C-224/24

Predbežné znenie

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 9. júla 2026( * )

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Životné prostredie – Kontrola nebezpečenstiev závažných havárií s prítomnosťou nebezpečných látok – Smernica 2012/18/EÚ – Článok 2 – Pôsobnosť – Článok 3 bod 12 – Pojem ‚prítomnosť nebezpečných látok‘ – Neustále monitorovanie látok, ktoré sú skutočne prítomné v podniku – Predpokladaná alebo odôvodnene predvídateľná prítomnosť – Určenie na základe maximálnych množstiev látok uvedených v povolení na prevádzku “

Vo veci C‑224/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) z 21. marca 2024 a doručený Súdnemu dvoru 25. marca 2024, ktorý súvisí s konaním:

za účasti:

Regione Marche,

FP,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis (spravodajca), predseda Súdneho dvora vykonávajúci funkciu sudcu štvrtej komory K. Lenaerts, sudcovia M. Condinanzi, N. Jääskinen a R. Frendo,

generálny advokát: N. Emiliou,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 bodu 12 a článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/18/EÚ zo 4. júla 2012 o kontrole nebezpečenstiev závažných havárií s prítomnosťou nebezpečných látok, ktorou sa mení a dopĺňa a následne zrušuje smernica Rady 96/82/ES (Ú. v. EÚ L 197, 2012, s. 1).

2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Società Eredi Raimondo Bufarini Srl – Servizi Ambientali, spoločnosťou založenou podľa talianskeho práva, na jednej strane a Ministero dell’Interno (Ministerstvo vnútra, Taliansko), Ministero della Transizione Ecologica (Ministerstvo pre ekologickú transformáciu, Taliansko), Comitato tecnico regionale delle Marche (Regionálny technický výbor pre región Marche, Taliansko) (ďalej len „technický výbor“) a Coordinamento per l’uniforme applicazione sul territorio nazionale di cui all’art. 11 del D. Lgs 105/2015 (Koordinačný orgán na zabezpečenie jednotného uplatňovania na vnútroštátnom území podľa článku 11 legislatívneho dekrétu č. 105/2015) na strane druhej vo veci rozhodnutia technického výboru, ktorým bola táto spoločnosť vyzvaná, aby predložila dokumenty týkajúce sa kontroly nebezpečenstiev závažných havárií s prítomnosťou nebezpečných látok.

Právny rámec

Právo Únie

– podpora opatrení na medzinárodnej úrovni na riešenie regionálnych alebo celosvetových problémov životného prostredia, a to predovšetkým na boj proti zmene klímy.

2. Politika životného prostredia Únie sa zameriava na vysokú úroveň jeho ochrany, pričom prihliada na rozmanité situácie v jednotlivých regiónoch Únie. Vychádza zo zásad predchádzania škodám a prevencie, zo zásady nápravy škôd na životnom prostredí prioritne pri zdroji a zo zásady, že náhradu škody hradí znečisťovateľ.

…“

4 V článku 192 ods. 1 ZFEÚ sa uvádza:

„Európsky parlament a Rada [Európskej únie] v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s [Európskym h]ospodárskym a sociálnym výborom a [Európskym v]ýborom regiónov rozhodnú o postupoch, ktoré má Únia prijať na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 191.“

Smernica 2008/98/ES

d) metódu, ktorá sa má použiť pri každom druhu činnosti;

e) podľa potreby takéto činnosti monitorovania a kontroly;

…“

Smernica 2010/75/EÚ

6 Článok 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/75/EÚ z 24. novembra 2010 o priemyselných emisiách (integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia) (Ú. v. EÚ L 334, 2010, s. 17), nazvaný „Povinnosť byť držiteľom povolenia“, stanovuje:

„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby žiadne zariadenia alebo spaľovacie zariadenia, spaľovne odpadov alebo zariadenia na spoluspaľovanie odpadov neboli prevádzkované bez povolenia.

8 Časť 5 prílohy I k tej istej smernici zaraďuje zaobchádzanie s odpadmi medzi činnosti, na ktoré sa táto smernica vzťahuje.

