Súdny dvor Európskej únie·Rozsudok·22.1.2026

C-453/24

ECLI:EU:C:2026:31

Mení

Súd: Súdny dvor Európskej únie
IČS: 62024CJ0453
Zdroj: eur-lex.europa.eu ↗

Entity a odkazy

Kliknutím zvýrazníte výskyty v texte aj v náhľade.

Citované predpisy48

Súdy9

Organizácie19

Osoby7

Miesta3

62024CJ0453

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 22. januára 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Rámcové rozhodnutie 2005/214/SVV – Vzájomné uznávanie peňažných sankcií – Článok 7 ods. 2 písm. g) – Dôvod odmietnutia uznania alebo výkonu rozhodnutia – Poučenie dotknutej osoby o jej práve podať opravný prostriedok a o lehote na jeho podanie – Článok 7 ods. 3 – Povinnosť poradiť sa s príslušným orgánom štátu pôvodu“

Vo veci C‑453/24 [Hadenov] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto, Bulharsko) z 26. júna 2024 a doručený Súdnemu dvoru 26. júna 2024, ktorý súvisí s trestným konaním proti

BC,

za účasti:

Sofijska gradska prokuratura,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predsedníčka druhej komory K. Jürimäe (spravodajkyňa), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu druhej komory, sudcovia F. Schalin, M. Gavalec a Z. Csehi,

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Wasmeier a I. Zaloguin, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 3. júla 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 a článku 7 ods. 2 písm. g) a článku 7 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie ( Ú. v. EÚ L 76, 2005, s. 16 ), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 ( Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24 ) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2005/214“).

Tento návrh bol podaný v rámci konania začatého na návrh Bezirkshauptmannschaft Neusiedl am See (Okresný správny orgán Neusiedl am See, Rakúsko) (ďalej len „BHM“) s cieľom dosiahnuť v Bulharsku uznanie a výkon peňažnej sankcie uloženej BC, bulharskému štátnemu príslušníkovi, z dôvodu nezaplatenia diaľničného mýta v Rakúsku.

Právny rámec

Odôvodnenia 1, 2, 4 a 5 rámcového rozhodnutia 2005/214 znejú:

„(1)

Európska Rada na zasadnutí v Tampere 15. a 16. októbra 1999 schválila zásadu vzájomného uznávania, ktorá sa má stať základným kameňom justičnej spolupráce v občianskych aj v trestných veciach v rámci [Európskej] únie.

(2)

Zásada vzájomného uznávania by sa mala uplatňovať na peňažné sankcie, ktoré uložili justičné alebo správne orgány s cieľom uľahčiť výkon týchto sankcií v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom sú uložené.

…

(4)

Toto rámcové rozhodnutie by sa malo vzťahovať aj na peňažné sankcie uložené za dopravné priestupky.

(5)

Toto rámcové rozhodnutie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané článkom 6 [ZEÚ] a vyjadrené Chartou základných práv Európskej únie…“

Článok 1 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Definície“, stanovuje:

„Na účely tohto rámcového rozhodnutia:

‚rozhodnutie‘ znamená konečné rozhodnutie, ktoré vyžaduje, aby fyzická alebo právnická osoba zaplatila peňažnú sankciu, ak rozhodnutie prijal:

…

iii)

iný orgán štátu pôvodu ako súd pre skutky, ktoré sú trestné podľa vnútroštátneho práva štátu pôvodu z dôvodu porušenia právnych predpisov za predpokladu, že dotknutá osoba mala možnosť, aby sa jej prípad prejednal pred súdom, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach;

…

…“

Článok 4 uvedeného rámcového rozhodnutia s názvom „Zasielanie rozhodnutí a zapojenie ústredného orgánu“ stanovuje:

„1. Rozhodnutie spolu s osvedčením uvedeným v tomto článku možno zaslať príslušným orgánom členského štátu, v ktorom má fyzická alebo právnická osoba, proti ktorej bolo prijaté rozhodnutie, majetok alebo príjem, zvyčajné bydlisko alebo, v prípade právnickej osoby, sídlo.

