C-244/24

62024CJ0244

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 19. decembra 2024 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Azylová politika – Dočasná ochrana v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb – Smernica 2001/55/ES – Články 4 a 7 – Invázia ruských ozbrojených síl na Ukrajinu – Vykonávacie rozhodnutie (EÚ) 2022/382 – Článok 2 ods. 3 – Možnosť členského štátu uplatňovať dočasnú ochranu na vysídlené osoby, na ktoré sa toto rozhodnutie nevzťahuje – Okamih, kedy môže členský štát, ktorý takýmto osobám priznal dočasnú ochranu, túto ochranu ukončiť – Návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín – Smernica 2008/115/ES – Článok 6 – Rozhodnutie o návrate – Okamih, kedy môže členský štát prijať rozhodnutie o návrate – Neoprávnený pobyt“

V spojených veciach C‑244/24 a C‑290/24 [Kaduna] ( i ),

ktorých predmetom sú dva návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Haarlem (súd v Haagu, zasadajúci v Amsterdame, Holandsko) (C‑244/24) a Raad van State (Štátna rada, Holandsko) (C‑290/24) z 29. marca 2024 a 25. apríla 2024, doručenými Súdnemu dvoru 4. apríla 2024 a 25. apríla 2024, ktoré súvisia s konaniami

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda T. von Danwitz, predsedovia komôr F. Biltgen, K. Jürimäe, C. Lycourgos (spravodajca), I. Jarukaitis, S. Rodin, A. Kumin, N. Jääskinen, D. Gratsias a M. Gavalec, sudcovia E. Regan, J. Passer, Z. Csehi a O. Spineanu‑Matei,

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

tajomník: N. Mundhenke, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. septembra 2024,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

BG, v zastúpení: T. E. van Houwelingen‑Boer, advocaat,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, A. Hanje a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Baeckelmans, F. Blanc‑Simonetti, M. Debieuvre a A. Katsimerou, splnomocnené zástupkyne,

článku 4 a článku 7 ods. 1 smernice Rady 2001/55/ES z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov ( Ú. v. ES L 212, 2001, s. 12 ; Mim. vyd. 19/004, s. 162), článku 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia Rady (EÚ) 2022/382 zo 4. marca 2022, ktorým sa konštatuje skutočnosť, že došlo k hromadnému prílevu vysídlených osôb z Ukrajiny v zmysle článku 5 smernice 2001/55/ES, a zavádza sa dočasná ochrana ( Ú. v. EÚ L 71, 2022, s, 1 ), a článku 1 vykonávacieho rozhodnutia Rady (EÚ) 2023/2409 z 19. októbra 2023, ktorým sa predlžuje dočasná ochrana zavedená vykonávacím rozhodnutím (EÚ) 2022/382 (Ú. v. EÚ L 2023/2409),

–

článku 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98 ).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov medzi P (C‑244/24), ako aj AI, ZY a BG (C‑290/24), ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, a Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko) (ďalej len „štátny tajomník“) vo veci zániku dočasnej ochrany priznanej týmto štátnym príslušníkom a zákonnosti rozhodnutí o návrate prijatých voči nim.

Právny rámec

Prípady hromadného prílivu vysídlených osôb, ktoré sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny pôvodu, boli v Európe za posledné roky rozsiahlejšie. V týchto prípadoch môže byť nevyhnutné vytvoriť mimoriadne plány na poskytovanie okamžitej dočasnej ochrany týmto osobám.

…

(8)

Je preto nevyhnutné ustanoviť minimálne štandardy pre poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a prijať opatrenia na podporu rovnováhy úsilia vynaloženého členskými štátmi pri prijímaní a znášaní dôsledkov prijatia takýchto osôb.

…

(13)

„Na účely tejto smernice:

a)

‚dočasná ochrana‘ je postup výnimočného charakteru na to, aby v prípade hromadného prílevu alebo bezprostredne hroziaceho hromadného prílevu vysídlených osôb z tretích krajín, ktoré sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny pôvodu, bola takýmto osobám poskytnutá okamžitá a dočasná ochrana, najmä ak existuje riziko, že azylový systém nebude schopný zvládnuť takýto prílev bez nepriaznivých účinkov na jeho efektívne fungovanie, v záujme osôb, ktorých sa to týka a ostatných osôb, ktoré žiadajú o ochranu;

…

g)

‚povolenie na pobyt‘ je akékoľvek povolenie alebo oprávnenie vydané orgánmi členského štátu, ktoré má formu stanovenú právnym poriadkom tohto štátu a ktoré umožňuje štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátnej príslušnosti bývať na jeho území;

„1. Bez toho, aby bol dotknutý článok 6, dočasná ochrana trvá jeden rok. Pokiaľ sa neskončí podľa podmienok článku 6 ods. 1 písm. b), môže sa automaticky predlžovať o šesť mesiacov, najdlhšie o jeden rok.

2. Ak pretrvávajú dôvody na dočasnú ochranu, môže Rada rozhodnúť kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie, ktorá tiež preskúma každú žiadosť členského štátu o to, aby predložila návrh Rade na predĺženie tejto dočasnej ochrany až o jeden rok.“

8

Podľa článku 5 tejto smernice:

„1. Skutočnosť, že došlo k hromadnému prílevu vysídlencov sa stanoví v rozhodnutí Rady, prijatom kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie, ktorá tiež preskúma každú žiadosť členského štátu, aby predložila návrh Rade.

…

4. Rozhodnutie Rady bude založené na:

a)

preskúmaní situácie a rozsahu pohybu vysídlených osôb;

b)

posúdení vhodnosti zavedenia dočasnej ochrany, [s]o zreteľom na možnosť poskytnutia pomoci v núdzi a postup na základe takýchto opatrení alebo neprimeranosť takýchto opatrení;

c)

keď uplynie jej maximálna lehota; alebo

b)

kedykoľvek na základe rozhodnutia Rady prijatého kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie, ktorá tiež preskúma každú žiadosť členského štátu, aby predložila Rade návrh.

2. Rozhodnutie Rady sa zakladá na zistení skutočnosti, že situácia v krajine pôvodu je taká, že umožňuje bezpečný a trvalý návrat osôb, ktorým bola poskytnutá dočasná ochrana, pri náležitom rešpektovaní ľudských práv a základných slobôd a záväzkov členských štátov týkajúcich sa zákazu núteného vrátenia jednotlivca do krajiny (princíp non‑refoulement). Európsky parlament bude informovaný o rozhodnutí Rady.“

10

Článok 7 tej istej smernice stanovuje:

„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na to, aby osobám požívajúcim dočasnú ochranu bolo poskytnuté povolenie na pobyt počas celého obdobia trvania ochrany. Na tento účel sa im vydajú doklady alebo iné rovnocenné potvrdenia.“

13

Kapitola IV smernice 2001/55, nazvaná „Prístup k azylovému konaniu v súvislosti s dočasnou ochranou“ obsahuje články 17 až 19 tejto smernice.

14

Článok 17 uvedenej smernice uvádza:

„1. Osoba požívajúca dočasnú ochranu musí mať kedykoľvek možnosť podať žiadosť o azyl.

