C-219/24
ECLI:EU:C:2025:442
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CJ0219
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62024CJ0219
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (desiata komora)
z 12. júna 2025 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov – Smernica 89/391/EHS – Opatrenia na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci – Články 5, 6 a 9 – Povinnosti zamestnávateľov – Smernica 2000/54/ES – Ochrana pracovníkov pred rizikami súvisiacimi s vystavením biologickým faktorom pri práci – Článok 14 ods. 3 – Zdravotný dohľad – Sprístupnenie účinných očkovacích látok – Príloha VII body 1 a 2 – Vnútroštátna právna úprava umožňujúca zamestnávateľovi uložiť pracovníkovi vystavenému biologickému riziku očkovaciu povinnosť – Vírus SARS‑CoV‑2“
Vo veci C‑219/24,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Riigikohus (Najvyšší súd, Estónsko) z 12. marca 2024 a doručený Súdnemu dvoru 22. marca 2024, ktorý súvisí s konaním:
A a i.
proti
Tallinna linn,
SÚDNY DVOR (desiata komora),
v zložení: predseda desiatej komory D. Gratsias, sudcovia E. Regan (spravodajca) a B. Smulders,
generálna advokátka: L. Medina,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
–
A a i., v zastúpení: J. Reilik‑Bakhoff a K. Sööt, vandeadvokaadid,
–
estónska vláda, v zastúpení: M. Kriisa, splnomocnená zástupkyňa,
–
Európska komisia, v zastúpení: E. Randvere, D. Recchia a F. van Schaik, splnomocnené zástupkyne,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 3, článku 6 ods. 1, článku 6 ods. 2 písm. a) a g), ako aj článku 9 ods. 1 písm. a) a b) smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci ( Ú. v. ES L 183, 1989, s. 1 ; Mim. vyd. 05/001, s. 349), článku 1 ods. 1, článku 3 ods. 1 a 2, článku 14 ods. 3, ako aj prílohy VII bodov 1 a 2 k smernici Európskeho parlamentu a Rady 2000/54/ES z 18. septembra 2000 o ochrane pracovníkov pred rizikami súvisiacimi s vystavením biologickým faktorom pri práci (siedma samostatná smernica v zmysle článku 16 ods. 1 smernice 89/391/EHS) ( Ú. v. ES L 262, 2000, s. 21 ; Mim. Vyd. 05/004, s. 48), zmenenej smernicou Komisie (EÚ) 2020/739 z 3. júna 2020 ( Ú. v. EÚ L 175, 2020, s. 11 ) (ďalej len „smernica 2000/54“), a článku 3 ods. 1, článku 31 ods. 1, ako aj článku 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2
Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi A a i., záchranármi vykonávajúcimi núdzové zásahy v Tallinna Kiirabi (Záchranná zdravotná služba Tallinn, Estónsko), a Tallinna linn (mesto Tallinn) vo veci ukončenia ich pracovných zmlúv z dôvodu neexistencie dôkazu o ich zaočkovaní proti vírusu SARS‑CoV‑2 alebo o kontraindikácii tohto očkovania.
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 89/391
3
Prvé odôvodnenie smernice 89/391 stanovuje:
„Keďže článok 118a zmluvy ustanovuje, že Rada prijme prostredníctvom smerníc minimálne požiadavky na podporu zlepšovania, najmä pracovného prostredia, aby sa zaručila vyššia úroveň bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov.“
4
Článok 1 tejto smernice s názvom „Predmet“ stanovuje:
„1. Predmetom tejto smernice je zaviesť opatrenia na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci.
2. Z tohto dôvodu smernica obsahuje všeobecné princípy týkajúce sa prevencie ohrozenia pri práci, bezpečnosti a ochrany zdravia, vylúčenia rizikových a úrazových faktorov, informovania, porád, vyváženej spolupráce v súlade s vnútroštátnym právom a/alebo praxou a školenia pracovníkov a ich zástupcov, ako aj všeobecných predpisov na vykonanie uvedených princípov.
