C-258/24

62024CJ0258

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

zo 17. marca 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 2000/78/ES – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Pracovné činnosti v cirkvách a iných organizáciách, ktorých základné hodnoty sú založené na náboženstve alebo viere – Združenie poskytujúce tehotným ženám poradenstvo v otázkach tehotenstva – Požiadavky povolania – Konanie v dobrej viere a lojalita so základnými hodnotami cirkvi alebo organizácie – Rozdielne zaobchádzanie na základe náboženstva alebo viery – Prepustenie pracovníčky z dôvodu jej vystúpenia z katolíckej cirkvi“

Vo veci C‑258/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko) z 1. februára 2024 a doručený Súdnemu dvoru 12. apríla 2024, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: D. Dittert, vedúci oddelenia,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. marca 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Katholische Schwangerschaftsberatung, v zastúpení: K. Schmitt, Rechtsanwalt, a G. Thüsing, profesor práva,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní ( Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16 ; Mim. vyd. 05/004, s. 79), so zreteľom na článok 10 ods. 1 a článok 21 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“),

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Katholische Schwangerschaftsberatung (Katolícke združenie pre poradenstvo v otázkach tehotenstva, Nemecko) (ďalej len „Združenie“) a JB vo veci zákonnosti jej prepustenia, ktoré bolo odôvodnené údajným porušením povinnosti konať v dobrej viere a lojality so základnými hodnotami Združenia.

…

(11)

Diskriminácia z dôvodov náboženského presvedčenia alebo viery… môže sťažiť dosiahnutie cieľov zmluvy o ES, najmä dosiahnutie vysokej úrovne zamestnanosti a sociálnej ochrany, zvýšenie životnej úrovne a kvality života, ekonomickú a sociálnu súdržnosť a solidaritu a slobodný pohyb osôb.

(12)

Preto by sa mala v spoločenstve zakázať každá priama alebo nepriama diskriminácia na základe náboženského presvedčenia alebo viery… vzhľadom na oblasti, na ktoré sa vzťahuje táto smernica. …

…

Osoby, ktoré sú diskriminované z dôvodu svojho náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, by mali mať primerané prostriedky právnej ochrany. …“

4

Článok 1 tejto smernice stanovuje:

„Účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.“

5

Článok 2 ods. 1 a 2 uvedenej smernice stanovuje:

V článku 3 ods. 1 písm. c) tej istej smernice sa uvádza:

„V rámci právomocí delegovaných na spoločenstvo sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k:

…

c)

podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania.“

7

2. Členské štáty môžu ponechať v platnosti vnútroštátne právne predpisy účinné v deň prijatia tejto smernice alebo zabezpečiť nové právne predpisy, v ktorých zakotvia vnútroštátnu prax existujúcu v deň prijatia tejto smernice, podľa ktorých, v prípade pracovných činností v cirkvách alebo v iných verejných alebo súkromných organizáciách, ktorých duch je založený [základné hodnoty sú založené – neoficiálny preklad ] na náboženstve alebo viere, rozdiel zaobchádzania, vyplývajúci z náboženstva alebo viery, [rozdielne zaobchádzanie na základe náboženstva alebo viery – neoficiálny preklad ] nie je diskrimináciou, keď podľa povahy týchto činností alebo v kontexte, v ktorom sa vykonávajú, tvorí náboženstvo alebo viera osoby základnú [zásadnú, – neoficiálny preklad ] oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch [základné hodnoty – neoficiálny preklad ] organizácie. Tento rozdiel v zaobchádzaní sa uplatní so zreteľom na ústavné predpisy a princípy členského štátu ako aj na všeobecné právne zásady spoločenstva a nemal by odôvodňovať diskrimináciu na inom základe.

