C-485/24

Locatrans Sàrl

proti

ES,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen, sudcovia I. Ziemele, A. Kumin (spravodajca), S. Gervasoni a M. Bošnjak,

generálny advokát: R. Norkus,

ES, v zastúpení: A. Lyon‑Caen, T. Lyon‑Caen a F. Thiriez, avocats,

–

francúzska vláda, v zastúpení: B. Dourthe a M. Guiresse, splnomocnené zástupkyne,

–

česká vláda, v zastúpení: A. Pagáčová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

2

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Locatrans Sàrl a ES týkajúceho sa rôznych nárokov na náhradu škody, ktoré si ES uplatnil voči spoločnosti Locatrans, svojmu bývalému zamestnávateľovi, po skončení pracovnej zmluvy.

Právny rámec

Rímsky dohovor

3

Článok 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru stanovuje:

právnym poriadkom štátu, v ktorom zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy, aj keď prechodne pracuje v inom štáte

alebo

b)

ak zamestnanec obvykle nevykonáva prácu v jednom štáte, právnym poriadkom štátu, v ktorom sa nachádza prevádzkareň, ktorá ho najala;

ak z celkových okolností nevyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom; v takom prípade sa zmluva spravuje právnym poriadkom tohto štátu.“

5

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) ( Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6 , ďalej len „nariadenie Rím I“) nahradilo Rímsky dohovor. Toto nariadenie sa uplatňuje na zmluvy uzavreté od 17. decembra 2009.

7

Článok 8 nariadenia Rím I s názvom „Individuálne pracovné zmluvy“ stanovuje:

„1. Individuálna pracovná zmluva sa spravuje právnym poriadkom zvoleným zmluvnými stranami v súlade s článkom 3. Takáto voľba práva však nesmie zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo podľa odsekov 2, 3 a 4 tohto článku rozhodným.

2. Pokiaľ si zmluvné strany nezvolili rozhodné právo pre individuálnu pracovnú zmluvu, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, v ktorej zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy, alebo ak tomu tak nie je, právnym poriadkom krajiny, z ktorej takúto prácu vykonáva. Za zmenu krajiny obvyklého miesta výkonu práce sa nepovažuje, ak zamestnanec dočasne pracuje v inej krajine.

3. Ak rozhodné právo nemožno určiť podľa odseku 2, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny miesta podnikania, prostredníctvom ktorého bol zamestnanec zamestnaný.

v zmluvných veciach pred súdom podľa miesta, kde bola alebo má byť splnená povinnosť, ktorá je základom žaloby; vo veciach individuálnych pracovných zmlúv je takým miestom miesto, kde pracovník obvykle vykonáva svoju prácu; ak pracovník obvykle nevykonáva prácu v jednom štáte, zamestnávateľ sa môže rovnako obrátiť na súd podľa miesta, kde sa nachádza prevádzkareň, ktorá pracovníka zamestnala.

…“

Nariadenie Brusel I

9

Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1 ; Mim. vyd. 19/004, s. 42, ďalej len „nariadenie Brusel I“) nahradilo Bruselský dohovor.

10

a)

na súdoch podľa miesta, kde zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu alebo na súdoch podľa miesta, kde naposledy prácu vykonával, alebo

b)

ak zamestnanec prácu nevykonáva alebo obyčajne nevykonával v jednej krajine, na súdoch podľa miesta, kde sa nachádza alebo nachádzala prevádzka, ktorá zamestnanca najala.“

Nariadenie Brusel Ia

11

14

Listom z 31. marca 2014 Locatrans oznámila ES, že na základe analýzy jeho zamestnaneckej činnosti za predchádzajúcich osemnásť mesiacov zistila, že podstatnú časť svojej zamestnaneckej činnosti, a to viac ako 50 %, vykonával vo Francúzsku, a že je preto povinná prihlásiť ho do francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia.

15

Listom zo 17. apríla 2014 Locatrans potvrdila ES ponuku zamestnania vo francúzskej spoločnosti a oznámila mu, že od 16. júla 2014 už nebude patriť medzi zamestnancov Locatrans, pretože odmietol skrátenie svojho pracovného úväzku.