3. Táto smernica rešpektuje existujúce alebo budúce ustanovenia vnútroštátneho práva a spoločenstva, ktoré sú priaznivejšie pre bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov pri práci.“
5
Podľa článku 3 uvedenej smernice, nazvaného „Definície“:
„Na účely tejto smernice majú nasledujúce výrazy tieto významy:
…
d)
prevencia: všetky postupy alebo opatrenia vykonávané alebo plánované vo všetkých etapách práce v podniku, zamerané na predchádzanie ohrozeniu pri práci alebo na jeho obmedzenie.“
6
Článok 5 smernice 89/391 s názvom „Všeobecné ustanovenia“ v odseku 1 stanovuje:
„Zamestnávateľ je povinný zaistiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov pri práci po všetkých stránkach.“
7
Článok 6 tejto smernice, nazvaný „Všeobecné povinnosti zamestnávateľov“, stanovuje:
„1. V rozsahu svojej zodpovednosti vykoná zamestnávateľ opatrenia potrebné na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane prevencie ohrozenia pri práci a zabezpečovania informácií a školenia, ako aj zabezpečovania potrebnej organizácie a prostriedkov.
Zamestnávateľ musí potrebu prispôsobiť tieto opatrenia vykonať tak, aby boli zohľadnené meniace sa okolnosti, s cieľom zlepšiť existujúcu situáciu.
2. Zamestnávateľ uskutočňuje opatrenia uvedené v prvom pododseku v odseku 1 na základe nasledujúcich všeobecných princípov prevencie:
a)
vylúčenie rizík;
b)
vyhodnocovanie rizík, ktoré nie je možné vylúčiť;
…
g)
rozvíjanie celkovej súvislej preventívnej politiky, ktorá zahŕňa technológiu, organizáciu práce, pracovné podmienky, sociálne vzťahy a vplyv faktorov týkajúcich sa pracovného prostredia;
…“
8
Článok 9 uvedenej smernice s názvom „Rôzne povinnosti zamestnávateľov“ v odseku 1 stanovuje:
„Zamestnávateľ:
a)
vyhodnocuje riziká týkajúce sa bezpečnosti a zdravia pri práci, vrátane tých skupín pracovníkov, ktorí sú priamo vystavení osobitným rizikám;
b)
rozhoduje o ochranných opatreniach, ktoré sa majú vykonať, a ak je to potrebné, o ochranných prostriedkoch, ktoré sa majú použiť;
…“
9
Článok 16 smernice 89/391 s názvom „Samostatné smernice – zmeny a doplnky – Všeobecný rozsah tejto smernice“ v odseku 3 stanovuje:
„Ustanovenia tejto smernice sa uplatňujú v plnom znení vo všetkých oblastiach, ktorých sa týkajú samostatné smernice, rešpektujúc prísnejšie a/alebo osobitné ustanovenia obsiahnuté v týchto samostatných smerniciach.“
Smernica 2000/54
10
Odôvodnenie
8 smernice 2000/54 znie takto:
„S cieľom ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov, vystavených účinkom biologických činiteľov, by sa mali prijať preventívne opatrenia.“
11
Článok 1 tejto smernice s názvom „Predmet“ stanovuje:
„1. Účelom tejto smernice je ochrana pracovníkov pred rizikami ohrozenia ich zdravia a bezpečnosti vrátane predchádzania takýmto rizikám, ktoré vznikajú alebo môžu vzniknúť na základe vystavenia účinkom biologických činiteľov pri práci.
Stanovuje osobitné minimálne ustanovenia v tejto oblasti.
2. Smernica 89/391/EHS sa plne uplatňuje pre celú oblasť uvedenú v odseku 1 bez toho, aby boli dotknuté prísnejšie a/alebo špecifickejšie ustanovenia obsiahnuté v tejto smernici.
…“
12
Podľa článku 2 smernice 2000/54, nazvaného „Definície“:
„Na účely tejto smernice sa pod výrazom:
a)
‚biologické činitele‘ rozumejú mikroorganizmy vrátane geneticky modifikovaných, bunkové kultúry a ľudské endoparazity, ktoré môžu vyvolať akúkoľvek infekciu, alergiu alebo toxicitu;
…
‚Biologické činitele‘ sa na základe ich úrovne rizika infekcie delia do štyroch skupín:
…
3.
biologický činiteľ 3. skupiny je činiteľ, ktorý môže spôsobiť závažné ochorenie ľudí a môže pre pracovníkov predstavovať závažné nebezpečenstvo; môže predstavovať riziko rozšírenia v populácii, zvyčajne je však pre neho k dispozícii účinná profylaxia alebo liečba;
…“
13
Článok 3 tejto smernice s názvom „Rozsah – Určenie a posudzovanie rizík“ stanovuje:
„1. Táto smernica sa vzťahuje na činnosti, v rámci ktorých sú pracovníci v dôsledku ich práce vystavení alebo potenciálne vystavení účinkom biologických činiteľov.