Ak sú ustanovenia tejto smernice inak splnené, nebude táto smernica na ujmu práva cirkví a iných verejných alebo súkromných organizácií, konajúcich v súlade s ústavou a právnym poriadkom štátu, ktorých duch je založený [základné hodnoty sú založené – neoficiálny preklad ] na náboženstve alebo viere, aby od osôb, ktoré pre ne pracujú, vyžadovali konanie v dobrej viere a lojalitu s duchom [so základnými hodnotami – neoficiálny preklad ] organizácie.“

Nemecké právo

GG

10

Článok 137 ods. 3 až 7 weimarskej Ústavy stanovuje:

„3. Každé náboženské spoločenstvo si upravuje a spravuje svoje záležitosti samostatne v medziach všeobecne záväzného zákona. Osoby sú do funkcií menované bez zásahu štátnych alebo samosprávnych orgánov.

…

7. Združenia, ktorých cieľom je podporovať filozofické presvedčenie v spoločnosti, majú rovnaké postavenie ako náboženské spoločenstvá.“

AGG

Ustanovenie § 2 AGG stanovuje:

„1. Podľa tohto zákona je diskriminácia na základe niektorého z dôvodov uvedených v § 1 neprípustná, pokiaľ ide o:

…

(2)

podmienky zamestnania a pracovné podmienky vrátane odmeňovania a podmienok prepúšťania, najmä tých podmienok, ktoré sú uvedené v kolektívnych zmluvách a v individuálnych zmluvách, a opatrenia prijaté počas trvania pracovného pomeru aj pri jeho ukončení, ako aj v prípade profesijného postupu.

…“

2. Ustanovenia dohôd, ktoré porušujú zákaz diskriminácie v zmysle odseku 1, sú neúčinné.

3. Diskriminácia podľa odseku 1 zo strany zamestnávateľa alebo zamestnanca je porušením zmluvných povinností.“

16

Podľa § 8 ods. 1 AGG:

„Rozdielne zaobchádzanie na základe z niektorého z dôvodov uvedených v § 1 je prípustné, ak tento dôvod, vzhľadom na povahu určitých dotknutých pracovných činností alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, tvorí zásadnú a rozhodujúcu pracovnú požiadavku, pod podmienkou, že cieľ je oprávnený a požiadavka primeraná.“

17

„Všetky osoby činné v zariadeniach katolíckej cirkvi svojou prácou bez ohľadu na svoje pracovnoprávne postavenie spoločne prispievajú k tomu, aby zariadenie plnilo svoju úlohu súvisiacu s poslaním cirkvi (spoločenstvo služby). …“

19

Ustanovenie § 3 ods. 4 GrO stanovuje:

„Na službu v cirkvi nie je spôsobilá žiadna osoba, ktorá prejavuje nepriateľskú činnosť voči cirkvi alebo ktorá vystúpila z katolíckej cirkvi.“

20

Ustanovenie § 4 GrO s názvom „Povinnosti lojality“ stanovuje:

„1. Ak zamestnankyňa alebo zamestnanec prestane spĺňať požiadavky na zamestnanie, zamestnávateľ sa musí prostredníctvom poradenstva pokúsiť, aby pracovníčka alebo pracovník tieto nedostatky trvalo odstránil (-a). V konkrétnom prípade je potrebné preskúmať, či je takýto objasňujúci pohovor alebo upozornenie, formálne napomenutie alebo iné opatrenie (napr. preloženie, výpoveď podmienená zmenou pracovných podmienok) dostatočné na nápravu porušenia povinnosti. Ako posledné opatrenie prichádza do úvahy prepustenie.

2. V súvislosti s prepustením z osobitných cirkevných dôvodov považuje cirkev za závažné najmä tieto porušenia povinností lojality v zmysle § 4:

(1)

Pre všetkých zamestnancov a zamestnankyne:

a)

verejné vystupovanie proti základným princípom katolíckej cirkvi (napríklad propagovanie potratov alebo nenávisti k cudzincom),

