C-284/24

LD

proti

Criminal Injuries Compensation Tribunal,

Minister for Justice and Equality,

Írsku,

Attorney General,

–

LD, v zastúpení: C. Donnelly, SC, M. Lynn, SC, M. J. MacGuill, solicitor, D. Brady, BL, C. Donald, solicitor, a E. Martin‑Vignerte, avocate,

–

Criminal Injuries Compensation Tribunal, Minister for Justice and Equality, Írsko a Attorney General, v zastúpení: M. Browne, Chief State Solicitor, S. Finnegan, A. Joyce a J. Moloney, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Reilly, SC, a M. Finan, BL,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, A. Pagáčová a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Noë a J. Tomkin, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

3

V zmysle odôvodnení 2, 10 a 14 smernice 2004/80:

„(2)

Súdny dvor [v rozsudku z 2. februára 1989, 186/87 , EU:C:1989:47 ,] rozhodol, že ak právo Spoločenstva zaručuje fyzickej osobe voľný pohyb do členského štátu, ochrana tejto osoby v tomto členskom štáte, je založená na rovnakom základe ako ochrana štátnych príslušníkov a osôb s bydliskom v tomto štáte, čo vyplýva zo slobody pohybu. Opatrenia na uľahčenie odškodňovania obetí trestných činov by mali byť súčasťou uskutočňovania tohto cieľa;

…

(10)

„Členské štáty zabezpečia, že ak bol násilný úmyselný trestný čin spáchaný v inom členskom štáte ako je členský štát, v ktorom má žiadateľ o odškodnenie zvyčajne trvalé bydlisko, má žiadateľ právo predložiť žiadosť inštitúcii alebo akémukoľvek inému orgánu v druhom členskom štáte.“

5

Článok 12 uvedenej smernice, ktorý je jediným článkom patriacim do jej kapitoly II, nazvanej „Vnútroštátne systémy odškodňovania“, v odseku 2 stanovuje:

„Všetky členské štáty zabezpečia, aby ich vnútroštátne pravidlá ustanovovali existenciu systému odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov spáchaných na ich jednotlivých územiach, ktorý zaručuje spravodlivé a primerané odškodnenie pre obete.“

6

Článok 18 tej istej smernice s názvom „Vykonávanie“ v odseku 2 stanovuje:

‚obeť‘ je:

i)

fyzická osoba, ktorej bola v priamom dôsledku trestného činu spôsobená ujma vrátane fyzickej, mentálnej alebo emocionálnej ujmy alebo majetkovej škody;

…“

Írske právo

8

11

Dňa 1. októbra 2015 podal LD na CICT žiadosť o odškodnenie na základe írskeho systému odškodňovania obetí.

12

V tejto žiadosti LD uviedol, že v dôsledku tohto útoku utrpel závažné poranenie oka, ktoré viedlo k čiastočnej strate zraku, ktorá je trvalého charakteru, ako aj rôzne iné zranenia, najmä v oblasti sánky, ramena a ľavej ruky, pása a trupu. Okrem toho trpí psychickými problémami a úzkosťou. Po tom, čo bol LD v dôsledku uvedeného útoku práceneschopný, ho jeho zamestnávateľ prepustil a v čase podania uvedenej žiadosti bol nezamestnaný.

13

Po tom, čo CICT konštatoval, že LD utrpel ujmu na zdraví a majetkovú ujmu spôsobenú úmyselným násilným trestným činom, ktorého bol obeťou, a že nezískal odškodnenie z iných zdrojov, priznal mu ex gratia sumu 645,62 eura na náklady ( out‑of‑pocket expenses ), ktoré mu vznikli priamo v dôsledku tohto trestného činu. V nadväznosti na žiadosť LD v tomto zmysle mu tento súd poskytol rozpis sumy priznaného odškodnenia, pričom spresnil, že LD bola priznaná suma 44,20 eura za výmenu jeho vodičského preukazu, 339 eur za výmenu jeho okuliarov, 28,82 eura za nákup liekov, 100 eur za nemocničné výdavky a 133,63 eura za cestovné výdavky.

