C-477/24

Minister for Justice

proti

I.T.,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen (spravodajca), sudcovia I. Ziemele, A. Kumin, S. Gervasoni a M. Bošnjak,

generálny advokát: R. Norkus,

Írsko, v zastúpení: M. Browne, Chief State Solicitor, a S. Finnegan, A. Joyce a R. O’Donnell, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci D. Conlan Smyth, SC, a S. J. Hillery, BL,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a N. Scheffel, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: E. Montaguti a J. Tomkin, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní z 25. septembra 2025,

Právny rámec

Právo Únie

Charta

3

Článok 47 Charty s názvom „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“ stanovuje:

„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

5

Článok 7 tejto smernice, nazvaný „Právo pobytu na viac ako tri mesiace“, stanovuje:

„1. Všetci občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak:

a)

sú pracovníci alebo samostatne zárobkovo činné osoby v hostiteľskom členskom štáte; alebo

…

je riadne zaregistrovaná ako nedobrovoľne nezamestnaná osoba po tom, čo sa jej ukončila pracovná zmluva na dobu určitú kratšiu ako jeden rok, alebo po tom, čo sa stala nedobrovoľne nezamestnaná počas prvých dvanástich mesiacov a zaevidovala sa ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade práce. V takomto prípade sa štatút pracovníka zachová aspoň šesť mesiacov;

d)

daná osoba nastúpila na odborné vzdelávanie. Pokiaľ nie je nedobrovoľne nezamestnaná, zachovanie štatútu pracovníka je podmienené vzdelávaním, ktoré súvisí s predchádzajúcim zamestnaním.“

6

Článok 10 uvedenej smernice, nazvaný „Vydanie pobytových preukazov“, stanovuje:

„1. Právo pobytu rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, sa dokazuje vydaním dokladu nazvaného ,Pobytový preukaz rodinného príslušníka občana Únie‘ nie neskôr ako šesť mesiacov od dátumu predloženia žiadosti. Potvrdenie o požiadaní o pobytový preukaz sa vydáva okamžite.

registračné potvrdenie alebo, v prípade neexistencie registračného systému, akýkoľvek dôkaz pobytu v hostiteľskom členskom štáte občana Únie, ktorého sprevádzajú, alebo ku ktorému sa pripájajú;

d)

v prípadoch spadajúcich pod [písm.] c) a d) článku 2 [bodu] 2 dokumentačné dôkazy, že uvedené podmienky sú splnené;

e)

v prípadoch spadajúcich pod článok 3 ods. 2 písm. a) doklad vydaný príslušným úradom v krajine pôvodu alebo krajine, odkiaľ prichádzajú, potvrdzujúci, že sú osobami závislými od občana Únie, alebo sú členmi domácnosti občana Únie, alebo dôkaz o existencii vážnych zdravotných dôvodov, ktoré prísne vyžadujú osobnú starostlivosť rodinného príslušníka občanom Únie;

f)

…

Pred získaním práva trvalého pobytu právo pobytu daných osôb naďalej podlieha požiadavke, že musia byť schopné dokázať, že sú pracovníkmi alebo samostatne zárobkovo činnými osobami, alebo že majú dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a že majú komplexné krytie nemocenského poistenia v hostiteľskom členskom štáte, alebo že sú príslušníkmi rodiny, už založenej v hostiteľskom členskom štáte, osoby spĺňajúcej tieto požiadavky. ‚Dostatočné zdroje‘ sú definované v článku 8 ods. 4.

Takíto rodinní príslušníci si zachovajú svoje právo pobytu výlučne na osobnom základe.“

8

Článok 14 ods. 2 a 4 smernice 2004/38, nazvaný „Zachovanie práva pobytu“, stanovuje:

„2. Občania Únie a ich rodinní príslušníci majú právo pobytu určené v článkoch 7, 12 a 13, pokiaľ spĺňajú podmienky v nich stanovené.

občania Únie vstúpili na územie hostiteľského členského štátu, aby hľadali zamestnanie. V tomto prípade občania Únie a ich rodinní príslušníci nesmú byť vyhostení, pokiaľ občania Únie sú schopní predložiť dôkaz, že si sústavne hľadajú zamestnanie a že majú skutočnú šancu zamestnať sa.“

Írske právo

9

Právnu úpravu, ktorou sa preberá smernica 2004/38 do írskeho práva, tvorí European Communities (Free Movement of Persons) Regulations 2015 [nariadenie Európskych spoločenstiev (o voľnom pohybe osôb) z roku 2015] (ďalej len „nariadenie z roku 2015“).

