C-232/24

A Oy,

za účasti:

Veronsaajien oikeudenvalvontayksikkö,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen, podpredseda Súdneho dvora T. von Danwitz, vykonávajúci funkciu sudcu prvej komory, sudcovia I. Ziemele, A. Kumin a S. Gervasoni (spravodajca),

generálny advokát: A. Rantos,

fínska vláda, v zastúpení: A. Laine, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: P. Carlin a T. Sevón, splnomocnené zástupkyne,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 3. apríla 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

3

Článok 1 ods. 2 smernice o DPH stanovuje:

„Spoločný systém DPH je založený na zásade, že na tovar a služby sa uplatňuje všeobecná daň zo spotreby presne úmerná cene tovaru a služieb bez ohľadu na počet transakcií uskutočnených vo výrobnom a distribučnom procese pred stupňom, na ktorom sa daň účtuje.

Na každú transakciu sa uplatní DPH vypočítaná z ceny tovaru alebo služieb podľa sadzby platnej pre tento tovar alebo služby po odpočítaní sumy DPH, ktorou boli priamo zaťažené rôzne nákladové prvky.

…“

4

5

Podľa článku 9 uvedenej smernice:

„1. ‚Zdaniteľná osoba‘ je každá osoba, ktorá nezávisle a na akomkoľvek mieste vykonáva ekonomickú činnosť, odhliadnuc od účelu alebo výsledkov tejto činnosti.

‚Ekonomická činnosť‘ je každá činnosť výrobcov, obchodníkov alebo osôb poskytujúcich služby vrátane ťažobných a poľnohospodárskych činností a činností pri výkone slobodných povolaní. Ekonomickou činnosťou je predovšetkým využívanie hmotného alebo nehmotného majetku na účely získania príjmu na pokračujúcom základe.

…“

6

d)

transakcie vrátane dojednávania týkajúceho sa vkladov, bežných účtov, platieb, prevodov platieb, dlhov, šekov a iných obchodovateľných nástrojov s výnimkou vymáhania dlhov;

…“

Fínske právo

7

Ustanovenie § 1 prvého odseku bodu 1 arvonlisäverolaki (1501/1993) [zákon o dani z pridanej hodnoty (1501/1993)] z 30. decembra 1993 (ďalej len „zákon o DPH“) stanovuje:

9

Ustanovenie § 41 uvedeného zákona stanovuje:

„DPH nie je splatná z predaja finančných služieb.“

10

Podľa ustanovenia § 42 prvého odseku bodov 2 a 3 zákona o DPH:

„Za finančné služby sa považujú:

11

Žalobkyňa vo veci samej je fínska spoločnosť, ktorá poskytuje faktoringové služby. Jej klienti sa na ňu obracajú s cieľom mať okamžite k dispozícii finančné prostriedky zodpovedajúce ešte nezaplateným pohľadávkam tým, že postúpia vymáhanie príslušných pohľadávok. Pohľadávky, ktoré sú predmetom faktoringu, sú nespornými pohľadávkami.

12

Žalobkyňa vo veci samej na jednej strane uplatňuje faktoring záložného typu, ktorý má formu úveru poskytnutého jej klientom a zodpovedajúceho pohľadávkam vyplývajúcich z faktúr, v rozsahu celkovej sumy určenej v závislosti od úrovne rizika, ktoré predstavuje činnosť týchto klientov. V tomto kontexte sa žalobkyňa vo veci samej zaoberá upomienkami na zaplatenie a dobrovoľným vymáhaním pohľadávok poskytnutých ako zábezpeka. Na druhej strane ponúka faktoringové služby vo forme predaja pohľadávok, ktoré majú formu spätného odkúpenia vybraných faktúr od jej klientov do výšky maximálnej sumy definovanej v závislosti od posúdenia rizika spojeného s činnosťou klientov. Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd, Fínsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, spresňuje, že na rozdiel od faktoringu záložného typu, v ktorom riziko platobnej neschopnosti naďalej preberá klient, faktoring vo forme predaja pohľadávok zahŕňa postúpenie pohľadávok na faktora, a teda prenos rizika spojeného s nezaplatením na túto poslednú uvedenú spoločnosť.

