C-242/24

Predbežné znenie

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 9. júla 2026( * )

„ Odvolanie – Štátna pomoc – Odvetvie kombinovanej výroby tepla a elektrickej energie – Reforma schémy na podporu kogenerácie – Rozhodnutie Európskej komisie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za zlučiteľnú s vnútornom trhom – Pojem ‚štátna pomoc‘ – Opatrenia poskytnuté zo štátnych prostriedkov – Podmienka týkajúca sa existencie povinného odvodu “

Vo veci C‑242/24 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 3. apríla 2024,

v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis, podpredseda Súdneho dvora T. von Danwitz, vykonávajúci funkciu sudcu štvrtej komory, sudcovia M. Condinanzi (spravodajca), N. Jääskinen a R. Frendo,

generálny advokát: D. Spielmann

tajomník: D. Dittert, vedúci oddelenia,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. júna 2025,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 23. októbra 2025,

vyhlásil tento

4 Cieľom KWKG z roku 2020 je najmä zlepšiť energetickú účinnosť a ochranu klímy a životného prostredia zvýšením čistej výroby elektrickej energie pomocou CHP do roku 2025.

5 Na tieto účely stanovuje súbor opatrení na podporu, po prvé výroby elektrickej energie v novovybudovaných, modernizovaných a obnovených vysokoúčinných zariadeniach CHP, po druhé energeticky úsporných sietí diaľkového vykurovania a chladenia, po tretie zásobníkov tepla a chladu a po štvrté výroby elektrickej energie v existujúcich vysokoúčinných zariadeniach CHP na plyn v odvetví diaľkového vykurovania (ďalej spoločne len „opatrenia na podporu CHP“). Po piate KWKG z roku 2020 stanovuje aj podporné opatrenie pre odvetvie výroby priemyselných plynov, v ktorom výroba vodíka predstavuje väčšinu celkovej pridanej hodnoty.

6 Tieto rôzne opatrenia, ktoré predstavujú sporné opatrenia, majú buď formu príplatku, ktorý môže byť v niektorých prípadoch doplnený o bonus, ktorý sa pripočítava k príjmom z predaja vyrobenej elektrickej energie za trhovú cenu, alebo v odvetví výroby priemyselných plynov, v ktorom výroba vodíka predstavuje väčšinu celkovej pridanej hodnoty, majú formu obmedzenia výšky poplatku, ktorý môžu prevádzkovatelia sietí získať späť od výrobcov vodíka.

7 Podpora sa poskytuje buď prostredníctvom verejnej obchodnej súťaže organizovanej národným regulačným orgánom, konkrétne Bundesnetzagentur (Spolková agentúra pre reguláciu sieťových odvetví, Nemecko) (ďalej len „BNetzA“), alebo priamo na základe KWKG z roku 2020. V tomto poslednom uvedenom prípade sú príjemcovia tejto podpory oprávnení získať ju, ak spĺňajú kritériá spôsobilosti, a to predložením žiadosti, ktorú overí Bundesamt für Wirtschaft und Ausfuhrkontrolle (Spolkový úrad pre hospodárstvo a kontrolu vývozu, Nemecko) (ďalej len „BAFA“). Ak príjemcovia spĺňajú všetky tieto kritériá, BAFA musí vydať povolenie potvrdzujúce ich spôsobilosť.

14 V druhom rade prevádzkovatelia prenosových sústav vypočítajú celkovú výšku platieb, ktoré zaplatili príjemcom opatrení na podporu CHP a prevádzkovateľom distribučných sietí, ako sa uvádza v bodoch 11 a 13 tohto rozsudku. Táto celková suma sa následne vydelí celkovou spotrebou elektrickej energie.

15 Výsledok tejto operácie predstavuje priemerné zaťaženie elektrickej energie za kilowatthodinu (kWh) pre sporné opatrenia. Prevádzkovatelia distribučných sietí sú povinní zaplatiť prevádzkovateľom prenosovej sústavy sumu zodpovedajúcu tomuto priemernému zaťaženiu za každú kWh elektrickej energie, ktorú distribuovali koncovým odberateľom (ďalej len „poplatok KWKG“).

16 Výšku poplatku KWKG každoročne vypočítavajú prevádzkovatelia prenosových sústav podľa metodiky stanovenej v KWKG z roku 2020 a pod kontrolou úradu BAFA a agentúry BNetzA. Vyjadrená je v jednotnej sume na kWh spotrebovanej elektrickej energie s výhradou zníženej sadzby, ktorá sa vzťahuje na určité kategórie užívateľov.

