C-447/24

Staatsanwaltschaft Berlin,

za účasti:

SO,

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predsedníčka piatej komory M. L. Arastey Sahún, sudcovia E. Regan (spravodajca), D. Gratsias, B. Smulders a N. Fenger,

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a J. Sawicka, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: H. Leupold, F. Tomat a J. Vondung, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 18. septembra 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

Rámcové rozhodnutie 2002/584

3

Článok 4a rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299 (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“), nazvaný „Rozhodnutia vydané v konaní, ktorého sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila“, v odseku 1 stanovuje:

„Vykonávajúci súdny orgán môže tiež odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia [ochranného opatrenia spojeného s pozbavením osobnej slobody – neoficiálny preklad ], ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov, keď sa v európskom zatykači uvádza, že dotknutá osoba v súlade s ďalšími procesnými požiadavkami vymedzenými vo vnútroštátnom práve členského štátu pôvodu [členského štátu, ktorý vydal európsky zatykač – neoficiálny preklad ]:

a)

bola včas:

b)

vedomá si plánovaného konania splnomocnila právneho zástupcu, ktorý bol buď vymenovaný dotknutou osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní, a tento právny zástupca ju v konaní skutočne obhajoval;

alebo

c)

po tom, ako sa jej doručilo rozhodnutie a bola výslovne poučená o svojom práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci vrátane nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a vydaniu nového:

i)

rozhodnutie jej nebolo osobne doručené, ale:

i)

rozhodnutie sa jej osobne doručí bezodkladne po odovzdaní a bude výslovne poučená o svojom práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci vrátane nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a vydaniu nového,

a

ii)

bude poučená o lehote, v ktorej musí podať návrh na obnovu konania alebo odvolanie, ako sa uvádza v príslušnom európskom zatykači.“

b)

‚trest‘ je akýkoľvek trest odňatia slobody alebo akékoľvek opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody uložené na určitý alebo neurčitý čas za trestný čin na základe trestného konania;

c)

‚[štát, ktorý vydal európsky zatykač]‘ je členský štát, v ktorom bol vydaný rozsudok;

d)

‚vykonávajúci štát‘ je členský štát, ktorému bol rozsudok zaslaný na účely jeho uznania a výkonu.“

a)

členskému štátu, ktorého štátnu príslušnosť má odsúdená osoba a v ktorom žije,…

…“

7

V článku 8 tohto rámcového rozhodnutia, nazvanom „Uznávanie rozsudku a výkon trestu“, sa v odseku 1 uvádza:

„Príslušný orgán vykonávajúceho štátu uzná rozsudok, ktorý mu bol zaslaný v súlade s článkom 4 a v súlade s postupom podľa článku 5, a bezodkladne prijme všetky potrebné opatrenia na výkon trestu, pokiaľ nerozhodne o uplatnení jedného z dôvodov odmietnutia uznania alebo výkonu, ktoré sú ustanovené v článku 9.“

i)

bola včas:

–

buď osobne predvolaná, a tým informovaná o stanovenom termíne a mieste konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, alebo sa jej inými prostriedkami skutočne doručili úradné informácie o stanovenom termíne a mieste konania takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že si bola vedomá plánovaného konania,

a

–

po tom, ako sa jej doručilo rozhodnutie a bola výslovne poučená o svojom práve na obnovu konania alebo odvolanie, na ktorých má dotknutá osoba právo zúčastniť sa a ktoré umožnia opätovné preskúmanie samotnej veci vrátane nových dôkazov a ktoré môžu viesť k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a vydaniu nového:

–

výslovne uviedla, že proti rozhodnutiu nepodáva opravný prostriedok,

alebo

–

nepodala návrh na obnovu konania alebo odvolanie v rámci príslušnej lehoty;

…

(4)

Je preto potrebné ustanoviť jasné a spoločné dôvody odmietnutia uznania rozhodnutí vydaných v konaní, ktorého sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila. Toto rámcové rozhodnutie má za cieľ upresniť vymedzenie takýchto spoločných dôvodov, ktoré vykonávajúcemu orgánu umožnia vykonať rozhodnutie napriek neprítomnosti dotknutej osoby na konaní pri úplnom rešpektovaní práva tejto osoby na obhajobu. Účelom tohto rámcového rozhodnutia nie je upraviť formy a metódy vrátane procesných požiadaviek, ktoré sa využívajú na dosiahnutie výsledkov vymedzených v tomto rámcovom rozhodnutí a ktoré sa spravujú vnútroštátnym právom členských štátov.