Smernica 2012/18

9 V odôvodneniach 2 až 4, 6, 12, 15 a 16 smernice 2012/18 sa uvádza:

„(2) Závažné havárie majú často veľmi závažné následky… Ich účinky môžu dokonca prekročiť hranice štátov. Z tohto dôvodu je potrebné prijať vhodné preventívne opatrenia s cieľom zaručiť vysokú úroveň ochrany občanov, komunít a životného prostredia v celej Únii. Preto je dôležité zachovať existujúcu vysokú úroveň ochrany alebo ju zvýšiť.

(3) … Zatiaľ čo existujúce ustanovenia celkovo plnia svoj účel, vyžaduje sa niekoľko zmien s cieľom ďalej posilniť úroveň ochrany, najmä v súvislosti s prevenciou závažných havárií. …

(4) Preto je vhodné nahradiť smernicu [Rady] 96/82/ES [z 9. decembra 1996 o kontrole nebezpečenstiev veľkých havárií s prítomnosťou nebezpečných látok (Ú. v. ES L 10, 1997, s. 13; Mim. vyd. 05/002, s. 410)], aby sa zachovala a ďalej zvyšovala existujúca úroveň ochrany posilnením účinnosti a efektívnosti ustanovení a prípadným znížením zbytočnej administratívnej záťaže prostredníctvom zefektívnenia alebo zjednodušenia za predpokladu, že nebude ohrozená bezpečnosť a ochrana životného prostredia a ľudského zdravia. Nové ustanovenia by zároveň mali byť jasné, súdržné a zrozumiteľné, aby pomohli zlepšiť vykonávanie a vykonateľnosť, pričom úroveň ochrany ľudského zdravia a životného prostredia zostane prinajmenšom rovnaká alebo sa zvýši. …

(12) Prevádzkovatelia by mali mať všeobecnú povinnosť prijať všetky nevyhnutné opatrenia na predchádzanie závažným haváriám a na zmiernenie a odstránenie ich následkov. Ak nebezpečné látky prítomné v podnikoch presahujú určité množstvá, prevádzkovateľ by mal príslušnému orgánu poskytnúť dostatočné informácie, ktoré mu umožnia identifikovať podnik, prítomné nebezpečné látky a potenciálne nebezpečenstvo. Ak sa to požaduje podľa vnútroštátneho práva, prevádzkovateľ by mal vypracovať aj program prevencie závažných priemyselných havárií (ďalej len ‚PPZH‘) a poslať ho príslušnému orgánu, pričom v ňom stanoví svoj celkový prístup a opatrenia vrátane primeraných bezpečnostných riadiacich systémov s cieľom zvládnuť nebezpečenstvo vedúce k vzniku závažných havárií. Ak prevádzkovatelia určia a vyhodnotia nebezpečenstvá závažnej havárie, mali by venovať pozornosť aj nebezpečným látkam, ktoré môžu v podniku vzniknúť počas závažnej havárie.

…

(15) S cieľom preukázať, že sa vykonali všetky nevyhnutné kroky na prevenciu závažných havárií, že boli vypracované havarijné plány a prijaté opatrenia pre takéto prípady, by mal prevádzkovateľ v prípade podnikov, v ktorých sú nebezpečné látky prítomné vo významnom množstve, poskytnúť príslušnému orgánu informácie v podobe bezpečnostnej správy. Táto správa by mala obsahovať údaje o podniku, prítomných nebezpečných látkach, zariadeniach alebo skladovacích zariadeniach, možných scenároch závažných havárií a analýze rizík, opatreniach v oblasti prevencie a zásahov a dostupných systémoch riadenia v záujme prevencie a zníženia rizika závažných havárií a prijatia potrebných opatrení na obmedzenie ich následkov. …

„Na účely tejto smernice platí toto vymedzenie pojmov:

1. ‚podnik‘ je celá oblasť pod riadením prevádzkovateľa, v ktorej sú nebezpečné látky prítomné v jednom alebo viacerých zariadeniach, vrátane spoločných alebo súvisiacich infraštruktúr alebo činností; podniky sú buď podniky nižšej, alebo podniky vyššej úrovne;