17

Článok 21 tej istej smernice znie takto:

„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na to, aby umožnili dobrovoľný návrat osôb požívajúcich dočasnú ochranu alebo osôb, ktorých dočasná ochrana už skončila. Členské štáty zabezpečia, aby opatrenia upravujúce dobrovoľný návrat osôb požívajúcich dočasnú ochranu uľahčili ich návrat pri rešpektovaní ľudskej dôstojnosti.

Členský štát zabezpečí, aby sa osoby, ktoré sa majú vrátiť, prijali svoje rozhodnutie na základe znalosti všetkých skutočností. Členské štáty môžu stanoviť návštevy s cieľom oboznámenia [sa] so skutočnosťami.

2. V období, pokiaľ sa dočasná ochrana neskončí, budú členské štáty na základe okolností pretrvávajúcich v krajine pôvodu priaznivo posudzovať žiadosti o návrat do hostiteľského členského štátu tých osôb, ktoré tu požívali dočasnú ochranu a uplatnili svoje právo na dobrovoľný návrat.

3. Na konci dočasnej ochrany môžu členské štáty stanoviť, že záväzky ustanovené v [kapitole] III sa individuálne rozšíria na osoby, na ktoré sa vzťahuje dočasná ochrana a ktoré využívajú výhody programu dobrovoľného návratu. Toto rozšírenie platí až do dátumu návratu.“

„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktoré sa týkajú podmienok pobytu osôb požívajúcich dočasnú ochranu a u ktorých sa vzhľadom na ich zdravotný stav dá odôvodnene predpokladať, že nebudú môcť cestovať; ak by na nich malo napríklad vážny negatívny dopad prerušenie ich liečby. Tieto osoby nebudú vyhostené do tej doby, pokiaľ bude takáto situácia pretrvávať.

2. Členské štáty môžu umožniť rodinám, ktorých neplnoleté deti navštevujú školu v členskom štáte, aby využívali výhody pobytu do tej doby, než dieťa dokončí prebiehajúci školský rok.“

– Vykonávacie rozhodnutie 2022/382

20

V odôvodneniach 7, 11 až 14 a 21 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382 sa uvádza:

„(7)

(13)

V súlade so smernicou [2001/55] môžu členské štáty rozšíriť dočasnú ochranu na všetky ostatné osoby bez štátnej príslušnosti alebo štátnych príslušníkov tretích krajín iných ako Ukrajina s oprávneným pobytom na Ukrajine, ktoré sa nemôžu za bezpečných a stabilných podmienok vrátiť do svojej krajiny alebo regiónu pôvodu. Medzi takéto osoby by mohli patriť napríklad štátni príslušníci tretích krajín, ktorí krátkodobo študovali alebo pracovali na Ukrajine v čase udalostí, ktoré viedli k hromadnému prílevu vysídlených osôb. Takéto osoby by však mali byť v každom prípade prijaté do Únie z humanitárnych dôvodov bez toho, aby sa od nich najmä vyžadovalo, aby mali platné vízum alebo dostatočné prostriedky na pokrytie nákladov spojených s pobytom alebo platné cestovné doklady s cieľom zabezpečiť bezpečný prechod na účely návratu do ich krajiny alebo regiónu pôvodu.

(14)

Členské štáty môžu tiež rozšíriť dočasnú ochranu na ďalšie kategórie vysídlených osôb nad rámec tých, na ktoré sa vzťahuje toto rozhodnutie, ak sú tieto osoby vysídlené z rovnakých dôvodov a z rovnakej krajiny alebo regiónu pôvodu, ako sa uvádza v tomto rozhodnutí. V takom prípade by o tom členské štáty mali bezodkladne informovať Radu a Komisiu. V tejto súvislosti by sa členské štáty mali nabádať, aby zvážili rozšírenie dočasnej ochrany na tie osoby, ktoré utiekli z Ukrajiny krátko pred 24. februárom 2022 v čase zvyšovania napätia alebo ktoré sa ocitli na území Únie (napríklad na dovolenke alebo z pracovných dôvodov) tesne pred týmto dátumom a ktoré sa v dôsledku ozbrojeného konfliktu nemôžu vrátiť na Ukrajinu.

22

Článok 2 ods. 1 až 3 uvedeného vykonávacieho rozhodnutia stanovuje:

„1. Toto rozhodnutie sa vzťahuje na tieto kategórie osôb, ktoré boli vysídlené z Ukrajiny 24. februára 2022 alebo neskôr v dôsledku vojenskej invázie ruských ozbrojených síl, ktorá sa v uvedený deň začala:

a)

ukrajinskí štátni príslušníci s pobytom na Ukrajine pred 24. februárom 2022;

b)

Podľa článku 4 nadobudlo vykonávacie rozhodnutie 2022/382 účinnosť dňom jeho uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie , teda 4. marca 2022.

– Vykonávacie rozhodnutie 2023/2409

24

Odôvodnenia 3 a 7 vykonávacieho rozhodnutia 2023/2409 stanovujú:

„(3)

V súlade so smernicou [2001/55] sa dočasná ochrana najprv uplatňovala na počiatočné obdobie jedného roka, a to do 4. marca 2023, a potom sa automaticky predĺžila o ďalší rok do 4. marca 2024.

– Vykonávacie rozhodnutie (EÚ) 2024/1836

26

Článok 1 vykonávacieho rozhodnutia Rady (EÚ) 2024/1836 z 25. júna 2024, ktorým sa predlžuje dočasná ochrana zavedená vykonávacím rozhodnutím (EÚ) 2022/382 (Ú. v. EÚ L, 2024/1836), stanovuje:

„Dočasná ochrana poskytovaná osobám vysídleným z Ukrajiny uvedená v článku 2 vykonávacieho rozhodnutia [2022/382] sa predlžuje o ďalšie obdobie jedného roka do 4. marca 2026.“

Ďalšie relevantné ustanovenia

– Smernica 2008/115

29

Článok 5 uvedenej smernice stanovuje:

„Pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú náležite do úvahy:

a)

najlepšie záujmy dieťaťa,

b)

„1. Členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5.