2. V prípade akejkoľvek činnosti, ktorá môže v sebe zahŕňať riziko vystavenia účinkom biologických činiteľov, sa musí určiť charakter, stupeň a trvanie vystavenia pracovníkov týmto činiteľom, aby sa umožnilo posúdenie akéhokoľvek rizika ohrozenia zdravia alebo bezpečnosti pracovníkov a stanovenie opatrení, ktoré sa majú vykonať.
…“
14
Článok 6 uvedenej smernice, nazvaný „Znižovanie rizík“, uvádza:
„1. Ak výsledky hodnotenia uvedeného v článku 3 preukážu riziko ohrozenia zdravia alebo bezpečnosti pracovníkov, musí sa vystaveniu pracovníkov príslušným biologickými činiteľom zabrániť.
2. Ak to nie je technicky uskutočniteľné, musí sa riziko vystavenia účinkom biologických činiteľov so zreteľom na činnosť a posúdenie rizika uvedeného v článku 3 znížiť na takú úroveň, ktorá je nevyhnutná na účely primeranej ochrany zdravia a bezpečnosti príslušných pracovníkov…
…“
15
Článok 14 uvedenej smernice s názvom „Zdravotný dohľad“ stanovuje:
„1. Členské štáty ustanovia v súlade s národnými legislatívno‑právnymi predpismi a praxou opatrenia týkajúce sa vykonávania relevantného zdravotného dohľadu nad pracovníkmi, v prípade ktorých výsledky hodnotenia uvedeného v článku 3 preukážu riziko ohrozenia zdravia alebo bezpečnosti.
…
3. Posudok uvedený v článku 3 by mal identifikovať tých pracovníkov, pre ktorých môžu byť požadované osobitné ochranné opatrenia.
Ak je to potrebné, mali by byť pre tých pracovníkov, ktorí nie sú imúnni voči biologickým činiteľom, ktorým sú vystavení alebo ktorým môžu byť vystavení, dostupné účinné očkovacie látky.
Pri sprístupňovaní očkovacích látok by zamestnávatelia mali prihliadať na odporúčaný kódex stanovený v prílohe VII.
…“
16
Príloha III smernice 2000/54, nazvaná „Klasifikácia Spoločenstva (Článok 2 ods. 2 a článok 18)“ uvádza pod nadpisom „Vírusy“ biologický činiteľ „koronavírus 2 spôsobujúci ťažký akútny respiračný syndróm (SARS‑CoV‑2)“, ktorý je zaradený do rizikovej skupiny 3.
17
Príloha VII tejto smernice s názvom „Odporúčaný kódex pre očkovanie (Článok 14 ods. 3)“ stanovuje:
„1.
Ak hodnotenie uvedené v článku 3 ods. 2 preukáže, že existuje riziko ohrozenia zdravia a bezpečnosti pracovníkov, spôsobené ich vystavením účinkom biologických činiteľov, pre ktoré existujú účinné očkovacie látky, zamestnávatelia týchto pracovníkov by im mali ponúknuť očkovanie.
2.
Očkovanie by sa malo vykonať v súlade s národnými legislatívno‑právnymi predpismi a/alebo praxou.
Pracovníci by mali byť informovaní o výhodách a nevýhodách očkovania ako aj jeho odmietnutia.
…“
Estónske právo
18
Podľa § 13 ods. 2 töötervishoiu ja tööohutuse seadus (zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci) zo 16. júna 1999 (RT I 1999, 60, 616), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „TTOS“), nazvaného „Povinnosti a práva zamestnávateľa“:
„Zamestnávateľ môže v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia stanoviť prísnejšie požiadavky, než sú požiadavky stanovené zákonom.“
19
Vabariigi Valitsuse määrus nr 144 „Bioloogilistest ohuteguritest mõjutatud töökeskkonna töötervishoiu ja tööohutuse nõuded“ (nariadenie vlády republiky č. 144, ktorým sa ustanovujú „Požiadavky v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v pracovnom prostredí ovplyvnenom biologickými rizikovými faktormi“) z 5. mája 2000 (RT I 2000, 38, 234), ktoré bolo prijaté na základe TTOS, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „nariadenie o biologických rizikách“), v § 6 nazvanom „Zníženie zdravotných rizík“ a konkrétnejšie v jeho odseku 2 bode 7 stanovuje:
„… riziká pre zdravie pracovníkov sa musia znížiť na čo najnižšiu možnú úroveň prostredníctvom uplatňovania nasledujúcich opatrení:
…
(7) zabezpečiť, aby pracovníci vystavení biologickým rizikovým faktorom, pre ktoré existujú účinné očkovacie látky, mali možnosť byť zaočkovaní.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
20
Dňa 30. januára 2020 vyhlásila Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) stav medzinárodnej zdravotnej núdze, čím bol oficiálne vyhlásený začiatok pandémie ochorenia Covid‑19, ktorá bola spôsobená šírením vírusu SARS‑CoV‑2.