2. ‚podnik nižšej úrovne‘ je podnik, v ktorom sú nebezpečné látky prítomné v množstvách, ktoré sú rovné [rovnaké – neoficiálny preklad ] alebo vyššie ako množstvá uvedené v stĺpci 2 časti 1 alebo v stĺpci 2 časti 2 prílohy I, ale v množstvách menších, ako sú množstvá uvedené v stĺpci 3 časti 1 alebo v stĺpci 3 časti 2 prílohy I, prípadne za použitia súčtového pravidla uvedeného v poznámke 4 k prílohe I;

3. ‚podnik vyššej úrovne‘ je podnik, v ktorom sú nebezpečné látky prítomné v množstvách, ktoré sú rovné [rovnaké – neoficiálny preklad ] alebo vyššie ako množstvá uvedené v stĺpci 3 časti 1 alebo v stĺpci 3 časti 2 prílohy I,…

…

5. ‚nový podnik‘

11. ‚zmes‘ je zmes alebo roztok zložený z dvoch alebo viacerých látok;

12. ‚prítomnosť nebezpečných látok‘ je skutočná alebo predpokladaná prítomnosť nebezpečných látok v podniku alebo nebezpečných látok, pri ktorých sa možno oprávnene domnievať, že by mohli vzniknúť v prípade straty kontroly nad procesmi vrátane skladovacích činností v ktoromkoľvek zariadení v rámci podniku v množstvách, ktoré sú rovné [rovnaké – neoficiálny preklad ] alebo vyššie ako kvalifikačné množstvá uvedené v časti 1 alebo časti 2 prílohy I.“

13 Článok 5 smernice 2012/18, nazvaný „Všeobecné povinnosti prevádzkovateľa“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby bol prevádzkovateľ povinný prijať všetky opatrenia potrebné na prevenciu závažných havárií a obmedzovanie ich následkov na ľudské zdravie a životné prostredie.“

14 V článku 7 tejto smernice, nazvanom „Oznámenie“, sa uvádza:

„1. Členské štáty požadujú od prevádzkovateľa, aby príslušnému orgánu poslal oznámenie, ktoré obsahuje tieto informácie:

…

4. Prevádzkovateľ musí vopred informovať príslušný orgán o týchto udalostiach:

a) o každom významnom zvýšení alebo znížení množstva alebo významnej zmene povahy alebo fyzikálnej formy prítomnej nebezpečnej látky, ako sa uvádza v oznámení, ktoré predkladá prevádzkovateľ v súlade s odsekom 1, alebo o významnej zmene procesov, v ktorých sa daná látka používa;

b) o zmene podniku alebo zariadenia, ktorá by mohla mať významné dôsledky v zmysle nebezpečnosti vedúcej k závažnej havárii;

…“

15 Článok 8 uvedenej smernice, nazvaný „Program prevencie závažných havárií“, znie:

16 Článok 10 tej istej smernice, nazvaný „Bezpečnostná správa“, v odseku 1 stanovuje, že členské štáty požadujú od prevádzkovateľa „podniku vyššej úrovne“, aby vypracoval bezpečnostnú správu s cieľom preukázať najmä vykonávanie PPZV, určenie nebezpečnosti vedúcej k závažnej havárii a možné scenáre takýchto havárií, prijatie opatrení potrebných na prevenciu takýchto havárií a na obmedzovanie ich následkov, ako aj bezpečnosť a spoľahlivosť návrhu, výstavby, prevádzky a údržby príslušných zariadení. Podľa odsekov 3 a 5 tohto článku 10 na jednej strane nové podniky zašlú správu o bezpečnosti príslušnému orgánu v primeranom čase pred začiatkom výstavby alebo uvedením do prevádzky alebo pred zmenami vedúcimi k zmene zoznamu nebezpečných látok a na druhej strane prevádzkovateľ pravidelne preskúmava túto správu a podľa potreby ju aktualizuje. Okrem toho v súlade s odsekom 6 uvedeného článku 10 príslušný orgán oznámi prevádzkovateľovi závery svojho preskúmania bezpečnostnej správy a prípadne zakáže podnik uviesť do prevádzky alebo zakáže pokračovanie prevádzky daného podniku.

