C-366/24

62024CJ0366

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 18. decembra 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Vnútorný trh – Slobodné poskytovanie služieb – Voľný pohyb tovaru – Ochrana alebo podpora kultúrnej rôznorodosti – Služba doručenia kníh domov – Vnútroštátne opatrenie stanovujúce minimálny poplatok za takúto službu – Smernica 2006/123/ES – Uplatniteľnosť – Vzťah k článkom 34 a 56 ZFEÚ“

Vo veci C‑366/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) zo 17. mája 2024 a doručený Súdnemu dvoru 21. mája 2024, ktorý súvisí s konaním:

generálny advokát: M. Szpunar,

tajomník: I. Illéssy, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. apríla 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Amazon EU Sàrl, v zastúpení: A. Komninos, dikigoros, L. Nouari, M. Petite, M. Pezzetta, M. Rivollier, K. Schallenberg, A. Tombiński a Y. Utzschneider, avocats,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a J. M. Hoogveld, splnomocnení zástupcovia,

–

fínska vláda, v zastúpení: H. Leppo a M. Pere, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: L. Malferrari, M. Mataija, B. Stromsky a J. Szczodrowski, splnomocnení zástupcovia,

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Amazon EU Sàrl na jednej strane a ministre de la Culture (ministerka kultúry, Francúzsko), ako aj ministre de l’Économie, des Finances et de la Souveraineté industrielle et numérique (minister hospodárstva, financií a priemyselnej a digitálnej suverenity, Francúzsko) na strane druhej vo veci zákonnosti vnútroštátnych ustanovení stanovujúcich minimálne poplatky, ktoré musia maloobchodníci účtovať za službu spočívajúcu v doručení kníh, ktoré nie sú vyzdvihnuté v maloobchodnej predajni kníh.

Právny rámec

Právo Únie

Smernica 2000/31/ES

3

Článok 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode) ( Ú. v. ES L 178, 2000, s. 1 ), nazvaný „Cieľ a rozsah“ v odseku 6 stanovuje:

‚koordinovaná oblasť‘: požiadavky ustanovené v právnych systémoch členských štátov uplatniteľné na poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti alebo na služby informačnej spoločnosti, bez ohľadu na to, či sú všeobecnej povahy alebo či sú pre ne špeciálne navrhnuté.

…

ii)

Koordinovaná oblasť sa nevzťahuje na požiadavky ako napríklad:

–

požiadavky, ktoré sa uplatňujú na tovar ako taký,

Odôvodnenia 11 a 40 smernice 2006/123 znejú:

„(11)

Táto smernica nezasahuje do opatrení, ktoré prijali členské štáty v súlade s právom Spoločenstva, v súvislosti s ochranou alebo podporou kultúrnej a jazykovej rôznorodosti a plurality médií vrátane ich financovania. …

…

(40)

Pojem ‚závažné dôvody týkajúce sa verejného záujmu [naliehavé dôvody všeobecného záujmu – neoficiálny preklad ]‘, na ktoré sa odvolávajú niektoré ustanovenia tejto smernice… zahŕňa aspoň tieto oblasti: verejný poriadok, verejnú bezpečnosť a verejné zdravie… ciele kultúrnej politiky vrátane zabezpečenia slobody prejavu rôznych zložiek v spoločnosti, predovšetkým sociálnych, kultúrnych, náboženských a filozofických hodnôt spoločnosti, potrebu zabezpečenia vysokej úrovne vzdelávania, udržanie rôznorodosti tlače a podporu národného jazyka, zachovanie národného historického a umeleckého dedičstva…“

4. Táto smernica neovplyvňuje opatrenia prijaté na úrovni Spoločenstva alebo na vnútroštátnej úrovni, v súlade s právom Spoločenstva, na ochranu alebo na podporu kultúrnej alebo jazykovej rôznorodosti či plurality médií.

5. Táto smernica neovplyvňuje predpisy členských štátov v oblasti trestného práva. Členské štáty však nesmú obmedzovať slobodu poskytovať služby uplatňovaním ustanovení trestného práva, ktoré špecificky upravujú alebo ovplyvňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na účely obchádzania pravidiel ustanovených v tejto smernici.

