C-318/24

62024CJ0318

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 29. júla 2024 ( *1 )

[Znenie opravené uzneseniami z 20. septembra 2024 a 28. apríla 2025]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v trestných veciach – Európsky zatykač – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Odovzdanie vyžiadaných osôb súdnym orgánom vydávajúcim zatykač – Dodržiavanie základných práv – Systémové alebo všeobecné nedostatky nezávislosti súdnictva členského štátu vydávajúceho zatykač – Nedostatky týkajúce sa absencie dôkazu o zložení prísahy sudcov – Zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania – Podmienky pozbavenia osobnej slobody v členskom štáte vydávajúcom zatykač – Posúdenie vykonávajúcim súdnym orgánom – Odmietnutie vykonať európsky zatykač vykonávajúcim súdnym orgánom – Účinky tohto odmietnutia pre vykonávajúci súdny orgán iného členského štátu“

Vo veci C‑318/24 PPU [Breian] ( i ),

generálna advokátka: J. Kokott,

tajomník: R. Şereş, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. júna 2024,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

P.P.R., v zastúpení: J. Azzopardi, avukat, a M. Laïchi, avocate,

–

francúzska vláda, v zastúpení: R. Bénard a B. Dourthe, splnomocnení zástupcovia,

–

maltská vláda, v zastúpení: A. Buhagiar, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Biolan, H. Leupold a J. Vondung, splnomocnení zástupcovia,

Tento návrh bol podaný v konaní týkajúcom sa vykonania európskeho zatykača na P.P.R., ktorý vydal Curtea de Apel Braşov – Biroul executări penale (Odvolací súd Brašov – Úrad pre výkon trestov, Rumunsko).

Právny rámec

Medzinárodné právo

3

Podľa článku 2 písm. a) štatútu Medzinárodnej organizácie kriminálnej polície (Interpol), ktorý bol prijatý 13. júna 1956 vo Viedni (Rakúsko) Valným zhromaždením Interpolu na jeho 25. zasadnutí a naposledy zmenený na jeho 91. zasadnutí v roku 2023 (ďalej len „štatút Interpolu“), je cieľom Interpolu najmä „zabezpečovať a podporovať poskytovanie najširšej možnej vzájomnej pomoci medzi všetkými orgánmi kriminálnej polície v rámci existujúcich právnych predpisov v jednotlivých krajinách a v duchu Všeobecnej deklarácie ľudských práv“.

4

7

Článok 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný „Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho“, stanovuje:

„1. Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [s cieľom, aby iný členský štát zatkol a odovzdal vyžiadanú osobu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad ].

2. Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3. Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

8

3.

ak osoba, na ktorú je vydaný európsky zatykač, sa nemôže vzhľadom na svoj vek považovať za trestnoprávne zodpovednú za činy, ktoré sú dôvodom zatykača, podľa právnych predpisov vykonávajúceho štátu.“

9

Článok 8 uvedeného rámcového rozhodnutia, nazvaný „Obsah a forma európskeho zatykača“, stanovuje:

„1. Európsky zatykač obsahuje nasledujúce informácie stanovené v súlade s formou, obsiahnutou v prílohe:

a)

charakter a skutkovú podstatu trestného činu, najmä vo vzťahu k článku 2;

e)

opis okolností, za ktorých bol trestný čin spáchaný, vrátane času, miesta a miery účasti vyžiadanej osoby na trestnom čine;

f)

uložený trest, ak existuje konečný rozsudok, alebo určený rozsah trestov pre trestný čin podľa práva vydávajúceho členského štátu [členského štátu vydávajúceho zatykač – neoficiálny preklad ];

g)

3. Vydávajúci súdny orgán [súdny orgán vydávajúci zatykač – neoficiálny preklad ] môže kedykoľvek zaslať vykonávajúcemu súdnemu orgánu ďalšie užitočné informácie.“

11

Článok 19 rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný „Vypočutie osoby pred rozhodnutím“, stanovuje:

„1. Požadovaná [Vyžiadaná – neoficiálny preklad ] osoba sa vypočuje súdnym orgánom, za prítomnosti ďalšej osoby určenej v súlade s právnymi predpismi členského štátu dožadujúceho súdu.

2. Vyžiadaná osoba sa vypočuje v súlade s právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu a za podmienok určených na základe vzájomnej dohody medzi vydávajúcim [súdnym orgánom vydávajúcim zatykač – neoficiálny preklad ] a vykonávajúcim súdnym orgánom.

3. Príslušný vykonávajúci súdny orgán môže poveriť iný súdny orgán svojho členského štátu, aby sa zúčastnil na vypočutí vyžiadanej osoby s cieľom zabezpečiť riadne uplatnenie tohto článku a stanovených podmienok.“

Z informácií vnútroštátneho súdu vyplýva, že P.P.R. bol 28. júna 2022 zatknutý v Paríži (Francúzsko) a začal sa postup jeho odovzdania. Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) zastavil tento postup rozsudkom z 29. novembra 2023, ktorý nadobudol právoplatnosť, pričom zamietol vykonať európsky zatykač, ktorý na P.P.R. vydali rumunské orgány.