21
Mesto Tallinn 4. marca 2021 schválilo posúdenie rizika na pracovisku, ktorého akčný plán okrem iného zahŕňal očkovanie jeho pracovníkov, aby sa zmenšilo riziko nákazy nebezpečným infekčným ochorením, napríklad nákazy vírusom SARS‑CoV‑2, a zmiernili sa s ním súvisiace riziká.
22
Dňa 16. apríla 2021 mesto Tallinn zmenilo profesijné pravidlá pre personál záchrannej služby v tom zmysle, že na výkon povolania sa vyžaduje očkovanie proti nebezpečnému infekčnému ochoreniu. Mesto Tallinn žalobcom vo veci samej určilo lehotu na predloženie dôkazu o očkovaní proti vírusu SARS‑CoV‑2 alebo o kontraindikácii proti tomuto očkovaniu, pričom ich upozornilo, že nepredloženie takéhoto dokladu môže viesť k ukončeniu ich pracovnej zmluvy.
23
Keďže žalobcovia vo veci samej nepredložili požadovaný dôkaz o očkovaní, mesto Tallinn v júli 2021 pristúpilo k mimoriadnemu ukončeniu ich pracovných zmlúv s odôvodnením, že špecifická povaha povolania záchranára v záchrannej službe vyžaduje a odôvodňuje očkovanie osôb, ktoré ho vykonávajú, pretože iné opatrenia nie sú dostatočné na ochranu zdravia pacientov, iných pracovníkov, ako aj pracovníka samotného, a preto môžu prácu záchranára vykonávať len zaočkované osoby.
24
Rozhodnutím z 29. septembra 2022 Harju Maakohus (Súd prvej inštancie Harju, Estónsko), na ktorý žalobcovia vo veci samej podali žalobu, ktorou spochybňovali ukončenie ich pracovnej zmluvy a domáhali sa náhrady škody od mesta Tallinn za protiprávne ukončenie zmluvy, tejto žalobe čiastočne vyhovel. Uvedený súd rozhodol, že toto ukončenie zmluvy bolo neplatné z dôvodu, že mesto Tallinn nemohlo jednostranne uložiť očkovaciu povinnosť v prípade neexistencie zákona alebo nariadenia výkonnej moci, ktoré by mu to umožňovalo. V dôsledku toho uložil mestu Tallinn povinnosť zaplatiť náhradu škody, hoci v nižšej výške, než akú žalobcovia vo veci samej požadovali.
25
Žalobcovia vo veci samej a mesto Tallinn podali proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Tallinna Ringkonnakohus (Krajský súd Tallinn, Estónsko), ktorý svojím rozhodnutím z 26. mája 2023 čiastočne zrušil rozhodnutie Harju Maakohus (Súd prvej inštancie Harju), pokiaľ ide o výšku náhrady škody a rozhodol, že mesto Tallinn nemohlo jednostranne uložiť očkovaciu povinnosť, pričom v tejto súvislosti zdôraznil, že ani § 13 ods. 2 TTOS, ani § 6 ods. 2 bod 7 nariadenia o biologických rizikách mu nepriznávajú možnosť uložiť takúto povinnosť.
26
Mesto Tallinn podalo proti tomuto rozhodnutiu kasačný opravný prostriedok na Riigikohus (Najvyšší súd, Estónsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
27
Tento súd sa domnieva, že na rozhodnutie sporu vo veci samej treba najmä odpovedať na otázku, či mesto Tallinn mohlo od žalobcov vo veci samej ako podmienku pokračovania vo výkone ich práce v záchrannej službe vyžadovať, aby boli zaočkovaní proti vírusu SARS‑CoV‑2, alebo či takéto očkovanie predpokladalo súhlas zmluvných strán pracovnej zmluvy. Odpoveď na túto otázku závisí najmä od toho, či sa má očkovanie považovať za požiadavku v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci alebo za jednostranné opatrenie zamestnávateľa v kontexte, ktorý sa vyznačuje neexistenciou vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá by definovala pracovné oblasti alebo povolania, pre ktoré je očkovanie proti vírusu SARS‑CoV‑2 povinné.
