C-481/24

62024CJ0481

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 18. decembra 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2011/7/EÚ – Boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách – Článok 3 ods. 1 a článok 3 ods. 3 písm. a) – Úroky v prípade oneskorených platieb – Článok 6 ods. 1 a 2 – Náhrada nákladov na vymáhanie – Podmienky – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca započítanie vzájomných pohľadávok prostredníctvom vyhlásenia, ktoré má retroaktívny účinok – Súčasný zánik pohľadávok vo výške najnižšej z nich – Vplyv na záujmy a odškodnenie“

Vo veci C‑481/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Rejonowy dla m.st. Warszawy w Warszawie (Okresný súd hlavného mesta Varšava, Poľsko) z 26. júna 2024 a doručený Súdnemu dvoru 10. júla 2024, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: M. Siekierzyńska, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 14. mája 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

C. sp. z o.o., v zastúpení: P. Wróblewska, adwokat,

–

holandská vláda, v zastúpení: K. Bulterman a C. S. Schillemans, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: D. Milanowska a M. Owsiany‑Hornung, splnomocnené zástupkyne,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 1. augusta 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

3

Odôvodnenia 3 a 12 smernice 2011/7 stanovujú:

„(3)

Mnoho platieb v obchodných transakciách medzi hospodárskymi subjektmi alebo medzi hospodárskymi subjektmi a orgánmi verejnej moci sa uskutočňuje neskôr, než ako sa dohodlo v zmluve alebo stanovilo vo všeobecných obchodných podmienkach. … Takéto oneskorené platby negatívne ovplyvňujú likviditu a komplikujú finančné hospodárenie podnikov. Takisto ovplyvňujú konkurencieschopnosť a ziskovosť podnikov v prípade, keď veriteľ z dôvodu oneskorenej platby musí získať finančné prostriedky z externých zdrojov. …

…

(12)

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

1.

‚obchodné transakcie‘ sú transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu;

…

4.

‚oneskorená platba‘ je platba, ktorá neprebehne v rámci zmluvnej alebo zákonnej lehoty splatnosti a pri ktorej sú splnené podmienky stanovené v článku 3 ods. 1…;

6

Článok 3 smernice 2011/7 stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby v obchodných transakciách medzi podnikmi mal veriteľ bez potreby upozornenia nárok na úrok z omeškania, ak sú splnené tieto podmienky:

a)

veriteľ splnil svoje zmluvné a zákonné povinnosti a

b)

5. Členské štáty zabezpečia, aby lehota splatnosti stanovená v zmluve nepresahovala 60 kalendárnych dní, pokiaľ nie je v zmluve výslovne dojednané inak, a za predpokladu, že to nie je značne nevýhodné pre veriteľa …“

7

Podľa článku 6 ods. 1 a 2 tejto smernice:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným v rámci obchodných transakcií v súlade s článkom 3…, bol veriteľ oprávnený získať od dlžníka minimálne paušálnu sumu vo výške 40 [eur].

2. Členské štáty zabezpečia, aby paušálna suma uvedená v odseku 1 bola splatná bez potreby upozornenia a bola náhradou za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie.“

Poľské právo

Článok 499 Občianskeho zákonníka stanovuje:

„Započítanie sa uskutoční vyhlásením druhej strane. Vyhlásenie má retroaktívny účinok od okamihu, keď sa započítanie stalo možným.“

Zákon o neprimeraných omeškaniach platieb

10

Článok 1 ustawy o przeciwdziałaniu nadmiernym opóźnieniom w transakcjach handlowych (zákon o boji proti neprimeraným omeškaniam platieb v obchodných transakciách) z 8. marca 2013 (Dz. U. z roku 2013, položka 403), ktorým poľské orgány prebrali smernicu 2011/7 do poľského právneho poriadku, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o neprimeraných omeškaniach“) znie takto:

„Tento zákon definuje osobitné práva veriteľa a povinnosti dlžníka, pokiaľ ide o lehoty splatnosti v obchodných transakciách, účinky nesplnenia týchto povinností a postup pri neprimeranom omeškaní peňažných plnení.“

b)