13

Zmluvy medzi žalobkyňou vo veci samej a jej klientmi stanovujú, že žalobkyni vyplácajú rôzne odmeny a provízie, medzi ktoré patrí „provízia za financovanie“, ktorá sa platí vopred a predstavuje percentuálny podiel z každej pohľadávky. Hodnota tejto provízie je o to vyššia preto, lebo jednak úverový rating klienta a osôb, voči ktorým má klient dotknuté pohľadávky, je nízky a jednak lehota splatnosti faktúr je dlhá. K tejto provízii sa pripočítajú „zriaďovacie poplatky“ a rôzne iné poplatky a odmeny.

17

Tento súd uvádza, že podľa žalobkyne vo veci samej faktoring vo forme predaja pohľadávok nemožno prirovnať k poskytnutiu úveru, pretože v tomto rámci žalobkyňa odkúpi svoje pohľadávky od svojich klientov, takže títo klienti nemajú voči nej dlh a zmluva, ktorá ich spája so žalobkyňou vo veci samej, je v plnom rozsahu splnená.

18

Vnútroštátny súd zastáva názor, že faktoring záložného typu sa má považovať za poskytovanie služieb za protihodnotu, ktoré patrí do pôsobnosti smernice o DPH. Tento súd má však pochybnosti o spôsobe, akým sa má z hľadiska tejto dane zaobchádzať s rôznymi odmenami a províziami vyberanými ako protihodnota za poskytnutú službu.

19

Pokiaľ ide o provízie a odmeny týkajúce sa faktoringu vo forme predaja pohľadávok, vnútroštátny súd sa predovšetkým pýta, či sa má hospodársky subjekt vykonávajúci takúto činnosť považovať za subjekt, ktorý zároveň predáva svojmu zákazníkovi služby, ktoré patria do pôsobnosti smernice o DPH.

23

Uvedený súd uvádza, že podľa fínskeho práva sa podľa § 42 prvého odseku bodu 2 zákona o DPH za služby oslobodené od DPH považuje nielen poskytovanie úverov, ale aj iné mechanizmy financovania, hoci tieto mechanizmy financovania nie sú v smernici o DPH uvedené ako oslobodené od tejto dane.

24

Z toho vyplýva, že ak by sa oslobodenie od dane týkajúce sa poskytovania úverov stanovené smernicou o DPH malo vykladať tak, že sa neuplatňuje na provízie a poplatky, o ktoré ide v prejednávanej veci, vnútroštátny súd sa domnieva, že by nebolo možné vykladať vnútroštátny zákon v súlade s touto smernicou. V takom prípade by mal určiť, či relevantné ustanovenia uvedenej smernice majú priamy účinok.

25

Tento súd napokon spresňuje, že jeho návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka len provízie za financovanie a zriaďovacích poplatkov, pričom analýza zaobchádzania s týmito sumami z hľadiska DPH je dostatočná na to, aby mu umožnila určiť spôsob, akým treba zaobchádzať s ostatnými predmetnými poplatkami a odmenami.

b)

majú sa článok 2 ods. 1 písm. c) a článok 9 smernice [o DPH] vykladať v tom zmysle, že táto istá spoločnosť poskytuje svojmu klientovi za protihodnotu spočívajúcu v provízii za financovanie uvedenú v písm. a) spoplatnenú službu, ktorá patrí do pôsobnosti tejto smernice?

2.

Má sa paušálny zriaďovací poplatok účtovaný zákazníkovi v rámci faktoringu vo forme predaja pohľadávok za zriadenie a spustenie faktoringového mechanizmu považovať za protihodnotu za predaj služby zákazníkovi, ktorá patrí do pôsobnosti smernice [o DPH]?

3.

Ak sa má suma uvedená v bodoch 1 alebo 2, ktorá sa fakturuje v rámci faktoringu vo forme predaja pohľadávok, považovať za protihodnotu za poskytnutie služby, ktorá patrí do pôsobnosti smernice [o DPH]:

a)

má sa článok 135 ods. 1 písm. b) smernice [o DPH] týkajúci sa poskytovania úverov alebo článok 135 ods. 1 písm. d) tejto smernice súvisiaci s transakciami týkajúcimi sa platieb alebo dlhov vykladať v tom zmysle, že provízia za financovanie účtovaná klientovi za každú pohľadávku, na ktorú sa vzťahuje zmluva, a paušálny zriaďovací poplatok za zriadenie a spustenie faktoringového mechanizmu sa majú prinajmenšom čiastočne považovať za protihodnotu za predaj služby oslobodenej od DPH, alebo

b)

má sa článok 135 ods. 1 písm. d) smernice [o DPH] vykladať v tom zmysle, že ide o protihodnotu za vymáhanie pohľadávok, ktorá sa považuje za zdaniteľné plnenie, alebo ide o protihodnotu za iné zdaniteľné plnenie?