6. Táto smernica neovplyvňuje pracovné právo,… ktoré členské štáty uplatňujú v súlade s vnútroštátnym právom, ktoré rešpektuje právo Spoločenstva. Táto smernica rovnako neovplyvňuje právne predpisy členských štátov o sociálnom zabezpečení.“

7

Článok 2 uvedenej smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

„1. Táto smernica sa vzťahuje na služby poskytované poskytovateľmi, ktorí sú usadení v členskom štáte.

Článok 4 tej istej smernice s názvom „Vymedzenie pojmov“ uvádza:

„Na účely tejto smernice majú nasledujúce výrazy uvedený význam:

1.

‚služba‘ je akákoľvek samostatne zárobková hospodárska činnosť, ktorá je obyčajne poskytovaná za odplatu, v zmysle článku 50 zmluvy;

…“

9

nevyhnutnosť: požiadavka musí byť opodstatnená dôvodmi verejného poriadku, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia alebo ochrany životného prostredia;“

Francúzske právo

Zákon z 10. augusta 1981

10

Článok 1 štvrtý odsek loi n o 81‑766, relative au prix du livre (zákon č. 81‑766 o cene kníh) z 10. augusta 1981 (JORF z 11. augusta 1981, s. 2198) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon z 10. augusta 1981“) stanovuje:

„Maloobchodníci musia účtovať skutočnú maloobchodnú cenu vo výške 95 % až 100 % ceny stanovenej vydavateľom alebo dovozcom. Keď je kniha zaslaná kupujúcemu a nie je vyzdvihnutá v maloobchodnej predajni kníh, predajná cena je cena stanovená vydavateľom alebo dovozcom. Maloobchodný predajca nesmie za žiadnych okolností ponúkať priamo ani nepriamo službu doručenia kníh bezplatne, pokiaľ kniha nie je vyzdvihnutá v maloobchodnej predajni kníh. Táto služba musí byť účtovaná v súlade s minimálnou sumou poplatku stanovenou výnosom ministra kultúry a ministra hospodárstva na návrh Autorité de régulation des communications électroniques, des postes et de la distribution de la presse [Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií, pôšt a distribúcie tlače, Francúzsko]. Tento výnos zohľadňuje ceny, ktoré ponúkajú poskytovatelia poštových služieb na trhu maloobchodného predaja kníh, a potrebu zachovať hustú sieť maloobchodných predajcov v krajine.“

–

viac ako 0 [eur] s daňou za každú objednávku obsahujúcu jednu alebo viac kníh, ktorých nákupná hodnota je v novom stave 35 [eur] s daňou alebo viac.

Takto stanovený minimálny poplatok sa vzťahuje na službu doručenia objednávky bez ohľadu na počet balíkov, z ktorých táto objednávka pozostáva.

Službu doručenia platí kupujúci súčasne so zaplatením objednávky.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

12

Pokiaľ ide o porušenie smernice 2006/123, Amazon EU tvrdí, že článok 1 štvrtý odsek zákona z 10. augusta 1981 je v rozpore s cieľmi tejto smernice, keďže slobodný výkon činnosti v oblasti služieb podmieňuje požiadavkou, ktorá je nezlučiteľná s podmienkami stanovenými v článku 16 ods. 1 uvedenej smernice.

16

Ministerka kultúry naopak predovšetkým tvrdí, že táto vnútroštátna právna úprava bola prijatá s cieľom zachovať redakčnú rôznorodosť a v dôsledku toho i kultúrnu rôznorodosť, a podľa článku 1 ods. 4 smernice 2006/123 preto nepatrí do jej pôsobnosti. Táto ministerka subsidiárne uvádza, že kultúrna rôznorodosť je dôvodom, ktorý umožňuje odôvodniť zavedenie uvedenej právnej úpravy.

17

Vnútroštátny súd sa v prvom rade domnieva, že článok 1 štvrtý odsek zákona z 10. augusta 1981 upravuje výlučne službu doručenia kníh, a to tak, že zavádza požiadavku, ktorá vzhľadom na článok 2 písm. h) bod ii) smernice 2000/31, ako ho vyložil Súdny dvor v rozsudku z 2. decembra 2010, Ker‑Optika ( C‑108/09 , EU:C:2010:725 ), nepatrí do pôsobnosti tejto smernice.

18

Za týchto podmienok Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.