Vnútroštátny súd ďalej pripomína širokú mieru voľnej úvahy, ktorou v tejto oblasti disponujú členské štáty, pričom uvádza, že má pochybnosti, s ktorými sa stotožňuje i Court of Appeal (Odvolací súd, Írsko), ktoré sa týkajú možnosti obmedziť pôsobnosť vnútroštátnych systémov odškodňovania, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu. Podľa vnútroštátneho súdu je pravda, že rozsudok zo 16. júla 2020, Presidenza del Consiglio dei Ministri ( C‑129/19 , EU:C:2020:566 ), nespresnil, akú škodu alebo ujmu možno kvalifikovať ako nemajetkovú ujmu. Zdôrazňuje však, že podľa jeho vlastného výkladu tohto rozsudku na jednej strane z použitia pojmu „utrpenie“ Súdnym dvorom vyplýva povinnosť poskytnúť odškodnenie za bolesť a utrpenie, a to aspoň do určitej miery. Na druhej strane by bolo ťažké pripustiť vylúčenie takéhoto odškodnenia, keďže podľa uvedeného rozsudku odškodnenie stanovené smernicou 2004/80 musí zohľadňovať závažnosť následkov spáchaného trestného činu vo vzťahu k obeti.

17

Tento súd napokon odkazuje na správu Komisie Rade, Európskemu parlamentu a Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru z 20. apríla 2009 o uplatňovaní smernice Rady 2004/80/ES o odškodňovaní obetí trestných činov [KOM(2009) 170 v konečnom znení], týkajúcu sa obdobia od 1. januára 2006 do 31. decembra 2008, podľa ktorej väčšina členských štátov v rámci svojich vnútroštátnych systémov stanovila odškodnenie za chorobu a psychickú ujmu.

18

Za týchto okolností High Court (Vyšší súd, Írsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„[1.]

Ak je odpoveď na [prvú a tretiu otázku] kladná, berúc do úvahy, že členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby ich systémy odškodnenia boli finančne udržateľné, aký by mal byť vzťah medzi ‚spravodlivým a primeraným odškodnením‘ priznaným obeti podľa smernice 2004/80 a náhradou škody, ktorá vznikla v dôsledku protiprávneho konania a ktorá by bola priznaná tejto obeti vo vzťahu k páchateľovi, ktorý sa dopustil tohto protiprávneho konania?

[5.]

Možno odškodnenie pre obete úmyselných násilných trestných činov v rámci [írskeho systému odškodňovania obetí] považovať za ‚spravodlivé a primerané odškodnenie pre obete‘ v zmysle článku 12 ods. 2 smernice 2004/80, ak je obeti priznaná suma vo výške 645,65 eura ako odškodnenie za závažné poranenie oka, ktoré viedlo k trvalému poškodeniu zraku?“

O prejudiciálnych otázkach

19

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 12 ods. 2 smernice 2004/80 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu systému odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov, ktorý, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, v zásade vylučuje akékoľvek odškodnenie za bolesť a utrpenie týchto obetí.

23

Pokiaľ ide o pôsobnosť článku 12 ods. 2 smernice 2004/80, Súdny dvor spresnil, že toto ustanovenie priznáva právo na spravodlivé a primerané odškodnenie nielen obetiam úmyselných násilných trestných činov spáchaných na území členského štátu, ktoré sa nachádzajú v cezhraničnej situácii v zmysle článku 1 tejto smernice, ale aj obetiam, ktoré majú obvyklý pobyt na území tohto členského štátu (rozsudok zo 16. júla 2020, Presidenza del Consiglio dei Ministri, C‑129/19 , EU:C:2020:566 , bod 55 ).

24

Pokiaľ ide o určenie tohto odškodnenia, vzhľadom jednak na mieru voľnej úvahy, ktorú členským štátom priznáva toto ustanovenie v súvislosti so „spravodlivou a primeranou“ povahou výšky uvedeného odškodnenia, ako aj so spôsobmi určenia takéhoto odškodnenia, a jednak vzhľadom na potrebu zabezpečiť finančnú životaschopnosť vnútroštátnych systémov, toto odškodnenie nemusí nevyhnutne zodpovedať náhrade škody, ktorá by mohla byť priznaná obeti tohto trestného činu patriaceho medzi úmyselné násilné trestné činy voči páchateľovi tohto trestného činu. V dôsledku toho odškodnenie stanovené v článku 12 ods. 2 smernice 2004/80 nemusí nevyhnutne zabezpečiť úplnú náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú táto obeť utrpela (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2024, Burdene, C‑126/23 , EU:C:2024:937 , bod 57 a citovanú judikatúru).