17 V článku 11 smernice 2012/18, nazvanom „Zmena zariadenia, podniku alebo skladovacieho zariadenia“, sa uvádza:

„V prípade zmeny zariadenia, podniku, skladovacieho zariadenia alebo procesu alebo povahy či fyzikálnej formy alebo množstva nebezpečných látok, ktorá by mohla závažne ovplyvniť nebezpečnosť vedúcu k závažnej havárii alebo by mohla mať za následok to, že podnik nižšej úrovne by sa stal podnikom vyššej úrovne alebo naopak, členské štáty zabezpečia, aby prevádzkovateľ preskúmal a v prípade potreby aktualizoval oznámenie, PPZH, bezpečnostný riadiaci systém a bezpečnostnú správu a informoval príslušný orgán o podrobnostiach týchto aktualizácií pred vykonaním danej zmeny.“

„3. …

Množstvá, ktoré je potrebné zohľadniť pri uplatňovaní príslušných článkov, sú maximálne množstvá, ktoré sú prítomné alebo pravdepodobne môžu byť prítomné v ktoromkoľvek okamihu. …

…

5. V prípade nebezpečných látok, na ktoré sa nevzťahuje nariadenie [Európskeho parlamentu a Rady] (ES) č. 1272/2008 [zo 16. decembra 2008 o klasifikácii, označovaní a balení látok a zmesí, o zmene, doplnení a zrušení smerníc 67/548/EHS a 1999/45/ES a o zmene a doplnení nariadenia (ES) č. 1907/2006 (Ú. v. EÚ L 353, 2008, s. 1], vrátane odpadu, ale ktoré sú napriek tomu prítomné alebo pravdepodobne môžu byť prítomné v podniku a ktoré majú alebo pravdepodobne môžu mať za podmienok v podniku rovnocenné vlastnosti z hľadiska potenciálu závažnej havárie, sa tieto látky a zmesi dočasne priradia k najpresnejšie zodpovedajúcej kategórii alebo menovanej nebezpečnej látke patriacej do rozsahu pôsobnosti tejto smernice.“

Talianske právo

21 Smernica 2012/18 bola prebratá do talianskeho práva prostredníctvom decreto legislativo n. 105. – Attuazione della direttiva 2012/18/UE relativa al controllo del pericolo di incidenti rilevanti connessi con sostanze pericolose (legislatívny dekrét č. 105, ktorým sa vykonáva smernica 2012/18/EÚ o kontrole nebezpečenstiev závažných havárií s prítomnosťou nebezpečných látok) z 26. júna 2015 (GURI č. 161 zo 14. júla 2015, riadny dodatok č. 38, ďalej len „legislatívny dekrét č. 105/2015“). V tomto legislatívnom dekréte sa uvádza, že sa nevzťahuje na podniky, v ktorých nebezpečné látky neprekračujú ním stanovenú nižšiu úroveň. Naopak, ak sa prítomnosť nebezpečných látok pohybuje medzi nižšou a vyššou úrovňou, uplatňujú sa ustanovenia uvedeného legislatívneho dekrétu týkajúce sa „podnikov nižšej úrovne“. Okrem toho tento legislatívny dekrét sa v celom rozsahu uplatňuje na „podniky vyššej úrovne“.

27 Po ukončení nového kontrolného postupu technický výbor rozhodnutím z 24. novembra 2020 túto výzvu zopakoval a uviedol, že v opačnom prípade musí žalobkyňa fyzicky obmedziť využívanie časti nádrží nachádzajúcich sa v jej podniku tak, aby neboli prekročené limity stanovené legislatívnym dekrétom č. 105/2015.

28 Žalobkyňa vo veci samej napadla toto posledné uvedené rozhodnutie na Tribunale amministrativo regionale per le Marche (Regionálny správny súd pre Marche, Taliansko), ktorý rozsudkom z 23. júna 2021 jej žalobu zamietol.