…

6. Táto smernica nebráni členským štátom prijať rozhodnutie o ukončení legálneho pobytu spolu s rozhodnutím o návrate a/alebo rozhodnutím o odsune a/alebo o zákaze vstupu v jednom správnom alebo súdnom rozhodnutí alebo akte v zmysle ustanovení ich vnútroštátnych právnych predpisov, a to bez toho, aby boli dotknuté procesné záruky ustanovené v kapitole III a v iných príslušných ustanoveniach práva Spoločenstva a vnútroštátneho práva.“

– Smernica 2013/32/EÚ

31

Článok 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60 ) stanovuje:

„Členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, iba ak:

…

d)

žiadosť predstavuje následnú žiadosť, pričom sa neobjavili ani neboli žiadateľom predložené nové skutočnosti alebo zistenia súvisiace s posúdením, či žiadateľ spĺňa požiadavku na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu v zmysle smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2011/95/EÚ [z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9 )], alebo

…“

– Nariadenie (EÚ) 2016/399

Holandské právo

Zákon o cudzincoch z roku 2000

35

Ustanovenie § 8 Wet tot algehele herziening van de Vreemdelingenwet (Vreemdelingenwet 2000) [zákon o celkovej rekodifikácii zákona o cudzincoch (zákon o cudzincoch z roku 2000)], z 23. novembra 2000 (Stb. 2000, č. 495) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o cudzincoch z roku 2000“) stanovuje:

„Cudzinec má právo oprávnene sa dlhodobo zdržiavať v Holandsku, len:

…

Vyhláška o cudzincoch z roku 2000

36

Ustanovenie § 3.1a ods. 1 Besluit tot uitvoering van de Vreemdelingenwet 2000 (Vreemdelingenbesluit 2000) [vyhláška, ktorou sa vykonáva zákon o cudzincoch z roku 2000 (vyhláška o cudzincoch z roku 2000)], z 23. novembra 2000 (Stb. 2000, č. 497) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „vyhláška o cudzincoch z roku 2000“) stanovuje:

„Podanie žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt na základe azylu má za následok, že k vyhosteniu nedôjde, pokiaľ je platné rozhodnutie uvedené v článku 5 ods. 3 smernice [2001/55], ak cudzinec:

a)

patrí do osobitnej skupiny cudzincov vymedzenej rozhodnutím Rady Európskej únie v zmysle článku 5 ods. 3 smernice [2001/55];

38

Tento § 3.9a bol do nariadenia o cudzincoch z roku 2000 doplnený so spätnou účinnosťou § 1 Regeling van de Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid nummer 4123685, houdende wijziging van het Voorschrift Vreemdelingen 2000, in verband met het aanpassen van de doelgroep ontheemden uit Oekraïne, waaraan tijdelijke bescherming wordt verleend (nariadenie štátneho tajomníka pre spravodlivosť a bezpečnosť č. 4123685, ktorou sa mení nariadenie o cudzincoch z roku 2000, pokiaľ ide o cieľovú skupinu osôb vysídlených z Ukrajiny, ktorým sa poskytuje dočasná ochrana) zo 17. augusta 2022 (Stcrt. 2022, č. 22623, ďalej len „nariadenie z roku 2022“), ktoré stanovuje dve znenia uvedeného § 3.9a, prvé účinné v období od 4. marca 2022 do 18. júla 2022, druhé účinné od 19. júla 2022.

39

Ustanovenie § 3.9a ods. 1 písm. c) nariadenia o cudzincoch z roku 2000 v znení účinnom od 4. marca 2022 do 18. júla 2022 stanovoval:

„Za cudzincov uvedených v § 3.1a ods. 1 úvodnej vete a písm. e) vyhlášky [o cudzincoch z roku 2000] sa považujú títo cudzinci:

…

držitelia povolenia na trvalý pobyt na Ukrajine platného k 23. februáru 2022, v prípade ktorých:

1°

je pravdepodobné, že opustili Ukrajinu po 26. novembri 2021 a

2°

nepreukázalo sa, že by sa po 23. februári 2022 vrátili do svojej krajiny pôvodu.“

41

42

Tento prechodný režim bol predĺžený § 2 Regeling van de Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid, nummer 4507236, in verband met de verlenging van de duur van tijdelijke bescherming aan een groep ontheemden uit Oekraïne [nariadenie štátneho tajomníka pre spravodlivosť a bezpečnosť č. 4507236, ktorým sa predlžuje trvanie dočasnej ochrany v prospech skupiny osôb vysídlených z Ukrajiny] z 1. marca 2023 (Stcrt. 2023, č. 7194, ďalej len „nariadenie z roku 2023“), ktorý stanovuje:

„Ustanovenie § 3.9a ods. 1 initio a písm. c) nariadenia o cudzincoch z roku 2000, v znení účinnom do 19. júla 2022, sa naďalej do 4. septembra 2023 uplatňuje na cudzincov:

a)

ktorí nie sú držiteľmi povolenia na trvalý pobyt na Ukrajine platného k 23. februáru 2022 a

b)

Dňa 9. augusta 2022 podal P žiadosť o azyl. Rozhodnutím z 24. augusta 2023 štátny tajomník rozhodol o zastavení konania o preskúmaní jeho žiadosti. Proti tomuto rozsudku nebol podaný žiadny opravný prostriedok.

45

V ten istý deň 24. augusta 2023 štátny tajomník ukončil dočasnú ochranu P s účinnosťou od 4. septembra 2023. Toto rozhodnutie bolo následne zrušené z dôvodu, že Raad van State (Štátna rada, Holandsko) rozsudkom zo 17. januára 2024 rozhodla, že holandské orgány nemohli od 4. septembra 2023 ukončiť dočasnú ochranu štátnych príslušníkov tretích krajín v situácii, v akej sa nachádza P, a že dočasná ochrana priznaná týmto štátnym príslušníkom sa automaticky skončí 4. marca 2024, o čom štátny tajomník informoval P listom z 24. januára 2024.

46

Dňa 7. februára 2024 štátny tajomník prijal voči P rozhodnutie o návrate z dôvodu, že jeho legálny pobyt na území Holandského kráľovstva sa automaticky skončí 4. marca 2024. Toto rozhodnutie nariadilo P, aby opustil územie Únie v lehote štyroch týždňov od tohto posledného uvedeného dátumu.

47

50

Vnútroštátny súd uvádza, že štátny tajomník 17. augusta 2022 nariadením z roku 2022 vložil do nariadenia o cudzincoch z roku 2000 § 3.9a, ktorý na jednej strane stanovoval, že fakultatívna dočasná ochrana sa už od 19. júla 2022 nebude poskytovať, a na druhej strane, že osobám, ktorým už bola k tomuto dátumu takáto fakultatívna dočasná ochrana priznaná, skončí 4. marca 2023.

51

Nariadením z roku 2023 sa tento prechodný režim predĺžil do 4. septembra 2023. Toto predĺženie bolo odôvodnené tým, že sa dalo očakávať, že nezanedbateľná časť týchto osôb začne konanie o azyle, pričom hrozí nedostatok prijímacích miest.

52

Tento súd však uvádza, že Raad van State (Štátna rada) vo svojom rozsudku zo 17. januára 2024 konštatovala, že štátnemu tajomníkovi prináleží určiť, v akej forme informuje osoby požívajúce fakultatívnu dočasnú ochranu o ukončení ich práva na pobyt k 4. marcu 2024. S cieľom zabezpečiť ich súdnu ochranu boli tieto osoby písomne informované o ďalších fázach konania. Napokon sa rozhodlo o prijatí súboru rozhodnutí o návrate voči nim 7. a 23. februára 2024 s cieľom umožniť im, aby čo najskôr dostali informácie o dôsledkoch ukončenia ich oprávneného pobytu. Podľa vnútroštátneho súdu tento postup tiež umožnil holandským orgánom ľahšie pristúpiť k vyhosteniu uvedených osôb v čo najkratšom čase. Okrem toho zo samotného rozhodnutia o návrate vyplýva, že pred ukončením oprávneného pobytu nebude vyvolávať účinky, keďže toto rozhodnutie jasne uvádza, že pobyt P. v Holandsku sa stane neoprávneným až od 5. marca 2024 a že lehota na dobrovoľný návrat začne voči nemu plynúť až od tohto dátumu. Tento súd však spresňuje, že lehota na podanie opravného prostriedku proti uvedenému rozhodnutiu začína plynúť od jeho prijatia.