25

V tejto súvislosti prináleží napokon vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na vnútroštátne ustanovenia, prostredníctvom ktorých bol zavedený dotknutý systém odškodňovania, zabezpečil, že suma priznaná obeti úmyselných násilných trestných činov podľa tohto systému predstavuje spravodlivé a primerané odškodnenie v zmysle článku 12 ods. 2 tejto smernice (rozsudky zo 16. júla 2020, Presidenza del Consiglio dei Ministri, C‑129/19 , EU:C:2020:566 , bod 61 , a zo 7. novembra 2024, Burdene, C‑126/23 , EU:C:2024:937 , bod 58 ).

29

Pokiaľ ide konkrétnejšie o odškodnenie nemajetkovej ujmy spôsobenej týmto obetiam, je síce pravda, že toto ustanovenie neobsahuje výslovný odkaz na takúto ujmu, treba však uviesť, že široká formulácia uvedeného ustanovenia nijako neobmedzuje rozsah odškodnenia stanoveného v tomto ustanovení, pokiaľ ide o ujmu, ktorú môže pomôcť nahradiť.

30

Okrem toho, ako Súdny dvor uviedol v bode 48 rozsudku zo 7. novembra 2024, Burdene ( C‑126/23 , EU:C:2024:937 ), rozsah pojmu „obete“, ako je uvedený v článku 12 ods. 2 smernice 2004/80, je objasnený definíciou pojmu „obeť“ uvedenou v článku 2 ods. 1 písm. a) smernice 2012/29, ktorou je „fyzická osoba, ktorej bola v priamom dôsledku trestného činu spôsobená ujma vrátane fyzickej, mentálnej alebo emocionálnej ujmy alebo majetkovej škody“. Zo znenia tohto posledného uvedeného ustanovenia pritom jasne vyplýva, že sa týka tak obetí, ktorým vznikla majetková ujma, ako aj obetí, ktorým vznikla nemajetková ujma. Konkrétne skutočnosť, že sa uvedené ustanovenie týka tak poškodenia fyzickej, ako aj mentálnej alebo emocionálnej integrity, potvrdzuje, že ujma spôsobená týmto obetiam zahŕňa aj bolesť a utrpenie.

31

Z judikatúry Súdneho dvora teda vyplýva, že nie je možné stanoviť žiadne rozlišovanie podľa druhov ujmy, ktorú obete spáchaných trestných činov utrpeli, ani podľa následkov, ktorým mohli byť tieto obete vystavené.

35

Na druhej strane z odôvodnenia 2 tejto smernice vyplýva, že opatrenia na uľahčenie odškodňovania obetí trestných činov by mali prispieť k dosiahnutiu cieľa, ktorým je zabezpečenie ochrany integrity dotknutých osôb. Okrem toho, ako je uvedené v odôvodnení 14 uvedenej smernice, táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady opätovne potvrdené najmä Chartou. Ako však vyplýva z článku 3 ods. 1 Charty, nedotknuteľnosť osoby treba chápať ako fyzickú aj duševnú.

36

Preto je potrebné konštatovať, že odškodnenie stanovené v článku 12 ods. 2 smernice 2004/80 musí byť prípadne spôsobilé prispieť k náhrade akejkoľvek nemajetkovej ujmy vrátane ujmy spôsobenej bolesťou a utrpením.

37

V tejto súvislosti, ako v podstate uvádza vnútroštátny súd v rámci piatej prejudiciálnej otázky, násilný trestný útok, ako je ten, ktorého obeťou sa stal LD, môže viesť k závažným následkom tak z hľadiska majetkovej, ako aj nemajetkovej ujmy, a to najmä z dôvodu bolesti a utrpenia, ktoré sa musia odraziť v priznanej sume.

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 12 ods. 2 smernice Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o odškodňovaní obetí trestných činov

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni vnútroštátnemu systému odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov, ktorý, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, v zásade vylučuje akékoľvek odškodnenie za bolesť a utrpenie týchto obetí. Bez ohľadu na potrebu zabezpečiť finančnú životaschopnosť vnútroštátnych systémov odškodňovania, z dôvodu ktorej členské štáty nie sú nevyhnutne povinné stanoviť úplnú náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli uvedené obete, spravodlivé a primerané odškodnenie v zmysle tohto ustanovenia vyžaduje, aby pri určení takéhoto odškodnenia bola zohľadnená závažnosť následkov, ktoré majú spáchané trestné činy pre obete, ako aj náhrada škody, ktorú môžu takéto obete získať na základe zodpovednosti za protiprávne konanie páchateľa trestného činu.

Podpisy