C-458/24

62024CJ0458

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 5. marca 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Azylová politika – Nariadenie (EÚ) č. 604/2013 – Článok 3 ods. 2 – Článok 29 – Odovzdanie žiadateľa o azyl do členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Odklad prevzatia a prijatia späť žiadateľov o azyl zo strany zodpovedného členského štátu – Smernica (EÚ) 2013/32 – Článok 33 – Neprípustné žiadosti“

Vo veci C‑458/24 [Daraa] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Verwaltungsgericht Sigmaringen (Správny súd Sigmaringen, Nemecko) zo 7. mája 2024 a doručený Súdnemu dvoru 27. júna 2024, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: G. Chiapponi, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 18. júna 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

DO, v zastúpení: M. Weidmann, Rechtsanwalt,

–

talianska vláda, v zastúpení: W. Ferrante a S. Fiorentino, splnomocnení zástupcovia,

–

rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch, J. Schmoll a M. Kopetzki, splnomocnení zástupcovia,

–

fínska vláda, v zastúpení: H. Leppo, splnomocnená zástupkyňa,

–

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi DO, sýrskym štátnym príslušníkom, a Bundesrepublik Deutschland (Spolková republika Nemecko) vo veci rozhodnutia Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, Nemecko) (ďalej len „spolkový úrad“), ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o azyl a nariadené jeho vyhostenie do Talianska.

Právny rámec

Právo Únie

Nariadenie Dublin III

3

Článok 3 tohto nariadenia, nazvaný „Prístup k postupu posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1. Členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.

2. Keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná.

Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie [ďalej len ‚Charta‘], členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.

Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu.“

za podmienok stanovených v článkoch 21, 22 a 29 prevziať žiadateľa, ktorý podal žiadosť v inom členskom štáte;

b)

za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 prijať späť žiadateľa, ktorého žiadosť je v procese posudzovania a ktorý podal žiadosť v inom členskom štáte alebo ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt.“

7

Kapitola VI tohto nariadenia sa týka postupov na prevzatie a prijatie späť žiadateľov a obsahuje články 20 až 33 uvedeného nariadenia.

8

„Keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať alebo prijať späť žiadateľa alebo inú osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d), žiadajúci členský štát oznámi dotknutej osobe rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu a v príslušných prípadoch aj rozhodnutie neposudzovať jej žiadosť o medzinárodnú ochranu. …“

10

Článok 27 tohto nariadenia, nazvaný „Opravné prostriedky“, v odsekoch 1 a 4 stanovuje:

„1. Žiadateľ alebo iná osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde.

…

4. Členské štáty môžu stanoviť, že príslušné orgány môžu bez návrhu rozhodnúť, že výkon rozhodnutia o odovzdaní sa odloží do prijatia rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní.“

12

Článok 8 nariadenia Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003, ktoré ustanovuj[e] podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov ( Ú. v. EÚ L 222, 2003, s. 3 ; Mim. vyd. 19/006, s. 200), zmeneného vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) č. 118/2014 z 30. januára 2014 ( Ú. v. EÚ L 39, 2014, s. 1 ) (ďalej len „nariadenie č. 1560/2003“), nazvaný „Spolupráca pri prevozoch [odovzdaniach – neoficiálny preklad ]“, v odseku 1 stanovuje:

„Je povinnosťou zodpovedného členského štátu umožniť uskutočnenie prevozu [odovzdania – neoficiálny preklad ] žiadateľa o azyl čo najskôr, a zabezpečiť, aby […] mu v jeho ceste nebránili žiadne prekážky. …“

13

Podľa článku 9 nariadenia č. 1560/2003 s názvom „Odložené a oneskorené prevozy [odovzdania – neoficiálny preklad ]“:

„1. Zodpovedný členský štát je bezodkladne informovaný o každom odložení [odovzdania – neoficiálny preklad ], či už kvôli odvolaniu, alebo opätovnému preskúmaniu s odkladným účinkom, alebo zo zdravotných dôvodov, napr. kvôli zlému zdravotnému stavu žiadateľa o azyl, kvôli nemožnosti dopravy, alebo preto, že žiadateľ o azyl zmenil svoj pôvodný postoj k prevozu [odovzdaniu – neoficiálny preklad ].