2. Osvedčenie, ktorého štandardná forma je uvedená v prílohe, musí byť podpísané a správnosť jeho obsahu musí byť overená príslušným orgánom štátu pôvodu.

…“

Podľa článku 6 rámcového rozhodnutia 2005/214, nazvaného „Uznanie a výkon rozhodnutí“:

„Príslušné orgány vykonávajúceho štátu uznajú rozhodnutie, ktoré bolo zaslané v súlade s článkom 4, bez toho, aby boli požadované akékoľvek ďalšie náležitosti a bezodkladne prijmú všetky potrebné opatrenia na jeho výkon, pokiaľ príslušný orgán nerozhodne o uplatnení jedného z dôvodov odmietnutia uznania alebo odmietnutia výkonu, ktoré sú stanovené v článku 7.“

Článok 7 tohto rámcového rozhodnutia s názvom „Dôvody odmietnutia uznania alebo výkonu rozhodnutia“ stanovuje:

„1. Príslušné orgány vykonávajúceho štátu môžu odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie, ak osvedčenie stanovené v článku 4 nie je predložené, je neúplné alebo zjavne nezodpovedá rozhodnutiu.

2. Príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže tiež odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie, ak sa zistí, že:

…

podľa osvedčenia uvedeného v článku 4 dotknutá osoba v prípade písomného konania nebola v súlade s právom štátu pôvodu osobne alebo prostredníctvom zástupcu oprávneného podľa vnútroštátneho práva poučená o svojom práve podať opravný prostriedok a o lehotách na jeho podanie;

…

3. V prípadoch uvedených v odseku 1 a odseku 2 písm. c), g), i) a j) sa príslušný orgán vykonávajúceho štátu skôr, než prijme rozhodnutie o úplnom alebo čiastočnom neuznaní alebo nevykonaní rozhodnutia, akýmkoľvek vhodným prostriedkom poradí s príslušným orgánom štátu pôvodu a prípadne ho požiada o bezodkladné poskytnutie potrebných informácií.“

Článok 9 uvedeného rámcového rozhodnutia, nazvaný „Právny poriadok, ktorým sa spravuje vykonanie“, v odseku 1 stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý odsek 3 tohto článku a článok 10, vykonanie rozhodnutia sa spravuje právnym poriadkom vykonávajúceho štátu rovnakým spôsobom ako peňažná sankcia vykonávajúceho štátu. Orgány vykonávajúceho štátu sú príslušné rozhodovať o postupoch vykonania a určovať všetky s tým súvisiace opatrenia vrátane dôvodov pre ukončenie vykonania.“

Podľa článku 12 tohto rámcového rozhodnutia s názvom „Ukončenie vykonania“:

„1. Príslušný orgán štátu pôvodu bezodkladne informuje príslušný orgán vykonávajúceho štátu o každom rozhodnutí alebo opatrení, v ktorého dôsledku prestáva byť dané rozhodnutie vykonateľné alebo je stiahnuté z vykonávajúceho štátu z akéhokoľvek iného dôvodu.

2. Vykonávajúci štát ukončí vykonanie rozhodnutia ihneď po tom, ako ho príslušný orgán štátu pôvodu informuje o tomto rozhodnutí alebo opatrení.“

Článok 20 rámcového rozhodnutia 2005/214, nazvaný „Vykonanie“, v odseku 3 stanovuje:

„Ak osvedčenie uvedené v článku 4 vedie k domnienke možného porušenia základných práv alebo základných právnych zásad zakotvených v článku 6 zmluvy, každý členský štát môže namietať uznanie a výkon rozhodnutí. Uplatní sa postup uvedený v článku 7 ods. 3.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

Rozhodnutím z 24. novembra 2023 BHM uložil BC, bulharskému štátnemu príslušníkovi, peňažnú sankciu vo výške 350 eur za porušenie viacerých ustanovení Bundesstraβen Mautgesetz 2002 (zákon o mýte na spolkových cestách) zo 16. júla 2002 (BGBl. I, 155/2021).

