C-279/24
ECLI:EU:C:2025:942
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CJ0279
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62024CJ0279
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
zo 4. decembra 2025 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (ES) č. 593/2008 – Článok 3 ods. 1 a 2 – Voľba rozhodného práva – Článok 6 – Pôsobnosť – Zmluva uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom s bydliskom v inom členskom štáte – Činnosť podnikateľa smerovaná do členského štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa po dátume uzavretia zmluvy obsahujúcej doložku o voľbe rozhodného práva“
Vo veci C‑279/24,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) z 8. apríla 2024 a doručený Súdnemu dvoru 22. apríla 2024, ktorý súvisí s konaním:
AY
proti
Liechtensteinische Landesbank (Österreich) AG,
SÚDNY DVOR (štvrtá komora),
v zložení: predseda štvrtej komory I. Jarukaitis, predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu štvrtej komory, sudcovia M. Condinanzi, N. Jääskinen (spravodajca) a R. Frendo,
generálny advokát: R. Norkus,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
–
AY, v zastúpení: G. Seirer a H. Weichselbraun, Rechtsanwälte,
–
Liechtensteinische Landesbank (Österreich) AG, v zastúpení: M. Oppitz, Rechtsanwalt,
–
česká vláda, v zastúpení: A. Pagáčová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,
–
Európska komisia, v zastúpení: P. Kienapfel a W. Wils, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 22. mája 2025,
vyhlásil tento
Rozsudok
1
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) ( Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6 ), ako aj článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288).
2
Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi AY, spotrebiteľom s bydliskom v Taliansku, a Liechtensteinische Landesbank (Österreich) AG, bankou so sídlom v Rakúsku (ďalej len „banka“), vo veci strát, ktoré AY utrpel z dôvodu nákupu niektorých finančných produktov prostredníctvom banky.
Riadne fungovanie vnútorného trhu vyžaduje, aby kolízne normy platné v členských štátoch určovali použitie rovnakého vnútroštátneho právneho poriadku bez ohľadu na to, súd ktorej krajiny vo veci koná, v záujme predvídateľnosti výsledku sporov, istoty, pokiaľ ide o rozhodné právo a voľného pohybu rozsudkov.
…
(11)
Sloboda strán zvoliť si rozhodné právo by mala byť jedným zo základných prvkov systému kolíznych noriem v oblasti zmluvných záväzkov.
…
(16)
S cieľom prispievať k všeobecnému cieľu tohto nariadenia, ktorým je právna istota v európskom justičnom priestore, kolízne normy by mali mať vysoký stupeň predvídateľnosti. …
…
(23)
Čo sa týka zmlúv, ktoré uzavreli osoby považované za slabšie strany, tieto osoby treba chrániť kolíznymi normami, ktoré chránia ich záujmy lepšie, než ich chránia všeobecné normy.“
4
Článok 3 tohto nariadenia s názvom „Voľba rozhodného práva“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.
2. Zmluvné strany sa môžu kedykoľvek dohodnúť, že sa zmluva spravuje iným právnym poriadkom ako právnym poriadkom, ktorým sa na základe predchádzajúcej voľby uskutočnenej podľa tohto článku alebo iných ustanovení tohto nariadenia spravovala dovtedy. Žiadna zmena a doplnenie zvoleného rozhodného práva po uzatvorení zmluvy nemá vplyv na jej formálnu platnosť podľa článku 11, ani nemá nepriaznivý vplyv na práva tretích osôb.“
5
Článok 6 uvedeného nariadenia s názvom „Spotrebiteľské zmluvy“ v odsekoch 1 až 4 stanovuje:
„1. Bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:
a)
vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo
b)
akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny
a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.
2. Bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.
3. Ak nie sú splnené požiadavky uvedené v odseku 1 písm. a) alebo b), určí sa rozhodné právo pre zmluvu medzi spotrebiteľom a podnikateľom podľa článkov 3 a 4.