„1. Okrem prípadov, v ktorých sa žiadosť neposudzuje v súlade s [nariadením Dublin III], od členských štátov sa nevyžaduje, aby posudzovali, či žiadateľ spĺňa požiadavky na priznanie medzinárodnej ochrany podľa smernice [Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9 )], v prípade, že sa žiadosť považuje za neprípustnú podľa tohto článku.

2. Členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, iba ak:

a)

iný členský štát poskytol medzinárodnú ochranu;

b)

krajina, ktorá nie je členským štátom, sa považuje za prvú krajinu azylu pre žiadateľa podľa článku 35;

Nemecké právo

15

Smernica 2013/32 bola do nemeckého práva prebratá prostredníctvom Asylgesetz (zákon o azyle) v znení uverejnenom 2. septembra 2008 (BGB1. 2008 I, s. 1798; ďalej len „AsylG“).

16

Ustanovenie § 29 ods. 1 AsylG, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, stanovuje:

„Žiadosť o azyl je neprípustná, ak:

…“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

17

DO, sýrsky štátny príslušník, pricestoval do Nemecka 18. apríla 2023 a 26. apríla 2023 tam podal žiadosť o azyl.

18

Na základe informácií obsiahnutých v databáze Eurodac bola však Talianska republika určená ako členský štát zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti.

22

Predkladajúci vnútroštátny súd poznamenáva, že z dvoch obežníkov zaslaných talianskou jednotkou Dublin všetkým jednotkám Dublin 5. a 7. decembra 2022 vyplýva, že Talianska republika dočasne a s výhradou výnimiek neprevezme ďalších žiadateľov o medzinárodnú ochranu do Talianska v súlade s nariadením Dublin III. V tejto súvislosti odmieta akékoľvek prevzatie žiadateľov, ktoré jej prináleží podľa tohto nariadenia.

23

V prvom rade treba teda určiť, či sa z dôvodu tohto odmietnutia Spolková republika Nemecko stala zodpovedným členským štátom podľa článku 3 ods. 2 druhého a tretieho pododseku uvedeného nariadenia. V prípade kladnej odpovede by bolo rozhodnutie spolkového úradu protiprávne.

24

V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny súd súhlasí s tým, že toto ustanovenie sa vzhľadom na svoje znenie uplatňuje len vtedy, ak v zodpovednom členskom štáte existujú systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov, na základe ktorých hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty. Odmietnutie členského štátu prevziať žiadateľov však nepredstavuje takéto chyby.

27

V treťom a poslednom rade sa uvedený súd pýta na skutkové podmienky, ktoré ho môžu viesť k záveru, že členský štát vo všeobecnosti odmieta prevziať osoby, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie o odovzdaní, a pýta sa, či takéto odmietnutie môže porušiť subjektívne práva týchto osôb.

28

Za týchto okolností Verwaltungsgericht Sigmaringen (Správny súd Sigmaringen) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 3 ods. 2 [nariadenia Dublin III] alebo toto nariadenie ako také vykladať v tom zmysle, že členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu musí pokračovať vo svojom posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III uvedeného nariadenia a sám sa stane zodpovedným aj v prípade, ak členský štát, ktorý je zodpovedný podľa týchto kritérií, nie je ochotný prevziať osoby, voči ktorým bolo vydané rozhodnutie o odovzdaní podľa tohto nariadenia?

5.

Porušuje odmietnutie zodpovedného členského štátu prevziať osoby, voči ktorým bolo vydané rozhodnutie o návrate podľa [nariadenia Dublin III], samo osebe a nezávisle od rizika, ktoré z neho vyplýva v zmysle článku 4 Charty, subjektívne práva dotknutej osoby? Stanovuje článok 27 ods. 1 tohto nariadenia účinný opravný prostriedok aj v prípade tohto porušenia subjektívnych práv?“

Konanie na Súdnom dvore

29

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 9. septembra 2024 bola žiadosť predkladajúcemu vnútroštátneho súdu o prejednanie týchto vecí v skrátenom súdnom konaní podľa článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora zamietnutá.

