richarda Neelyho,

spoločenstvo dedičov Patricie Highsmithovej,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

RB, ako právny nástupca Clauda Chabrola, v zastúpení: J. Aittouares, avocat,

–

rakúska vláda, v zastúpení A. Posch, J. Schmoll a G. Kunnert, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení C. Auvret a J. Samnadda, splnomocnené zástupkyne,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 10. apríla 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

Právny rámec

Právo Únie

Smernica 2001/29

3

Odôvodnenie

4 smernice 2001/29 uvádza:

„Harmonizovaný právny rámec týkajúci sa autorských práv a s nimi súvisiacich práv bude prostredníctvom vyššej právnej istoty a zabezpečením vysokej úrovne ochrany duševného vlastníctva podporovať významné investície do tvorivosti a inovácie vrátane infraštruktúry sietí a povedie k zvýšenej súťaživosti európskeho priemyslu rovnako v oblasti zabezpečenia obsahu, ako aj v oblasti informačných technológií a všeobecnejšie v širokej škále priemyselných a kultúrnych odvetví. Tým sa zabezpečí zamestnanosť a podporí sa vytváranie nových pracovných miest.“

pre výkonných umelcov k záznamom ich výkonov;

c)

pre výrobcov zvukových záznamov k ich zvukovým záznamom;

d)

pre výrobcov prvých záznamov filmov k originálu a k rozmnoženinám ich filmov;

e)

pre výkonných umelcov k záznamom ich výkonov;

b)

pre výrobcov zvukových záznamov k ich zvukovým záznamom;

c)

pre výrobcov prvých záznamov filmov k originálu a k rozmnoženinám ich filmov;

d)

7

Článok 8 smernice 2001/29 s názvom „Sankcie a opravné prostriedky“ uvádza:

„1. Členské štáty zabezpečia primerané sankcie a opravné prostriedky vo vzťahu k porušovaniu práv a povinností ustanovených v tejto smernici a prijme všetky nevyhnutné opatrenia, aby sa tieto sankcie a opravné prostriedky uplatňovali. Takto ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a musia mať odrádzajúci účinok.

2. Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, aby zabezpečil, že nositelia práv, ktorých záujmy sú dotknuté konaním porušujúcim právo, ku ktorému dochádza na jeho území, si môžu súdnou cestou vymáhať škody a/alebo žiadať súdny zákaz alebo v potrebných prípadoch zhabanie materiálu porušujúceho ich práva, ako aj zariadení, výrobkov alebo súčiastok, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 2.

3. Členské štáty zabezpečia, aby nositelia práv mali možnosť žiadať o súdny zákaz proti sprostredkovateľom, ktorých služby využívajú tretie strany na porušovanie autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva.“

Smernica 2004/48

Je nevyhnutné čo najširšie vymedziť pôsobnosť tejto smernice, aby zahrňovala všetky práva duševného vlastníctva, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia Spoločenstva v tejto oblasti, a/alebo vnútroštátne právo dotknutého členského štátu. Napriek tomu touto požiadavkou nie je dotknutá možnosť na strane tých členských štátov, ktoré si to želajú, rozšíriť pôsobnosť ustanovení tejto smernice na vnútorné účely tak, aby zahrňovala akty týkajúce sa nekalej hospodárskej súťaže vrátane parazitných kópií, prípadne podobných činností.“

9

Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Predmet úpravy“, stanovuje:

„Táto smernica sa týka opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy potrebných na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva. Na účely tejto smernice pojem ‚práva duševného vlastníctva‘ zahrnuje tiež práva priemyselného vlastníctva.“

10

Článok 2 uvedenej smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

b)

medzinárodné záväzky členských štátov vyplývajúce z medzinárodných dohovorov a najmä z Dohody o [obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva obsiahnutej v prílohe 1 C Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), podpísanej v Marakéši 15. apríla 1994 a schválenej rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) ( Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1 ; Mim. vyd. 11/021, s. 80)], vrátane záväzkov týkajúcich sa trestného konania a sankcií;

c)

akékoľvek vnútroštátne ustanovenia v členských štátoch týkajúce sa trestných konaní alebo sankcií v súvislosti s porušovaním práv duševného vlastníctva.“

