C-197/24

AK

proti

RU,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis, predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu štvrtej komory, sudcovia M. Condinanzi, N. Jääskinen a R. Frendo (spravodajkyňa),

generálny advokát: D. Spielmann,

Európska komisia, v zastúpení: P. Kienapfel, R. Lindenthal a D. Milanowska, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 30. apríla 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 2, článku 2 bodov 1 a 3 a článku 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách ( Ú. v. EÚ L 48, 2011, s. 1 ), ako aj článku 2 písm. b) a článku 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

Odôvodnenie

8 smernice 2011/7 uvádza:

„Rozsah tejto smernice by sa mal obmedziť na platby vykonávané ako odplata za obchodné transakcie. Táto smernica by nemala upravovať transakcie so spotrebiteľmi…“.

4

Článok 1 tejto smernice s názvom „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“ v odseku 2 stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata za obchodné transakcie.“

5

‚podnik‘ je akákoľvek organizácia iná ako orgán verejnej moci, konajúca v rámci svojej nezávislej hospodárskej alebo odbornej činnosti, a to aj vtedy, ak je táto činnosť vykonávaná len jednou osobou;

…“

6

Článok 6 tej istej smernice, nazvaný „Náhrada nákladov na vymáhanie“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným v rámci obchodných transakcií v súlade s článkom 3 alebo 4, bol veriteľ oprávnený získať od dlžníka minimálne paušálnu sumu vo výške 40 EUR.“

Smernica 93/13

…

b)

‚spotrebiteľ‘: znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k [jej] obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.“

9

Článok 8 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné [prísnejšie opatrenie zlučiteľné – neoficiálny preklad ] so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“

Občiansky zákonník

11

Ustanovenie § 52 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník z 26. februára 1964, v znení uplatniteľnom v spore vo veci samej (ďalej len „Občiansky zákonník“) stanovuje:

„(1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

(2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

(3) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

13

AK, spoločnosť poskytujúca právne služby, podala na Mestský súd Bratislava IV (Slovenská republika), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, žalobu, ktorou sa domáha, aby bola fyzickej osobe RU uložená povinnosť zaplatiť dlžnú odmenu za poskytnutie právnych služieb a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 eur v súlade s § 369c Obchodného zákonníka, ktorým sa vykonáva článok 6 smernice 2011/7.

14

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že RU s cieľom založiť spoločnosť s ručením obmedzeným podľa slovenského práva, ktorej mal byť spoluzakladateľom, spoločníkom a konateľom, v roku 2022 kontaktoval advokátku, ktorá sa následne stala spoločníčkou žalobkyne vo veci samej. Ústne bola uzavretá zmluva o poskytnutí právnych služieb za paušálnu odmenu.

15

Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu bol RU zaslaný návrh spoločenskej zmluvy a ďalšie dokumenty, okrem iných aj faktúra za služby, ktorá nebola uhradená k dátumu jej splatnosti, teda 17. januára 2023.

2.

V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, má sa pojem spotrebiteľ použitý v článku 2 písm. b) smernice [93/13] v spojení s článkom 8 tejto smernice vykladať tak, že v prípade, o aký ide vo veci samej, zahŕňa aj fyzickú osobu, proti ktorej sa uplatňuje pohľadávka zo zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ak jej predmetom boli služby smerujúce k založeniu obchodnej spoločnosti a žalovaný mal byť jej konateľom a jedným z dvoch zakladateľov a spoločníkov?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

18

Treba uviesť, že žaloba, ktorú podala AK, je založená najmä na § 369c Obchodného zákonníka, ktorým sa do slovenského práva preberá článok 6 ods. 1 smernice 2011/7 uvedený v prvej otázke. Tento posledný uvedený článok ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným v rámci obchodných transakcií, bol veriteľ oprávnený získať od dlžníka minimálne paušálnu sumu vo výške 40 eur.

22

Podľa článku 2 bodu 3 smernice 2011/7 je v zmysle tejto smernice „podnik“ akákoľvek organizácia iná ako orgán verejnej moci, konajúca v rámci svojej nezávislej hospodárskej alebo odbornej činnosti, a to aj vtedy, ak je táto činnosť vykonávaná len jednou osobou.

