C-522/24

Predbežné znenie

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 18. júna 2026( * )

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78/ES – Článok 1 – Predmet – Článok 2 ods. 2 písm. a) a b) – Zákaz diskriminácie na základe viery – Vnútroštátna právna úprava, ktorá ukladá vojakom povinnosť podrobiť sa očkovaniu proti vírusu SARS‑CoV‑2 – Rozdielne zaobchádzanie na základe príslušnosti k profesijnej kategórii – Pojem ,viera‘ “

Vo veci C‑522/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) z 23. júla 2024 a doručený Súdnemu dvoru 29. júla 2024, ktorý súvisí s konaním:

v zložení: predsedníčka piatej komory M. L. Arastey Sahún, sudcovia J. Passer, E. Regan (spravodajca), D. Gratsias a B. Smulders,

generálna advokátka: T. Ćapeta,

tajomník: E. Sartori, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. júla 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– BG, osobne, ako aj v zastúpení: L. Parenti, avvocato,

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79), najmä jej článku 2 ods. 2, ako aj článkov 1 a 24 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi BG, vyšším dôstojníkom ženijného zboru armády, a Ministero della Difesa (Ministerstvo obrany, Taliansko) (ďalej len „ministerstvo“) vo veci prerušenia služobného pomeru, ku ktorému bol BG donútený z dôvodu odmietnutia podrobiť sa povinnému očkovaniu proti vírusu SARS‑CoV‑2 uloženému vojenskému personálu.

Právny rámec

Právo Únie

3 Článok 1 smernice 2000/78 s názvom „Účel“ stanovuje:

„Účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.“

ii) pokiaľ ide o osoby s určitým zdravotným postihnutím, ak by zamestnávateľ alebo akákoľvek osoba alebo organizácia, na ktorú sa vzťahuje táto smernica, bola povinná podľa vnútroštátnych predpisov vykonať primerané opatrenia podľa zásad obsiahnutých v článku 5, aby eliminovala nevýhody zapríčinené takým predpisom [ustanovením – neoficiálny preklad ], kritériom alebo praxou.

…

5. Táto smernica nebude mať žiadny vplyv na opatrenia stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktoré sú v demokratickej spoločnosti potrebné pre verejnú bezpečnosť, na udržanie verejného poriadku a predchádzanie trestnej činnosti, na ochranu zdravia a ochranu práv a slobôd iných.“

Talianske právo

Legislatívny dekrét č. 216/2003

5 Decreto legislativo n. 216 – Attuazione della direttiva 2000/78/CE per la parità di trattamento in materia di occupazione e di condizioni di lavoro e della direttiva n. 2014/54/UE relativa alle misure intese ad agevolare l’esercizio dei diritti conferiti ai lavoratori nel quadro della libera circolazione dei lavoratori (legislatívny dekrét č. 216, ktorým sa vykonáva smernica 2000/78/ES o rovnakom zaobchádzaní v zamestnaní a povolaní a smernica 2014/54/EÚ o opatreniach na uľahčenie výkonu práv udelených pracovníkom v súvislosti so slobodou pohybu pracovníkov) z 9. júla 2003 (GURI č. 187 z 13. augusta 2003, s. 4), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, má za cieľ prebrať smernicu 2000/78 do talianskeho právneho poriadku.

…“

7 Článok 2 zákonného dekrétu č. 172/2021 vložil do decreto legge n o 44 – Misure urgenti per il contenimento dell’epidemia da COVID‑19, in materia di vaccinazioni anti SARS‑CoV‑2, di giustizia e di concorsi pubblici (zákonný dekrét č. 44/2021 o naliehavých opatreniach na potlačenie epidémie COVID-19 v oblasti očkovania proti vírusu SARS‑CoV‑2, spravodlivosti a výberových konaní) z 1. apríla 2021 (GURI č. 79, z 1. apríla 2021, s. 1, ďalej len „zákonný dekrét č. 44/2021“), zmeneného, teraz zákon č. 76/2021 z 28. mája 2021 (GURI č. 128 z 31. mája 2021, s. 1), článok 4ter ods. 1 písm. b), ktorý rozšíril povinnosť podrobiť sa očkovaniu proti vírusu SARS‑CoV‑2 na vojakov, pričom spresnil, že očkovanie je nevyhnutnou podmienkou na to, aby podliehajúce osoby mohli vykonávať profesijnú činnosť, a že konštatovanie jeho nevykonania má za následok okamžité prerušenie práva vykonávať profesijnú činnosť, bez disciplinárnych následkov a s právom na zachovanie služobného vzťahu. Za obdobie prerušenia výkonu služby nevzniká nárok na žiadnu mzdu ani inú odmenu alebo požitky. Prerušenie nadobúda účinnosť dovtedy, kým nebude zamestnávateľ informovaný o podaní vakcíny a v každom prípade najneskôr do šiestich mesiacov od 15. decembra 2021.