15

Podľa vnútroštátneho súdu Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) vychádzal v tomto zamietavom rozsudku z existencie rizika porušenia základného práva na spravodlivý proces na nezávislom a nestrannom súde zriadenom zákonom, ktoré je zakotvené v článku 47 druhom odseku Charty. Tento súd sa na jednej strane domnieval, že v Rumunsku existujú systémové a všeobecné nedostatky ovplyvňujúce súdnictvo, keďže nie je isté, kde sa uchovávajú zápisnice o zložení prísahy, ktorú zložili sudcovia, čo vyvoláva pochybnosť, pokiaľ ide o zákonnosť zloženia súdov v tomto členskom štáte. Tento systémový nedostatok mohol mať na druhej strane vplyv na trestné konanie vedené proti P.P.R. na Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší a kasačný súd), keďže zápisnicu o zložení prísahy jedného z troch sudcov príslušného senátu, ktorý prejednával predmetnú vec, nebolo možné nájsť a ďalšia sudkyňa tohto rozhodovacieho senátu zložila prísahu len v postavení prokurátorky, hoci z uplatniteľných ustanovení rumunského práva nie je zrejmé, či sa pri jej vymenovaní za sudkyňu nevyžadovalo zloženie novej prísahy.

16

Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) navyše vzal do úvahy aj rozhodnutie, ktoré prijal odbor sťažností CCF na 123. zasadnutí CCF, ktoré sa konalo 30. januára až 3. februára 2023 (CCF/123/R1358.21), ktorým tento odbor CCF nariadil vymazať oznámenie o vyhlásení medzinárodného pátrania po P.P.R. z databázy Interpolu z dôvodu, že údaje, ktoré sa ho týkajú, nespĺňajú predpisy Interpolu o spracovaní osobných údajov. Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) konštatoval, že toto rozhodnutie poukazuje na vznik vážnych obáv, pokiaľ ide o existenciu politických okolností v celkovom kontexte a dodržiavanie zásad základných práv v konaní, ktoré sa vedie proti P.P.R. v Rumunsku.

Má sa článok 15 ods. 1 [rámcového rozhodnutia 2002/584] vykladať v tom zmysle, že právoplatný rozsudok, pokiaľ ide o rozhodnutie vykonávajúceho súdneho orgánu odmietnuť odovzdať vyžiadanú osobu, má voči inému vykonávajúcemu súdnemu orgánu iného členského štátu právnu silu rozhodnutej veci, alebo sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni opätovnému podaniu žiadosti o odovzdanie na základe toho istého európskeho zatykača v prípade, že boli vylúčené skutočnosti, ktoré bránili vykonaniu predchádzajúceho európskeho zatykača, alebo ak odmietnutie vykonať tento európsky zatykač nebolo v súlade s právom Únie, za predpokladu, že vykonanie nového európskeho zatykača nevedie k porušeniu článku 1 ods. 3 [rámcového rozhodnutia 2002/584] a opätovné podanie žiadosti o odovzdanie je primerané v súlade s výkladom [rámcového rozhodnutia 2002/584] v [rozsudku z 31. januára 2023, Puig Gordi a i. ( C‑158/21 , EU:C:2023:57 , bod 141 a bod 5 výroku)]?

2.

Má sa článok 1 ods. 3 [rámcového rozhodnutia 2002/584] v spojení s článkom 47 druhým odsekom [Charty] vykladať v tom zmysle, že vykonávajúci súdny orgán nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu v prípade, že pri overovaní povinnosti rešpektovať v rámci výkonu európskeho zatykača ľudské práva sa v súvislosti s právom na spravodlivý proces z hľadiska požiadavky týkajúcej sa súdu zriadeného zákonom podľa článku 47 druhého odseku [Charty] zistili nezrovnalosti pri skladaní prísahy členov príslušného senátu súdu, ktorý vyhlásil odsudzujúci rozsudok, pričom nesúviseli so zasahovaním iných orgánov verejnej moci do procesu menovania sudcov?

Umožňujú zásada vzájomného uznávania podľa článku 1 ods. 2 [rámcového rozhodnutia 2002/584], ako aj zásady vzájomnej dôvery a lojálnej spolupráce stanovené v článku 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ v spojení s potrebou zaručiť účinnú súdnu ochranu práv osôb zúčastnených na konaní, to všetko aj vo vzťahu k článkom 15 a 19 [rámcového rozhodnutia 2002/584], súdnym orgánom členského štátu vydávajúceho zatykač (súdu vydávajúcemu zatykač zastúpenému priamym zástupcom alebo na výzvu vyššie uvedeného súdu iným justičným orgánom, ako sú styčný sudca, národný člen [Európskej agentúry na posilnenie súdnej spolupráce (Eurojust)] alebo prokurátor členského štátu vydávajúceho zatykač) priamo sa zúčastňovať na súdnych konaniach týkajúcich sa vykonania európskeho zatykača vedených vykonávajúcimi súdnymi orgánmi, a to prostredníctvom predkladania žiadostí, návrhov dôkazov a účasti na súdnych pojednávaniach, ako aj podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o odmietnutí odovzdania – pokiaľ taký opravný prostriedok existuje v právnom poriadku vykonávajúceho členského štátu, a ak áno, v súlade s podmienkami stanovenými na tento účel – na základe zásady ekvivalencie a v súlade s ňou?

