C-245/24

„Lukoil Bulgaria“ EOOD,

„Lukoil Neftohim Burgas“ AD

proti

Komisija za zaštita na konkurencijata,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predseda tretej komory C. Lycourgos, sudcovia O. Spineanu‑Matei (spravodajkyňa), S. Rodin, S. Gervasoni a N. Fenger,

–

Komisija za zaštita na konkurencijata, v zastúpení: M. Goranova, N. Minčeva a Y. Nenkova,

–

bulharská vláda, v zastúpení: T. Mitova, R. Stojanov a T. Cingileva, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: F. Castillo de la Torre, V. Hitrovs, E. Rousseva a C. Sjödin, splnomocnení zástupcovia,

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťami „Lukoil Bulgaria“ EOOD (ďalej len „Lukoil Bulgaria“) a „Lukoil Neftohim Burgas“ AD (ďalej len „Lukoil Burgas“), ktoré patria do hospodárskej skupiny Lukoil (ďalej len „skupina Lukoil“), na jednej strane a Komisija za zaštita na konkurencijata (Komisia na ochranu hospodárskej súťaže, Bulharsko) (ďalej len „bulharský orgán na ochranu hospodárskej súťaže“) na druhej strane vo veci platnosti rozhodnutia č. 332 zo 4. apríla 2023 (ďalej len „rozhodnutie bulharského orgánu na ochranu hospodárskej súťaže“), ktorým tento orgán konštatoval, že na trhu so skladovaním pohonných hmôt do motorových vozidiel (ďalej len „pohonné hmoty“) v Bulharsku sa tieto spoločnosti dopustili zneužitia dominantného postavenia, ktoré je zakázané tak článkom 102 ZFEÚ, ako aj zodpovedajúcimi ustanoveniami práva tohto členského štátu.

Právny rámec

Právo Únie

3

Článok 102 ZFEÚ stanovuje:

„Akékoľvek zneužívanie dominantného postavenia na vnútornom trhu či jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikmi sa zakazuje ako nezlučiteľné s vnútorným trhom, ak sa tým môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

uplatňovanie nerovnakých podmienok voči obchodným partnerom pri rovnakých plneniach, čím ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú;

d)

podmieňovanie uzatvárania zmlúv prijatím dodatočných záväzkov, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto zmlúv.“

Bulharské právo

4

Ustanovenie článku 21 Zakon za zaštita na konkurencijata (zákon o ochrane hospodárskej súťaže) (DV č. 102 z 28. novembra 2008, ďalej len „ZZK“) stanovuje:

neodôvodnené odmietnutie dodať tovar alebo poskytnúť službu skutočnému alebo potenciálnemu zákazníkovi s cieľom brániť jeho obchodnej činnosti.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

5

Žalobkyne vo veci samej sú dve spoločnosti so sídlom v Bulharsku patriace do skupiny Lukoil, ktorej činnosť v tomto členskom štáte sa datuje od roku 1995, kedy došlo k privatizácii subjektu Neftohimičeski kombinat Burgas (petrochemický kombinát Burgas, Bulharsko). Tento subjekt vo forme štátneho podniku začal v priebehu roku 1963 svoju činnosť – tým, že najprv prevádzkoval rafinériu v Burgase (Bulharsko) – v ropnom a petrochemickom priemysle, pre ktorú následne disponoval dopravnou a skladovacou infraštruktúrou pozostávajúcou z troch ropovodov, ako aj zo siedmich ropných skladov a ropných terminálov.

6

Na základe zmluvy o privatizácii uzavretej 12. októbra 1999 previedla Bulharská republika na skupinu Lukoil 58 % základného imania spoločnosti, ktorá bola právnym nástupcom petrochemického kombinátu Burgas. Táto skupina sa tak stala vlastníkom dopravnej a skladovacej infraštruktúry prevádzkovanej touto spoločnosťou. Dekrétom č. 181 z 20. júla 2009 Bulharská republika vyhlásila, že prístav Burgas vrátane prístavného terminálu Rosenec (Bulharsko), s ktorým je prepojený, ako aj ropovody, ktoré k nemu vedú, predstavujú strategické zariadenia ako zariadenia a činnosti dôležité pre národnú bezpečnosť.