55

Vnútroštátny súd sa preto pýta, či štátny tajomník mohol prijať rozhodnutie o návrate voči žalobcovi vo veci samej už 7. februára 2024, hoci sa k tomuto dátumu ešte oprávnene zdržiaval na území Holandského kráľovstva.

56

V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenie, že rozhodnutie o návrate, o ktoré ide vo veci samej, je nezákonné, má vnútroštátny súd pochybnosti o tom, či dočasná ochrana priznaná žalobcovi vo veci samej podľa článku 7 smernice 2001/55 automaticky zanikla 4. marca 2024, ako vyplýva z rozsudku Raad van State (Štátna rada) zo 17. januára 2024.

60

Vnútroštátny súd sa po druhé domnieva, že vykonávacie rozhodnutie 2023/2409 nerozlišuje medzi jednotlivými skupinami požívajúcimi dočasnú ochranu. Okrem toho uvádza, že návrh, ktorý viedol k tomuto vykonávaciemu rozhodnutiu, spresňuje, že smernica 2001/55 musí zaručiť uplatňovanie rovnakých štandardov a harmonizovaného súboru práv v celej Únii osobám, ktoré sa v nej nachádzajú ku dňu predĺženia dočasnej ochrany, čo potvrdzuje aj odôvodnenie 7 uvedeného vykonávacieho rozhodnutia.

61

Podľa vnútroštátneho súdu po tretie okolnosť, že o takomto predĺžení rozhoduje Rada podľa článku 4 ods. 2 smernice 2001/55, neumožňuje dospieť k záveru, že členské štáty by mali pri tejto príležitosti znovu posudzovať kategórie osôb požívajúcich túto ochranu, keďže situácia osôb požívajúcich fakultatívnu dočasnú ochranu sa nezmenila viac ako situácia osôb, na ktoré sa táto smernica priamo vzťahuje.

62

Vnútroštátny súd tak konštatuje, že existujú dostatočné dôvody domnievať sa, že osoby, ktoré podľa článku 7 smernice 2001/55 patria do pôsobnosti tejto smernice, patria tiež do pôsobnosti vykonávacieho rozhodnutia 2023/2409, takže majú nárok na dočasnú ochranu na základe tejto smernice do 4. marca 2025.

3.

Má sa článok 1 [vykonávacieho rozhodnutia 2023/2409] vykladať v tom zmysle, že predĺženie [dočasnej ochrany, ktorá je v ňom stanovená] sa vzťahuje aj na skupinu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých členský štát už zahrnul do pôsobnosti smernice [2001/55] na základe fakultatívneho ustanovenia článku 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia [2022/382], hoci sa členský štát neskôr rozhodol, že tejto skupine štátnych príslušníkov tretích krajín už viac neposkytne dočasnú ochranu?“

Vec C‑290/24

64

AI, ZY a BG sú štátni príslušníci tretích krajín, ktorí mali k 24. februáru 2022 povolenie na prechodný pobyt na Ukrajine. Po ich odchode z Ukrajiny po invázii ruských ozbrojených síl na územie tejto krajiny sa títo štátni príslušníci zaregistrovali v registri obyvateľstva v Holandsku a podali žiadosť o azyl v období, keď holandské orgány poskytovali dočasnú ochranu štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí mali povolenie na prechodný pobyt na Ukrajine, pričom sa neposudzovalo, či sa mohli za bezpečných a stabilných podmienok vrátiť do svojej krajiny alebo regiónu pôvodu. Štátny tajomník tak uvedeným štátnym príslušníkom priznal dočasnú ochranu na základe smernice 2001/55.

65

Vnútroštátny súd sa domnieva, že rozhodnutia štátneho tajomníka zo 7. februára 2024 uvedené v bode 65 tohto rozsudku treba považovať za rozhodnutia o návrate v zmysle smernice 2008/115.

69

Okrem toho uvádza, že výsledok sporov, ktoré prejednáva, si vyžaduje určiť dátum ukončenia fakultatívnej dočasnej ochrany poskytovanej holandskými orgánmi.

70

V tejto súvislosti tento súd v prvom rade zdôrazňuje, že holandská právna úprava, ktorou bola prebratá smernica 2001/55, stanovuje, že dočasná ochrana sa poskytuje na základe zákona o cudzincoch z roku 2000 a na základe podania žiadosti o azyl dotknutou osobou, pričom lehota na rozhodnutie o tejto žiadosti je počas trvania dočasnej ochrany prerušená.

71

Keďže členský štát musí mať možnosť ukončiť fakultatívne uplatňovanie ustanovenia práva Únie, uvedený súd sa domnieva, že predĺženie dočasnej ochrany vyplývajúce z rozhodnutia Rady prijatého na základe tohto článku 4 ods. 2, akým je vykonávacie rozhodnutie 2023/2409, sa uplatňuje na osoby požívajúce fakultatívnu dočasnú ochranu len vtedy, ak dotknutý členský štát ku dňu prijatia tohto rozhodnutia stále využíval možnosť, ktorú mu k dispozícii podľa článku 7 ods. 1 smernice 2001/55 a článku 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382. To pritom nebol prípad Holandského kráľovstva.

75

Vo štvrtom rade vnútroštátny súd uvádza, že bez ohľadu na vyhlásenie jeho rozsudku zo 17. januára 2024 pretrvávajú v Holandsku rozdiely v judikatúre, pokiaľ ide o výklad článku 4 ods. 1 a 2 smernice 2001/55 v prípade, že členský štát ukončí fakultatívnu dočasnú ochranu, ktorú priznal podľa článku 7 ods. 1 tejto smernice. V tejto súvislosti tento súd považuje za dôležité, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu prejudiciálnu otázku položenú vnútroštátnym súdom vo veci C‑244/24 s cieľom obnoviť jednotu práva. Odpoveď na prvé dve otázky položené v tejto veci by pritom mohla viesť k tomu, že skúmanie tejto tretej otázky by bolo zbytočné.

76

Za týchto podmienok Raad van State (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 7. mája 2024 boli veci C‑244/24 a C‑290/24 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

O návrhoch na uplatnenie skráteného súdneho konania

78

Vnútroštátne súdy navrhli, aby boli tieto veci prejednané v skrátenom prejudiciálnom konaní podľa článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

79

Uznesením z 12. júna 2024, Kaduna ( C‑244/24 a C‑290/24 , EU:C:2024:491 ), predseda Súdneho dvora vyhovel týmto žiadostiam.

