C-325/24

62024CJ0325

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 18. decembra 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica 2014/41/EÚ – Európsky vyšetrovací príkaz v trestných veciach – Článok 3 – Vecná pôsobnosť – Pojem ‚vyšetrovacie opatrenie‘ – Účel – Získanie dôkazov – Článok 10 – Použitie iného vyšetrovacieho opatrenia – Článok 11 – Dôvody neuznania alebo nevykonania – Základné práva – Článok 22 – Dočasné odovzdanie osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody do vydávajúceho členského štátu na účely vykonania vyšetrovacieho opatrenia – Článok 24 – Výsluch obvinenej osoby formou videokonferencie – Článok 24 ods. 2 písm. b) – Základné zásady právneho poriadku vykonávajúceho členského štátu“

Vo veci C‑325/24 [Bissilli] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunale ordinario di Firenze (Všeobecný súd Florencia, Taliansko) z 5. februára 2024 a doručený Súdnemu dvoru 2. mája 2024, ktorý súvisí s trestným konaním proti

tajomník: G. Chiapponi, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. apríla 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

talianska vláda, v zastúpení: S. Fiorentino a G. Palmieri, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci S. Faraci a A. Trimboli, avvocati dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení H. Leupold, P. Rossi a M. Wasmeier, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 26. júna 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 3 a 10, článku 11 ods. 1 písm. f), článku 22 ods. 1 a článku 24 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach ( Ú. v. EÚ L 130, 2014, s. 1 ), ako aj článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

Od prijatia [rámcového rozhodnutia Rady 2003/577/SVV z 22. júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii ( Ú. v. EÚ L 196, 2003, s. 45 , Mim. vyd. 19/006, s. 185)] a [rámcového rozhodnutia Rady 2008/978/SVV z 18. decembra 2008 o európskom príkaze na zabezpečenie dôkazov na účely získavania predmetov, dokumentov a údajov na použitie v konaniach v trestných veciach ( Ú. v. EÚ L 350, 2008, s. 72 )] je zrejmé, že existujúci rámec zabezpečovania dôkazov je príliš neucelený a zložitý. Preto je potrebný nový prístup.

(6)

V Štokholmskom programe prijatom Európskou radou 10. a 11. decembra 2009 Európska rada zvážila, že by sa malo pokračovať v tvorbe komplexného systému na získavanie dôkazov v prípadoch s cezhraničným rozmerom na základe zásady vzájomného uznávania. Európska rada uviedla, že existujúce nástroje v tejto oblasti predstavujú neucelený režim a je potrebný nový prístup založený na zásade vzájomného uznávania, ale aj zohľadnení pružnosti tradičného systému vzájomnej právnej pomoci. Európska rada preto vyzvala na vytvorenie komplexného systému, ktorým by sa nahradili všetky súčasné nástroje v tejto oblasti vrátane rámcového rozhodnutia 2008/978/SVV a ktorý by sa podľa možností vzťahoval na všetky druhy dôkazov, obsahoval lehoty na vykonanie a čo najviac obmedzil dôvody odmietnutia.

(7)

Tento nový prístup sa zakladá na jedinom nástroji s názvom [,]európsky vyšetrovací príkaz[‘]…

(8)

…

(34)

Táto smernica sa z dôvodu svojho rozsahu zaoberá iba predbežnými opatreniami zameranými na získavanie dôkazov. …“

4

Podľa článku 1 ods. 1 a 2 tejto smernice:

„1. Európsky vyšetrovací príkaz (EVP) je justičné rozhodnutie, ktoré vydal alebo overil [potvrdil – neoficiálny preklad ] justičný orgán členského štátu (ďalej len ‚vydávajúci štát‘) na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v inom členskom štáte (ďalej len ‚vykonávajúci štát‘) s cieľom získať dôkazy v súlade s touto smernicou.

