C-419/24
ECLI:EU:C:2025:464
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CJ0419
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62024CJ0419
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (desiata komora)
z 19. júna 2025 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 98/59/ES – Hromadné prepúšťanie – Článok 1 ods. 1 prvý pododsek písm. a) – Pojem ‚zvyčajne zamestnaní zamestnanci‘ – Zamestnanci poskytnutí externým podnikom na základe zmluvy o poskytovaní služieb – Spôsoby výpočtu počtu uvedených zamestnancov v podniku – Neexistencia osobitnej povinnosti uloženej touto smernicou vo vzťahu k takej situácii, o akú ide vo veci samej – Neuplatniteľnosť uvedenej smernice – Nedostatok právomoci Súdneho dvora“
Vo veci C‑419/24,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) z 12. júna 2024 a doručený Súdnemu dvoru 13. júna 2024, ktorý súvisí s konaním:
Société Nouvelle de l’Hôtel Plaza SAS
proti
YG,
Pôle emploi,
SÚDNY DVOR (desiata komora),
v zložení: predseda desiatej komory D. Gratsias, predsedníčka piatej komory M. L. Arastey Sahún (spravodajkyňa), sudca B. Smulders,
generálna advokátka: L. Medina,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
–
Société Nouvelle de l’Hôtel Plaza SAS, v zastúpení: J.‑J. Gatineau, avocat,
–
francúzska vláda, v zastúpení: B. Dourthe a T. Lechevallier, splnomocnení zástupcovia,
–
Írsko, v zastúpení: M. Browne, Chief State Solicitor, A. Burke, T. Joyce a M. Tierney, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci D. Ryan, BL,
–
talianska vláda, v zastúpení: S. Fiorentino, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci P. Garofoli, avvocato dello Stato,
–
Európska komisia, v zastúpení: S. Delaude a B.‑R. Killmann, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 1 prvého pododseku písm. a) smernice Rady 98/59/ES z 20. júla 1998 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania ( Ú. v. ES L 225, 1998, s. 16 ; Mim. vyd. 05/003, s. 327).
2
Tento návrh bol podaný v rámci sporu, ktorého stranami sú spoločnosť Société Nouvelle de l’Hôtel Plaza SAS (ďalej len „Hôtel Plaza“) na jednej strane a YG a Pôle emploi (Verejná služba zamestnanosti, Francúzsko) na druhej strane, vo veci prepustenia YG zo zamestnania z ekonomických dôvodov.
Právny rámec
Právo Únie
3
Podľa článku 1 ods. 1 smernice 98/59:
„Na účely tejto smernice:
a)
‚hromadné prepúšťanie‘ znamená prepúšťanie vyvolané zamestnávateľom z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných zamestnancov, ak počet nadbytočných pracovných miest je podľa voľby v členských štátoch:
i)
buď počas obdobia 30 dní:
–
aspoň 10 v zariadeniach, ktoré zamestnávajú viac ako 20 a menej ako 100 zamestnancov,
–
aspoň 10 % počtu pracujúcich v zariadeniach, ktoré zvyčajne zamestnávajú aspoň 100, ale nie viac ako 300 zamestnancov,
–
aspoň 30 v zariadeniach, ktoré zamestnávajú 300 alebo viac zamestnancov,
ii)
alebo počas obdobia 90 dní, aspoň 20 bez závislosti na počte zamestnancov zvyčajne zamestnaných v danom zariadení;
…
Na účely výpočtu počtu prepustení stanoveného v prvom pododseku písmena a), ukončenie pracovnej zmluvy, ktoré je vyvolané na podnet zamestnávateľa z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných pracujúcich, sa považuje za prepustenie za predpokladu, že ide aspoň o päť prepustení.“
4
Článok 2 tejto smernice, ktorý sa nachádza v oddiele II, s názvom „Informácie a porady“ stanovuje:
„1. Ak zamestnávateľ uvažuje o hromadnom prepúšťaní, začne s poradami so zástupcami zamestnancov včas, aby sa mohla dosiahnuť dohoda.
