C-544/24

62024CJ0544

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 30. apríla 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spoločný systém dane z pridanej hodnoty (DPH) – Smernica 2006/112/ES – Článok 273 –Článok 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie – Povinnosti, ktoré sa považujú za nevyhnutné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca režim úrokov z omeškania v prípade daňových nedoplatkov v oblasti DPH – Výber úrokov z omeškania – Zásada proporcionality“

Vo veci C‑544/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Mokestinių ginčų komisija prie Lietuvos Respublikos Vyriausybės (Komisia pre daňové spory pri vláde Litovskej republiky) z 9. augusta 2024 a doručený Súdnemu dvoru 12. augusta 2024, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

„Nekilnojamojo turto valdymas“ BUAB, v zastúpení: P. Gruodis, advokatas,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 325 ZFEÚ a článku 273 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ( Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1 , ďalej len „smernica o DPH“) v spojení s článkami 49 a 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou „Nekilnojamojo turto valdymas“ BUAB, založenou podľa litovského práva (ďalej len „žalobkyňa vo veci samej“), na jednej strane a Valstybinė mokesčių inspekcija prie Lietuvos Respublikos finansų ministerijos (Národná daňová inšpekcia pri ministerstve financií Litovskej republiky) (ďalej len „daňová správa“) na druhej strane vo veci rozhodnutia, ktorým táto správa odmietla žalobkyni vo veci samej priznať oslobodenie od dane, o ktoré žiadala, pokiaľ ide o zaplatenie úrokov z omeškania týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty (DPH) a pokuty, ktorá jej bola uložená za daňový podvod.

2. Členské štáty prijmú rovnaké opatrenia na zamedzenie podvodov poškodzujúcich finančné záujmy Únie, aké prijímajú na zamedzenie podvodov poškodzujúcich ich vlastné finančné záujmy.“

Charta

4

Článok 49 ods. 3 Charty stanovuje:

„Prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu.“

5

Článok 273 smernice o DPH znie:

„Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc.

Možnosť ustanovená v prvom pododseku sa nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3.“

Litovské právo

Zákon Litovskej republiky o dani z pridanej hodnoty

8

Ustanovenie § 8 tohto zákona, nazvaný „Zásada zákonnosti a všeobecného uplatnenia“, stanovuje:

„1. Každý daňovník je povinný platiť dane a poplatky stanovené daňovými právnymi predpismi v súlade s pravidlami výpočtu a platby dane alebo poplatku stanovenými daňovou právnou úpravou.

…

3. Pri správe daní dodržiava správca dane kritériá primeranosti a spravodlivosti.“

11

Ustanovenie § 95 uvedeného zákona, nazvaný „Nástroje na zabezpečenie splnenia daňovej povinnosti“, v odseku 1 bode 1 stanovuje, že medzi tieto nástroje patria úroky z omeškania.

…“

13

Ustanovenie § 97 zákona o správe daní, nazvaného „Začiatok plynutia úrokov z omeškania“, v odseku 2 uvádza:

„V prípade uvedenom v § 96 ods. 1 bode 2 tohto zákona úroky z omeškania plynú odo dňa nasledujúceho po dni, keď daň alebo poplatok mali byť podľa vtedy platnej daňovej právnej úpravy odvedené do štátnej pokladnice, až do dňa vydania dokladu o výsledku kontroly, a v prípade nezaplatenia dane alebo poplatku v lehote stanovenej v § 81 ods. 2 uvedeného zákona… úroky plynú odo dňa nasledujúceho po uplynutí uvedenej lehoty.“

14

Ustanovenie § 98 tohto zákona s názvom „Doba plynutia úrokov z omeškania“ v odseku 2 stanovuje:

„1. Daňovník môže byť úplne alebo čiastočne oslobodený od platenia vzniknutých (vypočítaných), ale nezaplatených úrokov z omeškania, ak:

…

(2)

táto právna možnosť je stanovená v osobitnom daňovom zákone;

(3)

existuje jeden z dôvodov uvedených v § 141 ods. 1 tohto zákona;

(2)

ak je porušenie daňového zákona spôsobené okolnosťami, ktoré sú nezávislé od vôle daňovníka a ktoré daňovník nepredvídal a nemohol predvídať. Za takéto okolnosti sa nepovažuje konanie alebo opomenutie daňovníka alebo jeho zamestnancov, ako aj platobná neschopnosť daňovníka;

(3)

ak ide o ojedinelé konanie, ktoré napriek tomu, že je v rozpore s ustanoveniami daňového zákona, nespôsobuje škodu na rozpočte;