Vojenský poriadok

8 Článok 89 ods. 3 decreto legislativo n o 66 – Codice dell’ordinamento militare (zákonný dekrét č. 66 – Vojenský poriadok) z 15. marca 2010 (GURI č. 106 z 8. mája 2010, riadna príloha č. 84) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „vojenský poriadok“) stanovuje:

„Ozbrojené sily prispievajú k ochrane slobodných inštitúcií a plnia špecifické úlohy v prípade verejných katastrof a iných mimoriadnych núdzových situácií.“

11 Rozhodnutím z 10. januára 2022 bol navrhovateľovi vo veci samej, ktorý je vyšším dôstojníkom ženijného zboru armády, prerušený výkon služby z dôvodu jeho odmietnutia podrobiť sa povinnosti očkovania proti vírusu SARS‑CoV‑2 uloženej vojenskému personálu.

12 Tento navrhovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje prezident Talianskej republiky a v rámci ktorého ministerstvo požiadalo Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), ktorá je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, o stanovisko v súlade s uplatniteľnou vnútroštátnou právnou úpravou.

13 Tento súd uvádza, že navrhovateľ vo veci samej namieta voči uvedenému rozhodnutiu z dôvodu, že po prvé v rozsahu, v akom bol priamo diskriminovaný v porovnaní s civilným personálom, toto rozhodnutie porušuje článok 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78. Hoci tento navrhovateľ nespochybňuje možnosť štátu uložiť povinnosť očkovania, kritizuje spôsob, akým ju talianska vláda v prejednávanej veci vykonala. Uvedený navrhovateľ bol totiž diskriminovaný v porovnaní s civilným personálom pôsobiacim v rámci toho istého velenia, ktorý napriek tomu, že jeho služobný pomer a zamestnanecký pomer patrí do režimu odlišného od režimu vojenského personálu, nepodlieha povinnosti očkovania, o ktorú ide vo veci samej, hoci vykonávajú úlohy podobné úlohám tohto navrhovateľa.

14 Po druhé navrhovateľ vo veci samej uvádza porušenie článku 2 ods. 2 písm. b) tejto smernice v rozsahu, v akom bol najmä v porovnaní so zaočkovaným vojenským personálom obeťou nepriamej diskriminácie na základe svojej viery bez toho, aby sa táto diskriminácia zakladala na vedeckom odôvodnení. V tejto súvislosti, hoci sa síce odmietol dať sa zaočkovať, bol napriek tomu ochotný vykonať test vo forme výteru každých 48 hodín. Z vedeckého hľadiska pritom v súlade s niektorými správami predloženými Senato della Repubblica (Senát republiky, Taliansko) odborníkmi, ktorí boli vyzvaní poskytnúť stanovisko k zákonnému dekrétu č. 172/2021, neočkovaná osoba, ktorá sa dostaví na pracovisko po vykonaní negatívneho testu vo forme výteru menej ako 48 hodín predtým, predstavuje riziko nákazy, ktoré je podobné alebo dokonca nižšie ako riziko jej zaočkovaných kolegov.

18 Pokiaľ ide v prvom rade o porušenie článku 2 ods. 2 písm. a) tejto smernice z dôvodu priamej diskriminácie vojenského personálu vo vzťahu k civilnému personálu, tento súd sa stotožňuje so zisteniami Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko) v rámci jeho preskúmania súladu povinnosti očkovania stanovenej pre kategóriu zdravotníckych pracovníkov, ktorá je podobná povinnosti, o ktorú ide vo veci samej, s talianskou ústavou.