BHM podal návrh na uznanie a výkon rozhodnutia z 24. novembra 2023 na Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia mesto, Bulharsko) – vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania – ako na orgán príslušný na výkon podľa rámcového rozhodnutia 2005/214.

Z osvedčenia prijatého podľa článku 4 rámcového rozhodnutia 2005/214 a pripojeného k rozhodnutiu z 24. novembra 2023 vyplýva, že vec bola prejednaná v rámci písomného konania a že v súlade s rakúskou právnou úpravou bol BC 28. decembra 2023 osobne alebo prostredníctvom príslušného zástupcu poučený o svojom práve podať opravný prostriedok, ako aj o lehote na jeho podanie. Toto osvedčenie uvádza, že BC nepodal opravný prostriedok v stanovenej lehote a že rozhodnutie z 24. novembra 2023 sa stalo konečným 12. januára 2024.

Uvedené osvedčenie však obsahuje poznámku „bez potvrdenia o doručení“, čo vedie vnútroštátny súd k pochybnostiam, pokiaľ ide o skutočné doručenie tohto rozhodnutia BC.

Tento súd tiež uvádza, že žiadna skutočnosť v spise neumožňuje preukázať, že došlo k takémuto doručeniu. V rámci konania o uznaní a výkone uvedeného rozhodnutia v tejto súvislosti konštatuje, že BC nemá bydlisko na adrese, na ktorú bolo toto rozhodnutie zaslané, že nebolo potvrdené ani to, že býva na druhej adrese oznámenej obecným úradom, a že nie je v kontakte s obhajcom, ktorý mu bol ustanovený ex offo .

Vnútroštátny súd dospel k záveru, že BC nebol osobne ani prostredníctvom splnomocneného zástupcu informovaný o rozhodnutí z 24. novembra 2023 ani o svojom práve podať proti nemu opravný prostriedok. Za týchto okolností sa domnieva, že na základe článku 7 ods. 2 písm. g) rámcového rozhodnutia 2005/214 môže odmietnuť uznanie a výkon tohto rozhodnutia.

Tento súd sa okrem toho domnieva, že táto neexistencia informácie znamená tiež to, že článok 20 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2005/214 nebol dodržaný.

Keďže je však tento dôvod odmietnutia fakultatívny, vnútroštátny súd zastáva názor, že má v praxi na výber. Môže buď odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie z 24. novembra 2023, čím by riskoval ohrozenie mechanizmu justičnej spolupráce v trestných veciach a podporil beztrestnosť, alebo uznať a vykonať toto rozhodnutie na úkor práv, ktoré BC vyplývajú z práva Únie.

Za týchto okolností tento súd zvažuje tretiu možnosť, ktorá spočíva v spolupráci s vydávajúcim orgánom s cieľom overiť, či vzhľadom na neexistenciu riadneho doručenia rozhodnutia z 24. novembra 2023 má BC ešte právo podať proti nemu opravný prostriedok. V prípade kladnej odpovede vnútroštátny súd zvažuje, s využitím prostriedkov, ktoré mu poskytuje bulharské právo, doručiť rozhodnutie z 24. novembra 2023 BC a informovať ho o lehote na podanie opravného prostriedku.

Vnútroštátny súd sa však pýta, či je takýto výklad rámcového rozhodnutia 2005/214 možný.