28
Vnútroštátny súd pripomína, že podľa estónskeho práva musí zamestnávateľ zamestnancovi zaručiť pracovné podmienky, ktoré sú v súlade s požiadavkami v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, a že na tento účel § 13 ods. 2 TTOS stanovuje, že zamestnávateľ môže stanoviť prísnejšie požiadavky, než sú požiadavky stanovené vnútroštátnou právnou úpravou. V prejednávanej veci tak mesto Tallinn po posúdení rizík uložilo žalobcom vo veci samej povinnosť dať sa zaočkovať proti vírusu SARS‑CoV‑2 na základe § 13 ods. 2 TTOS, ktorým boli do estónskeho práva prebraté ustanovenia smerníc 89/391 a 2000/54.
29
V tejto súvislosti má vnútroštátny súd pochybnosti, pokiaľ ide o to, či vnútroštátna právna úprava, ktorá zamestnávateľovi umožňuje uložiť svojim pracovníkom bez ich súhlasu očkovaciu povinnosť ako podmienku pre pokračovanie pracovnoprávneho vzťahu, je v súlade s týmito smernicami, a to aj s ohľadom na právo na nedotknuteľnosť osoby, zakotvené v článku 3 Charty.
30
Očkovanie pracovníkov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je na jednej strane upravené smernicou 2000/54. Z článku 14 ods. 3 a prílohy VII k tejto smernici je však možné vyvodiť, že očkovanie je dobrovoľné, pričom jedinou povinnosťou zamestnávateľa je dbať na to, aby bolo očkovanie možné, a informovať pracovníkov o výhodách a nevýhodách tak očkovania, ako aj o neočkovania. Z článku 3 ods. 2 písm. a) Charty rovnako vyplýva, že v oblasti medicíny sa vyžaduje slobodný a informovaný súhlas dotknutej osoby.
31
Na druhej strane z článku 1 ods. 1 smernice 89/391 a článku 1 ods. 1 smernice 2000/54 vyplýva, že tieto smernice stanovujú len minimálne požiadavky v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Uvedené smernice teda nebránia uplatneniu priaznivejších vnútroštátnych ustanovení v tejto oblasti. Je teda možné prijať výklad, podľa ktorého zamestnávateľ môže pracovníkom bez ich súhlasu uložiť povinnosť dať sa zaočkovať, ako opatrenie na zabezpečenie bezpečnosti a ochranu zdravia pri práci, ktoré je priaznivejšie pre bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov než minimálne požiadavky stanovené predmetnými smernicami.
32
Za predpokladu, že by uloženie očkovacej povinnosti zamestnávateľom bolo v rozpore so smernicami 89/391 a 2000/54, vnútroštátny súd sa domnieva že TTOS a nariadenie o biologických rizikách by sa mali vykladať v súlade s týmito smernicami v tom zmysle, že zamestnávateľovi nepriznávajú možnosť jednostranne uložiť svojim pracovníkom očkovaciu povinnosť, čím by ukončenie pracovných zmlúv žalobcov vo veci samej bolo zbavené akéhokoľvek právneho základu.
33
Za týchto podmienok Riigikohus (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Majú sa článok 14 ods. 3 [smernice 2000/54] a body 1 a 2 prílohy VII k [tejto] smernici v spojení s odôvodnením 8, článkom 1 ods. 1, ako aj článkom 3 ods. 1 a 2 [uvedenej] smernice vykladať v tom zmysle, že nebránia právnej úprave, podľa ktorej je zamestnávateľ oprávnený uložiť pracovníkom, s ktorými uzavrel pracovnú zmluvu a ktorí sú vystavení biologickým rizikám, očkovaciu povinnosť?
Objasňujúce otázky:
[2.]
Je očkovanie osobitným ochranným opatrením v zmysle článku 14 ods. 3 smernice 2000/54/ES, ktoré môže zamestnávateľ uložiť pracovníkovi, s ktorým uzavrel pracovnú zmluvu, bez súhlasu tohto pracovníka vystaveného biologickým rizikám?
[3.]