6.

Má sa článok 17 ods. 1 ZEÚ týkajúci sa úloh [Európskej komisie] s ohľadom na [rámcové rozhodnutie 2002/584] vykladať v tom zmysle, že úlohy Komisie zamerané na podporu všeobecného záujmu Únie prijímaním vhodných iniciatív na tieto účely a úlohy zamerané na zabezpečenie dohľadu nad uplatňovaním práva Únie možno vykonávať v súvislosti s európskym zatykačom, a to na žiadosť súdneho orgánu vydávajúceho európsky zatykač, v prípade, že tento orgán usúdi, že odmietnutím vykonať európsky zatykač vykonávajúcim súdnym orgánom dochádza k vážnemu porušeniu zásad vzájomnej dôvery a lojálnej spolupráce, tak, aby Komisia prijímala v súlade s uvedenými úlohami a úplne nezávisle opatrenia, ktoré považuje za potrebné?“

21

Za týchto podmienok Curtea de Apel Braşov (Odvolací súd Brašov) predložil Súdnemu dvoru túto siedmu prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 1 ods. 3 [rámcového rozhodnutia 2002/584] v spojení s článkom 4 [Charty] týkajúcim sa zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania vykladať v tom zmysle, že pri skúmaní podmienok pozbavenia osobnej slobody v členskom štáte vydávajúcom zatykač vykonávajúci súdny orgán jednak nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač na základe informácií, ktoré neboli súdnemu orgánu vydávajúcemu zatykač známe a v súvislosti s ktorými tento orgán nemal možnosť poskytnúť ďalšie informácie v zmysle článku 15 ods. 2 a 3 [rámcového rozhodnutia 2002/584], a jednak vykonávajúci súdny orgán nemôže uplatniť vyšší štandard, než aký stanovuje Charta, a bez toho, aby presne uviedol pravidlá, na ktoré sa odvoláva, najmä pokiaľ ide o požiadavky týkajúce sa pozbavenia osobnej slobody, ako je vypracovanie ‚presného plánu výkonu trestu‘, ‚presných kritérií na stanovenie určeného režimu výkonu trestu‘ a záruky nediskriminácie z dôvodu ‚obzvlášť jedinečnej a citlivej situácie‘?“

O návrhu na uplatnenie naliehavého prejudiciálneho konania

22

Vnútroštátny súd navrhol, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom prejudiciálnom konaní upravenom v článku 23a prvom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a v článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

26

V druhom rade, pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa naliehavosti, táto podmienka je splnená najmä vtedy, ak dotknutá osoba v spore vo veci samej je v súčasnosti pozbavená slobody a jej ponechanie vo väzbe závisí od vyriešenia sporu vo veci samej, pričom je nutné spresniť, že situáciu dotknutej osoby je potrebné posudzovať ku dňu preskúmania návrhu, ktorým sa požaduje, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom konaní (rozsudok zo 14. mája 2024, Stačev, C‑15/24 PPU , EU:C:2024:399 , bod 42 a citovaná judikatúra).

27

Je pravda, že v prejednávanej veci nepredkladá návrh na začatie prejudiciálneho konania súd, ktorý má ako súdny orgán vykonávajúci európsky zatykač, o ktorý ide vo veci samej, v konečnom dôsledku rozhodnúť o odovzdaní osoby, na ktorú bol vydaný tento zatykač, ale súdny orgán, ktorý vydal tento zatykač.

28

Faktom však ostáva – ako potvrdil vnútroštátny súd v odpovedi na žiadosť o spresnenie uvedenú v bode 19 vyššie –, že tento súd by v závislosti od odpovedí na položené otázky mohol dospieť k rozhodnutiu o zrušení európskeho zatykača vydaného na P.P.R. Keďže P.P.R. je vo väzbe len na základe tohto zatykača, prípadné zrušenie tohto zatykača by malo okamžite za následok prepustenie P.P.R.

31

Takéto úvahy sú spôsobilé odôvodniť možnosť uvedeného súdu ako súdneho orgánu vydávajúceho zatykač položiť Súdnemu dvoru otázky týkajúce sa podmienok výkonu európskeho zatykača (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21 , EU:C:2023:57 , bod 53 ).

32

Zaručenie dodržania základných práv v rámci konania o európskom zatykači totiž patrí predovšetkým do zodpovednosti členského štátu vydávajúceho zatykač. Vzhľadom na to, že vydanie takéhoto zatykača môže mať za následok zatknutie osoby, na ktorú bol vydaný, preto súdny orgán vydávajúci zatykač musí mať na účely zaručenia týchto práv možnosť obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, aby určil, či má ponechať v platnosti alebo zrušiť európsky zatykač, alebo či môže takýto zatykač vydať (rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21 , EU:C:2023:57 , bod 54 , ako aj citovaná judikatúra).

