C-540/24

62024CJ0540

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 9. októbra 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna právomoc a výkon rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Pôsobnosť – Článok 25 – Dohoda o voľbe právomoci – Zmluvné strany so sídlom v tom istom treťom štáte – Určenie, že na rozhodovanie sporov vzniknutých z tejto zmluvy majú právomoc súdy členského štátu – Medzinárodný prvok – Dôsledky vystúpenia Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie“

Vo veci C‑540/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň, Rakúsko) z 1. augusta 2024 a doručený Súdnemu dvoru 8. augusta 2024, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Revetas Capital Advisors LLP, v zastúpení: B. Knötzl a B. Ortner, Rechtsanwälte,

–

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Cabris lnvestments Ltd a Revetas Capital Advisors LLP, spoločnosťami založenými podľa anglického práva, vo veci návrhu na zaplatenie sumy v rámci plnenia zmluvného záväzku, ktorý prvá uvedená spoločnosť podala proti druhej spoločnosti na rakúsky súd.

Právny rámec

Zmluva o EÚ

3

Článok 50 ods. 3 ZEU stanovuje:

5

Článok 17 Bruselského dohovoru stanovuje:

„Ak sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden alebo viacerí majú bydlisko v štáte viazanom týmto dohovorom, dohodli, že súd alebo súdy štátu viazaného týmto dohovorom majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má výlučnú právomoc tento súd alebo tieto súdy. …“ [ neoficiálny preklad ]

6

Článok 18 tohto dohovoru znie:

„Okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto dohovoru má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto pravidlo sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 16.“

…“

8

Článok 56 toho istého dohovoru uvádza:

„Zmluva a dohovory uvedené v článku 55 zostávajú naďalej v platnosti vo vzťahu k veciam, na ktoré sa tento dohovor neuplatňuje.

Zostávajú v platnosti vo vzťahu k rozsudkom a písomnostiam vydaným pred nadobudnutím účinnosti tohto dohovoru.“

9

Článok 23 ods. 1 nariadenia Brusel I znie:

„Ak sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden alebo viacerí majú bydlisko v členskom štáte, dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy. …“

Nariadenie Brusel Ia

12

V odôvodneniach 3, 13, 14, 15, 19 a 21 nariadenia Brusel Ia sa uvádza:

„(3)

S cieľom zaručiť ochranu spotrebiteľov a zamestnancov, ochrániť právomoc súdov členských štátov v prípadoch, keď majú výlučnú právomoc, a rešpektovať zmluvnú voľnosť účastníkov by sa určité normy právomoci ustanovené v tomto nariadení mali uplatňovať bez ohľadu na bydlisko žalovaného.

(15)

Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. …

…

(19)

Okrem zmlúv poistných, spotrebiteľských či pracovných, v ktorých je voľnosť účastníkov zmluvy dojednať si právomoc súdov obmedzená, by sa zmluvná voľnosť účastníkov mala rešpektovať, s výnimkou kritérií výlučnej právomoci upravených týmto nariadením.

14

Článok 6 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov každého členského štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu, ak nie je inak stanovené v článku 18 ods. 1, článku 21 ods. 2 a v článkoch 24 a 25.“

15

Článok 25 ods. 1 toho istého nariadenia, ktorý je obsiahnutý v kapitole II oddiele 7, nazvanom „Voľba právomoci“, stanovuje:

„Ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. …“

2. V rozsahu, v ktorom toto nariadenie nahrádza ustanovenia Bruselského dohovoru z roku 1968 medzi členskými štátmi, akýkoľvek odkaz na tento dohovor treba chápať ako odkaz na toto nariadenie.“

18

Článok 69 uvedeného nariadenia uvádza:

„S výnimkou článku 70 a článku 71 nahrádza toto nariadenie medzi členskými štátmi dohovory upravujúce tie isté veci, na ktoré sa uplatňuje toto nariadenie. Nahrádzajú sa najmä dohovory zahrnuté v zozname, ktorý vyhotovila [Európska k]omisia podľa článku 76 ods. 1 písm. c) a článku 76 ods. 2“