Majú sa ustanovenia článku 1 ods. 4 smernice [2006/123] vykladať v tom zmysle, že vylučujú z jej pôsobnosti vnútroštátne opatrenie, ktoré upravuje výkon činnosti v oblasti služieb na území členského štátu s cieľom chrániť alebo podporovať kultúrnu rôznorodosť, alebo sa majú v spojení s ustanoveniami článku 16 ods. 1 písm. b) tej istej smernice vykladať v tom zmysle, že ochrana alebo podpora kultúrnej rôznorodosti môže odôvodniť výnimku zo zákazu uplatniť na poskytovateľov služieb usadených v inom členskom štáte požiadavku zavedenú takouto vnútroštátnou právnou úpravou?

2.

Vylučuje posúdenie zlučiteľnosti takejto vnútroštátnej právnej úpravy s cieľmi sledovanými smernicou [2006/123] rovnaké preskúmanie z hľadiska primárneho práva Únie…?

3.

24

Podľa článku 83 rokovacieho poriadku Súdny dvor môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania alebo subjekty oprávnené podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

25

V súlade s článkom 252 druhým odsekom ZFEÚ generálny advokát konajúci nestranne a nezávisle predkladá na verejných pojednávaniach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť. Súdny dvor však nie je viazaný ani týmito návrhmi, ani odôvodnením, na základe ktorého generálny advokát dospel k týmto návrhom (rozsudok z 11. novembra 2010, Hogan Lovells International, C‑229/09 , EU:C:2010:673 , bod 26 , a zo 4. septembra 2025, Nissan Iberia, C‑21/24 , EU:C:2025:659 , bod 30 ).

26

Štatút Súdneho dvora Európskej únie ani rokovací poriadok neupravujú možnosť účastníkov konania alebo dotknutých osôb uvedených v článku 23 tohto štatútu podať pripomienky v reakcii na návrhy prednesené generálnym advokátom. Nesúhlas účastníka alebo takejto dotknutej osoby s návrhmi generálneho advokáta bez ohľadu na otázky, ktoré v nich skúmal, nemôže byť sám osebe dôvodom odôvodňujúcim opätovné začatie ústnej časti konania (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 4. februára 2000, Emesa Sugar, C‑17/98 , EU:C:2000:69 , body 17 a 18 , a rozsudok zo 4. septembra 2025, Nissan Iberia, C‑21/24 , EU:C:2025:659 , bod 31 ).

29

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 4 smernice 2006/123 vykladať v tom zmysle, že z pôsobnosti tejto smernice vylučuje opatrenie prijaté členským štátom, ktoré s cieľom chrániť alebo podporovať kultúrnu rôznorodosť stanovuje minimálne poplatky za doručenie kníh, ktoré si kupujúci nevyzdvihne v maloobchodnej predajni kníh, na území tohto členského štátu.

30

Článok 2 smernice 2006/123, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odseku 1 stanovuje, že táto smernica sa vzťahuje na služby poskytované poskytovateľmi, ktorí sú usadení v členskom štáte. Pojem „služba“ v súlade s článkom 4 bodom 1 uvedenej smernice zahŕňa akúkoľvek samostatne zárobkovú hospodársku činnosť, ktorá je obyčajne poskytovaná za odplatu, v zmysle článku 50 ES, teraz článok 57 ZFEÚ.

31

Súdny dvor spresnil, že na účely uplatnenia smernice 2006/123 maloobchodný predaj tovaru predstavuje „službu“ (rozsudok z 30. januára 2018, X a Visser, C‑360/15 a C‑31/16 , EU:C:2018:44 , bod 97 ).

35

Obvyklý význam výrazu „neovplyvní“ naznačuje, že normotvorca Únie mal v úmysle vylúčiť, aby smernica 2006/123 mohla mať vplyv na opatrenia prijaté členskými štátmi na ochranu alebo podporu kultúrnej a jazykovej rôznorodosti, ako aj plurality médií. Tento výklad podporuje aj odôvodnenie 11 tejto smernice, ktoré uvádza, že táto smernica do takýchto opatrení „nezasahuje“.