Je očkovacia povinnosť uložená zamestnávateľom pracovníkovi, s ktorým uzavrel pracovnú zmluvu, v súlade s ustanoveniami článku 1 ods. 3, článku 6 ods. 1, článku 6 ods. 2 písm. a) a g), článku 9 ods. 1 písm. a) a b) [smernice 89/391], ako aj s ustanoveniami článku 3 ods. 1, článku 31 ods. 1 a článku 52 ods. 1 [Charty]?“
O prejudiciálnych otázkach
34
Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 6 ods. 1 a 2, ako aj článok 9 ods. 1 smernice 89/391, článok 14 ods. 3 smernice 2000/54 v spojení s bodmi 1 a 2 prílohy VII k tejto smernici a článok 3 ods. 1, ako aj článok 31 ods. 1 Charty vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej zamestnávateľ môže uložiť pracovníkom, s ktorými uzavrel pracovnú zmluvu, povinnosť dať sa zaočkovať, ak sú vystavení biologickému riziku.
35
Pokiaľ ide v prvom rade o smernicu 89/391, treba pripomenúť, že v súlade s jej článkom 1 ods. 1 a 2 táto smernica na účely zavedenia opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci obsahuje všeobecné princípy týkajúce sa najmä prevencie ohrozenia pri práci, ako aj bezpečnosti a ochrany zdravia.
36
Ako už Súdny dvor konštatoval, z článku 5 ods. 1 a článku 6 uvedenej smernice v tejto súvislosti vyplýva, že zamestnávatelia sú povinní posúdiť a predchádzať rizikám pre bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov spojených s ich pracovným prostredím [rozsudok z 9. marca 2021, Radiotelevizija Slovenija (Doba nepretržitej dostupnosti na odľahlom mieste), C‑344/19 , EU:C:2021:182 , bod 62 a citovaná judikatúra].
37
Konkrétne článok 6 ods. 1 a 2 smernice 89/391 stanovuje, že zamestnávateľ je v rozsahu svojej zodpovednosti povinný vykonať opatrenia potrebné na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane prevencie ohrozenia pri práci, ako je definovaná v článku 3 písm. d) tejto smernice, a to na základe všeobecných princípov prevencie. Podľa článku 6 ods. 2 písm. a), b) a g) uvedenej smernice tieto všeobecné princípy spočívajú najmä vo vylúčení rizík, vyhodnocovaní rizík, ktoré nie je možné vylúčiť, ako aj v rozvíjaní celkovej súvislej preventívnej politiky, ktorá zahŕňa technológiu, organizáciu práce, pracovné podmienky, sociálne vzťahy a vplyv faktorov týkajúcich sa pracovného prostredia.
38
V súlade s článkom 9 ods. 1 písm. a) a b) smernice 89/391 zamestnávateľ vyhodnocuje riziká týkajúce sa bezpečnosti a zdravia pracovníkov, a rozhoduje o ochranných opatreniach, ktoré sa majú vykonať s cieľom vylúčiť alebo znížiť dané riziká.
39
Naproti tomu treba konštatovať, že smernica 89/391 neobsahuje žiadne ustanovenie týkajúce sa očkovania pracovníkov, takže z tejto smernice nemožno vyvodiť žiadne závery, pokiaľ ide o možnosť členských štátov stanoviť očkovaciu povinnosť.
40
Pokiaľ ide v druhom rade o smernicu 2000/54, treba poznamenať, že podľa jej článku 1 ods. 1 prvého pododseku je účelom tejto smernice ochrana pracovníkov pred rizikami ohrozenia ich zdravia a bezpečnosti vrátane predchádzania takýmto rizikám, ktoré vznikajú alebo môžu vzniknúť na základe vystavenia účinkom biologických činiteľov pri práci, ktoré sú jednak definované v bode a) prvého odseku článku 2 tejto smernice a jednak klasifikované v súlade s druhým odsekom tohto článku 2. Podľa prílohy III k smernici 2000/54 je SARS‑CoV‑2 zaradený medzi biologické činitele patriace do rizikovej skupiny 3 v zmysle článku 2 druhého odseku bodu 3 tej istej smernice.
41
V súlade s článkom 16 ods. 3 smernice 89/391 a článkom 1 ods. 2 smernice 2000/54 sa prísnejšie a/alebo osobitné ustanovenia tejto poslednej uvedenej smernice uplatňujú vo všetkých oblastiach, na ktoré sa vzťahuje smernica 89/391.