(4)

ak daňovník porušil daňový zákon z dôvodu chybného všeobecného vysvetlenia daňového zákona alebo nesprávnej informácie o zaplatení daní, ktoré poskytla daňová správa písomne alebo telefonicky, pokiaľ bola táto konzultácia zaregistrovaná spôsobom, ktorý zaviedla vnútroštátna daňová správa, a pokiaľ možno volajúceho identifikovať ako daňovníka alebo jeho zástupcu.“

Žalobkyňa vo veci samej podala proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok na Mokestinių ginčų komisija prie Lietuvos Respublikos Vyriausybės (Komisia pre daňové spory pri vláde Litovskej republiky), ktorá rozhodnutím z 10. decembra 2018 uvedené rozhodnutie potvrdila.

21

Rozsudkom z 30. mája 2019 Vilniaus apygardos administracinis teismas (Krajský správny súd Vilnius, Litva) zamietol žalobu podanú žalobkyňou vo veci samej proti rozhodnutiu Mokestinių ginčų komisija prie Lietuvos Respublikos Vyriausybės (Komisia pre daňové spory pri vláde Litovskej republiky) z 10. decembra 2018.

22

Žalobkyňa vo veci samej teda podala odvolanie na Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd Litvy) s cieľom dosiahnuť zrušenie tohto rozhodnutia a rozhodnutia daňovej správy zo 4. septembra 2018.

23

Keďže si žalobkyňa vo veci samej nesplnila dodatočné daňové povinnosti, ktoré jej boli uložené v oblasti DPH, celková suma úrokov z omeškania, ktorých sa týkalo rozhodnutie daňovej správy zo 4. septembra 2018 a ktoré boli splatné počas celého daňového konania, ako aj počas súdneho konania, t. j. od 26. januára 2013 do 4. apríla 2021, bola stanovená na 3150660,79 eura, pričom pokuta bola stanovená na 1838812,44 eura.

27

Dňa 11. apríla 2024 žalobkyňa vo veci samej podala novú žiadosť o oslobodenie od zaplatenia úrokov z omeškania a daňovej pokuty. V tejto súvislosti požiadala o oslobodenie od povinnosti zaplatiť „sankčnú časť“ týchto úrokov, teda časť, ktorá presahuje sumu zabezpečujúcu náhradu škody pre štátnu pokladnicu a ktorá predstavuje dve tretiny celkovej sumy uvedených úrokov. Podľa žalobkyne vo veci samej je neprimeraný charakter týchto úrokov ako sankcie zrejmý v situácii, aká nastala v jej prípade, keď boli úroky z omeškania vypočítané retroaktívne za celé obdobie od okamihu, kedy mala byť daň alebo poplatok zaplatený, až do 4. apríla 2021, teda vrátane obdobia daňovej kontroly a súdneho konania. Okrem toho by tieto úroky predstavovali trestnoprávne sankčné opatrenie, pokiaľ ide o uplatňovanie ich sankčnej zložky, a to zvýšenie o sedem percentuálnych bodov uplatniteľné na úroky z omeškania.

28

31

Predkladajúci vnútroštátny súd, ktorý sa opiera o ustálenú judikatúru Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd Litvy), uvádza, že prvoradou funkciou úrokov z omeškania je zabezpečiť splnenie daňovej povinnosti zaplatiť daň alebo poplatok a že ich cieľom je predovšetkým pokryť výdavky štátu, a nie sankcionovať dotknutú osobu. Tieto úroky z omeškania však obsahujú aj sankčnú zložku, pretože ich sadzba sa vypočíta navýšením časti náhrady škody spojenej s úverovými nákladmi štátu. Táto náhrada sa stanoví s prihliadnutím na výnos zo štátneho dlhopisu na sekundárnom trhu s navýšením o sedem percentuálnych bodov.

32

Za týchto podmienok sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta najmä na súlad § 96 až 99 zákona o správe daní s článkom 325 ZFEÚ a článkom 273 smernice o DPH v spojení s článkom 49 ods. 3 a článkom 50 Charty, keďže tieto vnútroštátne ustanovenia nezabezpečujú koordináciu medzi správnym konaním o uložení úrokov z omeškania a trestnými stíhaniami, aby sa dodatočné zaťaženie vyplývajúce z kumulácie týchto konaní znížilo na to, čo je striktne nevyhnutné, a aby prísnosť všetkých uložených sankcií zodpovedala závažnosti konštatovaného porušenia. Konkrétne uvedené vnútroštátne ustanovenia nestanovujú na účely uloženia trestných sankcií obmedzenie uplatnenia sankčnej zložky týchto úrokov, ak skutky, ktoré viedli k uvedeným úrokom, vedú aj k trestnému stíhaniu.