82

Toto poskytnutie dočasnej a okamžitej ochrany, ktoré je prejavom zásady solidarity a spravodlivého rozdelenia zodpovednosti medzi členskými štátmi pri vykonávaní azylovej politiky uvedenej v článku 80 ZFEÚ, má však, ako zdôrazňujú odôvodnenia 2 a 13, ako aj článok 2 písm. a) uvedenej smernice, výnimočnú povahu a musí byť vyhradené pre prípady hromadného prílevu vysídlených osôb (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2011, N.S. a i., C‑411/10 a C‑493/10 , EU:C:2011:865 , bod 93 ). Okrem toho priznáva jej príjemcom obmedzenejšie práva, než sú práva vyplývajúce z priznania medzinárodnej ochrany v zmysle smernice 2011/95 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2017, Slovensko a Maďarsko/Rada, C‑643/15 a C‑647/15 , EU:C:2017:631 , bod 257 ).

83

Podľa článku 5 smernice 2001/55 sa existencia hromadného prílevu vysídlených osôb konštatuje rozhodnutím Rady prijatým kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie. Toto rozhodnutie je založené najmä na preskúmaní situácie a rozsahu pohybu vysídlených osôb, ako aj na posúdení vhodnosti zavedenia dočasnej ochrany s prihliadnutím na možnosti núdzovej pomoci a opatrení na mieste alebo ich nedostatočnosť. Uvedené rozhodnutie má za následok zavedenie dočasnej ochrany vo všetkých členských štátoch viazaných smernicou 2001/55, pokiaľ ide o osobitné skupiny osôb opísané v tom istom rozhodnutí, a to od dátumu stanoveného v tomto rozhodnutí (ďalej len „povinná dočasná ochrana“).

84

Na základe článku 5 smernice 2001/55 prijala Rada 4. marca 2022 vykonávacie rozhodnutie 2022/382, ktorým konštatovala existenciu hromadného prílevu vysídlených osôb z Ukrajiny. Nadobudnutie účinnosti tohto vykonávacieho rozhodnutia v ten istý deň malo od tohto dátumu za následok zavedenie povinnej dočasnej ochrany pre kategórie osôb uvedené v článku 2 ods. 1 uvedeného vykonávacieho rozhodnutia, ako aj pre kategórie osôb uvedené v článku 2 ods. 2 toho istého vykonávacieho rozhodnutia, pokiaľ im členské štáty neposkytli primeranú ochranu podľa ich vnútroštátneho práva.

88

Treba však zdôrazniť, že podľa článku 7 ods. 1 smernice 2001/55 môžu členské štáty poskytnúť dočasnú ochranu akejkoľvek kategórii osôb, ktorá nie je uvedená v rozhodnutí Rady, ktorým sa zavádza takáto ochrana, za predpokladu, že tieto osoby boli vysídlené z rovnakých dôvodov a z rovnakej krajiny alebo regiónu pôvodu. Článok 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382/ES pripomína takúto možnosť priznanú členským štátom, pričom zdôrazňuje, že v súlade s týmto článkom 7 môžu členské štáty uvedené vykonávacie rozhodnutie uplatňovať aj na iné osoby vrátane osôb bez štátnej príslušnosti a štátnych príslušníkov tretích krajín iných ako Ukrajina s oprávneným pobytom na Ukrajine, ktorí sa nemôžu za bezpečných a stabilných podmienok vrátiť do svojej krajiny alebo regiónu pôvodu.

89

Ako vyplýva z bodov 37 až 43, 49 a 50 tohto rozsudku, holandské orgány mali pôvodne v úmysle využiť takúto možnosť rozšírením dočasnej ochrany na kategóriu štátnych príslušníkov tretích krajín a osôb bez štátnej príslušnosti, na ktorú sa v plnom rozsahu nevzťahuje článok 2 ods. 1 a 2 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382, a to na všetkých držiteľov ukrajinského povolenia na pobyt, vrátane povolenia na prechodný pobyt, platného k 23. februáru 2022, ktorí pravdepodobne opustili Ukrajinu po 26. novembri 2021, pričom sa neposudzuje, či sa môžu za bezpečných a stabilných podmienok vrátiť do svojej krajiny alebo regiónu pôvodu.

90

Tieto orgány sa však následne rozhodli na základe § 3.9a ods. 1 písm. c) nariadenia o cudzincoch z roku 2000, v znení účinnom od 19. júla 2022, obmedziť takúto ochranu na obmedzenejšiu kategóriu osôb, a to na držiteľov povolenia na trvalý pobyt na Ukrajine platného k 23. februáru 2022, v prípade ktorých je jednak pravdepodobné, že opustili Ukrajinu po 26. novembri 2021, a jednak sa nepreukázalo, že sa vrátili do svojej krajiny pôvodu po 23. februári 2022.

V prvom rade, ako bolo pripomenuté v bode 88 tohto rozsudku, článok 7 ods. 1 smernice 2001/55 oprávňuje členské štáty rozšíriť dočasnú ochranu stanovenú touto smernicou na iné kategórie osôb, ako sú osoby určené Radou, pokiaľ boli tieto osoby vysídlené z rovnakých dôvodov a z rovnakej krajiny alebo regiónu pôvodu.

94

Z toho vyplýva, že členský štát, ktorý využije možnosť ponúkanú týmto ustanovením, vykonáva právo Únie, takže nemôže priznať fakultatívnu dočasnú ochranu osobám, ktoré neboli vysídlené z rovnakých dôvodov a z rovnakej krajiny alebo regiónu pôvodu ako osoby, na ktoré sa vzťahuje povinná dočasná ochrana. Takéto konštatovanie však nebráni členským štátom priznať právo na pobyt len na základe ich vnútroštátneho práva, najmä z humanitárnych dôvodov, kategóriám osôb, ktoré nepatria do pôsobnosti uvedeného ustanovenia (pozri analogicky rozsudky z 9. novembra 2010, B a D, C‑57/09 a C‑101/09 , EU:C:2010:661 , body 116 až 118 , ako aj z 12. septembra 2024, Changu, C‑352/23 , EU:C:2024:748 , bod 48 ).

95

V druhom rade z § 3.9a ods. 1 písm. c) nariadenia o cudzincoch z roku 2000, v znení účinnom od 4. marca 2022 do 18. júla 2022, vyplýva, že holandské orgány priznali dočasnú ochranu všetkým držiteľom ukrajinského povolenia na pobyt, vrátane povolenia na prechodný pobyt, ktoré bolo platné k 23. februáru 2022, ktorí pravdepodobne opustili Ukrajinu po 26. novembri 2021, teda 90 dní pred dátumom začiatku invázie ruských ozbrojených síl na Ukrajinu, ako sa uvádza vo vykonávacom rozhodnutí 2022/382. Okrem toho toto ustanovenie nevyžadovalo, aby sa posúdilo, či sa tieto osoby môžu za bezpečných a stabilných podmienok vrátiť do svojej krajiny alebo regiónu pôvodu. Treba preto preskúmať, či holandské orgány boli na základe práva Únie oprávnené priznať všetkým týmto osobám takúto dočasnú ochranu.

