C-328/24

Constantin Mincu Pătrașcu Brâncuși , bydliskom v Bukurešti (Rumunsko), v zastúpení: A. Şandru, avocat,

odvolateľ,

ďalší účastníci konania:

Európska prokuratúra , v zastúpení: L. De Matteis, E. Farhat a F.‑R. Radu, splnomocnení zástupcovia,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

ktorú v konaní podporuje:

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Svojím odvolaním sa pán Constantin Mincu Pătrașcu Brâncuși domáha zrušenia uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 28. februára 2024, Mincu Pătrașcu Brâncuși/Európska prokuratúra (T‑385/23, ďalej len „napadnuté uznesenie“, EU:T:2024:143 ), ktorým Všeobecný súd zamietol jeho žalobu, v ktorej navrhoval, aby bolo zrušené rozhodnutie desiatej stálej komory Európskej prokuratúry z 8. decembra 2022, ktorým táto komora rozhodla podať obžalobu na odvolateľa (ďalej len „sporné rozhodnutie“), ako aj následné akty a aby vyhlásil za neuplatniteľné ustanovenia vnútorného rokovacieho poriadku Európskej prokuratúry, ktoré sú v rozpore s nariadením Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (Ú. v. EÚ L 283, 2017, s. 1).

Funkcie prokurátora na príslušných súdoch sa uplatňujú do skončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o tom, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, a to vrátane prípadného uloženia trestu a rozhodnutia o akejkoľvek obžalobe alebo opravnom prostriedku dostupnom pred tým, ako sa také rozhodnutie stane konečným.

…

(36)

Stále komory by mali vykonávať svoje rozhodovacie právomoci v jednotlivých štádiách konania Európskej prokuratúry s cieľom zabezpečiť spoločný jednotný postup v oblasti vyšetrovania a trestného stíhania. Rozhodnutia by mali prijímať na základe návrhu rozhodnutia, ktorý predložil konajúci európsky delegovaný prokurátor. …

…

(83)

(87)

Podľa článku 86 ods. 2 ZFEÚ Európska prokuratúra pred príslušnými súdmi členských štátov vystupuje vo funkcii prokurátora. Opatrenia prijaté Európskou prokuratúrou v priebehu jej vyšetrovaní úzko súvisia s trestným stíhaním, ktoré z tohto vyšetrovania môže vyplynúť, a majú tak účinky v právnych poriadkoch členských štátov. V mnohých prípadoch budú tieto opatrenia vykonávať vnútroštátne orgány presadzovania práva, ktoré konajú na základe pokynov Európskej prokuratúry, v niektorých prípadoch po získaní súhlasu vnútroštátneho súdu.

(89)

Ustanovením tohto nariadenia o súdnom preskúmaní sa nemenia právomoci Súdneho dvora preskúmavať administratívne rozhodnutia Európskej prokuratúry, ktorých cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám, teda rozhodnutia, ktoré neprijíma pri plnení svojich úloh pri vyšetrovaní trestných činov, trestnom stíhaní a podávaní obžaloby. Týmto nariadením nie je dotknutá ani možnosť, aby členský štát Európskej únie, Európsky parlament, Rada [Európskej únie] alebo [Európska k]omisia podali žalobu o neplatnosť podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ a článku 265 prvého odseku ZFEÚ, ani konanie o porušení povinnosti podľa článkov 258 a 259 ZFEÚ.“

3

Článok 4 tohto nariadenia, nazvaný „Úlohy“, znie:

„Európska prokuratúra je zodpovedná za vyšetrovanie, trestné stíhanie páchateľov a spolupáchateľov trestných činov poškodzujúcich finančné záujmy Únie… a za podanie obžaloby na nich. V tejto súvislosti Európska prokuratúra vedie vyšetrovania, vykonáva úkony trestného stíhania a vystupuje vo funkcii prokurátora na príslušných súdoch členských štátov až do konečného rozhodnutia vo veci.“

4

5

Článok 10 tohto nariadenia, nazvaný „Stále komory“, v odsekoch 1 až 3 stanovuje:

„1. Stálym komorám predsedá hlavný európsky prokurátor alebo jeden z jeho zástupcov, alebo európsky prokurátor vymenovaný za predsedu podľa vnútorného rokovacieho poriadku Európskej prokuratúry. Okrem predsedu má stála komora ešte dvoch stálych členov. Počet stálych komôr a ich zloženie, ako aj rozdelenie právomocí medzi nimi náležite vychádzajú z funkčných potrieb Európskej prokuratúry a určia sa v súlade s vnútorným rokovacím poriadkom Európskej prokuratúry.

…

2. Stále komory v súlade s odsekmi 3, 4 a 5 tohto článku sledujú a usmerňujú vyšetrovanie a stíhanie, ktoré vedú európski delegovaní prokurátori. …

3. Stále komory prijímajú za podmienok a v súlade s postupmi, ktoré sú stanovené v tomto nariadení, a v príslušných prípadoch po preskúmaní návrhu rozhodnutia, ktoré predložil konajúci európsky delegovaný prokurátor, tieto rozhodnutia:

Článok 13 nariadenia 2017/1939, nazvaný „Európski delegovaní prokurátori“, v odseku 1 stanovuje:

„Európski delegovaní prokurátori konajú v mene Európskej prokuratúry vo svojich členských štátoch a majú rovnaké právomoci ako vnútroštátni prokurátori, pokiaľ ide o vyšetrovanie, trestné stíhanie a podanie obžaloby na súd, a to popri osobitných oprávneniach a postavení, ktoré sa im priznávajú týmto nariadením, s ich výhradou a za podmienok stanovených v tomto nariadení.

