C-350/24

62024CJ0350

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 19. mája 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 50 ZEÚ – Článok 288 ZFEÚ – Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu – Súd členského štátu, na ktorom bolo začaté konanie pred skončením prechodného obdobia stanoveného v tejto dohode – Uplatňovanie zo strany súdov práva iného štátu, než je právo štátu ich sídla – Právny predpis Spojeného kráľovstva, ktorým sa preberá smernica – Smernica 2006/54/ES – Uplatniteľnosť práva Únie – Zásada vzájomnej dôvery – Zásada výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie“

Vo veci C‑350/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Cour de cassation (Francúzsko) z 3. mája 2024 a doručený Súdnemu dvoru 14. mája 2024, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: C. Di Bella, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. júna 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

HJ, v zastúpení: A. Lyon‑Caen, advokát,

–

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Fuller, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci A. Mayer a J. Pobjoy, barristers,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Delaude, H. Krämer a E. E. Schmidt, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní z 25. septembra 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

3

Článok 70 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969 ( Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov , zv. 1155, s. 331, ďalej len „Viedenský dohovor), nazvaný „Následky zániku zmluvy“, v odseku 1 stanovuje:

„Pokiaľ zmluva neustanovuje inak alebo sa strany nedohodnú inak, zánik zmluvy podľa jej ustanovení alebo v súlade s týmto dohovorom:

a)

zbavuje strany povinnosti pokračovať v plnení zmluvy;

b)

3. Zmluvy sa prestanú vzťahovať na… štát [, ktorý vystupuje z Únie,] odo dňa nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení alebo v prípade, ak sa tak nestane, dva roky po oznámení uvedenom v odseku 2, pokiaľ Európska rada jednomyseľne nerozhodne o predĺžení tejto lehoty po dohode s dotknutým členským štátom.“

5

Článok 288 ZFEÚ stanovuje:

„Na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská.

Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.

Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

…

S ODHODLANÍM zabezpečiť riadené vystúpenie pomocou rozličných ustanovení o odlúčení s cieľom predísť narušeniam a poskytnúť právnu istotu občanom a hospodárskym subjektom, ako aj súdnym a správnym orgánom v Únii a v Spojenom kráľovstve, nevylučujúc pritom možnosť nahradenia príslušných ustanovení o odlúčení dohodou (‑ami) o budúcom vzťahu

BERÚC DO ÚVAHY, že je v záujme Únie aj Spojeného kráľovstva určiť prechodné alebo implementačné obdobie, počas ktorého by sa – bez ohľadu na všetky dôsledky vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie, pokiaľ ide o účasť Spojeného kráľovstva v inštitúciách, orgánoch, úradoch a agentúrach Únie, a najmä na skončenie mandátov k dátumu nadobudnutia platnosti tejto dohody všetkých členov inštitúcií, orgánov a agentúr Únie vymenovaných alebo zvolených v súvislosti s členstvom Spojeného kráľovstva v Únii – právo Únie vrátane medzinárodných dohôd malo uplatňovať na Spojené kráľovstvo a v Spojenom kráľovstve, pričom by malo všeobecne platiť, že jeho účinok je rovnaký ako vo vzťahu k členským štátom, aby sa predišlo narušeniu v období, počas ktorého sa bude rokovať o dohode(‑ách) o budúcom vzťahu,

…

BERÚC DO ÚVAHY, že v snahe zabezpečiť správny výklad a uplatňovanie tejto dohody, ako aj dodržiavanie povinností vyplývajúcich z tejto dohody je nevyhnutné zaviesť ustanovenia, ktorými sa zabezpečí celková správa, a najmä záväzné pravidlá na urovnávanie sporov a presadzovanie práva, ktoré plne rešpektujú nezávislosť príslušných právnych poriadkov Únie a Spojeného kráľovstva, ako aj postavenie Spojeného kráľovstva ako tretej krajiny“.

5. Súdne a správne orgány Spojeného kráľovstva pri výklade a uplatňovaní tejto dohody náležite zohľadnia príslušnú judikatúru, ktorú Súdny dvor Európskej únie vyniesol pred skončením prechodného obdobia.“

9

Článok 66 tej istej dohody, nazvaný „Rozhodné právo v zmluvných a mimozmluvných záležitostiach“, ktorý sa nachádza v hlave VI tretej časti tejto dohody, nazvanej „Prebiehajúca justičná spolupráca v občianskych a obchodných veciach“, stanovuje:

