C-271/24

Igor Šuvalov (Igor Shuvalov), bydliskom v Moskve (Rusko), v zastúpení: L. M. García López, J. L. Iriarte Ángel, F. M. Rodríguez González a L. Rodríguez Jiménez, abogados,

odvolateľ,

ďalší účastník konania:

Rada Európskej únie , v zastúpení: D. Cerdán García a P. Mahnič, splnomocnení zástupcovia,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (desiata komora),

Rozsudok

1

Odvolateľ svojím odvolaním navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 7. februára 2024, Šuvalov/Rada (T‑289/22, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2024:57 ), ktorým Všeobecný súd zamietol jeho žalobu o neplatnosť po prvé rozhodnutia Rady (SZBP) 2022/265 z 23. februára 2022, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 42 I, 2022, s. 98 ), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2022/260 z 23. februára 2022, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 269/2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 42 I, 2022, s. 3 ) (ďalej spoločne len „sporné pôvodné akty“), po druhé rozhodnutia Rady (SZBP) 2022/1530 zo 14. septembra 2022, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 239, 2022, s. 149 ), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2022/1529 zo 14. septembra 2022, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 269/2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 239, 2022, s. 1 ) (ďalej spoločne len „prvé sporné ponechávajúce akty“), a po tretie rozhodnutia Rady (SZBP) 2023/572 z 13. marca 2023, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 75 I, 2023, s. 134 ), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2023/571 z 13. marca 2023, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 269/2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 75 I, 2023, s. 1 ) (ďalej spoločne len „druhé sporné ponechávajúce akty“), v rozsahu, v akom sa ho tieto akty (ďalej spoločne len „sporné akty“) týkajú.

4

Rada Európskej únie v nadväznosti na pripojenie Krymu k Ruskej federácii prijala 17. marca 2014 na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny ( Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 16 ).

Pôvodné rozhodnutie 2014/145

5

Článok 1 ods. 1 rozhodnutia 2014/145, zmeneného rozhodnutím Rady 2014/658/SZBP z 8. septembra 2014 ( Ú. v. EÚ L 271, 2014, s. 47 ) (ďalej len „pôvodné rozhodnutie 2014/145“), zakazuje vstup na územia členských štátov alebo prechod cez ne fyzickým osobám, ktoré spĺňajú kritériá stanovené okrem iného v jeho písmenách a) a b), zatiaľ čo článok 2 ods. 1 tohto rozhodnutia stanovuje zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov fyzických osôb, ktoré spĺňajú kritériá stanovené okrem iného v jeho písmenách a) a d), pričom tieto kritériá uvedené ako druhé sú v podstate totožné s kritériami upravenými v článku 1 ods. 1 písm. a) a b) uvedeného rozhodnutia [ďalej spoločne len „kritériá a) a d)“].

6

fyzických alebo právnických osôb, subjektov alebo orgánov, ktoré aktívne materiálne alebo finančne podporujú ruských činiteľov s rozhodovacou právomocou zodpovedných za anexiu Krymu alebo za destabilizáciu východu Ukrajiny alebo z nich majú prospech…“

Zmenené rozhodnutie 2014/145

7

V nadväznosti na inváziu ozbrojených síl Ruskej federácie na Ukrajinu 24. februára 2022 prijala Rada 25. februára 2022 rozhodnutie (SZBP) 2022/329, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/145 ( Ú. v. EÚ L 50, 2022, s. 1 ).

8

Kritériá stanovené v článku 1 ods. 1 písm. a) a b) a v článku 2 ods. 1 písm. a) a d) rozhodnutia 2014/145, zmeneného rozhodnutím 2022/329 (ďalej len „zmenené rozhodnutie 2014/145“), sú analogické ako kritériá, ktoré boli stanovené v článku 1 ods. 1 písm. a) a b) a v článku 2 ods. 1 písm. a) a d) pôvodného rozhodnutia 2014/145, s výnimkou toho, že na jednej strane boli príslovka „aktívne“, resp. prídavné meno „aktívna“ odstránené z kritéria týkajúceho sa podpory činností alebo politík, ktoré narúšajú alebo ohrozujú územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, ako aj z kritéria týkajúceho sa materiálnej alebo finančnej podpory ruských činiteľov s rozhodovacou právomocou, a na druhej strane bol odkaz na východ Ukrajiny rozšírený na celý tento štát [kritérium stanovené v článku 1 ods. 1 písm. b) a v článku 2 ods. 1 písm. d) zmeneného rozhodnutia 2014/145 sa ďalej tiež označuje ako „kritérium d)“].