Článok 9 ods. 1 tej istej smernice stanovuje:

„Vykonávajúci orgán uzná [európsky vyšetrovací príkaz] zaslaný v súlade s touto smernicou bez toho, aby sa museli splniť akékoľvek ďalšie formálne náležitosti, a zabezpečí jeho vykonanie rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok, ako keby dotknuté vyšetrovacie opatrenie nariadil orgán vykonávajúceho štátu, pokiaľ tento orgán nerozhodne o uplatnení jedného z dôvodov neuznania alebo nevykonania [európskeho vyšetrovacieho príkazu] alebo jedného z dôvodov odkladu stanoveného v tejto smernici.“

7

Článok 10 ods. 1, 2 a 5 smernice 2014/41 znie takto:

„1. Vykonávajúci orgán vždy, keď je to možné, použije iné vyšetrovacie opatrenie, ako sa uvádza v [európskom vyšetrovacom príkaze], ak:

a)

výsluch svedka, znalca, obete, podozrivej alebo obvinenej osoby alebo tretej osoby na území vykonávajúceho štátu;

…

5. Ak vyšetrovacie opatrenie uvedené v [európskom vyšetrovacom príkaze] v súlade s odsekom 1 neexistuje v právnom poriadku vykonávajúceho štátu alebo by nebolo dostupné v podobnom vnútroštátnom prípade a ak neexistuje žiadne iné vyšetrovacie opatrenie, ktoré by malo rovnaký výsledok ako požadované vyšetrovacie opatrenie, vykonávajúci orgán vydávajúcemu orgánu oznámi, že nebolo možné poskytnúť požadovanú pomoc.“

8

Článok 11 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 1 ods. 4, môže vykonávajúci štát odmietnuť uznanie alebo vykonanie [európskeho vyšetrovacieho príkazu], ak:

…“

9

Články 22 až 29 uvedenej smernice tvoria jej kapitolu IV s názvom „Osobitné ustanovenia týkajúce sa určitých vyšetrovacích opatrení“.

10

Článok 22 tej istej smernice, nazvaný „Dočasné odovzdanie osôb vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody do vydávajúceho štátu na účely vykonania vyšetrovacieho opatrenia“, v odsekoch 1, 2 a 5 stanovuje:

„1. [Európsky vyšetrovací príkaz] možno vydať na účely dočasného odovzdania osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, aby sa vykonalo vyšetrovacie opatrenie, ktorého cieľom je získať dôkazy, na ktoré sa vyžaduje prítomnosť tejto osoby na území vydávajúceho štátu, ak sa táto osoba v lehote, ktorú určí vykonávajúci štát, odovzdá späť.

5. Vydávajúci štát a vykonávajúci štát sa dohodnú na praktických opatreniach týkajúcich dočasného odovzdania osoby vrátane podrobností o podmienkach jej väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody vo vydávajúcom štáte a dátumu, do ktorého sa musí odovzdať z územia vykonávajúceho štátu, a dátumu, do ktorého sa musí vrátiť na toto územie, pričom sa zabezpečí zohľadnenie telesného a duševného stavu dotknutej osoby, ako aj úroveň bezpečnosti požadovaná vo vydávajúcom štáte.“

11

Článok 23 ods. 1 a 2 smernice 2014/41 stanovuje:

„1. [Európsky vyšetrovací príkaz] možno vydať na účely dočasného odovzdania osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody vo vydávajúcom štáte, aby sa vykonalo vyšetrovacie opatrenie, ktorého cieľom je získať dôkazy a na ktoré sa vyžaduje jej prítomnosť na území vykonávajúceho štátu.

2. Na dočasné odovzdanie podľa tohto článku sa primerane uplatní článok 22 ods. 2 písm. a) a odseky 3 až 9.“

12

b)

vykonanie takéhoto vyšetrovacieho opatrenia by v konkrétnom prípade odporovalo základným zásadám právneho poriadku vykonávajúceho štátu.

3. Vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán sa dohodnú na praktických opatreniach. …

…

5. V prípade výsluchu formou videokonferencie alebo inou formou audiovizuálneho prenosu sa uplatnia tieto pravidlá:

a)

d)

na žiadosť vydávajúceho štátu alebo osoby, ktorá sa má vypočuť, vykonávajúci štát zabezpečí, že osoba, ktorá sa má vypočuť, má v prípade potreby k dispozícii tlmočníka;

e)

podozrivá alebo obvinená osoba je pred výsluchom informovaná o procesných právach, ktoré jej náležia, vrátane práva odmietnuť vypovedať podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu a vydávajúceho štátu. Svedkovia a znalci sa môžu dovolávať práva odmietnuť vypovedať, ktoré im náleží podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu alebo vydávajúceho štátu a sú o tomto práve informovaní pred výsluchom.