3. V prípade závažného porušenia povinnosti lojality uvedenej v odseku 2 závisí možnosť ponechania v zamestnaní od zváženia okolností konkrétneho prípadu. V tejto súvislosti treba prikladať osobitnú váhu vlastnému ponímaniu cirkvi bez toho, aby záujmy cirkvi zásadne prevažovali nad záujmami zamestnankyne alebo zamestnanca. Primerane sa musí zohľadniť okrem iného vlastné ponímanie zamestnankyne alebo zamestnanca porušenia povinnosti lojality, záujem o udržanie pracovného miesta, vek, trvanie zamestnania a vyhliadky na nové zamestnanie. V prípade zamestnankýň a zamestnancov, ktorí sú zamestnaní v pastoračnej alebo katechetickej funkcii na základe missio canonica alebo iného písomného biskupského poverenia, existencia závažného porušenia lojality podľa odseku 2 spravidla vylučuje možnosť ďalšieho zamestnania. V týchto prípadoch možno od prepustenia výnimočne upustiť, ak sa vzhľadom na závažné dôvody v konkrétnom prípade zdá byť neprimerané. To isté platí aj pre vystúpenie zamestnankyne alebo zamestnanca z katolíckej cirkvi.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

22

Združenie, ktoré je špecializovaným združením v rámci nemeckej katolíckej cirkvi, sa venuje pomoci deťom, mladým ľuďom, ženám a ich rodinám, ktoré sa nachádzajú v osobitných situáciách. Jeho úlohou je najmä poskytovanie poradenstva tehotným ženám. V rámci konzultácií v otázkach tehotenstva, ktoré sa poskytujú podľa štátnych právnych predpisov, Združenie uplatňuje smernice katolíckej cirkvi, ktoré sa všetci zamestnanci a zamestnankyne pracujúci v katolíckych konzultačných centrách písomne zaväzujú dodržiavať a ktorých nedodržanie má dôsledky v oblasti pracovného práva. Tieto smernice v podstate stanovujú, že akákoľvek rada v otázkach tehotenstva má za cieľ chrániť život nenarodeného dieťaťa, a teda musí byť inšpirovaná snahou povzbudiť tehotnú ženu, aby pokračovala v tehotenstve a prijala svoje dieťa.

26

Arbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko) vyhovel žalobe JB smerujúcej k určeniu nedôvodnosti jej prepustenia. Združenie sa proti rozsudku tohto súdu odvolalo na Landesarbeitsgericht (Krajinský pracovný súd, Nemecko), ktorý rozsudok potvrdil. Združenie teda podalo proti rozsudku tohto posledného uvedeného súdu opravný prostriedok „Revision“ na Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko), ktorý je predkladajúcim vnútroštátnym súdom.

27

Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že prepustenie JB predstavuje priamu diskrimináciu na základe náboženstva v zmysle § 1 a § 3 ods. 1 prvej vety AGG, ako aj článku 1 a článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78. Diskriminácia je totiž priamo spojená s výkonom negatívnej slobody náboženského vyznania zo stany JB, ktorá sa prejavila jej vystúpením z katolíckej cirkvi. V tejto súvislosti uvedený súd uvádza, že na rozdiel od JB zamestnanec, ktorý nikdy nebol členom katolíckej cirkvi, nemôže byť prepustený z dôvodov uvedených v § 5 ods. 2 bode 2 písm. a) a § 3 ods. 4 GrO. JB teda bola vystavená rozdielnemu zaobchádzania priamo na základe náboženstva v porovnaní s osobami, ktoré vystúpili z iných náboženských spoločenstiev alebo ktoré nikdy neboli súčasťou takýchto spoločenstiev.

28

Predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že za týchto podmienok si riešenie sporu vo veci samej vyžaduje určiť, či toto rozdielne zaobchádzanie môže byť odôvodnené uplatnením § 8 a § 9 AGG. V tejto súvislosti uvádza, že podľa judikatúry Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd, Nemecko) vystúpenie z katolíckej cirkvi ohrozuje z pohľadu tejto cirkvi jej dôveryhodnosť a nie je zlučiteľné s konaním v dobrej viere a lojalitou, ktoré sa vyžadujú od zmluvných strán pracovnej zmluvy. Keďže však § 9 AGG preberá článok 4 ods. 2 smernice 2000/78 a § 8 AGG preberá okrem iného článok 4 ods. 1 tejto smernice, treba tieto dve vnútroštátne ustanovenia vykladať v čo najväčšej možnej miere v súlade s týmito ustanoveniami uvedenej smernice.