33

Z toho vyplýva, že – ako generálna advokátka v podstate uviedla v bodoch 24 až 26 svojich návrhov – návrh na začatie prejudiciálneho konania je ako celok prípustný, čím nie je dotknutá možnosť posúdiť prípustnosť každej z položených otázok.

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že tak zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ako aj zásada vzájomného uznávania, ktorá sa sama zakladá na vzájomnej dôvere medzi týmito štátmi, majú v práve Únie podstatný význam vzhľadom na to, že umožňujú vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc. Konkrétnejšie, zásada vzájomnej dôvery, najmä pokiaľ ide o priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ukladá každému z týchto štátov povinnosť predpokladať, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie a predovšetkým základné práva uznané týmto právom (rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21 , EU:C:2023:57 , bod 93 , ako aj citovaná judikatúra).

37

Podľa ustálenej judikatúry existencia rizika porušenia základných práv uznaných právom Únie je spôsobilá umožniť vykonávajúcemu súdnemu orgánu, aby výnimočne a po riadnom preskúmaní nevyhovel európskemu zatykaču na základe článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21 , EU:C:2023:57 , bod 72 ).

38

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že keď má vykonávajúci súdny orgán, ktorý má rozhodovať o odovzdaní osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, k dispozícii dôkazy na preukázanie existencie skutočného rizika porušenia základného práva na spravodlivý proces zaručeného v článku 47 druhom odseku Charty z dôvodu systémových alebo všeobecných nedostatkov vo fungovaní súdneho systému členského štátu, v ktorom bol zatykač vydaný, uvedený orgán musí konkrétnym a presným spôsobom overiť, či vzhľadom na osobnú situáciu tejto osoby, povahu protiprávneho konania, z dôvodu ktorého je trestne stíhaná, a skutkové okolnosti, na základe ktorých bol európsky zatykač vydaný, existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že uvedená osoba bude v prípade odovzdania do tohto členského štátu takému riziku vystavená (rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21 , EU:C:2023:57 , bod 97 ).

42

Preskúmanie žiadosti o odovzdanie však neznamená začatie trestného stíhania zo strany vykonávajúceho štátu proti vyžiadanej osobe a nevyžaduje posúdenie veci samej [rozsudok zo 14. septembra 2023, Sofijska gradska prokuratura (Po sebe nasledujúce zatykače), C‑71/21 , EU:C:2023:668 , bod 54 ].

43

Z toho vyplýva, že vykonávajúci orgán členského štátu nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač len z toho dôvodu, že ho odmietol vykonať vykonávajúci orgán iného členského štátu, bez toho, aby sám preskúmal, či jestvuje dôvod na jeho nevykonanie [pozri analogicky rozsudok zo 14. septembra 2023, Sofijska gradska prokuratura (Po sebe nasledujúce zatykače), C‑71/21 , EU:C:2023:668 , bod 61 ].

44

Hoci z vyššie uvedeného vyplýva, že zásada vzájomného uznávania, ako sa uplatňuje rámcovým rozhodnutím 2002/584, nezahŕňa rozhodnutia o nevykonaní európskeho zatykača, je potrebné spresniť, aké účinky na vykonávajúci orgán členského štátu môže mať okolnosť, že vykonávajúci orgán iného členského štátu predtým odmietol vykonať takýto zatykač z dôvodu existencie rizika porušenia základného práva na spravodlivý proces na zákonom zriadenom súde, ako je zakotvené v článku 47 druhom odseku Charty.

48

Nijaké ustanovenie rámcového rozhodnutia 2002/584 nevylučuje možnosť, aby orgán vydávajúci zatykač ponechal v platnosti žiadosť o odovzdanie osoby na základe európskeho zatykača v prípade, že vykonávajúci orgán členského štátu odmietol vykonať tento zatykač.

49

Hoci existencia rozhodnutia vykonávajúceho súdneho orgánu členského štátu nevykonať európsky zatykač teda sama osebe neznamená povinnosť súdneho orgánu vydávajúceho zatykač zrušiť tento zatykač, musí nepochybne podnecovať tento orgán k obozretnosti [pozri analogicky rozsudok zo 14. septembra 2023, Sofijska gradska prokuratura (Po sebe nasledujúce zatykače), C‑71/21 , EU:C:2023:668 , bod 55 ].

50

V rozsudku z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., ( C‑158/21 , EU:C:2023:57 ), bola Súdnemu dvoru položená otázka, či možno vydať viaceré po sebe nasledujúce európske zatykače za podobných okolností, aké nastali v konaní vo veci samej. Zásady, ktoré Súdny dvor sformuloval v bodoch 139 až 143 uvedeného rozsudku, možno analogicky uplatniť v prejednávanej veci.