16

Dňa 8. januára 2015 ES podal na Conseil de prud’hommes de Dijon (Rada pre pracovnoprávne spory Dijon, Francúzsko) žalobu, ktorou sa domáhal spochybnenia skončenia jeho pracovnej zmluvy a vyplatenia rôznych náhrad.

20

V dôsledku toho Cour d’appel de Dijon (Odvolací súd Dijon) po prekvalifikovaní ukončenia pracovnej zmluvy na výpoveď zo strany zamestnávateľa konštatoval, že výpoveď zo strany zamestnávateľa nie je založená na skutočnom a vážnom dôvode, a uložil spoločnosti Locatrans povinnosť zaplatiť ES určité náhrady škody.

21

Locatrans proti tomuto rozsudku podala odvolanie na Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

22

Tento súd pripomenul, že článok 6 Rímskeho dohovoru v odseku 1 stanovuje, že strany pracovnej zmluvy nemôžu svojou voľbou rozhodného práva zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú kogentné normy právneho poriadku uplatniteľného pri absencii takej voľby. Okrem toho uviedol, že odsek 2 tohto článku 6 stanovuje kolízne kritériá pracovnej zmluvy, na základe ktorých sa má určiť lex contractus v prípade absencie voľby zmluvných strán, pričom kritériom stanoveným v tomto článku 6 ods. 2 písm. a) je kritérium štátu, v ktorom zamestnanec „obvykle vykonáva svoju prácu“.

26

Vzhľadom na túto judikatúru sa vnútroštátny súd pýta, či je na určenie rozhodného práva pri absencii voľby účastníkov zmluvy potrebné zohľadniť celú dĺžku pracovného pomeru s cieľom určiť miesto, kde dotknutá osoba obvykle vykonávala prácu v zmysle článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru alebo by sa malo zohľadniť posledné obdobie výkonu práce.

27

Podľa tohto súdu je síce kritérium posledného miesta, kde zamestnanec obvykle vykonával svoju prácu, relevantné na určenie súdu, na ktorý sa zamestnanec môže obrátiť, keďže toto kritérium mu umožňuje podať žalobu s nižšími nákladmi, ale pretrváva pochybnosť, ak sa má takýto prístup uplatniť aj na určenie rozhodného práva v prípade absencie voľby zmluvných strán pracovnej zmluvy, keďže takýto prístup by mohol viesť k tomu, že tá istá pracovná zmluva by postupne podliehala rôznym kogentným právnym poriadkom v závislosti od zmeny miesta výkonu práce zamestnanca.

28

Za týchto podmienok Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry článok 267 ZFEÚ zavádza postup priamej spolupráce medzi Súdnym dvorom a súdmi členských štátov. V rámci tohto postupu, ktorý vychádza z jednoznačného rozdelenia úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, je na posúdenie konkrétneho skutkového stavu príslušný vnútroštátny súd, ktorému prináleží, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia pre možnosť vydať svoj rozsudok, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru, pričom Súdny dvor je oprávnený vyjadriť sa výlučne k výkladu alebo platnosti textu práva Únie na základe skutkového stavu, ktorý mu opísal vnútroštátny súd [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. marca 1978, Oehlschläger, C‑104/77 , EU:C:1978:69 , bod 4 , ako aj zo 4. októbra 2024, Schrems (Sprístupnenie údajov širokej verejnosti), C‑446/21 , EU:C:2024:834 , bod 42 a citovanú judikatúru].

31

Na položenú otázku preto treba odpovedať s prihliadnutím na skutkové okolnosti, na ktorých je založená, ako ich uviedol vnútroštátny súd.

32

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 3 a 6 Rímskeho dohovoru majú vykladať v tom zmysle, že ak zamestnanec po tom, čo vykonával svoju prácu počas určitého obdobia na určenom mieste, má vykonávať svoje činnosti na inom mieste, ktoré sa má stať novým obvyklým miestom výkonu práce tohto zamestnanca, treba toto posledné uvedené miesto zohľadniť na určenie rozhodného práva, ktoré by bolo uplatniteľné v prípade absencie voľby zmluvných strán.