V tejto súvislosti na jednej strane uvádza, že prvý pododsek článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 neumožňuje odôvodniť rozdielne zaobchádzanie na základe náboženstva, ktoré vyplýva z prepustenia zamestnanca len z dôvodu, že vystúpil z katolíckej cirkvi. Takéto vystúpenie totiž nepredstavuje dostatočný základ na posúdenie, ktoré by umožnilo dospieť k záveru, že tento zamestnanec už nebude spĺňať požiadavky povolania, ktoré sa na neho vzťahujú. Na to, aby sa zabezpečilo účinné súdne preskúmanie, zamestnávateľ by mal na základe konkrétnych a overiteľných skutočností preukázať, že existujú pochybnosti o tom, či uvedený zamestnanec z dôvodu zmeny vierovyznania alebo etických presvedčení nechce alebo už nemôže splniť tieto požiadavky. Uvedené platí o to viac v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej sa všetci zamestnanci pracujúci v konzultačnom centre Združenia musia vo svojej pracovnej zmluve zaviazať, že budú dodržiavať smernice katolíckej cirkvi.

31

33

Pokiaľ ide o článok 4 ods. 1 smernice 2000/78, predkladajúci vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či toto ustanovenie v spojení s článkami 10 a 21 Charty umožňuje taký výklad § 8 AGG, ktorý by umožňoval rozdielne zaobchádzanie, o aké ide vo veci samej. V tejto súvislosti najmä poznamenáva, že požiadavka nevystúpiť z katolíckej cirkvi nie je objektívne nevyhnutná na výkon poradenskej činnosti v otázkach tehotenstva.

34

Napokon, ak by sa Súdny dvor predsa len domnieval, že článok 4 ods. 1 alebo 2 smernice 2000/78 umožňuje odôvodniť takéto rozdielne zaobchádzanie, predkladajúci vnútroštátny súd sa pýta, aké požiadavky by sa uplatnili na takéto odôvodnenie.

35

Na základe týchto okolností Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

36

V rámci postupu spolupráce upraveného v článku 267 ZFEÚ môže byť Súdny dvor požiadaný, aby predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu poskytol všetky prvky výkladu práva Únie, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva, a to bez ohľadu na to, či ich tento súd uviedol, alebo neuviedol v znení svojich otázok. Súdnemu dvoru prináleží zo všetkých skutočností, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia predkladajúceho vnútroštátneho súdu, abstrahovať prvky tohto práva, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu vo veci samej [rozsudky z 20. marca 1986, Tissier, 35/85 , EU:C:1986:143 , bod 9 , a 1. augusta 2022, TL (Neprítomnosť tlmočníka a nepreloženie), C‑242/22 PPU , EU:C:2022:611 , bod 37 ].

37

Hoci sa v prejednávanej veci predkladajúci vnútroštátny súd v znení svojej prvej otázky všeobecne odvoláva na smernicu 2000/78, z jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že konkrétne odkazuje na jej článok 4 ods. 1 a 2.

38

Za týchto podmienok treba konštatovať, že touto otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 1 a 2 smernice 2000/78 v spojení s článkom 10 ods. 1 a článkom 21 ods. 1 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej súkromná organizácia, ktorej základné hodnoty sú založené na náboženstve, môže vyžadovať od zamestnanca, ktorý je členom určitej cirkvi a vyznáva toto náboženstvo, aby počas pracovného pomeru nevystúpil z tejto cirkvi pod hrozbou prepustenia, alebo, ak chce pokračovať v pracovnom pomere, opäť vstúpil do tejto cirkvi po tom, čo z nej vystúpil, pričom

40

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78 stanovuje, že na účely uplatňovania článku 2 ods. 1 tejto smernice ide o priamu diskrimináciu vtedy, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 tej istej smernice, medzi ktorými je aj náboženstvo alebo viera, zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie, ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza s inou osobou.

41

V prejednávanej veci je nesporné, že k prepusteniu JB došlo na základe pravidla, ktoré sa uplatňuje výlučne na katolíckych zamestnancov, takže treba rovnako ako predkladajúci vnútroštátny súd konštatovať, že toto pravidlo predstavuje rozdielne zaobchádzanie priamo na základe náboženstva. Okrem toho je nesporné, že Združenie patrí do kategórie náboženských organizácií v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2000/78.