Za týchto okolností Sofijski gradski săd (Krajský súd Sofia‑mesto) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„Môžu sa povinnosť uznania podľa článku 6 rámcového rozhodnutia 2005/214, možnosť poradiť sa podľa článku 7 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia, ako aj zásada predchádzania beztrestnosti vykladať v tom zmysle, že ak vykonávajúci orgán zistil, že existuje fakultatívny dôvod odmietnutia podľa článku 7 ods. 2 písm. g) [uvedeného] rámcového rozhodnutia, tak ho oprávňujú:

podľa článku 7 ods. 3 [tohto] rámcového rozhodnutia poradiť sa s orgánom, ktorý vydal rozhodnutie, aby zistil, či [dotknutá osoba] má ešte možnosť podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o uložení peňažnej sankcie;

v prípade kladnej odpovede doručiť rozhodnutie o uložení peňažnej sankcie [dotknutej osobe] a poučiť [ju] o jej práve podať opravný prostriedok;

počkať na výsledok prípadne podaného opravného prostriedku a zohľadniť ho pri jeho rozhodnutí vo veci?“

O prejudiciálnych otázkach

O prípustnosti

Komisia namieta neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania z dôvodu hypotetickej povahy prvej otázky a tvrdí, že na to, aby bolo možné odpovedať na druhú a tretiu otázku, je potrebné ho preformulovať.

Komisia sa totiž domnieva, že vnútroštátny súd už konštatoval existenciu fakultatívneho dôvodu odmietnutia výkonu stanoveného v článku 7 ods. 2 písm. g) rámcového rozhodnutia 2005/214 bez toho, aby splnil povinnosť poradiť sa vopred s príslušným orgánom štátu pôvodu, stanovenú v článku 7 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú. Odôvodnením návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba, ktorá je vnútorne spätá s efektívnym riešením určitého sporu (pozri rozsudky z 1. decembra 1965, Schwarze, 16/65 , EU:C:1965:117 , s. 1094; z 18. októbra 1990, Dzodzi, C‑297/88 a C‑197/89 , EU:C:1990:360 , bod 33 , ako aj z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18 , EU:C:2020:234 , bod 44 ).

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd svojou prvou otázkou žiada o spresnenia týkajúce sa predmetu a rozsahu povinnosti poradiť sa s príslušným orgánom štátu pôvodu stanovenej v článku 7 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2005/214, aby mohol po tejto porade rozhodnúť o prípadnom uplatnení dôvodu odmietnutia uznania a výkonu uvedeného v článku 7 ods. 2 písm. g) tohto rámcového rozhodnutia.

Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd ešte nerozhodol o uplatnení tohto fakultatívneho dôvodu odmietnutia výkonu a že predtým, ako zaujme stanovisko, má v úmysle pristúpiť k povinnej porade s príslušným orgánom štátu pôvodu. Z toho vyplýva, že prvá otázka nemá hypotetickú povahu.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania je teda prípustný.

O prvej otázke

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6, ako aj článok 7 ods. 2 písm. g) a článok 7 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2005/214 majú vykladať v tom zmysle, že v rámci povinnosti poradiť sa pred rozhodnutím o neuznaní a nevykonaní rozhodnutia ukladajúceho peňažnú sankciu je príslušný orgán vykonávajúceho štátu povinný v prípade pochybností o skutočnom poučení dotknutej osoby o práve podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým sa jej ukladá táto sankcia, a o lehote na jeho podanie, overiť s príslušným orgánom štátu pôvodu, či je ešte možné podať takýto opravný prostriedok.

Na úvod treba pripomenúť, ako to vyplýva predovšetkým z článkov 1 a 6, ako aj z odôvodnení 1 a 2 rámcového rozhodnutia 2005/214, že jeho cieľom je vytvoriť účinný cezhraničný mechanizmus vzájomného uznávania a výkonu konečných rozhodnutí, ktorými sa ukladajú peňažné sankcie fyzickej alebo právnickej osobe v dôsledku spáchania niektorého z trestných činov či priestupkov vymenovaných v jeho článku 5 (rozsudok zo 14. novembra 2013, Baláž, C‑60/12 , EU:C:2013:733 , bod 27 ).

