Súdny dvor Európskej únie·Rozsudok·27.11.2025

C-525/24

ECLI:EU:C:2025:922

Potvrdzuje

Súd: Súdny dvor Európskej únie
IČS: 62024CJ0525
Zdroj: eur-lex.europa.eu ↗

Entity a odkazy

Kliknutím zvýrazníte výskyty v texte aj v náhľade.

Citované predpisy66

Súdy8

Organizácie34

Osoby5

Miesta7

62024CJ0525

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)

z 27. novembra 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 63 ZFEÚ – Voľný pohyb kapitálu – Dane – Daň z príjmov právnických osôb týkajúca sa dividend – Právnická osoba založená podľa španielskeho práva, daňovník, ktorý je rezidentom v Portugalsku – Zrážková daň – Oslobodenie od dane – Požiadavky dokazovania – Osvedčenie preukazujúce podmienky oslobodenia od dane – Článok 65 ZFEÚ – Naliehavé dôvody všeobecného záujmu – Účinnosť daňových kontrol – Účinné vymáhanie dane – Spolupráca a vzájomná pomoc príslušných orgánov členských štátov“

Vo veci C‑525/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal Arbitral Tributário (Centro de Arbitragem Administrativa – CAAD) [Rozhodcovský súd v daňových veciach (Centrum správnej arbitráže – CAAD), Portugalsko] z 18. júla 2024 a doručený Súdnemu dvoru 30. júla 2024, ktorý súvisí s konaním:

Santander Renta Variable España Pensiones, Fondo de Pensiones,

proti

Autoridade Tributária e Aduaneira,

SÚDNY DVOR (šiesta komora),

v zložení: predsedníčka šiestej komory I. Ziemele (spravodajkyňa), sudcovia A. Kumin a S. Gervasoni,

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Santander Renta Variable España Pensiones, Fondo de Pensiones, v zastúpení: M. F. Cabral Matos, T. Marreiros Moreira a R. Pereira de Abreu, advogados,

–

portugalská vláda, v zastúpení: P. Barros da Costa, H. Gomes Magno a A. Rodrigues, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: P. Caro de Sousa a W. Roels, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 63 ZFEÚ.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Santander Renta Variable España Pensiones, Fondo de Pensiones (ďalej len „Santander“) a Autoridade Tributária e Aduaneira (daňový a colný úrad, Portugalsko, ďalej len „daňová správa“) vo veci zákonnosti zdanenia dividend prijatých spoločnosťou Santander za roky 2020 a 2021 konečnou zrážkovou daňou.

Právny rámec

Medzinárodné právo

Článok 10 ods. 1 a 2 Zmluvy medzi Portugalskou republikou a Španielskym kráľovstvom o zamedzení dvojitého zdanenia a predchádzaní daňovým únikom v oblasti daní z príjmov, uzavretej 26. októbra 1993 v Madride, stanovuje:

„1. Dividendy vyplácané spoločnosťou, ktorá je rezidentom jedného zmluvného štátu, rezidentovi druhého zmluvného štátu sa zdaňujú v tomto druhom štáte.

2. Tieto dividendy sa však môžu zdaniť aj v zmluvnom štáte, ktorého je spoločnosť vyplácajúca dividendy rezidentom, a to podľa právnych predpisov tohto štátu, ak je však osoba, ktorej sa dividendy vyplatia, ich skutočným príjemcom, toto zdanenie nesmie presiahnuť:

…

b) 15 % hrubej sumy dividend v ostatných prípadoch.

…“

Právo Únie

Zmluva o FEÚ

Článok 63 ods. 1 ZFEÚ stanovuje:

„V rámci ustanovení tejto kapitoly sú zakázané všetky obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi navzájom a členskými štátmi a tretími krajinami.“

V zmysle článku 65 ZFEÚ:

„1. Ustanovenia článku 63 majú bez toho, aby boli dotknuté práva členských štátov:

uplatňovať príslušné ustanovenia ich daňových zákonov, ktoré rozlišujú daňových poplatníkov podľa miesta bydliska alebo podľa miesta, kde investovali kapitál;

…

3. Opatrenia a postupy uvedené v odsekoch 1 a 2 však nesmú byť prostriedkom pre svojvoľnú diskrimináciu alebo skryté obmedzovanie voľného pohybu kapitálu a platieb vymedzených v článku 63.

…“

Smernica (EÚ) 2016/2341

Odôvodnenie

3 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/2341 zo 14. decembra 2016 o činnostiach inštitúcií zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia (IZDZ) a o dohľade nad nimi ( Ú. v. EÚ L 354, 2016, s. 37 ) stanovuje:

„Cieľom tejto smernice je stanoviť minimálnu úroveň harmonizácie, pričom by sa tým nemalo brániť členským štátom, aby zachovali alebo zaviedli ďalšie ustanovenia v záujme ochrany členov zamestnaneckých dôchodkových plánov a poberateľov dávok za predpokladu, že takéto ustanovenia sú v súlade s povinnosťami členských štátov vyplývajúcimi z práva Únie. Táto smernica sa netýka otázok vnútroštátneho sociálneho a pracovného práva, právnych predpisov v daňovej alebo zmluvnej oblasti či primeranosti dôchodkového zabezpečenia v členských štátoch.“

Článok 6 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

‚inštitúcia zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia‘ alebo ‚IZDZ‘ je inštitúcia bez ohľadu na jej právnu formu, fungujúca na fondovom princípe, zriadená oddelene od prispievajúceho podniku alebo odvetvia na účel zabezpečenia dôchodkových dávok v súvislosti so zamestnaneckou činnosťou na základe dohody alebo zmluvy dohodnutej:

jednotlivo alebo kolektívne medzi zamestnávateľom (zamestnávateľmi) a zamestnancom (zamestnancami) alebo ich príslušnými zástupcami, alebo

so samostatne zárobkovo činnými osobami, jednotlivo alebo kolektívne, v súlade s právom domovského a hostiteľského členského štátu,

a ktorá vykonáva činnosti priamo z nej vyplývajúce,

…

‚dôchodkové dávky‘ sú dávky vyplácané s ohľadom na dosiahnutie, alebo očakávania dosiahnutia, dôchodkového veku alebo, ak sú doplnkom k uvedeným dávkam a sú poskytované na prídavnom základe vo forme platieb v prípade úmrtia, zdravotného postihnutia alebo zániku zamestnania alebo vo forme podporných platieb alebo služieb v prípade choroby, chudoby alebo úmrtia. Tieto dávky môžu mať v záujme zabezpečenia finančnej istoty v dôchodku formu doživotných platieb, dočasných platieb, jednorazových platieb alebo akejkoľvek kombinácie uvedených platieb;