…

(6)

Ustanovenia tohto rámcového rozhodnutia, ktorými sa menia a dopĺňajú iné rámcové rozhodnutia, stanovujú podmienky, za ktorých by sa uznanie a výkon rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila, nemali odmietnuť. Toto sú alternatívne podmienky; ak je jedna z podmienok splnená, vydávajúci orgán vyplnením zodpovedajúcej časti európskeho zatykača alebo príslušného osvedčenia iného rámcového rozhodnutia dáva záruku, že požiadavky boli alebo budú splnené, čo by malo na účely výkonu rozhodnutia na základe zásady vzájomného uznávania stačiť.

10

Článok 1 rámcového rozhodnutia 2009/299, nazvaný „Ciele a rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

„1. Cieľom tohto rámcového rozhodnutia je posilniť procesné práva osôb, voči ktorým prebieha trestné konanie, a zároveň uľahčiť justičnú spoluprácu v trestných veciach, a najmä zlepšiť vzájomné uznávanie justičných rozhodnutí medzi členskými štátmi.

2. Týmto rámcovým rozhodnutím sa nemení povinnosť rešpektovať základné práva a všeobecné právne zásady zakotvené v článku 6 [Zmluvy o EÚ], vrátane práva osôb, voči ktorým prebieha trestné konanie, na obhajobu, a všetky povinnosti justičných orgánov v tomto ohľade zostávajú nedotknuté.

3. Rámcové rozhodnutie ustanovuje spoločné pravidlá uznávania a/alebo výkonu justičných rozhodnutí, ktoré boli vydané v jednom členskom štáte (členský štát [, ktorý vydal európsky zatykač]) po konaní, na ktorom dotknutá osoba nebola prítomná, v druhom členskom štáte (vykonávajúci členský štát) v súlade s ustanoveniami článku 5 ods. 1 [rámcového rozhodnutia 2002/584]…, článku 9 ods. 1 písm. i) [rámcového rozhodnutia 2008/909]…“

11

Článok 8 tejto smernice s názvom „Právo byť prítomný na súdnom konaní“ v odseku 2 stanovuje:

„Členské štáty môžu stanoviť, že súdne konanie, ktoré môže viesť k rozhodnutiu o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby, sa môže konať v jej neprítomnosti, ak:

a)

podozrivá alebo obvinená osoba bola včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti alebo

b)

podozrivú alebo obvinenú osobu, ktorá bola informovaná o súdnom konaní, zastupuje splnomocnený obhajca, ktorého určila buď podozrivá, alebo obvinená osoba, alebo štát.“

sa odsúdená osoba osobne nezúčastnila na konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie;

…

3. Odchylne od odseku 1 bodu 2 je výkon prípustný aj vtedy, ak

(1)

odsúdená osoba bola včas

a)

(3)

odsúdená osoba, ktorá pritom mala vedomosť o pojednávaní stanovenom v rámci súdneho konania, splnomocnila obhajcu, aby ju na pojednávaní obhajoval, a tento obhajca ju na tomto pojednávaní skutočne obhajoval.

4. Bez ohľadu na odsek 1 bod 2 je výkon prípustný aj vtedy, ak po doručení rozhodnutia odsúdená osoba

(1)

výslovne vyhlásila, že proti vydanému rozsudku nemá výhrady, alebo

(2)

Rozsudkom z 24. marca 2022 Sąd Apelacyjny w Poznaniu (Odvolací súd Poznaň, Poľsko) zamietol odvolanie, ktoré proti tomuto rozsudku podal obhajca SO.

17

Rozhodnutím z 30. januára 2023 Sąd Okręgowy w Zielonej Górze (Krajský súd Zielona Góra) vyhovel žiadosti SO, aby bol trest odňatia slobody vykonaný v Nemecku, a to z dôvodu, že je nemeckým štátnym príslušníkom, centrum jeho záujmov sa nachádza v Berlíne (Nemecko) a aj jeho rodina žije v tomto členskom štáte.

18

Listom z 2. februára 2023, ku ktorému boli pripojené toto rozhodnutie, osvedčenie uvedené v článku 4 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/909, prvostupňový rozsudok z 5. augusta 2019 a rozsudok z 24. marca 2022 vydaný v odvolacom konaní, ako aj oznámenie žiadosti SO v poľskom a nemeckom jazyku, uvedený súd požiadal Staatsanwaltschaft Berlin (Prokuratúra Berlín, Nemecko) ako príslušný nemecký orgán, aby prevzala výkon trestu uloženého SO.

19

Uvedený senát pre výkon trestov, ktorý požiadal Sąd Okręgowy w Zielonej Górze (Krajský súd Zielona Góra) o doplňujúce informácie, v liste z 31. júla 2023 uviedol, že SO sa v prvostupňovom konaní zúčastnil na troch pojednávaniach v priebehu rokov 2012 a 2014, predložil pripomienky k meritórnej stránke veci a požiadal, aby sa v prípade neprítomnosti uskutočnili ďalšie pojednávania za jeho neúčasti. SO bol poučený o svojom práve zúčastniť sa na konaní a o povinnosti oznámiť každú zmenu adresy, na ktorú mu môže byť zaslané predvolanie, ako aj uviesť na tento účel adresu v Poľsku. SO sa však nezúčastnil na odvolacom konaní, ale využil pomoc obhajcu, ktorý sa zúčastnil na pojednávaniach na oboch stupňoch. Prítomnosť obvineného v odvolacom konaní, rovnako ako ani prítomnosť obhajcu, nie je v poľskom práve povinná. Predvolanie na pojednávanie v odvolacom konaní bolo doručené na poľskú adresu, ktorú uviedol SO na doručovanie jemu adresovaných písomností, konkrétne adresu advokátskej kancelárie jeho obhajcu.