2. Tieto porady obsiahnu aspoň spôsoby a prostriedky, ako zabrániť hromadnému prepúšťaniu alebo zníženiu počtu postihnutých pracujúcich a ako zmierniť následky prijatím sprievodných sociálnych opatrení, zameraných medzi iným na pomoc pre opätovné zamestnanie alebo rekvalifikáciu prepustených pracujúcich.
Členské štáty môžu stanoviť, že zástupcovia zamestnancov môžu využiť služby odborníkov v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.
3. Aby zástupcovia zamestnancov mohli predkladať konštruktívne návrhy, zamestnávatelia včas v priebehu porád:
a)
poskytnú im všetky príslušné informácie a
b)
v každom prípade ich písomne upovedomia o:
i)
dôvodoch plánovaného prepúšťania;
ii)
počte a kategóriách pracovníkov, ktorí budú prepustení;
iii)
počte a kategóriách bežne zamestnaných pracovníkov;
iv)
období, za ktoré sa plánované prepustenie uskutoční;
v)
navrhovaných kritériách pre výber pracovníkov určených na prepustenie, ak vnútroštátne právne predpisy a/alebo prax pripúšťajú takúto právomoc pre zamestnávateľa;
vi)
metóde výpočtu všetkých náhrad súvisiacich s prepúšťaním, ktoré sú iné ako tie, ktoré vyplývajú z vnútroštátnych právnych predpisov a/alebo praxe.
Zamestnávateľ predloží príslušnému verejnému orgánu aspoň kópiu základných prvkov písomného upovedomenia, ktoré sú stanovené v prvom pododseku, písmeno b), podbody i) až v).
4. Povinnosti stanovené v odsekoch 1, 2 a 3 platia bez ohľadu na to, či rozhodnutia, ktoré sa týkajú hromadného prepúšťania, prijme zamestnávateľ alebo organizácia, ktorá zamestnávateľa riadi.
Pri posudzovaní údajných porušení požiadaviek na informovanie, porady a upovedomenie, ktoré sú stanovené touto smernicou, sa nezohľadnia žiadne námietky zamestnávateľa, ktoré spočívajú v tom, že mu potrebné informácie neboli poskytnuté organizáciou, ktorá uskutočnila rozhodnutie vedúce ku hromadnému prepúšťaniu.“
5
Hlava III uvedenej smernice, nazvaná „Postupy hromadného prepúšťania“, obsahuje články 3 a 4. V článku 3 ods. 1 prvom a treťom pododseku tej istej smernice sa uvádza:
„Zamestnávatelia písomne upovedomia príslušný verejný orgán o každom hromadnom prepúšťaní.