…“

Podľa článku 45 uvedenej smernice:

„1. Hlavným cieľom obozretného dohľadu je ochrana práv členov a poberateľov dávok a zabezpečenie stability a riadneho hospodárenia [inštitúcií zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia (IZDZ)].

2. Členské štáty zabezpečia, aby sa príslušným orgánom poskytli potrebné prostriedky a aby tieto orgány mali náležité odborné znalosti, možnosti a mandát na dosiahnutie hlavného cieľa dohľadu uvedeného v odseku 1.“

Článok 50 písm. a) smernice 2016/2341 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby príslušné orgány mali s ohľadom na každú IZDZ, ktorá je registrovaná alebo povolená na ich území, potrebné právomoci a prostriedky:

na vyžadovanie, aby IZDZ, správny a riadiaci orgán alebo dozorný orgán IZDZ alebo osoby, ktoré skutočne riadia IZDZ alebo vykonávajú kľúčové funkcie, kedykoľvek poskytli informácie o všetkých podnikateľských záležitostiach alebo zaslali všetky podnikateľské dokumenty;

…“

Smernica 2010/24/EÚ

Odôvodnenie

7 smernice Rady 2010/24/EÚ zo 16. marca 2010 o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok vyplývajúcich z daní, poplatkov a ďalších opatrení ( Ú. v. EÚ L 84, 2010, s. 1 ) stanovuje:

„Vzájomná pomoc by mala spočívať v tom, že dožiadaný orgán môže poskytovať dožadujúcemu orgánu informácie, ktoré dožadujúci orgán potrebuje na vymáhanie pohľadávok vzniknutých v dožadujúcom členskom štáte, a dlžníkovi oznamovať všetky dokumenty súvisiace s takýmito pohľadávkami, ktoré pochádzajú z dožadujúceho členského štátu. Dožiadaný orgán môže tiež vymáhať pohľadávky vzniknuté v dožadujúcom členskom štáte alebo prijať predbežné opatrenia na zabezpečenie vymáhania týchto pohľadávok.“

Podľa jej článku 1 sa touto smernicou ustanovujú pravidlá, podľa ktorých si majú členské štáty v jednotlivých členských štátoch poskytovať pomoc pri vymáhaní pohľadávok uvedených v článku 2, pokiaľ tieto pohľadávky vznikli v inom členskom štáte.

Článok 2 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na pohľadávky, ktoré sa týkajú:

všetkých daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré vyberá členský štát alebo jeho územný či správny celok vrátane miestnych orgánov, alebo ktoré sa vyberajú v jeho mene alebo v mene [Európskej ú]nie;“

Článok 5 ods. 1 tej istej smernice znie takto:

„Na žiadosť dožadujúceho orgánu poskytuje dožiadaný orgán všetky informácie, pri ktorých je možné predvídať, že budú pre dožadujúci orgán relevantné pri vymáhaní jeho pohľadávok uvedených v článku 2.

Na účely poskytnutia týchto informácií zabezpečuje dožiadaný orgán vykonanie všetkých správnych vyšetrovaní, ktoré sú potrebné na ich získanie.“

Článok 10 ods. 1 smernice 2010/24 stanovuje:

„Na žiadosť dožadujúceho orgánu vymáha dožiadaný orgán pohľadávky, na ktoré sa vzťahuje exekučný titul v dožadujúcom členskom štáte.“

Smernica 2011/16/EÚ

Článok 1 ods. 1 smernice Rady 2011/16/EÚ z 15. februára 2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS ( Ú. v. EÚ L 64, 2011, s. 1 ) stanovuje:

„Touto smernicou sa ustanovujú pravidlá a postupy vzájomnej spolupráce členských štátov s cieľom vymieňať si informácie, ktoré sú predvídateľne relevantné pre správu a vynucovanie vnútroštátnych právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní uvedených v článku 2.“

Článok 2 ods. 1 smernice 2011/16 stanovuje, že táto smernica sa uplatňuje na všetky dane akéhokoľvek druhu, ktoré vyberá členský štát alebo nižší územný či správny celok členského štátu vrátane miestnych orgánov alebo ktoré sa vyberajú v ich mene.

Kapitola II tejto smernice obsahuje oddiel I s názvom „Výmena informácií na požiadanie“, v ktorej sa nachádza článok 5 uvedenej smernice, ktorý stanovuje:

„Na žiadosť dožadujúceho orgánu dožiadaný orgán oznamuje dožadujúcemu orgánu všetky informácie uvedené v článku 1 ods. 1, ktoré má alebo ktoré získa na základe administratívnych zisťovaní.“

Portugalské právo

Článok 16 Estatuto dos Benefícios Fiscais (zákon o daňových úľavách) ( Diário da República , I séria I‑A, č. 149 z 1. júla 1989) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „EBF“), nazvaný „Dôchodkové a podobné fondy“, znie:

„1. Príjmy dôchodkových a podobných fondov, ktoré boli založené a vykonávajú svoju činnosť podľa vnútroštátneho práva, sú oslobodené od [dane z príjmov právnických osôb].

