C-431/24

W

proti

Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid,

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predsedníčka piatej komory M. L. Arastey Sahún, sudcovia J. Passer, E. Regan (spravodajca), D. Gratsias a B. Smulders,

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a J. M. Hoogveld, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Azema, M. Debieuvre, A. Katsimerou a F. van Schaik, splnomocnené zástupkyne,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

Právny rámec

Právo Únie

Smernica 2008/115

3

Článok 5 smernice 2008/115, nazvaný „Zákaz vyhostenia alebo vrátenia, najlepšie záujmy dieťaťa, rodinný život a zdravotný stav“, stanovuje:

„Pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú náležite do úvahy:

a dodržiavajú zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.“

4

Článok 13 tej istej smernice, nazvaný „Opravné prostriedky“, v odseku 1 stanovuje:

„Dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne účinný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje príslušný súdny alebo správny orgán, alebo príslušný orgán zložený z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť, na odvolanie sa proti rozhodnutiam vzťahujúcim sa na návrat uvedeným v článku 12 ods. 1 alebo na ich preskúmanie.“

Smernica 2013/32

5

6

Článok 23 tejto smernice, nazvaný „Rozsah právnej pomoci a zastúpenia“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia právnemu zástupcovi alebo inému poradcovi, ktorého ako takého pripúšťa alebo povoľuje vnútroštátne právo a ktorý pomáha žiadateľovi alebo ho zastupuje podľa ustanovení vnútroštátneho práva, prístup k informáciám v žiadateľovom spise, na základe ktorých je alebo bude prijaté rozhodnutie.

Členské štáty môžu urobiť výnimku v prípade, ak by sprístupnením informácií alebo zdrojov ohrozili národnú bezpečnosť, bezpečnosť organizácií alebo osôb, ktoré tieto informácie poskytli, alebo bezpečnosť osôb, ktorých sa tieto informácie týkajú, alebo ak by sa tým ohrozili záujmy na vyšetrovaní týkajúce sa posúdenia žiadostí o medzinárodnú ochranu príslušnými orgánmi členských štátov alebo medzinárodné vzťahy členských štátov. V týchto prípadoch členské štáty:

a)

umožnia prístup k takýmto informáciám alebo zdrojom orgánom uvedeným v kapitole V a

a)

sprístupniť údajnému(ným) pôvodcovi(om) prenasledovania alebo vážneho bezprávia informácie týkajúce sa jednotlivých žiadostí o medzinárodnú ochranu ani informácie o skutočnosti, že bola žiadosť podaná;

b)

získavať od údajného(ných) pôvodcu(ov) prenasledovania alebo vážneho bezprávia žiadne informácie takým spôsobom, ktorý by mal za následok, že takíto pôvodcovia by boli priamo informovaní o skutočnosti, že daný žiadateľ podal žiadosť, a ktorý by ohrozil fyzickú integritu žiadateľa alebo na ňom závislých osôb alebo slobodu a bezpečnosť jeho rodinných príslušníkov, ktorí stále žijú v krajine pôvodu.“

8

Článok 46 tej istej smernice, nazvaný „Právo na účinný opravný prostriedok“, ktorý sa nachádza v jej kapitole V, znie:

3. V záujme dosiahnutia súladu s odsekom 1 členské štáty zabezpečia, aby účinný opravný prostriedok zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice [Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9 )], a to aspoň v rámci konania o opravnom prostriedku pred súdom prvého stupňa.

…“

Holandská právna úprava

9

Algemene wet bestuursrecht (všeobecný zákon o správnom práve, Holandsko), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Awb“), v § 8:29 stanovuje:

„1. Účastníci konania, ktorí sú povinní poskytnúť informácie alebo predložiť dokumenty, môžu, ak na to majú vážne dôvody, odmietnuť poskytnúť informácie alebo predložiť dokumenty, alebo môžu správny súd upozorniť, že sa s týmito informáciami alebo dokumentmi môže oboznámiť výlučne on.

10

Žalobca vo veci samej, narodený v roku 1986, je kresťan pochádzajúci z Pakistanu. Až do svojho príchodu do Holandska žil tento žalobca vo svojej krajine pôvodu. Dňa 31. augusta 2014 uvedený žalobca podal v Holandsku svoju prvú žiadosť o medzinárodnú ochranu. Rozhodnutie, ktorým bola táto žiadosť vyhlásená za nedôvodnú, zahŕňa rozhodnutie o návrate ukladajúce lehotu na dobrovoľný odchod.