29 Žalobkyňa vo veci samej podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, a tvrdila, že dotknutá talianska právna úprava je v rozpore s právom Únie týkajúcim sa kontroly nebezpečenstiev závažných havárií s prítomnosťou nebezpečných látok, a preto požiadala tento súd, aby položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu článku 3 bodu 12 smernice 2012/18.

32 V tejto súvislosti spresnil, že takýto vnútroštátny súd nie je povinný podrobne preukázať, že ostatné súdy členských štátov rozhodujúce v poslednom stupni a Súdny dvor by uskutočnili rovnaký výklad dotknutých ustanovení práva Únie, ale musí po vykonaní posúdenia, ktoré zohľadňuje vyššie uvedené skutočnosti, nadobudnúť presvedčenie, že aj pre tieto ostatné vnútroštátne súdy a Súdny dvor by bol výklad rovnako jasný.

33 Súdny dvor okrem toho v tomto uznesení rozhodol, že druhá otázka uvedená v bode 30 tohto rozsudku je neprípustná, keďže nijako nesúvisí s predmetom sporu vo veci samej a že vzhľadom na odpoveď na prvú položenú otázku nie je potrebné odpovedať na tretiu otázku.

34 V tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa predkladajúci vnútroštátny súd v rámci toho istého sporu vo veci samej rozhodol opätovne položiť Súdnemu dvoru otázky týkajúce sa výkladu smernice 2012/18. Zastáva totiž názor, že pretrváva dôvodná pochybnosť, pokiaľ ide o výklad ustanovení tejto smernice.

35 Žalobkyňa vo veci samej v tejto súvislosti pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom tvrdí, že podľa práva Únie týkajúceho sa kontroly nebezpečenstiev závažných havárií s prítomnosťou nebezpečných látok by prevádzkovateľ zariadenia na spracovanie odpadu mal byť schopný preukázať, že prítomnosť takýchto látok v jeho podniku nikdy nedosahuje nižšiu úroveň v zmysle smernice 2012/18, a to prostredníctvom systému riadenia, ktorý umožňuje neustále monitorovanie látok prítomných v tomto zariadení. Talianska právna úprava, ktorá nepripúšťa takéto riešenie, je teda v rozpore s touto smernicou.

2. Bráni článok 7 [smernice 2012/18], podľa ktorého sa od prevádzkovateľa požaduje, aby ‚príslušnému orgánu poslal oznámenie‘, ktoré obsahuje informácie uvedené v článku 7 ods. 1 tejto smernice, vykladaný v súlade so zásadami hospodárskej súťaže a slobody usadiť sa, pravidlu, aké predstavuje článok 13 ods. 1, 2 a 5 [legislatívneho dekrétu č. 105/2015], podľa ktorého sa oznamovanie informácií má vykonávať výlučne prostredníctvom ‚oznámenia vyhotoveného podľa formulára uvedeného v prílohe 5‘ (odsek 1), ‚podpísaného vo forme čestného vyhlásenia v súlade s ustanoveniami platných právnych predpisov‘ (odsek 2), ‚zasielaného prevádzkovateľom príjemcom uvedeným v odseku 1 v elektronickom formáte pomocou telematických služieb a nástrojov sprístupnených prostredníctvom inventára zariadení, ktoré môžu spôsobiť závažnú haváriu podľa článku 5 ods. 3‘ alebo ‚výlučne prostredníctvom certifikovanej elektronickej pošty s digitálnym podpisom‘ (odsek 5), pričom je tak vylúčený spôsob oznamovania vykonávaného prostredníctvom ‚prevádzkového postupu zavedeného prevádzkovateľom‘, ktorý by upravoval neustále monitorovanie množstva nebezpečných látok prítomných v zariadení a zabezpečoval, že nedôjde k prekročeniu nižšej a vyššej úrovne, ktoré sa stanovujú v stĺpci 2 a v stĺpci 3 prílohy I k [smernici 2012/18]?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

39 Svojou prvou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 bod 12 smernice 2012/18 vykladať v tom zmysle, že bráni praxi, ktorá môže byť stanovená v povolení na nakladanie s odpadom vydanom príslušným správnym orgánom, podľa ktorej na účely posúdenia „prítomnosti nebezpečných látok“ v zariadení v zmysle tohto ustanovenia a preukázania, že ich množstvá nikdy nedosahujú množstvá uvedené v časti 1 alebo časti 2 prílohy I k tejto smernici, nie je prípustné opierať sa výlučne o systém riadenia zavedený prevádzkovateľom tohto podniku, ktorý zabezpečuje neustále monitorovanie takýchto látok skutočne prítomných v tomto podniku.