19

Článok 70 ods. 1 toho istého nariadenia stanovuje:

–

v Rakúsku:

…

–

[anglo‑rakúsky dohovor],

…

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

22

Dňa 6. mája 2020 Cabris lnvestments a Revetas Capital Advisors, spoločnosti so sídlom v Spojenom kráľovstve, uzavreli zmluvu o poradenstve spolu so sprievodným listom, v ktorých bola uvedená doložka o voľbe právomoci (ďalej len „predmetná doložka o voľbe právomoci“), ktorá znie takto:

„Táto zmluva a vzťahy medzi zmluvnými stranami sa riadia rakúskym právom a majú sa vykladať v súlade s ním. Handelsgericht Wien [Obchodný súd Viedeň, Rakúsko] má výlučnú právomoc rozhodovať spory vyplývajúce z tejto zmluvy, alebo spory, ktoré sa jej týkajú, či spory týkajúce sa jej plnenia alebo platnosti.“

23

Dňa 30. júna 2023 Cabris lnvestments podala na Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, žalobu, ktorou sa domáhala, aby bola spoločnosti Revetas Capital Advisors uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 360000 eur, zvýšenú o úroky z omeškania, z titulu plnenia zmluvnej platobnej povinnosti vyplývajúcej z tejto zmluvy a spojenej s výkonom funkcie finančného riaditeľa.

27

V prípade, že by Súdny dvor dospel k záveru, že článok 25 nariadenia Brusel Ia sa v takejto situácii neuplatňuje, vnútroštátny súd sa v druhom rade pýta na uplatniteľnosť Bruselského dohovoru, a najmä jeho článkov 17 a 18, alebo prípadne na uplatniteľnosť anglo‑rakúskeho dohovoru. Podľa vnútroštátneho súdu odpoveď na túto otázku závisí od toho, či články 68 a 69 nariadenia Brusel Ia definitívne zrušili tieto dva dohovory. Uvedený súd zastáva názor, že zásady medzinárodného práva verejného, ktoré upravujú zánik zmlúv a okolnosť, že tieto rôzne právne nástroje upravujú oblasti, ktoré spolu úzko súvisia, svedčia v prospech výkladu, podľa ktorého je uplatniteľnosť uvedených dohovorov, pokiaľ ide o právne vzťahy týkajúce sa Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, vylúčená.

28

V treťom rade sa vnútroštátny súd pýta, či článok 50 ods. 3 ZEÚ a článok 82 ods. 1 písm. b) bod i) časti 4 Civil Jurisdiction and Judgments (Amendment) (EU Exit) Regulations 2019 [nariadenia z roku 2019 o súdnej právomoci v občianskych veciach a o rozsudkoch (zmena) (Brexit)] zo 4. marca 2019 (Statutory Instruments 2019, č. 479) vo všeobecnosti vylučujú uplatniteľnosť Bruselského dohovoru.

29

Za týchto podmienok Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

3.

Majú sa článok 69 [nariadenia Brusel Ia] v znení [zoznamu 3] a článok 55 trinásta zarážka Bruselského dohovoru vykladať v tom zmysle, že definitívne rušia [anglo‑rakúsky dohovor], a to (vzhľadom na ‚brexit‘) aj vo vzťahu k Spojenému kráľovstvu, v dôsledku čoho túto medzinárodnú zmluvu už (vzhľadom na ‚brexit‘) nie je možné uplatniť na konanie týkajúce sa Spojeného kráľovstva, berúc do úvahy najmä skutočnosť, že v súlade s článkom 70 ods. 1 [nariadenia Brusel Ia] dohovory uvedené v článku 69 [tohto nariadenia] zostávajú naďalej v platnosti vo vzťahu k veciam, na ktoré sa toto nariadenie neuplatňuje. Môže byť teda podľa článku 70 ods. 1 [toho istého] nariadenia vo vzťahu k Spojenému kráľovstvu zmluva uzavretá s Rakúskou republikou, ktorá bola už v minulosti vyhlásená za ‚nahradenú‘ primárnym právom, po ‚brexite‘ medzi týmito štátmi opäť vyhlásená za retroaktívne uplatniteľnú (tzv. oživenie medzinárodnej zmluvy)?