11

Dňa 26. novembra 2016 bola voči žalobcovi vo veci samej vydaná tzv. fatva, vyzývajúca všetkých veriacich na jeho zavraždenie a zavraždenie jeho sestry. Mená tohto žalobcu, jeho sestry a otca, ako aj údaje o mieste ich bydliska v Pakistane sú uvedené v tejto fatve. Tiež sa v nej uvádza, že žalobca je vlastníkom prevádzkovateľa káblového vysielania a že zamýšľal vysielať na svojom kanáli kresťanské misie. Je tam uvedené tiež meno muftiho, ktorý vydal uvedenú fatvu, ako aj výzva na rozoslanie kópií fatvy predsedom všetkých mešít a koránskych škôl v mieste bydliska tohto žalobcu.

12

Dňa 21. novembra 2018 žalobca vo veci samej podal následnú žiadosť o medzinárodnú ochranu. Túto následnú žiadosť, rovnako ako svoju prvú žiadosť, opieral o skutočnosť, že je kresťanom a že už len z tohto dôvodu sa obáva prenasledovania v Pakistane. Uviedol tiež, že v Pakistane vykonával evanjelizačné aktivity, že z tohto dôvodu bola proti nemu vydaná fatva a že v súčasnosti vykonáva evanjelizačné aktivity v Holandsku. Na podporu svojich tvrdení okrem iného podal vyhlásenia, predložil kópiu tejto fatvy, ktorá bola legalizovaná súdom v Pakistane, a predložil ďalšie dokumenty.

16

Vnútroštátny súd navyše spresnil, že výsledky tohto vyšetrovania boli podrobené kontrole nazvanej „Kontrola REK“, ktorú vykonal tím Onderzoek en Expertise Land en Taal (Vyšetrovanie a expertíza krajiny a jazyka, ďalej len „TOELT“), ktorý je súčasťou Immigratie‑ en Naturalisatiedienst (oddelenie pre imigráciu a naturalizáciu, Holandsko). V súlade s kritériami, ktoré sa uplatňujú na túto kontrolu, TOELT posudzuje individuálne memorandá, pričom rešpektuje zásadu, že totožnosť dotknutej osoby sa nesmie oznámiť orgánom krajiny pôvodu, ktoré sa považujú za pôvodcu prenasledovania, a že počas tohto vyšetrovania sa nesmie uviesť, že sa vykonáva v mene holandských orgánov. Ak príslušné individuálne memorandum spĺňa určité podmienky, považuje sa za znalecký posudok, o ktorý sa orgán zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu môže pri prijímaní svojho rozhodnutia opierať. V prejednávanej veci TOELT, ktorého list bol pripojený ako príloha k individuálnemu memorandu s upraveným podporným dokumentom, uviedol, že po preskúmaní týchto dokumentov sa dospelo k záveru, že toto memorandum bolo vypracované s náležitou starostlivosťou a že je zrozumiteľné, pokiaľ ide o obsah a konanie.

17

Rozhodnutím z 31. mája 2022 štátny tajomník zamietol žiadosť o medzinárodnú ochranu ako zjavne nedôvodnú. Uvedené rozhodnutie zahŕňa rozhodnutie o návrate bez uvedenia lehoty na dobrovoľný odchod a zákaz vstupu na obdobie dvoch rokov.

18

Žalobca vo veci samej podal proti uvedenému rozhodnutiu žalobu na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Roermond (súd v Haagu zasadajúci v Roermonde, Holandsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, v ktorej okrem iného tvrdil, že štátny tajomník porušil zásadu práva na obhajobu v oblasti práva Únie tým, že mu neposkytol úplný prístup k podporným dokumentom.