10

Právo pobytu v Írsku je upravené v článku 6 nariadenia z roku 2015, ktorého článok 6 ods. 3 písm. a) stanovuje:

12

Článok 6 ods. 3 písm. c) nariadenia z roku 2015 v podstate stanovuje, že ak osoba, na ktorú sa vzťahuje článok 6 ods. 3 písm. a) bod i) tohto nariadenia, prestala vykonávať svoje zamestnanie alebo samostatnú zárobkovú činnosť, toto ustanovenie sa na ňu naďalej vzťahuje, najmä ak je táto osoba i) riadne zaregistrovaná ako nedobrovoľne nezamestnaná osoba po tom, čo bola zamestnaná viac ako jeden rok, a zaevidovala sa ako žiadateľka o zamestnanie na ministerstve práce a sociálnej ochrany, alebo ii) je riadne zaregistrovaná ako nedobrovoľne nezamestnaná osoba po tom, čo sa jej skončila pracovná zmluva na dobu určitú kratšiu ako jeden rok, alebo po tom, ako sa v prvom roku stala nedobrovoľne nezamestnanou a zaevidovala sa ako žiadateľka o zamestnanie na ministerstve práce a sociálnej ochrany.

13

Článok 10 ods. 2 nariadenia z roku 2015, nazvaný „Zachovanie práva pobytu rodinných príslušníkov v prípade rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva“ stanovuje:

„a)

S výhradou písmena b), ak bolo manželstvo alebo registrované partnerstvo občana Únie zrušené alebo anulované a v čase ich zrušenia alebo anulovania mal tento občan právo pobytu v tuzemsku podľa tohto nariadenia, môže si rodinný príslušník, ktorý nie je štátnym príslušníkom členského štátu, zachovať právo pobytu v tuzemsku na individuálnom a osobnom základe.

Žiadateľ prišiel do Írska v októbri 2002 so študentským vízom. V júli 2009 sa v Írsku oženil s občiankou Únie, ktorá nie je štátnou príslušníčkou tohto členského štátu, a následne viackrát požiadal o pobytový preukaz na základe smernice 2004/38 a nariadenia z roku 2015 z dôvodu, že bol manželom občianky Únie. Prvé dve z týchto žiadostí boli zamietnuté z dôvodu, že v čase ich preskúmania už jeho manželka nebola zamestnaná zamestnávateľom uvedeným v uvedených žiadostiach. Tretej žiadosti o pobytový preukaz podanej v marci 2013 bolo vyhovené a žiadateľovi bol v dôsledku toho vydaný pobytový preukaz na obdobie piatich rokov platný do septembra 2018.

15

Rozvodové konanie bolo začaté v členskom štáte pôvodu občianky Únie v júni 2014 a manželstvo bolo v tomto štáte rozvedené v júli 2014. Ku dňu rozvodu manželstvo trvalo päť rokov. Žiadateľovi nebol po rozvode manželstva zrušený pobytový preukaz. Žiadateľ pokračoval v práci a jeho bývalá manželka, ktorá sa naďalej zdržiavala v Írsku, poberala podľa informácií, ktoré poskytlo Department of Employment Affairs and Social Protection (Ministerstvo práce a sociálnej ochrany, Írsko) (ďalej len „DEASP“), príspevok pre uchádzača o zamestnanie ( jobseeker’s allowance ) a prídavky na dieťa ( child benefit ).