Európski delegovaní prokurátori sú zodpovední za vyšetrovanie a stíhanie, ktoré začali, ktoré im bolo pridelené alebo ktoré prevzali na základe práva odňať vec. Európski delegovaní prokurátori plnia usmernenia a pokyny stálej komory príslušnej vo veci, ako aj pokyny dozorujúceho európskeho prokurátora.

Európski delegovaní prokurátori sú tiež zodpovední za podanie obžaloby na súd, najmä majú právomoc predniesť procesné návrhy, zúčastňovať sa na dokazovaní a využívať dostupné opravné prostriedky v súlade s vnútroštátnym právom.“

7

Článok 28 tohto nariadenia s názvom „Vedenie vyšetrovania“ v odseku 1 stanovuje:

…“

10

Článok 36 nariadenia 2017/1939 s názvom „Trestné stíhanie pred vnútroštátnymi súdmi“ spresňuje spôsob, akým stála komora na základe návrhu rozhodnutia predloženého európskym delegovaným prokurátorom rozhodne o podaní obžaloby. V súlade s odsekom 5 tohto článku sa po tom, ako sa rozhodne o členskom štáte, v ktorom sa má podať obžaloba, určí na základe vnútroštátneho práva uvedeného členského štátu príslušný súd.

11

Článok 37 tohto nariadenia s názvom „Dôkazy“ v odseku 2 stanovuje:

„Týmto nariadením nie je dotknutá právomoc súdu prvého stupňa slobodne posúdiť dôkazy, ktoré predložil obvinený alebo prokurátori Európskej prokuratúry.“

13

V článku 42 tohto nariadenia s názvom „Súdne preskúmanie“ sa uvádza:

„1. Procesné úkony Európskej prokuratúry, ktorých cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám, podliehajú preskúmaniu príslušnými vnútroštátnymi súdmi v súlade s požiadavkami a postupmi stanovenými vo vnútroštátnom práve. To isté platí aj pre opomenutia Európskej prokuratúry vykonať procesné úkony, ktorých cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám a ktoré bola z právneho hľadiska podľa tohto nariadenia povinná prijať.

2. Súdny dvor má v súlade s článkom 267 ZFEÚ právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú:

a)

platnosti procesných úkonov Európskej prokuratúry, pokiaľ sa takáto otázka platnosti nastolila pred akýmkoľvek súdom alebo tribunálom členského štátu priamo na základe práva Únie;

5. Súdny dvor má právomoc v súlade s článkom 272 ZFEÚ vo všetkých sporoch na základe rozhodcovských doložiek v zmluvách, ktoré uzatvorí Európska prokuratúra.

6. Súdny dvor má právomoc v súlade s článkom 270 ZFEÚ vo všetkých sporoch týkajúcich sa zamestnancov.

7. Súdny dvor má právomoc rozhodovať o odvolaní hlavného európskeho prokurátora…, ako aj právomoc rozhodovať o odvolaní európskych prokurátorov…

8. Týmto článkom nie je dotknuté súdne preskúmanie Súdnym dvorom v súlade s článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ, pokiaľ ide o rozhodnutia Európskej prokuratúry, ktoré majú vplyv na práva dotknutých osôb podľa kapitoly VIII, a rozhodnutia Európskej prokuratúry, ktoré nie sú procesnými úkonmi, ako napríklad rozhodnutia Európskej prokuratúry týkajúce sa práva verejnosti na prístup k dokumentom alebo rozhodnutia o odvolaní európskych delegovaných európskych prokurátorov prijaté podľa článku 17 ods. 3 tohto nariadenia alebo akékoľvek iné administratívne rozhodnutia.“

Okolnosti predchádzajúce sporu

14

Na základe obžaloby z 19. decembra 2022 bol odvolateľ postavený pred súd pre trestný čin založenia zločineckej skupiny podľa článku 367 ods. 1 a 2 rumunského Trestného zákona, ako aj pre spolupáchateľstvo na trestnom čine použitia alebo predloženia nepravdivých, nepresných alebo neúplných vyhlásení alebo dokumentov, ktoré viedli k neoprávnenému získaniu alebo zadržiavaniu finančných prostriedkov alebo majetku pochádzajúcich z rozpočtu Európskej únie, podľa článku 48 tohto zákona v spojení s článkom 18a ods. 1 a 3 legea nr. 78/2000 pentru prevenirea, descoperirea și sancționarea faptelor de corupție (zákon č. 78/2000 o prevencii, odhaľovaní a sankcionovaní trestných činov korupcie) z 8. mája 2000 ( Monitorul Oficial al României , časť I, č. 219 z 18. mája 2000), na základe článku 35 ods. 1 a článku 38 ods. 1 uvedeného zákona.