V prípade kladnej odpovede: bolo by takéto ‚oživenie‘ platné aj v oblasti pôsobnosti – v tejto súvislosti podobného – článku 56 Bruselského dohovoru?

4.

Má sa článok 50 ods. 3 ZEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni uplatneniu alebo ‚oživeniu‘ článkov 17 a 18 Bruselského dohovoru aj vo vzťahu k Spojenému kráľovstvu (vzhľadom na ‚brexit‘), ak sa v konaní začatom v Rakúsku, dvaja účastníci konania so sídlom v Spojenom kráľovstve vo svojej zmluve uzavretej 6. mája 2020 dohodli, že výlučnú právomoc má rakúsky Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň)? Má za týchto okolností pravidlo obsiahnuté v článku 50 ods. 3 ZEÚ prednosť pred článkom 66 Bruselského dohovoru, podľa ktorého sa Bruselský dohovor uzatvára na dobu neurčitú‘?

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie sa vzťahuje na situáciu, v ktorej sa dve zmluvné strany s bydliskom v Spojenom kráľovstve prostredníctvom dohody o voľbe právomoci uzavretej počas prechodného obdobia stanoveného v dohode o vystúpení dohodli na právomoci súdu členského štátu na rozhodovanie sporov vzniknutých z tejto zmluvy, ak bolo konanie na tomto súde medzi zmluvnými stranami začaté po uplynutí tohto prechodného obdobia.

31

Na úvod treba pripomenúť, že vzhľadom na to, že doložka o voľbe právomoci je svojou povahou voľbou právomoci, ktorá nemá právne účinky, pokiaľ nie je začaté súdne konanie, a ktorá má dôsledky až ku dňu podania žaloby na súd, pričom pri posudzovaní takejto doložky treba vychádzať z dátumu podania žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. novembra 1979Sanicentral, 25/79 , EU:C:1979:255 , bod 6 , ako aj z 24. novembra 2022, Tilman, C‑358/21 , EU:C:2022:923 , bod 30 ).

32

Na účely odpovede na položenú otázku je preto potrebné určiť, či spor medzi dvoma zmluvnými stranami, ktoré majú bydlisko v tom istom treťom štáte, akým je od 1. februára 2020 Spojené kráľovstvo, a ktoré určili, že o riešení tohto sporu má rozhodovať súd členského štátu, patrí do pôsobnosti nariadenia Brusel Ia a jeho článku 25 ods. 1.

33

V druhom rade, pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí článok 25 ods. 1 nariadenia Brusel Ia, treba po prvé zdôrazniť, že toto ustanovenie sa odlišuje od toho, ktoré mu predchádzalo, teda od článku 23 ods. 1 nariadenia Brusel I, ktorý na uplatnenie pravidla právomoci založeného na dohode o voľbe právomoci vyžaduje, aby aspoň jedna zo zmluvných strán tejto dohody mala bydlisko na území členského štátu.

37

Po druhé treba pripomenúť, že režim právomoci stanovený nariadením Brusel Ia je režimom vnútornej právomoci v rámci Európskej únie, ktorý sleduje vlastné ciele, akými sú riadne fungovanie vnútorného trhu, ako aj vytvorenie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ako to vyplýva z odôvodnenia 3 tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. februára 2025, BSH Hausgeräte, C‑339/22 , EU:T:2025:108 , bod 55 ). Odôvodnenie 13 uvedeného nariadenia okrem toho uvádza, že „medzi konaniami, na ktoré sa uplatňuje toto nariadenie a územím členských štátov by mala existovať väzba“ a že „preto by sa spoločné normy právomoci mali v zásade uplatňovať, ak má žalovaný bydlisko na území niektorého z členských štátov“. Odôvodnenie 14 toho istého nariadenia však stanovuje, že „s cieľom… rešpektovať zmluvnú voľnosť účastníkov by sa určité normy právomoci ustanovené v tomto nariadení mali uplatňovať bez ohľadu na bydlisko žalovaného“.