…

7. Od [dane z príjmov právnických osôb] sú oslobodené príjmy z dôchodkových fondov, ktoré sú založené, vykonávajú svoju činnosť podľa vnútroštátneho práva a majú sídlo v inom členskom štáte [Euróspkej ú]nie alebo Európskeho hospodárskeho priestoru, v poslednom uvedenom prípade za predpokladu, že tento členský štát je viazaný administratívnou spoluprácou v daňovej oblasti, ktorá je rovnocenná spolupráci na úrovni [Euróspkej ú]nie, a ktoré nemožno pripísať stálej prevádzkarni nachádzajúcej sa na portugalskom území, ak sú splnené tieto kumulatívne podmienky:

zabezpečujú výlučne vyplácanie starobného alebo invalidného dôchodku, pozostalostných dávok, dávok pred odchodom do dôchodku alebo predčasného dôchodku, zdravotných dávok po skončení zamestnania, a ak sú doplnkové a pomocné k týmto dávkam, poskytovanie dávok v prípade úmrtia;

spravujú ich inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia, ktoré patria do pôsobnosti smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/41/ES z 3. júna 2003 [o činnostiach a dohľade nad inštitúciami zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia ( Ú. v. EÚ L 235, 2003, s. 10 )];

dôchodkový fond je skutočným príjemcom príjmov;

pokiaľ ide o rozdelené zisky, vlastníctvo príslušných akcií musí byť zachované nepretržite najmenej jeden rok.

8. Bez toho, aby bol dotknutý článok 98 [Código do Imposto sobre o Rendimento das Pessoas Coletivas (zákon o dani z príjmov právnických osôb) schválený Decreto‑Lei n. 442‑B/88 (zákonný dekrét č. 442‑B/88) z 30. novembra 1988 ( Diário da República , I séria I‑A, č. 277 z 30. novembra 1988) (ďalej len „CIRC“)], na to, aby sa ustanovenia predchádzajúceho odseku mohli okamžite uplatniť, musí sa subjektu povinnému vykonať zrážku dane pred dátumom vyplatenia príjmov preukázať splnenie podmienok stanovených v písmenách a), b) a c), a to prostredníctvom vyhlásenia potvrdeného a overeného orgánmi členského štátu [Únie] alebo Európskeho hospodárskeho priestoru poverenými príslušnými úlohami dohľadu.“

Článok 98 ods. 5 a 7 CIRC stanovuje:

„5. Bez toho, aby bol dotknutý nasledujúci odsek v prípade, že dôkaz nebol predložený pred uplynutím lehoty na zaplatenie dane, ako aj v prípadoch uvedených v článku 14 ods. 3 a nasl., daňový subjekt je povinný zaplatiť celú sumu dane, ktorá mala byť odpočítaná v súlade so zákonom.

…

7. Subjekty poberajúce príjmy, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v odsekoch 1 a 2 tohto článku a v článku 14 ods. 3 a nasl., v prípade, ak nebol predložený dôkaz v stanovenej lehote a za stanovených podmienok, môžu požiadať o úplné alebo čiastočné vrátenie zrážkovej dane do dvoch rokov od skončenia roka, v ktorom vznikla daňová povinnosť, a to prostredníctvom predloženia štandardného formulára, ktorý musí byť schválený nariadením ministra financií, spolu s dokumentom vydaným príslušnými orgánmi štátu, v ktorom sú rezidentmi, ktorý potvrdzuje ich daňovú rezidenciu počas predmetného obdobia a ich daňovú povinnosť z príjmov v tomto štáte.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

Santander je právnická osoba založená podľa španielskeho práva ako dôchodkový fond zmluvného typu, ktorý je daňovým rezidentom v Španielsku.

V rokoch 2020 a 2021 Santander, ktorá nemala stálu prevádzkareň v Portugalsku, prijala dividendy z akcií vlastnených nepretržite najmenej jeden rok v spoločnostiach, ktoré sú rezidentmi v Portugalsku. Tieto dividendy podliehali dani z príjmov právnických osôb vo výške 25 % vybranej prostredníctvom konečnej zrážkovej dane.

Santander po tom, čo požiadala o vrátenie rozdielu medzi sumou takto vybranej dane a sumou zodpovedajúcou sadzbe dane vo výške 15 % stanovenej v Zmluve medzi Portugalskou republikou a Španielskym kráľovstvom o zamedzení dvojitého zdanenia a predchádzaní daňovým únikom v oblasti daní z príjmov, uzavretej 26. októbra 1993 v Madride, následne požiadala jednak o zrušenie aktov, ktorými bola uplatnená zrážková daň z príjmov právnických osôb za roky 2020 a 2021 z dôvodu porušenia práva Únie, a jednak o uznanie svojho práva na vrátenie celkovej dane, ktorú za tieto roky neoprávnene zaplatila, pričom tvrdila, že dodržala všetky podmienky stanovené v článku 16 EBF.

Tribunal Arbitral Tributário (Centro de Arbitragem Administrativa) [Rozhodcovský súd v daňových veciach (Centrum správnej arbitráže), Portugalsko], ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, uvádza, že článok 16 EBF v znení uplatniteľnom na roky 2020 a 2021 bol prijatý v nadväznosti na rozsudok zo 6. októbra 2011, Komisia/Portugalsko ( C‑493/09 , EU:C:2011:635 ), a že oslobodenie dôchodkových fondov nerezidentov od roku 2012 podlieha rovnakým podmienkam, ako sú podmienky uplatniteľné na dôchodkové fondy rezidentov.

Tento súd na jednej strane spresňuje, že na to, aby sa na príjmy dosiahnuté v Portugalsku mohlo bezprostredne vzťahovať oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb, dôchodkové fondy nerezidenti musia predložiť dôkaz o splnení podmienok stanovených v článku 16 ods. 7 písm. a), b) a c) EBF pred dátumom vyplatenia príjmov prostredníctvom vyhlásenia uvedeného v článku 16 ods. 8 EBF.

Na druhej strane zo znenia článku 16 ods. 8 EBF v spojení s článkom 98 CIRC vyplýva, že dôchodkové fondy so sídlom v inom členskom štáte, ktoré nevyužili oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb, môžu požiadať o vrátenie dane neoprávnene zaplatenej v Portugalsku, ak preukážu, že hmotnoprávne podmienky stanovené v článku 16 EBF sú splnené.