22

Listom z 19. septembra 2023 Sąd Okręgowy w Zielonej Górze (Krajský súd Zielona Góra) v nadväznosti na novú žiadosť senátu pre výkon trestov Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín) poskytol dodatočné informácie týkajúce sa konania na prvom stupni.

23

Rozhodnutím z 24. novembra 2023 senát pre výkon trestov Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín) zamietol návrh Prokuratúry Berlín na vyhlásenie prípustnosti výkonu trestu SO v Nemecku, keďže podľa informácií, ktoré poskytol Sąd Okręgowy w Zielonej Górze (Krajský súd Zielona Góra), SO nebol predvolaný na niektoré pojednávania v rámci súdneho konania, konkrétne že nie je zrejmé, že by sa procesné úkony vykonané na týchto pojednávaniach v prvostupňovom konaní týkali výlučne spoluobžalovaných, a ani to, že by sa SO o týchto informáciách dozvedel iným spôsobom. Ani obhajca na týchto pojednávaniach nevystúpil na jeho obhajobu.

27

V prvom rade sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či predvolanie na pojednávanie doručené splnomocnencovi, ktorého si odsúdená osoba, ktorá samotná sa pritom na pojednávaní nezúčastnila, zvolila na účely doručovania jej adresovaných písomností, spĺňa podmienky vyžadované článkom 9 ods. 1 písm. i) bodom i) prvou zarážkou rámcového rozhodnutia 2008/909, a teda by mal uznať a vykonať rozsudok, ktorým bola táto osoba odsúdená.

28

V tejto súvislosti sa tento súd domnieva, že pojem „konani[e], ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“, uvedený v článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909, sa má chápať rovnako ako rovnaký pojem uvedený v článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý už Súdny dvor vyložil v rozsudkoch z 10. augusta 2017, Tupikas ( C‑270/17 PPU , EU:C:2017:628 ), a z 21. decembra 2023, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti) ( C‑397/22 , EU:C:2023:1030 ), keďže tieto dve ustanovenia majú rovnaké znenie, boli zmenené tým istým rámcovým rozhodnutím a nie je dôvod na to, aby sa k prípadom odovzdania na účely výkonu európskeho zatykača pristupovalo inak ako k prípadom prevzatia výkonu odsudzujúceho rozsudku. Tento pojem by sa tak v prípade, že trestné konanie pozostáva z viacerých stupňov, mal vzťahovať len na to konanie, v ktorom bolo po novom preskúmaní zo skutkového a právneho hľadiska právoplatne rozhodnuté o vine dotknutej osoby a o tom, že sa jej ukladá trest. V prejednávanej veci ide o pojednávanie v odvolacom konaní, uskutočnené 24. marca 2022 na Sąd Apelacyjny w Poznaniu (Odvolací súd Poznan), a nie o prvostupňové konanie, na ktoré poukazuje komora pre výkon trestov Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín).

31

V druhom rade, v prípade zápornej odpovede na prvú otázku, sa predkladajúci vnútroštátny súd domnieva, že treba preskúmať, či osoba, ktorá bola odsúdená bez toho, aby sa osobne zúčastnila na pojednávaní, bola v odvolacom konaní zastúpená takým spôsobom, ktorý vylučuje dôvod odmietnutia uznania a výkonu rozsudku, ktorým jej bol uložený trest. Vnútroštátny súd sa teda pýta, či sú splnené podmienky uplatnenia článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, ak táto osoba v čase, keď svojmu obhajcovi udelila splnomocnenie na jej zastupovanie, nevedela o termíne konania, ale vedela len o tom, že sa súdne konanie uskutoční.

32

Tento súd uvádza, že podľa tohto ustanovenia by stanovenie termínu pojednávania v súdnom konaní malo predchádzať vydaniu splnomocnenia obhajcovi. To však nevyhnutne neplatí pre odvolacie konanie. Uvedený súd totiž poukazuje na to, že vo všeobecnosti platí, že osoba odsúdená v prvostupňovom konaní, ktorá splnomocní svojho obhajcu na podanie odvolania, ho splnomocní aj na to, aby ju obhajoval v odvolacom konaní, a to aj v prípade neúčasti, za predpokladu, že to vnútroštátne právo umožňuje a nevyžaduje sa prítomnosť tejto osoby na tomto odvolacom konaní. Tento súd poznamenáva, že uvedená osoba s istotou vie o tom, že sa odvolacie konanie uskutoční, pretože podáva odvolanie, ale zatiaľ nemá vedomosť o presnom termíne, na ktorý odvolací súd stanoví pojednávanie v rámci súdneho konania.