Zmenené nariadenie č. 269/2014

11

V nadväznosti na inváziu ozbrojených síl Ruskej federácie na Ukrajinu 24. februára 2022 prijala Rada 25. februára 2022 nariadenie (EÚ) 2022/330, ktorým sa mení nariadenie č. 269/2014 ( Ú. v. EÚ L 51, 2022, s. 1 ). Kritériá stanovené v článku 3 ods. 1 písm. a) a d) nariadenia č. 269/2014, zmeneného nariadením 2022/330 (ďalej len „zmenené nariadenie č. 269/2014“), boli predmetom rovnakých zmien ako kritériá uvedené v bode 8 tohto rozsudku [kritérium stanovené v článku 3 ods. 1 písm. d) zmeneného nariadenia č. 269/2014 sa ďalej tiež označuje ako „kritérium d)“].

Sporné akty

Sporné pôvodné akty

12

14

Dňa 13. marca 2023 Rada prijala druhé sporné ponechávajúce akty a ponechala meno žalobcu pod číslom 227 na zozname obsiahnutom v prílohe ku každému z týchto dvoch aktov z týchto dôvodov:

„Igor Ivanovič Šuvalov je predsedom Štátnej rozvojovej spoločnosti VEB.RF. Predtým bol prvým podpredsedom vlády [Ruskej federácie] a členom Rady Eurázijskej hospodárskej komisie. Vo funkcii prvého podpredsedu vlády sa vyjadril, že Rusko zmení rozpočtové pravidlá tak, aby odrážali ďalšie dva milióny obyvateľov po nezákonnej anexii Krymu Ruskou federáciou. Podporuje teda činnosti a politiky, ktoré narúšajú územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny.“

Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

15

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 18. mája 2022 odvolateľ navrhol, aby Všeobecný súd zrušil sporné akty v rozsahu, v akom sa ho týkajú. Na podporu svojej žaloby uviedol sedem žalobných dôvodov, z ktorých prvý bol založený na zjavne nesprávnom posúdení skutkového stavu, ktorého sa mala dopustiť Rada, druhý na porušení povinnosti odôvodnenia prináležiacej Rade, tretí na porušení základného práva na slobodu prejavu, štvrtý na porušení práva na účinnú súdnu ochranu, piaty na porušení práva vlastniť majetok z hľadiska zásady proporcionality, šiesty na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a siedmy na zneužití právomoci.

19

V bodoch 123 a 124 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v odpovedi na tretí žalobný dôvod žalobcu rozhodol, že reštriktívne opatrenia prijaté voči žalobcovi nijako neovplyvňujú jeho slobodu prejavu a že jeho vyjadrenia prebraté do odôvodnení sporných aktov sú len prvkami, ktoré boli riadne potvrdené spisom s dôkazmi a určené na podporu konštatovania, že spĺňa podmienky stanovené kritériom a). V bode 126 tohto rozsudku Všeobecný súd tiež usúdil, že keďže sa Rada nedopustila nesprávneho posúdenia pri konštatovaní, že toto kritérium bolo vo vzťahu k žalobcovi splnené, šiesty žalobný dôvod založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania treba zamietnuť.

20

Všeobecný súd napokon v bodoch 131 až 133 uvedeného rozsudku zamietol štvrtý a siedmy žalobný dôvod, ktoré boli založené na porušení práva na účinnú súdnu ochranu a na zneužití právomoci.