17 Na druhej strane sú prevádzkovatelia sietí oprávnení, bez toho, aby to zákon ukladal, preniesť poplatok KWKG do výpočtu sieťových poplatkov, ktoré požadujú od svojich odberateľov za každú kWh elektrickej energie dodávanej v Nemecku prostredníctvom elektrickej siete. Odchylne majú prevádzkovatelia prenosových sústav právo požadovať nižší poplatok KWKG pre energeticky náročných odberateľov, ako sú výrobcovia vodíka.

18 KWKG z roku 2020 stanovuje ročnú rozpočtovú hranicu vo výške 1,8 miliardy eur pre financovanie sporných opatrení, a teda pre celkový poplatok KWKG.

23 Všeobecný súd, ktorý sa opieral o rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES (C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1, body 38, 39 a 42), v bode 36 napadnutého rozsudku konštatoval, že za štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ možno považovať na jednej strane finančné prostriedky pochádzajúce z dane alebo iných odvodov, ktoré sú podľa vnútroštátnej právnej úpravy povinné a spravované a prerozdeľované v súlade s touto právnou úpravou, a na druhej strane sumy, ktoré zostávajú pod stálou kontrolou štátu, a teda k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, pričom tieto dve kritériá predstavujú alternatívne kritériá pojmu „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

24 Všeobecný súd v prvom rade v bodoch 41 až 118 napadnutého rozsudku posudzoval, či boli opatrenia na podporu CHP financované zo štátnych prostriedkov, a v druhom rade v bodoch 119 až 126 tohto rozsudku preskúmal, či bolo obmedzenie výšky poplatku KWKG v prospech výrobcov vodíka financované z takýchto zdrojov.

25 Pokiaľ ide o opatrenia na podporu CHP, Všeobecný súd najprv v bodoch 56 až 90 napadnutého rozsudku preskúmal, či podpora KWKG alebo poplatok KWKG predstavujú daň alebo iný povinný odvod v zmysle prvého z kritérií uvedených v bode 23 tohto rozsudku. Následne v bodoch 91 až 100 napadnutého rozsudku Všeobecný súd overil, či výška podpory KWKG alebo poplatok KWKG zostali pod stálou verejnou kontrolou v zmysle druhého z týchto kritérií. Napokon Všeobecný súd v bodoch 101 až 117 tohto rozsudku odmietol tvrdenia Komisie týkajúce sa uplatnenia judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra(C‑379/98, EU:C:2001:160) v prejednávanej veci.

29 Okrem toho v bodoch 71 a 72 uvedeného rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že Komisia nevysvetlila, kedy a kto spravuje finančné prostriedky.

30 Napokon Všeobecný súd v bodoch 73 až 77 toho istého rozsudku konštatoval, že možnosť, aby prevádzkovatelia siete preniesli finančnú záťaž opatrení na podporu CHP na svojich odberateľov, postačuje na vylúčenie toho, aby títo prevádzkovatelia boli „konečnými dlžníkmi tejto záťaže“, a v dôsledku toho aby podliehali podľa zákona povinnému príspevku.

31 V druhom rade, pokiaľ ide o druhé z kritérií uvedených v bode 23 tohto rozsudku, a to stálu verejnú kontrolu nad predmetnými sumami, Všeobecný súd v bodoch 93 a 94 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia v spornom rozhodnutí neoverila, či bolo toto kritérium splnené, ale že takáto okolnosť nepredstavovala nesprávne právne posúdenie, keďže obidve predmetné kritériá sú alternatívne. V každom prípade Všeobecný súd v bode 98 tohto rozsudku rozhodol, že toto druhé kritérium nebolo v prejednávanej veci splnené.

32 V treťom rade, Všeobecný súd v bodoch 101 až 117 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia v prejednávanej veci nesprávne vylúčila uplatnenie judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160), keď vychádzala zo skutočnosti, že opatrenia na podporu CHP nepredstavujú „jednoduchú reguláciu cien“ v zmysle tohto rozsudku.

33 Keďže Všeobecný súd dospel k záveru, že opatrenia na podporu CHP neboli financované zo štátnych prostriedkov, v bodoch 119 až 126 napadnutého rozsudku rozhodol, že ani obmedzenie výšky poplatku KWKG v prospech výrobcov vodíka nemôže predstavovať vzdanie sa štátnych prostriedkov.

– zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom sa týka opatrení uvedených v odôvodnení 198 písm. a) až d) sporného rozhodnutia, konkrétne opatrení na podporu CHP,

– zamietol žalobu podanú v prvostupňovom konaní ako nedôvodnú a

– uložil Spolkovej republike Nemecko povinnosť nahradiť trovy prvostupňového a odvolacieho konania.

36 Spolková republika Nemecko navrhuje, aby Súdny dvor:

– zamietol odvolanie a

– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

40 Tvrdí, že Všeobecný súd v tejto súvislosti vychádzal z troch posúdení, z ktorých všetky boli založené na nesprávnom právnom posúdení.

41 V prvom rade Komisia zastáva názor, že Všeobecný súd v bodoch 65 až 70 a 89 napadnutého rozsudku konštatoval, že na preukázanie existencie štátnych prostriedkov je nevyhnutné nezamieňať použitie finančných prostriedkov s ich pôvodom. Osobu povinnú platiť povinný odvod treba teda odlíšiť od osoby, ktorá je dlžníkom pomoci, ktorá z tohto dôvodu vypláca príjemcovi sumy zodpovedajúce tomuto odvodu. Keďže v prejednávanej veci má tieto dve vlastnosti len jedna osoba, keď každý prevádzkovateľ distribučnej siete je osobou povinnou platiť poplatok KWKG a zároveň zodpovedá za vyplácanie podpory KWKG príjemcom opatrení na podporu CHP, Všeobecný súd konštatoval, že štátne prostriedky neexistujú.

42 Naopak Komisia zastáva názor, že nič v článku 107 ods. 1 ZFEÚ ani v judikatúre, z ktorej vychádzal Všeobecný súd, neumožňuje vyžadovať existenciu trojstranného vzťahu medzi osobou povinnou platiť povinný odvod, osobou zodpovednou za poskytnutie pomoci a jej príjemcom. Rozhodujúca je len existencia povinného odvodu.

43 V druhom rade Komisia uvádza, že Všeobecný súd v bodoch 71, 72 a 88 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia nepreukázala, že prostriedky získané z odvodu KWKG boli vyberané a spravované v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou. Všeobecný súd to vníma ako dodatočnú podmienku k podmienke existencie povinného odvodu.

44 Komisia sa naopak domnieva, že nie je potrebné, aby boli splnené ďalšie kritériá, ako je riadenie a rozdeľovanie finančných prostriedkov v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou, keďže samotná povaha dane alebo povinného odvodu postačuje na preukázanie existencie štátnych prostriedkov, pričom poplatok môžu prijímať aj súkromné subjekty. V prejednávanej veci ide o povinnosť platby, ktorú zákon jednostranne ukladá konkrétnej kategórii osôb, a teda o daň alebo povinný odvod.

46 Subsidiárne Komisia dodáva, že prvé dve posúdenia Všeobecného súdu sú v každom prípade založené na inom nesprávnom posúdení, ku ktorému došlo v bodoch 71 a 72 napadnutého rozsudku, v rozsahu, v akom Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že mechanizmus rozdelenia finančnej záťaže medzi prevádzkovateľov sietí nemožno považovať za „správu finančných prostriedkov“ z dôvodu, že tento mechanizmus zavádza len kompenzáciu tejto záťaže medzi prevádzkovateľmi sietí. Na jednej strane finančná záťaž prevádzkovateľov distribučnej siete v skutočnosti nevyplývala z vyplatenia podpory KWKG, ktorú im prevádzkovatelia prenosovej sústavy vrátili, ale z platby poplatku KWKG, ktorý im prevádzkovatelia distribučnej siete mali zaplatiť. Na druhej strane Všeobecný súd nezohľadnil úlohu úradu BAFA a agentúry BNetzA pri výbere príjemcov opatrení na podporu CHP a stanovení výšky platieb na základe zákona. Takýto mechanizmus by teda umožnil „spravovať a rozdeľovať“ finančnú záťaž spojenú s týmito opatreniami.

47 V treťom rade Komisia poznamenáva, že Všeobecný súd v bodoch 73 až 76 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia nepreukázala, že prevádzkovatelia distribučnej siete skutočne podliehali povinnému poplatku, keďže títo prevádzkovatelia mali možnosť preniesť poplatok KWKG na svojich odberateľov.