33

Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu je už samotná vedomosť o tom, že sa uskutoční odvolacie konanie, dostatočná, keďže v ďalšom priebehu konania bude len na rozhodnutí osoby, ktorá bola odsúdená bez toho, aby sa sama zúčastnila na prvostupňovom konaní, či bude kontaktovať súd a svojho obhajcu s cieľom informovať sa o termíne stanovenom pre toto odvolacie konanie.

37

Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že ak by takouto voľnou úvahou disponoval, prevzatie výkonu trestu by sa považovalo za prípustné. SO totiž napriek odvolaniu, ktoré podal, neudržiaval dostatočný kontakt s poľskými justičnými orgánmi a so svojím obhajcom, ktorého adresu advokátskej kancelárie uviedol ako adresu na doručovanie písomností. Zjavne tak nemal osobitný záujem osobne sa zúčastniť na odvolacom konaní. Navyše samotný SO požiadal o prevzatie výkonu svojho trestu v Nemecku. Vzhľadom na tieto okolnosti tento súd neidentifikuje žiadny oprávnený záujem SO na tom, aby bol výkon jeho trestu v tomto členskom štáte odmietnutý.

38

V dôsledku uvedeného sa daný súd pýta Súdneho dvora na zlučiteľnosť nemeckej právnej úpravy so zásadou prednosti práva Únie, hoci sa aj odpoveď v zmysle nezlučiteľnosti dá vyvodiť z rozsudku z 21. decembra 2023, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti) ( C‑396/22 , EU:C:2023:1029 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že nemecké právo je nezlučiteľné s článkom 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorého znenie je totožné so znením článku 9 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2008/909.

39

V štvrtom rade sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta, či sa odsúdená osoba, ktorá sa sama nezúčastnila na konaní, môže vzdať ochrany vyplývajúcej z článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909, a ak áno, či žiadosť, ktorú táto osoba adresovala príslušnému orgánu členského štátu pôvodu, o to, aby bol jej trest vykonaný v jej členskom štáte pôvodu, predstavuje takéto vzdanie sa.

Hoci rámcové rozhodnutie 2008/909 neobsahuje žiadny právny základ, z ktorého by mohol vyvodiť záver, že osoba, ktorá bola odsúdená bez toho, aby sa sama zúčastnila na konaní, sa môže vzdať ochrany vyplývajúcej z článku 9 ods. 1 písm. i) tohto rámcového rozhodnutia, daný súd konštatuje, že toto ustanovenie sa týka prípadu, v ktorom sa táto osoba môže – na základe toho, aký postoj zaujme v konaní –, rozhodnúť, či sa chce dovolávať ochrany proti uznaniu a výkonu rozhodnutia vydaného v jej neprítomnosti. Bod iii) uvedeného ustanovenia totiž stanovuje možnosť uvedenej osoby vzdať sa práva napadnúť takéto rozhodnutie. Ak by vykonateľnosť tohto rozhodnutia vzhľadom uvedené mohla závisieť od vôle osoby, ktorá bola odsúdená bez toho, aby sa sama zúčastnila na konaní, dalo by sa pripustiť aj to, že ďalší výkon uvedeného rozhodnutia závisí od tejto vôle, ktorú v prejednávanej veci vyjadril SO, keď požiadal Sąd Okręgowy w Zielonej Górze (Krajský súd Zielona Góra) o to, aby bol jej trest vykonaný v Nemecku.

42

Za týchto okolností Kammergericht (Vyšší krajinský súd Berlín) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Spĺňa predvolanie doručené vnútroštátnemu splnomocnencovi na doručovanie, ktorého si ustanovil odsúdený, požiadavky článku 9 ods. 1 písm. i) bodu i) prvej zarážky [rámcového rozhodnutia 2008/909]?

2.

Úvodné poznámky

43

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že rovnako ako rámcové rozhodnutie 2002/584 aj rámcové rozhodnutie 2008/909 konkretizuje v trestnoprávnej oblasti zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania. Toto rámcové rozhodnutie posilňuje justičnú spoluprácu v oblasti uznávania a výkonu rozsudkov v trestných veciach, ak boli osoby odsúdené na trest odňatia slobody, alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody v inom členskom štáte, s cieľom uľahčenia ich sociálnej nápravy [rozsudok zo 4. septembra 2025, C. J. (Výkon trestu v nadväznosti na EZ), C‑305/22 , EU:C:2025:665 , bod 45 a citovaná judikatúra].