6. Bez toho, aby tým boli dotknuté akékoľvek opatrenia dohodnuté na ochranu osôb, vykonávajúci orgán po skončení výsluchu spíše zápisnicu o výsluchu, v ktorej uvedie dátum a miesto výsluchu, údaje o totožnosti vypočutej osoby, údaje o totožnosti a funkciách všetkých ostatných osôb, ktoré sa zúčastnili na výsluchu vo vykonávajúcom štáte, údaje o prísahách a technické podmienky, za akých sa výsluch uskutočnil. Vykonávajúci orgán zašle túto písomnosť vydávajúcemu orgánu.

…“

15

Článok 28 ods. 1 smernice 2014/41 uvádza:

„Ak sa [európsky vyšetrovací príkaz] vydáva na účely vykonania vyšetrovacieho opatrenia vyžadujúceho zabezpečenie dôkazov v reálnom čase, priebežne a počas určitého obdobia, ako je napríklad:

a)

sledovanie bankových alebo iných finančných operácií, ktoré sa vykonávajú prostredníctvom jedného alebo viacerých určených účtov;

b)

3. Okrem dôvodov neuznania a nevykonania uvedených v článku 11 môže vykonávajúci orgán odmietnuť vykonanie [európskeho vyšetrovacieho príkazu] uvedeného v odseku 1, ak:

a)

by sa vykonanie utajeného vyšetrovania nepovolilo v podobnom vnútroštátnom prípade alebo

b)

ak nebolo možné dosiahnuť dohodu o podrobnostiach utajených vyšetrovaní podľa odseku 4.“

17

20

Vzhľadom na to, že HG sa osobne nezúčastnil konania pred týmto súdom, bol vyhlásený za neprítomného, keďže vedel o konaní a bol zastúpený obhajcom, ktorého si určil. V nadväznosti na žiadosť tohto obhajcu vnútroštátny súd nariadil výsluch HG.

21

Uvedený súd, ktorý prokuratúra informovala o zadržaní HG v Belgicku od 15. februára 2022, vydal európsky vyšetrovací príkaz, ktorým požadoval, aby belgické orgány vykonali výsluch HG ako obvineného formou videokonferencie.

22

25

V prvom rade uvádza, že v súlade s talianskym právnym poriadkom nemá obvinená osoba povinnosť byť prítomná na súdnom konaní. V dôsledku toho sa súdne konanie môže uskutočniť v neprítomnosti obvinenej osoby, pokiaľ je isté, že táto osoba vedela o konaní a že jej neprítomnosť vyplýva z jej dobrovoľného rozhodnutia. Vzhľadom na to, že obvinená osoba má právo byť prítomná na súdnom konaní, v prípade, že sa táto osoba nemôže dostaviť z dôvodu legitímnej prekážky, akou je jej väzba alebo výkon trestu odňatia slobody v zahraničí, súdne konanie sa musí odročiť dovtedy, kým jej účasť nebude znovu možná, iba ak by sa uvedená osoba výslovne vzdala účasti. V takejto situácii sa obvinené osoby, ktoré sú vo väzbe alebo výkone trestu odňatia slobody v zahraničí, môžu zúčastniť na súdnom konaní formou videokonferencie, ak takúto možnosť stanovujú medzinárodné dohody.

26

Okrem toho v talianskom systéme trestného konania sa dôkazy v zásade zhromažďujú a zakladajú do spisu výlučne počas fázy súdneho konania. Výsluch obvinenej osoby, ktorá o to požiada alebo s tým súhlasí v rámci súdneho konania, nielenže zaručuje jej účasť, ale má preto tiež dôkazný účel.