…
Toto oznámenie obsahuje všetky dôležité informácie, ktoré sa týkajú plánovaného hromadného prepúšťania a porád so zástupcami zamestnancov podľa článku 2, a najmä dôvody prepúšťania, počet pracovníkov, ktorí majú byť prepustení, počet bežne zamestnaných pracovníkov a obdobie, za ktoré sa prepustenie má uskutočniť.“
6
Článok 4 ods. 1 prvý pododsek smernice 98/59 znie takto:
„K plánovanému hromadnému prepúšťaniu oznámenému príslušnému verejnému orgánu môže dôjsť najskôr 30 dní po oznámení uvedenom v článku 3 ods. 1 bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia upravujúce individuálne práva vzhľadom na oznámenie o prepustení.“
7
Podľa článku 5 smernice 98/59, ktorý sa nachádza v oddiele IV tejto smernice, nazvanom „Záverečné ustanovenia“:
„Táto smernica sa nedotýka práva členských štátov prijať zákony, iné právne predpisy alebo správne opatrenia, ktoré sú výhodnejšie pre pracujúcich, alebo podporovať či dovoliť prijatie kolektívnych dohôd výhodnejších pre pracujúcich.“
Francúzske právo
8
Článok L. 1111-2 code du travail (Zákonník práce), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Zákonník práce“), stanovuje:
„Na vykonanie ustanovení tohto zákonníka sa počet zamestnancov podniku vypočíta podľa nasledujúcich ustanovení:
1° zamestnanci na plný úväzok so zmluvou na dobu neurčitú a zamestnanci pracujúci doma sa plne zohľadňujú pri výpočte počtu zamestnancov podniku,
2° zamestnanci na dobu určitú, zamestnanci vykonávajúci prácu na základe dohody o pracovnej činnosti a zamestnanci poskytnutí podniku iným externým podnikom, ktorí majú miesto výkonu práce v priestoroch užívateľského zamestnávateľa a vykonávajú tam prácu minimálne jeden rok, vrátane dočasných zamestnancov, sa pri výpočte počtu zamestnancov podniku pomerne zohľadňujú podľa času ich prítomnosti za posledných 12 mesiacov. Zamestnanci na dobu určitú, zamestnanci vykonávajúci prácu na základe dohody o pracovnej činnosti a zamestnanci poskytnutí podniku iným externým podnikom, vrátane dočasných zamestnancov, sa však do počtu zamestnancov podniku nezarátavajú, ak nahrádzajú neprítomného zamestnanca, alebo zamestnanca, ktorého pracovný vzťah je prerušený, najmä v dôsledku materskej dovolenky, dovolenky z dôvodu osvojenia dieťaťa alebo rodičovskej dovolenky,
3° zamestnanci s čiastočným úväzkom bez ohľadu na druh ich pracovnej zmluvy sa zohľadňujú tak, že celková suma pracovných hodín uvedená v ich pracovných zmluvách sa vydelí pracovným časom stanoveným zákonom alebo pracovným časom dohodnutým v kolektívnej zmluve.“
9
Článok L. 1233-61 prvý odsek Zákonníka práce stanovuje:
„V podnikoch s najmenej 50 zamestnancami, ak sa plánované prepúšťanie týka aspoň desiatich zamestnancov v rámci toho istého obdobia 30 dní, zamestnávateľ vypracuje a vykoná plán na zachovanie pracovných miest s cieľom zabrániť prepúšťaniu alebo obmedziť počet prepúšťaných zamestnancov.“
10
Článok L. 1233‑62 Zákonníka práce stanovuje:
„Plán na zachovanie pracovných miest stanovuje opatrenia ako:
1° opatrenia zamerané na preradenie zamestnancov na pracovné miesta patriace do rovnakej alebo rovnocennej kategórie pracovných miest, ktoré zastávajú, alebo s výslovným súhlasom dotknutých zamestnancov na pracovné miesta nižšej kategórie v rámci rovnakého podniku v tuzemsku,
1°a opatrenia podporujúce obnovenie niektorých alebo všetkých činností s cieľom zabrániť zatvoreniu jednej alebo viacerých prevádzok,
2° vytvorenie nových činností podnikom,
3° opatrenia podporujúce preradenie mimo podniku, a to aj prostredníctvom podpory reaktivácie trhu práce,
4° opatrenia na podporu vytvárania nových činností alebo obnovenia existujúcich činností zamestnancami,
5° opatrenia súvisiace s odbornou prípravou, potvrdzovaním pracovnej praxe alebo rekvalifikáciou, ktoré uľahčia interné alebo externé preradenie zamestnancov na rovnocenné pracovné miesta,
6° opatrenia na skrátenie alebo úpravu pracovného času, ako aj opatrenia na zníženie objemu pravidelne vykonávaných nadčasov, ak tento objem ukazuje, že organizácia práce podniku je založená na pracovnom čase všetkých pracovníkov, ktorý jednoznačne presahuje 35 hodín týždenne alebo 1600 hodín ročne a že jeho skrátenie by mohlo zachovať všetky alebo niektoré pracovné miesta, ktorých zrušenie sa plánuje.“
11
Článok L. 1235-10 prvý odsek Zákonníka práce znie:
„V podnikoch s najmenej 50 zamestnancami, ak sa plán prepúšťania týka aspoň 10 zamestnancov v rovnakej lehote 30 dní, je prepustenie, ku ktorému došlo bez akéhokoľvek rozhodnutia o potvrdení alebo schválení [plánu na zachovanie pracovných miest], alebo v prípade, že bolo vydané zamietavé rozhodnutie, neplatné.“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
12
Dňa 12. októbra 1992 bola YG zamestnaná spoločnosťou Hôtel Plaza, ktorá prevádzkuje hotel vo Francúzsku, ako hlavná projektová manažérka.