33

Tento posledný odsek stanovuje kolízne kritériá pracovnej zmluvy, na základe ktorých sa musí určiť lex contractus pri absencii voľby strán. Z odkazu uvedeného v odseku 1 článku 6 Rímskeho dohovoru na odsek 2 tohto článku však vyplýva, že kritériá uvedené v tomto poslednom uvedenom odseku sú relevantné aj vtedy, keď si zmluvné strany zvolili rozhodné právo pre zmluvu. Aj v tomto prípade totiž tieto kritériá umožňujú na účely zaručenia ochrany kogentných noriem právneho poriadku, ktorý by sa uplatnil na základe týchto kritérií na zamestnanca v súlade s článkom 6 ods. 1 Rímskeho dohovoru, určiť, ktorý právny poriadok sa bude uplatňovať. Uplatnenie týchto kritérií teda môže viesť k uplatneniu iného právneho poriadku, než je právny poriadok, ktorý si zvolili zmluvné strany.

37

Týmito kritériami sú kritérium štátu, kde zamestnanec „obvykle vykonáva prácu“, stanovené v článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, a v prípade neexistencie takéhoto miesta kritérium miesta, kde sa nachádza „prevádzkareň, ktorá ho najala“, ako stanovuje článok 6 ods. 2 písm. b) tohto dohovoru.

38

Okrem toho podľa poslednej vety tohto odseku 2 sa tieto dve kolízne kritériá neuplatnia, ak vyplýva „z celkových okolností…, že pracovná zmluva má užšiu väzbu s iným štátom; v takom prípade sa zmluva spravuje právnym poriadkom tohto štátu“.

39

V takom prípade treba kritérium štátu obvyklého výkonu práce chápať tak, že odkazuje na miesto, v ktorom alebo z ktorého zamestnanec skutočne vykonáva svoje pracovné činnosti, a v prípade neexistencie strediska činností na miesto, kde vykonáva väčšinu svojich činností (rozsudky z 15. marca 2011, Koelzsch, C‑29/10 , EU:C:2011:151 , bod 45 , a z 15. decembra 2011, Voogsgeerd, C‑384/10 , EU:C:2011:842 , bod 37 ).

43

Treba však uviesť, že veci, v ktorých boli vydané rozsudky z 15. marca 2011, Koelzsch ( C‑29/10 , EU:C:2011:151 ), a 15. decembra 2011, Voogsgeerd ( C‑384/10 , EU:C:2011:842 ), sa týkali pracovníka, ktorý počas celého svojho pracovného pomeru vykonával svoje činnosti vo viac ako jednom zmluvnom štáte a pre ktorého kolízne kritérium viedlo k určeniu toho istého obvyklého miesta práce. Naproti tomu vzhľadom na skutkový rámec opísaný vnútroštátnym súdom sa spor vo veci samej týka situácie pracovníka, ktorý vykonával svoje činnosti aj vo viacerých štátoch, ale v ktorom sa obvyklé miesto výkonu práce premiestnilo na územie iného zmluvného štátu počas posledného obdobia plnenia jeho pracovnej zmluvy.

44

Pokiaľ ide o situáciu, aká je uvedená v predchádzajúcom bode, treba konštatovať, že znenie článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru neobsahuje žiadne spresnenie týkajúce sa obdobia pracovnoprávneho vzťahu, ktoré sa má zohľadniť na účely určenia štátu, v ktorom zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu v zmysle tohto ustanovenia. V prípade neexistencie takéhoto spresnenia je teda na účely tohto určenia potrebné zohľadniť pracovnoprávny vzťah ako celok.

48

V tejto súvislosti je nesporné, že Súdny dvor v bode 33 svojho rozsudku z 15. marca 2011, Koelzsch ( C‑29/10 , EU:C:2011:151 ), odkázal na výklad článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru na účely výkladu článku 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru.

49

Je síce určite žiaduce, aby vecná pôsobnosť a ustanovenia Rímskeho dohovoru boli v súlade s Bruselským dohovorom, nie je však potrebné tieto ustanovenia vo svetle ustanovení Bruselského dohovoru vykladať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2019, Petruchová, C‑208/18 , EU:C:2019:825 , bod 63 a citovanú judikatúru).