4. Odseky 1 a 2 sa neuplatňujú na:
a)
zmluvu o poskytovaní služieb, ak sa služby majú poskytnúť spotrebiteľovi výlučne v krajine, ktorá nie je krajinou jeho obvyklého pobytu;
…
d)
práva a povinnosti, ktoré predstavujú finančný nástroj…, pokiaľ tieto činnosti nepredstavujú poskytovanie finančnej služby;
…“
Smernica 93/13
6
Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:
„Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.“
Rakúske právo
7
Ustanovenie § 879 ods. 3 Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník) stanovuje:
„Zmluvná podmienka, ktorá je uvedená vo všeobecných podmienkach alebo v zmluvách o pristúpení a ktorá nestanovuje jednu z hlavných povinností zmluvných strán, je neplatná, ak s ohľadom na všetky okolnosti vážne poškodzuje niektorú zmluvnú stranu.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
8
V roku 2013 AY, ktorý má bydlisko v Taliansku, uzavrel zmluvu o otvorení bežného účtu a vkladového účtu cenných papierov v banke.
9
Na tento účel AY najprv navštívil pobočku banky v Rakúsku. Následne zaslal z Talianska žiadosť o otvorenie účtu, ako aj dokumenty týkajúce sa jeho „profilu zákazníka“, ktoré od neho banka predtým požadovala. Podľa „všeobecných obchodných podmienok banky“ vypracovaných bankou, o ktorých AY vedel, sa všetky právne vzťahy medzi zmluvnými stranami riadia rakúskym právom.
10
Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že AY sa pri podpise tejto zmluvy rozhodol pre „vzťah bez poradenstva“. Následne si aj napriek tomu, že jeho zákaznícky profil bol niekoľkokrát aktualizovaný, vždy výslovne zvolil transakcie „bez poradenstva“ pri každej transakcii, ktorú uskutočnil prostredníctvom banky.
11
V septembri 2015 a júni 2016 AY nadobudol dlhové cenné papiere obchodované na burze (ďalej len „ETN“) prostredníctvom banky. V júli 2016 ich so ziskom ďalej predal.
12
V októbri 2016 sa AY zúčastnil na podujatí organizovanom v Padove (Taliansko) talianskou investičnou spoločnosťou (ďalej len „podujatie v Padove“), počas ktorého riaditeľ tejto spoločnosti predstavil fond, ktorého portfólio zahŕňalo aj ETN. Na tomto podujatí sa zúčastnil aj zamestnanec banky so zámerom predstaviť banku prítomným investorom.
13
Od októbra 2017 do februára 2018 AY z vlastnej iniciatívy prostredníctvom banky nakúpil ETN, ako aj podiely vo fonde, ktorý bol predstavený na podujatí v Padove. Následne sa však domnieval, že v dôsledku týchto nákupov utrpel finančnú stratu.
14
AY podal súdnu žalobu, ktorou žiadal náhradu škody vo výške 140217,10 eura spolu s úrokmi, nákladmi a príslušenstvom z dôvodu, že banka si nesplnila svoju poradenskú a informačnú povinnosť.
15
Keďže súdy nižšieho stupňa zamietli jeho návrh, AY sa obrátil na Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, podaním opravného prostriedku „Revision“.
16
Na podporu svojho opravného prostriedku AY uvádza, že vzhľadom na to, že jeden zo zamestnancov banky predstavil banku na podujatí v Padove, treba konštatovať, že od dátumu tohto podujatia banka smerovala svoju činnosť na taliansky trh v zmysle článku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 593/2008. Za týchto podmienok AY tvrdí, že na finančné transakcie uskutočnené po uvedenom podujatí sa uplatňuje právo členského štátu, v ktorom má obvyklý pobyt, teda právo Talianskej republiky.
17
Dodáva, že výnimka stanovená v článku 6 ods. 4 písm. a) nariadenia č. 593/2008 sa v prejednávanej veci neuplatní, keďže banka mala k dispozícii webovú stránku, na ktorej si on ako taliansky spotrebiteľ mohol vybaviť všetky formality spojené s vedením svojich účtov, ako aj získať stanoviská a analýzy. Okrem toho sa domnieva, že relevantné ustanovenia rakúskeho práva sú pre neho menej výhodné ako ustanovenia talianskeho práva.
18
Okrem toho sa domnieva, že uplatnenie doložky o voľbe rozhodného práva obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach banky treba vylúčiť z dôvodu jej nekalosti, keďže nebol informovaný o tom, že sa môže ako spotrebiteľ dovolávať ochrany, ktorú mu poskytujú záväzné ustanovenia krajiny jeho obvyklého pobytu v súlade s článkom 6 ods. 2 nariadenia č. 593/2008.