13
Od roku 2017 v rámci prevádzky tohto hotela poskytol externý poskytovateľ služieb, spoločnosť GSF Jupiter, jedenásť svojich zamestnancov spoločnosti Hôtel Plaza na vykonávanie údržby a upratovania v priestoroch tohto hotela.
14
V septembri 2018 Hôtel Plaza informovala svojich zamestnancov, že vykoná rozsiahle renovačné práce hotela, ktorý spravuje, čo malo viesť k zastaveniu prevádzky tohto hotela najmenej na 20 mesiacov, a že z tohto dôvodu sa začne postup hromadného prepúšťania z ekonomických dôvodov vo vzťahu k celému prevádzkovému personálu, ktorý sa bude týkať 29 z 39 zamestnancov, ktorých zamestnávala. Pred prijatím rozhodnutia o prepúšťaní dotknutých zamestnancov nebol vypracovaný ani realizovaný žiadny plán na zachovanie pracovných miest.
15
Dňa 5. decembra 2018 YG podala na Conseil de prud’hommes de Nice (Rada pre pracovnoprávne spory Nice, Francúzsko) návrh na súdne ukončenie svojej pracovnej zmluvy z dôvodu pochybenia zamestnávateľa, ako aj návrh na zaplatenie rôznych súvisiacich súm.
16
Postup hromadného prepúšťania z ekonomických dôvodov sa začal 11. decembra 2018, keď sa uskutočnila prvá konzultácia so zástupcami zamestnancov. K tomuto dátumu bolo jedenásť zamestnancov spoločnosti GSF Jupiter stále k dispozícii spoločnosti Hôtel Plaza.
17
Listom z 22. januára 2019 bolo YG predbežne oznámené jej prepustenie z ekonomických dôvodov.
18
Dňa 29. januára 2019 YG prijala zmluvu o profesijnom zabezpečení, ktorá jej bola ponúknutá, pričom jej zmluvné vzťahy so spoločnosťou Hôtel Plaza skončili po uplynutí lehoty na premyslenie, teda 31. januára 2019.
19
Po tom, čo jej prepustenie nadobudlo účinnosť, YG informovala Conseil de prud’hommes de Nice (Rada pre pracovnoprávne spory Nice), že zotrváva na návrhu na súdne ukončenie pracovnej zmluvy a subsidiárne navrhovala zrušenie svojho prepustenia z dôvodu neexistencie plánu na zachovanie pracovných miest a svoje opätovné zaradenie do zamestnania v spoločnosti Hôtel Plaza.