36

Okrem toho, ako uviedol generálny advokát v bode 57 svojich návrhov, hoci je pravda, že vo francúzskej jazykovej verzii článok 1 ods. 3, 4 a 6 smernice 2006/123 zrejme rozlišujú medzi prípadmi, v ktorých sa táto smernica neuplatňuje na určité oblasti, a prípadmi, v ktorých uvedená smernica neovplyvňuje určité opatrenia prijaté na vnútroštátnej úrovni, treba konštatovať, že takéto odlíšenie sa v iných jazykových verziách článku 1, ako napríklad v dánskej, nemeckej, gréckej, anglickej, talianskej, poľskej alebo rumunskej verzii, neobjavuje. Všetky úradné jazyky Európskej únie predstavujú záväzné jazyky aktov, ktoré sú v nich vyhotovené, takže všetkým jazykovým zneniam aktu Únie sa v zásade musí priznať rovnaká hodnota [rozsudok z 25. júna 2020, A a i. (Veterné elektrárne v Aalter a Nevele), C‑24/19 , EU:C:2020:503 , bod 39 ].

37

Pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí odsek 4 článku 1 smernice 2006/123, treba tiež uviesť, že Súdny dvor už rozhodol, že odseky 2, 3 a 6 tohto článku 1 obsahujú ustanovenia, ktoré vymedzujú pôsobnosť tejto smernice (pozri v tejto súvislosti rozsudky z 13. novembra 2018, Čepelnik, C‑33/17 , EU:C:2018:896 , bod 36 , ako aj z 10. júla 2025, INTERZERO a i., C‑254/23 , EU:C:2025:569 , body 90 a 91 ).

41

Pokiaľ ide o zámer normotvorcu Únie, zo správy Európskeho parlamentu o návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o službách na vnútornom trhu [A6‑0409/2005] vyplýva, že zavedenie toho, čo sa stalo odôvodnením 11 smernice 2006/123 týkajúcim sa súčasného článku 1 ods. 4 tejto smernice, malo za cieľ „spresniť rozsah pôsobnosti [uvedenej smernice]“.

42

Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že na účely zabezpečenia cieľa ochrany alebo podpory kultúrnej alebo jazykovej rôznorodosti normotvorca Únie považoval za vhodné, aby sa smernica 2006/123 nevzťahovala na opatrenia, ktoré sledujú tento cieľ, pričom však treba spresniť, že podľa samotného znenia jej článku 1 ods. 4 toto rozhodnutie normotvorcu nemá za následok zbavenie povinnosti overiť, či sú tieto opatrenia v súlade s právom Únie, najmä s článkami 34 a 56 ZFEÚ, ktorých sa týka tretia otázka položená vnútroštátnym súdom.

43

Okrem toho vzhľadom na pripomienky, ktoré predložili Amazon EU a Komisia, v súvislosti s uplatniteľnosťou smernice 2000/31, treba dodať, že článok 1 ods. 6 tejto smernice má rovnaký právny dosah ako článok 1 ods. 4 smernice 2006/123, ktorý má v podstate rovnaké znenie. Bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či sa na vnútroštátne opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, vzťahuje článok 2 písm. h) bod ii) druhá zarážka smernice 2000/31 alebo či patrí do „koordinovan[ej] oblas[ti]“ stanovenej touto smernicou, stačí uviesť, že táto smernica sa v každom prípade neuplatňuje na vnútroštátne opatrenie, ktorého cieľom je zachovať kultúrnu alebo jazykovú rôznorodosť, podobne ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode v súvislosti so smernicou 2006/123.

Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku.

O tretej otázke

47

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 34 a 56 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že opatrenie prijaté členským štátom, ktorým sa stanovujú minimálne poplatky za doručenie kníh, ktoré si kupujúci nevyzdvihne v maloobchodnej predajni kníh, na území tohto členského štátu, treba preskúmať výlučne z hľadiska voľného pohybu tovaru zaručeného článkom 34 ZFEÚ alebo či ho treba preskúmať výlučne z hľadiska slobodného poskytovania služieb zaručeného článkom 56 ZFEÚ, a v prípade, že by šlo o prvý z týchto prípadov, či sa dané opatrenie má považovať za opatrenie, týkajúce sa „spôsobu predaja“ v zmysle rozsudku z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ).

48

V prvom rade na účely určenia, ktorá základná sloboda sa uplatňuje na spor vo veci samej, je potrebné zohľadniť predmet vnútroštátneho opatrenia, o ktoré ide vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. októbra 2004, Omega, C‑36/02 , EU:C:2004:614 , body 24 a 25 , ako aj z 19. decembra 2024, Halmer Rechtsanwaltsgesellschaft, C‑295/23 , EU:C:2024:1037 , bod 50 ).