27

Vnútroštátny súd sa v tomto kontexte pýta, či je možné vydať európsky vyšetrovací príkaz, ak, tak ako v prejednávanej veci, cieľom organizovania výsluchu osoby formou videokonferencie ako obvinenej osoby je získať dôkazy, ako aj zabezpečiť jej účasť na súdnom konaní.

31

Vnútroštátny súd sa po tretie domnieva, že vykonanie európskeho vyšetrovacieho príkazu, ktorý vydal v rámci konania vo veci samej, nemožno odmietnuť z dôvodu nezlučiteľnosti požadovaného opatrenia so základnými právami Únie na základe článku 11 ods. 1 písm. f) smernice 2014/41 bez predchádzajúceho overenia zlučiteľnosti relevantných ustanovení talianskeho práva s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

32

Po štvrté vnútroštátny súd uvádza, že zvažuje vydať aj európsky vyšetrovací príkaz s cieľom dočasného odovzdania HG do Talianska na účely jeho výsluchu pred ním. Podľa vnútroštátneho súdu by zásada vzájomného uznávania bola zmarená, ak by vykonávajúci členský štát mohol spochybniť dôkazný účel požadovaného vyšetrovacieho opatrenia na základe svojho vnútroštátneho práva a odmietnuť vykonanie európskeho vyšetrovacieho príkazu s odôvodnením, že toto opatrenie nesleduje dôkazný účel. Pýta sa, či je možné vydať takéto rozhodnutie, ak – ako je to v prejednávanej veci – požadované opatrenie slúži nielen na získanie dôkazov, ale aj na zabezpečenie účasti obvinenej osoby na konaní.

33

Za týchto podmienok Tribunale Ordinario di Firenze (Všeobecný súd Florencia) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

4.

Môže pojem ‚základné zásady právneho poriadku vykonávajúceho štátu‘, ktorý môže byť osobitným dôvodom odmietnutia podľa článku 24 ods. 2 písm. b) smernice [2014/41], predstavovať na základe všeobecného vnútroštátneho usmernenia záväzného pre všetky vykonávajúce orgány obmedzenie vo vzťahu k vykonaniu akejkoľvek žiadosti o výsluch obvinenej osoby v rámci súdneho konania formou videokonferencie, a to bez posúdenia osobitostí konkrétneho prípadu a vnútroštátnych právnych predpisov vydávajúceho štátu zaručujúcich práva obvinenej osoby na obhajobu, ktoré sa vzťahujú na daný prípad, alebo naopak, nie je správne chápať odmietnutie vykonania ako výnimku, ktorú treba vykladať prísne vo vzťahu k špecifickým procesným aspektom stanoveným vo vnútroštátnom práve vydávajúceho štátu alebo ku konkrétnym relevantným prvkom daného prípadu?

5.

Umožňuje článok 22 ods. 1 smernice [2014/41] vykladaný v spojení s článkom 3 [tejto] smernice vydanie európskeho vyšetrovacieho príkazu na dočasné odovzdanie obvinenej osoby, ktorá je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody v zahraničí, s cieľom umožniť jej výsluch na pojednávaní, ak má takýto výsluch podľa vnútroštátneho práva vydávajúceho štátu dôkaznú hodnotu?“

O prejudiciálnych otázkach

O prípustnosti

37

Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor teda môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri rozsudky z 13. júla 2000, Idéal tourisme, C‑36/99 , EU:C:2000:405 , bod 20 , a z 24. júla 2023, Lin, C‑107/23 PPU , EU:C:2023:606 , bod 62 ).

38

V prejednávanej veci vnútroštátny súd spresňuje, že cieľom návrhu na začatie prejudiciálneho konania je umožniť mu určiť, či môže vydať nový európsky vyšetrovací príkaz na účely vypočutia HG po tom, čo bol zamietnutý výkon predchádzajúceho európskeho vyšetrovacieho príkazu vydaného na účely výsluchu HG formou videokonferencie.

39

Tieto úvahy sú spôsobilé odôvodniť možnosť tohto súdu ako vydávajúceho justičného orgánu položiť Súdnemu dvoru otázky týkajúce sa podmienok výkonu európskeho vyšetrovacieho príkazu (pozri analogicky rozsudky z 24. októbra 2019, Gavanozov, C‑324/17 , EU:C:2019:892 , body 21 a 22 , ako aj z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21 , EU:C:2023:57 , bod 53 ).