99

Takýto výklad navyše potvrdzuje odôvodnenie 14 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382, ktoré nabáda členské štáty, aby zvážili rozšírenie dočasnej ochrany na osoby, ktoré utiekli z Ukrajiny krátko pred 24. februárom 2022, keď sa napätie zvyšovalo alebo ktoré sa nachádzali na území Únie tesne pred týmto dátumom a ktoré sa nemôžu vrátiť na Ukrajinu z dôvodu ozbrojeného konfliktu.

100

Na druhej strane aj podmienka stanovená v článku 7 ods. 1 smernice 2001/55, podľa ktorej osoby, ktorým bola poskytnutá fakultatívna dočasná ochrana, musia byť vysídlené z rovnakých dôvodov a z rovnakej krajiny alebo regiónu pôvodu ako osoby, ktorým bola poskytnutá povinná dočasná ochrana, je zohľadnená v rozhodnutí holandských orgánov pôvodne priznať takúto fakultatívnu dočasnú ochranu osobám bez štátnej príslušnosti a štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí mali povolenie na prechodný pobyt na Ukrajine, bez ohľadu na to, či sa mohli za bezpečných a stabilných podmienok vrátiť do svojej krajiny alebo regiónu pôvodu. V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci sa v článku 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382 medzi potenciálnymi príjemcami fakultatívnej dočasnej ochrany výslovne uvádzajú osoby bez štátnej príslušnosti a štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavali na Ukrajine a ktorí sa nemôžu za bezpečných a stabilných podmienok vrátiť do svojej krajiny alebo regiónu pôvodu, treba konštatovať, že táto kategória je v tomto článku 2 ods. 3 uvedená len ako príklad.

101

Z toho vyplýva, že článok 7 smernice 2001/55 a článok 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382 sa majú vykladať v tom zmysle, že umožňujú členskému štátu priznať fakultatívnu dočasnú ochranu štátnym príslušníkom tretích krajín alebo osobám bez štátnej príslušnosti, ktorí majú platné povolenie na prechodný pobyt na Ukrajine k 23. februáru 2022 a pravdepodobne opustili túto krajinu po 26. novembri 2021 bez toho, aby sa posúdilo, či sa títo štátni príslušníci môžu za bezpečných a stabilných podmienok vrátiť do svojej krajiny alebo regiónu pôvodu.

Podľa článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 2001/55 však Rada môže kedykoľvek rozhodnúť o ukončení povinnej dočasnej ochrany. Z tohto článku 6 vyplýva, že takéto rozhodnutie Rady sa jednak prijíma kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie a jednak sa zakladá na zistení skutočnosti, že situácia v krajine pôvodu je taká, že umožňuje bezpečný a trvalý návrat osôb, ktorým bola poskytnutá dočasná ochrana, pri náležitom rešpektovaní ľudských práv a základných slobôd a záväzkov členských štátov týkajúcich sa zákazu núteného vrátenia jednotlivca do krajiny (princíp non‑refoulement).

105

Po druhé, keďže vykonávacie rozhodnutie 2022/382 nadobudlo v súlade s jeho článkom 4 účinnosť 4. marca 2022, povinná dočasná ochrana sa najprv uplatňovala na počiatočné obdobie jedného roka do 4. marca 2023 podľa článku 4 ods. 1 smernice 2001/55. Podľa tohto posledného uvedeného ustanovenia bola táto ochrana automaticky predĺžená o dve po sebe nasledujúce obdobia šiestich mesiacov, a to najprv do 4. septembra 2023 a potom do 4. marca 2024. Napokon Rada v súlade s článkom 4 ods. 2 tejto smernice Rada predĺžila uvedenú ochranu dvakrát na obdobie jedného roka, najprv do 4. marca 2025 podľa článku 1 vykonávacieho rozhodnutia 2023/2409, potom do 4. marca 2026 podľa článku 1 vykonávacieho rozhodnutia 2024/1836.

106

109

V prvom rade treba zdôrazniť, že zo znenia článku 7 ods. 1 smernice 2001/55 vyplýva, že toto ustanovenie ponecháva na uvážení každého členského štátu rozhodnutie o uplatňovaní fakultatívnej dočasnej ochrany z dôvodov, ktoré považuje za vhodné, vrátane humanitárnych, charitatívnych alebo organizačných dôvodov. Okrem toho, ako vyplýva z bodov 93 až 101 tohto rozsudku, toto ustanovenie ponecháva členským štátom širokú mieru voľnej úvahy pri určovaní kategórií osôb, ktoré môžu využívať takúto ochranu, pod podmienkou, že tieto osoby boli vysídlené z rovnakých dôvodov a z rovnakej krajiny alebo regiónu pôvodu.

110

Vzhľadom na neexistenciu ďalších spresnení v tejto súvislosti článok 7 ods. 1 smernice 2001/55 ponecháva členským štátom voľnosť pri stanovení dátumu, od ktorého majú v úmysle priznať fakultatívnu dočasnú ochranu, za predpokladu, že tento dátum je medzi dňom, keď povinná dočasná ochrana nadobudne účinnosť, a dňom, keď prestane byť účinná.

111

V druhom rade, ako uviedol generálny advokát v bodoch 118 až 122 svojich návrhov, členské štáty si zachovávajú kontrolu nad dĺžkou trvania fakultatívnej dočasnej ochrany, ktorú chcú poskytnúť, pod podmienkou, že táto doba spadá do časového rámca zavedeného mechanizmu dočasnej ochrany, ako je definovaný na úrovni Únie. Pokiaľ totiž dočasná ochrana priznaná na základe článku 7 ods. 1 smernice 2001/55 nevyplýva z povinnosti stanovenej právom Únie, ale z autonómneho rozhodnutia členského štátu rozšíriť okruh osôb požívajúcich túto ochranu, tento členský štát musí mať možnosť odňať uvedenú ochranu aj samostatne.

115

Z toho vyplýva, že podľa článku 7 ods. 1 smernice 2001/55 sa členské štáty môžu slobodne rozhodnúť ukončiť fakultatívnu dočasnú ochranu, ktorú poskytli pred ukončením povinnej dočasnej ochrany stanovenej na úrovni Únie. Nie sú teda povinné zosúladiť dĺžku tejto fakultatívnej dočasnej ochrany s pôvodnou dĺžkou povinnej dočasnej ochrany alebo jej automatickým predĺžením, ktoré sú stanovené v článku 4 ods. 1 tejto smernice, ani s dĺžkou, ktorá prípadne vyplýva z jej voliteľného predĺženia uvedeného v článku 4 ods. 2 uvedenej smernice.

116

Rozdiely, ktoré môžu vyplývať zo skutočnosti, že každý členský štát si môže slobodne stanoviť dĺžku fakultatívnej dočasnej ochrany, ktorú zamýšľa priznať ďalším kategóriám vysídlených osôb, sú plne zlučiteľné s pôsobnosťou a cieľom článku 7 smernice 2001/55. Ako totiž vyplýva z bodov 109 až 115 tohto rozsudku, normotvorca Únie koncipoval tento článok ako fakultatívne ustanovenie, ktorého vykonanie ponecháva členským štátom priestor pre voľnú úvahu, takže rozdiely vo vnútroštátnych právnych úpravách, ktorými sa vykonáva takáto možnosť, prirodzene vyplývajú z voľby, ktorú urobil tento normotvorca [pozri analogicky rozsudok z 12. decembra 2019, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Zlúčenie rodiny – Sestra utečenca), C‑519/18 , EU:C:2019:1070 , bod 57 a citovaná judikatúra].