„V Spojenom kráľovstve sa uplatňujú tieto akty takto:

a)

nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 [zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) ( Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6 , ďalej len „nariadenie Rím I“)] sa uplatňuje v súvislosti so zmluvami uzavretými pred skončením prechodného obdobia;

ustanovenia týkajúce sa právomoci v nariadení [Európskeho parlamentu a Rady] (EÚ) č. 1215/2012 [z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1 )];

b)

ustanovenia týkajúce sa právomoci v nariadení [Európskeho parlamentu a Rady] (EÚ) 2017/1001 [zo 14. júna o ochrannej známke Európskej únie ( Ú. v. EÚ L 154, 2017, s. 1 )], nariadení [Rady] (ES) č. 6/2002 [z 12. decembra 2001 o dizajnoch spoločenstva ( Ú. v. ES L 3, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 13/027, s. 142)], nariadení [Rady] (ES) č. 2100/94 [z 27. júla 1994 o právach spoločenstva k odrodám rastlín ( Ú. v. ES L 227, 1994, s. 1 ; Mim. vyd. 03/016, s. 390)], nariadení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 [z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) ( Ú. v. EÚ L 119, 2016, s. 1 )] a smernici Európskeho parlamentu a Rady 96/71/ES [zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb ( Ú. v. ES L 18, 1.1997, s. 1 ; Mim. vyd. 05/002, s. 431)];

c)

ustanovenia týkajúce sa právomoci v nariadení [Rady] (ES) č. 2201/2003 [z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 ( Ú. v. EÚ L 338, 2003, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 243)];

d)

3. Na účely tejto kapitoly sa konanie považuje za predložené Súdnemu dvoru Európskej únie a návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa považujú za podané v čase, keď bol návrh na začatie konania zaregistrovaný kanceláriou Súdneho dvora alebo Všeobecného súdu, v závislosti od konkrétneho prípadu.“

12

Článok 87 tejto dohody, nazvaný „Nové veci pred Súdnym dvorom“, stanovuje:

„1. Ak sa Európska komisia domnieva, že Spojené kráľovstvo si nesplnilo povinnosť vyplývajúcu zo zmlúv alebo zo štvrtej časti tejto dohody pred skončením prechodného obdobia, Európska komisia môže do štyroch rokov po skončení prechodného obdobia predložiť vec Súdnemu dvoru Európskej únie v súlade s požiadavkami stanovenými v článku 258 [ZFEÚ] alebo v článku 108 ods. 2 druhom pododseku [ZFEÚ], v závislosti od konkrétneho prípadu. Súdny dvor Európskej únie má právomoc rozhodovať v takýchto veciach.

2. Ak Spojené kráľovstvo nesplní rozhodnutie uvedené v článku 95 ods. 1 tejto dohody alebo nezabezpečí, aby rozhodnutie uvedené v predmetnom ustanovení, ktoré bolo určené fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá má bydlisko alebo je usadená v Spojenom kráľovstve, nadobudlo právny účinok v právnom poriadku Spojeného kráľovstva, Európska komisia môže do štyroch rokov od dátumu vydania príslušného rozhodnutia predložiť vec Súdnemu dvoru Európskej únie v súlade s požiadavkami stanovenými v článku 258 [ZFEÚ] alebo v článku 108 ods. 2 druhom pododseku [ZFEÚ], v závislosti od konkrétneho prípadu. Súdny dvor Európskej únie má právomoc rozhodovať v takýchto veciach.

3. Pri rozhodovaní o predložení vecí podľa tohto článku uplatňuje Európska komisia tie isté zásady vo vzťahu k Spojenému kráľovstvu ako vo vzťahu ku ktorémukoľvek členskému štátu.“

3. Právo Únie uplatniteľné podľa odseku 1 má v prechodnom období vo vzťahu k Spojenému kráľovstvu a v Spojenom kráľovstve rovnaké právne účinky ako tie, ktoré má v rámci Únie a jej členských štátov, a vykladá a uplatňuje sa v súlade s rovnakými metódami a všeobecnými zásadami, aké sa uplatňujú v rámci Únie.

…

6. Pokiaľ sa v tejto dohode nestanovuje inak, počas prechodného obdobia sa každý odkaz na členské štáty v práve Únie uplatniteľnom podľa odseku 1 vrátane práva Únie vykonávaného a uplatňovaného členskými štátmi chápe ako odkaz zahŕňajúci Spojené kráľovstvo.

…“

15

Článok 185 štvrtý odsek dohody o vystúpení stanovuje:

Článok 14 ods. 1 Rímskeho dohovoru stanovuje:

„Právny poriadok, ktorým sa spravuje zmluva podľa tohto dohovoru, sa uplatní v rozsahu, v ktorom pre zmluvné záväzky upravuje zákonné domnienky alebo určuje dôkazné bremeno.“

Nariadenie Rím I

18

Článok 24 nariadenia Rím I, nazvaný „Vzťah k Rímskemu dohovoru“, stanovuje:

„1. Toto nariadenie v členských štátoch nahrádza Rímsky dohovor s výnimkou území členských štátov, ktoré spadajú pod územnú pôsobnosť uvedeného dohovoru a na ktoré sa podľa článku 299 [ES] nevzťahuje toto nariadenie.