Žaloba podaná na Všeobecnom súde a napadnuté uznesenie

18

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 7. júla 2023 odvolateľ podal na základe článku 263 ZFEÚ žalobu, ktorou navrhoval, aby Všeobecný súd jednak zrušil sporné rozhodnutie, ako aj následné akty a jednak na základe článku 277 ZFEÚ vyhlásil za neuplatniteľné ustanovenia vnútorného rokovacieho poriadku Európskej prokuratúry z dôvodu ich rozporu s nariadením 2017/1939.

19

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 28. septembra 2023 Európska prokuratúra vzniesla na základe článku 130 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu námietku neprípustnosti, v rámci ktorej navrhovala, aby Všeobecný súd zamietol žalobu ako neprípustnú a uložil odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania.

23

V bodoch 16 až 20 tohto uznesenia Všeobecný súd zhrnul argumentáciu predloženú odvolateľom v rámci jeho pripomienok k námietke neprípustnosti Európskej prokuratúry. Podľa odvolateľa článok 42 nariadenia 2017/1939 tým, že predstavuje výnimku z výlučnej právomoci Súdneho dvora preskúmať akty Únie, nespĺňa požiadavky práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces stanovené v článku 47 Charty a zasahuje do právomocí Súdneho dvora Európskej únie upravených článkom 19 ZEÚ, prostredníctvom ktorých sa má zabezpečiť dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv Únie a rešpektovanie autonómie právneho systému Únie. Tento článok 42 sa má teda vykladať v zmysle ostatných pravidiel a zásad Únie v súdnej oblasti, ktoré zohľadňujú právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces v tom zmysle, že jeho žaloba je prípustná.

24

Ako uviedol v bode 21 napadnutého uznesenia, Všeobecný súd konštatoval, že mechanizmus stanovený normotvorcom Únie na zabezpečenie preskúmania procesných úkonov Európskej prokuratúry je mechanizmom sui generis .

25

V tejto súvislosti v bode 22 tohto uznesenia uviedol, že článok 42 ods. 1 nariadenia 2017/1939 okrem iného stanovuje, že procesné úkony Európskej prokuratúry, ktorých cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám, podliehajú preskúmaniu príslušnými vnútroštátnymi súdmi v súlade s požiadavkami a postupmi stanovenými vo vnútroštátnom práve.

29

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 27 tohto uznesenia konštatoval, že zo znenia článku 42 ods. 1 a 2 nariadenia 2017/1939 jednoznačne vyplýva, že toto ustanovenie priznáva vnútroštátnym súdom výlučnú právomoc rozhodovať o procesných úkonoch Európskej prokuratúry, ktorých cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám, s výnimkou prípadov stanovených v odseku 3 tohto článku a s výnimkou niektorých rozhodnutí Európskej prokuratúry uvedených v odseku 8 uvedeného článku, a že Súdny dvor môže v prejudiciálnom konaní rozhodnúť o platnosti týchto aktov z hľadiska ustanovení práva Únie, ako aj o výklade a platnosti ustanovení tohto nariadenia. V bode 28 uvedeného uznesenia Všeobecný súd dospel k záveru, že odvolateľ navrhol výklad tohto článku 42 contra legem , ktorý teda nemožno prijať.

30

Všeobecný súd okrem toho v bode 29 napadnutého uznesenia uviedol, že hoci by mal odvolateľ v úmysle napadnúť sporné rozhodnutie aj tým, že prostredníctvom námietky protiprávnosti spochybní platnosť článku 42 nariadenia 2017/1939 z hľadiska článku 19 ZEÚ, takéto spochybnenie nemožno pripustiť z dôvodu nedostatku právomoci Všeobecného súdu rozhodnúť o žalobe vo veci samej.

31

Napokon Všeobecný súd pokiaľ ide o požiadavky týkajúce sa účinnej súdnej ochrany uviedol v bodoch 30 a 31 tohto uznesenia, že ako vyplýva z článku 42 ods. 2 nariadenia 2017/1939, Súdny dvor má podľa článku 267 ZFEÚ najmä právomoc rozhodovať o otázkach výkladu a platnosti procesných úkonov Európskej prokuratúry a ustanovení práva Únie vrátane tohto nariadenia. V dôsledku toho, keďže odvolateľ môže v zásade napadnúť procesné úkony Európskej prokuratúry na príslušných vnútroštátnych súdoch a v tejto súvislosti namietnuť protiprávnosť uvedeného nariadenia, Súdnemu dvoru by prináležalo, aby v prípade, že by mu bola vec predložená vnútroštátnym súdom, rozhodol o platnosti článku 42 tohto nariadenia, ako aj prípadne o platnosti vnútorného rokovacieho poriadku Európskej prokuratúry.

Odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor:

–

vyhlásil jeho odvolanie za prípustné,

–

zrušil napadnuté uznesenie a

–

uložil odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania.