54

Vzhľadom na to, že ponechanie európskeho zatykača, ktorého vykonanie bolo v členskom štáte odmietnuté, v platnosti môže mať za následok zatknutie osoby, na ktorú bol tento zatykač vydaný, v inom členskom štáte, a teda môže zasiahnuť do jej osobnej slobody, súdnemu orgánu, ktorý vydal európsky zatykač, navyše prináleží, aby preskúmal, či je vzhľadom na osobitné okolnosti prejednávanej veci ponechanie tohto zatykača v platnosti primerané. V rámci takéhoto preskúmania je tento orgán povinný najmä zohľadniť povahu a závažnosť trestného činu, pre ktorý je vyžiadaná osoba trestne stíhaná, dôsledky, ktoré pre túto osobu vyplývajú z ponechania európskeho zatykača, ktorý bol na ňu vydaný, v platnosti, ako aj perspektívy vykonania uvedeného európskeho zatykača (pozri analogicky rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21 , EU:C:2023:57 , body 144 a 145 ).

55

57

Podľa vysvetlenia vnútroštátneho súdu odbor sťažností CCF rozhodol o vymazaní oznámenia o vyhlásení medzinárodného pátrania po P.P.R. z databázy Interpolu z dôvodu, že údaje, ktoré sa týkajú P.P.R., nespĺňajú predpisy Interpolu v oblasti spracovania osobných údajov. Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) zohľadnil toto rozhodnutie CCF vo svojom rozsudku z 29. novembra 2023, ktorým tento súd zamietol vykonať európsky zatykač, ktorý rumunské orgány vydali na P.P.R.

58

V konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., ( C‑158/21 , EU:C:2023:57 ), bola Súdnemu dvoru položená podobná otázka týkajúca sa zohľadnenia správy pracovnej skupiny pre svojvoľné zadržiavanie, čo je orgán pôsobiaci pod záštitou Rady OSN pre ľudské práva, vykonávajúcim orgánom. Zásady, ktoré Súdny dvor sformuloval v bodoch 121 až 126 tohto rozsudku, možno analogicky uplatniť na zohľadnenie rozhodnutia CCF, ktoré odkazuje na postavenie osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, vykonávajúcim orgánom.

59

Keďže preskúmanie v dvoch etapách spomenuté v bode 38 vyššie musí byť založené na objektívnych, spoľahlivých, presných a náležite aktualizovaných informáciách týkajúcich sa fungovania súdneho systému členského štátu vydávajúceho zatykač a súčasne na konkrétnej a presnej analýze individuálnej situácie vyžiadanej osoby, rozhodnutie CCF, ktorým na nariaďuje vymazanie oznámenia o vyhlásení medzinárodného pátrania po osobe, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, z dôvodu porušenia predpisov Interpolu v oblasti spracovania osobných údajov, nemôže postačovať na odôvodnenie odmietnutia vykonať tento európsky zatykač (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21 , EU:C:2023:57 , bod 123 ).

O štvrtej otázke

62

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 267 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že súdny orgán vydávajúci európsky zatykač je povinný obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania predtým, ako s ohľadom na dôvody, ktoré viedli súdny orgán vykonávajúci tento zatykač k odmietnutiu ho vykonať, rozhodne, či tento zatykač zruší alebo ho ponechá v platnosti.

63

Podľa článku 267 druhého odseku ZFEÚ, ak sa v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom položí otázka, ktorá sa týka výkladu Zmlúv alebo platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor, aby o nej rozhodol.

64

Existenciu takejto možnosti treba posúdiť v závislosti na charakteristikách vlastných právu Únie, osobitných ťažkostiach, ktoré predstavuje jeho výklad, a riziku rozdielov v judikatúre v rámci Únie (rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19 , EU:C:2021:799 , bod 41 , ako aj citovaná judikatúra).

68

[Opravené uznesením z 28. apríla 2025] Okrem toho, ak sa súdny orgán vydávajúci európsky zatykač, proti rozhodnutiam ktorého nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, z dôvodu, že sa nachádza v jednej z troch situácií uvedených v bode 66 vyššie, domnieva, že je oslobodený od povinnosti predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, z odôvodnenia jeho rozhodnutia musí buď vyplývať, že položená otázka týkajúca sa práva Únie nie je relevantná pre rozhodnutie v spore, alebo že výklad dotknutého ustanovenia práva Únie sa zakladá na judikatúre, alebo v prípade neexistencie tejto judikatúry, že výklad práva Únie je vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu v poslednom stupni taký jasný, že tu nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19 , EU:C:2021:799 , bod 51 ).

69

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že súdny orgán vydávajúci európsky zatykač nie je povinný obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania predtým, ako s ohľadom na dôvody, ktoré viedli súdny orgán vykonávajúci tento zatykač k odmietnutiu ho vykonať, rozhodne, či zruší tento zatykač alebo ho ponechá v platnosti, pokiaľ je proti rozhodnutiu, ktoré bude musieť prijať, prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, pričom v opačnom prípade je v zásade povinný obrátiť sa na Súdny dvor.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, zatiaľ čo odmietnutie ho vykonať je poňaté ako výnimka, ktorá sa má vykladať reštriktívne [rozsudok z 21. decembra 2023, GN (Dôvod odmietnutia založený na najlepšom záujme dieťaťa), C‑261/22 , EU:C:2023:1017 , bod 37 ].