11

Podľa článku 3 tejto smernice s názvom „Všeobecná povinnosť“:

vlastníkov práv duševného vlastníctva v súlade s ustanoveniami príslušných právnych predpisov;

b)

všetky ostatné osoby oprávnené využívať tieto práva, a to najmä licencie, pokiaľ to umožňujú a pokiaľ je to v súlade s ustanoveniami príslušných právnych predpisov;

c)

organizácie kolektívnej správy práv duševného vlastníctva, ktoré sú obvykle uznávané ako subjekty, ktoré majú právo zastupovať vlastníkov práv duševného vlastníctva, pokiaľ to umožňujú a pokiaľ je to v súlade s ustanoveniami príslušných právnych predpisov;

d)

Odôvodnenie

11 smernice 2006/116 uvádza:

„Úroveň ochrany autorského práva a súvisiacich práv by mala byť vysoká, nakoľko tieto práva sú podstatné pre tvorivú duševnú činnosť. Ich ochrana umožňuje zabezpečiť zachovanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, kultúrnej tvorby, spotrebiteľov a spoločnosti ako celku.“

15

Podľa článku 1 tejto smernice s názvom „Trvanie autorských práv“:

„1. Práva autora literárneho alebo umeleckého diela v zmysle článku 2 Bernského dohovoru [o ochrane literárnych a umeleckých diel podpísaného v Berne 9. septembra 1886 (Parížsky akt z 24. júla 1971), v znení zmien z 28. septembra 1979,] trvajú počas života autora a 70 rokov po jeho smrti, bez ohľadu na to, kedy bolo dielo oprávnene sprístupnené verejnosti.

2. Pri spoluautorskom diele sa lehota podľa odseku l počíta od smrti toho autora, ktorý žil najdlhšie.

2. Lehota ochrany filmového diela alebo audiovizuálneho diela uplynie 70 rokov po smrti poslednej z najdlhšie žijúcich nasledujúcich osôb, bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú tieto osoby pokladané za spoluautorov: hlavný režisér, autor scenára, autor dialógov, skladateľ hudby osobitne vytvorenej na použitie vo filmovom alebo audiovizuálnom diele.“

17

Podľa článku 9 tej istej smernice s názvom „Osobnostné práva“:

„Táto smernica sa nedotýka predpisov členských štátov upravujúcich osobnostné autorské práva.“

Francúzske právo

18

19

V rokoch 1967 až 1974 pán Chabrol režíroval štrnásť filmov (ďalej len „predmetné filmy“). Na piatich z nich spolupracoval pán Gégauff ako autor dialógov, scenára alebo adaptácie.

20

Materiály, na ktorých boli predmetné filmy patrili ich producentovi, spoločnosti SA Les Films La Boétie, ktorá ich v čase svojej likvidácie postúpila zmluvou z 25. marca 1982 spoločnosti Brinter C, založenej podľa anglického práva.

21

Na základe splnomocnenia na predaj z 1. januára 1990 Brinter udelila spoločnosti Artedis SA, ktorej konateľkou bola MW, oprávnenie priamo podpisovať s kupujúcimi kúpne zmluvy a prijímať kúpnu cenu, a to na dobu dvanástich mesiacov s možnosťou konkludentného predĺženia.

25

Dňa 11. júla 2019 podalo päť dedičov pána Chabrola a štyria dedičia pána Gégauffa žalobu proti spoločnosti Radio Days, spoločnosti Brinter, BS, MW, spoločnosti Artedis a spoločnosti Panoceanic Films pre porušenie zmluvy a autorských práv týkajúcich sa predmetných filmov. Títo dedičia, ktorí sú žalobcami v spore vo veci samej, v podstate kritizujú nevyužívanie alebo nedostatočné využívanie týchto filmov a požadujú náhradu škody za ujmu utrpenú v dôsledku porušenia zmluvy.