42

Pokiaľ ide o otázku, či môže byť takéto odlišné zaobchádzanie odôvodnené podmienkami stanovenými v článku 4 ods. 1 a 2 smernice 2000/78, treba pripomenúť, že účelom tejto smernice je v súlade s jej článkom 1 ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní najmä na základe náboženstva alebo viery, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnosti zaobchádzania. Uvedená smernica tak v oblasti, ktorú pokrýva, konkretizuje všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie zakotvenú v článku 21 Charty (rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16 , EU:C:2018:257 , bod 47 ).

46

Z práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania zaručeného v článku 10 Charty však vyplýva zákaz akejkoľvek diskriminácie na základe náboženstva zakotvený v článku 21 ods. 1 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2023, Commune d’Ans, C‑148/22 , EU:C:2023:924 , bod 40 ). Samotné tvrdenie náboženského spoločenstva, že existuje skutočný alebo potenciálny zásah do jeho autonómie, teda nestačí na účely odôvodnenia akéhokoľvek rozdielneho zaobchádzania na základe náboženstva alebo viery. Je ešte potrebné, aby toto spoločenstvo vzhľadom na skutkové okolnosti danej veci preukázalo, že údajné riziko zásahu do jeho autonómie je pravdepodobné a vážne, že dotknuté rozdielne zaobchádzanie nezasahuje do podstaty práva na rovnosť, nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na vylúčenie takéhoto rizika, a neslúži ani účelu, ktorý nesúvisí s výkonom autonómie uvedeného spoločenstva. Vnútroštátne súdy musia zabezpečiť splnenie týchto podmienok tým, že uskutočnia dôkladné posúdenie skutkových okolností veci a zabezpečia dôkladnú rovnováhu medzi dotknutými konkurujúcimi záujmami (pozri analogicky rozsudok ESĽP, 12. júna 2014, Fernández Martínez v. Španielsko, CE:ECHR:2014:0612JUD005603007, bod 132).

47

Presnejšie pokiaľ ide o článok 4 ods. 2 smernice 2000/78, je potrebné pripomenúť, že cieľom tohto ustanovenia je zabezpečiť spravodlivú rovnováhu na jednej strane medzi právom na autonómiu cirkví a iných organizácií, ktorých základné hodnoty sú založené na náboženstve alebo viere, a na druhej strane právom pracovníkov na to, aby najmä pokiaľ ide o podmienky zamestnávania a pracovné podmienky, vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania, neboli vystavení diskriminácii na základe náboženstva alebo viery v situáciách, keď si tieto práva môžu konkurovať (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16 , EU:C:2018:257 , bod 51 ).

51

Pokiaľ ide na jednej strane o kritériá stanovené v článku 4 ods. 2 prvom pododseku smernice 2000/78, Súdny dvor rozhodol, že z tohto ustanovenia výslovne vyplýva, že náboženstvo alebo viera môžu prípadne tvoriť zásadnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s prihliadnutím na „povahu“ dotknutých činností alebo na „kontext“, v ktorom sa vykonávajú, s ohľadom na základné hodnoty cirkvi alebo predmetnej organizácie v zmysle uvedeného ustanovenia. Zákonnosť, pokiaľ ide o toto ustanovenie uvedené ako posledné, rozdielneho zaobchádzania na základe náboženstva alebo viery je podmienená existenciou objektívne overiteľnej priamej súvislosti medzi požiadavkou povolania stanovenou zamestnávateľom z dôvodu základných hodnôt tohto zamestnávateľa a dotknutou činnosťou. Taká súvislosť môže vyplývať buď z povahy tejto činnosti, napríklad v prípade, ak táto činnosť spočíva v účasti na určovaní základných hodnôt dotknutej cirkvi alebo organizácie alebo prispieva k jej kazateľskému poslaniu, alebo z podmienok, v ktorých sa má uvedená činnosť vykonávať, ako je potreba zabezpečiť dôveryhodné zastupovanie cirkvi alebo organizácie navonok (rozsudky zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16 , EU:C:2018:257 , body 62 a 63 , ako aj z 11. septembra 2018, IR, C‑68/17 , EU:C:2018:696 , bod 50 ).