10

Podľa Administrativen săd Sofija‑oblast (Správny súd Sofia‑okolie, Bulharsko), vnútroštátneho súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, z rozhodnutia bulharského orgánu na ochranu hospodárskej súťaže vyplýva, že skupina Lukoil je najväčším prevádzkovateľom daňového skladu na skladovanie pohonných hmôt, ako aj prvým hospodárskym subjektom na veľkoobchodnom a maloobchodnom trhu s týmito výrobkami v Bulharsku. Disponuje jedinečnou dopravnou a skladovacou infraštruktúrou v tomto členskom štáte, ktorá uľahčuje obchodovanie s produktmi spoločnosti Lukoil Burgas.

11

Podľa tohto rozhodnutia sa Lukoil Bulgaria a Lukoil Burgas v období od 1. januára 2016 do 31. marca 2021 (ďalej len „obdobie porušovania“) dopustili viacerých jednotlivých foriem zneužitia dominantného postavenia so spoločným protisúťažným cieľom, keď iným výrobcom alebo dovozcom pohonných hmôt odmietli prístup k dopravnej a skladovacej infraštruktúre, ktorú prevádzkujú. Okrem iného došlo z ich strany k tomu, že podnikom v postavení tretích strán odmietli prístup do daňových skladov, ktoré sú v ich správe (ďalej len „pozemné sklady“), ku skladom nachádzajúcim sa v prístavných termináloch Rosenec a Varna (Bulharsko) (ďalej len „námorné sklady“), ako aj k ropovodom.

12

Bulharský orgán na ochranu hospodárskej súťaže konštatoval, že z dôvodu rozmanitej povahy týchto infraštruktúr a ich odlišných režimov vlastníctva treba niektoré z týchto správaní kvalifikovať ako „neodôvodnené odmietnutie dodať tovar alebo poskytnúť službu“ v zmysle článku 21 bodu 5 ZZK, zatiaľ čo iné treba kvalifikovať ako „obmedzovanie výroby, obchodu a technického rozvoja na úkor spotrebiteľov“ v zmysle článku 21 bodu 2 ZZK. Vzhľadom na to, že tieto konania boli súčasťou spoločnej stratégie skupiny Lukoil, tento orgán ich posúdil ako jediné porušenie tak článku 102 ods. 2 písm. b) ZFEÚ, ako aj článku 21 bodov 2 a 5 ZZK, pričom uvedený orgán uviedol, že porušenie podľa bodu 5 tohto článku 21 je osobitným prípadom všeobecného porušenia podľa bodu 2 uvedeného článku 21.

V druhom rade vnútroštátny súd uvádza, že z rozhodnutia bulharského orgánu na ochranu hospodárskej súťaže vyplýva, že tento orgán konštatoval, že podmienky uvedené v rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner ( C‑7/97 , ďalej len rozsudok Bronner, EU:C:1998:569 ), ktoré musia byť splnené na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že odmietnutie prístupu ku kľúčovej infraštruktúre predstavuje zneužitie dominantného postavenia, sa neuplatňujú na infraštruktúru dominantného podniku, ktorý nie je vlastníkom tejto infraštruktúry alebo ktorý neznášal náklady na jej vybudovanie. Podľa tohto orgánu sa teda tieto podmienky neuplatňujú v prípade, že dominantný podnik – tak ako v prejednávanej veci – získal kľúčovú infraštruktúru zo strany štátu a investície uskutočnené týmto podnikom neboli v rozpore s verejným záujmom. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že výstavba všetkých námorných skladov, pozemných skladov, s výnimkou skladov v Ilijanci (Bulharsko) a Roussé (Bulharsko), a ropovodov, ku ktorým Lukoil Burgas a Lukoil Bulgaria odmietli poskytnúť prístup počas obdobia porušovania, bola financovaná z verejných prostriedkov. Okrem toho podľa uvedeného rozhodnutia v nadväznosti na novelizáciu právnej úpravy týkajúcej sa spotrebných daní a daňových skladov, účinnú od 18. septembra 2020, bola Lukoil Bulgaria ako oprávnený prevádzkovateľ daňového skladu povinná od 23. decembra 2020 zabezpečiť prístup nezávislých tretích strán k minimálne 15 % skladovacej kapacity, ktorou disponovala vo všetkých svojich zariadeniach, s výnimkou ropovodov spájajúcich Burgas so Sofiou (Bulharsko).