42
V tomto kontexte treba najmä uviesť, že článok 3 ods. 2, ako aj článok 6 ods. 1 a 2 smernice 2000/54 stanovujú, ako sa v podstate uvádza aj v článku 6 ods. 1 a 2 a v článku 9 ods. 1 písm. a) a b) smernice 89/391, že zamestnávateľ je povinný v prípade akejkoľvek činnosti, ktorá môže v sebe zahŕňať riziko vystavenia účinkom biologickým činiteľom, určiť charakter, stupeň a trvanie vystavenia pracovníkov s cieľom vykonať posúdenie rizika ohrozenia ich zdravia alebo bezpečnosti a taktiež je povinný prijať potrebné ochranné opatrenia, aby sa týmto rizikám zabránilo, alebo ak to nie je technicky uskutočniteľné, aby došlo k ich zníženiu.
43
Okrem toho v súlade s odsekmi 1 a 3 článku 14 smernice 2000/54 na účely zabezpečenia relevantného zdravotného dohľadu nad pracovníkmi, v prípade ktorých výsledky tohto posúdenia preukážu riziko ohrozenia zdravia alebo bezpečnosti, uvedený posudok by mal identifikovať tých pracovníkov, pre ktorých môžu byť požadované osobitné ochranné opatrenia. Odsek 3 tohto článku 14 v tejto súvislosti vo svojom druhom a treťom pododseku spresňuje, že na jednej strane „ak je to potrebné, mali by byť pre tých pracovníkov, ktorí nie sú imúnni voči biologickým činiteľom, ktorým sú vystavení alebo ktorým môžu byť vystavení, dostupné účinné očkovacie látky“, a na druhej strane, že „pri sprístupňovaní očkovacích látok by zamestnávatelia mali prihliadať na odporúčaný kódex stanovený v prílohe VII [k tejto smernici]“.
44
Body 1 a 2 tejto prílohy VII spresňujú, že ak existuje riziko ohrozenia zdravia a bezpečnosti pracovníkov, spôsobené ich vystavením účinkom biologických činiteľov, pre ktoré existujú účinné očkovacie látky, zamestnávatelia týchto pracovníkov by im mali „ponúknuť“ očkovanie, a že takéto očkovanie by sa malo vykonať „v súlade s národnými legislatívno‑právnymi predpismi a/alebo praxou“, pričom pracovníci musia byť okrem toho informovaní o výhodách a nevýhodách „očkovania, ako aj jeho odmietnutia“.
45
Z uvedeného vyplýva, že hoci článok 14 ods. 3 smernice 2000/54 v spojení s bodmi 1 a 2 prílohy VII k tejto smernici ukladá zamestnávateľom povinnosť, ak existuje účinná očkovacia látka, poskytnúť dotknutým pracovníkom prístup k účinnej očkovacej látke, ak takáto látka existuje, a zároveň týmto pracovníkom priznáva právo na prístup k tejto očkovacej látke, táto smernica nestanovuje, či a za akých okolností môžu zamestnávatelia uložiť očkovaciu povinnosť s cieľom ochrániť dotknutých pracovníkov alebo iné kategórie osôb, a nestanovuje ani, či a za akých okolností môže byť takýmto pracovníkom uložená povinnosť podrobiť sa očkovaniu, alebo naopak či a za akých okolností môžu takéto očkovanie odmietnuť.
46
Z toho vyplýva, že normotvorca Únie nemal v úmysle prostredníctvom smerníc 89/391 a 2000/54 vymedziť podmienky, za ktorých by členské štáty mohli stanoviť očkovaciu povinnosť, o akú ide vo veci samej.
47
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s článkom 153 ods. 2 písm. b) ZFEÚ tak smernica 89/391, ako vyplýva z jej prvého odôvodnenia, ako aj smernica 2000/54, ako stanovuje jej článok 1 ods. 1 druhý pododsek, stanovujú len „minimálne požiadavky“, pokiaľ ide o bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov.
48
Očkovacia povinnosť, o akú ide vo veci samej, v rozsahu, v akom dopĺňa povinnosť zamestnávateľa poskytnúť prístup k očkovaniu, nemôže sama osebe ovplyvniť alebo obmedziť minimálnu ochranu zaručenú článkom 14 ods. 3 smernice 2000/54 v spojení s bodmi 1 a 2 prílohy VII k tejto smernici, a nemôže ani porušovať iné ustanovenia uvedenej smernice alebo jej súdržnosť či ciele (pozri analogicky rozsudok z 19. novembra 2019, TSN a AKT, C‑609/17 a C‑610/17 , EU:C:2019:981 , bod 51 ).