O odvolaní

36

Na podporu svojho odvolania odvolateľ v prvom rade uvádza odvolací dôvod založený na údajne nesprávnom právnom posúdení Všeobecného súdu v rozsahu, v akom tento posledný uvedený súd zamietol jeho žalobu bez toho, aby preskúmal jeho argumentáciu, podľa ktorej článok 42 nariadenia 2017/1939 nespĺňa požiadavky práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces stanovené v článku 47 Charty a je v rozpore s právomocami Súdneho dvora Európskej únie upravenými v článku 19 ZEÚ v spojení s článkom 86 ods. 3 ZFEÚ a článkom 263 ZFEÚ. Subsidiárne odvolateľ uvádza odvolací dôvod založený v podstate na tom, že Všeobecný súd odmietol odložiť rozhodnutie o prípustnosti jeho žaloby až do rozhodnutia o merite veci, a to z dôvodu úzkej spojitosti medzi námietkou neprípustnosti vznesenou Európskou prokuratúrou a rozhodnutím o merite tejto žaloby.

O prípustnosti

37

40

Pokiaľ však odvolateľ spochybňuje výklad alebo uplatnenie práva Únie vykonané Všeobecným súdom, môžu sa právne otázky skúmané na prvom stupni nanovo prejednať v rámci odvolania. Keby totiž odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých pred Všeobecným súdom, odvolacie konanie by čiastočne stratilo svoj zmysel (rozsudok zo 4. októbra 2024, Aeris Invest/Komisia a SRB, C‑535/22 P , EU:C:2024:819 , bod 106 , ako aj citovaná judikatúra).

41

V prejednávanej veci treba na jednej strane konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Európska prokuratúra, odvolateľ vo svojom odvolaní jasne a konkrétne identifikoval údajné nesprávne právne posúdenie, ktorým je údajne postihnuté napadnuté uznesenie, keď tvrdil, že Všeobecný súd nepreskúmal jeho argumenty, ktoré podľa jeho názoru preukazujú, že článok 42 nariadenia 2017/1939 je v rozpore s primárnym právom Únie.

42

Na druhej strane vzhľadom na to, že Všeobecný súd zamietol žalobu, s tým, že konštatoval, že článok 42 nariadenia 2017/1939 predstavuje prekážku podania žaloby o neplatnosť na Všeobecný súd proti procesnému úkonu Európskej prokuratúry, odvolateľ sa môže opierať o tvrdenia, ktoré uviedol v prvostupňovom konaní a ktoré sú uvedené v bode 41 tohto rozsudku, aby preukázal, že táto úvaha je založená na nesprávnom právnom posúdení.

45

Na jednej strane v tejto súvislosti poznamenal, že znenie článku 86 ods. 3 ZFEÚ umožňuje, aby nariadenie 2017/1939 stanovilo „pravidlá uplatniteľné na súdne preskúmanie“ procesných úkonov prijatých Európskou prokuratúrou bez toho, aby výslovne odkazovalo na možnosť odchýliť sa od pravidiel právomoci Súdneho dvora Európskej únie podľa článku 263 ZFEÚ, na rozdiel od iných ustanovení Zmluvy o FEÚ, ktoré výslovne stanovujú „odchýlku“ od článkov 258 a 259 ZFEÚ. Vzhľadom na to, že takýto právny základ chýba, nemôže sa právny akt nižšej právnej sily, ako je toto nariadenie, od tejto právomoci stanovenej pravidlami primárneho práva Únie odchýliť. Rozsudok z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest ( C‑219/17 , EU:C:2018:1023 , body 48 , 57 a 60 ), je v tejto súvislosti relevantný v rozsahu, v akom sa týka podobnej situácie, ako je situácia, o ktorú ide v prejednávanej veci. Odvolateľ odkazuje tiež na rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea ( C‑284/16 , EU:C:2018:158 ), a stanovisko 1/20 [Stanovisko vydané podľa článku 218 ods. 11 ZFEÚ (Modernizovaná Zmluva o energetickej charte)] zo 16. júna 2022 ( EU:C:2022:485 ).

46

Na druhej strane, pokiaľ ide o údajné porušenie článku 47 Charty, odvolateľ tvrdí, že vnútroštátne súdy nemajú odborné znalosti ani právomoc na zrušenie aktov Únie, ako je nariadenie 2017/1939 alebo vnútorný rokovací poriadok Európskej prokuratúry, v dôsledku čoho ak sú procesné úkony tohto orgánu vykonávané na základe práva Únie, ich súdne preskúmanie by malo patriť do právomoci súdov Únie. Mechanizmus prejudiciálnej otázky naopak neumožňuje splniť požiadavky na účinný prostriedok nápravy. Povinnosť vnútroštátnych súdov obrátiť sa na Súdny dvor totiž nie je vymáhateľná, a teda existuje vysoké riziko, že právo Únie nebude uplatňované alebo bude uplatňované nesprávne, o to viac, že príslušné vnútroštátne súdy nie sú oboznámené s právom Únie.

50

Po tretie tvrdí, že uvedený článok 42 nie je v rozpore so žiadnym z ustanovení primárneho práva Únie, na ktoré sa odvoláva odvolateľ, a že v súlade s článkom 86 ods. 3 ZFEÚ a ako vyplýva z odôvodnenia 86 nariadenia 2017/1939, tento článok 42 predstavuje lex specialis vo vzťahu k článku 263 ZFEÚ.