33

Za týchto podmienok Mokestinių ginčų komisija prie Lietuvos Respublikos Vyriausybės (Komisia pre daňové spory pri vláde Litovskej republiky) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

Litovská vláda usudzuje, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný v celom rozsahu, keďže podľa nej otázky položené predkladajúcim vnútroštátnym súdom nijako nesúvisia s predmetom sporu vo veci samej.

35

V tejto súvislosti táto vláda tvrdí, že zaplatenie úrokov z omeškania a daňovej pokuty, ktoré boli uložené žalobkyni vo veci samej rozhodnutím daňovej správy zo 4. septembra 2018, bolo potvrdené právoplatným rozsudkom Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd, Litva) vydaným 9. septembra 2020. Daňová zodpovednosť žalobkyne vo veci samej bola teda konštatovaná právoplatným rozhodnutím, ktoré nemožno napadnúť opravným prostriedkom. V dôsledku toho sa predmet sporu prebiehajúceho pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom týka len podmienok oslobodenia od povinnosti platiť úroky z omeškania v súlade s uplatniteľným vnútroštátnym právom.

36

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v právnom a skutkovom rámci, ktorý tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorého správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu predloženom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 12. októbra 2023, KBC Verzekeringen, C‑286/22 , EU:C:2023:767 , bod 22 a citovaná judikatúra).

40

Za týchto podmienok a vzhľadom na to, že Súdny dvor má k dispozícii všetky skutkové a právne okolnosti potrebné na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré mu boli položené, treba konštatovať, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

O prvej otázke

41

Európska komisia spochybňuje prípustnosť prvej otázky, pričom tvrdí, že uplatnenie zásady ne bis in idem zaručenej v článku 50 Charty predpokladá existenciu situácie, v ktorej bol vydaný konečný rozsudok alebo oslobodenie spod obžaloby za ten istý trestný čin. V prejednávanej veci však trestné konanie, v rámci ktorého je žalobkyňa vo veci samej stíhaná, stále prebieha a nebolo voči nej prijaté žiadne odsudzujúce rozhodnutie. Vo veci samej teda podmienka bis nie je splnená, takže vnútroštátny súd na vyriešenie sporu vo veci samej nepotrebuje získať odpoveď na prvú otázku.

42

45

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 50 Charty tak zakazuje uložiť za rovnaké skutky viacero sankcií trestnej povahy na základe rôznych na tieto účely vedených konaní (rozsudok z 20. marca 2018, Menci, C‑524/15 , EU:C:2018:197 , bod 35 ). Tento článok 50 však neupravuje situáciu osoby, voči ktorej sa za to isté porušenie daňovej povinnosti vedie správne a trestné konanie, pokiaľ nie je vydané nijaké odsudzujúce alebo oslobodzujúce rozhodnutie za tie isté skutky v rámci druhého konania, ktoré je odlišné a nezávislé od prvého konania, ako je to v prejednávanej veci. Za týchto podmienok článok 50 Charty nie je uplatniteľný na spor vo veci samej.

46

V tejto súvislosti je nutné pripomenúť, že ak ustanovenia práva Únie, ktorých sa týka prejudiciálna otázka, nie sú uplatniteľné na spor vo veci samej, a teda nie sú relevantné na jeho vyriešenie, treba konštatovať, že požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke nie je nevyhnutné na to, aby vnútroštátny súd mohol vydať svoj rozsudok, a že táto otázka je teda v tejto súvislosti neprípustná (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. apríla 2025, Swiftair, C‑701/23 , EU:C:2025:237 , bod 28 a citovanú judikatúru).

47

V dôsledku toho je prvá otázka položená predkladajúcim vnútroštátnym súdom neprípustná.

V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny súd potrebuje objasniť na jednej strane, v akom rozsahu majú úroky z omeškania v prípade daňových nedoplatkov v oblasti DPH, ktoré boli žalobkyni vo veci samej uložené po ukončení správneho konania spočívajúceho v daňovej kontrole, trestnoprávnu povahu v zmysle článku 49 ods. 3 Charty, a na druhej strane, či je takáto vnútroštátna právna úprava v súlade so zásadou proporcionality, tak ako je vykladaná v rámci uplatňovania článku 325 ZFEÚ a článku 273 smernice o DPH.

O uplatnení článku 49 ods. 3 Charty

51

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa výkladu článku 50 Charty a prebratej do jej článku 49 ods. 3 sú na posúdenie trestnoprávnej povahy sankcie relevantné tri kritériá, a to právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, samotná povaha porušenia, a stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe (rozsudky z 20. marca 2018, Menci, C‑524/15 , EU:C:2018:197 , bod 26 a citovaná judikatúra, ako aj z 22. marca 2022, bpost, C‑117/20 , EU:C:2022:202 , bod 25 a citovaná judikatúra).