„Prijatie pravidiel o dôkaznom bremene zohráva významnú úlohu pri zabezpečovaní účinného presadzovania zásady rovnakého zaobchádzania. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora by sa preto mali prijať ustanovenia na zabezpečenie toho, že dôkazné bremeno sa presunie na odporcu, ak je na prvý pohľad zrejmé, že ide o diskrimináciu, okrem konaní, v ktorých je skutkovú podstatu povinný skúmať súd alebo iný príslušný vnútroštátny orgán. Je však potrebné objasniť, že zhodnotenie skutočností, z ktorých možno usudzovať, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, ostáva naďalej v pôsobnosti príslušného vnútroštátneho orgánu v súlade s vnútroštátnym právom alebo obvyklými postupmi. V pôsobnosti členských štátov je aj zavedenie takých pravidiel dokazovania, ktoré sú pre žalobcov výhodnejšie, a to v akejkoľvek fáze konania.“

21

Článok 17 tejto smernice, nazvaný „Ochrana práv“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby po prípadnom obrátení sa na ďalšie príslušné orgány vrátane zmierovacieho konania, ak to považujú za vhodné, boli na vymáhanie povinností podľa tejto smernice k dispozícii súdne konania pre všetky osoby, ktoré sa domnievajú, že boli poškodené, lebo sa na ne neuplatňovala zásada rovnakého zaobchádzania, a to aj vtedy, ak sa skončil vzťah, v ktorom došlo údajne k diskriminácii.“

22

Článok 19 uvedenej smernice, nazvaný „Dôkazné bremeno“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

2. Ak existujú skutočnosti, na základe ktorých môže súd bez akéhokoľvek iného vysvetlenia rozhodnúť, že osoba (A) porušila dotknuté ustanovenia, súd je povinný považovať toto porušenie za preukázané.

3. Odsek 2 sa však neuplatní, ak A preukáže, že A neporušila dotknuté ustanovenia.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

24

Žalobkyňa vo veci samej bola zamestnaná spoločnosťou CACIB na základe pracovnej zmluvy uzavretej 17. januára 2007 a upravenej právom Spojeného kráľovstva, v rámci ktorej naposledy vykonávala funkciu „pracovníčky zákazníckych informačných systémov v Spojenom kráľovstve“. Od 28. augusta 2013 bola práceneschopná.

25

Žalobkyňa vo veci samej podala proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tvrdí najmä, že tým, že Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles) po tom, čo postupne preskúmal každú z uvádzaných diskriminačných situácií, dospel k záveru, že nepredložila primárne skutkové okolnosti spôsobilé preukázať diskrimináciu v zmysle zákona o rovnosti z roku 2010, rozhodol na základe výkladu tohto právneho predpisu, ktorý nie je v súlade s článkom 19 smernice 2006/54, ktorý ukladá súdu povinnosť vykonať celkové posúdenie skutkových okolností s cieľom určiť, či umožňujú predpokladať existenciu diskriminácie. Okrem toho tento odvolací súd tým, že rozhodol, že okolnosť, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa vo veci samej, že z dokumentov predložených žalobkyňou vyplýva, že zamestnanci vyslaní v rámci CACIB boli prevažne muži, nepostačuje na to, aby bolo možné predpokladať existenciu diskriminácie žien, pokiaľ chýba akýkoľvek údaj o tom, či sa o takéto vyslanie uchádzali ženy, vychádzal tiež z výkladu zákona o rovnosti z roku 2010, ktorý nie je v súlade s článkom 19 smernice 2006/54, keď na žalobkyňu vo veci samej preniesol dôkazné bremeno údajnej diskriminácie.

29

V prvom rade predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že v spore vo veci samej vzniká otázka vplyvu vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie na úlohu súdu členského štátu, ktorý musí uplatniť právo Spojeného kráľovstva, ktorým sa preberá smernica, v súdnom konaní, ktoré sa začalo pred skončením prechodného obdobia, v situácii, keď má súd, ktorému bola vec predložená, rozhodnúť po skončení tohto obdobia. Hoci totiž v čase skutkových okolností vo veci samej alebo v čase, keď bola dotknutá žaloba podaná žalobkyňou vo veci samej, a v čase, keď Conseil des prud’hommes (Rada pre pracovnoprávne spory) rozhodla, Spojené kráľovstvo bolo ešte členom Únie, v čase, keď Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles) rozhodol, to tak už nebolo.