19 V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny súd najmä uvádza, že nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa vo veci samej, podľa ktorého očkovanie nezaručuje imunitu proti chorobe a nebráni ani nákaze, ani prenosu vírusu SARS‑CoV‑2. Uvádza, že Corte costituzionale (Ústavný súd) zastával názor, že očkovanie, o ktoré ide vo veci samej, nemalo negatívny vplyv na zdravotný stav osôb, ktoré ho podstúpili, a bolo účinné pri znižovaní výskytu tohto vírusu, a že v dôsledku toho vzhľadom na lekárske a vedecké údaje potvrdzujúce plnú účinnosť vakcíny a vhodnosť povinnosti očkovania s cieľom znížiť výskyt tohto vírusu nebolo neprimerané použiť ho.

20 Okrem toho, pokiaľ ide o výber profesijných kategórií podliehajúcich tejto povinnosti a preskúmanie jej diskriminačnej povahy, predkladajúci vnútroštátny súd tvrdí, že v súlade s článkom 2 ods. 5 smernice 2000/78 táto smernica nezasahuje do opatrení stanovených vnútroštátnou právnou úpravou, ktoré sú najmä nevyhnutné pre verejnú bezpečnosť a ochranu zdravia. Je preto potrebné zohľadniť skutočnosť, že taliansky zákonodarca sa s cieľom ochrany verejného zdravia a boja proti pandémii rozhodol uložiť povinnosť očkovania vojenskému personálu, ktorý je v porovnaní s civilným personálom viac vystavený trvalému kontaktu s verejnosťou a má v tejto súvislosti plniť úlohu zabezpečenia verejnej bezpečnosti.

24 Pokiaľ ide v treťom rade o porušenie článkov 1 a 24 Charty, na ktoré poukazuje navrhovateľ vo veci samej z dôvodu prerušenia práva na výkon svojej profesijnej činnosti, ktoré mu bolo uložené, bez odmeny, kompenzácie alebo iného požitku, predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že zásady stanovené Corte costituzionale (Ústavný súd) vo vzťahu k zdravotníckym pracovníkom sú opäť relevantné na posúdenie súladu rozhodnutia, o ktoré ide vo veci samej, s právom Únie.

25 Najmä situácia dočasnej nemožnosti vykonávať pracovné úlohy, v ktorej sa nachádza pracovník, ktorý si nesplnil povinnosť očkovania, vyplýva vždy z výkonu osobnej slobody tohto pracovníka na sebaurčenie, pokiaľ ide o rozhodnutia v oblasti zdravotnej starostlivosti. V tejto súvislosti prerušenie výkonu služby uvedeného pracovníka predstavuje pre zamestnávateľa splnenie povinnosti zaistiť bezpečnosť.

26 V dôsledku toho sa predkladajúci vnútroštátny súd domnieva, že je legitímne, že počas tohto prerušenia nepatrí tomuto pracovníkovi žiadna mzda, iná odmena ani požitky, a to vzhľadom na skutočnosť, že pracovník sa slobodne rozhodol nenechať sa zaočkovať a že sa môže kedykoľvek rozhodnúť inak.

27 Tento súd tvrdí, že rešpektovanie ľudskej dôstojnosti zaručenej článkom 1 Charty, ku ktorému prispieva uznanie práva jednotlivca pracovať a poberať dostatočnú odmenu na zabezpečenie svojho živobytia, ako aj živobytia svojej rodiny, si vyžaduje, aby tento jednotlivec konal v súlade so zákonom, ak právna úprava ukladajúca povinnosť, akou je povinnosť očkovania dotknutá vo veci samej, sleduje ciele všeobecného záujmu primeraným spôsobom.