19

Za týchto okolností Administrativen săd Sofija‑oblast (Správny súd Sofia‑okolie) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Ak vnútroštátny orgán na ochranu hospodárskej súťaže zistil rôzne formy správania, z ktorých niektoré boli kvalifikované ako zamietnutie prístupu ku kľúčovému zariadeniu a iné ako obmedzenie obchodu, ale ktoré boli spojené do celkovej stratégie podniku, je prípustné konštatovať jediné porušenie článku 102 ZFEÚ alebo treba konštatovať samostatné porušenia, ktoré sú kvalifikované ako zamietnutie prístupu ku kľúčovému zariadeniu a obmedzenie obchodu?

2.

Mal by vnútroštátny orgán [na ochranu hospodárskej súťaže] vylúčiť uplatnenie kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bronner, pokiaľ ide o údajné porušenie článku 102 ZFEÚ vo forme odmietnutia dodávať, vo všetkých prípadoch, keď podnik v dominantnom postavení získal vo vzťahu ku kľúčovej infraštruktúre (essential facility) verejné prostriedky (na základe privatizačnej zmluvy/koncesie), alebo je nutné posúdiť výšku investície, vykonávanie privatizačnej zmluvy/koncesie (na základe ktorej bola kľúčová infraštruktúra nadobudnutá) a otázku, či bola investícia uskutočnená v súvislosti s vykonávaním investičnej zmluvy/koncesie alebo z vlastnej iniciatívy?

V súlade s ustálenou judikatúrou v rámci konania zakotveného v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku uvedeného, ak sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudky z 21. apríla 1988, Pardini, 338/85 , EU:C:1988:194 , bod 8 , ako aj z 22. októbra 2024, Kolin Inșaat Turizm Sanayi ve Ticaret, C‑652/22 , EU:C:2024:910 , bod 36 a citovaná judikatúra).

22

Z uvedeného vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu predloženom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 9. septembra 2021, GE Auto Service Leasing, C‑294/20 , EU:C:2021:723 , bod 40 a citovaná judikatúra).

23

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na výklad článku 102 ZFEÚ z dôvodu pochybností, ktoré uvádza, pokiaľ ide po prvé o informácie a dôkazy, ktoré mal bulharský orgán na ochranu hospodárskej súťaže zhromaždiť na účely preukázania existencie porušenia tohto ustanovenia spočívajúceho v tom, že podnik v dominantnom postavení odmietol poskytnúť svojim konkurentom prístup k infraštruktúre dopravy a skladovania ropných produktov, ktoré sú pod jeho kontrolou (prvá otázka), a pokiaľ ide po druhé o uplatnenie judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Bronner (druhá a tretia otázka) na takúto situáciu. Tento súd v tejto súvislosti uvádza presné dôvody, ktoré ho viedli k tomu, že Súdnemu dvoru položil prejudiciálne otázky.

26

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zavedeného článkom 267 ZFEÚ, prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť prejednávaný spor. Z tohto hľadiska prináleží Súdnemu dvoru v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené (rozsudky zo 17. júla 1997, Krüger, C‑334/95 , EU:C:1997:378 , body 22 a 23 , ako aj z 29. apríla 2025, Prezydent Miasta Mielca, C‑453/23 , EU:C:2025:285 , bod 38 a citovaná judikatúra).

27

Podľa informácií vnútroštátneho súdu bulharský orgán na ochranu hospodárskej súťaže konštatoval, že počas celého obdobia porušovania Lukoil Bulgaria a Lukoil Burgas odmietali poskytnúť tretím stranám prístup k infraštruktúre dopravy a skladovania pohonných hmôt, ktoré sú pod ich kontrolou a ktoré pozostávajú z pozemných skladov, námorných skladov a ropovodov. Hoci tento orgán konštatoval existenciu jediného porušenia článku 102 druhého odseku písm. b) ZFEÚ, vo svojom rozhodnutí uviedol, že každý z týchto troch druhov odmietnutia prístupu patrí medzi konania, ktoré možno kvalifikovať buď ako obmedzenia obchodu v zmysle článku 21 bodu 2 ZZK, alebo ako neodôvodnené odmietnutie prístupu k službe v zmysle článku 21 bodu 5 ZZK.