23

Treba tiež uviesť, že smernica 2011/7 nahradila smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2000/35/ES z 29. júna 2000 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách ( Ú. v. ES L 200, 2000, s. 35 ; Mim. vyd. 17/001, s. 226). Súdny dvor však už v súvislosti s ustanoveniami tejto poslednej uvedenej smernice, ktoré sú rovnocenné s ustanoveniami uvedenými v bodoch 21 a 22 tohto rozsudku, rozhodol, že požiadavka, aby osoba konala ako organizácia v rámci svojej nezávislej hospodárskej alebo odbornej činnosti, znamená, že táto osoba, bez ohľadu na jej formu a právne postavenie podľa vnútroštátneho práva, vykonáva túto činnosť systematicky a sústavne. Táto činnosť sa nemôže obmedziť na jednotlivé a samostatné poskytnutie služby a dotknutá transakcia musí patriť do rámca uvedenej činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. decembra 2016, Nemec, C‑256/15 , EU:C:2016:954 , body 33 a 34 ).

24

Na účely takéhoto posúdenia sa musia zohľadniť všetky okolnosti súvisiace s dotknutou transakciou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. decembra 2016, Nemec, C‑256/15 , EU:C:2016:954 , bod 41 ).

28

V tejto súvislosti sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta na prípadnú relevantnosť judikatúry Súdneho dvora vyplývajúcej z rozsudku z 3. júla 1997, Benincasa ( C‑269/95 , EU:C:1997:337 ), ako aj z rozsudku zo 14. marca 2013, Česká spořitelna ( C‑419/11 , EU:C:2013:165 ), na účely prejednávanej veci, keďže vo veciach, v ktorých boli vydané tieto rozsudky, sa zohľadnili určité skutkové okolnosti, na základe ktorých sa dospelo k záveru, že dotknutá osoba vykonávala obchodnú činnosť.

29

Treba však pripomenúť, že tieto dve veci sa týkali výkladu pravidiel súdnej právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv a že v týchto veciach Súdny dvor vykladal pojem „spotrebiteľ“ v zmysle týchto pravidiel súdnej právomoci. Na jednej strane, hoci odôvodnenie 8 smernice 2011/7 spresňuje, že transakcie so spotrebiteľmi nepatria do pôsobnosti tejto smernice, jej uplatniteľnosť je v článku 1 vymedzená pozitívne odkazom na „obchodné transakcie“ medzi „podnikmi“.

30

Na druhej strane, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 40 svojich návrhov, cieľom smernice 2011/7 je odradiť od oneskorených platieb a účinne chrániť veriteľa pred takýmito oneskoreniami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2024, Tusnia, C‑725/23 , EU:C:2024:1015 , bod 29 a citovanú judikatúru). Tieto ciele sú teda odlišné od cieľa sledovaného pravidlami právomoci vykladanými v rozsudkoch citovaných v bode 28 tohto rozsudku.

Svojou druhou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 písm. b) smernice 93/13 v spojení s článkom 8 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že na fyzickú osobu, proti ktorej sa uplatňuje pohľadávka zo zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorej predmetom je založenie obchodnej spoločnosti, v ktorej sa mala stať spoluzakladateľom, spoločníkom a konateľom, sa vzťahuje pojem „spotrebiteľ“ v zmysle tejto smernice.

O právomoci Súdneho dvora

34

Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že konanie vo veci samej sa netýka problematiky nekalých podmienok obsiahnutých v zmluve medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Domnieva sa však, že požadovaný výklad ustanovení smernice 93/13 je nevyhnutný v prípade, že by sa na žalovaného vo veci samej nevzťahoval pojem „podnik“ v zmysle článku 2 bodu 3 smernice 2011/7, keďže pojem „spotrebiteľ“ uvedený v § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktorým sa do slovenského práva preberá článok 2 písm. b) smernice 93/13, je prevzatý do § 18 ods. 4 zákona o advokácii, o ktorý ide v spore vo veci samej.