Keďže zásada vzájomného uznávania, ktorá je základom štruktúry rámcového rozhodnutia 2005/214, podľa jeho článku 6 znamená, že členské štáty sú v zásade povinné uznať rozhodnutie ukladajúce peňažnú sankciu, ktoré bolo zaslané v súlade s článkom 4 tohto rámcového rozhodnutia, bez toho, aby boli požadované akékoľvek ďalšie náležitosti, a bezodkladne prijať všetky potrebné opatrenia na jeho výkon, musia sa dôvody odmietnutia uznania alebo výkonu takéhoto rozhodnutia vykladať reštriktívne [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. novembra 2013, Baláž, C‑60/12 , EU:C:2013:733 , bod 29 , a zo 6. októbra 2021, LU (Vymáhanie pokút za porušenia pravidiel cestnej premávky), C‑136/20 , EU:C:2021:804 , bod 38 ].

Článok 7 ods. 1 a 2 rámcového rozhodnutia 2005/214 vymenúva dôvody odmietnutia uznania a výkonu rozhodnutí, na ktoré sa vzťahuje toto rámcové rozhodnutie.

Konkrétne článok 7 ods. 2 písm. g) uvedeného rámcového rozhodnutia stanovuje, že príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie o uložení peňažnej sankcie, ak sa zistí, že podľa osvedčenia uvedeného v článku 4 tohto rámcového rozhodnutia dotknutá osoba v prípade písomného konania nebola v súlade s právom štátu pôvodu osobne alebo prostredníctvom zástupcu oprávneného podľa vnútroštátneho práva poučená o svojom práve podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým sa jej ukladá peňažná sankcia a o lehote na jeho podanie

Normotvorca Únie tým, že odkázal na právnu úpravu členských štátov, ponechal týmto členským štátom právomoc, aby rozhodli o spôsobe, ako poučiť dotknutú osobu o jej práve podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým sa je ukladá peňažná sankcia, o lehote na jeho podanie, ako aj o okamihu, keď táto lehota začína plynúť, pokiaľ je oznámenie skutočne vykonané a pokiaľ sú dodržanie práva na účinnú súdnu ochranu a výkon práva na obhajobu zaručené [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2019, Centraal Justitieel Incassobureau (Uznávanie a výkon peňažných sankcií), C‑671/18 , EU:C:2019:1054 , bod 35 ].

Treba navyše uviesť, že v súlade s článkom 3 rámcového rozhodnutia 2005/214 sa toto rámcové rozhodnutie nedotýka povinnosti dodržiavať základné práva a základné právne zásady zakotvené v článku 6 ZEÚ, a preto článok 20 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia tiež stanovuje, že príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže v prípade porušenia základných práv alebo základných právnych zásad stanovených v článku 6 ZEÚ odmietnuť uznanie a výkon rozhodnutia ukladajúceho peňažnú sankciu [rozsudok z 5. decembra 2019, Centraal Justitieel Incassobureau (Uznávanie a výkon peňažných sankcií), C‑671/18 , EU:C:2019:1054 , bod 37 ]

V tejto súvislosti zásada účinnej súdnej ochrany práv osôb podliehajúcich súdnej právomoci vyplývajúcich z práva Únie, na ktorú sa odvoláva článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie vychádzajúcu z ústavných tradícií spoločných členským štátom, ktorá bola zakotvená v článkoch 6 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a ktorá je v súčasnosti potvrdená v článku 47 Charty základných práv [rozsudky z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16 , EU:C:2018:117 , bod 35 , ako aj z 5. decembra 2019, Centraal Justitieel Incassobureau (Uznanie a výkon peňažných sankcií), C‑671/18 , EU:C:2019:1054 , bod 38 ].