38

Na tento účel na rozdiel od pravidla zakotveného v článku 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia v spojení s jeho odôvodnením 13, podľa ktorého sa právomoc určuje podľa všeobecnej zásady právomoci súdu žalovaného, ak má žalovaný bydlisko v členskom štáte, článok 6 ods. 1 tohto nariadenia v spojení s jeho odôvodnením 14 stanovuje, že ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov každého členského štátu sa riadi právnym poriadkom tohto členského štátu, avšak s výhradou uplatnenia niektorých ustanovení uvedeného nariadenia, medzi ktoré patrí aj jeho článok 25.

41

Súdny dvor už okrem toho spresnil, že situácia, v ktorej sa zmluvné strany usadené v tom istom členskom štáte dohodli, že na rozhodovanie sporov vzniknutých z ich zmluvy majú právomoc súdy iného členského štátu, aj keď uvedená zmluva nemá žiadnu inú väzbu s týmto iným členským štátom, vykazuje medzinárodný prvok. V takejto situácii totiž existencia dohody o voľbe právomoci v prospech súdov iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom sú zmluvné strany usadené, sama osebe svedčí o cezhraničných dôsledkoch sporu vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. februára 2024, Inkreal, C‑566/22 , EU:C:2024:123 , body 25 a 39 ).

42

Analogicky s riešením, ktoré prijal Súdny dvor vo svojej judikatúre uvedenej v bodoch 40 a 41 tohto rozsudku, treba konštatovať, že existencia dohody o voľbe právomoci v prospech súdov členského štátu, hoci zmluvné strany majú bydlisko v treťom štáte, vyvoláva otázku týkajúcu sa určenia medzinárodnej právomoci súdov, a takáto situácia teda vykazuje požadovaný medzinárodný prvok v zmysle uvedenej judikatúry.

43

V treťom rade takýto výklad potvrdzujú ciele sledované článkom 25 nariadenia Brusel Ia, a to rešpektovať zmluvnú voľnosť účastníkov a zvýšiť účinnosť dohôd o výlučnej voľbe súdu, ktoré sú uvedené v odôvodneniach 15, 19 a 22 tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. februára 2024, Inkreal, C‑566/22 , EU:C:2024:123 , bod 26 ).

46

V dôsledku toho teda spor, o aký ide vo veci samej, medzi dvoma zmluvnými stranami s bydliskom v treťom štáte, ktoré určili, že o riešení ich zmluvných sporov má rozhodovať súd členského štátu, patrí do pôsobnosti nariadenia Brusel Ia a jeho článku 25 ods. 1.

47

Okolnosť, že dohoda o voľbe právomoci, ktorou zmluvné strany s bydliskom v Spojenom kráľovstve určili, že o riešení ich sporov má rozhodovať súd členského štátu, v tomto prípade vnútroštátny súd, bola uzavretá počas prechodného obdobia a že konanie na tomto súde bolo začaté po jeho uplynutí, nemôže zmeniť odpoveď na túto otázku.

48

Dohoda o vystúpení totiž nielenže takúto situáciu neupravuje, ale z úvah uvedených v bodoch 31 až 46 tohto rozsudku vyplýva, že bez ohľadu na umiestnenie bydliska účastníkov sporu v treťom štáte, akým je od 1. februára 2020 Spojené kráľovstvo, spor vo veci samej patrí do pôsobnosti nariadenia Brusel Ia a jeho článku 25 ods. 1.

51

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 25 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach

sa má vykladať v tom zmysle, že:

toto ustanovenie sa vzťahuje na situáciu, v ktorej sa dve zmluvné strany s bydliskom v Spojenom kráľovstve prostredníctvom dohody o voľbe právomoci uzavretej počas prechodného obdobia stanoveného v dohode o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu dohodli na právomoci súdu členského štátu na rozhodovanie sporov vzniknutých z tejto zmluvy, aj keď sa konanie na tomto súde medzi zmluvnými stranami začalo až po uplynutí tohto prechodného obdobia.