44

Účelom rámcového rozhodnutia 2008/909 je podľa jeho článku 3 ods. 1 vytvoriť pravidlá, ktoré s cieľom uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby umožnia členskému štátu uznať rozsudok a vykonať trest uložený súdom iného členského štátu.

45

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor vo vzťahu k článku 4a rámcového rozhodnutia 2002/584 rozhodol, že pojem „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“, v zmysle tohto ustanovenia sa má chápať tak, že označuje konanie vedúce k prijatiu súdneho rozhodnutia, ktorým bola osoba, ktorej odovzdanie sa požaduje v rámci výkonu európskeho zatykača, odsúdená s konečnou platnosťou [pozri najmä rozsudok z 21. decembra 2023, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti), C‑398/22 , EU:C:2023:1031 , bod 29 a citovanú judikatúru].

49

Pokiaľ ide konkrétne o prípad, o aký ide vo veci samej, keď konanie prebiehalo na dvoch po sebe idúcich stupňoch, a teda na prvom stupni, po ktorom nasledovalo odvolacie konanie, Súdny dvor rozhodol, že na účely uplatnenia článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 je relevantný iba ten stupeň konania, na ktorom bolo prijaté rozhodnutie o odvolaní, keďže na tomto stupni konania bolo vydané rozhodnutie, proti ktorému už nemožno podať riadny opravný prostriedok a ktorým je teda s konečnou platnosťou meritórne rozhodnuté vo veci [pozri najmä rozsudok z 21. decembra 2023, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti), C‑398/22 , EU:C:2023:1031 , bod 32 a citovanú judikatúru].

50

Ako uviedol generálny advokát v bode 45 svojich návrhov, tento výklad pojmu „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“, ktorý je uvedený v článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, je uplatniteľný aj na článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909, keďže obidve tieto ustanovenia boli do týchto dvoch dotknutých rámcových rozhodnutí vložené tým istým aktom Únie, a to rámcovým rozhodnutím 2009/299, konkrétne článkom 2 ods. 1 a článkom 5 ods. 1 tejto smernice, majú podobné, ba dokonca totožné znenie a sledujú analogické ciele týkajúce sa predovšetkým práva dotknutej osoby osobne sa zúčastniť na súdnom konaní vo vlastnej veci a rešpektovania práva tejto dotknutej osoby na obhajobu v prípade, že sa osobne nezúčastnila na konaní, v ktorom došlo k jej odsúdeniu, ako to vyplýva najmä z odôvodnení 1, 4, 6 a 8 rámcového rozhodnutia 2009/299.

Podľa ustálenej judikatúry v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zavedeného článkom 267 ZFEÚ, prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť prejednávaný spor. Z tohto pohľadu prináleží Súdnemu dvoru v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené. V tejto súvislosti je úlohou Súdneho dvora, aby zo všetkých skutočností, ktoré uviedol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia predkladajúceho vnútroštátneho súdu, zistil aspekty práva Únie, ktoré si so zreteľom na predmet sporu vo veci samej vyžadujú výklad (rozsudok z 5. júna 2025, Nuratau, C‑349/24 , EU:C:2025:397 , bod 23 a citovaná judikatúra).

54

V prejednávanej veci zo znenia prvej otázky vyplýva, že táto otázka sa formálne týka prípadu uvedeného v článku 9 ods. 1 písm. i) bode i) rámcového rozhodnutia 2008/909. Tento prípad sa týka situácie, v ktorej sa podľa osvedčenia stanoveného v článku 4 tohto rámcového rozhodnutia dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, v ktorom bol vydaný odsudzujúci rozsudok, ale v súlade s prvou zarážkou tohto ustanovenia bola buď včas osobne predvolaná, a teda informovaná o stanovenom termíne a mieste súdneho konania, v ktorom došlo k vydaniu tohto rozsudku, alebo bola inými prostriedkami skutočne úradne informovaná o stanovenom termíne a mieste tohto konania, a to takým spôsobom, že bolo jednoznačne preukázané, že mala vedomosť o plánovanom konaní, a v súlade s druhou zarážkou uvedeného ustanovenia bola informovaná o tom, že možno vydať rozhodnutie v prípade, že sa nezúčastní konania.

58

Z uvedeného vyplýva, že príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu je v zásade povinný uznať a vykonať odsudzujúci rozsudok bez ohľadu na neúčasť dotknutej osoby na konaní, v ktorom došlo k vydaniu tohto rozhodnutia, ak sú splnené podmienky uplatnenia niektorého z prípadov uvedených v bodoch i), ii) alebo iii) článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 (pozri analogicky rozsudok z 24. mája 2016, Dworzecki, C‑108/16 PPU , EU:C:2016:346 , bod 35 ).