16

V auguste 2018 žiadateľ podal žiadosť o zachovanie svojho práva pobytu na osobnom základe. Táto žiadosť bola založená na článku 10 ods. 2 nariadenia z roku 2015, ktorý stanovuje zachovanie odvodeného práva pobytu v prípade rozvodu za určitých okolností, ak manželstvo trvalo tri alebo viac rokov a pár strávil v Írsku aspoň jeden rok. K tejto žiadosti bol priložený určitý počet dokumentov, vrátane viacerých výplatných pások bývalej manželky žiadateľa, týkajúcich sa prerušovaných období od roku 2011 do roku 2013, ako aj jej daňových priznaní za roky 2010 a 2012.

19

Táto žiadosť o preskúmanie bola zamietnutá novým rozhodnutím ministra vydaným v novembri 2021. Na podporu tohto rozhodnutia sa minister konštatoval, že bývalá manželka v čase začatia rozvodového konania nevykonávala práva, ktoré jej priznáva Zmluva o FEÚ, keďže jej situácii nedobrovoľnej nezamestnanosti v tom čase nepredchádzalo obdobie dvanástich mesiacov zamestnania. V uvedenom rozhodnutí minister najmä po prvé uviedol, že bývalá manželka vykonávala od roku 2009 do roku 2013 viacero zamestnaní, keď boli podané žiadosti o získanie práva pobytu, po druhé, že táto osoba poberala príspevok pre uchádzača o zamestnanie od septembra 2013 do septembra 2017, po tretie, že spis neobsahuje žiadnu informáciu týkajúcu sa okolností, ktoré viedli bývalú manželku žiadateľa k tomu, aby odišla zo svojho predchádzajúceho zamestnania, či už išlo o dobrovoľný alebo nedobrovoľný odchod, po štvrté, že nič v spise nenaznačuje, že táto osoba bola zamestnaná viac ako jeden rok, alebo že bola zamestnaná na základe zmluvy na dobu určitú kratšiu ako jeden rok pred tým, ako sa zaevidovala na DEASP, pričom informácie DEASP založené v spise uvádzali len to, že bola zamestnaná tridsaťsedem týždňov v roku 2013 a dva týždne v roku 2014, čo bolo menej ako obdobie jedného roka stanovené v nariadení z roku 2015. Uvedené rozhodnutie okrem toho spresnilo, že „aj keď sa nespochybňuje, že občianka Únie v roku 2014 poberala dávky, minister nie je viazaný žiadnym rozhodnutím [DEASP] a pokračovanie vyplácania sociálnych dávok občianke Únie nie je rozhodujúce vo veci práv vyplývajúcich zo Zmlúv Únie, o ktorých minister rozhoduje“.

23

Za týchto podmienok Court of Appeal (Odvolací súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.

a)

Predpokladá alebo vyžaduje výraz „jeden rok“ uvedený v článku 7 ods. 3 písm. b) [smernice 2004/38/ES], aby išlo o jedno nepretržité obdobie?

b)

pred prijatím rozhodnutia o zachovaní práva pobytu/pobytového preukazu podľa článku 14 smernice 2004/38 v spojení s článkom 13 a/alebo článkom 7 ods. 3 uvedenej smernice a/alebo

b)

keď sa žiadateľ snaží napadnúť takéto rozhodnutie prostredníctvom súdneho preskúmania?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

24

27

Pokiaľ ide v prvom rade o znenie článku 7 ods. 3 písm. b) smernice 2004/38, treba poznamenať, že podľa jeho obvyklého významu v bežnom jazyku sa výraz „jeden rok“ vzťahuje na obdobie dvanástich mesiacov, ktoré sa nevyhnutne nezhoduje s kalendárnym rokom a ktoré je založené na dĺžke obehu Zeme okolo Slnka. Ani zo znenia tohto ustanovenia, ani zo znenia iných ustanovení smernice 2004/38 však nevyplýva, že by toto obdobie „jedného roka“ malo nevyhnutne zahŕňať dvanásť po sebe nasledujúcich mesiacov alebo že by malo byť nepretržité.