35

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že Súdny dvor má právomoc rozhodovať o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania týkajúcich sa ustanovení práva Únie v situáciách, v ktorých, i keď skutkový stav vo veci samej nespadá priamo do pôsobnosti tohto práva, sú ustanovenia uvedeného práva na základe vnútroštátneho práva uplatniteľné z dôvodu odkazu stanoveného týmto právom na ich obsah (rozsudky zo 7. novembra 2018, K a B, C‑380/17 , EU:C:2018:877 , bod 34 , ako aj citovaná judikatúra, a z 24. novembra 2022, Cafpi a Aviva assurances, C‑691/21 , EU:C:2022:926 , bod 30 ).

39

Tento súd tiež uvádza, že na jednej strane sa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, rovnako ako smernica 93/13, uplatňuje na „každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom“, a na druhej strane, že § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka preberá do slovenského práva článok 2 písm. b) smernice 93/13, pričom v podstate preberá znenie tohto ustanovenia.

40

Za týchto podmienok existuje nepochybný záujem Únie na tom, aby Súdny dvor rozhodol o požadovanom výklade.

41

V dôsledku toho treba dospieť k záveru, že Súdny dvor má právomoc odpovedať na druhú otázku, ktorú položil predkladajúci vnútroštátny súd.

Podľa definície uvedenej v článku 2 písm. b) tejto smernice „spotrebiteľ“ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.

45

Postavenie dotknutej osoby ako „spotrebiteľa“ sa teda musí posudzovať z hľadiska funkčného kritéria spočívajúceho v posúdení, či predmetný zmluvný vzťah súvisí s činnosťami, ktoré nie sú obchodom, podnikaním alebo povolaním. Súdny dvor mal okrem toho príležitosť spresniť, že pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 má objektívnu povahu a nezávisí od konkrétnych vedomostí, ktoré môže dotknutá osoba mať, alebo od informácií, ktoré táto osoba skutočne má k dispozícii [rozsudok z 8. júna 2023, YYY. (Pojem spotrebiteľ), C‑570/21 , EU:C:2023:456 , bod 30 a citovaná judikatúra].

46

Smernica 93/13 teda definuje zmluvy, na ktoré sa vzťahuje, odkazom na určitú vlastnosť zmluvných strán podľa toho, či konajú s cieľom vzťahujúcim sa na ich obchody, podnikanie alebo povolanie (rozsudok z 21. marca 2019, Pouvin a Dijoux, C‑590/17 , EU:C:2019:232 , bod 23 , ako aj citovaná judikatúra).

47

V tejto súvislosti skutočnosť, že situácia žalovaného vo veci samej sa mohla vyvíjať, nemôže zmeniť jeho postavenie, ktoré mal v deň uzavretia predmetnej zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 2025, Arce, C‑365/23 , EU:C:2025:192 , bod 51 ).

51

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 2 písm. b) smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „spotrebiteľ“ v zmysle tohto ustanovenia sa vzťahuje na fyzickú osobu, ktorá uzavrela zmluvu o poskytovaní právnych služieb na účely založenia obchodnej spoločnosti, ktorej sa mala stať spoluzakladateľom, spoločníkom a konateľom, pod podmienkou, že táto osoba v čase uzavretia zmluvy nevykonávala samostatnú hospodársku alebo odbornú činnosť, do ktorej rámca by mohla patriť táto zmluva.

O trovách

52

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa má vykladať v tom zmysle, že:

pojem „spotrebiteľ“ v zmysle tohto ustanovenia sa vzťahuje na fyzickú osobu, ktorá uzavrela zmluvu o poskytovaní právnych služieb na účely založenia obchodnej spoločnosti, ktorej sa mala stať spoluzakladateľom, spoločníkom a konateľom, pod podmienkou, že táto osoba v čase uzavretia zmluvy nevykonávala samostatnú hospodársku alebo odbornú činnosť, do ktorej rámca by mohla patriť táto zmluva.

Jarukaitis

Lenaerts

Condinanzi

I. Jarukaitis

( *1 ) Jazyk konania: slovenčina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.