43 Toto ustanovenie tak stanovuje tri prípady, v ktorých sa nebezpečné látky majú považovať za „prítomné“ v podniku, a to vtedy, ak sa zistí skutočná prítomnosť takýchto látok v určitých množstvách, ak sa táto prítomnosť predpokladá alebo ak je odôvodnene predvídateľná v prípade straty kontroly nad procesmi.

44 Keďže pojmy „skutočná prítomnosť“, „predpokladaná prítomnosť“ a „nebezpečné látky, pri ktorých sa možno oprávnene domnievať, že by mohli vzniknúť v prípade straty kontroly nad procesmi“, nie sú definované smernicou 2012/18 a táto smernica na tento účel neodkazuje na právo členských štátov, treba v súlade s ustálenou judikatúrou určiť význam a rozsah týchto pojmov v súlade s ich obvyklým významom v bežnom jazyku, pričom sa zohľadní kontext, v ktorom sa používajú, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. októbra 2011, Brüstle, C‑34/10, EU:C:2011:669, body 25 a 31, ako aj citovanú judikatúru, a z 12. februára 2026, Stichting Koskea, C‑490/24, EU:C:2026:89, bod 24).

45 V tejto súvislosti treba uviesť, pokiaľ ide najprv o obvyklý význam týchto pojmov, že po prvé „skutočná prítomnosť“ nebezpečnej látky znamená jej skutočnú alebo preukázanú existenciu, po druhé, že „predpokladanú prítomnosť“ takejto látky možno chápať tak, že označuje látku, ktorej nadobudnutie alebo vznik sa predpokladá alebo plánuje, a po tretie, že prítomnosť nebezpečnej látky, pri ktorej sa možno oprávnene domnievať, že by mohla vzniknúť v prípade straty kontroly nad procesmi, sa týka výskytu udalosti, ktorú možno za daných okolností odôvodnene predpokladať.

50 Okrem toho podľa článkov 10 a 12 smernice 2012/18 v spojení s jej odôvodneniami 15 a 16 s cieľom preukázať, že sa vykonali všetky nevyhnutné kroky na prevenciu závažných havárií, „podniky vyššej úrovne“ musia vypracovať bezpečnostné správy a havarijné plány obsahujúce najmä podrobnosti o možných scenároch takýchto havárií, analýzach rizík a preventívnych opatreniach.

51 Z ustanovení uvedených v bodoch 49 a 50 tohto rozsudku tiež vyplýva, že v určitých prípadoch, najmä pokiaľ ide o nové podniky, musia byť dokumenty, na ktoré sa tieto ustanovenia vzťahujú, vypracované a prípadne predložené príslušnému orgánu pred začiatkom výstavby alebo uvedením do prevádzky takýchto zariadení. Okrem toho tento orgán najprv preskúma bezpečnostnú správu a v prípade potreby môže po takomto preskúmaní zakázať uvedenie do prevádzky alebo pokračovanie prevádzky dotknutého podniku.

52 Navyše článok 11 smernice 2012/18 stanovuje, že v prípade zmien týkajúcich sa najmä podnikov, zariadení alebo nebezpečných látok, ktoré by mohli závažne ovplyvniť nebezpečnosť vedúcu k závažnej havárii alebo by mohli mať za následok to, že „podnik nižšej úrovne“ by sa stal „podnikom vyššej úrovne“, alebo naopak, musia prevádzkovatelia pred vykonaním takýchto zmien preskúmať a v prípade potreby aktualizovať oznámenie, PPZH, bezpečnostný riadiaci systém a bezpečnostnú správu, ako aj informovať uvedený orgán o všetkých požadovaných podrobnostiach.