22

Vnútroštátny súd sa domnieval, že postup upravený v § 8:29 Awb, ako ho vykladajú holandské súdy, je nezlučiteľný s článkom 23 ods. 1 smernice 2013/32, ako ho vyložil Súdny dvor v rozsudku z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i. ( C‑159/21 , EU:C:2022:708 ). Požiadavka uvedená v článku 23 ods. 1 druhom pododseku písm. b) tejto smernice totiž nie je splnená, keďže nebolo prijaté žiadne dostatočné opatrenie na zabezpečenie dodržiavania práva na obhajobu, ako to vyžaduje toto ustanovenie. Okrem toho tento postup nezaručuje ani splnenie požiadavky stanovenej v článku 23 ods. 1 druhom pododseku písm. a) uvedenej smernice. Hoci totiž toto posledné ustanovenie stanovuje, že príslušný súd musí mať prístup k dôležitým informáciám, tento súd má na účely posúdenia zákonnosti rozhodnutia o žiadosti o medzinárodnú ochranu v súlade s holandskou právnou úpravou prístup k neupravenej verzii dokumentov, na ktorých je založené individuálne memorandum, len ak s tým účastníci konania súhlasia. Zo znenia a cieľa uvedeného ustanovenia navyše vyplýva, že tento prístup je bezpodmienečný, a teda nemôže byť podmienený súhlasom zmluvných strán.

23

V tomto kontexte sa vnútroštátny súd pýta, či spôsob, akým bolo v prejednávanej veci vypracované individuálne memorandum, a teda spôsob, akým minister zahraničných vecí viedol vyšetrovanie s cieľom odpovedať na otázky štátneho tajomníka, spadá pod informácie, na ktoré sa vzťahuje článok 23 ods. 1 smernice 2013/32, pričom v takom prípade by príslušný súd a žiadateľ o medzinárodnú ochranu museli získať prístup k týmto informáciám za podmienok stanovených v článku 23 ods. 1 druhom pododseku písm. a) a b) tejto smernice. Odpoveď na túto otázku je pritom nevyhnutná, keďže spôsob, akým vnútroštátne orgány viedli vyšetrovanie, môže sám osebe vyvolávať riziko porušenia zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

27

V prípade, ak by Súdny dvor konštatoval, že článok 23 ods. 1 smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že údaje o spôsobe, akým boli získané a zhromaždené informácie uvedené v spise žiadateľa o medzinárodnú ochranu, nie sú súčasťou informácií v spise v zmysle tohto ustanovenia, vnútroštátny súd sa pýta, či musí mať právo na prístup k tejto kategórii informácií a právo oboznámiť sa s nimi na základe článkov 5 a 13 smernice 2008/115.

28

Za týchto okolností Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Roermond (súd v Haagu so sídlom v Roermond) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 23 ods. 1 smernice 2013/32 v spojení s článkom 46 ods. 1 tejto smernice a s prihliadnutím na články 4 a 47 [Charty] vykladať v tom zmysle, že prístup k informáciám v spise žiadateľa, na základe ktorých je alebo bude rozhodnuté o žiadosti, zahŕňa aj prístup k informáciám o tom, ako boli tieto informácie zhromaždené a získané?

30

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd domnieva, že riziko porušenia zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny môže vyplývať zo spôsobu, akým minister zahraničných vecí viedol vyšetrovanie v krajine jeho pôvodu. Podľa vnútroštátneho súdu ak tento súd nemá možnosť prístupu k informáciám o spôsobe, akým sa toto vyšetrovanie uskutočnilo, nebude môcť ani v plnom rozsahu posúdiť toto riziko a v konečnom dôsledku otázku, či tento štátny príslušník môže byť vyhostený do svojej krajiny pôvodu. Uvedený súd zdôrazňuje, že minister zahraničných vecí pripravuje „vyšetrovaciu správu“ pre každé individuálne memorandum, ktoré vypracuje, takže informácie o spôsobe vedenia vyšetrovania v spore vo veci samej sú v zásade dostupné.

31

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia je ako základná právna zásada zaručená v článku 18 Charty v spojení s článkom 33 Ženevského dohovoru, ako aj v článku 19 ods. 2 Charty (rozsudok zo 17. októbra 2024, Ararat, C‑156/23 , EU:C:2024:892 , bod 35 a citovaná judikatúra).

32

Toto posledné uvedené ustanovenie v spojení s článkom 4 Charty absolútne zakazuje bez ohľadu na správanie dotknutej osoby vysťahovanie, vyhostenie alebo vydanie do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že táto osoba bude vystavená trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu [rozsudky zo 6. júla 2023, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑663/21 , EU:C:2023:540 , bod 36 , a zo 17. októbra 2024, Ararat, C‑156/23 , EU:C:2024:892 , bod 36 ].