21

Za týchto podmienok a vzhľadom na to, že žiadnemu zo žalobných dôvodov nebolo vyhovené, Všeobecný súd napadnutým rozsudkom uvedenú žalobu zamietol.

vyhovel žalobe zrušením sporných aktov v rozsahu, v akom sa ho týkajú, a v dôsledku toho aj rozhodnutia 2014/145 a nariadenia č. 269/2014 v rozsahu, v akom sa ho tieto posledné uvedené akty týkajú alebo môžu týkať,

–

uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania na oboch stupňoch.

23

Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

–

O prvom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

25

Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že sa z dôvodu zjavného skreslenia skutkových okolností dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bodoch 58 až 87 napadnutého rozsudku rozhodol, že Rada sa nedopustila nesprávneho posúdenia pri uplatnení kritéria a) na jeho prípad.

26

V bode 65 napadnutého rozsudku totiž Všeobecný súd bez toho, aby v tejto súvislosti uviedol akúkoľvek judikatúru, rozhodol, že na účely prijatia reštriktívnych opatrení je možné zohľadniť skutočnosti, ku ktorým došlo v čase, ktorý je relatívne vzdialený od dátumu prijatia týchto opatrení. Z viacerých rozsudkov Všeobecného súdu však vyplýva, že dôvody uvádzané Radou musia spĺňať kritérium aktuálnosti ku dňu, keď Rada prijala reštriktívne opatrenia voči dotknutej osobe. Osobitne treba zohľadniť vývoj situácie dotknutej osoby bez možnosti predpokladať, že táto osoba z dôvodu funkcií, ktoré predtým zastávala, a z dôvodu svojich predchádzajúcich verejných vyhlásení, zachovala alebo mohla zachovať ku dňu prijatia predmetných reštriktívnych opatrení svoju podporu režimu dotknutej tretej krajiny alebo situácie, na ktorú sa vzťahujú opatrenia.

30

Rada vo svojej duplike okrem iného uvádza, že len poukázala na svoje ťažkosti s pochopením prvého odvolacieho dôvodu a že v každom prípade navrhla zamietnuť odvolanie vo veci samej, a nie rozhodnúť o jeho neprípustnosti.

Posúdenie Súdnym dvorom

31

Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľ v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že z dôvodu zjavného skreslenia skutkových okolností v bodoch 58 až 87 a konkrétnejšie v bodoch 65 a 82 napadnutého rozsudku usúdil, že Rada sa nedopustila nesprávneho posúdenia. Všeobecný súd totiž podľa odvolateľa nesprávne rozhodol, že Rada mohla pri odôvodnení sporných aktov vychádzať z funkcií a verejných vyhlásení predchádzajúcich prijatiu týchto aktov. Odvolateľ tiež vytýka Všeobecnému súdu, že zo skutočnosti, že zastáva funkciu predsedu VEB.RF, vyvodil podporu v zmysle kritéria a), hoci v rámci tejto funkcie vykonáva len funkcie správcu podniku, ktoré nijako nesúvisia s činnosťami a politikami ruskej vlády vo vzťahu k Ukrajine.

– O prípustnosti

35

V prejednávanej veci treba v súvislosti s tvrdením týkajúcim sa zjavného skreslenia skutkových okolností konštatovať, že odvolateľ vo svojom odvolaní presne neuvádza skutkové okolnosti, ktoré boli údajne skreslené, a tým menej preukazuje pochybenia v analýze, ktorých sa mal dopustiť Všeobecný súd. Za týchto podmienok musí byť toto tvrdenie vyhlásené za neprípustné.

36

Naproti tomu, hoci je pravda, že odvolateľ spochybňuje body 58 až 87 napadnutého rozsudku ako celok, pričom svoje odôvodnenie sústreďuje výlučne na body 65 a 82 tohto rozsudku, treba uviesť – ako správne tvrdí odvolateľ vo svojej replike – že bod 82 uvedeného rozsudku obsahuje závery právnych úvah rozvinutých v ostatných napadnutých bodoch toho istého rozsudku, na ktoré tento bod 82 výslovne odkazuje, a tak prvý odvolací dôvod spĺňa požiadavky pripomenuté v bode 33 tohto rozsudku a je vzhľadom na úvahy uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku čiastočne prípustný.