53 Z obsahu povinností uvedených v bodoch 49 až 52 tohto rozsudku vyplýva, že majú preventívnu povahu. Dodržiavanie týchto povinností si teda na účely zachovania potrebného účinku dotknutých ustanovení smernice 2012/18 a zabezpečenia dosiahnutia cieľov sledovaných touto smernicou vyžaduje, aby boli uvedené povinnosti vykonané dostatočne vopred na to, aby sa zabezpečilo predchádzajúce posúdenie rizík závažných havárií zahŕňajúcich nebezpečné látky.

56 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že smernica 2012/75 bola prijatá na základe článku 192 ods. 1 ZFEÚ, ktorý sa týka postupov, ktoré má Únia prijať v oblasti životného prostredia na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 191 ZFEÚ. V prvej a druhej zarážke odseku 1 tohto posledného uvedeného článku sa uvádza, že politika Únie v oblasti životného prostredia prispieva k uskutočňovaniu cieľov udržiavania, ochrany a zlepšovania kvality životného prostredia a ochrany ľudského zdravia. Podľa odseku 2 uvedeného článku 191 sa politika Únie v oblasti životného prostredia zameriava na vysokú úroveň ochrany a vychádza najmä zo zásad predchádzania škodám a prevencie. Z týchto ustanovení vyplýva, že ochrana a zlepšenie kvality životného prostredia a ochrana ľudského zdravia sú dve úzko prepojené zložky tejto politiky, do ktorej patrí aj smernica 2012/18. Pravidlá stanovené touto smernicou sú teda konkrétnym vyjadrením povinností Únie chrániť životné prostredie a ľudské zdravie, ktoré vyplývajú najmä z článku 191 ods. 1 a 2 ZFEÚ (pozri analogicky rozsudok z 25. júna 2024, Ilva a. i., C‑626/22, EU:C:2024:542, body 67, 68 a 70).

60 Okrem toho, pokiaľ ide o okolnosti, ktoré predstavujú indície o „predpokladanej prítomnosti“ nebezpečných látok v podniku alebo o „odôvodnene predvídateľnej“ prítomnosti takýchto látok v prípade straty kontroly nad procesmi v zmysle tohto článku 3 bodu 12, treba pripomenúť, ako vyplýva z bodov 45, 46, 53 a 54 tohto rozsudku, že tieto pojmy sa vzťahujú na nebezpečné látky, ktoré môžu byť prítomné v tomto podniku, teda na tie, ktorých prítomnosť sa predpokladá alebo je odôvodnene predpokladateľná a ktorú je potrebné vopred posúdiť, pričom sa ako referenčný bod použijú maximálne množstvá týchto látok.

61 Treba teda konštatovať, že vzhľadom na potrebu odôvodnene predpokladať tieto maximálne množstvá, medzi okolnosti, o ktoré ide v predchádzajúcom bode, patria aj maximálne kapacity dotknutého podniku na skladovanie alebo spracovanie nebezpečných látok s ohľadom na povolenie na prevádzkovanie, ktoré má prevádzkovateľ tohto podniku. Takéto povolenie, posudzované prípadne spolu s ďalšími relevantnými skutočnosťami, totiž v zásade umožňuje objektívne posúdiť maximálne množstvá nebezpečných látok, ktoré sú alebo môžu byť prítomné v tomto podniku.

62 Toto konštatovanie platí najmä, pokiaľ ide o povolenia stanovené v článku 23 smernice 2008/98 a v článku 4 smernice 2010/75, na ktoré odkazuje tak predkladajúci vnútroštátny súd, ako aj žalobkyňa vo veci samej, pričom treba navyše poznamenať, že tieto smernice boli rovnako ako smernica 2012/18 prijaté na účely vykonávania politiky Únie v oblasti životného prostredia. V tejto súvislosti po prvé zo samotného znenia odseku 1 písm. a) tohto článku 23 vyplýva, že v povoleniach týkajúcich sa nakladania s odpadom sa uvádzajú aspoň druhy a množstvá odpadu, ktorý možno spracovať.