… úroky vo výške rovnajúcej sa referenčnej sadzbe Poľskej národnej banky zvýšenej o desať percentuálnych bodov;

…“

12

Článok 7 tohto zákona v odseku 1 uvádza:

„V obchodných transakciách, okrem transakcií, v ktorých je dlžníkom orgán verejnej moci, majú veritelia, ktorí sa zúčastnili na obchodných transakciách, právo na zákonné úroky z omeškania, ak sa strany nedohodli na vyššej úrokovej sadzbe, za obdobie odo dňa splatnosti peňažného plnenia do dňa platby, ak sú splnené obe tieto podmienky:

Podľa článku 10 ods. 1 tohto zákona:

„Veriteľovi od dňa vzniku nároku na úroky uvedené v článku 7 ods. 1… prislúcha nárok požadovať od dlžníka aj bez vyzvania náhradu nákladov na vymáhanie pohľadávky, ktorá predstavuje ekvivalent sumy:

(1)

40 eur, ak hodnota peňažného plnenia neprekračuje 5000 poľských zlotých [(PLN) (približne 1175 eur)];

(2)

70 eur, ak hodnota peňažného plnenia je vyššia než 5000 [PLN (približne 1175 eur)], ale nižšia než 50000 [PLN (približne 11750 eur)];

16

E. požadovala zaplatenie jednak sumy 26715,60 PLN (približne 6280 eur) ako sumy pohľadávok vyplývajúcich z týchto faktúr, zvýšenej podľa článku 7 ods. 1 zákona o neprimeraných omeškaniach platieb o úroky vypočítané z každej nezaplatenej sumy pohľadávky, v sadzbe stanovenej v článku 4 ods. 3 písm. b) tohto zákona, ako aj sumy 1997,29 PLN (približne 470 eur) ako náhrady nákladov na vymáhanie v súlade s článkom 10 tohto zákona z dôvodu omeškania platby každej tejto pohľadávky.

17

C. navrhla žalobu zamietnuť. Uvádza, že spoločnosti E. zaplatila sumu 1697,40 PLN (približne 400 eur) a aktom z 2. septembra 2022 predložila vyhlásenie o započítaní v zmysle článkov 498 a 499 Občianskeho zákonníka pre sumu vo výške 25018,20 PLN (približne 5880 eura). C. sa domnieva, že tým uhradila celkovú sumu 26715,60 PLN (približne 6280 eur), a jej dlh teda zanikol.

18

Toto vyhlásenie o započítaní bolo založené na nároku na náhradu škody, ktorý mala C. voči spoločnosti E. z dôvodu zničenia tovaru počas prepravy uskutočnenej spoločnosťou E., ktorý jej C. zverila. Lehota na upokojenie tejto pohľadávky, ako ju stanovila C. vo výzve z 15. februára 2022, uplynula 7. marca 2022.

22

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že toto ustanovenie zavádza právnu fikciu, podľa ktorej má vyhlásenie o započítaní retroaktívny účinok od okamihu, keď je započítanie možné, teda od okamihu, keď sa pohľadávka autora tohto priznania stala splatnou z dôvodu uplynutia lehoty na zaplatenie. Podľa názoru tohto súdu tento retroaktívny účinok započítania môže brániť v uplatnení článku 3 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a článku 6 ods. 1 a 2 smernice 2011/7.

23

Vnútroštátny súd predovšetkým po prvé uvádza, že uvedený retroaktívny účinok má za následok stratu nároku požadovať nielen úroky, ale aj náhradu nákladov na vymáhanie. Hoci sa tieto náklady môžu týkať viacerých pohľadávok, a teda môžu byť splatné viackrát, môžu zaniknúť prostredníctvom jednej vzájomnej pohľadávky, pri ktorej vznikne povinnosť zaplatiť náklady len raz. Taká situácia by mohla poškodiť jedného z veriteľov.