– O veci samej

37

Pokiaľ ide po prvé o bod 65 napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že na rozdiel od tvrdenia odvolateľa judikatúra citovaná v dvoch predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku nebráni tomu, aby v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, Rada mohla na účely posúdenia, či osoba spĺňa také kritérium zápisu, akým sú kritériá a) a d), zohľadniť informácie alebo dôkazy týkajúce sa okolností predchádzajúcich dátumu prijatia aktu, ktorým sa ukladajú alebo ponechávajú reštriktívne opatrenia, pokiaľ tieto informácie alebo dôkazy podporujú dôvody, na ktorých je tento akt založený, a prispievajú k preukázaniu, že napriek uplynutiu času a vzhľadom na všetky relevantné okolnosti každého prípadu dotknutá osoba spĺňa predmetné kritérium zápisu (pozri analogicky rozsudok z 20. júna 2019, K.P, C‑458/15 , EU:C:2019:522 , bod 57 ). Nemožno najmä vylúčiť, že takéto informácie a dôkazy možno zohľadniť na účely preukázania kontinuity medzi predchádzajúcou situáciou dotknutej osoby na jednej strane a jej súčasnou situáciou na druhej strane z hľadiska dotknutého kritéria zápisu.

41

Pokiaľ ide o výhradu, podľa ktorej Všeobecný súd v bode 82 napadnutého rozsudku nesprávne dospel k záveru, že odvolateľ ako predseda VEB.RF poskytoval aktívnu podporu v zmysle kritéria a), hoci vykonával len profesijnú funkciu riadenia podniku, ktorá nijako nesúvisí s činnosťami a politikami vedenými ruskou vládou, stačí pripomenúť, že podľa článku 256 ZFEÚ a článku 58 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie obmedzuje na právne otázky. Zistenie a posúdenie rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj hodnotenie dôkazov je vo výlučnej právomoci Všeobecného súdu. Posúdenie tohto skutkového stavu a dôkazných prostriedkov teda nezakladá, s výnimkou prípadu ich skreslenia, právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania (rozsudok z 29. februára 2024, Euranimi/Komisia, C‑95/23 P , EU:C:2024:177 , bod 84 a citovaná judikatúra).

44

Takouto výhradou sa pritom odvolateľ snaží spochybniť posúdenie skutkového stavu a dôkazov Všeobecným súdom, pričom treba spresniť, že aj keď formálne tvrdí, že došlo ku skresleniu skutkového stavu, z bodu 35 tohto rozsudku vyplýva, že presne neoznačuje skutkové okolnosti, ktoré boli skreslené, a nepreukazuje pochybenia v analýze, ktorých sa mal dopustiť Všeobecný súd.

45

Okrem toho vzhľadom na to, že odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 82 napadnutého rozsudku použil úvahu, ktorá nie je podrobne uvedená v odôvodnení sporných aktov, keďže toto odôvodnenie sa obmedzuje na vysvetlenie, že odvolateľ je „predsedom VEB.RF“, bez odkazu na činnosti tohto subjektu alebo akékoľvek informácie týkajúce sa úlohy odvolateľa v tejto funkcii predsedu, treba pripomenúť, že otázka odôvodnenia, ktorá sa týka formálnej náležitosti, sa odlišuje od otázky dôkazu údajného správania, ktorá sa týka zákonnosti podstaty sporného aktu a vyžaduje, ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 38 tohto rozsudku, overenie pravdivosti skutočností uvedených v tomto akte, ako aj kvalifikácie týchto skutočností ako skutočností odôvodňujúcich uplatnenie reštriktívnych opatrení voči dotknutej osobe (rozsudok z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P , EU:C:2012:718 , bod 60 a citovaná judikatúra).

49

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba prvý odvolací dôvod zamietnuť.