28

Ako uviedol generálny advokát v bode 27 svojich návrhov, keďže znenie smernice 2004/38 neobsahuje ďalšie spresnenia týkajúce sa toho, čo treba rozumieť pod výrazom „viac ako jeden rok“, treba v druhom rade vykonať kontextuálny výklad uvedeného výrazu.

29

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora článok 7 ods. 3 smernice 2004/38 zaručuje, že každý občan Únie, ktorý dočasne nevykonáva žiadnu činnosť, si zachová svoj štatút pracovníka a v dôsledku toho svoje právo pobytu v hostiteľskom členskom štáte, pričom súčasne stanovuje odstupňovanie podmienok zachovania tohto práva, ktoré závisí na jednej strane od príčiny jeho nečinnosti, v prejednávanej veci od práceneschopnosti z dôvodu choroby alebo úrazu, nedobrovoľnej nezamestnanosti alebo odbornej prípravy, a na druhej strane od počiatočného obdobia jeho činnosti v hostiteľskom členskom štáte, t. j. podľa toho, či je toto obdobie dlhšie alebo kratšie ako jeden rok (rozsudok z 11. apríla 2019, Tarola, C‑483/17 , EU:C:2019:309 , bod 43 ).

33

Tento odkaz na „prvých dvanásť mesiacov“ pritom svedčí v prospech výkladu článku 7 ods. 3 smernice 2004/38, podľa ktorého doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, ktoré sú v ňom uvedené, musia byť jedinými a nepretržitými obdobiami činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, takže obdobie „viac ako jeden rok“ uvedené v písmene b) tohto ustanovenia nemôže pozostávať z viacerých kratších období činnosti, ktoré sú kumulované počas viacerých rokov.

34

Treba dodať, že tento výklad je tiež v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej sa druhý prípad uvedený v článku 7 ods. 3 písm. c) smernice 2004/38 vzťahuje na všetky situácie, v ktorých bol pracovník z dôvodov nezávislých od jeho vôle nútený ukončiť svoju činnosť v hostiteľskom členskom štáte „pred uplynutím jedného roka“, bez ohľadu na druh vykonávanej činnosti a typ pracovnej zmluvy uzavretej na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. apríla 2019, Tarola, C‑483/17 , EU:C:2019:309 , bod 48 ). Tento výraz „pred uplynutím jedného roka“ totiž nevyhnutne odkazuje na nepretržité obdobie dvanástich po sebe nasledujúcich mesiacov.

35

Pokiaľ ide v treťom rade o ciele sledované smernicou 2004/38, treba na jednej strane pripomenúť, že hlavným cieľom sledovaným touto smernicou je posilniť právo na voľný pohyb a pobyt všetkých občanov Únie, a na druhej strane, že cieľom, ktorý osobitne sleduje jej článok 7 ods. 3, je zabezpečiť prostredníctvom zachovania štatútu pracovníka právo pobytu osôb, ktoré prestali vykonávať svoju profesijnú činnosť pre nedostatok práce v dôsledku okolností nezávislých od ich vôle (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. apríla 2019, Tarola, C‑483/17 , EU:C:2019:309 , bod 49 citovanú judikatúru).

39

Treba preto dospieť k záveru, že výraz „viac ako jeden rok“ uvedený v článku 7 ods. 3 písm. b) smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na jediné a nepretržité obdobie činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba dlhšie ako jeden rok.

40

Okrem toho tento výklad nebráni osobám, v prípade ktorých došlo k nedobrovoľnému prerušeniu ich činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v hostiteľskom členskom štáte pred uplynutím počiatočného obdobia jedného roka, aby mohli požívať ochranu vyplývajúcu zo zachovania ich štatútu pracovníka, pretože v prípade, že sa na nich nemôžu vzťahovať ustanovenia článku 7 ods. 3 písm. b) smernice 2004/38, môžu sa na tieto osoby, ak sa nachádzajú v jednej zo situácií uvedených v bode 34 tohto rozsudku, vzťahovať ustanovenia článku 7 ods. 3 písm. c) tejto smernice.