2. Vzhľadom na to, že podľa talianskej právnej úpravy o prístupe na pracovisko, a to aj v kontextoch vysokej koncentrácie ľudí, ako je verejná doprava, štadióny a reštaurácie, v prípade pracovníkov, na ktorých sa nevzťahuje uvedený zákonný dekrét č. 172/2021, sa certifikát o očkovaní alebo negatívny výter vykonaný [počas predchádzajúcich] 48 hodín považujú za rovnocenné, bráni článok 2 ods. 2 písm. b) smernice [2000/78] právnej úprave, akou je zákonný dekrét č. 172/2021 v časti, v ktorej sa mení zákonný dekrét č. 44/2021 tým, že sa vkladá článok 4ter ods. 1 písm. b), v ktorom sa vojakovi ukladá povinnosť očkovania v rozpore s jeho osobným presvedčením, ako nevyhnutná požiadavka na to, aby mohol pracovať v rovnakom pracovnom prostredí, v akom sú prítomní vojaci, ktorí v súlade so svojím osobným presvedčením uznali za vhodné dať sa zaočkovať aj bez povinnosti, napriek tomu, že neočkovaný vojak je k dispozícii a v každom prípade je už povinný predložiť výsledok výteru potvrdzujúceho negatívny test na COVID-19 v intervaloch kratších ako 48 hodín?

3. Porušuje opatrenie upravené v zákonnom dekréte č. 172/2021, ktorým sa dopĺňa zákonný dekrét č. 44/2021, ktorým sa na základe článku 4ter ods. 3 bráni pracovníkovi, ktorému bol prerušený výkon práce pre porušenie povinnosti podrobiť sa očkovaniu, v tom, aby zákonným spôsobom zabezpečoval podporu rodiny a ochranu a starostlivosť potrebnú pre blaho maloletých dcér, články 1 a 24 Charty v zmysle článku 24 tejto Charty?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

31 Svojou prvou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje pre príslušníkov vojenského personálu povinné očkovanie ako podmienku na to, aby mohli vykonávať svoju profesijnú činnosť, zatiaľ čo civilný personál, ktorý vykonáva svoje úlohy v rovnakom prostredí a v podobnom zdravotnom kontexte, nepodlieha takejto povinnosti.

37 Keďže tento dôvod diskriminácie nie je uvedený medzi dôvodmi vymenovanými v článku 1 smernice 2000/78, treba dospieť k záveru, že toto rozdielne zaobchádzanie nepatrí do všeobecného rámca stanoveného touto smernicou, a najmä do jej článku 2 ods. 2 písm. a).

38 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje pre príslušníkov vojenského personálu povinné očkovanie ako podmienku na to, aby mohli vykonávať svoju profesijnú činnosť, zatiaľ čo civilný personál, ktorý vykonáva svoje úlohy v rovnakom prostredí a v podobnom zdravotnom kontexte, nepodlieha takejto povinnosti, keďže na takéto rozdielne zaobchádzanie sa tento článok 2 ods. 2 písm. a) nevzťahuje.

O druhej otázke

39 Druhou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78 vykladať v tom zmysle, že z dôvodu nepriamej diskriminácie na základe viery bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ako podmienku na výkon svojej profesijnej činnosti stanovuje povinné očkovanie príslušníkovi vojenského personálu, ktorý na rozdiel najmä od ostatných príslušníkov vojenského personálu vykonávajúcich svoje úlohy v tom istom prostredí s takýmto očkovaním nesúhlasí.

40 Tento článok 2 ods. 2 písm. b) stanovuje, že s výnimkou prípadov uvedených v písmenách i) a ii) tohto písmena b) ide o nepriamu diskrimináciu, keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax by uviedla osoby určitého náboženstva alebo viery do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami.

44 V prejednávanej veci zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že navrhovateľ vo veci samej najmä z dôvodu diskriminácie na základe svojej viery tvrdí, že povinné očkovanie, ktoré mu bolo uložené, nemôže byť vzhľadom na úlohy, ktoré mal vykonávať, odôvodnené zdravotnými dôvodmi. Tento navrhovateľ okrem toho uvádza jednak neúčinnosť takéhoto očkovania, pokiaľ ide o prenos vírusu SARS‑CoV‑2, a jednak rovnocennosť takéhoto očkovania s testom vo forme výteru. V tejto súvislosti uvedený navrhovateľ tvrdí, že pokiaľ ide o iné odvetvia činnosti, pracovníci mohli vstúpiť na pracovisko tak, že sa preukázali buď potvrdením o očkovaní alebo potvrdením o negatívnom výsledku testu vo forme výteru.