19
V tomto kontexte sa vnútroštátny súd v prvom rade pýta, či aj napriek tomu, že banka a AY si v okamihu vzniku ich právneho vzťahu zvolili rakúske právo ako právo, ktorým sa bude tento právny vzťah riadiť, je možné uplatniť talianske právo na sporné transakcie spočívajúce v nákupe finančných produktov podľa článku 6 ods. 1 nariadenia č. 593/2008. Domnieva sa totiž, že od roku 2016 banka „smerovala“ svoju činnosť do Talianska, ktoré je štátom obvyklého pobytu AY. Článok 6 ods. 1 nariadenia č. 593/2008 v podstate stanovuje, že zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, v ktorej má dotknutý spotrebiteľ obvyklý pobyt, ak zmluvná strana, ktorá je podnikateľom, smeruje svoju činnosť na túto krajinu, za predpokladu, že sú splnené určité ďalšie podmienky, ktoré vnútroštátny súd považuje v prejednávanej veci za splnené.
20
V druhom rade, v prípade kladnej odpovede na túto prvú otázku sa vnútroštátny súd pýta na uplatniteľnosť výnimky stanovenej v článku 6 ods. 4 písm. a) nariadenia č. 593/2008 v prejednávanej veci. Podľa tejto výnimky sa odseky 1 a 2 tohto článku 6, podľa ktorých spotrebiteľ môže využiť uplatnenie právneho poriadku krajiny, v ktorej má obvyklý pobyt, alebo aspoň ochranu poskytovanú niektorými ustanoveniami tohto práva, neuplatňujú na zmluvu o poskytovaní služieb, ak sa služby majú poskytnúť spotrebiteľovi výlučne v krajine, ktorá nie je krajinou jeho obvyklého pobytu.
21
V treťom rade za predpokladu, že článok 6 ods. 1 nariadenia č. 593/2008 je uplatniteľný, ale článok 6 ods. 4 písm. a) tohto nariadenia nie je uplatniteľný, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či doložka o voľbe rozhodného práva obsiahnutá v zmluve ešte predtým, ako sú splnené podmienky na uplatnenie článku 6 uvedeného nariadenia, sa má po splnení týchto podmienok považovať za nekalú v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13, ak táto podmienka neinformuje dotknutého spotrebiteľa o právach, ktoré by mu mohli vyplývať z uplatnenia článku 6 ods. 2 tohto nariadenia.
22
Za týchto podmienok Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Majú sa právne následky poverenia na nákup finančných produktov, ktoré spotrebiteľ s bydliskom v štáte A (tu v Taliansku) z dôvodu dlhodobého obchodného vzťahu udelil banke so sídlom v štáte B (tu v Rakúsku), posúdiť podľa práva, ktoré vyplýva z článku 6 nariadenia [č. 593/2008], ak podmienky pre uplatnenie tohto článku 6 síce boli splnené pri udelení jednotlivých poverení, ale nie už pri vzniku obchodného vzťahu, a strany si v tom čase pre celý obchodný vzťah podľa článku 3 nariadenia [č. 593/2008] zvolili právo štátu B?
2.
Ak je odpoveď na prvú otázku kladná:
Je výnimka podľa článku 6 ods. 4 písm. a) nariadenia [č. 593/2008] aplikovateľná, ak banka na základe zmluvy otvorí účty pre spotrebiteľa s bydliskom v inom členskom štáte a následne na základe poverení spotrebiteľa pre neho nakúpi finančné produkty, ktoré sú pripísané na účty, pričom spotrebiteľ môže poverenie udeliť (aj) prostredníctvom diaľkových komunikačných prostriedkov?
3.
Ak je odpoveď na prvú otázku kladná a na druhú otázku záporná: Považuje sa voľba práva, ku ktorej došlo pred splnením podmienok pre uplatnenie článku 6 nariadenia č. 593/2008, po splnení týchto podmienok za nekalú v zmysle článku 3 ods. 1 smernice [93/13], ak v [podmienke určujúcej rozhodné právo] nebol [spotrebiteľ] upozornený na právne následky článku 6 ods. 2 nariadenia č. 593/2008?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
23
Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 nariadenia č. 593/2008 vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na zmluvu uzavretú medzi spotrebiteľom a bankou, ak podmienky stanovené v tomto ustanovení neboli v čase uzavretia tejto zmluvy splnené, ale sú splnené neskôr.
24
V tejto súvislosti sa v súlade so všeobecným pravidlom uvedeným v článku 3 nariadenia č. 593/2008 zmluva spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany.