41

V tejto súvislosti treba dodať, že Súdny dvor už rozhodol, že kritérium uvedené najmä v článku 7 ods. 3 písm. c) smernice 2004/38, ktoré umožňuje dotknutým osobám jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti, môže vďaka tomu zaručiť vysokú úroveň právnej istoty a transparentnosti v rámci poskytovania základných sociálnych dávok, pričom je aj v súlade so zásadou proporcionality (rozsudok z 15. septembra 2015, Alimanovic, C‑67/14 , EU:C:2015:597 , bod 61 ).

Na úvod treba uviesť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že otázky predkladajúceho vnútroštátneho súdu sa obmedzujú na to, či skutočnosť, že takýto občan Únie poberá dávku v nezamestnanosti od príslušného vnútroštátneho orgánu, postačuje na to, aby bola nedobrovoľná nezamestnanosť považovaná za „riadne zaregistrovanú“ v zmysle uvedeného ustanovenia, a netýkajú sa ďalších dvoch kumulatívnych podmienok stanovených týmto ustanovením, a to jednak, že tento občan bol zamestnaný viac ako jeden rok a jednak bol zaevidovaný ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade práce.

45

47

Naopak, z odôvodnení, ako aj ustanovení smernice 2004/38 je zjavné, že jej cieľom nie je harmonizovať poskytovanie dávok v nezamestnanosti, podmienky, za ktorých sa tieto dávky poskytujú, ani kritériá, na základe ktorých sa konštatuje, že nezamestnanosť občana Únie je nedobrovoľná. V takejto situácii pritom treba overiť, či dotknutá vnútroštátna právna úprava nie je v rozpore s cieľmi smernice 2004/38 alebo či nezbavuje jej ustanovenia ich potrebného účinku.

48

V prejednávanej veci bez ohľadu na skutočnosť, ako uviedol generálny advokát v bodoch 52 a 53 svojich návrhov, že návrh na začatie prejudiciálneho konania neumožňuje presne zistiť, podľa akých kritérií vnútroštátny orgán príslušný na priznanie dávok v nezamestnanosti, o ktoré ide vo veci samej, a to príspevku pre uchádzača o zamestnanie, tento príspevok priznáva, stačí konštatovať, že Írsko vo svojich pripomienkach uviedlo, podobne ako minister pred High Court (Vyšší súd), že v súlade s uplatniteľnými vnútroštátnymi ustanoveniami nie je DEASP, ktoré je príslušným vnútroštátnym orgánom na priznanie tohto príspevku pre uchádzača o zamestnanie, povinné skúmať dôvody, pre ktoré nezamestnaná osoba opustila svoje zamestnanie, a nie je teda ani povinné skúmať, či táto nezamestnanosť je alebo nie „nedobrovoľná“.

49

Naopak, ak by vnútroštátny súd po ukončení overení, ktoré mu prislúcha vykonať, musel konštatovať, že vnútroštátny orgán príslušný na priznanie príspevku pre uchádzača o zamestnanie podmieňuje jeho priznanie tým, že tieto osoby sú „nedobrovoľne nezamestnané“ v zmysle článku 7 ods. 3 smernice 2004/38, teda že k ukončeniu činnosti dotknutých osôb ako zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby došlo z dôvodov – alebo v dôsledku okolností – nezávislých od ich vôle (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. apríla 2019, Tarola, C‑483/17 , EU:C:2019:309 , body 46 až 49 a citovanú judikatúru), a že tento orgán skutočne overuje, či sú tieto dôvody alebo okolnosti nezávislé od vôle uvedených osôb, vnútroštátny orgán príslušný na vydávanie pobytových preukazov by mal zohľadniť rozhodnutie o priznaní príspevku pre uchádzača o zamestnanie ako dôkaz, ktorý má preukázať, že dotknutá osoba je „riadne zaregistrovaná“ ako nedobrovoľne nezamestnaná v zmysle tohto ustanovenia.