20
Po tom, čo tento súd rozsudkom z 13. augusta 2020 zamietol všetky jej návrhy, YG podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Cour d’appel d’Aix‑en‑Provence (Odvolací súd Aix‑en‑Provence, Francúzsko), ktorý rozsudkom z 25. novembra 2021 uvedený rozsudok zrušil. Tento súd konštatoval neplatnosť prepustenia z dôvodu, že Hôtel Plaza nezapočítala zamestnancov, ktorých jej poskytla GSF Jupiter, do počtu svojich zamestnancov na účely určenia, či má podľa článku L. 1233-61 Zákonníka práce vypracovať plán na zachovanie pracovných miest, uložil spoločnosti Hôtel Plaza povinnosť zaplatiť YG rôzne sumy a nariadil, aby sa Pôle emploi (Verejná služba zamestnanosti) nahradili dávky v nezamestnanosti, ktoré vyplatila YG, a to až do výšky dávok za šesť mesiacov.
21
Hôtel Plaza podala proti tomuto rozsudku opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
22
Na podporu svojho opravného prostriedku táto spoločnosť tvrdí, že počet 50 zamestnancov vyžadovaný na uplatnenie článku L. 1233-61 Zákonníka práce sa týka len zamestnancov, ktorých má táto spoločnosť právomoc prepustiť. Títo zamestnanci sú podľa nej jediní, na ktorých sa môže vzťahovať plán na zachovanie pracovných miest.
23
Podľa spoločnosti Hôtel Plaza sú zamestnanci poskytnutí externým podnikom započítaní do počtu zamestnancov podniku na základe článku L. 1111-2 Zákonníka práce len v prípade opatrení, ktoré sú prospešné pre zamestnaneckú komunitu, akým je zriadenie inštitúcií zastupujúcich zamestnancov v podniku, ktoré títo zamestnanci externého podniku vytvoria so zamestnancami samotného užívateľského podniku. To neplatí v prípade realizácie plánu na zachovanie pracovných miest, keďže pridelení zamestnanci nemôžu byť prepustení užívateľským podnikom, a teda ani nemôžu využívať opatrenia stanovené takýmto plánom.
24
V dôsledku toho Hôtel Plaza tvrdí, že Cour d’appel d’Aix‑en‑Provence (Odvolací súd Aix‑en‑Provence) porušil články L. 1233-61 a L. 1111-2 Zákonníka práce tým, že rozhodol, že zamestnanci, ktorí jej boli poskytnutí spoločnosťou GSF Jupiter, sa majú započítať do výpočtu prahovej hodnoty 50 zamestnancov požadovanej na zavedenie plánu na zachovanie pracovných miest.
25
Vnútroštátny súd poznamenáva, že spor vo veci samej sa týka otázky, či sa na účely určenia, či bola dosiahnutá prahová hodnota 50 zamestnancov stanovená v článku L. 1233-61 Zákonníka práce, majú započítať osoby, ktoré spoločnosti Hôtel Plaza poskytla GSF Jupiter.
26
V tejto súvislosti vnútroštátny súd odkazuje na rozsudok z 9. júla 2015, Balkaya ( C‑229/14 , EU:C:2015:455 , bod 33 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že pojem „zamestnanec“ uvedený v článku 1 ods. 1 prvom pododseku písm. a) smernice 98/59 nemožno definovať odkazom na právnu úpravu členských štátov, ale tento pojem musí mať autonómny a jednotný výklad v právnom poriadku Únie, pretože ak by to tak nebolo, spôsob výpočtu stanovených limitov zamestnancov, a teda tieto samotné limity, by boli vecou členských štátov, čo by im umožňovalo zmeniť rozsah pôsobnosti uvedenej smernice, a tak ju zbaviť jej plného účinku.