Uvedený súd pritom uvádza, že Santander tvrdí, že sa neúspešne pokúšala získať vyhlásenie uvedené v článku 16 ods. 8 EBF, a domnieva sa, že vzhľadom na to, že požiadavky portugalského práva nemožno uplatniť voči inému členskému štátu, Santander nemôže vyžadovať, aby subjekt poverený jej dohľadom v Španielsku vydal osvedčenia obsahujúce informácie, ktoré by tento subjekt nemusel byť oprávnený vydávať na základe svojej vlastnej právnej úpravy a vnútroštátnych predpisov.

Vnútroštátny súd sa preto najmä vzhľadom na rozsudok zo 6. októbra 2011, Komisia/Portugalsko ( C‑493/09 , EU:C:2011:635 , bod 49 ), pýta, či podmienky v oblasti dokazovania stanovené v článku 16 ods. 7 a 8 EBF možno uložiť dôchodkovým fondom nerezidentom, najmä ak sa nevyžadujú od dôchodkového fondu rezidenta, a či v situácii, keď daňovník tvrdí, že nemôže získať takéto dôkazy, daňová správa ich musí požadovať ex offo .

Za týchto okolností Tribunal Arbitral Tributário (Centro de Arbitragem Administrativa) [Rozhodcovský súd v daňových veciach (Centrum správnej arbitráže)] rozhodol konanie prerušiť a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Sú na účely uplatnenia oslobodenia od zrážkovej dane alebo vrátenia zrážkovej dane zlučiteľné s právom Európskej únie (najmä s voľným pohybom kapitálu stanoveným v článku 63 ZFEÚ) dôkazné požiadavky, ktoré článok 16 ods. 7 a 8 [EBF] ukladá dôchodkovým fondom nerezidentom na daňové účely v Portugalsku?

V prípade, ak žalobkyňa tvrdí, že je pre ňu ťažké alebo nemožné získať takéto dôkazy od orgánov štátu, v ktorom je rezidentom, sú portugalské daňové orgány povinné použiť mechanizmy stanovené napríklad v smernici Rady 77/799/EHS z 19. decembra 1977 [o vzájomnej pomoci príslušných úradov členských štátov v oblasti priamych daní ( Ú. v. ES L 336, 1977, s. 15 ; Mim. vyd. 09/001, s. 63)] alebo v smernici Rady 2008/55/ES z 26. mája 2008 [o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok týkajúcich sa určitých poplatkov, odvodov, daní a ďalších opatrení ( Ú. v. EÚ L 150, 2008, s. 28 )] na získanie informácií požadovaných v článku 16 ods. 7 a 8 EBF?“

O návrhu na začatie prejudiciálneho konania

Úvodné pripomienky

Po prvé portugalská vláda bez toho, aby formálne spochybnila prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, spochybňuje predpoklad, z ktorého vychádza vnútroštátny súd, a to že by dôkazné bremeno uložené článkom 16 ods. 7 a 8 EBF v spojení s článkom 98 CIRC bránilo dôchodkovému fondu nerezidentovi vo výkone jeho práva na oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb. Táto vláda v podstate tvrdí, že všetky dôkazné prostriedky umožňujúce preukázať dodržanie podmienok vyžadovaných článkom 16 ods. 7 EBF sú prípustné a že neuplatnenie tohto oslobodenia od dane v situácii, o ktorú ide vo veci samej, je dôsledkom konania portugalskej spoločnosti vyplácajúcej dividendy, ako aj konania dôchodkového fondu nerezidenta, ktorý je ich príjemcom a ktorý mal najmä riadne vzniesť svoje právne nároky.

V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že v konaní podľa článku 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru, aby v rámci rozdelenia právomocí medzi súdy Únie a vnútroštátne súdy zohľadnil skutkový a právny rámec, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho vymedzilo rozhodnutie vnútroštátneho súdu na jeho vlastnú zodpovednosť [pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2025, Dyrektor Krajowej Informacji Skarbowej (Spôsob správy PKI), C‑18/23 , EU:C:2025:119 , bod 36 a citovanú judikatúru].

Na druhej strane otázka, či sú predpoklady, z ktorých vnútroštátny súd vychádza v rámci svojich otázok, nesprávne alebo nie, predstavuje otázku patriacu do skutkového rámca, ktorého správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať [pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2025, Dyrektor Krajowej Informacji Skarbowej (Spôsob správy PKI), C‑18/23 , EU:C:2025:119 , bod 37 a citovanú judikatúru].

Portugalská vláda teda nemôže pred Súdnym dvorom spochybniť predpoklady vyplývajúce z vnútroštátneho a skutkového právneho rámca, ako ich uviedol vnútroštátny súd, z ktorých musí Súdny dvor vychádzať vo svojej odpovedi na prejudiciálne otázky.

Po druhé v rozsahu, v akom Európska komisia vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o hmotnoprávne podmienky stanovené v článku 16 ods. 7 EBF, treba uviesť, že preskúmanie súladu podmienok v oblasti dokazovania, ktoré musí spĺňať dôchodkový fond nerezident, aby mu bolo priznané oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb, s právom Únie, je relevantné len vtedy, ak sú samotné hmotnoprávne podmienky v súlade s týmto právom. Ako však vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vnútroštátny súd sa domnieva, že od roku 2012 toto oslobodenie od dane, pokiaľ sa týka príjmov prijatých v Portugalsku dôchodkovými fondmi so sídlom v inom členskom štáte Únie, podlieha rovnakým hmotnoprávnym podmienkam, ako sú podmienky uplatniteľné na dôchodkové fondy zriadené podľa portugalského práva.

Keďže vnútroštátny súd sa Súdneho dvora pýta len na výklad práva Únie, pokiaľ ide o podmienky v oblasti dokazovania uplatniteľné na dôchodkové fondy nerezidentov, je potrebné, aby Súdny dvor rozhodol len o tomto aspekte bez toho, aby v rámci prejednávanej veci zaujal stanovisko k výkladu tohto práva vo vzťahu k hmotnoprávnym podmienkam uplatniteľným na dôchodkové fondy nerezidentov, aby mohli využívať oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb.