24

Po druhé tento súd uvádza, že pohľadávky, na ktoré sa vzťahuje smernica 2011/7, sa môžu vzhľadom na ich zmluvnú povahu úročiť vyššími úrokmi ako iné pohľadávky, akou je pohľadávka spoločnosti C. na náhradu škody, ktorej sa možno dovolávať na podporu vyhlásenia o započítaní.

„Majú sa článok 3 ods. 1, článok 3 ods. 3 písm. a) a článok 6 ods. 1 a 2 smernice [2011/7] vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že veriteľovi nevzniká nárok na zákonný úrok [z omeškania] a náhradu nákladov na vymáhanie, ak dlžník uspokojil svoj dlh voči veriteľovi po uplynutí lehoty splatnosti stanovenej v zmluve prostredníctvom započítania, ktoré má zo zákona retroaktívny účinok od okamihu, keď bolo toto započítanie možné?“

O prejudiciálnej otázke

28

Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa článok 3 ods. 1 a článok 3 ods. 3 písm. a), ako aj článok 6 ods. 1 a 2 smernice 2011/7 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že veriteľovi nevznikol nárok na zákonné úroky z omeškania a náhradu nákladov na vymáhanie, ak dlžník uhradil dlžnú sumu prostredníctvom vyhlásenia o započítaní, hoci bolo predložené po uplynutí lehoty splatnosti stanovenej v zmluve, a to z dôvodu retroaktívneho účinku, ktorý sa spája s takým vyhlásením od okamihu, keď sa toto započítanie stalo možným.

29

V súlade s ustálenou judikatúrou je na účely výkladu ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou [pozri rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82 , EU:C:1983:335 , bod 12 , a z 30. apríla 2025, Generalstaatsanwaltschaft Frankfurt am Main (Vývoz hotovosti do Ruska), C‑246/24 , EU:C:2025:295 , bod 18 , ako aj citovanú judikatúru].

33

Úroky z omeškania a nárok na minimálnu paušálnu sumu stanovenú v smernici 2011/7 sa stanú splatnými automaticky po uplynutí lehoty splatnosti stanovenej v článku 3 ods. 3 až 5 tejto smernice, pokiaľ sú splnené podmienky uvedené v odseku 1 tohto článku (rozsudok zo 4. mája 2023, ALD Automotive, C‑78/22 , EU:C:2023:379 , bod 25 a citovaná judikatúra).

34

Treba však konštatovať, že zo znenia ustanovení uvedených v bodoch 30 až 32 tohto rozsudku nevyplýva, že by upravovali podmienky, za ktorých môžu pohľadávky zodpovedajúce týmto úrokom a tejto paušálnej sume prípadne zaniknúť, najmä z dôvodu, ako vo veci samej, zániku hlavnej pohľadávky, z ktorej vyplývajú.

35

Tento doslovný výklad potvrdzuje aj kontext, do ktorého tieto ustanovenia patria. Je nesporné, že smernica 2011/7 stanovuje, že nárok veriteľa na tieto úroky a túto paušálnu sumu vzniká v dôsledku „oneskorenej platby“. Ako vyplýva z definície uvedenej v článku 2 bode 4 smernice 2011/7 v spojení s jej článkom 3 ods. 1, tento pojem je definovaný ako platba, ktorá neprebehne v rámci zmluvnej alebo zákonnej lehoty splatnosti, ak veriteľ splnil svoje zmluvné a zákonné povinnosti a veriteľ nedostal splatnú sumu včas, s výnimkou prípadu, keď dlžník nie je zodpovedný za omeškanie.

39

V tejto súvislosti z odôvodnenia 3 tejto smernice vyplýva, že oneskorené platby majú negatívny vplyv na likviditu podnikov, komplikujú ich finančné hospodárenie a ovplyvňujú ich konkurencieschopnosť a ziskovosť. Rovnako podľa odôvodnenia 12 tejto smernice môžu byť tieto omeškania finančne atraktívne pre dlžníkov, v dôsledku nedostatočne vysokých úrokov.