59

V žiadnom z prípadov uvedených v týchto bodoch totiž uznanie a výkon odsudzujúceho rozsudku nepredstavuje zásah do práva dotknutej osoby na obhajobu ani do práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, ako sú zakotvené v článku 47 a článku 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) [pozri analogicky rozsudok z 23. marca 2023, Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody), C‑514/21 a C‑515/21 , EU:C:2023:235 , bod 73 , ako aj citovanú judikatúru], pričom v týchto prípadoch sa vo vzťahu k dotknutej osobe usudzuje, že táto sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala práva zúčastniť sa na súdnom konaní vo vlastnej veci (pozri analogicky rozsudok z 26. februára 2013, Melloni, C‑399/11 , EU:C:2013:107 , bod 52 ).

60

Pokiaľ ide konkrétne o článok 9 ods. 1 písm. i) bod ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu má povinnosť uznať a vykonať odsudzujúci rozsudok bez ohľadu na skutočnosť, že sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, v ktorom došlo k vydaniu tohto rozsudku, pokiaľ táto dotknutá osoba, ktorá pritom mala vedomosť o plánovanom súdnom konaní, včas splnomocnila právneho zástupcu, ktorého si buď zvolila dotknutá osoba, alebo bol ustanovený členským štátom, aby ju obhajoval v súdnom konaní, a tento právny zástupca ju v súdnom konaní skutočne obhajoval.

64

V dôsledku uvedeného treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 9 ods. 1 písm. i) bod ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka týkajúca sa vedomosti o plánovanom súdnom konaní, ktorá je v ňom stanovená, je splnená v prípade, že predvolanie na pojednávanie nebolo doručené priamo dotknutej osobe, ale právnemu zástupcovi, ktorého táto osoba splnomocnila, aby ju obhajoval v súdnom konaní v jej veci, a ktorého v členskom štáte, ktorý vydal európsky zatykač, určila na doručovanie písomností, ktoré sú jej adresované.

O druhej otázke

65

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 9 ods. 1 písm. i) bod ii) rámcového rozhodnutia 2008/909 vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie podmieňuje svoje uplatnenie tým, aby dotknutá osoba mala vedomosť o termíne pojednávania stanovenom pre súdne konanie v jej veci v čase, keď udelila právnemu zástupcovi splnomocnenie, aby ju obhajoval v tomto konaní.

66

69

Pokiaľ ide o znenie článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, treba uviesť, že na základe znenia tohto ustanovenia v jeho jednotlivých jazykových verziách sa nedá jednoznačne určiť, či uvedené ustanovenie na účely svojho uplatnenia vyžaduje, aby dotknutá osoba mala vedomosť o termíne pojednávania stanovenom pre súdne konanie, v ktorom došlo k jej odsúdeniu.

70

Konkrétne, hoci talianska jazyková verzia článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) tohto rámcového rozhodnutia výslovne obsahuje takúto požiadavku, niektoré verzie, ako napríklad anglická a francúzska jazyková verzia, sa obmedzujú na požiadavku „vedomosti o plánovanom súdnom konaní“, zatiaľ čo iné, ako napríklad nemecká a maďarská jazyková verzia, vyžadujú „vedomosť o stanovenom pojednávaní“, alebo ako napríklad česká, poľská a švédska jazyková verzia, „vedomosť o plánovanom pojednávaní“.

71

73

Treba teda konštatovať, že zo samotného znenia článku 9 ods. 1 písm. i) bodu i) rámcového rozhodnutia 2008/909 vyplýva, že výraz „ved[omosť o] plánovan[om] konan[í]“, ktorý je v ňom uvedený, vyžaduje, aby dotknutá osoba bola informovaná o stanovenom termíne pojednávania a mieste súdneho konania, v ktorom došlo k jej odsúdeniu.

74

V rámci kontextuálneho výkladu zrejme z uvedeného možno vyvodiť záver, že zodpovedajúcej požiadavke, uvedenej v tomto článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii), možno z dôvodov koherentnosti priznať rovnaký rozsah, a teda že sa toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby dotknutá osoba bola informovaná o stanovenom termíne pojednávania a mieste súdneho konania, v ktorom došlo k jej odsúdeniu.

75

Tento výklad potvrdzujú ustanovenia smernice 2016/343, ktorá stanovuje minimálne pravidlá týkajúce sa určitých aspektov trestných konaní, medzi ktoré patrí „právo byť prítomný na súdnom konaní“ vo vlastnej veci, predovšetkým článok 8 ods. 2 tejto smernice, ktorý predstavuje relevantný kontextuálny prvok na účely výkladu článku 9 ods. 1 písm. i) tohto rámcového rozhodnutia z dôvodu funkčného vzťahu existujúceho medzi týmito dvoma ustanoveniami [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. januára 2025, VB II (Informovanie o práve na nové súdne konanie), C‑400/23 , EU:C:2025:14 , bod 48 ].