117

Vo štvrtom rade, hoci je pravda, že prijatím smernice 2001/55 normotvorca Únie vykonal právomoc, ktorú mu priznáva článok 63 bod 2 písm. a) a b) ES [teraz článok 78 ods. 2 písm. c) ZFEÚ], ktorá je spoločnou právomocou, ako to potvrdzuje článok 4 ods. 2 písm. j) ZFEÚ, nič to nemení na tom, že prostredníctvom článku 7 tejto smernice tento normotvorca výslovne ponechal členským štátom možnosť určiť alebo neurčiť osoby, ktoré nad rámec osôb určených Radou môžu využívať práva vyplývajúce z uvedenej smernice.

121

Článok 2 ods. 3 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382 sa preto vzťahuje na osoby, ktorým bola poskytnutá fakultatívna dočasná ochrana len v rozsahu, v akom dotknutý členský štát túto ochranu neukončil, a predĺženie dočasnej ochrany stanovené v článku 1 vykonávacieho rozhodnutia 2023/2409 je pre členské štáty záväzné, len pokiaľ ide o osoby, ktorým bola poskytnutá povinná dočasná ochrana.

122

Skutočnosť, že článok 1 vykonávacieho rozhodnutia 2023/2409 odkazuje na všetky osoby uvedené v článku 2 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382, pričom nevylučuje osoby, na ktoré sa vzťahuje odsek 3 tohto posledného uvedeného článku, treba preto chápať v tom zmysle, že osoby, ktorým členský štát poskytol fakultatívnu dočasnú ochranu, v zásade požívajú všetky práva vyplývajúce zo smernice 2001/55 do 4. marca 2025, pokiaľ sa tento členský štát zdrží predčasného ukončenia tejto ochrany.

123

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že právo Únie v zásade oprávňuje členský štát odňať poskytnutú fakultatívnu dočasnú ochranu pred dátumom, ku ktorému prestala byť účinná povinná dočasná ochrana.

127

Smernica 2001/55 tak zabezpečuje najmä zachovanie účinnej možnosti štátnych príslušníkov tretích krajín a osôb bez štátnej príslušnosti, ktorým bola poskytnutá dočasná ochrana, získať po primeranom posúdení ich individuálnej situácie medzinárodnú ochranu, pričom im okamžite zaručuje ochranu menšieho rozsahu, tak ako sa uvádza v bode 82 tohto rozsudku.

128

Bolo by preto v rozpore s týmto cieľom a potrebným účinkom smernice 2001/55, ak by posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú títo štátni príslušníci tretích krajín a tieto osoby bez štátnej príslušnosti prípadne podali a o ktorej ešte nebolo rozhodnuté, nebolo ukončené po uplynutí fakultatívnej dočasnej ochrany pri prísnom dodržaní požiadaviek vyplývajúcich zo smernice 2013/32.

129

Okrem toho po skončení fakultatívnej dočasnej ochrany nemožno týmto štátnym príslušníkom tretích krajín a týmto osobám bez štátnej príslušnosti brániť v tom, aby účinne uplatnili svoje právo podať žiadosť o medzinárodnú ochranu, čo predstavuje podstatnú etapu v konaní o priznaní tejto ochrany [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2020, Komisia/Maďarsko (Prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu), C‑808/18 , EU:C:2020:1029 , bod 99 ].

Pokiaľ ide po druhé o zásadu legitímnej dôvery, ktorej sa dovoláva Komisia, treba pripomenúť, že právo odvolávať sa na túto zásadu sa vzťahuje na každú osobu podliehajúcu súdnej právomoci, u ktorej správny orgán vyvolal odôvodnené očakávania z dôvodu presných ubezpečení, ktoré jej poskytol. V každom prípade na zásadu ochrany legitímnej dôvery sa nemožno odvolávať proti určitému ustanoveniu práva Únie a konanie vnútroštátneho orgánu povereného uplatňovaním práva Únie, ktoré je v rozpore s týmto právom, nemôže vyvolať u osoby podliehajúcej súdnej právomoci legitímnu dôveru, že môže získať priaznivejšie zaobchádzanie odporujúce právu Únie. Prax členského štátu, ktorá je v rozpore s právnou úpravou Únie, totiž nemôže vyvolať u jednotlivca, ktorý využíva takto vzniknutú situáciu, legitímnu dôveru (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. júna 2012, Association nationale d’assistance aux frontières pour les étrangers, C‑606/10 , EU:C:2012:348 , bod 81 , ako aj zo 17. novembra 2022, Avicarvil Farms, C‑443/21 , EU:C:2022:899 , body 39 až 41 a citovanú judikatúru).

132

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry jednotlivci nemôžu legitímne očakávať, že bude zachovaný existujúci stav, ktorý môže byť zmenený v rámci voľnej úvahy inštitúcií Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. mája 2023, Kapniki A. Michailidis, C‑99/22 , EU:C:2023:382 , bod 29 a citovanú judikatúru).

133

V prejednávanej veci, ako bolo zdôraznené v bodoch 104 a 111 tohto rozsudku, na jednej strane z článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 2001/55 jednak vyplýva, že Rada môže kedykoľvek ukončiť povinnú dočasnú ochranu, a na druhej strane z článku 7 tejto smernice vyplýva, že členské štáty nemôžu ďalej poskytovať fakultatívnu dočasnú ochranu, ktorú prípadne zaviedli po dátume, keď sa skončila povinná dočasná ochrana. Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci holandské orgány nemohli osobám požívajúcim fakultatívnu dočasnú ochranu poskytnúť iné konkrétne ubezpečenia v súlade s právom Únie, pokiaľ ide o minimálnu dĺžku tejto ochrany, než je ubezpečenie, že tieto orgány sa zaviazali neukončiť fakultatívnu dočasnú ochranu predtým, ako prestane byť účinná povinná dočasná ochrana.

Svojimi prvými dvoma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd vo veci C‑244/24 v podstate pýta Súdneho dvora, či sa má článok 6 smernice 2008/115 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby bolo voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa oprávnene zdržiava na území členského štátu na základe možnosti tohto štátu priznať mu fakultatívnu dočasnú ochranu, vydané rozhodnutie o návrate predtým, ako táto ochrana skončí, keď sa javí, že uvedená ochrana prestane byť účinná k blízkemu dátumu a účinky tohto rozhodnutia sú pozastavené až do tohto dátumu.

137

V prvom rade treba pripomenúť, že podľa článku 2 ods. 1 smernice 2008/115 sa táto smernica uplatňuje na každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu. Z uvedeného vyplýva, že pôsobnosť tejto smernice je definovaná len odkazom na situáciu nelegálneho pobytu, v ktorej sa nachádza štátny príslušník tretej krajiny, nezávisle od dôvodov tejto situácie alebo opatrení, ktoré môžu byť voči tomuto štátnemu príslušníkovi prijaté (rozsudok zo 17. októbra 2024, Ararat, C‑156/23 , EU:C:2024:892 , body 31 a 32 , ako aj citovaná judikatúra).