50

Rímsky dohovor a Bruselský dohovor totiž sledujú odlišné ciele. Zatiaľ čo ustanovenia Rímskeho dohovoru sú podľa jeho článku 1 ods. 1 uplatniteľné na zmluvné záväzky v situáciách, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov, a to na účely určenia rozhodného hmotného práva, Bruselský dohovor stanovuje pravidlá na určenie súdu, ktorý má právomoc rozhodovať v spore v občianskych a obchodných veciach.

54

Keďže nie je možné určiť štát, v ktorom zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu v zmysle článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, treba vychádzať z kritéria sídla „prevádzkarne, ktorá zamestnanca najala“, uvedeného v článku 6 ods. 2 písm. b) Rímskeho dohovoru, ktoré sa v prejednávanej veci nachádza v Bettemburgu.

55

V súlade s článkom 6 ods. 2 poslednou časťou vety Rímskeho dohovoru však platí, že ak zo všetkých okolností vyplýva, že pracovná zmluva má užšiu väzbu s iným štátom, než je štát určený na základe kolíznych kritérií uvedených v článku 6 ods. 2 písm. a) a b) Rímskeho dohovoru, vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť uplatnenie týchto kritérií a uplatniť právny poriadok tohto iného štátu (pozri rozsudok z 12. septembra 2013, Schlecker, C‑64/12 , EU:C:2013:551 , bod 36 ). To isté platí v prípade, ak si zmluvné strany, tak ako v prejednávanej veci, v zmluve zvolili právo, a toto právo zbavuje zamestnanca ochrany kogentných ustanovení tohto iného právneho poriadku.

56

Vnútroštátny súd musí na tento účel zohľadniť všetky okolnosti, ktoré charakterizujú pracovnoprávny vzťah, a posúdiť okolnosť alebo okolnosti, ktoré sú podľa neho najvýznamnejšie. Medzi tieto okolnosti patrí okrem iného štát, v ktorom zamestnanec platí dane a poplatky z príjmov zo svojej činnosti, ako aj štát, v ktorom je poistený na účely sociálneho, dôchodkového a nemocenského zabezpečenia a na účely invalidity. Vnútroštátny súd musí tiež zohľadniť všetky také okolnosti veci, akými sú najmä kritériá týkajúce sa stanovenia mzdy alebo ďalších pracovných podmienok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2013, Schlecker, C‑64/12 , EU:C:2013:551 , body 40 až 41 ).

60

Skutočnosť, že medzi relevantnými skutočnosťami v rámci preskúmania všetkých okolností podľa článku 6 ods. 2 poslednej časti vety tohto dohovoru sa zohľadní miesto, kde zamestnanec trvalo vykonával svoju prácu počas posledného obdobia plnenia svojej pracovnej zmluvy, ktoré sa má stať novým obvyklým miestom výkonu práce, je v súlade s týmto cieľom.

61

Cieľom Rímskeho dohovoru ako celku je súčasne zvýšiť úroveň právnej istoty posilnením dôvery v stabilitu vzťahov medzi zmluvnými stranami, čo predpokladá, že systém určovania rozhodného práva je jasný a toto právo je predvídateľné s určitým stupňom istoty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2009, ICF, C‑133/08 , EU:C:2009:617 , bod 44 ).

62

V tejto súvislosti treba uviesť, že uplatnenie kolízneho kritéria stanoveného v článku 6 ods. 2 poslednej časti vety Rímskeho dohovoru musí v súlade s požiadavkou právnej istoty a predvídateľnosti spočívať na objektívnych skutočnostiach. Takúto skutočnosť, ktorú možno objektívne konštatovať, predstavuje okolnosť, že pracovník po tom, čo vykonával svoju prácu počas určitého obdobia na určenom mieste, vykonáva svoje činnosti trvalo na inom mieste, ktoré sa má stať novým obvyklým miestom výkonu práce.

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Články 3 a 6 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980, a najmä posledná časť vety článku 6 ods. 2, sa majú vykladať v tom zmysle, že ak zamestnanec po tom, čo vykonával svoju prácu počas určitého obdobia na určenom mieste, má vykonávať svoje činnosti na inom mieste, ktoré sa má stať novým obvyklým miestom výkonu práce tohto zamestnanca, treba toto posledné uvedené miesto zohľadniť na určenie rozhodného práva, ktoré by bolo uplatniteľné v prípade absencie voľby zmluvných strán.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.