42

Svojou prvou a piatou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 3, 22 a 24 smernice 2014/41 majú vykladať v tom zmysle, že justičný orgán členského štátu môže vydať európsky vyšetrovací príkaz, ktorého predmetom je buď dočasné odovzdanie osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody v inom členskom štáte na jeho územie na účely jej výsluchu ako obvinenej osoby v rámci súdneho konania, alebo organizovanie výsluchu tejto osoby v tomto postavení formou videokonferencie orgánmi tohto posledného uvedeného členského štátu, ak je účelom týchto opatrení získať dôkazy a zároveň umožniť uvedenej osobe zúčastniť sa na tomto konaní.

43

Podľa ustálenej judikatúry treba na účely výkladu ustanovenia práva Únie zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82 , EU:C:1983:335 , bod 12 , a z 25. februára 2025, BSH Hausgeräte, C‑339/22 , EU:C:2025:108 , bod 27 ).

44

Pokiaľ ide po prvé o znenie relevantných ustanovení, podľa článku 3 smernice 2014/41 sa európsky vyšetrovací príkaz vzťahuje na všetky vyšetrovacie opatrenia, s výnimkou zriadenia spoločného vyšetrovacieho tímu a získanie dôkazov v rámci tohto tímu.

48

Pokiaľ ide po druhé o kontext, do ktorého patria články 3, 22 a 24 smernice 2014/41, z odôvodnenia 25 tejto smernice vyplýva, že európsky vyšetrovací príkaz sa môže vydať v ktorejkoľvek fáze trestného konania vrátane súdneho konania. Okolnosť, že požadované vyšetrovacie opatrenie by sa malo vykonať počas súdneho konania, teda sama osebe nijako nebráni vydaniu európskeho vyšetrovacieho príkazu na účely vykonania tohto opatrenia.

49

Okrem toho podľa článku 1 ods. 1 prvého pododseku uvedenej smernice európsky vyšetrovací príkaz je súdne rozhodnutie, ktoré vydal alebo potvrdil justičný orgán členského štátu na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v inom členskom štáte s cieľom získať dôkazy.

50

Z tohto ustanovenia v spojení s odôvodneniami 5 až 8 smernice 2014/41 vyplýva, že cieľom európskeho vyšetrovacieho príkazu má byť získanie dôkazov. Rovnako odôvodnenie 34 tejto smernice uvádza, že táto smernica sa z dôvodu svojho rozsahu zaoberá iba predbežnými opatreniami zameranými na získavanie dôkazov.

54

Na úvod treba pripomenúť, že cieľom tejto smernice je – ako vyplýva z jej odôvodnení 5 až 8 – nahradiť neucelený a zložitý rámec pre získavanie dôkazov v trestných veciach s cezhraničným rozmerom zavedením zjednodušeného a efektívnejšieho systému, ktorý je založený na jedinom nástroji nazvanom „európsky vyšetrovací príkaz“, a snažiť sa zjednodušiť a urýchliť súdnu spoluprácu s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného Úniou, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi [pozri v tomto zmysle, rozsudok z 30. apríla 2024, M. N. (EncroChat), C‑670/22 , EU:C:2024:372 , bod 86 , a z 9. januára 2025, Delda, C‑583/23 , EU:C:2025:6 , bod 34 ].

55

Výklad uvedenej smernice, podľa ktorého justičný orgán členského štátu nemôže vydať európsky vyšetrovací príkaz na vykonanie vyšetrovacieho opatrenia príslušnými orgánmi iného členského štátu na účely získania dôkazov len z dôvodu, že toto opatrenie incidenčne zaručuje prítomnosť obvinenej osoby na súdnom konaní, by mohol ohroziť cieľ zrýchlenia a zjednodušenia justičnej spolupráce v trestných veciach medzi členskými štátmi sledovaný touto smernicou, keďže tento výklad by mohol výrazne spomaliť a skomplikovať túto spoluprácu.