5.

Ak sa má provízia za financovanie alebo zriaďovací poplatok účtované v rámci faktoringu vo forme predaja pohľadávok alebo faktoringu vo forme financovania faktúr na základe [tretej alebo štvrtej otázky] považovať v celom ich rozsahu za protihodnotu za zdaniteľnú službu, je zdanenie tejto služby podľa smernice [o DPH] dostatočne jasné a bezpodmienečné na to, aby sa uznala jeho priama účinnosť, ak o to zdaniteľná osoba požiada, aj keď oslobodenie od DPH ustanovené v vnútroštátnom zákone o DPH sa vzťahuje okrem poskytovania úverov aj na iné finančné mechanizmy?“

29

Podľa článku 2 ods. 1 písm. c) smernice o DPH podlieha tejto dani poskytovanie služieb za protihodnotu na území členského štátu zdaniteľnou osobou, ktorá koná ako taká.

30

Článok 9 ods. 1 smernice o DPH priznáva DPH veľmi širokú pôsobnosť tým, že dáva pojmu „zdaniteľná osoba“ širokú definíciu zameranú na nezávislosť pri výkone „ekonomickej činnosti“, ktorá je sama osebe v článku 9 ods. 1 druhej zarážke široko definovaná tak, že zahŕňa všetky činnosti výrobcov, obchodníkov alebo osôb poskytujúcich služby, a predovšetkým využívanie hmotného alebo nehmotného majetku na účely získania príjmu na pokračujúcom základe. Postavenie zdaniteľnej osoby je odôvodnené práve existenciou takejto činnosti (pozri rozsudok z 3. apríla 2025, Grzera, C‑213/24 , EU:C:2025:238 , bod 18 a citovanú judikatúru).

31

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora k poskytnutiu služieb „za protihodnotu“ v zmysle článku 2 bodu 1 písm. c) smernice o DPH dochádza v okamihu, a teda podlieha dani len vtedy, keď medzi poskytovateľom a príjemcom existuje právny vzťah, v rámci ktorého dôjde k výmene vzájomných plnení, pričom odmena prijatá poskytovateľom predstavuje skutočnú protihodnotu za službu poskytnutú príjemcovi (rozsudky z 11. júla 2024, Finanzamt T II, C‑184/23 , EU:C:2024:599 , bod 30 , a z 28. novembra 2024, rhtb, C‑622/23 , EU:C:2024:994 , bod 16 , ako aj citovaná judikatúra).

34

Rozsudok

z 27. októbra 2011, GFKL Financial Services ( C‑93/10 , EU:C:2011:700 ), nemôže spochybniť tento záver. V bode 26 tohto rozsudku totiž Súdny dvor rozhodol, že do pôsobnosti DPH nepatrí izolovaný predaj splatných, ale pochybných pohľadávok, ktorých cena neodráža odmenu za poskytnutú službu, ale skutočnú ekonomickú hodnotu týchto pohľadávok, ktorá sa stala nižšou ako ich nominálna hodnota. Činnosť faktoringu vo forme predaja pohľadávok, o akú ide vo veci samej, sa na rozdiel od toho týka ešte nezaplatených pohľadávok, pri ktorých nič a priori nenasvedčuje tomu, že nebudú v plnej výške splatené dlžníkmi, a vyznačuje sa poskytovaním služby, ktorá pre nadobúdateľa spočíva v tom, že prevezme vymáhanie a riziko súvisiace s týmito pohľadávkami za protihodnotu zaplatením odmeny, osobou, ktorá ich postúpila.

35

Takúto činnosť faktoringu vo forme predaja pohľadávok nemožno považovať ani za jednoduchú transakciu nadobudnutia a držby obchodných podielov mimo pôsobnosti DPH, keďže faktor nekoná ako pasívny vlastník nadobudnutých pohľadávok, ale poskytuje svojmu klientovi službu spočívajúcu v prevzatí rizika neplnenia záväzkov zo strany dlžníka za odmenu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. júna 1991, Polysar Investments Netherlands, C‑60/90 , EU:C:1991:268 , bod 13 ).