28

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania tiež vyplýva, že vnútroštátny súd sa pýta, či bol bulharský orgán na ochranu hospodárskej súťaže povinný konštatovať, že podmienky článku 102 ZFEÚ boli splnené v prípade každého z porušení uvedených v článku 21 bodoch 2 a 5 ZZK, alebo či sa mohol obmedziť na konštatovanie existencie jediného porušenia článku 102 ZFEÚ vo vzťahu ku všetkým týmto konaniam.

31

Takýmto správaním je konanie, ktoré na trhu, kde je miera hospodárskej súťaže už oslabená práve z dôvodu prítomnosti jedného alebo viacerých podnikov v dominantnom postavení, bráni udržaniu stupňa hospodárskej súťaže, ktorý na trhu existuje, alebo rozvoju tejto hospodárskej súťaže prostredníctvom použitia iných prostriedkov než tých, ktorými sa riadi hospodárska súťaž medzi podnikmi na základe kvality [rozsudok z 10. septembra 2024, Google a Alphabet/Komisia (Google Shopping), C‑48/22 P , EU:C:2024:726 , bod 88 , ako aj citovaná judikatúra].

32

Cieľom článku 102 ZFEÚ však nie je ani zabrániť podniku, aby vlastnou zásluhou nadobudol dominantné postavenie na trhu alebo na viacerých trhoch, ani zabezpečiť, aby konkurenčné podniky, ktoré sú menej efektívne ako podnik v dominantnom postavení, zostali na trhu (rozsudok z 21. decembra 2023, European Superleague Company, C‑333/21 , EU:C:2023:1011 , bod 126 a citovaná judikatúra).

33

Naopak, hospodárska súťaž zo svojej podstaty môže viesť k zániku alebo marginalizácii konkurenčných podnikov, ktoré sú menej efektívne, a teda menej zaujímavé pre spotrebiteľov najmä z pohľadu cien, výroby, výberu, kvality alebo inovácií (rozsudok z 21. decembra 2023, European Superleague Company, C‑333/21 , EU:C:2023:1011 , bod 127 a citovaná judikatúra).

Okrem správania, ktorého skutočným alebo potenciálnym účinkom je obmedzenie hospodárskej súťaže vylúčením rovnako efektívnych konkurenčných podnikov z relevantného trhu alebo trhov, možno za „zneužitie dominantného postavenia“ považovať aj správanie, o ktorom sa preukázalo, že jeho skutočným alebo potenciálnym účinkom, či dokonca cieľom, je zabrániť v predbežnom štádiu zavedením prekážok vstupu alebo použitím iných opatrení na uzavretie trhu alebo iných prostriedkov, ako sú tie, ktorými sa riadi hospodárska súťaž, potenciálne konkurenčným podnikom v samotnom prístupe na tento trh, resp. trhy, a tým zabrániť rozvoju hospodárskej súťaže na nich na úkor spotrebiteľov obmedzením výroby, vývoja alternatívnych výrobkov alebo služieb, prípadne inovácií (rozsudok z 21. decembra 2023, European Superleague Company, C‑333/21 , EU:C:2023:1011 , bod 131 a citovaná judikatúra).

37

Súdny dvor už rozhodol, že zoznam postupov a konaní uvedených v článku 102 ZFEÚ nie je taxatívny, a teda že v rámci výpočtu zneužívajúcich postupov uvedeného v tomto ustanovení nie sú stanovené všetky spôsoby zneužívania dominantného postavenia, ktoré právo Únie zakazuje (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. februára 1973, Europemballage a Continental Can/Komisia, 6/72 , EU:C:1973:22 , bod 26 , ako aj zo 16. marca 2023, Towercast, C‑449/21 , EU:C:2023:207 , bod 46 ).

38

V prejednávanej veci vnútroštátny súd rozhoduje o spore týkajúcom sa jednostranného konania dvoch spoločností patriacich do toho istého podniku, ktoré boli individuálne sankcionované, a to v podstate z toho dôvodu, že odmietli poskytnúť prístup k viacerým zariadeniam pod ich kontrolou, ktoré spoločne tvoria na relevantnom trhu kľúčovú infraštruktúru. V dôsledku uvedeného sa spoločnostiam Lukoil Bulgaria a Lukoil Burgas preto vytýka, že sa z hľadiska článku 102 ZFEÚ dopustili rovnakého druhu zneužívajúceho správania, a nie odlišných druhov správania.