O prejudiciálnych otázkach

Po prvé treba pripomenúť, že článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia Dublin III stanovuje, že žiadateľa o medzinárodnú ochranu nemožno odovzdať do členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že bude vystavený riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty z dôvodu systémových chýb v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov v tomto členskom štáte. V takom prípade sa v súlade s článkom 3 ods. 2 druhým a tretím pododsekom tohto nariadenia členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu, stáva členským štátom zodpovedným za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ak po posúdení kritérií stanovených v kapitole III uvedeného nariadenia zistí, že žiadateľa nemožno odovzdať do členského štátu určeného na základe týchto kritérií alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola žiadosť podaná (rozsudok z 19. decembra 2024, Tudmur, C‑185/24 a C‑189/24 , EU:C:2024:1036 , bod 34 a citovaná judikatúra).

32

Zo samotného znenia článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia Dublin III vyplýva, že uplatnenie tohto ustanovenia podlieha splneniu dvoch kumulatívnych podmienok. Iba „systémové chyby“, „na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 [Charty]“, znemožňujú odovzdanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu do zodpovedného členského štátu a vyžadujú si ďalšie posúdenie kritérií stanovených v kapitole III uvedeného nariadenia na účely určenia zodpovedného členského štátu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. februára 2024, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vzájomná dôvera v prípade odovzdania), C‑392/22 , EU:C:2024:195 , body 57 a 58 , ako aj z 19. decembra 2024, Tudmur, C‑185/24 a C‑189/24 , EU:C:2024:1036 , bod 35 ].

36

Z uvedeného vyplýva, že v prípade neexistencie akejkoľvek inej skutočnosti preukazujúcej existenciu systémových chýb vedúcich k takémuto riziku sa treba domnievať, že v situácii, keď členský štát určený za zodpovedný podľa kritérií stanovených v kapitole III nariadenia Dublin III jednostranne odložil prevzatie a prijatie späť žiadateľov o medzinárodnú ochranu, nie sú splnené kumulatívne podmienky uplatnenia článku 3 ods. 2 druhého pododseku tohto nariadenia. V takom prípade teda členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu, nesmie pokračovať v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III uvedeného nariadenia na základe tohto ustanovenia ani sa sám stať zodpovedným členským štátom podľa článku 3 ods. 2 tretieho pododseku tohto nariadenia.

37

Takýto výklad potvrdzujú ciele nariadenia Dublin III, ktorého hlavným zámerom je stanoviť jasnú a uplatniteľnú metódu určovania zodpovedného členského štátu a zabraňovať sekundárnym pohybom žiadateľov o azyl medzi členskými štátmi [rozsudky z 30. novembra 2023, Ministero dell’Interno a i. (Spoločný informačný materiál – Nepriame vyhostenie), C‑228/21, C‑254/21, C‑297/21, C‑315/21 a C‑328/21 , EU:C:2023:934 , bod 141 , ako aj z 19. decembra 2024, Tudmur, C‑185/24 a C‑189/24 , EU:C:2024:1036 , bod 41 ].

38

40

Po druhé vzhľadom na to, že sa predkladajúci vnútroštátny súd obáva, že v takej situácii, akou je situácia uvedená v bode 36 tohto rozsudku, bude dotknutému žiadateľovi o medzinárodnú ochranu neoprávnene bránené v prístupe ku konaniu o medzinárodnej ochrane a že v konečnom dôsledku žiadny členský štát nepreskúma jeho žiadosť, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva. Na tento účel môže Súdny dvor vziať do úvahy aj ustanovenia práva Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd v znení svojej otázky neodvolával (pozri rozsudky z 20. marca 1986, Tissier, 35/85 , EU:C:1986:143 , bod 9 , ako aj z 1. augusta 2025, Alace a Canpelli, C‑758/24 a C‑759/24 , EU:C:2025:591 , bod 44 ).