27
Za týchto podmienok Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 1 ods. 1 [prvý pododsek] písm. a) [smernice 98/59]… vykladať v tom zmysle, že do počtu zamestnancov stanoveného týmto ustanovením sa majú započítať zamestnanci, ktorí boli spoločnosti pridelení externým podnikom, ktorí majú miesto výkonu práce v jej priestoroch a zvyčajne pracujú v užívateľskej spoločnosti v okamihu začatia postupu prepúšťania?“
O právomoci Súdneho dvora
28
Hôtel Plaza a Európska komisia namietajú nedostatok právomoci Súdneho dvora rozhodovať o návrhu na začatie prejudiciálneho konania z dôvodu, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej nepatrí do pôsobnosti práva Únie. V tejto súvislosti najmä tvrdia, že spor vo veci samej sa týka výlučne otázky, či táto spoločnosť bola povinná v súlade s uplatniteľnou vnútroštátnou právnou úpravou vypracovať plán na zachovanie pracovných miest, a že smernica 98/59, ktorá nestanovuje žiadnu osobitnú povinnosť dotknutých zamestnávateľov vypracovať a vykonať takýto plán, nie je v prejednávanej veci uplatniteľná.
29
V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdnemu dvoru prináleží, aby na účely preverenia vlastnej právomoci preskúmal podmienky, za akých sa naň obrátil vnútroštátny súd (rozsudok z 3. júna 2021, Servicio Aragonés de Salud, C‑942/19 , EU:C:2021:440 , bod 28 a citovaná judikatúra).
30
Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že Súdny dvor má v zásade právomoc vykladať len ustanovenia práva Únie, ktoré možno v konaní vo veci samej skutočne uplatniť (rozsudok z 3. júna 2021, Servicio Aragonés de Salud, C‑942/19 , EU:C:2021:440 , bod 29 a citovaná judikatúra).
31
Ak teda právna situácia nepatrí do pôsobnosti práva Únie, Súdny dvor nemá právomoc o nej rozhodnúť [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. októbra 2021, INSS (Vdovský dôchodok založený na spolužití), C‑244/20 , EU:C:2021:854 , bod 59 a citovanú judikatúru].
32
V prejednávanej veci, pokiaľ ide o smernicu 98/59, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na konštatovanie, že ustanovenia vnútroštátneho práva, o ktoré ide vo veci samej, patria do pôsobnosti tejto smernice, nestačí, že tieto ustanovenia sú súčasťou širšej vnútroštátnej právnej úpravy, ktorej niektoré ďalšie ustanovenia boli prijaté s cieľom prebrať uvedenú smernicu do vnútroštátneho práva. Na to, aby bolo možné konštatovať uplatniteľnosť tej istej smernice na situáciu, o ktorú ide vo veci samej, je totiž ešte potrebné, aby táto smernica ukladala osobitnú povinnosť vo vzťahu k predmetnej situácii, ktorá bola vykonaná dotknutými ustanoveniami vnútroštátneho práva (pozri analogicky rozsudok zo 17. marca 2021, Consulmarketing, C‑652/19 , EU:C:2021:208 , bod 37 a citovanú judikatúru).
33
Na účely posúdenia právomoci Súdneho dvora rozhodnúť o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania je teda potrebné overiť, či smernica 98/59 upravuje vypracovanie a vykonanie plánu na zachovanie pracovných miest, akým je plán, ktorý je predmetom sporu vo veci samej, alebo či ukladá osobitnú povinnosť vo vzťahu k situácii, o ktorú ide vo veci samej [pozri analogicky rozsudok zo 14. októbra 2021, INSS (Vdovský dôchodok založený na spolužití), C‑244/20 , EU:C:2021:854 , bod 62 a citovanú judikatúru].
34
Treba však konštatovať, že zo smernice 98/59 nevyplýva žiadna povinnosť vypracovať a vykonať plán na zachovanie pracovných miest, akým je plán, ktorý je predmetom sporu vo veci samej, ani žiadna iná osobitná povinnosť vo vzťahu k situácii, o ktorú ide v rámci tohto sporu.