O druhom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

50

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľ Všeobecnému súdu vytýka, že v bodoch 36, 38 a 39 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že Rada dodržala svoju povinnosť odôvodnenia. Samotný Všeobecný súd napokon v bode 33 tohto rozsudku údajne uznal, že kritérium, na základe ktorého boli voči žalobcovi prijaté reštriktívne opatrenia, zo znenia odôvodnenia jasne nevyplýva. Hoci v tom istom bode Všeobecný súd napokon dospel k záveru, že odôvodnenie sporných aktov odkazuje len na kritérium a), a nie na kritérium d), toto tvrdenie nie je v súlade so správaním Rady počas konania na Všeobecnom súde, keďže Rada proti žalobcovi systematicky poukazovala na obe kritériá.

Posúdenie Súdnym dvorom

54

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľ v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bodoch 33, 35, 36, 38 a 39 napadnutého rozsudku konštatoval, že Rada si splnila svoju povinnosť odôvodnenia.

55

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že pokiaľ ide o bod 33 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd bez toho, aby to žalobca spochybnil, konštatoval, že odôvodnenie sporných aktov odkazovalo len na kritérium a), a tak mohlo odôvodnenie týchto aktov viesť k vylúčeniu identifikácie iného kritéria zápisu, akým je kritérium d), zo strany žalobcu. Preto skutočnosť, že Rada sa počas konania na Všeobecnom súde odvolávala na kritérium d), nemá nijaký vplyv na otázku, či – ako rozhodol Všeobecný súd – Rada správne odôvodnila sporné akty z hľadiska kritéria a).

56

Pokiaľ ide o bod 36 napadnutého rozsudku, treba pripomenúť, ako to urobil samotný Všeobecný súd v bode 29 tohto rozsudku, že akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý tejto osobe umožňuje pochopiť dosah opatrenia, ktoré bolo voči nej prijaté (rozsudok z 25. júna 2020, Vnešekonombank/Rada, C‑731/18 P , EU:C:2020:500 , bod 37 a citovaná judikatúra). Všeobecný súd správne uplatnil túto judikatúru v bode 36 napadnutého rozsudku, keď usúdil, že vzhľadom na kontext, v ktorom boli žalobcovi zverené funkcie predsedu VEB.RF a v ktorom sú tieto funkcie vykonávané, a tiež vzhľadom na skutočnosť, že predtým bol podpredsedom vlády, treba samotnú zmienku o výkone týchto funkcií považovať z hľadiska povinnosti odôvodnenia za dostatočnú skutočnosť, umožňujúcu žalobcovi brániť sa a pochopiť kritérium a dôvody, na ktorých sú založené reštriktívne opatrenia, ktoré boli voči nemu prijaté.

59

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba druhý odvolací dôvod zamietnuť.

O treťom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

60

63

V tejto súvislosti z bodov 64 až 66, 82 a 124 napadnutého rozsudku vyplýva, že verejné vyhlásenia uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku predstavujú jeden z prvkov, ktoré umožnili Rade vypracovať súbor dostatočne presných, konkrétnych a konzistentných nepriamych dôkazov na to, aby mohla usúdiť, že žalobcovi v čase prijatia sporných aktov vznikla zodpovednosť za aktívnu podporu v zmysle kritéria a) v nadväznosti na podporu, ktorú týmito vyhláseniami prejavil už v roku 2014.

64

Keďže uvedené vyhlásenia boli použité ako dôkaz na potvrdenie skutočnosti, že podmienky kritéria a) boli vo vzťahu k odvolateľovi splnené, treba konštatovať, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 122 až 124 napadnutého rozsudku rozhodol, že prijatím sporných aktov nebola sama osebe porušená žalobcova sloboda prejavu. Treba najmä podobne ako Všeobecný súd konštatovať, že osoba, akou je odvolateľ, sa nemôže dovolávať tohto práva s cieľom chrániť sa pred použitím takýchto vyhlásení ako dôkazu a že reštriktívne opatrenia, akými sú zmrazenie finančných prostriedkov a zákaz vstupu, cestovania a tranzitu na územie Únie, nijako nezasahujú do slobody prejavu takejto osoby.