36

Pokiaľ ide o otázku, či v rámci činnosti faktoringu vo forme predaja pohľadávok, o akú ide vo veci samej, provízia za financovanie a zriaďovací poplatok zaplatené faktorovi jeho klientom predstavujú skutočnú protihodnotu za plnenia patriace do pôsobnosti smernice o DPH, treba v prvom rade uviesť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že provízia za financovanie predstavuje percentuálny podiel zo sumy pohľadávok, ktorého výška nezávisí od samotného posúdenia ekonomickej hodnoty týchto pohľadávok, ale od ich úverového ratingu a dĺžky zostávajúcej splatnosti.

40

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 2 ods. 1 písm. c) a článok 9 ods. 1 smernice o DPH sa majú vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o činnosť faktoringu vo forme predaja pohľadávok, v rámci ktorej faktor zbavuje vymáhania pohľadávok a zbavuje ho rizika ich nezaplatenia,

–

provízia za financovanie ako odmena za službu spočívajúcu vo vymáhaní pohľadávok, ktorej hodnota je o to vyššia, čím dlhšia je lehota splatnosti a čím vyššia je úroveň rizika, ktoré táto služba znáša, a

–

zriaďovacie poplatky zaplatené klientom, ktoré zodpovedajú paušálnej sume zaplatenej za zavedenie faktoringového mechanizmu a pokrývajú najmä náklady na úkony spojené s plnením povinností vyplývajúcich z uplatniteľných právnych predpisov v oblasti prania špinavých peňazí,

43

Poskytovanie úverov v zmysle tohto ustanovenia spočíva najmä v poskytnutí kapitálu za odplatu (rozsudok zo 6. októbra 2022, O. Fundusz Inwestycyjny Zamknięty reprezentowany przez O, C‑250/21 , EU:C:2022:757 , bod 33 a citovaná judikatúra).

44

Článok 135 ods. 1 písm. d) tejto smernice stanovuje, že členské štáty oslobodia od DPH transakcie vrátane dojednávania týkajúceho sa vkladov, bežných účtov, platieb, prevodov platieb, dlhov, šekov a iných obchodovateľných nástrojov s výnimkou vymáhania dlhov.

45

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora oslobodenia od DPH stanovené v článku 135 ods. 1 smernice o DPH spočívajú v autonómnych pojmoch práva Únie, ktorých cieľom je vyhnúť sa rozdielnemu uplatňovaniu systému DPH v jednotlivých členských štátoch (rozsudok zo 6. októbra 2022, O. Fundusz Inwestycyjny Zamknięty reprezentowany przez O, C‑250/21 , EU:C:2022:757 , bod 30 a citovaná judikatúra).

49

V tejto súvislosti, ako bolo pripomenuté v bode 46 tohto rozsudku, hoci oslobodenia od dane uvedené v článku 135 ods. 1 smernice o DPH, ktoré sa odchyľujú od všeobecného uplatňovania tejto dane, treba vykladať reštriktívne, pojem „vymáhanie dlhov“ ako výnimka z takéhoto ustanovenia odchyľujúceho sa od uplatňovania DPH, čo má za následok, že transakcie, ktorých sa týka, podliehajú zdaneniu, ktoré predstavuje zásadné pravidlo, ktoré je základom tejto smernice, sa musí vykladať extenzívne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. októbra 2010, Axa UK, C‑175/09 , EU:C:2010:646 , bod 30 a citovanú judikatúru).

50

Podľa judikatúry sa pojem „vymáhanie dlhov“ v zmysle článku 135 ods. 1 písm. d) smernice o DPH vzťahuje na finančné transakcie, ktorých cieľom je dosiahnuť zaplatenie peňažného dlhu (rozsudok z 28. októbra 2010, Axa UK, C‑175/09 , EU:C:2010:646 , bod 31 a citovaná judikatúra).

51

Súdny dvor spresnil, že tento pojem sa má vykladať tak, že zahŕňa všetky formy faktoringu bez ohľadu na ich spôsoby, keďže hlavným cieľom faktoringu je svojou objektívnou povahou vymáhanie a zaplatenie pohľadávok tretej osoby. Neexistuje žiadny dôvod, ktorý by odôvodňoval rozdielne zaobchádzanie z hľadiska DPH medzi „autentickým“ a „neautentickým“ faktoringom, keďže v oboch prípadoch faktor poskytuje klientovi odplatné plnenia a z tohto dôvodu vykonáva ekonomickú činnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júna 2003, MKG‑Kraftfahrzeuge‑Factoring, C‑305/01 , EU:C:2003:377 , body 76 a 77 ).