V druhom rade predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že v spore vo veci samej vzniká otázka, či sa zásada výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie, ktorá je záväzná pre súd členského štátu, použije aj vtedy, ak tento súd musí uplatniť právo iného členského štátu. Pripomína, že podľa judikatúry Súdneho dvora zásada vzájomnej dôvery ukladá každému z členských štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie a konkrétne základné práva týmto právom uznané [stanovisko 2/13 (Pristúpenie Únie k EDĽP) z 18. decembra 2014, EU:C:2014:2454 , bod 191 ]. Z tejto judikatúry však tiež vyplýva, že pri uplatňovaní vnútroštátneho práva je vnútroštátny súd, ktorý je povolaný na jeho výklad, povinný bez ohľadu na to, či ide o predpisy vydané pred prijatím dotknutej smernice, alebo po ňom, v čo najväčšej možnej miere vykladať toto právo v zmysle znenia a účelu tejto smernice, aby sa tak dosiahol cieľ, ktorý smernica sleduje, a tým zabezpečil súlad s článkom 288 ZFEÚ (rozsudok z 13. novembra 1990, Marleasing, C‑106/89 , EU:C:1990:395 , bod 8 ).

32

Predkladajúci vnútroštátny súd zastáva názor, že nemožno vylúčiť, že to isté platí aj v prípade, ak by ten istý súd musel uplatniť právo iného členského štátu. Judikatúra súdneho dvora, podľa ktorej súdu rozhodujúcemu o spore prináleží, aby uplatnil právne predpisy štátu, ktorého súdy sú určené v doložke o voľbe právomoci, a to tak, že vyloží túto právnu úpravu v súlade s právom Únie, a najmä smernicou, takýto prístup podporuje (rozsudky z 18. novembra 2020, DelayFix, C‑519/19 , EU:C:2020:933 , bod 51 , ako aj z 8. decembra 2022, Luxury Trust Automobil, C‑247/21 , EU:C:2022:966 , bod 67 ). Súdny dvor sa však k takejto otázke ešte výslovne nevyjadril.

2.

Má sa článok 288 [ZFEÚ] vykladať v tom zmysle, že súd [členského štátu], ktorý začal konať v spore medzi jednotlivcami a ktorému vzniká povinnosť uplatniť právo iného členského štátu, musí podať výklad ustanovení tohto práva v súlade so smernicou bez toho, aby tomu bránila zásada vzájomnej dôvery?

3.

Ak súd [členského štátu] skonštatuje, že nemôže podať takýto konformný výklad, musí upustiť od uplatnenia [práva tohto iného členského štátu], ako by to urobil pri vlastnom vnútroštátnom práve, ak ide o všeobecnú zásadu práva Únie alebo ustanovenie primárneho práva, ktoré sú konkretizované smernicou?“

O prejudiciálnych otázkach

O prípustnosti

CACIB tvrdí, že po prvé predkladajúci vnútroštátny súd v každom prípade neposkytol skutkové skutkové okolnosti, ktoré Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles) zohľadnil alebo zamietol, ani žiadny údaj týkajúci sa odôvodnenia alebo analýzy tohto súdu a dostatočne nevysvetľuje užitočnosť položených otázok pre vyriešenie sporu vo veci samej. Tieto otázky treba preto zamietnuť ako neprípustné z dôvodu, že sú všeobecné a hypotetické. Po druhé predkladajúci vnútroštátny súd nebol podľa svojej judikatúry príslušný preskúmavať, či odvolacie súdy správne vyložili a uplatnili cudzie právo, keďže takáto otázka predstavuje skutkovú otázku, ktorá nepodlieha preskúmaniu zo strany predkladajúceho vnútroštátneho súdu ako súdu rozhodujúceho o kasačnom opravnom prostriedku. Po tretie predkladajúci vnútroštátny súd nemá právomoc podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania po skončení prechodného obdobia.

38

V súlade s ustálenou judikatúrou v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti prípadu posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť (rozsudky z 21. apríla 1988, Pardini, 338/85 , EU:C:1988:194 , bod 8 , a z 24. júla 2023, Lin, C‑107/23 PPU , EU:C:2023:606 , bod 61 , ako aj citovaná judikatúra).