O prvej prejudiciálnej otázke

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 63 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát vyžadoval, aby dôchodkový fond nerezident preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok stanovených na priznanie oslobodenia od dane vyberanej z dividend prijatých týmto fondom alebo na priznanie jej vrátenia tak, že predloží vyhlásenie potvrdené a osvedčené orgánmi povereným dohľadom nad uvedeným fondom v členskom štáte, v ktorom je rezidentom.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že opatrenia zakázané článkom 63 ods. 1 ZFEÚ ako obmedzenia pohybu kapitálu zahŕňajú opatrenia, ktoré môžu odradiť nerezidentov od investovania v členskom štáte alebo odradiť rezidentov uvedeného členského štátu od investovania v iných členských štátoch [rozsudky zo 6. októbra 2011, Komisia/Portugalsko, C‑493/09 , EU:C:2011:635 , bod 28 , a zo 7. novembra 2024, XX (Tzv. unit‑linked zmluvy), C‑782/22 , EU:C:2024:932 , bod 28 , ako aj citovaná judikatúra].

Preskúmanie odradzujúceho účinku opatrení sa môže týkať nielen opatrení zavádzajúcich hmotnoprávne podmienky na to, aby bolo možné získať daňovú výhodu, ale aj opatrení stanovujúcich dôkazy, ktoré musia na tento účel predložiť daňovníci nerezidenti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2020, Köln‑Aktienfonds Deka, C‑156/17 , EU:C:2020:51 , bod 50 ).

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že na to, aby mohol byť dôchodkový fond nerezident oslobodený od dane z príjmov právnických osôb, musí v súlade s článkom 16 ods. 8 EBF predložiť subjektu povinnému vykonať zrážku dane dôkaz o splnení podmienok stanovených v odseku 7 písm. a), b) a c) tohto článku 16, a to pred dátumom vyplatenia dotknutých príjmov, prostredníctvom vyhlásenia potvrdeného a overeného orgánmi členského štátu Únie alebo Európskeho hospodárskeho priestoru poverenými dohľadom nad týmto fondom, zatiaľ čo od dôchodkového fondu rezidenta sa splnenie týchto podmienok týkajúcich sa dôkazov nevyžaduje.

Z toho vyplýva, že dôchodkové fondy nerezidenti na účely priznania oslobodenia od dane z príjmov právnických osôb alebo na účely priznania jej vrátenia podliehajú administratívnej záťaži, ktorej nepodliehajú dôchodkové fondy rezidenti.

Takéto rozdielne zaobchádzanie predstavuje nevýhodné zaobchádzanie s dôchodkovými fondmi nerezidentmi, ktoré ich môže odradiť od investovania do portugalských spoločností, a v dôsledku toho predstavuje obmedzenie voľného pohybu kapitálu, ktoré je v zásade zakázané článkom 63 ods. 1 ZFEÚ.

Z toho dôvodu podľa článku 65 ods. 1 písm. a) ZFEÚ nie je článkom 63 ZFEÚ dotknuté právo členských štátov uplatňovať príslušné ustanovenia ich daňových zákonov, ktoré rozlišujú daňových poplatníkov, ktorí sa nenachádzajú v rovnakej situácii, podľa miesta bydliska alebo podľa miesta, kde investovali kapitál.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že keďže článok 65 ods. 1 písm. a) ZFEÚ predstavuje výnimku zo základnej zásady voľného pohybu kapitálu, má sa vykladať reštriktívne. Preto toto ustanovenie nemožno vykladať v tom zmysle, že akákoľvek daňová právna úprava rozlišujúca medzi daňovníkmi v závislosti od miesta, kde majú bydlisko, alebo od členského štátu, v ktorom investujú svoj kapitál, je automaticky zlučiteľná so Zmluvou o FEÚ [rozsudky zo 17. januára 2008, Jäger, C‑256/06 , EU:C:2008:20 , bod 40 , a z 27. februára 2025, Dyrektor Krajowej Informacji Skarbowej (Spôsob správy PKI), C‑18/23 , EU:C:2025:119 , bod 76 , ako aj citovaná judikatúra].

Rozdiely v zaobchádzaní povolené článkom 65 ods. 1 písm. a) ZFEÚ nesmú byť podľa odseku 3 tohto článku 65 prostriedkom pre svojvoľnú diskrimináciu alebo skryté obmedzovanie. Súdny dvor rozhodol, že takéto rozdiely v zaobchádzaní môžu byť povolené, iba ak sa týkajú situácií, ktoré nie sú objektívne porovnateľné, alebo v opačnom prípade, ak sú odôvodnené naliehavým dôvodom všeobecného záujmu [rozsudky zo 6. júna 2000, Verkooijen, C‑35/98 , EU:C:2000:294 , bod 43 , a z 27. februára 2025, Dyrektor Krajowej Informacji Skarbowej (Spôsob správy PKI), C‑18/23 , EU:C:2025:119 , bod 77 , ako aj citovaná judikatúra].

Z judikatúry Súdneho dvora na jednej strane vyplýva, že porovnateľnosť cezhraničnej situácie s vnútroštátnou situáciou sa musí skúmať s prihliadnutím na cieľ sledovaný predmetnou vnútroštátnou právnou úpravou, ako aj na predmet a obsah tejto právnej úpravy, a na druhej strane že na účely posúdenia, či je rozdielne zaobchádzanie vyplývajúce z takejto právnej úpravy odrazom objektívne rozdielnych situácií, treba zohľadniť len relevantné rozlišovacie kritériá stanovené touto právnou úpravou [rozsudky z 29. apríla 2021, Veronsaajien oikeudenvalvontayksikkö (Výnosy vyplatené PKIPCP), C‑480/19 , EU:C:2021:334 , bod 49 , a zo 7. novembra 2024, XX (Tzv. unit‑linked zmluvy), C‑782/22 , EU:C:2024:932 , bod 45 , ako aj citovaná judikatúra].