41

Skutočnosť, že predkladajúci vnútroštátny súd vo svojich otázkach formálne odkázal na určité konkrétne ustanovenia práva Únie, totiž nebráni tomu, aby Súdny dvor tomuto súdu poskytol všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie vo veci samej, pričom zo všetkých informácií poskytnutých daným vnútroštátnym súdom, najmä z odôvodnenia rozhodnutia uvedeného súdu, abstrahoval tie prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad vzhľadom na predmet sporu (pozri rozsudky z 29. novembra 1978, Redmond, 83/78 , EU:C:1978:214 , bod 26 , ako aj z 1. augusta 2025, Alace a Canpelli, C‑758/24 a C‑759/24 , EU:C:2025:591 , bod 45 ).

42

Vzhľadom na túto judikatúru treba na účely poskytnutia úplnej odpovede predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu pristúpiť aj k výkladu článku 29 nariadenia Dublin III, ku ktorému účastníci konania a iné subjekty oprávnené podľa článku 23 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie predložili svoje vyjadrenia na pojednávaní pred Súdnym dvorom.

46

Okrem toho, ako v podstate zdôraznil generálny advokát v bodoch 51 a 52 svojich návrhov, článok 29 ods. 2 nariadenia Dublin III je formulovaný široko a neobsahuje žiadne obmedzenie prenesenia zodpovednosti na konkrétne prípady. Naopak, podľa tohto ustanovenia k tomuto preneseniu zodpovednosti dochádza automaticky, „ak sa odovzdanie [žiadateľa o medzinárodnú ochranu] neuskutoční v lehote šiestich mesiacov“. Vzhľadom na znenie tohto ustanovenia sa teda uvedené prenesenie zodpovednosti uskutočňuje nezávisle od dôvodov, pre ktoré k preneseniu nedôjde, a na otázku, či to, že k preneseniu nedošlo, možno pripísať žiadajúcemu členskému štátu, zodpovednému členskému štátu alebo dotknutej osobe.

47

Z uvedeného vyplýva, že k rovnakému preneseniu zodpovednosti dochádza aj vtedy, ak odovzdanie dotknutej osoby nemohlo byť ukončené v lehote na odovzdanie stanovenej v článku 29 ods. 1 nariadenia Dublin III z dôvodu jednostranného odkladu prevzatia a prijatia späť žiadateľov o medzinárodnú ochranu členským štátom určeným za zodpovedný podľa kritérií stanovených v kapitole III tohto nariadenia.

48

V druhom rade je tento doslovný výklad podporený kontextom, do ktorého patrí článok 29 ods. 2 nariadenia Dublin III, ako aj cieľmi tohto nariadenia.

52

Súdny dvor z týchto dôvodov rozhodol, že lehota na odovzdanie stanovená v článku 29 ods. 1 nariadenia Dublin III sa má uplatniť v situáciách, keď odovzdanie dotknutej osoby nebolo možné [rozsudok z 12. januára 2023, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Lehota na odovzdanie – Znásobené žiadosti), C‑323/21 až C‑325/21 , EU:C:2023:4 , bod 70 a citovaná judikatúra], a to aj z dôvodu okolností, ktoré nemožno pripísať žiadajúcemu členskému štátu, ako je zdravotný stav tejto osoby (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2017, C. K. a i., C‑578/16 PPU , EU:C:2017:127 , bod 89 ), alebo ochorenie COVID‑19 [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Bundesrepublik Deutschland (Správny odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní), C‑245/21 a C‑248/21 , EU:C:2022:709 , bod 71 ].

53

Pokiaľ ide po druhé o ciele, ktoré sleduje nariadenie Dublin III, treba pripomenúť, že z odôvodnení 4 a 5 tohto nariadenia vyplýva, že cieľom tohto nariadenia je zaviesť jasnú a uplatniteľnú metódu, založenú na objektívnych a spravodlivých kritériách tak pre členské štáty, ako aj pre dotknuté osoby, na rýchle určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, aby sa zaručil efektívny prístup k postupom udeľovania takejto ochrany a aby nebolo ohrozené rýchle vybavovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu [rozsudok z 22. septembra 2022, Bundesrepublik Deutschland (Správny odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní), C‑245/21 a C‑248/21 , EU:C:2022:709 , bod 56 a citovaná judikatúra].