56

V dôsledku toho treba konštatovať, že justičný orgán členského štátu môže vydať európsky vyšetrovací príkaz na účely výkonu vyšetrovacieho opatrenia v inom členskom štáte, akým je dočasné odovzdanie osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody v tomto inom členskom štáte do prvého členského štátu alebo výsluch tejto osoby formou videokonferencie ako obvinenej osoby, keďže cieľom tohto opatrenia je získať dôkazy, a to bez ohľadu na skutočnosť, že zahŕňa aj účasť tejto osoby na súdnom konaní.

Článok 22 ods. 1 uvedenej smernice tak podmieňuje vydanie európskeho vyšetrovacieho príkazu, ktorého predmetom je dočasné odovzdanie osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody v členskom štáte, tým, že táto osoba bude odovzdaná späť v lehote, ktorú určí tento posledný uvedený členský štát. Okrem toho tento článok vo svojom odseku 5 spresňuje, že praktické opatrenia týkajúce sa dočasného odovzdania osoby vrátane konečného termínu, dokedy má byť osoba odovzdaná späť na územie vykonávajúceho členského štátu, sa stanovia vzájomnou dohodou medzi vydávajúcim členským štátom a vykonávajúcim členským štátom. Tieto ustanovenia tak umožňujú tomuto poslednému uvedenému členskému štátu uistiť sa na jednej strane, že dĺžka prítomnosti dotknutej osoby vo vydávajúcom členskom štáte nepresahuje to, čo je nevyhnutné na získanie dôkazov, a na druhej strane že takéto dočasné odovzdanie s cieľom získať dôkazy nie je rovnocenné s odovzdaním na účely trestného stíhania, ktoré si vyžaduje prijatie európskeho zatykača, ako to pripomína odôvodnenie 25 tej istej smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. januára 2025, Delda, C‑583/23 , EU:C:2025:6 , bod 31 ).

60

Podobne z článku 24 ods. 3 smernice 2014/41 vyplýva, že vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán sa dohodnú na praktických opatreniach výsluchu formou videokonferencie. Z toho vyplýva, že vykonávajúci orgán sa tiež môže ubezpečiť, že výkon tohto opatrenia neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie dôkazov.

61

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú a piatu otázku odpovedať tak, že články 3, 22 a 24 smernice 2014/41 treba vykladať v tom zmysle, že justičný orgán členského štátu môže vydať európsky vyšetrovací príkaz, ktorého predmetom je buď dočasné odovzdanie osoby vo väzbe alebo výkone trestu odňatia slobody v inom členskom štáte na jeho územie na účely jej výsluchu ako obvinenej osoby v rámci súdneho konania, alebo organizovanie výsluchu tejto osoby v tomto postavení v rámci súdneho konania formou videokonferencie orgánmi tohto posledného uvedeného členského štátu, aj keď vykonanie tohto opatrenia zahŕňa účasť tejto osoby na tomto konaní, pokiaľ má uvedené opatrenie dôkazný cieľ a jeho výkon neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie dôkazov.

Po druhé z článku 10 ods. 2 uvedenej smernice vyplýva, že bez toho, aby bol dotknutý článok 11 ods. 1 tej istej smernice, odsek 1 tohto článku 10 sa nevzťahuje na vyšetrovacie opatrenia uvedené v jeho odseku 2, medzi ktorými sa v tomto odseku 2 písm. c) nachádza výsluch obvinenej osoby na území vykonávajúceho členského štátu, ktorý musí byť vždy dostupný podľa práva tohto členského štátu.

65

Výsluch v zmysle článku 10 ods. 2 písm. c) smernice 2014/41 však nemožno zamieňať s výsluchom formou videokonferencie uvedeným v článku 24 tejto smernice. Treba totiž uviesť, že článok 24 ods. 5 písm. c) uvedenej smernice spresňuje, že výsluch formou videokonferencie sa vykoná v súlade s právom vydávajúceho členského štátu, zatiaľ čo z článku 10 ods. 2 písm. c) tej istej smernice vyplýva, že výsluch uvedený v tomto článku sa uskutoční v súlade s právom vykonávajúceho členského štátu. Okrem toho oddiel C formulára uvedeného v prílohe A k smernici 2014/41 medzi vyšetrovacími opatreniami, ktoré vymenúva, osobitne uvádza na jednej strane výsluch podozrivej alebo obvinenej osoby a na druhej strane výsluch podozrivej alebo obvinenej osoby formou videokonferencie alebo iným spôsobom audiovizuálneho prenosu. Z toho vyplýva, že tento článok 10 ods. 2 písm. c) sa neuplatňuje na výsluch formou videokonferencie.