51

Po štvrté tvrdí, že článok 42 nariadenia 2017/1939 je založený na viacerých právnych pilieroch zaručujúcich prístup k spravodlivosti a právo na obhajobu, má za cieľ zabezpečiť overenie všetkých aspektov zákonnosti procesných úkonov Európskej prokuratúry a poskytovať účinný prostriedok nápravy v každej situácii, v ktorej by tieto úkony boli v rozpore s právom Únie alebo vnútroštátnym právom. Konkrétne, odsek 1 tohto článku zaručuje účinný prostriedok nápravy v rozsahu, v akom vnútroštátne súdy majú na jednej strane najlepšie predpoklady na výkon súdneho preskúmania uvedených úkonov a na strane druhej majú výlučnú právomoc uplatňovať tak vnútroštátne právo, ako aj právo Únie. Okrem toho, ak sa zdá, že niektorý procesný úkon Európskej prokuratúry je v rozpore s právom Únie, vyžaduje uvedený článok 42 v odseku 2 písm. a) v súlade s pravidlami stanovenými v bode 15 rozsudku z 22. októbra 1987, Foto‑Frost ( 314/85 , EU:C:1987:452 ), aby vnútroštátne súdy predložili Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania s cieľom posúdiť platnosť tohto úkonu.

52

Po piate skutočnosť, že procesné úkony Európskej prokuratúry podliehajú súdnemu preskúmaniu zo strany vnútroštátnych súdov, je priamym dôsledkom toho, že v súlade s článkom 86 ZFEÚ a článkom 36 nariadenia 2017/1939 sa veci, ktoré sú predmetom vyšetrovania Európskej prokuratúry, stávajú predmetom trestného stíhania pred vnútroštátnymi súdmi. Judikatúra, na ktorú odkazuje odvolateľ, nie je v tomto zmysle uplatniteľná, keďže opravné prostriedky sú v prejednávanej veci stanovené týmto nariadením na základe Zmluvy o FEÚ, a nie medzinárodnou zmluvou.

Na jednej strane totiž Všeobecný súd v bodoch 25 až 28 napadnutého uznesenia konštatoval, že výklad článku 42 nariadenia 2017/1939, ktorý zastáva odvolateľ vo svojej žalobe, podľa ktorého by mal vyhlásiť, že má právomoc najmä preto, aby splnil požiadavky práva na účinný prostriedok nápravy, a bez toho, aby boli dotknuté právomoci Súdneho dvora Európskej únie, predstavuje výklad tohto článku contra legem . V tejto súvislosti uviedol, že zo znenia odsekov 1 a 2 uvedeného článku jednoznačne vyplýva, že toto nariadenie priznáva vnútroštátnym súdom výlučnú právomoc rozhodovať o procesných úkonoch Európskej prokuratúry, okrem výnimiek stanovených v odseku 3 tohto článku a určitých rozhodnutí Európskej prokuratúry uvedených v odseku 8 tohto článku, a že Súdny dvor rozhoduje o platnosti týchto úkonov z hľadiska ustanovenia práva Únie, ako aj o výklade alebo platnosti ustanovení uvedeného nariadenia len v rámci prejudiciálneho konania.

56

Na druhej strane v bode 29 napadnutého uznesenia Všeobecný súd uviedol, že aj za predpokladu, že by odvolateľ mal v úmysle spochybniť prostredníctvom námietky protiprávnosti platnosť článku 42 nariadenia 2017/1939 z hľadiska článku 19 ZEÚ, takéto spochybnenie nie je prípustné z dôvodu nedostatku právomoci Všeobecného súdu rozhodnúť o žalobe vo veci samej.

57

Okrem toho, hoci Všeobecný súd v bodoch 30 a 31 tohto uznesenia pre úplnosť v podstate uviedol, že požiadavky týkajúce sa účinnej súdnej ochrany sú splnené tým, že odvolateľ môže namietnuť protiprávnosť článku 42 ods. 1 nariadenia 2017/1939 v rámci žaloby podanej na príslušné vnútroštátne súdy a Súdny dvor môže rozhodnúť najmä o platnosti tohto článku, pokiaľ mu tieto súdy predložia prejudiciálnu otázku na základe odseku 2 uvedeného článku, nevyjadril sa však k otázke, či uvedený článok nezasahuje do výlučnej právomoci Súdneho dvora Európskej únie preskúmať akty Únie.

61

Z úvah uvedených v bodoch 55 až 60 tohto rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že nemá právomoc rozhodovať o žalobe podanej proti procesnému úkonu Európskej prokuratúry v zmysle článku 42 ods. 1 nariadenia 2017/1939, bez toho, aby preskúmal, či primárne právo Únie bráni takémuto konštatovaniu.

62

Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že ak odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu vykazuje porušenie práva Únie, ale jeho výrok sa zdá byť dôvodný z iných právnych dôvodov, odvolanie sa musí zamietnuť (rozsudok z 28. októbra 2020, Associazione GranoSalus/Komisia, C‑313/19 P , EU:C:2020:869 , bod 44 a citovaná judikatúra).

63

O takúto situáciu ide aj v prejednávanej veci.

