C-398/24

A

proti

B,

SÚDNY DVOR (šiesta komora),

v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu šiestej komory, sudcovia A. Kumin a S. Gervasoni,

generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,

B, v zastúpení: J. Tehver, vandeadvokaat,

–

estónska vláda, v zastúpení: M. Kriisa, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Noë a E. Randvere, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

Právny rámec

Nariadenie č. 1215/2012

3

Odôvodnenia 4, 6, 15, 16, 19, 20 a 22 nariadenia č. 1215/2012 stanovujú:

„(4)

…Vyžadujú sa ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zabezpečujúce rýchle a jednoduché uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v niektorom členskom štáte.

(16)

Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho riadneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, s čím [ktorého právomoc – neoficiálny preklad ] nemohla rozumne predvídať. …

…

(19)

Okrem zmlúv poistných, spotrebiteľských či pracovných, v ktorých je voľnosť účastníkov zmluvy dojednať si právomoc súdov obmedzená, by sa zmluvná voľnosť účastníkov mala rešpektovať, s výnimkou kritérií výlučnej právomoci upravených týmto nariadením.

(20)

„Od ustanovení tohto oddielu sa možno odchýliť len dohodou:

…

2.

ktorá umožňuje poistníkovi, poistencovi alebo oprávnenému z poistenia začať konanie na iných súdoch ako sú uvedené v tomto oddiele;

…“

5

6

Článok 23 toho istého nariadenia znie:

„Od ustanovení tohto oddielu sa možno odchýliť len dohodou:

…

2.

ktorá umožní zamestnancovi začať konanie na iných súdoch, než tých, ktoré sú uvedené v tomto oddiele.“

vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo

c)

v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah.

…

4. Dohody… o voľbe právomoci sú právne neúčinné, ak sú v rozpore s článkami 15, 19 alebo 23 alebo ak súdy, ktorých právomoc sa má nimi vylúčiť, majú výlučnú právomoc podľa článku 24.“

Estónske právo

bola uzavretá po vzniku sporu;

(2)

právomoc bola dohodnutá v prípade, že žalovaný po uzavretí tejto dohody zriadi svoje bydlisko alebo sídlo v cudzej krajine alebo tam premiestni svoj podnik alebo sídlo, alebo ak je jeho podnik, bydlisko alebo sídlo v čase podania žaloby neznáme.“

9

Ustanovenie § 106 ods. 1 bod 1 TsMS znie:

„Dohoda o voľbe právomoci je neplatná, ak… je v rozpore s ustanoveniami článku 104 ods. 1 tohto poriadku…“

Zmluvné strany sa dohodli, že táto zmluva sa riadi estónskym hmotným právom a že spory, ktoré s ňou súvisia, sa budú riešiť zmierom a v dobrej viere, pričom ak nedôjde k dohode, o každom spore priamo alebo nepriamo súvisiacom s uvedenou zmluvou rozhodne Harju Maakohus (Súd prvej inštancie Harju, Estónsko).

13

Na základe tejto doložky o voľbe súdu podal A 23. októbra 2023 žalobu o zaplatenie pohľadávky proti B na Harju Maakohus (Súd prvej inštancie Harju).

14

Rozhodnutím z 15. novembra 2023 Harju Maakohus (Súd prvej inštancie Harju) túto žalobu zamietol pre nedostatok miestnej právomoci. Tento súd vychádzal z článku 25 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1215/2012 na účely preskúmania, či je dohoda o voľbe právomoci vecne neplatná podľa právneho poriadku členského štátu, ktorého súd bol určený, teda podľa estónskeho právneho poriadku. Vzhľadom na to, že § 106 ods. 1 TsMS v spojení s jeho § 104 ods. 1 povoľuje dohody o voľbe právomoci len vtedy, ak sa týkajú hospodárskej alebo profesijnej činnosti oboch zmluvných strán dotknutej zmluvy, čo nie je prípad prejednávanej veci, uvedený súd dospel k záveru, že táto dohoda o voľbe právomoci je neplatná.

15

Podľa tohto súdu, ako vyplýva z odôvodnenia 20 nariadenia č. 1215/2012, jeho článok 25 ods. 1 odkazuje na právny poriadok členského štátu ako celok vrátane kolíznych noriem. Kolízne normy estónskeho práva však stranám neumožňujú vylúčiť uplatnenie tých noriem, ktoré sú uplatniteľné na dohody o voľbe právomoci.