26

Dňa 27. januára 2020 žalovaní v spore vo veci samej vzniesli na základe judikatúry týkajúcej sa článku L. 113-3 druhého odseku code de la propriété intellectuelle (Zákonník duševného vlastníctva) námietku neprípustnosti založenú na tom, že do konania nebolo prizvaných 19 spoluautorov uvedených filmov.

27

Prostredníctvom podaní z 5. mája 2020 a 12. júna 2020, ktorých cieľom bolo odstrániť nedostatky žalôb, žalobcovia v spore vo veci samej prizvali do konania sedem fyzických osôb, ktoré považovali za „spoluautorov“ alebo „právnych nástupcov spoluautorov“, ktorí už zomreli, osem „spoločenstiev dedičov“ spoluautorov, v prípade ktorých neboli schopní identifikovať fyzické osoby, ktoré majú postavenie dedičov, a dve organizácie kolektívnej správy autorských práv, a to Société des auteurs et compositeurs dramatiques (SACD) a Société des auteurs, compositeurs et éditeurs de musique (SACEM).

31

Tento súd po prvé zdôrazňuje, že smernica 2001/29 na jednej strane vyžaduje, aby členské štáty stanovili primerané sankcie a prostriedky právnej nápravy, a na druhej strane, aby tieto sankcie boli účinné, primerané a odrádzajúce.

32

Uvedený súd po druhé zdôrazňuje, že opatreniami, postupmi a prostriedkami právnej nápravy stanovenými v smernici 2004/48 nie sú dotknuté prostriedky stanovené vnútroštátnou právnou úpravou, ale len tie, „ktoré sú priaznivejšie pre vlastníkov práv“, a za predpokladu, že tieto opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy nie sú „zbytočne zložité alebo nákladné“ a neobsahujú „príliš dlhé lehoty“ ani nespôsobujú „neoprávnené prieťahy“.

33

V každom prípade vnútroštátny súd uvádza, že článok 1 smernice 2006/116 chráni autorské právo, ktoré prechádza na právnych nástupcov, počas 70 rokov po smrti autora a že táto ochrana sa v prípade spoločných diel rozširuje, keďže sa počíta od dátumu úmrtia posledného žijúceho spolupracovníka na príslušnom diele. Tak je to najmä v prípade filmového alebo audiovizuálneho diela v zmysle článku 2 tejto smernice.

„1.

Možno články [2 až 4] smernice [2001/29], články 1 až 3 smernice [2004/48] a články 1, 2 a 9 smernice [2006/116], pokiaľ sa v nich autorovi a spoluautorovi filmového alebo audiovizuálneho diela zaručuje výlučné právo povoliť alebo zakázať rozmnožovanie svojich diel a ich verejný prenos, ako aj lehota ochrany, ktorá sa končí 70 rokov po smrti posledného žijúceho spoluautora diela, a zároveň sa ukladá členským štátom, aby stanovili účinné, primerané a odrádzajúce sankcie a primerané prostriedky nápravy proti porušovaniu autorského práva, ako aj opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy, ktoré nie sú zbytočne zložité alebo nákladné ani nemajú za následok príliš dlhé lehoty alebo neoprávnené prieťahy, vykladať v tom zmysle, že na to, aby bola žaloba pre porušenie autorského práva k spoločnému dielu podaná nositeľom tohto práva prípustná, sa vyžaduje, aby boli do konania prizvaní všetci spoluautori?

2.