48 Podľa Komisie je však samotná možnosť preniesť dodatočné náklady na tretie osoby irelevantná na účely konštatovania existencie štátnych prostriedkov, ako to podľa nej vyplýva z rozsudku z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268, body 65 až 71).

53 V prvom rade tak finančné prostriedky pochádzajúce z dane alebo iných povinných poplatkov podľa vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré sú spravované a prerozdeľované v súlade s touto právnou úpravou, predstavujú „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 26. septembra 2024, Covestro Deutschland a Nemecko/Komisia, C‑790/21 P a C‑791/21 P, EU:C:2024:792, bod 149 a citovaná judikatúra). V tejto súvislosti skutočnosť, že finančnú záťaž v podobe takéhoto príplatku v skutočnosti znáša vymedzená kategória osôb, nepostačuje na preukázanie toho, že finančné prostriedky pochádzajúce z tohto príplatku majú charakter „štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Ešte je potrebné to, aby bol uvedený poplatok povinný podľa vnútroštátneho práva (rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1, bod 36).

54 V druhom rade skutočnosť, že finančné prostriedky zostávajú nepretržite pod kontrolou štátu, a teda k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, postačuje na to, aby boli kvalifikované ako „štátne prostriedky“ v zmysle tohto ustanovenia (rozsudok z 26. septembra 2024, Covestro Deutschland a Nemecko/Komisia, C‑790/21 P a C‑791/21 P, EU:C:2024:792, bod 150, ako aj citovaná judikatúra).

55 Kritériá uvedené v bodoch 53 a 54 tohto rozsudku predstavujú alternatívne kritériá umožňujúce preukázať, že opatrenie sa poskytuje „prostredníctvom štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (rozsudok z 26. septembra 2024, Covestro Deutschland a Nemecko/Komisia, C‑790/21 P a C‑791/21 P, EU:C:2024:792, bod 151, ako aj citovaná judikatúra).

59 Touto výhradou však Komisia tiež tvrdí, že existencia povinného odvodu je rozhodujúca na účely identifikácie „štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a vytýka Všeobecnému súdu, že dospel k záveru, že povinné pridelenie prostriedkov, ktorými disponuje jednaj kategória súkromnoprávnych hospodárskych subjektov v prospech inej kategórie súkromnoprávnych hospodárskych subjektov, nepostačuje na preukázanie použitia štátnych prostriedkov.

60 V tejto súvislosti treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 64 napadnutého rozsudku správne pripomenul judikatúru uvedenú v bode 53 tohto rozsudku, podľa ktorej na to, aby sa finančné prostriedky považovali za „štátne prostriedky“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia pochádzať najmä z daní alebo iných odvodov, ktoré sú podľa vnútroštátnej právnej úpravy povinné.

61 Všeobecný súd, ktorý uplatnil túto zásadu na prejednávanú vec, v bodoch 67 a 70 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia sa nesprávne domnievala, že povinnosť prevádzkovateľov sietí vyplatiť podporu KWKG príjemcom opatrení na podporu CHP postačuje na konštatovanie existencie dane alebo iného povinného odvodu, ktorý môže charakterizovať záväzok použiť štátne prostriedky. Spresnil, že táto okolnosť umožňuje len konštatovať, že prostriedky boli pridelené v súlade so zákonom, bez uvedenia pôvodu finančných prostriedkov, ktoré prevádzkovatelia sietí používajú na plnenie svojich povinností. Na podporu tohto konštatovania Všeobecný súd v bodoch 68 a 69 tohto rozsudku odkázal na kritérium prenesenia finančnej záťaže vyplývajúcej z pridelenia prostriedkov na tretiu osobu s cieľom určiť pôvod dotknutých prostriedkov a v dôsledku toho prípadný záväzok použiť štátne prostriedky.

63 Navyše existencia povinného zaťaženia, ktoré znášajú koneční spotrebitelia elektrickej energie na „druhej úrovni“ dodávateľského reťazca elektrickej energie, z ktorého pochádzajú prostriedky určené na poskytnutie podpory na „prvej úrovni“ tohto reťazca, bola v podstate, ako uviedol generálny advokát v bodoch 66 a 67 svojich návrhov, neustále zohľadňovaná v judikatúre a najmä v rozsudkoch zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i. (C‑206/06, EU:C:2008:413, bod 66); z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i. (C‑262/12, EU:C:2013:851, body 22 až 24); z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268, body 64 až 71); z 15. mája 2019, Achema a i. (C‑706/17, EU:C:2019:407, body 57 a 64); z 12. januára 2023, DOBELES HES (C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1, body 30, 36 a 37); zo 7. marca 2024, Fallimento Esperia a GSE (C‑558/22, EU:C:2024:209, body 76 a 77); z 26. septembra 2024, Covestro Deutschland a Nemecko/Komisia (C‑790/21 P a C‑791/21 P, EU:C:2024:792, bod 178), a z 26. septembra 2024, WEPA Hygieneprodukte a i./Komisia (C‑795/21 P a C‑796/21 P, EU:C:2024:807, bod 124).