73

Okrem toho v zmysle zásady vzájomnej dôvery sú členské štáty povinné predpokladať, že všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie a predovšetkým základné práva uznané týmto právom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21 , EU:C:2023:57 , body 93 a 94 ).

74

Vysoký stupeň dôvery medzi členskými štátmi, na ktorom spočíva mechanizmus európskeho zatykača, sa konkrétne zakladá na predpoklade, podľa ktorého trestné súdy členského štátu vydávajúceho zatykač, ktoré v nadväznosti na vykonanie európskeho zatykača budú musieť viesť trestné stíhanie alebo konanie týkajúce sa výkonu trestu odňatia slobody, alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ako aj trestné konanie vo veci samej, spĺňajú požiadavky týkajúce sa základného práva na spravodlivý proces, zaručeného v článku 47 druhom odseku Charty (rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21 , EU:C:2023:57 , bod 95 ).

75

V prvej etape musí tento orgán určiť, či z dôvodu systémových alebo všeobecných nedostatkov v nezávislosti a nestrannosti súdnej moci tohto členského štátu existujú objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované dôkazy existencie skutočného rizika porušenia základného práva na spravodlivý proces na súde zriadenom zákonom, zaručeného v článku 47 druhom odseku Charty, v členskom štáte vydávajúcom zatykač [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte, ktorý vydal zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU , EU:C:2022:100 , body 52 a 66 , ako aj citovanú judikatúru].

79

Ak je to tak, príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu musí v druhej etape konkrétne a presne overiť, do akej miery môžu mať tieto nedostatky zistené v prvej etape vplyv na fungovanie súdov členského štátu vydávajúceho zatykač, ktoré majú právomoc na vedenie konaní týkajúcich sa dotknutej osoby, a či vzhľadom na osobnú situáciu tejto osoby, povahu protiprávneho konania, pre ktoré bola súdená, a skutkové okolnosti odsúdenia, o ktorého uznanie a vykonanie sa žiada, ako aj na ďalšie informácie prípadne poskytnuté uvedeným členským štátom na základe tohto rámcového rozhodnutia existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že také riziko sa v prejednávanej veci skutočne naplnilo [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte, ktorý vydal zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU , EU:C:2022:100 , bod 53 , ako aj citovanú judikatúru].

80

Z judikatúry ESĽP, ktorá je relevantná, pokiaľ článku 52 ods. 3 prvej vety Charty táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanom 4. novembra 1950 v Ríme, totiž vyplýva, že k porušeniu článku 6 ods. 1 EDĽP môžu viesť výlučne porušenia týkajúce sa základných pravidiel postupu vymenovania sudcov a ich nástupu do funkcie [pozri v tomto zmysle ESĽP, 1. decembra 2020, Guðmundur Andri Ástráðsson v. Island (CE:ECHR:2020:1201JUD002637418, body 246 a 247)].

84

[Opravené uznesením z 28. apríla 2025] Okolnosť, že vnútroštátne právo členského štátu môže stanoviť, že prokurátor, ktorý zložil prísahu pri svojom nástupe do funkcie, nemusí pri svojom následnom vymenovaní za sudcu opätovne skladať prísahu, teda nemôže predstavovať systémový alebo všeobecný nedostatok, pokiaľ ide o nezávislosť súdnej moci v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 78 vyššie.

85

Takéto ustanovenie vnútroštátneho práva odôvodené skutočnosťou, že v tomto členskom štáte sa postavenie prokurátora chápe rovnako ako postavenie sudcu a osoby vykonávajúce obe kategórie justičných povolaní sú pri nástupe do funkcie povinné zložiť tú istú prísahu, totiž nemôže vyvolávať pochybnosti o zákonnosti vymenovania sudcov, a teda ani o ich nezávislosti a nestrannosti.

86

89

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má rámcové rozhodnutie 2002/584 vykladať v tom zmysle, že súdny orgán, ktorý vydal európsky zatykač, má právo zúčastniť sa na konaní o výkone tohto zatykača na vykonávajúcom súdnom orgáne v postavení účastníka konania.

90

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že ani článok 15, ani článok 19 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktoré spomenul vnútroštátny súd, ani iné ustanovenie tohto rámcového rozhodnutia neupravuje povinnú priamu účasť súdneho orgánu, ktorý vydal európsky zatykač, v konaní na vykonávajúcom súdnom orgáne v súvislosti s vykonaním tohto zatykača. Povinnosť zabezpečiť takúto účasť nemožno vyvodiť ani zo zásad vzájomného uznávania a lojálnej spolupráce.

91

Je síce pravda, že rámcové rozhodnutie 2002/584 nemožno vykladať v tom zmysle, že bráni takejto účasti, ktorú môžu upravovať procesné pravidlá vnútroštátneho práva vykonávajúceho členského štátu, nič to však nemení na tom, že toto rámcové rozhodnutie stanovuje iné prostriedky na uľahčenie spolupráce a výmeny potrebných informácií medzi súdnym orgánom vydávajúcim zatykač a vykonávajúcim súdnym orgánom.