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi si potreba dospieť k výkladu práva Únie, ktorý by bol užitočný pre vnútroštátny súd, vyžaduje, aby vnútroštátny súd náležite dodržal požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania a výslovne uvedené v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Je najmä nevyhnutné, ako stanovuje článok 94 písm. c) rokovacieho poriadku, aby návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahoval uvedenie dôvodov, pre ktoré sa predkladajúci vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosť, ktorú predkladajúci vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou v spore vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2023, Commune d’Ans, C‑148/22 , EU:C:2023:924 , body 44 a 46 , ako aj citovanú judikatúru).

41

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že predkladajúci vnútroštátny súd sa v rámci sporu, ktorý mu bol predložený, zamýšľa nad vplyvom vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie na úlohu súdu členského štátu, ktorý musí uplatniť právo Spojeného kráľovstva, ktorým sa preberá smernica, v súdnom konaní, ktoré sa začalo pred skončením prechodného obdobia, v situácii, keď má súd, ktorému bola vec predložená, rozhodnúť po skončení tohto obdobia. Predkladajúci vnútroštátny súd okrem toho uvádza, že v spore vo veci samej vzniká otázka, či sa zásada výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie, ktorá je záväzná pre súd členského štátu, použije, ak tento súd musí uplatniť právo iného členského štátu.

44

Za týchto podmienok, pokiaľ ide o tretiu otázku, ktorá sa týka tohto predpokladu, Súdny dvor nemá k dispozícii poznatky potrebné na poskytnutie užitočnej odpovede predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu. Táto otázka musí byť preto vyhlásená za neprípustnú.

45

V treťom rade sa predkladajúci vnútroštátny súd svojou prvou a druhou otázkou v podstate pýta, či uplatniteľnosť práva Únie na spor, o aký ide vo veci samej, bola spochybnená dohodou o vystúpení, a ak to tak nie je, či súd členského štátu musí podať výklad práva iného členského štátu alebo štátu, ktorý je mu postavený na roveň, uplatniteľného na spor, ktorý prejednáva, v súlade s právom Únie.

46

Na jednej strane sa zdá, že odpoveď na prvú otázku týkajúcu sa uplatniteľnosti práva Únie je nevyhnutná na to, aby predkladajúci vnútroštátny súd mohol vydať rozsudok vo veci, ktorá mu bola predložená. Za týchto podmienok sa námietka založená na neuplatniteľnosti tohto práva netýka prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ale meritórnej stránky položenej otázky.

49

Svojou prvou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 50 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkami 126 a 127 dohody o vystúpení vykladať v tom zmysle, že táto dohoda spochybnila uplatniteľnosť článku 19 smernice 2006/54 na spor, ktorý ku dňu skončenia prechodného obdobia stále prebiehal a týkal sa údajnej diskriminácie, ku ktorej malo dôjsť pred týmto dátumom v rámci plnenia pracovnej zmluvy, ktorá sa riadi právom Spojeného kráľovstva.

50

Treba pripomenúť, že podľa článku 50 ods. 3 ZEÚ sa Zmluvy prestanú vzťahovať na vystupujúci štát odo dňa nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení alebo v prípade, ak sa tak nestane, dva roky po oznámení úmyslu vystúpiť, pokiaľ Európska rada jednomyseľne nerozhodne o predĺžení tejto lehoty po dohode s dotknutým členským štátom.

51

Podľa článku 50 ods. 3 ZEÚ sa tak Zmluvy prestali vzťahovať na Spojené kráľovstvo ku dňu nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení, teda 1. februára 2020, a tento štát preto už nie je od tohto dátumu členským štátom (rozsudok z 9. júna 2022, Préfet du Gers a Institut national de la statistique et des études économiques, C‑673/20 , EU:C:2022:449 , bod 55 , ako aj citovaná judikatúra).

Podľa článku 126 dohody o vystúpení trvá prechodné obdobie, ktoré je upravené v štvrtej časti tejto dohody, od dátumu nadobudnutia platnosti uvedenej dohody, teda od 1. februára 2020, do 31. decembra 2020. článok 127 ods. 1 tej istej dohody spresňuje, že pokiaľ nie je stanovené inak, počas tohto obdobia sa právo Únie uplatňuje na Spojené kráľovstvo a v Spojenom kráľovstve. V článku 127 ods. 3 dohody o vystúpení sa ďalej uvádza, že právo Únie uplatniteľné podľa odseku 1 má v uvedenom období vo vzťahu k Spojenému kráľovstvu a v Spojenom kráľovstve rovnaké právne účinky ako tie, ktoré má v rámci Únie a jej členských štátov, a vykladá a uplatňuje sa v súlade s rovnakými metódami a všeobecnými zásadami, aké sa uplatňujú v rámci Únie. Okrem toho článok 127 ods. 6 uvedenej dohody stanovuje, že pokiaľ sa v dohode nestanovuje inak, počas prechodného obdobia sa každý odkaz na členské štáty v práve Únie uplatniteľnom podľa odseku 1 vrátane práva Únie vykonávaného a uplatňovaného členskými štátmi chápe ako odkaz zahŕňajúci Spojené kráľovstvo.