49
Pokiaľ ide v treťom rade o článok 3 ods. 1 a článok 31 ods. 1 Charty, ktoré sa týkajú práva na telesnú a duševnú nedotknuteľnosť osoby a práva každého pracovníka na pracovné podmienky, ktoré zohľadňujú jeho zdravie, bezpečnosť a dôstojnosť, treba pripomenúť, že pôsobnosť Charty je vymedzená v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sú jej ustanovenia určené pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie.
50
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že pojem „vykonáva[nie] práv[a] Únie“ v zmysle tohto ustanovenia predpokladá existenciu súvislosti medzi aktom práva Únie a dotknutým vnútroštátnym opatrením, ktorá presahuje príbuznosť dotknutých oblastí alebo nepriame vplyvy jednej oblasti na inú (rozsudky z 10. júla 2014, Julián Hernández a i., C‑198/13 , EU:C:2014:2055 , bod 34 , ako aj z 3. apríla 2025, Swiftair, C‑701/23 , EU:C:2025:237 , bod 29 ).
51
Z uvedeného teda podľa ustálenej judikatúry vyplýva, že základné práva zaručené v právnom poriadku Únie sa uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, avšak nie mimo týchto situácií (rozsudky z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson, C‑617/10 , EU:C:2013:105 , bod 19 , a z 13. júna 2024, Monmorieux, C‑380/23 , EU:C:2024:500 , bod 29 ).
52
Súdny dvor už dospel k záveru, že nie je možné uplatniť základné práva Únie vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave z dôvodu, že ustanovenia práva Únie týkajúce sa danej oblasti nestanovujú členským štátom žiadnu osobitnú povinnosť, pokiaľ ide o danú situáciu [rozsudky 10. júla 2014, Julián Hernández a i., C‑198/13 , EU:C:2014:2055 , bod 35 , ako aj z 28. novembra 2024, PT (Dohoda uzavretá medzi prokurátorom a páchateľom), C‑432/22 , EU:C:2024:987 , bod 36 ].
53
V takom prípade vnútroštátna právna úprava, ktorú členský štát prijme v súvislosti s takouto situáciou, nepatrí do pôsobnosti Charty a dotknutú situáciu tak nemožno posudzovať z hľadiska jej ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. októbra 2022, Curtea de Apel Alba Iulia a i., C‑301/21 , EU:C:2022:811 , bod 75 , ako aj citovanú judikatúru).
54
Z bodov 35 až 48 tohto rozsudku vyplýva, že na očkovaciu povinnosť, o akú ide vo veci samej, ktorá podľa vnútroštátneho súdu vyplýva z článku 13 ods. 2 TTOS, sa smernice 89/391 a 2004/54 nevzťahujú. Táto očkovacia povinnosť teda nepredstavuje „vykon[anie]“ práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2023, Azienda Ospedale‑Università di Padova, C‑765/21 , EU:C:2023:566 , bod 44 ).
55
Z toho vyplýva, že vnútroštátne ustanovenie, akým je článok 13 ods. 2 TTOS, nepatrí do pôsobnosti Charty, a preto ho nemožno posudzovať z hľadiska jej ustanovení, najmä jej článku 3 ods. 1 alebo článku 31 ods. 1.
56
V dôsledku toho treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a 2, ako aj článok 9 ods. 1 smernice 89/391 a článok 14 ods. 3 smernice 2000/54 v spojení s bodmi 1 a 2 prílohy VII k tejto smernici sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej zamestnávateľ môže uložiť pracovníkom, s ktorými uzavrel pracovnú zmluvu, povinnosť dať sa zaočkovať, ak sú vystavení biologickému riziku.
O trovách
57
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:
Článok 6 ods. 1 a 2, ako aj článok 9 ods. 1 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci a článok 14 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/54/ES z 18. septembra 2000 o ochrane pracovníkov pred rizikami súvisiacimi s vystavením biologickým faktorom pri práci (siedma samostatná smernica v zmysle článku 16 ods. 1 smernice 89/391/EHS), zmenenej smernicou Komisie (EÚ) 2020/739 z 3. júna 2020, v spojení s bodmi 1 a 2 prílohy VII k tejto smernici v znení zmien
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej zamestnávateľ môže uložiť pracovníkom, s ktorými uzavrel pracovnú zmluvu, povinnosť dať sa zaočkovať, ak sú vystavení biologickému riziku.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: estónčina.