Súdny dvor pritom rozhodol, že dodržanie práva na účinnú súdnu ochranu vyžaduje, aby každé rozhodnutie ukladajúce peňažnú sankciu bolo skutočne a účinne doručené dotknutej osobe, to znamená, aby jej bolo oznámené za podmienok, ktoré jej umožnia presne sa oboznámiť s dôvodmi, na ktorých je založené, akú sú opravné prostriedky v zmysle článku 1 písm. a) bodu iii) rámcového rozhodnutia 2005/214 a lehota na ich uplatnenie, aby mohla účinne brániť svoje práva a s plnou znalosťou veci sa rozhodnúť, či je potrebné napadnúť takéto rozhodnutie pred súdom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Prokuratura Rejonowa Łódź‑Bałuty, C‑338/20 , EU:C:2021:805 , bod 34 a citovanú judikatúru).

Prináleží preto príslušnému orgánu vykonávajúceho štátu, aby pred uznaním a výkonom rozhodnutia ukladajúceho peňažnú sankciu overil, či došlo k skutočnému a účinnému doručeniu, ako je opísané v predchádzajúcom bode.

V súlade so zásadou vzájomného uznávania, ktorá, ako bolo pripomenuté v bode 30 tohto rozsudku, je základom štruktúry rámcového rozhodnutia 2005/214, sa toto overenie zakladá na informáciách obsiahnutých v osvedčení stanovenom v článku 4 rámcového rozhodnutia 2005/214.

Ako však v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 50 a 52 svojich návrhov, ak toto osvedčenie obsahuje protichodné údaje, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o doručení rozhodnutia, o ktorého uznanie a výkon sa žiada, príslušný orgán vykonávajúceho štátu sa musí pred uplatnením dôvodu neuznania a nevykonania uvedeného v článku 7 ods. 2 písm. g) tohto rámcového rozhodnutia poradiť v súlade s článkom 7 ods. 3 uvedeného rámcového rozhodnutia s príslušným orgánom štátu pôvodu. V rámci tejto porady sa prvý z týchto orgánov musí snažiť získať informácie umožňujúce odstrániť neistotu, pokiaľ ide o to, či dotknutá osoba bola v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou štátu pôvodu skutočne poučená o svojom práve podať opravný prostriedok a o lehote na jeho podanie.

Okrem toho, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 56 svojich návrhov, lehota na podanie opravného prostriedku môže podľa právnej úpravy štátu pôvodu začať plynúť až odo dňa, keď bolo rozhodnutie o uložení peňažnej sankcie skutočne oznámené dotknutej osobe a keď bola táto osoba bola poučená o svojom práve podať opravný prostriedok a o lehote na jeho podanie. V takomto prípade môže neposkytnutie informácií zo strany dotknutej osoby spochybniť konečnú povahu tohto rozhodnutia.

Uznanie a výkon takéhoto rozhodnutia v štáte výkonu však závisia od existencie tejto konečnej povahy. V kontexte rámcového rozhodnutia 2005/214 totiž článok 1 písm. a) tohto rámcového rozhodnutia definuje „rozhodnutie“ ako „konečné rozhodnutie, ktoré vyžaduje, aby fyzická alebo právnická osoba zaplatila peňažnú sankciu“. Skutočnosť, že toto ustanovenie odkazuje na „konečnú“ povahu dotknutého rozhodnutia, zdôrazňuje osobitnú dôležitosť priznanú nenapadnuteľnosti dotknutého rozhodnutia (pozri analogicky rozsudok z 25. januára 2017, van Vemde, C‑582/15 , EU:C:2017:37 , bod 27 ). Tieto skutočnosti potvrdzujú výklad povinnosti poradiť sa uvedenej v bode 39 tohto rozsudku.

Vzhľadom na uvedené dôvody treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 6, ako aj článok 7 ods. 2 písm. g) a článok 7 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2005/214 sa majú vykladať v tom zmysle, že v rámci povinnosti poradiť sa pred rozhodnutím o neuznaní a nevykonaní rozhodnutia ukladajúceho peňažnú sankciu je príslušný orgán vykonávajúceho štátu povinný v prípade pochybností o skutočnom poučení dotknutej osoby o práve podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým sa jej ukladá táto sankcia, a o lehote na jeho podanie, overiť s príslušným orgánom štátu pôvodu, či je ešte možné podať takýto opravný prostriedok.