55

V prvom rade treba uviesť, že dohoda o vystúpení neobsahuje všeobecné ustanovenie, ktoré by upravovalo otázku uplatniteľnosti práva Únie na spory prebiehajúce na konci prechodného obdobia, ktoré sa týkajú zmluvných vzťahov vzniknutých pred týmto dátumom.

56

V dohode o vystúpení sa však výslovne uznáva, že právo Únie sa môže uplatňovať aj po skončení prechodného obdobia na určité zmluvné vzťahy a určité spory. Článok 185 štvrtý odsek dohody o vystúpení totiž stanovuje, že od skončenia prechodného obdobia sa uplatňuje jednak druhá a tretia časť tejto dohody, ktoré zahŕňajú články 9 až 125 tejto dohody, s výnimkou jej článku 19, článku 34 ods. 1, článku 44 a článku 96 ods. 1, a jednak nielen hlava I šiestej časti uvedenej dohody, ktorá zahŕňa články 158 až 163, ale aj články 169 až 181, ktoré sa nachádzajú v hlave III tej istej časti.

60

Zo všeobecnej štruktúry dohody o vystúpení teda vyplýva, že jej zmluvné strany chceli zachovať stabilitu existujúcich právnych situácií pred skončením prechodného obdobia v súlade so zásadou právnej istoty.

61

V tejto súvislosti je pravda, ako vyplýva z druhého a jedenásteho odseku preambuly dohody o vystúpení, že táto dohoda bola uzavretá s cieľom stanoviť dojednania týkajúce sa vystúpenia Spojeného kráľovstva, najmä z Únie, „pri ktorých sa zohľadní rámec ich budúcich vzťahov“, a to „plne rešpektujú[c] nezávislosť príslušných právnych poriadkov Únie a Spojeného kráľovstva, ako aj postavenie Spojeného kráľovstva ako tretej krajiny“, pričom právo Únie vrátane jeho všeobecných zásad a najmä zásady právnej istoty sa po prechodnom období už na túto krajinu v zásade nevzťahuje. Vzhľadom na to treba pripomenúť, že právnym základom uvedenej dohody je článok 50 ZEÚ, ktorého odsek 2 priznáva Únii právomoc na dojednanie a uzavretie dohody stanovujúcej spôsob vystúpenia, ktorej cieľom je upraviť vo všetkých oblastiach, ktoré patria do pôsobnosti Zmlúv, všetky otázky týkajúce sa odlúčenia medzi Úniou a štátom, ktorý z nej vystupuje (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2021, Governor of Cloverhill Prison a i., C‑479/21 PPU , EU:C:2021:929 , body 48 a 50 ). Za týchto podmienok treba konštatovať, že touto dohodou mali tieto zmluvné strany v úmysle na tento účel uplatniť najmä zásadu právnej istoty, ktorá je súčasťou práva Únie.

62

Dohoda o vystúpení sa tak musí vykladať s prihliadnutím na zásadu právnej istoty, ktorej dodržiavanie má zaručiť.

66

Okrem toho treba konštatovať, že článok 50 ods. 3 ZEÚ výslovne neuvádza, že právo Únie sa po vystúpení príslušného štátu z Únie už nevzťahuje na situácie, ktoré v tomto štáte vznikli pred týmto vystúpením.

67

Takýto výklad potvrdzuje článok 70 ods. 1 Viedenského dohovoru, ktorý upravuje zánik medzinárodných zmlúv a ktorý, ako zdôraznila generálna advokátka v bode 58 svojich návrhov, kodifikuje medzinárodné obyčajové právo.

68

Hoci totiž Viedenský dohovor nie je záväzný pre Úniu ani všetky členské štáty, viaceré jeho ustanovenia vyjadrujú pravidlá medzinárodného obyčajového práva, ktoré sú ako také pre inštitúcie Únie záväzné a sú súčasťou právneho poriadku Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júna 1998, Racke, C‑162/96 , EU:C:1998:293 , body 24 , 45 a 46 , z 25. februára 2010, Brita, C‑386/08 , EU:C:2010:91 , bod 42 , a z 27. februára 2018, Western Sahara Campaign UK, C‑266/16 , EU:C:2018:118 , bod 58 ).