36

V rovnakom zmysle článok 30 písm. a) smernice 2013/32 stanovuje, že na účely zhromažďovania informácií o jednotlivých prípadoch členské štáty nesmú „sprístupniť údajnému(ným) pôvodcovi(om) prenasledovania alebo vážneho bezprávia informácie týkajúce sa jednotlivých žiadostí o medzinárodnú ochranu ani informácie o skutočnosti, že bola žiadosť podaná“.

37

Žiadateľ o medzinárodnú ochranu musí mať pritom možnosť uplatniť svoje právo byť chránený vo vzťahu k takémuto sprístupneniu na základe relevantných informácií týkajúcich sa spôsobu, akým sa uskutočnilo vyšetrovanie v krajine jeho pôvodu. Rovnako vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu, musí mať možnosť overiť, či členské štáty dodržali svoje povinnosti podľa článku 30 písm. a) smernice 2013/32.

38

Z vyššie uvedeného vyplýva, že také informácie, akými sú podporné dokumenty, medzi nimi aj správa z vyšetrovania, o ktorú ide vo veci samej, treba považovať za informácie spadajúce pod pojem „informácie v žiadateľovom spise, na základe ktorých je alebo bude prijaté rozhodnutie“ v zmysle článku 23 ods. 1 smernice 2013/32, keďže sú relevantné na jednej strane na účely prístupu dotknutej osoby k týmto informáciám, aby mohla v plnom rozsahu uplatniť svoje právo na obhajobu vo vzťahu k rozhodnutiu o zamietnutí jej žiadosti o medzinárodnú ochranu a na druhej strane na účely posúdenia dodržania článku 30 tejto smernice a v konečnom dôsledku zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku proti takémuto rozhodnutiu.

42

Podľa ustálenej judikatúry však spojenie „v plnom rozsahu“ použité v článku 46 ods. 3 tejto smernice potvrdzuje, že súd je povinný preskúmať najmä skutočnosti, ktoré rozhodujúci orgán zohľadnil alebo mal zohľadniť (pozri rozsudok z 3. apríla 2025, Barouk, C‑283/24 , EU:C:2025:236 , bod 28 a citovanú judikatúru).

43

Z toho vyplýva, že tento súd musí mať možnosť preskúmať informácie týkajúce sa spôsobu, akým bolo vyšetrovanie vedené v krajine pôvodu dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny, ak sa domnieva, že tieto informácie sú relevantné na účely úplného posúdenia rizika porušenia zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

44

Na druhej strane právo na spravodlivý proces zaručené v článku 47 druhom odseku Charty zahŕňa rešpektovanie práva na obhajobu, ktoré podľa tohto odseku znamená možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Tieto zásady sa musia dodržiavať v každom konaní, ktoré sa začne proti osobe a môže viesť k aktu spôsobujúcemu ujmu. Nevyhnutou súčasťou účinného výkonu týchto práv je právo na prístup k spisu [rozsudok z 1. decembra 2022, Bundesrepublik Deutschland (Prístup k spisu v azylovej veci), C‑564/21 , EU:C:2022:951 , bod 36 a citovaná judikatúra].

48

Pokiaľ ide o prístup k spisu dotknutej osoby a jej poradcu, z ustálenej judikatúry vyplýva, že základné práva, ako je dodržiavanie práva na obhajobu podľa článku 47 Charty, vrátane práva na sprístupnenie dokumentov relevantných pre obhajobu, nie sú absolútnymi právami, ale môžu obsahovať obmedzenia pod podmienkou, že skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré predmetné opatrenie sleduje, a z hľadiska sledovaného cieľa nie sú neprimeraným a neadekvátnym zásahom do samotnej podstaty takto zaručených práv [rozsudok z 1. decembra 2022, Bundesrepublik Deutschland (Prístup k spisu v azylovej veci), C‑564/21 , EU:C:2022:951 , bod 37 a citovaná judikatúra].