67 V dôsledku toho tvrdenia na podporu prvej výhrady prvej časti jediného odvolacieho dôvodu Komisie smerujúce proti bodom 65 až 70 a 89 napadnutého rozsudku nie sú dôvodné.

68 V druhom rade, pokiaľ ide o druhú výhradu Komisie smerujúcu proti bodom 71, 72 a 88 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd v podstate konštatoval, že na to, aby finančné prostriedky predstavovali štátne prostriedky, nestačí, aby pochádzali z dane alebo iných povinných odvodov podľa vnútroštátnej právnej úpravy, keďže tieto prostriedky musia byť tiež spravované a rozdeľované v súlade s touto právnou úpravou, stačí konštatovať, že táto výhrada je neúčinná.

72 Z rovnakých dôvodov je tiež neúčinná argumentácia uplatnená subsidiárne Komisiou a uvedená v bode 46 tohto rozsudku, podľa ktorej Všeobecný súd v podstate nesprávne uplatnil kritérium vyžadujúce, aby boli prostriedky spravované a rozdeľované v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou.

73 V treťom rade, pokiaľ ide o tretiu výhradu Komisie týkajúcu sa bodov 73 až 76 napadnutého rozsudku, stačí uviesť, že z analýzy prvej výhrady tejto časti jediného odvolacieho dôvodu vyplýva, že povinné prenesenie finančnej záťaže opatrení na podporu CHP bolo skutočne relevantné na posúdenie existencie štátnych prostriedkov. Konkrétne z bodu 62 tohto rozsudku vyplýva, že Komisia nesprávne vykladá rozsudok z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268), keď tvrdí, že Súdny dvor v ňom rozhodol, že samotná možnosť preniesť dodatočné náklady na tretie osoby nemá vplyv na otázku, či sú použité štátne prostriedky. Táto výhrada je preto nedôvodná.

74 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba prvú časť jediného odvolacieho dôvodu zamietnuť.

O druhej časti jediného odvolacieho dôvodu

Argumentácia účastníkov konania

75 V druhej časti jediného odvolacieho dôvodu, uvedenej subsidiárne, Komisia tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 101 až 117 napadnutého rozsudku nezohľadnil judikatúru vyplývajúcu z rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160).

78 Komisia napokon pripomína judikatúru vyplývajúcu najmä z rozsudku z 11. augusta 1995, Dubois a Général cargo services(C‑16/94, EU:C:1995:268, body 15 a 21), týkajúcu sa pojmu „daň“ v zmysle článkov 30 a 110 ZFEÚ. Domnieva sa, že z toho možno vyvodiť, že rozhodujúcim prvkom je to, či platba predstavuje protihodnotu za určitú službu, ktorá bola skutočne a individuálne poskytnutá hospodárskemu subjektu, pričom v takom prípade táto platba nespadá pod pojem „daň“, alebo či slúži na financovanie plnenia úlohy vo verejnom záujme, pričom v takom prípade sa na ňu vzťahuje. V takomto kontexte by súkromný pôvod zdrojov, na ktorý by sa súd odvolával, nebol relevantný, keďže akákoľvek forma odvodu čerpá zo súkromných zdrojov. V tejto súvislosti sa Komisia odvoláva aj na rozsudok z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268), ktorý Všeobecný súd nesprávne vyložil v bode 111 napadnutého rozsudku, a na rozsudok zo 7. marca 2024, Fallimento Esperia a GSE (C‑558/22, EU:C:2024:209), ktorý potvrdzuje, že situáciu „povinnosti nákupu“ treba odlišovať od situácie, v ktorej štát ukladá povinnosť platby, ktorá je v skutočnosti povinným odvodom.