95

Nemožno teda konštatovať, že účasť súdneho orgánu vydávajúceho zatykač ako účastníka konania na vykonávajúcom súdnom orgáne je nevyhnutná na zabezpečenie dodržiavania zásad vzájomného uznávania a lojálnej spolupráce, ktoré sú základom fungovania mechanizmu európskeho zatykača.

96

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na piatu otázku odpovedať tak, že rámcové rozhodnutie 2002/584 sa má vykladať v tom zmysle, že súdny orgán, ktorý vydal európsky zatykač, nemá právo zúčastniť sa na konaní o výkon tohto zatykača na vykonávajúcom súdnom orgáne v postavení účastníka konania.

O šiestej otázke

97

100

Svojou siedmou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 1 ods. 3 a článok 15 ods. 2 a 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 4 Charty majú vykladať v tom zmysle, že pri skúmaní podmienok pozbavenia osobnej slobody v členskom štáte vydávajúcom zatykač vykonávajúci súdny orgán nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač jednak na základe informácií o podmienkach pozbavenia osobnej slobody v ústave na výkon trestu členského štátu vydávajúceho zatykač bez toho, aby súdny orgán, ktorý vydal zatykač, vopred požiadal o ďalšie informácie, a jednak na základe uplatnenia vyššieho štandardu v oblasti podmienok pozbavenia osobnej slobody, než aký zaručuje spomenutý článok 4.

101

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor stanovil za určitých podmienok povinnosť, aby vykonávajúci súdny orgán ukončil postup odovzdania zriadený rámcovým rozhodnutím 2002/584, keď existuje riziko, že takéto odovzdanie bude viesť k neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu s hľadanou osobou v zmysle článku 4 Charty (rozsudok z 15. októbra 2019, Dorobantu, C‑128/18 , EU:C:2019:857 , bod 50 a citovaná judikatúra).

102

Teda v prípade, ak súdny orgán vykonávajúceho členského štátu disponuje informáciami, ktoré potvrdzujú existenciu skutočného rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania s uväznenými osobami v členskom štáte vydávajúcom zatykač s ohľadom na štandard ochrany základných práv zaručený právom Únie a osobitne článkom 4 Charty, má povinnosť posúdiť existenciu tohto rizika pri rozhodovaní o odovzdaní osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, orgánom členského štátu vydávajúceho zatykač. Výkon takéhoto zatykača totiž nemôže viesť k neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu s touto osobou (rozsudok z 15. októbra 2019, Dorobantu, C‑128/18 , EU:C:2019:857 , bod 51 a citovaná judikatúra).

105

Aby sa zároveň zabezpečilo dodržiavanie článku 4 Charty v konkrétnom prípade osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, je vykonávajúci súdny orgán disponujúci objektívnymi, spoľahlivými, presnými a náležite aktualizovanými informáciami svedčiacimi o existencii takýchto nedostatkov povinný overiť, či za okolností v prejednávanej veci existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba bude po odovzdaní do členského štátu vydávajúceho zatykač v tomto štáte vystavená skutočnému riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle tohto článku z dôvodu podmienok jej uväznenia v členskom štáte vydávajúcom zatykač [rozsudok z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky uväznenia v Maďarsku), C‑220/18 PPU , EU:C:2018:589 , bod 62 a citovaná judikatúra].

106

Na tento účel musí tento orgán na základe článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 požiadať súdny orgán členského štátu vydávajúceho zatykač o urýchlené doplnenie všetkých potrebných informácií týkajúcich sa podmienok, v ktorých má byť dotknutá osoba v tomto členskom štáte väznená. Predmetom tejto žiadosti môže byť aj existencia prípadných vnútroštátnych alebo medzinárodných postupov a mechanizmov kontroly väzenských podmienok v členskom štáte vydávajúcom zatykač, spojených napríklad s prehliadkami ústavov na výkon trestu, ktoré umožňujú overiť súčasný stav väzenských podmienok výkonu v týchto ústavoch [rozsudok z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky uväznenia v Maďarsku), C‑220/18 PPU , EU:C:2018:589 , bod 63 a citovaná judikatúra].

110

[Opravené uznesením z 28. apríla 2025] Okrem toho je v bode 93 vyššie pripomenuté, že na základe zásady lojálnej spolupráce sa členské štáty rešpektujú a navzájom si pomáhajú pri plnení úloh, ktoré vyplývajú zo Zmlúv [rozsudok z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky uväznenia v Maďarsku), C‑220/18 PPU , EU:C:2018:589 , bod 109 a citovaná judikatúra].

111

V súlade s týmito ustanoveniami môže vykonávajúci súdny orgán a súdny orgán vydávajúci zatykač požiadať o informácie, resp. predložiť ubezpečenia týkajúce sa konkrétnych a presných podmienok, za ktorých bude dotknutá osoba uväznená v členskom štáte vydávajúcom zatykač [rozsudok z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky uväznenia v Maďarsku), C‑220/18 PPU , EU:C:2018:589 , bod 110 ].