67

Fyzické alebo právnické osoby, ktoré nemôžu z dôvodu podmienok prípustnosti uvedených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ priamo napadnúť všeobecne záväzné akty Únie, sú tak chránené proti ich uplatneniu voči nim. Ak vykonanie uvedených aktov prináleží inštitúciám Únie, tieto osoby môžu podať priamu žalobu na súde Únie voči vykonávacím aktom za podmienok uvedených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ a na podporu svojej žaloby sa odvolať na neplatnosť predmetného všeobecného aktu v zmysle článku 277 ZFEÚ. Členské štáty môžu v prípade, ak im prináleží vykonanie, poukázať na neplatnosť predmetného aktu Únie pred vnútroštátnym súdom, ktorý sa v tejto súvislosti v zmysle článku 267 ZFEÚ obráti na Súdny dvor prostredníctvom prejudiciálnej otázky (rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i//Parlament a Rada, C‑583/11 P , EU:C:2013:625 , bod 93 , ako aj citovaná judikatúra).

68

Treba však pripomenúť, že s cieľom zohľadniť osobitnú povahu úloh a štruktúry Európskej prokuratúry, ktorá, ako je uvedené v odôvodnení 86 nariadenia 2017/1939, sa odlišuje od povahy a štruktúry všetkých ostatných orgánov, úradov a agentúr Únie, článok 86 ods. 3 ZFEÚ umožňuje normotvorcovi Únie stanoviť osobitné pravidlá uplatniteľné na súdne preskúmanie procesných úkonov, ktoré Európska prokuratúra uskutočňuje pri výkone svojich funkcií [rozsudok z 8. apríla 2025, Európska prokuratúra (Súdne preskúmanie procesných úkonov), C‑292/23 , EU:C:2025:255 , bod 48 ].

69

Ako už Súdny dvor uviedol, normotvorca Únie uplatnil túto právomoc prijatím článku 42 tohto nariadenia, ktorého odsek 1 stanovuje, že procesné úkony Európskej prokuratúry, ktorých cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám, podliehajú preskúmaniu príslušnými vnútroštátnymi súdmi v súlade s požiadavkami a postupmi stanovenými vo vnútroštátnom práve [rozsudok z 8. apríla 2025, Európska prokuratúra (Súdne preskúmanie procesných úkonov), C‑292/23 , EU:C:2025:255 , bod 49 ].

Naproti tomu odseky 2 až 8 článku 42 nariadenia 2017/1939 vymenúvajú prípady, v ktorých súdne preskúmanie činnosti Európskej prokuratúry patrí do právomoci súdov Únie. Konkrétne v súlade s odsekom 2 písm. a) a b) tohto článku prináleží Súdnemu dvoru, aby vydal prejudiciálne rozhodnutie o otázkach týkajúcich sa platnosti procesných úkonov tohto orgánu položených pred vnútroštátnym súdom priamo na základe práva Únie, ako aj výkladu a platnosti „ustanovení práva Únie vrátane tohto nariadenia“. Okrem toho rozhodnutia Európskej prokuratúry o odmietnutí veci, pokiaľ sú napadnuté priamo na základe práva Únie, uvedené v odseku 3 uvedeného článku na jednej strane a rozhodnutia týkajúce sa ochrany osobných údajov a „administratívne rozhodnutia“ Európskej prokuratúry v zmysle odseku 8 tohto článku na druhej strane, spadajú do pôsobnosti článku 263 ZFEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. apríla 2025, Európska prokuratúra (Súdne preskúmanie procesných úkonov), C‑292/23 , EU:C:2025:255 , body 55 až 57 ].

72

Treba však uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľ, rozdelenie právomocí medzi vnútroštátne súdy a súdy Únie vykonané v článku 42 nariadenia 2017/1939 vôbec nepredstavuje nepovolenú odchýlku od výlučnej právomoci súdov Únie preskúmať zákonnosť aktov prijatých orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie na základe článku 263 ZFEÚ.

73

V tejto súvislosti treba uviesť, že tým, že normotvorca Únie podriadil súdnemu preskúmaniu vnútroštátnymi súdmi iba tie procesné úkony Európskej prokuratúry, ktorých cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám, s výnimkou rozhodnutí tejto prokuratúry o odmietnutí veci, a tým, že v ostatných prípadoch stanovil právomoc Súdneho dvora Európskej únie v súlade s ustanoveniami Zmluvy o FEÚ, ktoré upravujú túto právomoc a ktoré sú uvedené v príslušných odsekoch tohto článku 42, tento normotvorca neprekročil hranice právomoci, ktorú mu výslovne priznáva článok 86 ods. 3 ZFEÚ, na to, aby podľa jeho znenia stanovil „pravidlá uplatniteľné na súdne preskúmanie procesných úkonov [ktoré Európska prokuratúra] prijíma pri výkone svojich funkcií“.