54

Na dosiahnutie tohto cieľa rýchlosti normotvorca Únie ohraničil postupy na prevzatie a prijatie späť vykonávané podľa nariadenia Dublin III súborom záväzných lehôt určených na zabezpečenie toho, aby sa tieto postupy vykonávali bez zbytočného odkladu [rozsudok z 22. septembra 2022, Bundesrepublik Deutschland (Správny odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní), C‑245/21 a C‑248/21 , EU:C:2022:709 , bod 57 a citovaná judikatúra].

57

Samotné prenesenie zodpovednosti za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu v prípade nevykonania odovzdania žiadateľa v stanovenej lehote na odovzdanie prispieva k rýchlemu určeniu zodpovedného členského štátu a zaručuje účinný prístup žiadateľa ku konaniu o azyle.

58

V tejto súvislosti je pravda, že článok 29 ods. 2 nariadenia Dublin III, ako sa vykladá v tomto rozsudku, v skutočnosti umožňuje členskému štátu, ktorý bol pôvodne určený za zodpovedný na základe kritérií stanovených v kapitole III nariadenia Dublin III, vyhnúť sa po uplynutí lehoty na odovzdanie a len na základe jednostranného odkladu konania o prevzatí a prijatí späť žiadateľov o medzinárodnú ochranu zodpovednostiam, ktoré mu vyplývajú z tohto nariadenia, a zmeniť tak rozdelenie zodpovednosti medzi členské štáty vyplývajúce z uvedeného nariadenia.

59

Na jednej strane však treba zdôrazniť, že aj v prípade takéhoto jednostranného odkladu prináleží, ako vyplýva z bodu 49 tohto rozsudku, žiadajúcim a zodpovedným členským štátom, aby sa dohodli a spolupracovali s cieľom dosiahnuť odovzdanie pred uplynutím lehoty na odovzdanie stanovenej v článku 29 ods. 1 nariadenia Dublin III. Okrem toho, ako zdôraznil generálny advokát v bode 70 svojich návrhov, členský štát určený za zodpovedný podľa kritérií stanovených v kapitole III tohto nariadenia zostáva počas lehoty na odovzdanie v plnej miere a úplne zodpovedný, v dôsledku čoho počas tejto lehoty je zachovaný systém kritérií na určenie zodpovednosti zavedený uvedeným nariadením.

63

Prostriedok nápravy proti prípadnému porušeniu nariadenia Dublin III členským štátom, ktorý bol pôvodne určený za zodpovedný na základe kritérií stanovených v kapitole III tohto nariadenia, ako je porušenie označené predkladajúcim vnútroštátnym súdom v rámci sporu vo veci samej, by tak spočíval v možnosti Európskej komisie, ako aj ktoréhokoľvek iného členského štátu podať žalobu o nesplnenie povinnosti proti tomuto členskému štátu na základe článkov 258 a 259 ZFEÚ (pozri analogicky rozsudky z 19. decembra 2019, Deutsche Umwelthilfe, C‑752/18 , EU:C:2019:1114 , bod 53 , a z 21. decembra 2021, Randstad Italia, C‑497/20 , EU:C:2021:1037 , bod 79 ).

64

Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o spor vo veci samej, Spolková republika Nemecko sa v prípade nevykonania rozhodnutia o odovzdaní prípadne stane členským štátom zodpovedným za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu DO až po uplynutí lehoty na odovzdanie.