35
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hlavný cieľ tejto smernice spočíva v tom, aby hromadnému prepúšťaniu predchádzali informovanie a porady so zástupcami zamestnancov, ako aj informovanie príslušného verejného orgánu. Podľa článku 2 ods. 2 uvedenej smernice sa porady týkajú spôsobu, ako zabrániť hromadnému prepúšťaniu alebo znížiť počet postihnutých pracujúcich a ako zmierniť následky prijatím sprievodných sociálnych opatrení, zameraných okrem iného na pomoc pri opätovnom zamestnaní alebo rekvalifikácii prepustených pracovníkov. Okrem toho podľa článku 2 ods. 3 a článku 3 ods. 1 tej istej smernice musia zamestnávatelia upovedomiť príslušný verejný orgán o každom hromadnom prepúšťaní a sprístupniť mu všetky skutočnosti a informácie uvedené v týchto ustanoveniach (rozsudok zo 17. marca 2021, Consulmarketing, C‑652/19 , EU:C:2021:208 , bod 40 a citovaná judikatúra).
36
Z týchto povinností v oblasti informovania, porád a oznamovania, uložených zamestnávateľom na základe smernice 98/59, teda nevyplýva v rámci postupu hromadného prepúšťania z ekonomických dôvodov osobitná povinnosť vypracovať a vykonať plán na zachovanie pracovných miest, akým je plán stanovený vnútroštátnou právnou úpravou dotknutou vo veci samej.
37
Rovnako treba uviesť, že prahová hodnota „aspoň 50 zamestnancov“, od ktorej je dotknutému zamestnávateľovi uložená povinnosť vypracovať a vykonať plán na zachovanie pracovných miest podľa článku L. 1233-61 prvého odseku Zákonníka práce, nezodpovedá žiadnej z prahových hodnôt stanovených v článku 1 ods. 1 prvom pododseku písm. a) tejto smernice.
38
Okrem toho treba pripomenúť, že uvedená smernica zabezpečuje len čiastočnú harmonizáciu pravidiel ochrany zamestnancov v prípade hromadného prepúšťania, a to pravidiel týkajúcich sa postupu, ktorý treba dodržať pri takomto prepúšťaní (rozsudok zo 17. marca 2021, Consulmarketing, C‑652/19 , EU:C:2021:208 , bod 41 a citovaná judikatúra). V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 5 tej istej smernice umožnil členským štátom prijať zákony, iné právne predpisy alebo správne opatrenia, ktoré sú výhodnejšie pre pracujúcich, alebo podporovať či dovoliť prijatie kolektívnych dohôd výhodnejších pre pracujúcich.
39
Ustanovenie vnútroštátneho práva, akým je článok L. 1233-61 prvý odsek Zákonníka práce, ktorý vyžaduje, aby v prípade, že sa plánované prepúšťanie v podniku zamestnávajúcom najmenej 50 zamestnancov týka aspoň 10 zamestnancov v rámci toho istého obdobia 30 dní, zamestnávateľ vypracoval a vykonal plán na zachovanie pracovných miest s cieľom vyhnúť sa prepúšťaniu alebo ho obmedziť, nemožno v zásade považovať za ustanovenie patriace do pôsobnosti smernice 98/59, a preto zostáva v právomoci členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, AGET Iraklis, C‑201/15 , EU:C:2016:972 , bod 33 ).
40
V tomto rámci však treba zdôrazniť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by sa na základe vnútroštátneho práva uplatnili spôsoby výpočtu stanovené v článku 1 ods. 1 prvom pododseku písm. a) tejto smernice v prípadoch, o aké ide vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2016, Ullens de Schooten, C‑268/15 , EU:C:2016:874 , bod 53 , ako aj citovanú judikatúru).
41
Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že vzhľadom na neexistenciu akejkoľvek osobitnej povinnosti uloženej smernicou 98/59 vo vzťahu k takej situácii, o akú ide vo veci samej, sa článok 1 ods. 1 prvý pododsek písm. a) tejto smernice neuplatňuje.
42
V dôsledku uvedeného Súdny dvor nemá právomoc rozhodnúť o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
O trovách
43
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:
Súdny dvor nie je príslušný rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) rozhodnutím z 12. júna 2024.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: francúzština.