Má sa právo nositeľa autorského práva na účinnú súdnu ochranu a prístup k súdu, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý proces, ako je zaručené článkami [2 až 4] smernice [2001/29], článkami 1 až 3 smernice [2004/48] ako aj článkami 1, 2 a 9 smernice [2006/116], smernicou [2006/115] a článkami 17 a 47 [Charty], vykladať v tom zmysle, že prípustnosť žaloby pre porušenie autorského práva je alebo nie je podmienená tým, aby boli do konania prizvaní všetci spoluautori diela?“

O prejudiciálnych otázkach

O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pokiaľ ide o výklad smernice 2006/115

40

V tejto súvislosti, ako vyplýva z článku 94 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, musí návrh na začatie prejudiciálneho konania pod hrozbou neprípustnosti obsahovať uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktoré vidí medzi týmito ustanoveniami a svojou právnou úpravou uplatniteľnou vo vnútroštátnom konaní.

41

V prejednávanej veci však návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje nijaký údaj týkajúci sa prípadnej relevantnosti smernice 2006/115 na účely vyriešenia sporu vo veci samej, ani nespresňuje, v prípade ktorých ustanovení tejto smernice vnútroštátny súd žiada o výklad.

42

Z toho treba vyvodiť záver, že pokiaľ ide o smernicu 2006/115, návrh na začatie prejudiciálneho konania nespĺňa všetky požiadavky uvedené v bodoch 39 a 40 vyššie.

V prejednávanej veci z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že otázky vnútroštátneho súdu sa v podstate týkajú vplyvu článku 8 smernice 2001/29, článku 3 smernice 2004/48 a článku 1 smernice 2006/116 na prípustnosť žaloby pre porušenie autorského práva podanej časťou nositeľov autorského práva k spoločnému dielu. Tento súd uvádza, že požiadavka stanovená v code de la propriété intellectuelle (Zákonník duševného vlastníctva), tak ako ju vykladá judikatúra Cour de cassation (Kasačný súd), podľa ktorej je takáto žaloba prípustná len vtedy, ak je podaná všetkými týmito majiteľmi, nie je v prejednávanej veci splnená, keďže žalobcovia v spore vo veci samej nie sú schopní označiť právnych nástupcov niektorých spoluautorov spôsobom, ktorý by im umožnil žalovať ich.

46

Za týchto podmienok treba konštatovať, že svojimi dvoma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 8 smernice 2001/29, článok 3 smernice 2004/48 a článok 1 smernice 2006/116 v spojení s článkami 17 a 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je žaloba pre porušenie autorského práva k spoločnému dielu prípustná len vtedy, ak sú prizvaní do konania všetci spolumajitelia tohto práva.

47

V prvom rade, článok 8 ods. 1 prvá veta smernice 2001/29 uvádza, že členské štáty stanovia primerané sankcie a opravné prostriedky vo vzťahu k porušovaniu práv a povinností ustanovených v tejto smernici a prijmú všetky nevyhnutné opatrenia, aby sa tieto sankcie a opravné prostriedky uplatňovali.

51

V tretom rade článok 1 ods. 2 smernice 2006/116 upravuje lehotu ochrany autorského práva tým, že stanovuje, že ak toto právo patrí spoločne spoluautorom diela, lehota uvedená v tomto článku 1 ods. 1 sa počíta od smrti toho autora, ktorý žil najdlhšie. V dôsledku toho sa nezaoberá spôsobmi podávania žalôb určených na zabezpečenie ochrany autorského práva v prípade, že také právo má viacerých nositeľov.

52

Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 8 smernice 2001/29, článok 3 smernice 2004/48 a článok 1 smernice 2006/116 ukladajú členským štátom povinnosť stanoviť postupy potrebné na zabezpečenie účinnej ochrany práv duševného vlastníctva uvedených v týchto smerniciach, a to najmä zákazom postupov, ktoré by boli zbytočne zložité alebo nákladné. Naproti tomu ani jeden z týchto článkov svojím znením neurčuje spôsoby tejto ochrany v prípade, že autorské právo má viacerých nositeľov.

53

Podľa ustálenej judikatúry je na účely výkladu ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok z 27. apríla 2023, Castorama Polska a Knor, C‑628/21 , EU:C:2023:342 , bod 36 a citovaná judikatúra).