65

V tejto súvislosti treba na účely poskytnutia užitočnej a úplnej odpovede predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu ešte dodať, že článok 29 ods. 1 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ bol odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní priznaný, ako je to vo veci samej, v súlade s článkom 27 ods. 4 tohto nariadenia, lehota na odovzdanie začína plynúť od konečného rozhodnutia o tomto odvolaní, v dôsledku čoho k vykonaniu rozhodnutia o odovzdaní musí dôjsť najneskôr v lehote šiestich mesiacov od konečného rozhodnutia o uvedenom odvolaní [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Bundesrepublik Deutschland (Správny odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní), C‑245/21 a C‑248/21 , EU:C:2022:709 , bod 49 ].

O tretej otázke

67

Svojou treťou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 33 ods. 1 smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že umožňuje zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že zodpovedný členský štát nie je ochotný prevziať alebo prijať späť žiadateľa o medzinárodnú ochranu.

68

Podľa článku 33 ods. 1 smernice 2013/32 sa od členských štátov nevyžaduje, okrem prípadov, v ktorých sa žiadosť o medzinárodnú ochranu neposudzuje v súlade s nariadením Dublin III, aby posudzovali, či žiadateľ spĺňa požiadavky na priznanie takejto ochrany podľa smernice 2011/95 v prípade, že sa žiadosť považuje podľa tohto článku za neprípustnú. V tejto súvislosti ods. 2 uvedeného článku taxatívne vymenúva situácie, v ktorých členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú [rozsudky z 19. marca 2019, Ibrahim a i., C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17 , EU:C:2019:219 , bod 76 , ako aj z 1. augusta 2022, Bundesrepublik Deutschland (Dieťa utečencov narodené mimo hostiteľského štátu), C‑720/20 , EU:C:2022:603 , bod 48 ].

69

V prípade, že sa však členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu, rozhodne neposudzovať žiadosť o medzinárodnú ochranu z dôvodu, ktorý nie je uvedený v článku 33 ods. 2 smernice 2013/32, že za posúdenie tejto žiadosti je zodpovedný iný členský štát a tento iný členský štát prijal dožiadanie o prevzatie alebo prijatie späť žiadateľa, normotvorca Únie dospel k záveru, že zamietnutie takejto žiadosti musí byť zabezpečené nie rozhodnutím o neprípustnosti podľa tohto ustanovenia, ale prostredníctvom rozhodnutia o odovzdaní a neposúdení podľa článku 26 nariadenia Dublin III (pozri analogicky uznesenie z 5. apríla 2017, Ahmed, C‑36/17 , EU:C:2017:273 , body 39 a 41 , ako aj rozsudok z 19. marca 2019, Ibrahim a i., C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17 , EU:C:2019:219 , bod 79 ).

73

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 33 ods. 1 smernice 2013/32 treba vykladať v tom zmysle, že neumožňuje zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že zodpovedný členský štát nie je ochotný prevziať alebo prijať späť žiadateľa o medzinárodnú ochranu.

O štvrtej a piatej otázke

74

Vzhľadom na odpoveď poskytnutú na prvú a druhú otázku nie je potrebné odpovedať na štvrtú a piatu otázku.

sa má vykladať v tom zmysle, že:

členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu nie je povinný pokračovať vo svojom posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III tohto nariadenia ani sa nestáva zodpovedným členským štátom, ak členský štát, ktorý bol pôvodne určený za zodpovedný podľa týchto kritérií, jednostranne odložil prevzatie a prijatie späť osôb, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie o odovzdaní podľa uvedeného nariadenia, ak v tomto poslednom uvedenom členskom štáte neexistujú systémové chyby, na základe ktorých hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie.

2.

Článok 29 ods. 2 nariadenia č. 604/2013

sa má vykladať v tom zmysle, že:

ak odovzdanie týchto osôb nemožno vykonať v lehote na odovzdanie stanovenej v článku 29 ods. 1 tohto nariadenia, zodpovednosť za posúdenie žiadostí o medzinárodnú ochranu sa automaticky prenáša na žiadajúci členský štát, a to aj vtedy, ak je nevykonanie odovzdania dôsledkom odkladu prevzatia a prijatia späť uvedených osôb, o ktorom jednostranne rozhodol členský štát, ktorý bol pôvodne určený za zodpovedný podľa kritérií stanovených v kapitole III uvedeného nariadenia.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.