77

Otázka, či súdne preskúmanie uvedených procesných úkonov má spadať do právomoci súdov Únie alebo do právomoci vnútroštátnych súdov, totiž úzko súvisí s rozdelením právomocí, ku ktorému v dotknutej oblasti dochádza medzi orgánmi Únie a vnútroštátnymi orgánmi, ako je stanovené aktom sekundárneho práva, ktorý v súlade s článkom 86 ods. 3 ZFEÚ upravuje postavenie Európskej prokuratúry, podmienky výkonu jej funkcií a procesné pravidlá, ktoré sa na ňu vzťahujú (pozri analogicky rozsudok z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest, C‑219/17 , EU:C:2018:1023 , bod 45 ako aj citovanú judikatúru),

78

V inštitucionálnom a procesnom rámci stanovenom nariadením 2017/1939, ako je v podstate zdôraznené v jeho odôvodnení 87 prvom pododseku, sú pritom právne účinky procesných úkonov Európskej prokuratúry voči tretím stranám z veľkej časti určené vnútroštátnym právom uplatniteľným na tieto úkony, a to aj pokiaľ ide o cezhraničné vyšetrovania upravené článkami 31 až 33 tohto nariadenia [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2023, G. K a i. (Európska prokuratúra), C‑281/22 , EU:C:2023:1018 , body 47 až 54 ].

79

Po prvé podľa článku 10 ods. 2 uvedeného nariadenia v spojení s jeho článkom 13 ods. 1 totiž európski delegovaní prokurátori pod dohľadom a vedením stálych komôr konajú v mene Európskej prokuratúry vo svojich príslušných členských štátoch a majú rovnaké právomoci ako vnútroštátni prokurátori, pokiaľ ide o vyšetrovanie, trestné stíhanie a podanie obžaloby na súd, s výhradou osobitných právomocí a postavenia, ktoré sa im priznávajú týmto nariadením.

Po štvrté Súdny dvor rozhodol, že posúdenie účinkov procesného úkonu Európskej prokuratúry na práva osôb, ktoré sú predmetom vyšetrovania, do určitej miery závisí od vnútroštátnych procesných noriem, ako aj od konkrétneho kontextu vyšetrovania trestných činov, v rámci ktorého tento orgán toto rozhodnutie prijal, a teda vnútroštátne súdy príslušné na vykonanie súdneho preskúmania stanoveného v článku 42 ods. 1 nariadenia 2017/1939 majú najlepšie postavenie vykonať toto preskúmanie. Súdny dvor okrem toho konštatoval, že toto ustanovenie treba vykladať s ohľadom na článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ako aj články 47 a 48 Charty, bez toho, aby však predurčil procesné pravidlá súdneho preskúmania vykonávaného vnútroštátnymi súdmi, ktoré môže mať formu incidenčného preskúmania, predovšetkým zo strany súdu rozhodujúceho v trestnom konaní, za predpokladu, že tieto procesné pravidlá zaručujú právo na účinný prostriedok nápravy [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. apríla 2025, Európska prokuratúra (Súdne preskúmanie procesných úkonov), C‑292/23 , EU:C:2025:255 , body 73 a 80 ].

83

Okrem toho treba poznamenať, že procesné úkony Európskej prokuratúry predstavujú fázu trestného konania, v rámci ktorej konečná rozhodovacia právomoc prináleží výlučne príslušnému vnútroštátnemu súdu, ktorý má v súlade s článkom 37 ods. 2 nariadenia 2017/1939 právomoc slobodne posúdiť dôkazy predložené okrem iného týmto orgánom na základe takýchto aktov.

84

Z vyššie uvedeného vyplýva, že právomoc vnútroštátnych súdov vykonať takéto súdne preskúmanie nepredstavuje nepovolenú odchýlku od článku 263 ZFEÚ.

88

Napokon podľa odseku 3 uvedeného článku 42 a odchylne od odseku 1 tohto článku preskúmanie rozhodnutí Európskej prokuratúry o odmietnutí veci patrí do právomoci súdov Únie, pokiaľ sú napadnuté priamo na základe práva Únie.

89

Pokiaľ ide konkrétne o článok 42 ods. 3 nariadenia 2017/1939, výnimka z právomoci vnútroštátnych súdov preskúmať procesné úkony Európskej prokuratúry, ktorú zavádza, potvrdzuje skutočnosť, že tento článok odráža rozdelenie právomocí v danej oblasti medzi vnútroštátne súdy a súdy Únie.

90

V prípade rozhodnutia o odmietnutí veci sa totiž vnútroštátny súd, ktorý má právomoc rozhodnúť o merite veci, hypoteticky nevyjadrí k trestným stíhaniam začatým Európskou prokuratúrou, od ktorých táto posledná uvedená upustila. V takom prípade teda konečná rozhodovacia právomoc neprináleží tomuto vnútroštátnemu súdu, ale orgánu Únie, v tomto prípade Európskej prokuratúre. Súdy Únie však môžu rozhodovať o žalobe proti takémuto rozhodnutiu len vtedy, ak je táto žaloba založená priamo na práve Únie, keďže tieto súdy v zásade nemajú právomoc skúmať a vykladať vnútroštátne procesné právo v rámci preskúmania zákonnosti aktov Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada, C‑50/00 P , EU:C:2002:462 , bod 43 ).