138

V dôsledku toho môže členský štát prijať rozhodnutie o návrate v zmysle článku 6 smernice 2008/115 len vo vzťahu k štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na jeho území zdržiava nelegálne [pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16 , EU:C:2018:465 , body 37 , 38 a 59 , ako aj z 9. novembra 2023, Odbor azylové a migrační politiky MV (Pôsobnosť smernice o návrate), C‑257/22 , EU:C:2023:852 , bod 39 ].

142

Na jednej strane totiž z článku 3 ods. 1 nariadenia 2018/1860 vyplýva, že každé rozhodnutie o návrate musí byť hneď po jeho prijatí bezodkladne predmetom zápisu dotknutého členského štátu v SIS na účely „overenia splnenia povinnosti návratu a na podporu výkonu rozhodnutí o návrate“, a to aj vtedy, ak toto rozhodnutie nemá okamžitý účinok. V tomto poslednom uvedenom prípade sa pritom dotknutá osoba ku dňu tohto zápisu ešte oprávnene zdržiava na území tohto členského štátu a môže uplatniť právo cestovať do iných členských štátov.

143

Na druhej strane by takéto predčasné rozhodnutie o návrate prijal príslušný vnútroštátny orgán bez toho, aby mohol zohľadniť akúkoľvek zmenu okolností, ktorá nastane medzi prijatím tohto rozhodnutia a ukončením oprávneného pobytu dotknutej osoby a ktorá by mala významný vplyv na posúdenie situácie tejto osoby z hľadiska smernice 2008/115, najmä jej článku 5.

144

Napokon treba spresniť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí holandská vláda, prijatie rozhodnutia o návrate v rozpore s hmotnoprávnou požiadavkou pripomenutou v bode 140 tohto rozsudku nepredstavuje porušenie procesnej povinnosti, akou je právo byť vypočutý, o ktoré išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 10. septembra 2013, G. a R. ( C‑383/13 PPU , EU:C:2013:533 ). Porušenie takejto hmotnoprávnej požiadavky teda musí byť sankcionované, pričom nie je potrebné skúmať, či príslušný orgán mohol dospieť k inému rozhodnutiu, ak by sa nedopustil tejto nezrovnalosti.

148

Takýto záver nie je v rozpore s ustanoveniami smernice 2001/55, ktoré sa osobitne venujú návratu.

149

Článok 20 tejto smernice tak uvádza, že po skončení dočasnej ochrany uplatnia členské štáty všeobecné zákony o ochrane a zákony o cudzincoch bez toho, aby boli dotknuté „články 21, 22 a 23“ uvedenej smernice. Týmito článkami pritom nie je dotknutá zásada, že rozhodnutie o návrate v zmysle smernice 2008/115, ktorým sa dotknutej osobe ukladá povinnosť opustiť územie Únie, možno prijať len voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátnej príslušnosti s neoprávneným pobytom.

150

V každom prípade treba zdôrazniť, že podľa článku 4 ods. 2 smernice 2008/115 sa táto smernica uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek ustanovenia acquis Spoločenstva v oblasti prisťahovalectva a azylu, vrátane ustanovení smernice 2001/55, pokiaľ sa tieto ustanovenia pre štátneho príslušníka tretej krajiny ukážu priaznivejšie. To pritom nie je prípad ustanovenia, ktoré oprávňuje členské štáty prijať rozhodnutia o návrate vopred.

154

Ďalej pobyt všetkých osôb, ktorým bola priznaná fakultatívna dočasná ochrana, sa na území dotknutého členského štátu nestane automaticky neoprávneným odo dňa ukončenia tejto ochrany. Niektoré z týchto osôb tak môžu najmä podať žiadosť o medzinárodnú ochranu a z tohto dôvodu mať v zásade právo zdržiavať sa na území dotknutého členského štátu, pričom toto právo bráni tomu, aby bolo voči nim prijaté rozhodnutie o návrate, a to prinajmenšom dovtedy, kým sa nerozhodne o ich žiadosti [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2021, Komisia/Maďarsko (Kvalifikácia pomoci žiadateľom o azyl ako trestný čin), C‑821/19 , EU:C:2021:930 , bod 137 ].

155

Okrem toho, hoci je pravda, že štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti má právo pred prijatím rozhodnutia o návrate, ktoré sa ho týka, vyjadriť svoj názor na zákonnosť svojho pobytu, na prípadné uplatnenie článku 5 a článku 6 ods. 2 až 5 smernice 2008/115, ako aj na podmienky jej návratu, dotknutý členský štát môže vypočuť túto osobu ku dňu, keď sa ešte nezdržiava na jeho území neoprávnene, pokiaľ nie je ohrozená možnosť tejto osoby predložiť svoje pripomienky užitočným a účinným spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. novembra 2014, Mukarubega, C‑166/13 , EU:C:2014:2336 , body 69 až 71 , a z 11. decembra 2014, Boudjlida, C‑249/13 , EU:C:2014:2431 , bod 68 ).

156

Napokon, hoci cieľom smernice 2008/115 je zavedenie účinnej politiky odsunu a repatriácie, takže odsun neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny musí v zásade predstavovať pre členské štáty prioritu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2013, G. a R., C‑383/13 PPU , EU:C:2013:533 , bod 43 ), nič to nemení na tom, že tieto členské štátny musia tiež dbať na dodržiavanie hmotnoprávnych a procesných požiadaviek, ktoré im vyplývajú z práva Únie, aby títo štátni príslušníci boli vrátení humánnym spôsobom pri úplnom dodržaní ich základných práv, ako aj ich dôstojnosti [pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. apríla 2023, M. D. (Zákaz vstupu do Maďarska), C‑528/21 , EU:C:2023:341 , bod 72 ].

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

1.

Články 4 a 7 smernice Rady 2001/55/ES z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nebránia tomu, aby členský štát, ktorý poskytol dočasnú ochranu iným kategóriám osôb, než sú osoby uvedené v článku 2 ods. 1 a 2 vykonávacieho rozhodnutia Rady (EÚ) 2022/382 zo 4. marca 2022, ktorým sa konštatuje skutočnosť, že došlo k hromadnému prílevu vysídlených osôb z Ukrajiny v zmysle článku 5 smernice 2001/55/ES, a zavádza sa dočasná ochrana, odňal týmto kategóriám osôb dočasnú ochranu počas trvania tejto ochrany, o ktorej rozhodla Rada Európskej únie podľa článku 4 ods. 2 tejto smernice. Tento členský štát môže odňať dočasnú ochranu, ktorú poskytol uvedeným kategóriám osôb, k dátumu, ktorý predchádza dňu, keď dočasná ochrana, o ktorej rozhodla Rada, prestane byť účinná, najmä pokiaľ uvedený členský štát nenaruší ciele ani potrebný účinok smernice 2001/55 a rešpektuje všeobecné zásady práva Únie.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.