79 Spolková republika Nemecko spochybňuje túto argumentáciu.

Posúdenie Súdnym dvorom

80 Na účely rozhodnutia o tejto časti jediného odvolacieho dôvodu treba pripomenúť, že v bode 59 rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160), Súdny dvor konštatoval, že povinnosť súkromných dodávateľov elektrickej energie nakupovať za stanovené minimálne ceny elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie nevedie k žiadnemu priamemu alebo nepriamemu prevodu štátnych prostriedkov na podniky vyrábajúce tento druh elektrickej energie. V bodoch 60 a 61 tohto rozsudku z toho v podstate vyvodil, že v prípade neexistencie takéhoto prevodu štátnych prostriedkov skutočnosť, že povinnosť nákupu je uložená zákonom a poskytuje nespochybniteľnú výhodu určitým podnikom, sama osebe nestačí na to, aby sa táto povinnosť považovala za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

84 Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 112 napadnutého rozsudku konštatoval, že na vylúčenie uplatnenia judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160), musela Komisia preukázať, bez ohľadu na to, či opatrenia na podporu CHP predstavovali alebo nepredstavovali opatrenia „jednoduchej regulácie cien“, že výhodu v prospech príjemcov týchto opatrení neposkytli prevádzkovatelia sietí, ktorí sú súkromnými subjektmi, z ich vlastných finančných zdrojov. Všeobecný súd sa tiež nedopustil nesprávneho posúdenia, keď v bode 114 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že vzhľadom na to, že Komisia nepreukázala splnenie jedného z alternatívnych kritérií uvedených v bodoch 53 a 54 tohto rozsudku, prevádzkovatelia sietí používajú svoje vlastné finančné zdroje na poskytnutie súm stanovených KWKG z roku 2020 príjemcom opatrení na podporu CHP v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160).

85 Z toho ďalej vyplýva, že výhrada týkajúca sa potreby reštriktívneho výkladu údajnej výnimky vyplývajúcej z tejto judikatúry je tiež nedôvodná. Ako už totiž vyplýva z bodu 80 tohto rozsudku, v rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160), Súdny dvor nezaviedol výnimku, ale obmedzil sa na výklad článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a najmä požiadavky stanovenej v tomto ustanovení, podľa ktorej, ako bolo pripomenuté v bode 50 tohto rozsudku, kvalifikácia „štátnej pomoci“ predpokladá najmä existenciu zásahu štátu alebo „prostredníctvom štátnych prostriedkov“.

87 Napokon, pokiaľ ide o relevantnosť judikatúry, na ktorú sa odvoláva Komisia, treba po prvé poznamenať, že v rozsudku z 11. augusta 1995, Dubois et Général cargo services (C‑16/94, EU:C:1995:268), nebol Súdny dvor požiadaný o výklad článku 107 ZFEÚ, ale o posúdenie, či sa na zaťaženie tovarov z dôvodu, že prekračujú hranicu, vzťahuje alebo nevzťahuje zákaz stanovený v článkoch Zmluvy o ES, ktoré boli nahradené článkami 28 a 30 ZFEÚ. Navyše, hoci Súdny dvor v bode 21 tohto rozsudku rozhodol, že tieto posledné uvedené ustanovenia sa uplatňujú na „poplatok za prechod“ určený na kompenzáciu toho, že súkromný podnik znáša náklady vyplývajúce z plnenia úlohy vo verejnom záujme, v prejednávanej veci ani podpora KWKG, ani poplatok KWKG nie sú na vstupe dodávateľského reťazca elektrickej energie určené na kompenzáciu úhrady nákladov vyplývajúcich z plnenia úlohy vo verejnom záujme. Komisia sa preto márne odvoláva na uvedený rozsudok s cieľom preukázať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že nepreukázala, že opatrenia na podporu CHP boli financované zo štátnych prostriedkov.

88 Po druhé, pokiaľ ide o rozsudok z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268), stačí konštatovať, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 108 a 109 svojich návrhov, že tento rozsudok neobsahuje dôvody umožňujúce domnievať sa, že len existencia regulácie trhových cien, ku ktorej došlo v rámci vzťahu protiplnenia medzi súkromnými osobami, odôvodňuje konštatovanie neexistencie použitia štátnych prostriedkov.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

1. Odvolanie sa zamieta.

2. Európska komisia znáša okrem svojich vlastných trov konania, aj trovy konania, ktoré vznikli Spolkovej republike Nemecko v súvislosti s týmto odvolaním.

Podpisy

* Jazyk konania: nemčina.