65

Na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok ESĽP z 15. marca 2011, Otegi Mondragón v. Španielsko (CE:ECHR:2011:0315JUD000203407), ktorá sa týkala vyjadrení politika a ktorá v rozpore s jeho právom na slobodu prejavu viedla k trestnoprávnej sankcii voči nemu, treba uviesť, ako pripomína Všeobecný súd v bodoch 122 a 123 napadnutého rozsudku, že reštriktívne opatrenia, ktoré sa vzťahujú na odvolateľa, majú jednak ochrannú povahu a jednak nemajú za následok zásah do slobodného výkonu jeho slobody prejavu.

68

Okolnosť, že – ako vyplýva z bodov 102 a 109 napadnutého rozsudku – reštriktívne opatrenia sú dočasnými a zvratnými ochrannými opatreniami a okrem iného podliehajú pravidelnému opätovnému preskúmaniu, je totiž v skutočnosti úplne nedôvodná, keďže na jednej strane sa tieto opatrenia často predlžujú počas dlhého obdobia a na druhej strane je ich opätovné preskúmanie často len formálne, ba dokonca nerealizovateľné. Na odvolateľa sa tak stále vzťahujú reštriktívne opatrenia za vyhlásenia urobené pred viac ako desiatimi rokmi, hoci jeho funkcia predsedu VEB.RF je len technickou odbornou funkciou. To preukazuje, že Rada nezohľadnila zmenu, ku ktorej došlo v jeho osobnej situácii. Žalobca bol napokon obeťou vyvlastnenia, a tak reštriktívne opatrenia, ktoré boli voči nemu prijaté, nerešpektujú podstatu vlastníckeho práva.

69

Okrem toho skutočnosť uvedená v bodoch 103 a 109 napadnutého rozsudku, že vnútroštátne orgány členských štátov môžu povoliť použitie určitých zmrazených finančných prostriedkov, neznamená, že by bolo dodržané vlastnícke právo odvolateľa, pretože existuje toľko povoľovacích postupov, koľko je členských štátov.

70

Odvolateľ sa tiež domnieva, že reštriktívne opatrenia, ktoré boli voči nemu prijaté, sú v rozpore so zásadou proporcionality, keďže na rozdiel od rozhodnutia Všeobecného súdu neumožňujú dosiahnuť legitímny cieľ sledovaný spornými aktmi a účinne nezodpovedajú cieľu všeobecného záujmu, keďže odvolateľ už nie je schopný podporovať politiky a činnosti, na ktoré sa vzťahuje kritérium a), ani ovplyvňovať ruské orgány.

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom odvolateľ v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že sa v bodoch 100 až 113 napadnutého rozsudku dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení pri analýze podmienok stanovených v článku 52 ods. 1 Charty vo vzťahu k právu vlastniť majetok, najmä pokiaľ ide o otázku dodržania zásady proporcionality.

74

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že právo vlastniť majetok upravené v článku 17 Charty nie je absolútnou výsadou, a tak reštriktívne opatrenia, o aké ide v prejednávanej veci, môžu viesť k obmedzeniu tohto práva (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. septembra 2019, HX/Rada, C‑540/18 P , EU:C:2019:707 , bod 57 a citovanú judikatúru, ako aj z 21. marca 2024, Landeshauptstadt Wiesbaden, C‑61/22 , EU:C:2024:251 , bod 75 a citovanú judikatúru).

75

Možno teda zaviesť obmedzenia uvedeného práva, pokiaľ sú v súlade s článkom 52 ods. 1 prvou vetou Charty stanovené zákonom a rešpektujú podstatu tohto práva. Okrem toho podľa článku 52 ods. 1 druhej vety Charty možno za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality takéto obmedzenia zaviesť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

76

79

Za týchto podmienok sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 102, 103 a 107 až 109 daného rozsudku v podstate konštatoval, že z týchto ustanovení práva Únie vyplýva, že sporné akty nezasahujú do podstaty práva vlastniť majetok a že obmedzenie výkonu práva žalobcu vlastniť majetok zavedené týmito aktmi nie je z hľadiska zásady proporcionality zjavne neprimerané vo vzťahu k sledovanému cieľu, ktorým je, ako vyplýva z bodu 104 uvedeného rozsudku, vyvíjať priamy alebo nepriamy tlak na vládu Ruskej federácie a jej vedúcich predstaviteľov, aby ukončili svoje činnosti a politiky destabilizujúce Ukrajinu. Platí to o to viac, že tvrdenia odvolateľa predstavujú len súbor všeobecných tvrdení, ktorých cieľom je bez akéhokoľvek preukázania spochybniť vhodnosť vykonania uvedených ustanovení.