19

Vnútroštátny súd sa domnieva, že na to, aby bolo možné rozhodnúť o spore vo veci samej, treba odpovedať na otázku, či skutočnosť, že estónsky právny poriadok podmieňuje platnosť dohody o voľbe právomoci okolnosťou, že fyzické osoby, ktoré sú zmluvnými stranami tejto dohody, konajú v rámci hospodárskej a profesijnej činnosti, ako to vyžaduje § 104 ods. 1 a § 106 ods. 1 TsMS, predstavuje otázku vecnej platnosti uvedenej dohody v zmysle článku 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012. Podľa tohto súdu ani znenie tohto ustanovenia práva Únie ani judikatúra Súdneho dvora neumožňujú jasne určiť, či pojem „vecná neplatnosť“ zahŕňa aj podmienky stanovené touto vnútroštátnou právnou úpravou.

20

Za týchto podmienok Riigikohus (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je skutočnosť, že platnosť dohody o voľbe právomoci je viazaná na to, že fyzické osoby, ktoré ju uzavreli, konajú v rámci hospodárskej a profesijnej činnosti, ako je uvedené v § 106 ods. 1 bode 1 [TsMS], podľa ktorého dohoda o voľbe právomoci je neplatná, ak porušuje ustanovenie [jeho] § 104 ods. 1, podľa ktorého spor medzi fyzickými osobami, o ktorom súd rozhoduje na základe dohody o voľbe právomoci, sa musí týkať hospodárskej alebo profesijnej činnosti oboch strán, otázkou vecnej platnosti dohody o voľbe právomoci v zmysle článku 25 ods. 1 prvej vety in fine nariadenia [č. 1215/2012] (‚pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná‘)?“

Na úvod treba pripomenúť, že v rozsahu, v akom nariadenie č. 1215/2012 zrušilo a nahradilo nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 23/004, s. 42), ktoré samo nahradilo Dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [ neoficiálny preklad ] ( Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32 ), zmenený neskoršími dohovormi týkajúcimi sa pristúpenia nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“), výklad ustanovení týchto dvoch posledných uvedených právnych nástrojov Súdnym dvorom platí aj pre výklad nariadenia č. 1215/2012, keďže tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako „rovnocenné“ ustanoveniam tohto posledného uvedeného nariadenia [rozsudok zo 16. mája 2024, Toplofikacija Sofija (Pojem bydlisko žalovaného), C‑222/23 , EU:C:2024:405 , bod 49 a citovaná judikatúra]. V dôsledku toho výklad podaný Súdnym dvorom, pokiaľ ide o článok 17 prvý odsek Bruselského dohovoru a článok 23 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, platí aj pre článok 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, keďže toto posledné uvedené ustanovenie prebralo obsah týchto prvých uvedených ustanovení v podobnom alebo dokonca zhodnom znení.

23

Podľa ustálenej judikatúry je na účely výkladu ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen znenie dotknutého ustanovenia práva Únie, ale aj kontext, do ktorého patrí, ako aj ciele a účel, ktorý sleduje akt, ktorého je súčasťou (rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82 , EU:C:1983:335 , bod 12 , a z 9. októbra 2025, Cabris lnvestments, C‑540/24 , EU:C:2025:766 , bod 33 , ako aj citovaná judikatúra).

27

Okrem toho treba uviesť, že článok 25 ods. 1 prvá veta nariadenia č. 1215/2012 sa obmedzuje na zavedenie kolíznej normy, pričom spresňuje, ktoré vnútroštátne právo sa uplatní, pokiaľ ide o otázku, či napriek tomu, že sú splnené všetky podmienky platnosti stanovené v tomto článku, je takáto dohoda neplatná z vecných dôvodov, ktoré vyplývajú z tohto vnútroštátneho práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2025, Società Italiana Lastre, C‑537/23 , EU:C:2025:120 , bod 32 ).

28

Napriek tomu okrem odkazu na pojem „vecná neplatnosť“ sa v článku 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 uvádzajú podmienky platnosti, ktoré sú špecifické pre dohody o voľbe právomoci, medzi ktorými sa nachádzajú tak hmotnoprávne podmienky, ako aj rôzne formálne podmienky, ktoré musí takáto dohoda spĺňať (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. júla 2016, Hőszig, C‑222/15 , EU:C:2016:525 , bod 33 a tam citovanú judikatúru, ako aj z 27. februára 2025, Società Italiana Lastre, C‑537/23 , EU:C:2025:120 , bod 35 ).

29

Na to, aby bola dohoda o voľbe právomoci platná, musí byť podľa článku 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 uzavretá buď písomne, alebo ústne s písomným potvrdením, alebo vo forme, ktorá je v súlade s praxou zaužívanou medzi zmluvnými stranami, alebo v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom známe.