72

Akýkoľvek opačný výklad by mal za následok závažné obmedzenie rozsahu zásady právnej istoty, ako aj účinného uplatňovania zásady rovnosti zaobchádzania, ktorá je predmetom smernice 2006/54. Rozsah ochrany priznanej touto smernicou by totiž závisel od náhodnej okolnosti, či konania v sporoch týkajúcich sa práv a povinností vzniknutých na základe uvedenej smernice boli alebo neboli ukončené pred skončením prechodného obdobia. Jednotlivec, ktorý tak ako žalobkyňa vo veci samej podal svoju žalobu na príslušné súdy členského štátu pred skončením prechodného obdobia, a teda v čase, keď neexistovala žiadna pochybnosť o tom, že právo Spojeného kráľovstva sa má vykladať v súlade s právom Únie, by sa tak už nemohol pred týmto súdom dovolávať práv, ktoré mu priznáva právo Únie, len z dôvodu, že dotknutý vnútroštátny súd rozhodol po skončení prechodného obdobia.

73

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 50 ods. 3 ZEÚ v spojení s článkami 126 a 127 dohody o vystúpení sa má vykladať v tom zmysle, že táto dohoda nespochybnila uplatniteľnosť článku 19 smernice 2006/54 na spor, ktorý ku dňu skončenia prechodného obdobia stále prebiehal a týkal sa údajnej diskriminácie, ku ktorej malo dôjsť pred týmto dátumom v rámci plnenia pracovnej zmluvy, ktorá sa riadi právom Spojeného kráľovstva.

O druhej otázke

74

77

Na zabezpečenie účinnosti všetkých ustanovení práva Únie si zásada prednosti osobitne vyžaduje, aby súdy členských štátov v čo najväčšej možnej miere vyložili svoje vnútroštátne právo spôsobom, ktorý je v súlade s právom Únie (rozsudok z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17 , EU:C:2019:530 , bod 57 ).

78

Táto zásada konformného výkladu je obsiahnutá v systéme Zmlúv, keďže súdu členského štátu umožňuje v rámci jeho právomocí zaistiť plnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní o sporoch, ktoré mu boli predložené (rozsudok z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17 , EU:C:2019:530 , bod 55 a citovaná judikatúra).

79

Podľa ustálenej judikatúry smernica sama osebe nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, a preto sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01 , EU:C:2004:584 , bod 108 , ako aj z 19. januára 2010, Kücükdeveci, C‑555/07 , EU:C:2010:21 , bod 46 ). Povinnosť členských štátov vyplývajúca z určitej smernice dosiahnuť výsledok stanovený touto smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie plnenia tejto povinnosti sa však vzťahuje na všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rozsahu ich právomocí (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. apríla 1984, von Colson a Kamann, 14/83 , EU:C:1984:153 , bod 26 ; z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01 , EU:C:2004:584 , bod 110 , a z 19. januára 2010, Kücükdeveci, C‑555/07 , EU:C:2010:21 , bod 47 ).

83

Ak takýto konformný výklad nie je možný, súdy členských štátov sú povinné v rámci svojich právomocí zabezpečiť právnu ochranu osobám podliehajúcim súdnej právomoci, ktorá im vyplýva z práva Únie, a zaručiť plný účinok tohto práva, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatnia v spore, ktorý prejednávajú, každé vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s ustanovením práva Únie, ktoré má priamy účinok (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17 , EU:C:2019:530 , bod 61 , ako aj z 12. decembra 2024, Getin Holding a. i., C‑118/23 , EU:C:2024:1013 , bod 76 ).

84

Ak má súd členského štátu, ktorý prejednáva spor medzi jednotlivcami, uplatniť právne predpisy iného členského štátu, ktorými sa vykonáva smernica, je povinný pri dodržaní všeobecných právnych zásad vykladať ustanovenia týchto právnych predpisov v súlade s právom Únie.

85

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že súdu členského štátu, ktorý prejednáva spor, v ktorom ide o platnosť doložky o voľbe právomoci, ktorá musí byť v súlade s článkom 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 posúdená podľa právnych predpisov štátu, ktorého súdy sú v tejto doložke určené, prináleží uplatniť túto právnu úpravu tak, že ju vyloží v súlade s právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. novembra 2020, DelayFix, C‑519/19 , EU:C:2020:933 , bod 51 ).

89

Táto zásada vzájomnej dôvery ukladá každému členskému štátu, aby okrem výnimočných okolností vychádzal z toho, že všetky ostatné členské štáty dodržiavajú právo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2024, Tudmur, C‑185/24 a C‑189/24 , EU:C:2024:1036 , bod 31 a citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že súd členského štátu, ktorý vykladá ustanovenie práva iného členského štátu v súlade s právom Únie, koná len tak, ako je oprávnený v súlade so zásadou vzájomnej dôvery predpokladať, že by konali súdy tohto iného členského štátu, keby mali vykladať to isté ustanovenie.