52

Táto požiadavka povolania musí byť, ako to vyžaduje tento článok 4 ods. 2 prvý pododsek, „zásadná, oprávnená a odôvodnená“ s ohľadom na základné hodnoty cirkvi alebo organizácie, pričom ako uviedla generálna advokátka v bode 29 svojich návrhov, tieto tri kritériá sú kumulatívne. Hoci v zásade neprináleží vnútroštátnym súdom rozhodnúť o základných hodnotách ako takých, ktorým je odôvodnená uvedená požiadavka povolania, prináleží im v každom jednotlivom prípade určiť, či sú tieto tri kritériá s ohľadom na tieto základné hodnoty splnené (rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16 , EU:C:2018:257 , bod 64 ).

56

V tejto súvislosti požiadavka povolania uvedená v článku 4 ods. 2 prvom pododseku smernice 2000/78 musí byť v súlade so zásadou proporcionality, z čoho vyplýva, že vnútroštátne súdy musia preskúmať, či je táto požiadavka primeraná a nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa (rozsudky zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16 , EU:C:2018:257 , bod 68 , a z 11. septembra 2018, IR, C‑68/17 , EU:C:2018:696 , bod 54 ).

57

59

V tomto ohľade treba uviesť, že aj keď nakoniec prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý jediný má právomoc posúdiť skutkové okolnosti, určiť, či ide o takýto prípad, Súdny dvor mu môže poskytnúť usmernenia na základe informácií vyplývajúcich zo spisu v spore vo veci samej, ako aj z predložených ústnych a písomných pripomienok, aby mu umožnil rozhodnúť v spore, ktorý prejednáva.

60

V tomto kontexte treba pripomenúť, že okrem veľmi výnimočných prípadov musia vnútroštátne súdy upustiť od posúdenia oprávnenosti samotných základných hodnôt dotknutej cirkvi alebo organizácie (rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16 , EU:C:2018:257 , bod 61 ). V zásade teda prináleží cirkvám a iným verejným alebo súkromným organizáciám, ktorých základné hodnoty sú založené na náboženstve alebo viere, aby určili, čo považujú za požiadavku povolania s ohľadom na základné hodnoty tejto cirkvi alebo tejto organizácie.

61

Ako bolo uvedené v bode 48 tohto rozsudku, smernica 2000/78 ponecháva členským štátom mieru voľnej úvahy, ktorá im umožňuje zohľadniť kontext vlastný každému z nich, a priznáva každému členskému štátu určitú mieru voľnej úvahy v rámci nevyhnutného zosúladenia rôznych dotknutých práv a záujmov s cieľom zabezpečiť medzi nimi spravodlivú rovnováhu (pozri analogicky rozsudky z 15. júla 2021, WABE a MH Müller Handel, C‑804/18 a C‑341/19 , EU:C:2021:594 , body 87 a 88 , ako aj z 28. novembra 2023, Commune d’Ans, C‑148/22 , EU:C:2023:924 , body 34 a 35 ).

65

V prejednávanej veci je nesporné, že JB sa vo svojej pracovnej zmluve zaviazala dodržiavať uvedené smernice a tieto základné hodnoty a zo spisu nevyplýva, že by už nebola ochotná alebo schopná plniť si tento záväzok. Zdá sa teda, že bola prepustená len z dôvodu, že vystúpila z katolíckej cirkvi a že odmietla opäť do tejto cirkvi vstúpiť.

66

V tejto súvislosti po prvé, s výhradou overenia, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, zo spisu predloženého Súdnemu dvoru nevyplýva, že Združenie objektívne preukázalo, že vzhľadom na povahu pracovnej činnosti vykonávanej JB a na podmienky, za ktorých sa táto činnosť vykonáva, existuje priama súvislosť medzi takouto činnosťou a požiadavkou uloženou JB ako členke katolíckej cirkvi, aby nevystúpila z tejto cirkvi počas pracovného pomeru pod hrozbou prepustenia, alebo, ak chce pokračovať v tomto pracovnom pomere, opäť vstúpila do tejto cirkvi po tom, čo z nej vystúpila.