57

Pokiaľ ide konkrétne o smernicu 2004/48, podľa ustálenej judikatúry ustanovenia tejto smernice nemajú za cieľ upraviť všetky aspekty spojené s právami duševného vlastníctva, ale len tie aspekty, ktoré sa na jednej strane týkajú dodržiavania týchto práv, a na druhej strane ich porušenia, pričom ukladajú povinnosť zavedenia účinných prostriedkov právnej nápravy určených na predchádzanie, ukončenie alebo nápravu následkov akéhokoľvek porušenia existujúceho práva duševného vlastníctva. Normotvorca Únie sa pritom rozhodol vykonať minimálnu harmonizáciu týkajúcu sa dodržiavania práv duševného vlastníctva vo všeobecnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júla 2020, Constantin Film Verleih, C‑264/19 , EU:C:2020:542 , bod 36 , a z 11. januára 2024, Mylan, C‑473/22 , EU:C:2024:8 , bod 33 , ako aj citovaná judikatúra).

58

V dôsledku toho treba konštatovať, že s výhradou povinnosti stanoviť prostriedky právnej nápravy, ktoré nie sú zbytočne zložité alebo nákladné, prináleží členským štátom, aby na základe zásady procesnej autonómie stanovili procesné podmienky dotknutých prostriedkov právnej nápravy, a to aj v prípade, že práva duševného vlastníctva majú viacero spolumajiteľov.

59

V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora na základe tejto zásady prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby upravil procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, avšak pod podmienkou, že nie sú menej výhodné ako procesné podmienky, ktoré upravujú podobné situácie podľa vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie), a nevedú k praktickému znemožneniu alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie (zásada efektivity) [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 1976, Rewe‑Zentralfinanz a Rewe‑Zentral, 33/76 , EU:C:1976:188 , bod 5 ; zo 17. novembra 2022, Harman International Industries, C‑175/21 , EU:C:2022:895 , bod 65 , ako aj z 30. apríla 2024, M. N. (EncroChat), C‑670/22 , EU:C:2024:372 , bod 129 ].

63

Po prvé z informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, vyplýva, že požiadavka týkajúca sa prizvania do konania všetkých spoluautorov a/alebo ich právnych nástupcov má za následok nemožnosť súdneho preskúmania ich nárokov vzhľadom na ťažkosti spojené s identifikáciou, a v dôsledku toho prizvaním do konania všetkých právnych nástupcov spolumajiteľov dotknutých autorských práv. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či v prejednávanej veci táto požiadavka nevedie k zbytočne zložitému a nákladnému konaniu.

64

Po druhé, hoci zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nemožno predpokladať žiadne porušenie zásady ekvivalencie, treba pripomenúť, že pokiaľ ide o zásadu efektívnosti, z práva Únie nevyplýva povinnosť členských štátov zaviesť iné právne prostriedky nápravy, než sú tie, ktoré stanovuje vnútroštátne právo, okrem prípadu, že by zo štruktúry dotknutého vnútroštátneho právneho poriadku vyplývalo, že neexistuje nijaký opravný prostriedok nápravy umožňujúci, hoci len incidenčne, zabezpečiť dodržiavanie práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, alebo že jediný prostriedok nápravy spočívajúci v prístupe k súdu znamená nútiť osoby podliehajúce súdnej právomoci k porušeniu práva (rozsudok zo 17. novembra 2022, Harman International Industries, C‑175/21 , EU:C:2022:895 , bod 67 a citovaná judikatúra).

65

Okrem toho treba zdôrazniť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora sa musí každý prípad, kde vzniká otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo príliš sťažuje uplatňovanie práva Únie, preskúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v rámci celého konania, na jeho priebeh a jeho osobitosti pred rôznymi vnútroštátnymi súdmi (rozsudok zo 17. novembra 2022, Harman International Industries, C-175/21 , EU:C:2022:895 , bod 68 a citovaná judikatúra).