90

Zásada vzájomnej dôvery preto ukladá súdom členských štátov povinnosť dôvery, pokiaľ ide o správne uplatňovanie práva Únie v iných členských štátoch. Najmä keď tieto súdy uplatňujú právo iného členského štátu v spore v občianskych a obchodných veciach podľa pravidiel Rímskeho dohovoru, ktorý bol nahradený nariadením Rím I, snažia sa v súlade so zásadami upravujúcimi postup súdu rozhodujúceho vo veci zistiť obsah práva tohto iného členského štátu a jeho výklad súdmi tohto iného členského štátu a musia predpokladať, že toto právo a tento výklad sú v súlade s právom Únie.

91

V prípade, že by súdy členského štátu mali vážne pochybnosti o súlade právnej úpravy iného členského štátu so smernicou, ktorú táto právna úprava preberá, tieto súdy sa musia uistiť o tom, ako treba uvedenú právnu úpravu vykladať, pričom prípadne na to využijú mechanizmy justičnej spolupráce, najmä mechanizmy umožňujúce získať informácie o cudzom práve, akým je Európska justičná sieť zriadená jednotnou akciou Rady 98/428/SVV z 29. júna 1998 ( Ú. v. ES L 191, 1998, s. 4 ; Mim. vyd. 19/001, s. 91), alebo Európsky dohovor o informáciách o cudzom práve zo 7. júna 1968 ( Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov , zv. 720‑II, č. 10346, s. 147).

95

Predchádzajúce úvahy platia aj v prípade, keď ako v spore vo veci samej je súd členského štátu povinný uplatniť právnu úpravu Spojeného kráľovstva, ktorou sa vykonáva článok 19 smernice 2006/54, na spor, ktorý ku dňu skončenia prechodného obdobia uvedeného v článku 126 dohody o vystúpení stále prebiehal a týkal sa údajnej diskriminácie, ku ktorej malo dôjsť pred týmto dátumom v rámci plnenia pracovnej zmluvy, ktorá sa riadi právom Spojeného kráľovstva a bola uzavretá pred skončením prechodného obdobia uvedeného v článku 126 dohody o vystúpení. Ako totiž vyplýva z odpovede na prvú otázku, tento článok 19 sa na tento spor použije aj po skončení tohto obdobia.

– O preskúmaní dodržiavania zásady výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie súdmi členského štátu pri uplatňovaní práva iného členského štátu

96

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z písomných pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že žalobkyňa vo veci samej v rámci kasačného opravného prostriedku, ktorý podala na predkladajúci vnútroštátny súd, vytýka rozsudku Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles), že obsahuje výklad práva Spojeného kráľovstva uplatniteľného na spor vo veci samej, ktorý nie je v súlade s právom Únie, najmä so smernicou 2006/54.

97

Ako vyplýva z predchádzajúcich úvah, článok 288 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že ak súd členského štátu vykladá a uplatňuje právo iného členského štátu, ktorým sa vykonáva smernica, je povinný, tak ako pri výklade a uplatňovaní vlastného práva, dodržiavať zásadu výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie.

101

Pritom, ak nemá byť porušená povinnosť vyplývajúca z článku 288 tretieho odseku ZFEÚ, podľa ktorej sú všetky orgány členských štátov vrátane súdov povinné dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, nemôže byť preskúmanie vykonané kasačným súdom v odpovedi na dôvod založený na tom, že súd nižšieho stupňa vyložil právo iného členského štátu v rozpore so smernicou, obmedzené len na základe toho, že tento súd vo všeobecnosti považuje cudzie právo za skutkovú okolnosť. Toto preskúmanie sa musí týkať toho, či súd nižšieho stupňa dodržal povinnosť výkladu v súlade s výsledkom stanoveným smernicou, ktorá, ako vyplýva z bodov 84 a 94 tohto rozsudku, existuje bez ohľadu na to, či je právom, ktoré sa má vykladať, právo súdu rozhodujúceho vo veci alebo právo iného členského štátu.

102

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 288 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že ak súd členského štátu vykladá a uplatňuje právo iného členského štátu, ktorým sa vykonáva smernica, je povinný, tak ako pri výklade a uplatňovaní vlastného práva, dodržiavať zásadu výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie.

O trovách

2.

Článok 288 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že:

ak súd členského štátu vykladá a uplatňuje právo iného členského štátu, ktorým sa vykonáva smernica, je povinný, tak ako pri výklade a uplatňovaní vlastného práva, dodržiavať zásadu výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.