25
Článok 6 nariadenia č. 593/2008 s názvom „Spotrebiteľské zmluvy“ vo svojom odseku 1 stanovuje, že zmluva uzavretá medzi spotrebiteľom a podnikateľom sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že sú splnené podmienky stanovené v tomto ustanovení, t. j. že podnikateľ vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo že akýmkoľvek spôsobom smeruje takúto činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti. Tento článok 6 ods. 2 však stanovuje, že zmluvné strany si môžu v súlade s článkom 3 tohto nariadenia zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1 uvedeného článku 6 pod podmienkou, že táto voľba nepovedie k tomu, že spotrebiteľ bude zbavený ochrany, ktorú mu poskytujú ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by bolo rozhodné v prípade absencie voľby na základe článku 6 ods. 1 uvedeného nariadenia.
26
Len za predpokladu, že predmetná zmluva nespĺňa podmienky uvedené v článku 6 ods. 1 písm. a) alebo b) nariadenia č. 593/2008, článok 6 ods. 3 tohto nariadenia spresňuje, že rozhodné právo pre túto zmluvu sa určí v súlade s článkami 3 a 4 uvedeného nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 2023, Club La Costa a i., C‑821/21 , EU:C:2023:672 , bod 83 ).
27
V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že uplatnenie nariadenia č. 593/2008 závisí od dátumu uzavretia dotknutej zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. marca 2021, Obala i lučice, C‑307/19 , EU:C:2021:236 , bod 56 citovanú judikatúru).
28
Z uvedeného vyplýva, že podmienky uvedené v článku 6 ods. 1 písm. a) alebo b) nariadenia č. 593/2008 sa musia overiť s použitím tohto dátumu ako referenčného bodu.
29
V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že banka ku dňu uzavretia dotknutej zmluvy nevykonávala svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine, v ktorej mal spotrebiteľ obvyklý pobyt, ani ju nesmerovala do tejto krajiny, v dôsledku čoho podmienky uvedené v článku 6 ods. 1 písm. a) alebo b) nariadenia č. 593/2008 neboli splnené.
30
Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru však vyplýva, že vnútroštátny súd položil prvú otázku za predpokladu, že banka po uzavretí dotknutej zmluvy smerovala svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť do krajiny, v ktorej mal spotrebiteľ obvyklý pobyt, v dôsledku čoho podmienka uvedená v článku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 593/2008 bola splnená po podpise zmluvy uzavretej medzi týmto spotrebiteľom a bankou.
31
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je na účely výkladu ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82 , EU:C:1983:335 , bod 12 , a z 8. mája 2025, Pielatak, C‑410/23 , EU:C:2025:325 , bod 54 , ako aj citovaná judikatúra).
32
Pokiaľ ide o doslovný výklad článku 6 ods. 1 nariadenia č. 593/2008, ako vyplýva z bodu 25 tohto rozsudku a ako uviedol generálny advokát v bode 48 svojich návrhov, znenie tohto ustanovenia výslovne nestanovuje možnosť zmeny rozhodného práva v spotrebiteľskej zmluve, ak podmienky uvedené v danom ustanovení neboli splnené v čase uzavretia tejto zmluvy, ale sú splnené neskôr v priebehu trvania obchodného vzťahu.
33
Pokiaľ ide o kontextuálny a teleologický výklad, treba po prvé pripomenúť, že cieľom tohto nariadenia, ako vyplýva z odôvodnení 6 a 16, je najmä zabezpečiť právnu istotu v európskom justičnom priestore prostredníctvom kolíznych noriem s vysokým stupňom predvídateľnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. októbra 2016, Nikiforidis, C‑135/15 , EU:C:2016:774 , body 36 a 46 ).
34
Po druhé článok 6 nariadenia č. 593/2008 je súčasťou jeho kapitoly II s názvom „Jednotné pravidlá“, rovnako ako článok 3 tohto nariadenia, ktorého odsek 1 stanovuje, že zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany, a ktorého odsek 2 spresňuje, že zmena zvoleného rozhodného práva pre zmluvu stanoveného dohodou strán pri uzatvorení zmluvy, môže vyplývať len z dohody týchto zmluvných strán. Odôvodnenie 11 uvedeného nariadenia spresňuje, že sloboda strán zvoliť si rozhodné právo by mala byť jedným zo základných prvkov systému kolíznych noriem v oblasti zmluvných záväzkov.