67

Je pravda, že v zásade nemožno vylúčiť, že cirkev alebo organizácia, ktorej základné hodnoty sú založené na náboženstve alebo viere, môže odôvodniť existenciu priamej súvislosti medzi požiadavkou povolania konať v dobrej viere a s lojalitou, ktorá spočíva v tom, že zamestnanec tejto cirkvi alebo tejto organizácie nevystúpi z tejto cirkvi pod hrozbou prepustenia, alebo, ak chce pokračovať v pracovnom pomere, do nej opäť vstúpi, po tom, ako z nej vystúpil, a dotknutou pracovnou činnosťou. Osobitná úloha zverená zamestnancovi v rámci cirkvi alebo inej náboženskej organizácie je totiž aspektom, ktorý treba zohľadniť pri určení, či táto osoba môže podliehať zvýšenej povinnosti lojality (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 12. júna 2014, Fernández Martínez v. Španielsko, CE:ECHR:2014:0612JUD005603007, bod 131).

71

Po tretie, hoci je pravda, ako uviedla generálna advokátka v bode 41 svojich návrhov, že nemožno vylúčiť, že vystúpenie z katolíckej cirkvi zamestnanca organizácie, ktorej základné hodnoty sú založené na pravidlách katolíckej cirkvi, bude sprevádzané dištancovaním sa od pravidiel a základných hodnôt tejto cirkvi alebo ich odmietnutím, čo môže viesť k tomu, že tento zamestnanec nebude spôsobilý vykonávať určité pracovné činnosti v rámci tejto organizácie, je však potrebné uviesť, že samotné vystúpenie z uvedenej cirkvi nemôže stačiť na to, aby sa predpokladalo, že to tak skutočne je, pričom takéto vystúpenie môže byť spôsobené dôvodmi, ktoré nijako nespochybňujú záväzok uvedeného zamestnanca voči týmto pravidlám a základným hodnotám.

72

V tejto súvislosti zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že ako bolo uvedené v bode 24 tohto rozsudku, JB odôvodnila svoje vystúpenie z katolíckej cirkvi tým, že diecéza v Limburgu vyberá okrem cirkevnej dane aj dodatočný cirkevný príspevok od osôb katolíckeho vierovyznania, ktoré, rovnako ako JB, v rámci medzikonfesného manželstva žijú s osobou s vysokými príjmami. Takýmto vystúpením sa JB predovšetkým ani nedištancovala, ani neodklonila od pravidiel a základných hodnôt tejto cirkvi.

73

Navyše z rozhodnutia predkladajúceho vnútroštátneho súdu vyplýva, že k prepusteniu JB došlo priamo a výlučne z dôvodu, že vystúpila z katolíckej cirkvi podľa vnútroštátnych predpisov a následne odmietla do nej opäť vstúpiť. Nezdá sa, že by sa skúmalo, či JB bola po tomto vystúpení ochotná v súlade s § 4 ods. 2 GrO naďalej „rešpektovať pravdy a hodnoty evanjelia a prispievať k tomu, aby sa uplatňovali“ v Združení alebo či bola v súlade s § 4 ods. 3 GrO pripravená v súlade s pravidlami tejto cirkvi plniť úlohy, ktoré jej boli zverené, rovnako ako zamestnanci, ktorí nie sú členmi katolíckej cirkvi.

77

V tejto súvislosti treba najmä konštatovať, ako vyplýva zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, že na to, aby bolo vyhlásenie o vystúpení z katolíckej cirkvi platné v nemeckom práve, musí byť urobené pred príslušným štátnym orgánom, teda obecným úradníkom verejnej správy, ktorý informuje o tomto vystúpení len túto cirkev a zamestnávateľa, aby to tento mohol zohľadniť pri výpočte odmeny zamestnanca. Ako však uviedol predkladajúci vnútroštátny súd, takéto vyhlásenie, ktorého údajná verejná povaha vyplýva z vnútroštátnej zákonnej povinnosti, nemožno považovať za nepriateľské správanie voči tejto cirkvi, keďže neexistuje akékoľvek ďalšie konanie JB smerujúce k verejnému a nevhodnému šíreniu informácie o jej vystúpení z tejto cirkvi.