42

Na prvú otázku treba preto odpovedať tak, že článok 102 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby orgán na ochranu hospodárskej súťaže mohol dospieť k záveru, že konanie dvoch spoločností, ktoré sú súčasťou toho istého podniku v dominantnom postavení, spočívajúce podľa tohto orgánu v odmietnutí poskytnúť prístup k zariadeniam, ktoré sa dostali pod ich kontrolu – pričom tieto zariadenia sú súčasťou jednej kľúčovej infraštruktúry, ktorá je pod kontrolou tohto podniku –, a v obmedzení obchodu v tejto súvislosti predstavuje zneužitie takéhoto dominantného postavenia, uvedený orgán nie je povinný konštatovať, že podmienky článku 102 ZFEÚ sú splnené tak vo vzťahu ku konaniu kvalifikovanému ako odmietnutie prístupu k takýmto zariadeniam, ako aj vo vzťahu ku konaniu kvalifikovanému ako obmedzenia obchodu, a to za predpokladu, že vie preukázať, že tieto podmienky sú splnené v súvislosti s celkovým zneužívajúcim správaním, ktoré sa tomuto podniku vytýka.

O druhej a tretej otázke

43

Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 102 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že podmienky stanovené v bode 41 rozsudku Bronner, na základe splnenia ktorých sa dá usudzovať, že odmietnutie poskytnúť prístup k infraštruktúre môže predstavovať zneužitie dominantného postavenia, sa neuplatňujú v prípade, že túto infraštruktúru nevybudoval podnik v dominantnom postavení pre potreby svojich vlastných činností, ale vybudovali ju orgány verejnej moci, a buď na ňu štát tomuto podniku udelil koncesiu na služby, alebo ju tento podnik nadobudol na základe privatizácie.

47

Konštatovanie, podľa ktorého podnik v dominantnom postavení zneužil svoje postavenie z dôvodu, že odmietol uzavrieť zmluvu s konkurentom, má totiž za následok to, že tento podnik je nútený zmluvu s týmto konkurentom uzavrieť. Takáto povinnosť pritom významne zasahuje do zmluvnej slobody a do práva podniku v dominantnom postavení vlastniť majetok, keďže podnik, hoci aj v dominantnom postavení, môže v zásade stále slobodne odmietnuť uzavrieť zmluvu a využívať infraštruktúru, ktorú vybudoval, pre svoje vlastné potreby [rozsudky z 25. marca 2021, Deutsche Telekom/Komisia, C‑152/19 P , EU:C:2021:238 , bod 46 , ako aj z 10. septembra 2024, Google a Alphabet/Komisia (Google Shopping), C‑48/22 P , EU:C:2024:726 , bod 91 ].

48

50

Pokiaľ ide konkrétne o kritérium, podľa ktorého musí podnik v dominantnom postavení infraštruktúru vlastniť, cieľom tohto kritéria je obmedziť uplatnenie podmienok stanovených v bode 41 rozsudku Bronner na situácie, v ktorých na účely dosiahnutia spravodlivej rovnováhy medzi existujúcimi záujmami treba venovať osobitnú pozornosť právu vlastniť majetok alebo úrovni kontroly ekvivalentnej kontrole, ktorú má podnik v dominantnom postavení a na základe ktorej môže tento podnik odmietnuť prístup tretích strán k tejto infraštruktúre. Vzhľadom na to, že podnik v dominantnom postavení má vo vzťahu k uvedenej infraštruktúre rozhodovaciu autonómiu obmedzenú právomocami alebo povinnosťami uloženými zákonmi, inými právnymi predpismi alebo zmluvami, ktoré mu zakazujú, aby tretím osobám odmietol prístup k tejto infraštruktúre, tento podnik nemožno považovať za podnik, ktorý danú infraštruktúru vlastní, a preto sa tento podnik nenachádza v situácii, ktorá by bola porovnateľná so situáciou vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Bronner.