35
Súdny dvor navyše zdôraznil, že na účely zabezpečenia plnej účinnosti zásady autonómie vôle zmluvných strán je potrebné zabezpečiť, aby bola rešpektovaná slobodná voľba, pokiaľ ide o rozhodné právo uplatniteľné v rámci ich zmluvného vzťahu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2013, Unamar, C‑184/12 , EU:C:2013:663 , bod 49 ).
36
Po tretie je pravda, že odôvodnenie 23 nariadenia č. 593/2008 uvádza, čo sa týka zmlúv, ktoré uzavreli osoby považované za slabšie strany, že tieto osoby treba chrániť kolíznymi normami, ktoré chránia ich záujmy lepšie, než ich chránia všeobecné normy.
37
Z judikatúry však vyplýva, že výklad, podľa ktorého by bolo možné odchýliť sa od kolíznych noriem stanovených v tomto nariadení na účely určenia rozhodného práva pre spotrebiteľské zmluvy z dôvodu, že pre spotrebiteľa by bol výhodnejší iný právny poriadok, by nevyhnutne viedol k značnému zásahu do všeobecnej požiadavky predvídateľnosti práva, a teda do zásady právnej istoty v zmluvných vzťahoch týkajúcich sa spotrebiteľov (rozsudok zo 14. septembra 2023, Diamond Resorts Europe a i., C‑632/21 , EU:C:2023:671 , bod 75 ).
38
Preto výklad, z ktorého by vyplývalo, že splnenie podmienok uvedených v článku 6 ods. 1 nariadenia č. 593/2008 až po dátume uzavretia dotknutej zmluvy má za následok zmenu rozhodného práva pre túto zmluvu, by zasahoval do voľby uskutočnenej zmluvnými stranami v súlade s článkom 3 ods. 1 tohto nariadenia.
39
Vzhľadom na vyššie uvedené je možnosť zmeny rozhodného práva pre spotrebiteľskú zmluvu – ak podmienky stanovené v článku 6 ods. 1 nariadenia č. 593/2008 neboli splnené v čase uzavretia tejto zmluvy, ale sú splnené neskôr počas trvania obchodného vzťahu – vylúčená znením tohto ustanovenia, keďže systematika ustanovenia a ciele sledované uvedeným ustanovením takýto výklad potvrdzujú.
40
Okrem toho je pravda, ako uviedol vnútroštátny súd, že Súdny dvor pri skúmaní uplatnenia nariadenia č. 593/2008 ratione temporis rozhodol, že nie je vylúčené, že pôvodná zmluva uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia môže byť nahradená novou zmluvou v prípade zmeny tejto pôvodnej zmluvy dohodnutej zmluvnými stranami v takom rozsahu, že táto zmena nebude vyjadrením iba aktualizácie či úpravy tejto zmluvy, ale bude vytvárať nový právny vzťah medzi týmito zmluvnými stranami, ktorý by mohol viesť k uplatneniu kolíznych noriem stanovených uvedeným nariadením (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. októbra 2016, Nikiforidis, C‑135/15 , EU:C:2016:774 , body 37 a 38 ).
41
V prejednávanej veci sa vzhľadom na informácie poskytnuté vnútroštátnym súdom nemožno domnievať, že finančné transakcie uskutočnené po podujatí v Padove môžu spadať pod iný právny vzťah, než je vzťah upravený v zmluve, na ktorej sa zakladá trvalý obchodný vzťah medzi AY a bankou.
42
Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 nariadenia č. 593/2008 sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na zmluvu uzavretú medzi spotrebiteľom a bankou, ak podmienky stanovené v tomto ustanovení neboli v čase uzavretia tejto zmluvy splnené, ale sú splnené až neskôr.
O druhej a tretej otázke
43
Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že druhá a tretia otázka sú položené len pre prípad kladnej odpovede na prvú otázku. Vzhľadom na odpoveď poskytnutú na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na ostatné položené otázky.
O trovách
44
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:
Článok 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I)
sa má vykladať v tom zmysle, že:
sa neuplatňuje na zmluvu uzavretú medzi spotrebiteľom a bankou, ak podmienky stanovené v tomto ustanovení neboli v čase uzavretia tejto zmluvy splnené, ale sú splnené až neskôr.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: nemčina.