O druhej a tretej otázke

Svojou druhou a treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6, ako aj článok 7 ods. 2 písm. g) a článok 7 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2005/214 majú vykladať v tom zmysle, že ak z porady s príslušným orgánom štátu pôvodu vyplýva, že dotknutá osoba nebola poučená o práve podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým jej bola uložená peňažná sankcia, ani o lehote na podanie tohto opravného prostriedku a takýto opravný prostriedok ešte možno podať, príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže na jednej strane zaslať tieto informácie dotknutej osobe a na druhej strane prerušiť konanie o uznaní a výkone, ktoré sa pred ním začalo, až do rozhodnutia o tomto opravnom prostriedku alebo do uplynutia lehoty na jeho podanie.

Pokiaľ ide v prvom rade o zaslanie informácií dotknutej osobe, treba konštatovať, že žiadne ustanovenie rámcového rozhodnutia 2005/214 presne neurčuje orgán, ktorý má právomoc zabezpečiť takéto zaslanie. Naopak, na jednej strane z článku 7 ods. 2 písm. g) tohto rámcového rozhodnutia vyplýva, že dotknutá osoba musí byť poučená o svojom práve podať opravný prostriedok a o lehote na jeho podanie v súlade s právom štátu pôvodu.

Na druhej strane treba uviesť, že rámcové rozhodnutie 2005/214 v článku 6 stanovuje, že príslušné orgány vykonávajúceho štátu uznajú rozhodnutie, ktoré bolo zaslané v súlade s článkom 4 tohto rámcového rozhodnutia, a bezodkladne prijmú všetky potrebné opatrenia na jeho výkon. V tejto súvislosti článok 9 ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia stanovuje, že konanie o uznaní a výkone sa spravuje právnym poriadkom vykonávajúceho štátu rovnakým spôsobom ako peňažná sankcia uvedeného štátu a že iba orgány tohto štátu sú príslušné rozhodovať o postupoch vykonania a určovať všetky s tým súvisiace opatrenia, vrátane dôvodov pre ukončenie vykonania.

Z týchto ustanovení vyplýva, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 69 svojich návrhov, že treba rozlišovať medzi fázou ukladania peňažnej sankcie a fázou uznania a výkonu tejto sankcie. Zatiaľ čo orgány štátu pôvodu sú príslušné pre prvú z týchto fáz, orgány vykonávajúceho štátu sú príslušné pre druhú fázu.

Oznámenie rozhodnutia o peňažnej sankcii dotknutej osobe a poučenie tejto osoby o jej práve podať opravný prostriedok, ako aj o lehote na jeho podanie, ktoré sú súčasťou fázy ukladania peňažnej sankcie, sú povinnosťou príslušného orgánu pôvodu. Z toho vyplýva, že orgán vykonávajúceho štátu nemá na základe rámcového rozhodnutia 2005/214 žiadnu právomoc poučiť dotknutú osobu o práve podať opravný prostriedok a o lehote na jeho podanie.

Pokiaľ ide v druhom rade o možnosť prerušiť konanie o uznaní a výkone rozhodnutia ukladajúceho peňažnú sankciu, rámcové rozhodnutie 2005/214 nepriznáva príslušnému orgánu vykonávajúceho štátu takúto možnosť.

Naopak, ako vyplýva z odpovede na prvú prejudiciálnu otázku, ak z porady uskutočnenej na základe článku 7 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia vyplynie, že dotknutá osoba môže ešte podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým jej bola uložená peňažná sankcia, konanie o uznaní a výkone nemôže pokračovať, keďže nebolo prijaté konečné rozhodnutie v zmysle článku 1 písm. a) uvedeného rámcového rozhodnutia.