Preto keď štát jednostranne alebo prostredníctvom dohody stanoví, že dani z príjmov podliehajú nielen daňovníci rezidenti, ale aj daňovníci nerezidenti, v prípade dividend, ktoré im vyplatí spoločnosť rezident, Súdny dvor dospel k záveru, že situácia uvedených daňovníkov nerezidentov sa začne podobať situácii daňovníkov rezidentov [rozsudky z 12. decembra 2006, Test Claimants in Class IV of the ACT Group Litigation, C‑374/04 , EU:C:2006:773 , bod 68 , a z 19. decembra 2024, Credit Suisse Securities (Europe), C‑601/23 , EU:C:2024:1048 , bod 53 , ako aj citovaná judikatúra].

V prejednávanej veci právna úprava dotknutá vo veci samej uznáva, že situácia dôchodkových fondov rezidentov je porovnateľná so situáciou dôchodkových fondov nerezidentov, keďže dôchodkové fondy nerezidenti sú rovnako ako dôchodkové fondy rezidenti oslobodené od dane vyberanej z dividend, ktoré sa im vyplácajú. Podriaďuje však tieto dve kategórie fondov rozdielnemu zaobchádzaniu, pokiaľ ide o dôkaz, že spĺňajú hmotnoprávne podmienky na priznanie tohto oslobodenia od dane. Dodržanie hmotnoprávnych podmienok na účely získania daňovej výhody je pritom nevyhnutné tak vo vzťahu k dôchodkovým fondom rezidentom, ako aj vo vzťahu k dôchodkovým fondom nerezidentom.

V dôsledku toho právna úprava, ktorej cieľom je zabezpečiť splnenie hmotnoprávnych podmienok daňovej výhody a ktorá v tejto súvislosti ukladá podmienky týkajúce sa dôkazov len pre dôchodkové fondy nerezidentov, neodráža objektívny rozdiel v situácii medzi dôchodkovými fondmi rezidentmi a dôchodkovými fondmi nerezidentmi.

Treba teda overiť, či rozdielne zaobchádzanie vyplývajúce z právnej úpravy dotknutej vo veci samej môže byť odôvodnené naliehavým dôvodom všeobecného záujmu.

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že nevyhnutnosť zabezpečiť účinnosť daňových kontrol, ako aj nevyhnutnosť zabezpečiť účinné vymáhanie dane predstavujú naliehavé dôvody všeobecného záujmu, ktoré môžu odôvodniť obmedzenie voľného pohybu kapitálu, za predpokladu, že sú spôsobilé koherentne a systematicky zaručiť dosiahnutie týchto cieľov a nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na ich dosiahnutie [pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. októbra 2023, BA (Dedičstvá – Sociálna politika bývania v Únii), C‑670/21 , EU:C:2023:763 , body 67 a 78 , ako aj citovanú judikatúru, a z 19. decembra 2024, Credit Suisse Securities (Europe), C‑601/23 , EU:C:2024:1048 , bod 59 , ako aj citovanú judikatúru].

Hoci v konečnom dôsledku prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má jediný právomoc posúdiť skutkový stav sporu vo veci samej a vykladať vnútroštátnu právnu úpravu, určiť, či a v akom rozsahu takáto právna úprava spĺňa tieto požiadavky, Súdny dvor, ktorý má vnútroštátnemu súdu poskytnúť užitočnú odpoveď, má na základe informácií vyplývajúcich zo spisu vo veci samej, ako aj z písomných pripomienok, ktoré mu boli predložené, právomoc poskytnúť tomuto súdu usmernenia, ktoré mu tomuto súdu umožnia rozhodnúť (rozsudok zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20 , EU:C:2022:638 , body 72 a 73 , ako aj citovaná judikatúra).

V prejednávanej veci na to, aby mohol byť dôchodkový fond nerezident oslobodený od dane z príjmov právnických osôb alebo aby dosiahol vrátenie tejto dane, musí predložiť vyhlásenie potvrdené a osvedčené orgánmi zodpovednými za jeho dohľad v členskom štáte, v ktorom je rezidentom, ktoré po prvé preukazuje, že zaručuje výlučne vyplácanie starobného alebo invalidného dôchodku, pozostalostných dávok, dávok pred odchodom do dôchodku alebo predčasného dôchodku, zdravotných dávok po skončení zamestnania, a ak sú doplnkové a pomocné k týmto dávkam, poskytovanie dávok v prípade úmrtia, po druhé, že je spravovaný inštitúciami zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia, ktoré patria do pôsobnosti smernice 2003/41, a po tretie, že je skutočným príjemcom príjmov.

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o spôsobilosť takéhoto priznania koherentne a systematicky zaručiť dosiahnutie cieľov uvedených v bode 49 tohto rozsudku, treba pripomenúť, že daňové orgány členského štátu sú oprávnené požadovať od daňovníka dôkazy, ktoré považujú za potrebné na posúdenie, či sú splnené podmienky daňovej výhody, a v dôsledku toho, či je alebo nie je potrebné túto výhodu priznať. Obsah, formu a stupeň presnosti, ktoré musia spĺňať údaje predložené daňovníkom, určuje členský štát poskytujúci uvedenú výhodu s cieľom umožniť správny výber dane (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2020, Köln‑Aktienfonds Deka, C‑156/17 , EU:C:2020:51 , bod 61 a citovanú judikatúru).

Avšak na to, aby daňovníkovi nerezidentovi nebolo znemožnené alebo nadmerne sťažené získanie daňovej výhody, nemožno vyžadovať, aby predložil doklady, ktoré sú vo všetkých ohľadoch v súlade s formou a so stupňom presnosti dokladov stanovených vnútroštátnou právnou úpravou členského štátu poskytujúcou túto výhodu, pokiaľ doklady predložené týmto daňovníkom umožňujú tomuto členskému štátu jasne a presne overiť, či sú splnené podmienky na získanie predmetnej daňovej výhody. Daňovníci nerezidenti totiž nemôžu čeliť nadmernej administratívnej záťaži, ktorá by im skutočne znemožňovala získať daňovú výhodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2020, Köln‑Aktienfonds Deka, C‑156/17 , EU:C:2020:51 , bod 62 a citovanú judikatúru).