40

Súdny dvor tak usudzuje, že účelom tejto smernice je predovšetkým odradiť od oneskorených platieb a chrániť veriteľov pred takými oneskorenými platbami [pozri rozsudok z 1. decembra 2022, X (Dodávky zdravotníckeho vybavenia), C‑419/21 , EU:C:2022:948 , bod 26 ].

41

Z judikatúry však tiež vyplýva, že na účely dosiahnutia cieľa uvedeného v jej článku 1 ods. 1 smernica 2011/7 nevykonáva úplnú harmonizáciu všetkých pravidiel týkajúcich sa oneskorených platieb v obchodných transakciách [rozsudok z 20. októbra 2022, A (Nevymáhanie úrokov z omeškania), C‑406/21 , EU:C:2022:816 , body 51 a 52 a citovaná judikatúra].

45

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd v podstate domnieva, že retroaktívny účinok, ktorý sa podľa vnútroštátneho práva automaticky spája s vyhlásením o započítaní, by mohol byť nezlučiteľný s touto smernicou, ktorá ukladá priznať veriteľovi právo požadovať úroky z omeškania a náhradu nákladov na vymáhanie, ak k upokojeniu jeho pohľadávky došlo po uplynutí zmluvne stanovenej lehoty.

46

V tejto súvislosti vzhľadom na to, že recipročné pohľadávky nezanikajú v deň podania vyhlásenia o započítaní, ale skôr v deň, keď sa započítanie stalo možným podľa článku 499 Občianskeho zákonníka, tieto pohľadávky nemôžu zakladať žiadne právo na úroky z omeškania od dátumu ich zániku.

47

Okrem toho, keďže vyhlásenie o započítaní s retroaktívnym účinkom nevedie k strate nároku na tieto úroky, ale má za následok, že toto právo sa považuje za také, ktoré nikdy neexistovalo, nie je dôležité, že započítané pohľadávky mohli v prípade oneskorenej platby viesť k úrokom vypočítaným na základe rôznych sadzieb v závislosti od toho, či majú dotknuté pohľadávky zmluvnú alebo kompenzačnú povahu.

51

V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodov 14 a 18 tohto rozsudku, lehota na zaplatenie pohľadávky na náhradu škody, ako ju stanovila C. vo svojej výzve z 15. februára 2022, uplynula 7. marca 2022, zatiaľ čo desať pohľadávok spoločnosti E. voči spoločnosti C. vyplývalo z faktúr s lehotami splatnosti, ktoré uplynuli v období od februára do septembra 2022. Za takýchto okolností, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, však bola možnosť spoločnosti C. predložiť vyhlásenie o započítaní úplne predvídateľná, pokiaľ ide o pohľadávky spoločnosti E. po 7. marci 2022.

52

Ako v podstate uviedla holandská vláda, ciele smernice 2011/7 by naopak neboli dodržané, keby zanikla povinnosť zaplatiť prípadné úroky a náklady na vymáhanie vzniknuté predtým, než sa započítanie stalo podľa relevantných vnútroštátnych ustanovení možným, z dôvodu, že došlo k započítaniu.

53

V takom prípade musí mať veriteľ možnosť využiť práva stanovené touto smernicou, a teda získať úroky z omeškania z dlžnej istiny až do dňa, keď sa toto započítanie stane možným, ako aj náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré vznikli k tomuto dátumu.

Článok 3 ods. 1 a článok 3 ods. 3 písm. a), ako aj článok 6 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že veriteľovi nevznikol nárok na zákonné úroky z omeškania a náhradu nákladov na vymáhanie, ak dlžník uhradil veriteľovi dlžnú sumu prostredníctvom vyhlásenia o započítaní, hoci bolo predložené po uplynutí zmluvnej lehoty na zaplatenie, a to z dôvodu retroaktívneho účinku, ktorý sa spája s takým vyhlásením, od okamihu, keď sa toto započítanie stalo možným.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: poľština.