79

Ako totiž výslovne vyplýva z článku 1 rámcového rozhodnutia 2009/299 v spojení s jeho odôvodneniami 1 a 15, cieľom tohto článku 9 ods. 1 písm. i) je prostredníctvom toho, že spresňuje vymedzenie spoločných dôvodov na výkon odsudzujúceho rozsudku napriek neúčasti dotknutej osoby na súdnom konaní vo vlastnej veci, chrániť jej právo osobne sa zúčastniť na trestnom konaní vedenom proti nej, ktoré je základným prvkom práva na obhajobu a vo všeobecnosti má zásadný význam pri rešpektovaní práva na spravodlivé trestné konanie zakotveného v článku 47 druhom a treťom odseku, ako aj v článku 48 Charty, a zároveň zlepšiť vzájomné uznávanie justičných rozhodnutí medzi členskými štátmi [pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 23. marca 2023, Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody), C‑514/21 a C‑515/21 , EU:C:2023:235 , body 50 a 60 , ako aj citovanú judikatúru].

80

Výklad článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, podľa ktorého musí byť dotknutá osoba informovaná o stanovenom termíne pojednávania a mieste súdneho konania v jej veci, podporuje dosahovanie týchto cieľov, keďže umožňuje dotknutej osobe osobne sa zúčastniť na tomto konaní, ak si to táto osoba praje, a to až do okamihu, keď sa súdne konanie reálne uskutoční, alebo alternatívne umožňuje sa ubezpečiť o tom, že táto dotknutá osoba sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala účasti na tomto konaní.

81

V tejto súvislosti ešte treba uviesť, že v rozpore s tým, čo by mohlo naznačovať znenie článku 9 ods. 1 písm. i) bodu ii) rámcového rozhodnutia 2008/909, toto ustanovenie nemožno chápať tak, že vyžaduje, aby informácia o stanovenom termíne pojednávania a mieste súdneho konania týkajúceho sa dotknutej osoby predchádzala udeleniu splnomocnenia zo strany tejto osoby jej právnemu zástupcovi, aby ju obhajoval počas konania v jej veci, pretože v opačnom prípade, ako zdôraznil generálny advokát v bode 106 svojich návrhov, by sa tým ukladali neprimerané formálne požiadavky, akými sú potreba potvrdiť alebo nanovo uzavrieť toto splnomocnenie na účely odvolacieho konania, pričom však uvedené splnomocnenie bolo pôvodne udelené tak, aby sa vzťahovalo na celé konanie.

O tretej otázke

85

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá príslušnému orgánu vykonávajúceho členského štátu ukladá povinnosť odmietnuť uznať a vykonať odsudzujúci rozsudok vyhlásený v členskom štáte, ktorý vydal európsky zatykač, pokiaľ nie sú splnené podmienky uplatnenia prípadov uvedených v bodoch i) až iii) tohto ustanovenia.

86

Táto otázka má v rámci konania vo veci samej význam len vtedy, ak by mal predkladajúci vnútroštátny súd vzhľadom na odpoveď na druhú otázku konštatovať, že podmienky uplatnenia prípadu uvedeného v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) tohto rámcového rozhodnutia nie sú za okolností veci samej splnené.

87

90

Platí pritom, že vzhľadom na to, že článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 stanovuje nepovinný dôvod neuznania a nevykonania odsudzujúceho rozsudku, príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu môže v každom prípade – po tom, čo konštatuje, že podmienky uplatnenia prípadov uvedených v bodoch i), ii) a iii) tohto ustanovenia nie sú splnené, pokiaľ ide o situáciu osoby, voči ktorej bol takýto rozsudok vydaný –, zohľadniť všetky okolnosti každej jednotlivej veci, predovšetkým správanie tejto osoby, na základe ktorých sa bude môcť uistiť o tom, že uznaním a výkonom tohto rozsudku nedôjde k porušeniu práva tejto osoby na obhajobu [pozri analogicky rozsudok z 23. marca 2023, Minister for Justice and Equality (Zrušenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody), C‑514/21 a C‑515/21 , EU:C:2023:235 , body 76 a 78 , ako aj citovanú judikatúru].

91

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátna právna úprava ukladá príslušnému orgánu vykonávajúceho členského štátu povinnosť odmietnuť uznať a vykonať odsudzujúci rozsudok vyhlásený v členskom štáte, ktorý vydal európsky zatykač, pokiaľ nie sú splnené podmienky uplatnenia prípadov uvedených v článku 9 ods. 1 písm. i), ii) alebo iii) tohto rámcového rozhodnutia 2008/909. Táto právna úprava tak tento orgán zbavuje miery voľnej úvahy na účely toho, aby na základe okolností konkrétnej veci overil, či aj napriek tomu možno dospieť k záveru, že bolo dodržané právo dotknutej osoby na obhajobu, a teda na účely rozhodnutia o tom, či dotknutý odsudzujúci rozsudok uzná a vykoná.