49

52

Pokiaľ ide o existenciu legitímnych cieľov, ktoré bránia tomu, aby sa žiadateľovi sprístupnili určité informácie, ktoré môžu byť relevantné, Súdny dvor rozhodol, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či takéto ciele existujú, a to hľadaním rovnováhy medzi právom žiadateľa na obhajobu a uvádzanými cieľmi [pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. decembra 2022, Bundesrepublik Deutschland (Prístup k spisu v azylovej veci), C‑564/21 , EU:C:2022:951 , bod 44 a citovanú judikatúru].

53

Pokiaľ sa jeden alebo viaceré ciele považujú za ciele odôvodňujúce odoprenie sprístupnenia informácií žiadateľovi, samotná smernica 2013/32 odkazuje vo svojom článku 23 ods. 1 treťom pododseku na možnosť poskytnúť prístup k týmto informáciám právnemu zástupcovi alebo inému poradcovi žiadateľa, ktorý podstúpil bezpečnostnú kontrolu, na to, aby si členské štáty splnili svoju povinnosť zabezpečiť dodržiavanie práva tohto žiadateľa na obhajobu. Zo znenia tohto ustanovenia a predovšetkým z použitia výrazu „najmä“ však vyplýva, že táto možnosť je v tomto ustanovení uvedená len ako príklad, a že preto nepredstavuje jedinú možnosť, ktorú majú členské štáty na dosiahnutie súladu s článkom 23 ods. 1 druhým pododsekom písm. b) tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21 , EU:C:2022:708 , bod 42 ).

54

Preto vzhľadom na to, že smernica 2013/32 nestanovuje, akým spôsobom majú členské štáty zabezpečiť dodržiavanie práva dotknutej osoby na obhajobu v prípade, že je jej právo na prístup k spisu obmedzené podľa článku 23 ods. 1 druhého pododseku tejto smernice, prináleží členským štátom, aby stanovili konkrétne podmienky postupov potrebných na tento účel, avšak pod podmienkou, že zabezpečia najmä dodržiavanie práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i. C‑159/21 , EU:C:2022:708 , body 43 a 44 ).

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné na prvú otázku odpovedať tak, že článok 23 ods. 1 smernice 2013/32 v spojení s článkom 46 tejto smernice a s prihliadnutím na článok 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že v rámci opravného prostriedku podaného na vnútroštátny súd, ktorý má rozhodnúť o zákonnosti rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu a rozhodnutia o návrate prijatého voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podal túto žiadosť, patria informácie týkajúce sa spôsobu, akým orgány hostiteľského členského štátu viedli vyšetrovanie v krajine pôvodu tohto štátneho príslušníka s cieľom overiť dôvodnosť jeho žiadosti, pod pojem „informácie v žiadateľovom spise, na základe ktorých je alebo bude prijaté rozhodnutie“ v zmysle tohto ustanovenia, pokiaľ môžu byť relevantné na účely posúdenia dodržania zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia týmto súdom. Z toho vyplýva, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu a príslušný súd musia mať prístup k týmto informáciám za podmienok stanovených v článku 23 ods. 1 druhom pododseku písm. a) a b) tejto smernice.

O druhej otázke

57

Ako vyplýva z bodu 27 tohto rozsudku, vnútroštátny súd žiada o odpoveď na druhú otázku výlučne v prípade, ak by Súdny dvor odpovedal na prvú otázku záporne.

58

Vzhľadom na kladnú odpoveď Súdneho dvora na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku.

v rámci opravného prostriedku podaného na vnútroštátny súd, ktorý má rozhodnúť o zákonnosti rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu a rozhodnutia o návrate prijatého voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podal túto žiadosť, patria informácie týkajúce sa spôsobu, akým orgány hostiteľského členského štátu viedli vyšetrovanie v krajine pôvodu tohto štátneho príslušníka s cieľom overiť dôvodnosť jeho žiadosti, pod pojem „informácie v žiadateľovom spise, na základe ktorých je alebo bude prijaté rozhodnutie“ v zmysle tohto ustanovenia, pokiaľ môžu byť relevantné na účely posúdenia dodržania zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia týmto súdom. Z toho vyplýva, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu a príslušný súd musia mať prístup k týmto informáciám za podmienok stanovených v článku 23 ods. 1 druhom pododseku písm. a) a b) tejto smernice.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: holandčina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.