112

[Opravené uznesením z 20. septembra 2024] Z úvah uvedených v bodoch 106 až 111 vyššie vyplýva, že vykonávajúci súdny orgán nemôže dospieť k záveru, že existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že po odovzdaní do členského štátu vydávajúceho zatykač bude osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, vystavená skutočnému riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty, bez toho, aby predtým predložil súdnemu orgánu vydávajúcemu zatykač žiadosť o informácie podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584.

116

Z vyššie uvedených úvah pritom vyplýva, že vykonávajúci súdny orgán nemôže vylúčiť informácie, ktoré poskytol súdny orgán vydávajúci zatykač, len na základe informácií, ktoré sám získal z verejne prístupných zdrojov, bez toho, aby v zmysle článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 požiadal o ďalšie informácie a vysvetlenie súdny orgán vydávajúci zatykač.

117

[Opravené uznesením z 28. apríla 2025] Okrem toho, pokiaľ vnútroštátny súd uvádza, že vykonávajúci maltský súdny orgán pri odmietnutí vykonať európsky zatykač, o ktorý ide v konaní vo veci samej, zohľadnil skutočnosť, že potvrdenie vnútroštátneho súdu o takom ubezpečení, o aké ide v bode 114 vyššie, bolo vyjadrené iným výrazom, ako je výraz použitý v anglickom znení judikatúry v tejto oblasti, treba uviesť, že takéto potvrdenie si nevyžaduje použitie určitého výrazu alebo formulácie. Stačí, ak je z oznámenia, ktoré súdny orgán vydávajúci zatykač zasiela vykonávajúcemu súdnemu orgánu, dostatočne jasné, že súdny orgán vydávajúci zatykač potvrdil toto ubezpečenie, bez ohľadu na to, aké konkrétne výrazy použil.

118

Napokon treba zdôrazniť, že samotné nevypracovanie „presného plánu výkonu trestu“ alebo „presných kritérií na stanovenie určeného režimu výkonu trestu“, ktoré vnútroštátny súd spomína vo formulácii siedmej otázky, nespadá pod pojem „neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie“ v zmysle článku 4 Charty.

122

V dôsledku toho treba na siedmu otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 3 a článok 15 ods. 2 a 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 v spojení s článkom 4 Charty a so zásadou vzájomnej dôvery sa majú vykladať v tom zmysle, že pri skúmaní podmienok pozbavenia osobnej slobody v členskom štáte vydávajúcom zatykač vykonávajúci súdny orgán nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač na základe informácií o podmienkach pozbavenia osobnej slobody v ústavoch na výkon trestu v členskom štáte vydávajúcom zatykač, ktoré získal sám a ku ktorým si nevyžiadal ďalšie informácie od súdneho orgánu vydávajúceho zatykač. Vykonávajúci súdny orgán nemôže uplatniť vyšší štandard v oblasti podmienok pozbavenia osobnej slobody, než aký je zaručený v tomto článku 4.

O trovách

123

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

sa má vykladať v tom zmysle, že:

v situácii, keď osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, tvrdí, že jej odovzdanie do členského štátu vydávajúceho zatykač by viedlo k nerešpektovaniu jej práva na spravodlivý proces, existencia rozhodnutia Komisie pre kontrolu spisov Interpolu (CCF), ktoré odkazuje na postavenie takejto osoby, nemôže sama osebe odôvodniť odmietnutie vykonávajúceho súdneho orgánu vykonať tento zatykač. Naproti tomu tento súdny orgán môže zohľadniť takéto rozhodnutie s cieľom rozhodnúť, či je potrebné odmietnuť vykonať daný zatykač.

3.

Článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že:

súdny orgán vydávajúci európsky zatykač nie je povinný obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania predtým, ako s ohľadom na dôvody, ktoré viedli súdny orgán vykonávajúci tento zatykač k odmietnutiu ho vykonať, rozhodne, či zruší tento zatykač alebo ho ponechá v platnosti, pokiaľ je proti rozhodnutiu, ktoré bude musieť prijať, prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, pričom v opačnom prípade je v zásade povinný obrátiť sa na Súdny dvor.

4.

súdny orgán, ktorý vydal európsky zatykač, nemá právo zúčastniť sa na konaní o výkone tohto zatykača na vykonávajúcom súdnom orgáne v postavení účastníka konania.

6.

Článok 1 ods. 3 a článok 15 ods. 2 a 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, v spojení s článkom 4 Charty základných práv a so zásadou vzájomnej dôvery

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

pri preskúmaní podmienok pozbavenia osobnej slobody v členskom štáte vydávajúcom zatykač vykonávajúci súdny orgán nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač na základe informácií o podmienkach pozbavenia osobnej slobody v ústavoch na výkon trestu v členskom štáte vydávajúcom zatykač, ktoré získal sám a ku ktorým si nevyžiadal ďalšie informácie od súdneho orgánu vydávajúceho zatykač. Vykonávajúci súdny orgán nemôže uplatniť vyšší štandard v oblasti podmienok pozbavenia osobnej slobody, než aký je zaručený v tomto článku 4.

Podpisy