Platí totiž, že rámcové rozhodnutia síce nemôžu mať priamy účinok, no ich záväzný charakter ukladá vnútroštátnym orgánom povinnosť konformného výkladu svojho vnútroštátneho práva odo dňa uplynutia lehoty na prebratie týchto rámcových rozhodnutí. Tieto orgány súdy sú tak pri uplatňovaní vnútroštátneho práva povinné vykladať toto právo v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel rámcového rozhodnutia, aby sa dosiahol ním sledovaný výsledok, pričom je však vylúčený výklad vnútroštátneho práva contra legem . Zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa vnútroštátne právo zohľadnilo ako celok a aby sa uplatnili výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby sa zabezpečila plná účinnosť tohto rámcového rozhodnutia a dospelo sa k riešeniu, ktoré je v súlade s cieľom, ktorý sleduje rámcové rozhodnutie [rozsudok z 21. decembra 2023, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Odsúdenie v neprítomnosti), C‑398/22 , EU:C:2023:1031 , bod 48 a citovaná judikatúra].

95

Z uvedeného vyplýva, že ak by vnútroštátny súd dospel k záveru, že podmienky uplatnenia prípadov uvedených v článku 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909, konkrétne v bode ii) tohto ustanovenia, nie sú splnené, bolo by jeho úlohou, aby pri súčasnom zohľadnení svojho vnútroštátneho práva ako celku a uplatnení výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, poskytol výklad vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej – berúc v čo najväčšej možnej miere do úvahy znenie a účel rámcového rozhodnutia 2008/909 – v tom zmysle, že môže na základe všetkých okolností prejednávanej veci posúdiť, či napriek tomu možno dospieť k záveru, že právo dotknutej osoby na obhajobu bolo dodržané, a teda že je opodstatnené dotknutý odsudzujúci rozsudok uznať a vykonať.

Na úvod treba uviesť, že rovnako ako odpoveď na tretiu otázku aj odpoveď na túto otázku má v rámci konania vo veci samej význam len vtedy, ak by mal predkladajúci vnútroštátny súd vzhľadom na odpoveď na druhú otázku konštatovať, že podmienky uplatnenia prípadu uvedeného v článku 9 ods. 1 písm. i) bode ii) tohto rámcového rozhodnutia nie sú za okolností veci samej splnené.

99

Ako bolo uvedené v bodoch 57 až 59 tohto rozsudku, článok 9 ods. 1 písm. i) uvedeného rámcového rozhodnutia vo svojich bodoch i) až iii) stanovuje podmienky, za ktorých sa dotknutá osoba považuje za osobu, ktorá sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala účasti na súdnom konaní v jej veci, a teda je príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu je povinný uznať a vykonať odsudzujúci rozsudok vyhlásený v takomto konaní.

100

Ako uvádza predkladajúci vnútroštátny súd vo svojom rozhodnutí, takéto vzdanie sa práva môže vyplývať zo správania dotknutej osoby vtedy, ak v súlade s prípadom uvedeným v bode iii) tohto článku 9 ods. 1 písm. i) táto osoba výslovne uviedla, že proti rozhodnutiu vydanému v konaní, na ktorom sa osobne nezúčastnila, nepodá opravný prostriedok, alebo že v stanovenej lehote nepodala návrh na obnovu konania alebo odvolanie.

101

104

V dôsledku uvedeného treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909 sa má vykladať v tom zmysle, že príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu môže v prípade, že konštatuje, že nie sú splnené podmienky uplatnenia prípadov uvedených v bodoch i) až iii) tohto ustanovenia, zohľadniť skutočnosť, že dotknutá osoba požiadala príslušný orgán členského štátu, ktorý vydal európsky zatykač, aby bol jej trest vykonaný v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom a v ktorom sa nachádza centrum jej záujmov, na účely rozhodnutia v tom zmysle, že týmto výkonom nedochádza k porušeniu jej práva na obhajobu.

O trovách

105

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

sa má vykladať v tom zmysle, že:

toto ustanovenie podmieňuje svoje uplatnenie tým, aby bola dotknutej osobe včas poskytnutá informácia o termíne pojednávania stanovenom pre súdne konanie v jej veci, a nie tým, aby bola táto informácia tejto dotknutej osobe známa pred tým, ako splnomocní právneho zástupcu, aby ju obhajoval v tomto konaní.

3.

Článok 9 ods. 1 písm. i) rámcového rozhodnutia 2008/909, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá príslušnému orgánu vykonávajúceho členského štátu ukladá povinnosť odmietnuť uznať a vykonať odsudzujúci rozsudok vyhlásený v členskom štáte, ktorý vydal európsky zatykač, pokiaľ nie je splnená žiadna z podmienok uplatnenia prípadov uvedených v bodoch i) až iii) tohto ustanovenia.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.