66

Po tretie v súlade s článkom 10 ods. 5 tejto smernice v situácii uvedenej v odseku 1 tohto článku a ak neexistuje žiadne iné vyšetrovacie opatrenie, ktoré by malo rovnaký výsledok ako požadované vyšetrovacie opatrenie, vykonávajúci orgán vydávajúcemu orgánu oznámi, že nebolo možné poskytnúť požadovanú pomoc.

70

Znenie článku 24 ods. 2 tejto smernice tak spresňuje dôvody, ktoré možno uviesť s cieľom odmietnuť vykonanie európskeho vyšetrovacieho príkazu, ktorého predmetom je organizovanie výsluchu obvinenej osoby formou videokonferencie, pričom medzi nimi nie je uvedený dôvod nevykonania, ktorý vyplýva z článku 10 ods. 5 uvedenej smernice.

71

Okrem toho, ako bolo zdôraznené v bode 69 tohto rozsudku, článok 24 ods. 2 písm. b) tej istej smernice stanovuje, že vykonávajúci orgán môže odmietnuť vykonať európsky vyšetrovací príkaz, ktorého predmetom je organizovanie výsluchu formou videokonferencie, ak by vykonanie takéhoto vyšetrovacieho opatrenia v konkrétnom prípade odporovalo základným zásadám právneho poriadku vykonávajúceho členského štátu.

72

Uplatnenie tohto osobitného dôvodu odmietnutia výkonu má pritom nevyhnutne obmedzenejší dosah ako uplatnenie dôvodu na nevykonanie, ktorý vyplýva z článku 10 ods. 5 smernice 2014/41. Toto posledné uvedené ustanovenie je totiž založené na neexistencii alebo nedostupnosti požadovaného opatrenia v podobnom vnútroštátnom prípade vo vykonávajúcom členskom štáte, teda na predpoklade, ktorý nevyhnutne zahŕňa všetky osobitné prípady, v ktorých by sa takéto opatrenie ukázalo ako odporujúce základným zásadám právneho poriadku tohto štátu. Dôvod stanovený v tomto článku 24 ods. 2 písm. b) by bol preto v praxi bezvýznamný, ak by sa konštatovalo, že vykonanie európskeho vyšetrovacieho príkazu, ktorého predmetom je organizovanie výsluchu formou videokonferencie, možno v každom prípade odmietnuť na základe tohto článku 10 ods. 5.

76

V tejto súvislosti článok 26 ods. 6, článok 27 ods. 5, článok 28 ods. 1 a článok 29 ods. 3 písm. a) tej istej smernice výslovne stanovujú dôvod odmietnutia založený na skutočnosti, že vykonanie dotknutého opatrenia by nebolo povolené v podobnom vnútroštátnom prípade.

77

Zo všeobecnej štruktúry kapitoly IV smernice 2014/41 teda vyplýva, že ak mal normotvorca Únie v úmysle zachovať možnosť vykonávajúceho členského štátu odmietnuť vykonanie jedného z konkrétnych vyšetrovacích opatrení uvedených v tejto kapitole z dôvodu, že ho nebolo možné nariadiť v podobnom vnútroštátnom prípade, výslovne uznal takúto možnosť v ustanoveniach osobitne venovaných tomuto vyšetrovaciemu opatreniu. To však nie je prípad článku 24 tejto smernice, ktorý upravuje osobitné vyšetrovacie opatrenie, akým je výsluch formou videokonferencie alebo inou formou audiovizuálneho prenosu.