69

V tejto súvislosti treba uviesť, že ak predmet možno označiť za „dielo“ v zmysle smernice 2001/29, musí byť v tomto postavení chránený autorským právom v súlade s touto smernicou, pričom táto smernica navyše nestanovuje žiadnu podmienku, pokiaľ ide o počet spoluautorov tohto diela.

70

Z uvedeného treba vyvodiť záver, že ak sú viaceré osoby spoločne nositeľmi takého duševného vlastníctva, akým je autorské právo, k tomu istému dielu, všetky sa považujú za osoby, ktoré na základe práva Únie nadobudli právo užívať uvedené duševné vlastníctvo a sú chránené rovnakým spôsobom.

71

Za týchto podmienok uznanie postavenia autora takého kinematografického diela, o aké ide v prejednávanej veci, predstavuje vzhľadom na zásady pripomenuté v bode 59 vyššie, dostatočnú podmienku na výkon vlastníckeho práva.

75

Zdá sa však, že tieto ustanovenia majú za následok, že napriek ich snahám a náležitej starostlivosti, ktorú žalobcovia v spore vo veci samej vynaložili na prizvanie všetkých spolumajiteľov autorského práva do konania, znemožňujú súdne preskúmanie ich nárokov. V takom prípade sa zdá, že povinnosť prizvať do konania všetkých spolumajiteľov pod hrozbou neprípustnosti dotknutej žaloby bráni týmto žalobcom vo výkone ich vlastných práv. Francúzska vláda v tejto súvislosti pripustila, že táto povinnosť môže v určitých prípadoch predstavovať neprimeranú požiadavku, ktorá by žalobcom v spore vo veci samej znemožňovala, alebo nadmerne sťažovala výkon práv priznaných právom Únie. Ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 65 svojich návrhov, právo spolumajiteľov na ochranu svojich autorských práv nemôže podliehať procesným požiadavkám, ktoré je nemožné, alebo veľmi ťažké splniť, čo by sa rovnalo praktickej neutralizácii uvedeného práva a porušilo by tak základné právo zaručené v článku 47 Charty.

76

S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa teda zdá, že výklad a uplatnenie procesných požiadaviek uložených žalobcom v spore vo veci samej môžu, vzhľadom na osobitné okolnosti sporu, o ktorom tento súd rozhoduje, viesť k zbytočne zložitému a nákladnému konaniu, ako aj k porušeniu zásady efektivity a článku 47 Charty.

77

Ak by vnútroštátny súd konštatoval, že jeho vnútroštátne právo nie je možné vykladať v súlade s právom Únie, bol by povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť súdnu ochranu vyplývajúcu z tohto článku 47 pre osoby podliehajúce súdnej právomoci a zabezpečiť ich plný účinok tým, že v prípade potreby neuplatní dotknuté vnútroštátne ustanovenia (pozri analogicky rozsudok z 25. novembra 2025, Wojewoda Mazowiecki, C‑713/23 , EU:C:2025:917 , bod 76 a citovanú judikatúru).

Článok 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, článok 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva a článok 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/116/ES z 12. decembra 2006 o lehote ochrany autorského práva a niektorých súvisiacich práv v spojení s článkami 17 a 47 Charty základných práv Európskej únie

sa majú vykladať v tomto zmysle, že:

nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje prípustnosť žaloby pre porušenie autorského práva k spoločnému dielu tým, že do konania sú prizvaní všetci spolumajitelia tohto práva, pod podmienkou, že výklad a uplatnenie tejto právnej úpravy nemajú za následok, že by sa toto konanie stalo zbytočne zložitým alebo nákladným, keďže toto konanie nesmie viesť k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu podania takejto žaloby len jedným spoluautorom alebo viacerými spoluautormi. Vnútroštátny súd musí v každom prípade zaručiť dodržiavanie práva na účinnú súdnu ochranu zakotveného v článku 47 Charty.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.