45 Ďalej treba uviesť, že na podporu takéhoto stanoviska sa ten istý navrhovateľ opiera o rôzne vedecké dokumenty s cieľom preukázať jednak obmedzený rozsah poznatkov týkajúcich sa účinnosti očkovania, o ktoré ide vo veci samej, a jeho nežiaducich účinkov, a jednak porovnateľné riziko prenosu nákazy zo strany očkovanej osoby a neočkovanej osoby s negatívnym výsledkom testu vo forme výteru. Na základe vedeckej argumentácie tým smeruje k spochybneniu úvah rovnakej povahy, ktoré uviedol predkladajúci vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

46 Z toho vyplýva, že týmito tvrdeniami navrhovateľ vo veci samej nemá v úmysle namietať proti povinnému očkovaniu, o ktoré ide vo veci samej, z dôvodu svojej viery, ktorá by mu bola vlastná, ale namietať ako také rozhodnutia talianskych orgánov v oblasti verejného zdravia.

O tretej otázke

50 Treťou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či články 1 a 24 Charty bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje prerušenie pracovnej zmluvy pracovníka, ktorý sa odmieta podrobiť povinnému očkovaniu ako podmienke na to, aby mohol vykonávať svoju profesijnú činnosť, čím mu bráni v zabezpečení potrieb jeho rodiny, najmä maloletých detí, ktoré sú jej súčasťou.

51 Treba pripomenúť, že pôsobnosť Charty je vymedzená v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sú jej ustanovenia určené pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie.

52 V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že pojem „vykonáva[nie] práv[a] Únie“ v zmysle tohto ustanovenia predpokladá existenciu súvislosti medzi aktom práva Únie a dotknutým vnútroštátnym opatrením, ktorá presahuje príbuznosť dotknutých oblastí alebo nepriame vplyvy jednej oblasti na inú (rozsudok z 12. júna 2025, Tallinna linn, C‑219/24, EU:C:2025:442, bod 50 a citovaná judikatúra).

53 Z toho podľa ustálenej judikatúry vyplýva, že základné práva zaručené v právnom poriadku Únie sa uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, avšak nie mimo týchto situácií (rozsudok z 12. júna 2025, Tallinna linn, C‑219/24, EU:C:2025:442, bod 51 a citovaná judikatúra).

54 V prejednávanej veci z preskúmania prvých dvoch otázok vyplýva, že článok 2 ods. 2 smernice 2000/78 nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje povinné očkovanie ako podmienku na výkon svojej profesijnej činnosti príslušníkovi vojenského personálu, a z ktorej vyplýva prerušenie výkonu služby, ktoré je predmetom tretej otázky predkladajúceho vnútroštátneho súdu, z dôvodu, že na také rozdielne zaobchádzanie, aké stanovuje táto právna úprava a ktoré je predmetom sporu vo veci samej, sa toto ustanovenie nevzťahuje.

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje pre príslušníkov vojenského personálu povinné očkovanie ako podmienku na to, aby mohli vykonávať svoju profesijnú činnosť, zatiaľ čo civilný personál, ktorý vykonáva svoje úlohy v rovnakom prostredí a v podobnom zdravotnom kontexte, nepodlieha takejto povinnosti, keďže na takéto rozdielne zaobchádzanie sa tento článok 2 ods. 2 písm. a) nevzťahuje.

2. Článok 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni z dôvodu nepriamej diskriminácie na základe viery vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje povinné očkovanie ako podmienku na výkon svojej profesijnej činnosti príslušníkovi vojenského personálu, ktorý na rozdiel najmä od ostatných príslušníkov vojenského personálu vykonávajúcich svoje úlohy v tom istom prostredí, namieta takéto očkovanie, ak dôvody tohto namietania predstavujú názory v oblasti verejného zdravia, na ktoré sa nevzťahuje pojem „viera“ v zmysle tejto smernice, takže na takéto rozdielne zaobchádzanie sa tento článok 2 ods. 2 písm. b) nevzťahuje.

Podpisy