78

Ako uviedol predkladajúci vnútroštátny súd, zo znenia článku 4 ods. 2 druhého pododseku smernice 2000/78 vyplýva, že toto ustanovenie umožňuje, aby v prípade, ak sú ustanovenia tejto smernice inak splnené verejnou alebo súkromnou organizáciou, ktorej základné hodnoty sú založené na náboženstve alebo viere, bolo možné od ich zamestnancov vyžadovať iba konanie v dobrej viere a lojalitu „so základnými hodnotami organizácie“. Preto aj za predpokladu, ak by sa vystúpenie JB z katolíckej cirkvi mohlo považovať za nelojálne správanie voči tejto cirkvi, nevyhnutne z toho nevyplýva, že takéto vystúpenie predstavuje aj nelojálne správanie voči organizácii, ktorá ju zamestnáva, pokiaľ JB vo svojej práci naďalej rešpektuje základné hodnoty tejto organizácie.

79

Na jednej strane, ako bolo uvedené v bodoch 22, 64 a 65 tohto rozsudku, JB sa vo svojej pracovnej zmluve zaviazala rešpektovať základné hodnoty katolíckej cirkvi a dodržiavať smernice relevantné pre výkon jej pracovnej činnosti, ktoré nevyžadujú, ako bolo zdôraznené v bode 70 tohto rozsudku, aby osoby zastávajúce podobné pracovné miesta ako JB nevyhnutne patrili do tejto cirkvi, ak podporujú ochranu života nenarodeného dieťaťa, a teda pokračovanie v tehotenstve tehotnými ženami, ako aj prijatie ich dieťaťa. Na druhej strane zo spisu predloženého Súdnemu dvoru nevyplýva, že by JB už nebola ochotná alebo schopná plniť si tento záväzok.

83

Okrem toho Súdny dvor opakovane rozhodol, že článok 4 ods. 1 smernice 2000/78 treba vykladať doslovne, keďže umožňuje odchýliť sa od zásady zákazu diskriminácie (rozsudky z 13. septembra 2011, Prigge a i., C‑447/09 , EU:C:2011:573 , bod 72 , ako aj zo 7. novembra 2019, Cafaro, C‑396/18 , EU:C:2019:929 , bod 67 ).

84

V prejednávanej veci, ako poznamenal predkladajúci vnútroštátny súd a ako uviedla generálna advokátka v bode 50 svojich návrhov, sa nezdá, že by požiadavka zakazujúca zamestnancom organizácie, ktorej základné hodnoty sú založené na pravidlách katolíckej cirkvi a ktorí sú členmi tejto cirkvi, vystúpiť z nej počas pracovného pomeru pod hrozbou prepustenia, alebo ukladajúca im povinnosť opäť do tejto cirkvi vstúpiť po tom, čo z nej vystúpili, objektívne vyplývala z povahy alebo podmienok výkonu činnosti poradcu v otázkach tehotenstva za takých podmienok, o aké ide vo veci samej.

85

Z toho vyplýva, že článok 4 ods. 1 smernice 2000/78 sa má vykladať v tom zmysle, že také rozdielne zaobchádzanie, o aké ide vo veci samej, nemôže byť odôvodnené na základe tohto ustanovenia.

ak vzhľadom na povahu pracovných činností uvedeného zamestnanca alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, tieto požiadavky povolania nie sú zásadné, oprávnené a odôvodnené s ohľadom na základné hodnoty uvedenej organizácie.

O druhej otázke

87

So zreteľom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku.

O trovách

88

táto organizácia zamestnáva aj iné osoby na výkon tých istých úloh ako dotknutý zamestnanec a nevyžaduje od nich, aby boli členmi tej istej cirkvi, a

–

tento zamestnanec nevystupuje otvorene nepriateľsky voči dotknutej cirkvi,

ak vzhľadom na povahu pracovných činností uvedeného zamestnanca alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, tieto požiadavky povolania nie sú zásadné, oprávnené a odôvodnené s ohľadom na základné hodnoty uvedenej organizácie.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: nemčina.