52

Keďže sa teda vnútroštátne opatrenie, o ktoré ide vo veci samej, týka predovšetkým maloobchodníkov s knihami, pretože ovplyvňuje celkovú predajnú cenu knihy, teda tovaru, toto vnútroštátne opatrenie treba preskúmať výlučne z hľadiska voľného pohybu tovaru.

53

V druhom rade v rozsahu, v akom sa vnútroštátny súd snaží určiť, či sa patrenie, o ktoré ide vo veci samej, týka „spôsobu predaja“ v zmysle rozsudku z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ), treba pripomenúť, že voľný pohyb tovaru je základnou zásadou Zmluvy o FEÚ, ktorá nachádza svoje vyjadrenie v zákaze množstevných obmedzení dovozu medzi členskými štátmi, ako aj všetkých opatrení s rovnakým účinkom, stanovenom v článku 34 ZFEÚ (rozsudok z 18. júna 2019, Rakúsko/Nemecko, C‑591/17 , EU:C:2019:504 , bod 119 ).

54

Podľa ustálenej judikatúry zákaz opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu uvedený v článku 34 ZFEÚ sa vzťahuje na každé opatrenie členských štátov, ktoré môže priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne narušiť obchod medzi členskými štátmi Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. júla 1974, Dassonville, 8/74 , EU:C:1974:82 , bod 5 , a z 10. júla 2025, Purefun Group, C‑365/24 , EU:C:2025:558 , bod 40 ).

58

Na druhej strane, hoci sa stanovenie minimálnych poplatkov za doručenie kníh, ktoré nie sú vyzdvihnuté v maloobchodnej predajni kníh uplatňuje na všetkých maloobchodníkov s knihami, takéto opatrenie osobitne zaťažuje predaj na diaľku, keďže zahŕňa zvýšenie celkovej ceny knihy zaplatenej kupujúcim za to, že takúto knihu nadobudne mimo maloobchodných predajní. Takéto stanovenie poplatkov zavedené právnou úpravou členského štátu tak môže mať väčší vplyv na prevádzkovateľov z iných členských štátov, ktorí majú menej možností odovzdať knihy objednané na diaľku v uvedených predajniach, ako prevádzkovatelia z prvého členského štátu. Takéto stanovenie poplatkov tak môže vo väčšej miere brániť v prístupe na trh knihám, ktoré pochádzajú z iných členských štátov, a preto predstavuje opatrenie s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenie v zmysle článku 34 ZFEÚ (pozri analogicky rozsudok z 19. októbra 2016, Deutsche Parkinson Vereinigung, C‑148/15 , EU:C:2016:776 , bod 23 ).

59

Treba teda konštatovať, že pojem „spôsob predaja“ v zmysle rozsudku z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ), sa nevzťahuje na také vnútroštátne opatrenie, o aké ide vo veci samej.

60

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na tretiu otázku odpovedať tak, že články 34 a 56 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že opatrenie prijaté členským štátom, ktorým sa stanovujú minimálne poplatky za doručenie kníh, ktoré si kupujúci nevyzdvihne v maloobchodnej predajni kníh, na území tohto členského štátu, treba preskúmať výlučne z hľadiska voľného pohybu tovaru zaručeného článkom 34 ZFEÚ a nie je možné ho považovať za opatrenie týkajúce sa „spôsobu predaja“ v zmysle rozsudku z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ).

sa má vykladať v tom zmysle, že:

z pôsobnosti tejto smernice vylučuje opatrenie prijaté členským štátom, ktoré s cieľom chrániť alebo podporovať kultúrnu rôznorodosť stanovuje minimálne poplatky za doručenie kníh, ktoré si kupujúci nevyzdvihne v maloobchodnej predajni kníh, na území tohto štátu.

2.

Články 34 a 56 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že opatrenie prijaté členským štátom, ktorým sa stanovujú minimálne poplatky za doručenie kníh, ktoré si kupujúci nevyzdvihne v maloobchodnej predajni kníh, na území tohto členského štátu, treba preskúmať výlučne z hľadiska voľného pohybu tovaru zaručeného článkom 34 ZFEÚ a nie je možné ho považovať za opatrenie týkajúce sa „spôsobu predaja“ v zmysle rozsudku z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard ( C‑267/91 a C‑268/91 , EU:C:1993:905 ).

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.