33

Tento záver je podporený genézou prvej vety in fine článku 25 ods. 1 nariadenia 1215/2012, ktorá sa nenachádzala ani v článku 23 nariadenia č. 44/2001, ani v článku 17 prvom odseku Bruselského dohovoru a ktorá mala za cieľ zaviesť harmonizované pravidlá kolízneho práva v oblasti hmotnoprávnej platnosti dohôd o voľbe súdu, čím sa zabezpečí podobný výsledok v tejto veci bez ohľadu na to, ktorý súd začal konať, čo zohľadňuje riešenia ustanovené v Haagskom dohovore z 30. júna 2005 o dohodách o voľbe súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2025, Società Italiana Lastre, C‑537/23 , EU:C:2025:120 , bod 40 ). Dôvodová správa, ktorú vypracovali profesori Hartley a Dogauchi, odkazuje v bodoch 125 a 126 ako na „podstatné dôvody neplatnosti“ na všeobecne uznávané dôvody neplatnosti, ako sú omyl, lesť, násilie, podvod, nedostatok právomoci alebo nespôsobilosť.

34

V prejednávanej veci treba konštatovať, že podmienku stanovenú estónskym právom, podľa ktorej je dohoda o voľbe právomoci uplatniteľná medzi fyzickými osobami platná len vtedy, ak sa dotknutý spor týka hospodárskej a profesijnej činnosti týchto osôb, možno nepochybne prirovnať k podmienke spôsobilosti dotknutých osôb na právne úkony. Nejde však o klasický prípad nespôsobilosti maloletej osoby alebo chránenej dospelej osoby, ale v skutočnosti odkazuje na druh činnosti, ktorá nie je súkromná a ktorú vykonávajú zmluvné strany.

35

Navyše treba zdôrazniť, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, že toto vnútroštátne ustanovenie nie je všeobecne uplatniteľné na zmluvné vzťahy, keďže podmienka platnosti, ktorú stanovuje, je špecifická pre dohody o voľbe právomoci. Táto podmienka teda nepatrí medzi všeobecné dôvody neplatnosti, ako sú dôvody uvedené v bode 32 in fine tohto rozsudku, a mohla by nanajvýš patriť medzi podmienky platnosti vlastné týmto dohodám, ktoré sú však, ako vyplýva z bodov 28 až 31 tohto rozsudku, taxatívne upravené v článku 25 nariadenia č. 1215/2012.

39

Stanovenie podmienky vo vnútroštátnom práve, podľa ktorej dohoda o voľbe právomoci nie je platná, ak sa spor netýka hospodárskej a profesijnej činnosti zmluvných strán, by však bolo v rozpore s touto zmluvnou voľnosťou strán.

40

Okrem toho je tento výklad v súlade s účelom nariadenia č. 1215/2012, ktorým je, ako vyplýva najmä z jeho odôvodnení 4, 6, 15 a 16, harmonizovať normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach prostredníctvom záväzného a priamo uplatniteľného právneho nástroja Únie, ktorým chcel normotvorca Únie prijať pravidlá právomoci s vysokým stupňom predvídateľnosti a transparentnosti s cieľom posilniť právnu istotu a uľahčiť riadny výkon spravodlivosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2025, Società Italiana Lastre, C‑537/23 , EU:C:2025:120 , bod 38 ).

41

Súdny dvor v tejto súvislosti opakovane rozhodol, že na účely presadzovania týchto cieľov, predovšetkým cieľa týkajúceho sa právnej istoty, treba posilniť právnu ochranu osôb usadených v Únii tým, že sa žalobcovi umožní ľahko určiť súd, na ktorý sa môže obrátiť, a žalovanému rozumne predvídať, na ktorom súde môže byť žalovaný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2025, Società Italiana Lastre, C‑537/23 , EU:C:2025:120 , bod 39 a tam citovanú judikatúru).

Vzhľadom na to, že konanie na Súdnom dvore má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol:

Článok 25 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach

sa má vykladať v tom zmysle, že:

podmienka uložená vnútroštátnym právom uplatniteľným v členskom štáte súdu, ktorého právomoc bola dohodnutá medzi zmluvnými stranami, podľa ktorej je dohoda o voľbe právomoci uzavretá medzi fyzickými osobami platná len vtedy, ak sa predmetný spor týka hospodárskej alebo profesijnej činnosti týchto strán, nie je dôvodom „vecnej neplatnosti“ v zmysle tohto ustanovenia.

Podpisy