51

Keďže predkladajúci vnútroštátny súd neposkytol presnejšie informácie o tom, či v súlade s relevantnými vnútroštátnymi ustanoveniami je vnútroštátny orgán príslušný na vydávanie pobytových preukazov povinný náležite zohľadniť rozhodnutie o priznaní príspevku pre uchádzača o zamestnanie ako dôkaz o tom, že dotknutá osoba je „riadne zaregistrovaná“ ako nedobrovoľne nezamestnaná, prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, ktorý má jediný právomoc vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo, aby overil, či uplatnenie týchto vnútroštátnych ustanovení dodržuje zásady ekvivalencie a efektivity práva Únie, a teda nie je v rozpore s cieľom smernice 2004/38 ani s potrebným účinkom jej ustanovení.

Svojou treťou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2004/38 v spojení so všeobecnou zásadou riadnej správy vecí verejných vykladať v tom zmysle, že z nej vyplýva, že vnútroštátny orgán príslušný na vydávanie pobytových preukazov je povinný poskytnúť svoj spis žiadateľovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, prípadne vo vhodne upravenej forme, a to buď pred prijatím rozhodnutia o zachovaní jeho práva pobytu alebo pobytového preukazu podľa článku 14 tejto smernice, v spojení s jej článkami 7 a 13, alebo až v štádiu súdneho preskúmania tohto rozhodnutia, ak dokumenty v predmetnom spise, z ktorých príslušný vnútroštátny orgán vychádzal pri zamietnutí vydania pobytového preukazu a o ktorých poskytnutie tento štátny príslušník požiadal, obsahujú informácie týkajúce sa najmä dôb zamestnania jeho bývalej manželky, ktorá je občiankou Únie, a táto bývalá manželka po tom, čo ju o to tento štátny príslušník požiadal, mu odmietla poskytnúť tieto informácie.

54

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že smernica 2004/38, najmä jej článok 7 týkajúci sa práva pobytu na viac ako tri mesiace, jej článok 10 týkajúci sa vydania pobytových preukazov, jej článok 13 týkajúci sa zachovania práva pobytu rodinných príslušníkov v prípade rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva a jej článok 14 týkajúci sa zachovania práva pobytu, v podstate stanovuje, že žiadateľom prináleží predložiť podklady potrebné na preukázanie toho, že spĺňajú podmienky na získanie práv priznaných týmito článkami, a nestanovuje výslovnú povinnosť vnútroštátnych orgánov poskytnúť žiadateľom informácie, ktoré tieto orgány už majú k dispozícii a ktoré by žiadatelia mohli potrebovať na preukázanie, že spĺňajú uvedené podmienky.

58

Naproti tomu právo na riadnu správu vecí verejných, zakotvené v článku 41 Charty, odráža všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá sa má uplatňovať na členské štáty pri uplatňovaní tohto práva (pozri rozsudok z 13. júla 2023, Azienda Ospedale‑Università di Padova, C‑765/21 , EU:C:2023:566 , bod 43 a citovanú judikatúru).

59

Na jednej strane treba dodať, že právo na prístup k spisu je najmä nevyhnutnou súčasťou účinného výkonu práva na obhajobu (rozsudok z 13. septembra 2018, UBS Europe a i., C‑358/16 , EU:C:2018:715 , bod 61 , ako aj citovaná judikatúra) a že pri prijímaní opatrení patriacich do pôsobnosti práva Únie majú správne orgány členských štátov povinnosť dodržiavať právo na obhajobu osôb, ktorým sú určené rozhodnutia, ktoré citeľným spôsobom ovplyvňujú ich záujmy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. novembra 2014, Mukarubega, C‑166/13 , EU:C:2014:2336 , bod 50 a citovanú judikatúru).

60

Na druhej strane v rámci súdneho konania dodržiavanie práva na obhajobu zaručeného v článku 47 Charty znamená, že žalobcovi sa umožní prístup nielen k dôvodom rozhodnutia, ktoré bolo vo vzťahu k nemu prijaté, ale aj ku všetkým skutočnostiam v spise, z ktorých správny orgán vychádzal, aby sa k týmto skutočnostiam mohol účinne vyjadriť [rozsudok z 25. apríla 2024, NW a PQ (Utajované skutočnosti), C‑420/22 a C‑528/22 , EU:C:2024:344 , bod 92 , ako aj citovaná judikatúra].