V takom prípade možno začať nové konanie o uznaní a výkone len vtedy, ak rozhodnutie ukladajúce peňažnú sankciu nadobudne konečnú povahu. Prináleží teda príslušnému orgánu štátu pôvodu, aby v prípade, že chce dosiahnuť vykonanie tohto rozhodnutia v členskom štáte, zaslal nové osvedčenie podľa článku 4 rámcového rozhodnutia 2005/214 po tom, ako dotknutá osoba prípadne podá opravný prostriedok a o tomto opravnom prostriedku sa rozhodne alebo lehota na jeho podanie uplynie.

Tento výklad potvrdzuje článok 12 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia, ktorý ukladá príslušnému orgánu štátu pôvodu povinnosť bezodkladne informovať príslušný orgán vykonávajúceho štátu o každom rozhodnutí alebo opatrení, v ktorého dôsledku prestáva byť rozhodnutie vykonateľné alebo je stiahnuté z vykonávajúceho štátu z akéhokoľvek iného dôvodu. Podľa odseku 2 tohto článku, ktorý je formulovaný v prítomnom čase oznamovacieho spôsobu, vykonávajúci štát nemá inú možnosť, než ukončiť vykonanie rozhodnutia ihneď po tom, ako ho príslušný orgán štátu pôvodu informuje o tomto rozhodnutí alebo opatrení.

Z toho vyplýva, že príslušný orgán vykonávajúceho štátu nemôže prerušiť konanie o uznaní a výkone rozhodnutia o uložení peňažnej sankcie až do rozhodnutia o opravnom prostriedku, ktorý môže dotknutá osoba podať proti tomuto rozhodnutiu, alebo do uplynutia lehoty stanovenej na podanie tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na druhú a tretiu otázku odpovedať tak, že článok 6, ako aj článok 7 ods. 2 písm. g) a článok 7 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2005/214 sa majú vykladať v tom zmysle, že ak z porady s príslušným orgánom štátu pôvodu vyplýva, že dotknutá osoba nebola poučená o práve podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým jej bola uložená peňažná sankcia, ani o lehote na jeho podanie a ak takýto opravný prostriedok ešte možno podať, príslušný orgán vykonávajúceho štátu nemôže sám zaslať tieto informácie dotknutej osobe ani prerušiť konanie o uznaní a výkone, ktoré sa pred ním začalo, do rozhodnutia o tomto opravnom prostriedku alebo do uplynutia lehoty na jeho podanie. Tento orgán je naopak povinný toto konanie ukončiť.

O trovách

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 6, ako aj článok 7 ods. 2 písm. g) a článok 7 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009,

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

v rámci povinnosti poradiť sa pred rozhodnutím o neuznaní a nevykonaní rozhodnutia ukladajúceho peňažnú sankciu je príslušný orgán vykonávajúceho štátu povinný v prípade pochybností o skutočnom poučení dotknutej osoby o práve podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým sa jej ukladá táto sankcia, a o lehote na jeho podanie, overiť s príslušným orgánom štátu pôvodu, či je ešte možné podať takýto opravný prostriedok.

Článok 6, ako aj článok 7 ods. 2 písm. g) a článok 7 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2005/214, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299,

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

ak z porady s príslušným orgánom štátu pôvodu vyplýva, že dotknutá osoba nebola poučená o práve podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým jej bola uložená peňažná sankcia, ani o lehote na jeho podanie a ak takýto opravný prostriedok ešte možno podať, príslušný orgán vykonávajúceho štátu nemôže sám zaslať tieto informácie dotknutej osobe ani prerušiť konanie o uznaní a výkone, ktoré sa pred ním začalo, do rozhodnutia o tomto opravnom prostriedku alebo do uplynutia lehoty na jeho podanie. Tento orgán je naopak povinný toto konanie ukončiť.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: bulharčina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.