94

Na druhej strane rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea ( C‑284/16 , EU:C:2018:158 ), a stanovisko 1/20 [Stanovisko vydané podľa článku 218 ods. 11 ZFEÚ (Modernizovaná Zmluva o energetickej charte)] zo 16. júna 2022 ( EU:C:2022:485 ), sú v prejednávanej veci zjavne irelevantné, keďže uvedený rozsudok sa týka možnosti stanovenej v dohode uzavretej členskými štátmi predkladať spory, ktoré sa môžu týkať výkladu práva Únie, orgánu, ktorý nie je súčasťou súdneho systému Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16 , EU:C:2018:158 , bod 58 ), a v uvedenom stanovisku išlo o prípustnosť žiadosti o stanovisko podanej na základe článku 218 ods. 11 ZFEÚ [pozri v tomto zmysle stanovisko 1/20 (Stanovisko vydané podľa článku 218 ods. 11 ZFEÚ) (Modernizovaná Zmluva o energetickej charte) zo 16. júna 2022, EU:C:2022:485 , bod 48 ].

95

Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľa založené na porušení práva na účinnú súdnu ochranu, toto tvrdenie možno jedine zamietnuť, keďže, ako bolo uvedené v bode 91 tohto rozsudku, normotvorca Únie tým, že vnútroštátnym súdom priznal právomoc vykonávať súdne preskúmanie procesných úkonov Európskej prokuratúry, ktoré majú mať právne účinky voči tretím stranám, neporušil právomoci Súdneho dvora Európskej únie stanovené v článku 19 ZEÚ a článku 263 ZFEÚ.

96

Podľa judikatúry Súdneho dvora však článok 47 Charty nemôže založiť právomoc Súdneho dvora, ak to Zmluvy vylučujú. Cieľom tohto článku nie je ani zmeniť systém súdneho preskúmania upravený Zmluvami, najmä pravidlá týkajúce sa prípustnosti žalôb podaných priamo na Súdny dvor Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2024, KS a i./Rada a i., C‑29/22 P a C‑44/22 P , EU:C:2024:725 , bod 71 , ako aj citovanú judikatúru).

100

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 42 ods. 1 nariadenia 2017/1939 je plne v súlade s komplexným systémom opravných prostriedkov a postupov na zabezpečenie preskúmania zákonnosti aktov Únie zavedeným Zmluvou o FEÚ, najmä preto, že je prepojený s odsekom 2 tohto článku, podľa ktorého sa mechanizmus prejudiciálneho konania uplatňuje na súdne preskúmanie procesných úkonov Európskej prokuratúry, čím sa zabezpečuje, že akékoľvek otázky týkajúce sa výkladu alebo platnosti práva Únie vrátane procesných úkonov Európskej prokuratúry, ktoré sú napadnuté na príslušnom vnútroštátnom súde, ako aj tohto nariadenia, budú môcť byť preskúmané Súdnym dvorom, a to v súlade s výlučnou právomocou, ktorú mu v tejto súvislosti priznáva článok 267 ZFEÚ.

101

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd nemá právomoc rozhodnúť o žalobe proti spornému rozhodnutiu. Z toho vyplýva, že nesprávne právne posúdenie konštatované v bodoch 58 a 61 tohto rozsudku nemá vplyv na výrok napadnutého uznesenia. Prvý odvolací dôvod preto musí byť zamietnutý ako neúčinný.

O druhom odvolacom dôvode

Argumentácia účastníkov konania

Na jednej strane treba uviesť, ako vyplýva z bodov 22 až 32 tohto rozsudku, že Všeobecný súd zamietol žalobu a preskúmal len prvú námietku neprípustnosti vznesenú Európskou prokuratúrou založenú na nedostatku právomoci Všeobecného súdu preskúmať zákonnosť sporného rozhodnutia.

105

Vzhľadom na preskúmanie prvého odvolacieho dôvodu v bodoch 53 až 101 tohto rozsudku treba konštatovať, že otázka právomoci Všeobecného súdu nesúvisí s rozhodnutím o merite žaloby, keďže jedinou otázkou, o ktorej mal rozhodnúť vzhľadom na tvrdenia predložené odvolateľom proti tejto námietke neprípustnosti, je otázka, či je článok 42 ods. 1 nariadenia 2017/1939 v rozsahu, v akom priznáva vnútroštátnym súdom výlučnú právomoc preskúmať procesné úkony, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, v rozpore s primárnym právom Únie. Vzhľadom na to, že Všeobecný súd vyhovel uvedenej námietke neprípustnosti, nebolo potrebné zaoberať sa otázkou, či sporné rozhodnutie vyvoláva právne účinky vo vzťahu k odvolateľovi, čo mimochodom neurobil.

106

Na druhej strane Všeobecný súd nemôže byť povinný podľa článku 130 ods. 7 svojho rokovacieho poriadku spojiť preskúmanie námietky nedostatku právomoci alebo neprípustnosti, podanej na základe článku 130 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, s konaním o merite veci z dôvodu, že táto námietka vyvoláva novú a zásadnú otázku týkajúcu sa právneho poriadku Únie.

107

110

Keďže v prejednávanej veci Európska prokuratúra navrhla uložiť pánovi Mincu Pătrașcu Brâncușimu povinnosť nahradiť trovy konania a tento posledný uvedený nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť mu povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej prokuratúre.

111

Článok 140 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý je uplatniteľný na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, stanovuje, že členské štáty a inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania.

112

V prejednávanej veci treba rozhodnúť, že Parlament znáša svoje vlastné trovy konania.

Európsky parlament znáša svoje vlastné trovy konania.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: rumunčina.