80

Okrem toho z úvah uvedených v bodoch 41 a 43 tohto rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd správne rozhodol, že Rada sa pri prijímaní sporných aktov nedopustila nesprávneho posúdenia, a tak prijatie a následné ponechanie reštriktívnych opatrení voči žalobcovi bolo odôvodnené vzhľadom na skutkové okolnosti a dotknuté kritérium zápisu. Za týchto podmienok skutočnosť, že reštriktívne opatrenia voči odvolateľovi boli dvakrát obnovené, nemôže ani vyvrátiť úvahy uvedené Všeobecným súdom v bodoch 102, 103 a 109 napadnutého rozsudku, ani z nej nemôže vyplývať, že reštriktívne opatrenia majú trvalú a nezvratnú povahu a že odvolateľ nemôže neskôr dosiahnuť odstránenie svojho mena zo zoznamu alebo povolenie uvoľniť jeho finančné prostriedky.

84

V tejto súvislosti treba uviesť, že cieľom dôvodov, ktoré takto Všeobecný súd uviedol v bode 113 napadnutého rozsudku, bolo odpovedať na tvrdenie odvolateľa, ktoré sa netýkalo jeho prostriedkov na živobytie, ale dôsledkov reštriktívnych opatrení z hľadiska jeho verejnej povesti. Všeobecnému súdu pritom nemožno vytýkať, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v súvislosti s tvrdením, ktorého sa tento bod netýkal.

85

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné štvrtý odvolací dôvod zamietnuť.

O piatom žalobnom dôvode

86

89

Svojím šiestym odvolacím dôvodom odvolateľ Všeobecnému súdu vytýka, že sa v bodoch 131 až 133 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia rozhodnutím, že bolo dodržané právo na účinnú súdnu ochranu a že Rada sa nedopustila zneužitia právomoci. Podľa jeho názoru sporné akty porušujú právo na účinnú súdnu ochranu a pri ich prijímaní došlo k zneužitiu právomoci z dôvodu, že sa neopierajú o dostatočné odôvodnenie, nie sú podložené dostatočnými dôkazmi a porušujú slobodu prejavu a právo vlastniť majetok. Odvolateľ v tejto súvislosti odkazuje na tvrdenia uvedené v prvostupňovom konaní.

90

Rada tvrdenia odvolateľa popiera.

91

V tejto súvislosti treba uviesť, že v rozpore s tým, čo vyžaduje judikatúra spomenutá v bode 33 tohto rozsudku, šiesty odvolací dôvod neobsahuje žiadnu právnu argumentáciu, ktorá by preukazovala, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Odvolateľ sa predovšetkým obmedzuje na spochybnenie bodov 131 až 133 napadnutého rozsudku a na odkaz na tvrdenia, ktoré predložil Všeobecnému súdu, pričom ich bližšie nevysvetľuje a neuvádza prvky napadnutého rozsudku, ktoré má v úmysle kritizovať. Tento odvolací dôvod tak predstavuje jednoduchý návrh na opätovné preskúmanie žaloby podanej na prvom stupni, čím porušuje požiadavky stanovené v Štatúte Súdneho dvora Európskej únie, ako aj v Rokovacom poriadku Súdneho dvora (rozsudok z 13. septembra 2007, Il Ponte Finanziaria/ÚHVT, C‑234/06 P , EU:C:2007:514 , body 45 a 46 ).

Keďže Rada navrhla uložiť odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľ nemal úspech v žiadnych svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť mu povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené Radou.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:

1.

Odvolanie sa zamieta.

2.

Pán Igor Šuvalov znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania vynaložené Radou Európskej únie.