55

V tejto súvislosti vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, že keď súbor prvkov a úkonov tvorí jedinú transakciu, potom je opodstatnené vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých sa predmetná transakcia vykonáva, s cieľom určiť, či táto transakcia predstavuje na účely DPH dve alebo viaceré odlišné plnenia, alebo jediné plnenie (rozsudok zo 4. septembra 2019, KPC Herning, C‑71/18 , EU:C:2019:660 , bod 35 ).

56

Súdny dvor zároveň rozhodol na jednej strane, že z článku 1 ods. 2 druhého pododseku smernice o DPH vyplýva, že každá transakcia sa má obvykle považovať za odlišnú a nezávislú, a na druhej strane, že transakcia pozostávajúca z jediného plnenia z hospodárskeho hľadiska nesmie byť umelo členená, aby sa nezmenila funkčnosť systému DPH (rozsudok zo 4. septembra 2019, KPC Herning, C‑71/18 , EU:C:2019:660 , bod 36 ).

57

Za určitých okolností viaceré formálne odlišné plnenia, ktoré môžu byť poskytnuté oddelene, a teda oddelene viesť buď k zdaneniu, alebo k oslobodeniu od dane, sa preto musia, ak nie sú nezávislé, považovať za jedinú transakciu (rozsudok zo 4. septembra 2019, KPC Herning, C‑71/18 , EU:C:2019:660 , bod 37 ).

61

Okrem toho, pokiaľ ide konkrétnejšie o faktoring vo forme predaja pohľadávok, finančné prostriedky, ktoré faktor vyplatil svojmu klientovi, nezodpovedajú pôžičke, ktorú by mal tento klient splatiť, ale predstavujú protihodnotu za konečný predaj pohľadávok, takže medzi faktorom a jeho klientom neexistuje nijaký úverový vzťah. V dôsledku toho poplatok za financovanie a zriaďovacie poplatky zaplatené v tomto rámci nemožno považovať za odmenu za poskytnutie úveru, na ktoré sa vzťahuje oslobodenie od dane stanovené v článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH, ale vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 32, 33, 38 a 39 tohto rozsudku predstavujú protihodnotu za zdaniteľné služby spočívajúce vo vymáhaní dlhov v zmysle článku 135 ods. 1 písm. d) tejto smernice.

62

Pokiaľ ide o faktoring záložného typu, hoci ten spočíva v poskytnutí finančných prostriedkov zo strany faktora svojmu klientovi za zábezpeku tvorenú pohľadávkami z nezaplatených faktúr, v bode 53 tohto rozsudku bolo uvedené, že vo zvyšnej časti faktor zabezpečuje vymáhanie a zaplatenie pohľadávok, čo podľa judikatúry pripomenutej v bode 51 predstavuje základný cieľ faktoringu.

63

Navyše hoci v rámci poskytovania tejto služby je vymáhanie pohľadávok zo strany faktora spojené s tým, že tento faktor poskytne svojmu klientovi financovanie zodpovedajúce výške pohľadávok poskytnutých ako zábezpeka, nezdá sa, že by takéto financovanie bolo v praxi poskytované faktorom nezávisle od služby spočívajúcej vo vymáhaní pohľadávok, s ktorou je spojené.

67

Napokon tvrdenie fínskej vlády založené na tom, že so všetkými mechanizmami financovania by sa malo zaobchádzať rovnako, pokiaľ ide o DPH, nemožno prijať, keďže normotvorca Únie tým, že rozlišoval daňové zaobchádzanie z hľadiska tejto dane od plnení spočívajúcich vo vymáhaní dlhov a poskytnutí úveru, sám stanovil možnosť, že popri sebe existujú mechanizmy financovania podliehajúce DPH a mechanizmy financovania oslobodené od DPH.

68

Z toho vyplýva, že poplatok za financovanie a zriaďovacie poplatky zaplatené klientom v rámci faktoringu záložného typu charakterizovaného skutočnosťou, že faktor je zodpovedný za vymáhanie a zaplatenie dotknutých pohľadávok, ktoré sa bez toho, aby boli prevedené na tohto faktora, používajú ako zábezpeka financovania, ktoré tento faktor poskytol klientovi, treba považovať za protihodnotu jediného a nedeliteľného plnenia spočívajúceho vo „vymáhaní dlhov“ podliehajúceho DPH.

69

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na tretiu a štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 135 ods. 1 písm. b) a d) smernice o DPH sa má vykladať v tom zmysle, že:

70

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či za predpokladu, že výnimka týkajúca sa vymáhania dlhov stanovená v článku 135 ods. 1 písm. d) smernice o DPH sa uplatňuje na také faktoringové služby, o aké ide vo veci samej, je táto výnimka bezpodmienečná a dostatočne presná na to, aby mala priamy účinok.