51

Vo všetkých týchto prípadoch musí spravodlivá rovnováha medzi hospodárskou súťažou a právami podniku v dominantnom postavení ku kľúčovej infraštruktúre odrážať obmedzenia týchto práv, vyplývajúce predovšetkým zo zásahu orgánov verejnej moci. Práve z tohto dôvodu už Súdny dvor rozhodol, že ak má podnik v dominantnom postavení povinnosť na základe právnych predpisov poskytnúť prístup k svojej infraštruktúre, podmienky stanovené v bode 41 rozsudku Bronner sa neuplatňujú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2023, Lietuvos geležinkeliai/Komisia, C‑42/21 P , EU:C:2023:12 , bod 89 ).

55

Naproti tomu v prípade existencie takejto plnej rozhodovacej autonómie nemožno usudzovať, že skutočnosť, že infraštruktúra bola vytvorená alebo vybudovaná orgánmi verejnej moci alebo z verejných prostriedkov, stačí na to, aby sa v každom prípade vylúčilo uplatnenie podmienok uvedených v bode 41 rozsudku Bronner. Ako totiž v podstate uviedla generálna advokátka v bode 53 svojich návrhov, keďže túto infraštruktúru nadobudol podnik v dominantnom postavení za cenu a za podmienok, ktoré boli v súlade s pravidlami hospodárskej súťaže, možno ju postaviť na roveň infraštruktúre vytvorenej alebo vybudovanej týmto podnikom. Naopak, ak sa preukáže, že privatizačný proces nebol schopný zaručiť, aby boli ceny a podmienky nadobudnutia v súlade s pravidlami hospodárskej súťaže, takéto postavenie na roveň by muselo byť vylúčené.

56

Analogicky platí, že ak podnik v dominantnom postavení bez toho, aby bol vlastníkom dotknutej infraštruktúry, disponuje výlučnými právami, ktoré tomuto podniku priznávajú rozhodovaciu autonómiu umožňujúcu tomuto podniku, aby mal plnú kontrolu nad prístupom k tejto infraštruktúre, danú infraštruktúru treba postaviť na roveň infraštruktúre, ktorú tento podnik vlastní. Okrem toho, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 65 svojich návrhov, pokiaľ podnik v dominantnom postavení nadobudol tieto výlučné práva k uvedenej infraštruktúre za cenu a za podmienok, ktoré boli v súlade s pravidlami hospodárskej súťaže, túto infraštruktúru možno postaviť na roveň infraštruktúre vytvorenej alebo vybudovanej týmto podnikom.

1.

Článok 102 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby orgán na ochranu hospodárskej súťaže mohol dospieť k záveru, že konanie dvoch spoločností, ktoré sú súčasťou toho istého podniku v dominantnom postavení, spočívajúce podľa tohto orgánu v odmietnutí poskytnúť prístup k zariadeniam, ktoré sa dostali pod ich kontrolu – pričom tieto zariadenia sú súčasťou jednej kľúčovej infraštruktúry, ktorá je pod kontrolou tohto podniku –, a v obmedzení obchodu v tejto súvislosti predstavuje zneužitie takéhoto dominantného postavenia, uvedený orgán nie je povinný konštatovať, že podmienky článku 102 ZFEÚ sú splnené tak vo vzťahu ku konaniu kvalifikovanému ako odmietnutie prístupu k takýmto zariadeniam, ako aj vo vzťahu ku konaniu kvalifikovanému ako obmedzenia obchodu, a to za predpokladu, že vie preukázať, že tieto podmienky sú splnené v súvislosti s celkovým zneužívajúcim správaním, ktoré sa tomuto podniku vytýka.

2.

Článok 102 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že podmienky stanovené v bode 41 rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner ( C‑7/97 , EU:C:1998:569 ), na základe ktorých je možné usudzovať, že odmietnutie poskytnúť prístup k infraštruktúre môže predstavovať zneužitie dominantného postavenia, sa uplatňujú na takú infraštruktúru, ktorá bola vybudovaná orgánmi verejnej moci predtým, ako ju podnik v dominantnom postavení nadobudol na základe privatizácie, alebo predtým, ako ju tento podnik začal využívať na základe výlučných práv, ktoré naň tieto orgány verejnej moci previedli, a to pod podmienkou, že po prvé sa táto privatizácia alebo prevod výlučných práv uskutočnili za podmienok, ktoré boli schopné zaručiť to, aby boli cena a ostatné podmienky tejto privatizácie v súlade s pravidlami hospodárskej súťaže, a po druhé, že uvedený podnik má plnú rozhodovaciu autonómiu, pokiaľ ide o prístup k tejto infraštruktúre.