64

Je pravda, že v prejednávanej veci sa predmetné údaje, ktoré sa už nachádzajú v spise žiadateľa, priamo netýkajú žiadateľa, ale týkajú sa jeho bývalej manželky, takže by mohlo dôjsť k porušeniu ochrany dôvernosti, ktorá sa spája s takýmito údajmi.

65

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry, že základné práva nie sú absolútnymi právami, ale môžu obsahovať obmedzenia pod podmienkou, že skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré predmetné opatrenie sleduje, a z hľadiska sledovaného cieľa nie sú neprimeraným a neadekvátnym zásahom do samotnej podstaty takto zaručených práv (rozsudok z 13. septembra 2018, UBS Europe a i., C‑358/16 , EU:C:2018:715 , bod 62 , ako aj citovaná judikatúra).

66

Takéto obmedzenia môžu totiž mať za cieľ ochranu požiadaviek zachovania dôvernosti alebo služobného tajomstva, ktoré môžu byť v dôsledku prístupu k niektorým informáciám a niektorým dokumentom porušené (pozri rozsudok z 13. septembra 2018, UBS Europe a i., C‑358/16 , EU:C:2018:715 , bod 63 a citovanú judikatúru).

70

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že smernica 2004/38 v spojení so všeobecnou zásadou riadnej správy vecí verejných a právom na účinný súdny prostriedok nápravy zakotveným v článku 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že z nej vyplýva, že vnútroštátny orgán príslušný na vydávanie pobytových preukazov je povinný poskytnúť žiadateľovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, alebo jeho zástupcovi, jeho spis, prípadne vo vhodne upravenej forme, pred prijatím rozhodnutia o zachovaní jeho práva pobytu alebo o vydaní pobytového preukazu na základe článku 14 tejto smernice v spojení s jej článkami 7 a 13, ak dokumenty v predmetnom spise, z ktorých príslušný vnútroštátny orgán vychádzal pri zamietnutí vydania pobytového preukazu a o ktorých poskytnutie tento štátny príslušník požiadal, obsahujú informácie týkajúce sa najmä dôb zamestnania jeho bývalej manželky, ktorá je občiankou Únie, a táto bývalá manželka po tom, čo ju o to tento štátny príslušník požiadal, mu odmietla poskytnúť tieto informácie.

O trovách

71

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

sa má vykladať v tom zmysle, že:

skutočnosť, že občan Únie, ktorý sa zdržiava na území iného členského štátu, než ktorého je štátnym príslušníkom, poberá dávku v nezamestnanosti od tohto členského štátu, nemôže byť ako taká uznaná orgánom uvedeného členského štátu príslušným na vydávanie pobytových preukazov ako dostatočný dôkaz o tom, že táto osoba je „riadne zaregistrovaná“ ako nedobrovoľne nezamestnaná v zmysle tohto ustanovenia.

3.

Smernica 2004/38 v spojení so všeobecnou zásadou riadnej správy vecí verejných a právom na účinný súdny prostriedok nápravy zakotveným v článku 47 Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že:

z nej vyplýva, že vnútroštátny orgán príslušný na vydávanie pobytových preukazov je povinný poskytnúť žiadateľovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, alebo jeho zástupcovi, jeho spis, prípadne vo vhodne upravenej forme, pred prijatím rozhodnutia o zachovaní jeho práva pobytu alebo o vydaní pobytového preukazu na základe článku 14 tejto smernice v spojení s jej článkami 7 a 13, ak dokumenty v predmetnom spise, z ktorých príslušný vnútroštátny orgán vychádzal pri zamietnutí vydania pobytového preukazu a o ktorých poskytnutie tento štátny príslušník požiadal, obsahujú informácie týkajúce sa najmä dôb zamestnania jeho bývalej manželky, ktorá je občiankou Únie, a táto bývalá manželka po tom, čo ju o to tento štátny príslušník požiadal, mu odmietla poskytnúť tieto informácie.