78

Po tretie takýto výklad potvrdzujú ciele sledované uvedenou smernicou, ktoré, ako bolo pripomenuté v bode 54 tohto rozsudku, zavedením zjednodušeného a efektívnejšieho systému založeného na jedinom nástroji na vykonávanie dôkazov smerujú k zjednodušeniu a urýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného Úniou, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi.

O tretej otázke

82

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 11 ods. 1 písm. f) smernice 2014/41 vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že dôvod odmietnutia stanovený v tomto ustanovení nepredstavuje prekážku na vykonanie európskeho vyšetrovacieho príkazu, ktorého predmetom je organizovanie výsluchu obvinenej osoby formou videokonferencie v rámci trestného konania, bráni vykonávajúcemu orgánu odmietnuť jeho vykonanie na základe iného dôvodu stanoveného touto smernicou.

83

Z článku 9 ods. 1 smernice 2014/41 vyplýva, že vykonávajúci orgán môže rozhodnúť o nevykonaní európskeho vyšetrovacieho príkazu s odvolaním sa na jeden z dôvodov neuznania alebo nevykonania alebo na jeden z dôvodov odkladu stanovených v tejto smernici.

84

Tento dôvod je pritom len jedným z dôvodov neuznania alebo nevykonania, ktoré sú stanovené v článku 11 ods. 1 smernice 2014/41.

88

Dôvody neuznania alebo nevykonania upravené v tomto ustanovení sú však navzájom nezávislé.

89

Okrem toho článok 11 ods. 1 uvedenej smernice nestanovuje žiadnu hierarchiu medzi týmito dôvodmi neuznania alebo nevykonania a nestanovuje žiadny dôsledok neuplatnenia jedného z týchto dôvodov na možnosť vykonávajúceho orgánu odvolať sa na iný dôvod odmietnutia vykonať európsky vyšetrovací príkaz.

90

93

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 24 ods. 2 písm. b) smernice 2014/41 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby orgán členského štátu odmietol vykonať európsky vyšetrovací príkaz, ktorého predmetom je organizovanie výsluchu obvinenej osoby formou videokonferencie v rámci trestného konania, len na základe všeobecných usmernení vydaných týmto členským štátom bez toho, aby vykonal posúdenie, ktoré zohľadní všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci.

94

Článok 24 ods. 2 písm. b) smernice 2014/41 stanovuje, že vykonanie európskeho vyšetrovacieho príkazu, ktorého predmetom je výsluch osoby formou videokonferencie, možno odmietnuť, ak by vykonanie takéhoto vyšetrovacieho opatrenia v konkrétnom prípade odporovalo základným zásadám právneho poriadku vykonávajúceho členského štátu.

95

Zo samotného znenia tohto ustanovenia a konkrétnejšie z použitia pojmu „v konkrétnom prípade“ vyplýva, že uplatnenie v ňom stanoveného dôvodu odmietnutia si vyžaduje vykonanie posúdenia, ktoré zohľadní všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci.

99

Vzhľadom na tieto úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 24 ods. 2 písm. b) smernice 2014/41 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby orgán členského štátu odmietol vykonať európsky vyšetrovací príkaz, ktorého predmetom je organizovanie výsluchu obvinenej osoby formou videokonferencie v rámci trestného konania, len na základe všeobecných usmernení vydaných týmto členským štátom bez toho, aby vykonal posúdenie, ktoré zohľadní všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci.

O trovách

100

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

orgán členského štátu nemôže odmietnuť vykonať európsky vyšetrovací príkaz, ktorého predmetom je organizovanie výsluchu obvinenej osoby formou videokonferencie v rámci trestného konania, len z toho dôvodu, že toto opatrenie by nebolo dostupné v podobnom vnútroštátnom prípade.

3.

Článok 11 ods. 1 písm. f) smernice 2014/41

sa má vykladať v tom zmysle, že:

skutočnosť, že dôvod odmietnutia stanovený v tomto ustanovení nepredstavuje prekážku na vykonanie európskeho vyšetrovacieho príkazu, ktorého predmetom je organizovanie výsluchu obvinenej osoby formou videokonferencie v rámci trestného konania, nebráni vykonávajúcemu orgánu odmietnuť jeho vykonanie na základe iného dôvodu stanoveného touto smernicou.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.