Z toho vyplýva, že podmienka, ktorá sa uplatňuje len na dôchodkové fondy nerezidentov, a to predložiť vyhlásenie, aké stanovuje právna úprava dotknutá vo veci samej, ktoré vydávajú orgány iného členského štátu, je spôsobilá koherentne a systematicky zaručiť účinnosť daňových kontrol a účinné vymáhanie dane len vtedy, ak tieto orgány disponujú právomocami a kompetenciami potrebnými na vydanie takéhoto vyhlásenia a ak toto vyhlásenie možno vydať dotknutému dôchodkovému fondu v primeranej lehote.

V tejto súvislosti treba uviesť, že smernica 2016/2341, ktorá s účinnosťou od 13. januára 2019 zrušila smernicu 2003/41, definuje vo svojom článku 6 ods. 1 a 4 pojmy „inštitúcia zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia“ a „dôchodkové dávky“ v podstate rovnako ako zodpovedajúce pojmy uvedené v smernici 2003/41, na ktorú odkazuje článok 16 ods. 7 EBF.

Hoci smernica 2016/2341 vo svojom článku 50 písm. a) stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby príslušné orgány mali s ohľadom na každú IZDZ, ktorá je registrovaná alebo povolená na ich území, potrebné právomoci a prostriedky na vyžadovanie, aby IZDZ, správny a riadiaci orgán alebo dozorný orgán IZDZ alebo osoby, ktoré skutočne riadia IZDZ alebo vykonávajú kľúčové funkcie, kedykoľvek poskytli informácie o všetkých podnikateľských záležitostiach alebo zaslali všetky podnikateľské dokumenty, táto smernica neobsahuje ustanovenia, ktoré by dôchodkovým fondom priznávali právo požadovať, aby tieto orgány vydávali vyhlásenia, ako sú tie, ktoré vyžaduje právna úprava dotknutá vo veci samej, ani ustanovenia, ktoré by týmto orgánom zverovali právomoc vydávať takéto vyhlásenia.

Keďže cieľom smernice 2016/2341 je podľa jej odôvodnenia 3 len minimálna harmonizácia, možnosť získať takéto vyhlásenie závisí od vnútroštátnej právnej úpravy štátu, v ktorom je dôchodkový fond, ktorý žiada o oslobodenie od dane, rezidentom.

Ak by v prejednávanej veci vnútroštátny súd musel konštatovať, že orgány dohľadu štátu, v ktorom je dôchodkový fond, ktorý je žalobcom vo veci samej, rezidentom, nemajú právomoci a kompetencie potrebné na vydanie takého vyhlásenia, aké vyžaduje právna úprava dotknutá vo veci samej, alebo že toto vyhlásenie nemožno vydať v primeranej lehote, bolo by potrebné prijať záver, že požiadavka predložiť vyhlásenie vydané takýmito orgánmi nie je spôsobilá koherentne a systematicky zaručiť dodržiavanie hmotnoprávnych podmienok daňovej výhody a všeobecnejšie účinnosť daňových kontrol a účinné vymáhanie dane.

V opačnom prípade treba ešte určiť, či takáto požiadavka nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov.

Toto preskúmanie je potrebné vykonať s rozlíšením dvoch prípadov, na ktoré sa odvoláva vnútroštátny súd, a to jednak okamžité oslobodenie od zrážkovej dane týkajúcej sa dane z príjmov právnických osôb a jednak následné vrátenie vybranej zrážkovej dane.

V prvom rade, pokiaľ ide o oslobodenie od zrážkovej dane týkajúcej sa tejto dane, z článku 16 ods. 8 EBF vyplýva, že na to, aby bolo možné využiť toto oslobodenie, je potrebné predložiť subjektu povinnému vykonať túto zrážku dane dôkaz o splnení podmienok stanovených v článku 16 ods. 7 písm. a), b) a c) EBF, a to pred dátumom vyplatenia príjmov dôchodkovým fondom nerezidentom. Subjekty, ktoré majú povinnosť vykonať zrážku dane, sú v prejednávanej veci portugalské spoločnosti rezidenti, v ktorých dôchodkové fondy nerezidenti vlastnia akcie. Z toho vyplýva, že práve tieto spoločnosti rezidenti musia mať možnosť overiť, či dôchodkový fond nerezident, o ktorý ide vo veci samej, spĺňa hmotnoprávne podmienky oslobodenia od zrážkovej dane.

V tejto súvislosti je dôležité, že subjekt, ktorý má povinnosť vykonať predmetnú zrážku dane, môže upustiť od vykonania tejto zrážky dane len vtedy, ak má istotu, že príjemca dividend spĺňa podmienky, ktoré mu umožňujú využiť oslobodenie od tejto zrážkovej dane. Od dlžníka dividend však nemožno vyžadovať, aby sa prostredníctvom dôkazov spĺňajúcich iné kritériá ako tie, ktoré stanovuje vnútroštátna právna úprava, ktorej podlieha, uistil, že príslušné dividendy spĺňajú hmotnoprávne podmienky na oslobodenie od zrážkovej dane, keďže v prípade omylu na jeho strane by tým mohol ohroziť vybratie dane u príjemcu dividend (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2006, FKP Scorpio Konzertproduktionen, C‑290/04 , EU:C:2006:630 , bod 60 ).

V dôsledku toho za predpokladu, že povinnosť dôchodkového fondu nerezidenta poskytnúť spoločnostiam rezidentom, ktoré sú dlžníkmi dividend, vyhlásenie potvrdené a osvedčené orgánmi poverenými dohľadom nad týmto fondom v členskom štáte, v ktorom je rezidentom, je spôsobilá zabezpečiť účinnosť daňových kontrol a účinné vymáhanie dane, nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov.

Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, rešpektuje zásadu proporcionality v užšom zmysle v tom zmysle, že nie je neprimeraná vo vzťahu k sledovaným cieľom vzhľadom na okolnosť uvedenú portugalskou vládou v jej písomných pripomienkach predložených Súdnemu dvoru, že daňová správa pripúšťa akýkoľvek dokument s cieľom preukázať dodržanie podmienok vyžadovaných v článku 16 ods. 7 EBF pod podmienkou, že je sprevádzaný dokladom vydaným príslušnými orgánmi štátu, v ktorom je dotknutý dôchodkový fond nerezident rezidentom, ktorý potvrdzuje jeho daňovú rezidenciu a jeho daňovú povinnosť z príjmov v tomto štáte.

V druhom rade, pokiaľ ide o vrátenie vybranej dane, ak by vnútroštátny súd v nadväznosti na preskúmanie uvedené v bode 58 tohto rozsudku dospel k záveru, že požiadavka predložiť daňovej správe členského štátu, z ktorého pochádzajú dividendy, vyhlásenie vydané orgánmi dohľadu členského štátu, v ktorom má dôchodkový fond nerezident svoju daňovú rezidenciu, je spôsobilá dosiahnuť sledované ciele, musel by overiť, či táto požiadavka nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na ich dosiahnutie.

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že právna úprava členského štátu, ktorá by daňovníkovi absolútne bránila predložiť dôkazy zodpovedajúce iným kritériám, najmä pokiaľ ide o ich predkladanie, ako sú kritériá stanovené pre túto právnu úpravu, ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie účinnosti daňových kontrol a účinného vymáhania dane (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. júna 2011, Meilicke a i., C‑262/09 , EU:C:2011:438 , bod 43 , ako aj z 9. októbra 2014, van Caster, C‑326/12 , EU:C:2014:2269 , bod 49 ).

Na rozdiel od predpokladu skúmaného v bodoch 61 až 64 tohto rozsudku, podľa ktorého je spoločnosť vyplácajúca dividendy zodpovedná za zrážku dane, o žiadosti o vrátenie tejto zrážkovej dane musí rozhodnúť daňová správa členského štátu, z ktorého pochádzajú dividendy. Takáto daňová správa pritom môže použiť mechanizmy vzájomnej pomoci, ktoré existujú medzi členskými štátmi a sú dostatočné na to, aby umožnili členskému štátu, z ktorého pochádzajú dividendy, vykonať účinnú kontrolu hodnovernosti skutočností uvádzaných dôchodkovými fondmi nerezidentmi, ktoré chcú dosiahnuť vrátenie zrážkovej dane [rozsudok z 19. decembra 2024, Credit Suisse Securities (Europe), C‑601/23 , EU:C:2024:1048 , bod 65 a citovaná judikatúra].

Článok 5 smernice 2011/16 v spojení s článkom 1 ods. 1 a článkom 2 tejto smernice, ktorá v súlade s jej článkom 28 zrušila smernicu 77/799 s účinnosťou od 1. januára 2013, tak stanovuje, že na žiadosť dožadujúceho orgánu dožiadaný orgán oznamuje dožadujúcemu orgánu informácie, ktoré sú predvídateľne relevantné pre správu a vynucovanie vnútroštátnych právnych predpisov členského štátu týkajúcich sa daní patriacich do pôsobnosti smernice 2011/26, ktoré má alebo ktoré získa na základe administratívnych zisťovaní.

Článok 5 smernice 2011/16 je súčasťou oddielu I kapitoly II tejto smernice, oddielu týkajúceho sa výmeny informácií na požiadanie, v rámci ktorého uvedená smernica upravuje vzťahy medzi dožadujúcim členským štátom a dožiadaným členským štátom, ako aj ich vzájomné povinnosti (rozsudok z 26. septembra 2024, Ordre des avocats du Barreau de Luxembourg, C‑432/23 , EU:C:2024:791 , bod 56 ).

Hoci žiadne ustanovenie smernice 2011/16 neukladá orgánom členského štátu povinnosť podať žiadosť uvedenú v článku 5 tejto smernice, keďže na účely výmeny informácií na požiadanie stanovenej touto smernicou normotvorca Únie určil iba povinnosti, ktoré majú členské štáty voči sebe navzájom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2024, Ordre des avocats du Barreau de Luxembourg, C‑432/23 , EU:C:2024:791 , bod 59 ), uvedená smernica umožňuje členskému štátu požadovať od príslušných orgánov iného členského štátu všetky informácie, ktoré mu umožňujú správne stanovenie dane z príjmu.

V dôsledku toho, pokiaľ ide o vrátenie dane z príjmov právnických osôb vybratej prostredníctvom zrážkovej dane, požiadavka predložiť vyhlásenie vydané orgánmi poverenými dohľadom nad dôchodkovým fondom nerezidentom ako jediný dôkazný prostriedok ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaných cieľov.

Vzhľadom na už vyššie uvedené treba na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 63 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že:

–

nebráni tomu, aby členský štát vyžadoval, aby dôchodkový fond nerezident preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok stanovených na priznanie oslobodenia od dane vyberanej z dividend prijatých týmto fondom tak, že predloží vyhlásenie potvrdené a osvedčené orgánmi poverenými dohľadom nad uvedeným fondom v členskom štáte, v ktorom je rezidentom, pokiaľ tieto orgány disponujú právomocami a kompetenciami potrebnými na vydanie takéhoto vyhlásenia, ak toto vyhlásenie možno získať v primeranej lehote a ak neexistujú opatrenia, ktoré, hoci sú rovnako účinné, sú menej obmedzujúce,

–

bráni tomu, aby členský štát vyžadoval, aby dôchodkový fond nerezident preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok stanovených na priznanie vrátenia dane vyberanej z dividend prijatých týmto fondom tak, že predloží vyhlásenie potvrdené a osvedčené orgánmi poverenými dohľadom nad týmto fondom v členskom štáte, v ktorom je rezidentom.

O druhej prejudiciálnej otázke

Vzhľadom na odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku nie je potrebné odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku.

O trovách

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:

Článok 63 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že:

–

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: portugalčina.