71

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdne dvora vo všetkých prípadoch, v ktorých sú ustanovenia smernice obsahovo bezpodmienečné a dostatočne presné, majú jednotlivci právo sa na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu, najmä pokiaľ tento štát ju neprebral správne [rozsudok z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Priamy účinok), C‑205/20 , EU:C:2022:168 , bod 17 a citovaná judikatúra].

72

Treba tiež pripomenúť, že ustanovenie práva Únie je na jednej strane nepodmienené, ak povinnosť v nej stanovená nezávisí od žiadnej podmienky a jej vykonávanie a účinky nepodliehajú prijatiu žiadneho aktu inštitúcií Únie alebo členských štátov, a na druhej strane dostatočne presné na to, aby sa na ňu jednotlivec mohol odvolať a aby ju sudca mohol aplikovať, je vtedy, ak povinnosť ukladá jednoznačným spôsobom [rozsudok z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Priamy účinok), C‑205/20 , EU:C:2022:168 , bod 18 a citovaná judikatúra].

76

V tejto súvislosti treba ešte pripomenúť, že na účely zabezpečenia účinnosti všetkých ustanovení práva Únie zásada prednosti najmä ukladá vnútroštátnym súdom, aby v čo najväčšej možnej miere vykladali svoje vnútroštátne právo spôsobom, ktorý je v súlade s právom Únie, pričom táto povinnosť konformného výkladu nemôže najmä slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Priamy účinok), C‑205/20 , EU:C:2022:168 , body 35 a 36 , ako aj citovanú judikatúru].

77

Treba tiež pripomenúť, že zásada prednosti ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, v prípade nemožnosti vyložiť vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, povinnosť zabezpečiť plný účinok požiadaviek tohto práva v spore, o ktorom rozhoduje, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní každú vnútroštátnu právnu úpravu alebo prax, hoci aj časovo následnú, ktorá je v rozpore s ustanovením práva Únie s priamym účinkom, a to bez toho, aby musel požiadať alebo vyčkať na predchádzajúce zrušenie tejto vnútroštátnej právnej úpravy alebo praxe zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom [rozsudok z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Priamy účinok), C‑205/20 , EU:C:2022:168 , bod 37 a citovaná judikatúra].

78

Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby určil, či dodržanie tejto výnimky možno zabezpečiť v rámci konformného výkladu ustanovení vnútroštátneho práva s právom Únie, alebo ak takáto možnosť neexistuje, či zahŕňa úplné alebo čiastočné neuplatnenie týchto ustanovení.

1.

Článok 2 ods. 1 písm. c) a článok 9 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

pokiaľ ide o činnosť faktoringu vo forme predaja pohľadávok, v rámci ktorej faktor zbavuje vymáhania pohľadávok a zbavuje ho rizika ich nezaplatenia,

–

provízia za financovanie ako odmena za službu spočívajúcu vo vymáhaní pohľadávok, ktorej hodnota je o to vyššia, čím dlhšia je lehota splatnosti a čím vyššia je úroveň rizika, ktoré táto služba znáša, a

–

provízia za financovanie ako odmena za službu spočívajúcu vo vymáhaní pohľadávok, ktorej hodnota je o to vyššia, čím dlhšia je lehota splatnosti a čím vyššia je úroveň rizika, ktoré faktor znáša, a

–

zriaďovacie poplatky zaplatené klientom, ktoré zodpovedajú paušálnej sume zaplatenej za zavedenie faktoringového mechanizmu a pokrývajú najmä náklady na úkony spojené s plnením povinností vyplývajúcich z uplatniteľných právnych predpisov v oblasti prania špinavých peňazí,

vyberané faktorom v rámci činnosti faktoringu vo forme predaja pohľadávok, akou je činnosť uvedená v odpovedi v bode 1 výroku, alebo v rámci činnosti faktoringu záložného typu, charakterizovanej skutočnosťou, že faktor zabezpečuje vymáhanie a zaplatenie dotknutých pohľadávok, ktoré sa bez toho, aby boli prevedené na tohto faktora, používajú ako zábezpeka za financovanie poskytnuté týmto faktorom klientovi, predstavujú protihodnotu za jediné a nedeliteľné plnenie spočívajúce vo vymáhaní pohľadávok, ktoré podlieha DPH.

3.