66 Vzhľadom na všetky tieto dôvody treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 3 bod 12 smernice 2012/18 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni praxi, ktorá môže byť stanovená v povolení na nakladanie s odpadom vydanom príslušným správnym orgánom, podľa ktorej na účely posúdenia „prítomnosti nebezpečných látok“ v podniku v zmysle tohto ustanovenia a preukázania, že ich množstvá nikdy nedosahujú množstvá uvedené v časti 1 alebo časti 2 prílohy I k smernici 2012/18, nie je povolené opierať sa výlučne o riadiaci systém zavedený prevádzkovateľom tohto podniku, ktorý zabezpečuje neustále monitorovanie takýchto látok, ktoré sú v tomto podniku skutočne prítomné.

O druhej otázke

67 Svojou druhou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 smernice 2012/18 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vyžaduje, aby sa oznámenie dotknutých informácií príslušnému orgánu v zmysle tohto článku 7 uskutočnilo výlučne prostredníctvom formulára stanoveného touto právnou úpravou a spôsobom stanoveným touto právnou úpravou, a ktorá vylučuje možnosť vykonať takéto oznámenie prostredníctvom riadiaceho systému zavedeného prevádzkovateľom podniku, ktorý zabezpečuje neustále monitorovanie nebezpečných látok, ktoré sú v tomto podniku skutočne prítomné.

68 Žalobkyňa vo veci samej tvrdí, že táto otázka je zjavne neprípustná, keďže nesúvisí so sporom vo veci samej.

72 Zo žiadnej skutočnosti uvedenej v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, teda nevyplýva, že spor vo veci samej sa týka spôsobov poskytovania informácií požadovaných podľa vnútroštátnych ustanovení, ktorými bol prebratý článok 7 smernice 2012/18, a najmä zo skutočnosti, že tieto ustanovenia stanovujú jediný spôsob takéhoto poskytovania. Ako totiž vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj z písomných pripomienok žalobkyne vo veci samej, táto sa odvoláva na riadiaci systém, ktorý zaviedla, nie ako na spôsob oznamovania informácií vymenovaných v uvedených ustanoveniach, ale ako na prostriedok na preukázanie, že v jej podniku nie sú prítomné nebezpečné látky v množstvách, ktoré sú potrebné na to, aby sa uplatňoval legislatívny dekrét č. 105/2015. Tento článok 7 však neupravuje dôkazné prostriedky o prítomnosti nebezpečných látok v podniku, ale jeho cieľom je konkretizovať povinnosť prevádzkovateľov „podnikov nižšej úrovne“ alebo „vyššej úrovne“, aby v zmysle tejto smernice poskytli tieto informácie príslušnému orgánu.

73 Navyše predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že na účely určenia, či členské štáty môžu stanoviť jediný spôsob oznámenia podľa článku 7 smernice 2012/18, je potrebné zvážiť na jednej strane zásady voľnej hospodárskej súťaže a slobody usadiť sa a na druhej strane potrebu chrániť životné prostredie a bezpečnosť. Nijako však nevysvetľuje, v čom je takéto zváženie relevantné na vyriešenie sporu, ktorý mu bol predložený.

74 Z uvedeného vyplýva, že odpoveď na druhú otázku by za týchto okolností zjavne znamenala poskytnutie poradného názoru na hypotetickú otázku, čo by bolo v rozpore s úlohou priznanou Súdnemu dvoru v rámci súdnej spolupráce zavedenej článkom 267 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, Stichting Rookpreventie Jeugd a. i., C‑160/20, EU:C:2022:101, bod 84).

nebráni praxi, ktorá môže byť stanovená v povolení na nakladanie s odpadom vydanom príslušným správnym orgánom, podľa ktorej na účely posúdenia „prítomnosti nebezpečných látok“ v podniku v zmysle tohto ustanovenia a preukázania, že ich množstvá nikdy nedosahujú množstvá uvedené v časti 1 alebo časti 2 prílohy I k smernici 2012/18, nie je povolené opierať sa výlučne o riadiaci systém zavedený prevádzkovateľom tohto podniku, ktorý zabezpečuje neustále monitorovanie takýchto látok, ktoré sú v tomto podniku skutočne prítomné.

Podpisy

* Jazyk konania: taliančina.