52

Okrem toho podľa tejto judikatúry aj pri porušeniach, ktoré vnútroštátne právo nekvalifikuje ako porušenia „trestnoprávnej“ povahy, takáto povaha môže napriek všetkému vyplývať zo samotnej povahy predmetného porušenia a zo stupňa prísnosti sankcií, ktoré môžu byť dôsledkom takého porušenia [rozsudok z 22. júna 2021, Latvijas Republikas Saeima (Pokutové body), C‑439/19 , EU:C:2021:504 , bod 88 a citovaná judikatúra].

56

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z písomných pripomienok účastníkov konania pred Súdnym dvorom vyplýva, že podľa zákona o správe daní má vyberanie úrokov z omeškania jednak preventívnu povahu tým, že podnecuje dotknuté osoby, aby zaplatili DPH v stanovenej lehote alebo čo najskôr po uplynutí tejto lehoty, čo tiež prispieva k zabezpečeniu riadneho výberu DPH, a jednak kompenzačnú povahu, keďže cieľom takýchto úrokov je kompenzovať finančné straty, ktoré štát utrpel z dôvodu nezaplatenia alebo oneskoreného zaplatenia dane alebo poplatku.

57

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Súdny dvor už rozhodol, že výber úrokov z omeškania má jednak preventívnu povahu tým, že podnecuje daňovníka, aby si splnil daňovú povinnosť čo najskôr po uplynutí stanovených lehôt, a jednak kompenzačnú povahu, keďže tieto úroky majú kompenzovať finančné straty, ktoré vznikli štátu z dôvodu nezaplatenia alebo oneskoreného zaplatenia dane alebo poplatku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. októbra 2022, Direktor na Direkcija Obžalvane i danăčno‑osiguritelna praktika, C‑1/21 , EU:C:2022:788 , body 89 až 91 a citovanú judikatúru).

58

Pokiaľ ide o tretie kritérium týkajúce sa stupňa prísnosti sankcie, zdá sa, že zo skutočností uvedených v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že by úroky z omeškania, ako sú úroky uložené vo veci samej, mali taký význam, že by im bolo potrebné priznať trestnoprávnu povahu. Pokiaľ ide konkrétne o skutočnosť, ako tvrdila žalobkyňa vo veci samej v rámci konania vo veci samej, že časť úrokov z omeškania má „sankčnú“ povahu vzhľadom na zvýšenie základnej sadzby týchto úrokov o sedem percentuálnych bodov, treba uviesť, že tieto tvrdenia sú založené na výklade vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej, ktorý sa líši od výkladu uvedeného predkladajúcim vnútroštátnym súdom. Z rozhodnutia predkladajúceho vnútroštátneho súdu totiž nevyplýva, že by úroky z omeškania dotknuté vo veci samej mali sankčnú povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2018, Nidera, C‑387/16 , EU:C:2018:121 , bod 35 ).

61

V každom prípade v súlade s judikatúrou Súdneho dvora majú úroky z omeškania za cieľ zmierniť dôsledky vyplývajúce z prekročenia lehoty splatnosti a kompenzovať výhody, ktoré zdaniteľnej osobe neoprávnene vyplývajú z omeškania so zaplatením daňového dlhu, a nie sankcionovať takéto omeškanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2024, Network One Distribution, C‑506/23 , EU:C:2024:1003 , bod 32 ).

62

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva uvedenej v bode 58 tohto rozsudku tiež vyplýva, že bez ohľadu na ich výšku sa opatrenia podobné opatreniam uloženým vo veci samej nepovažovali za opatrenia s dostatočným stupňom závažnosti na to, aby im bola priznaná trestnoprávna povaha.

Za týchto podmienok treba konštatovať, že svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 325 ZFEÚ a článok 273 smernice o DPH v spojení so zásadou proporcionality vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje spôsoby výpočtu sadzby úrokov z omeškania týkajúcich sa nedoplatkov v oblasti DPH bez ohľadu na povahu a závažnosť porušenia konštatovaného daňovou správou, a vylučuje, aby táto správa mohla uplatniť nižšiu úrokovú sadzbu, než je sadzba stanovená touto právnou úpravou, alebo upustiť od výpočtu časti sumy úrokov z omeškania alebo oslobodiť daňovníka od zaplatenia týchto úrokov, s výnimkou prípadov taxatívne vymedzených uvedenou právnou úpravou.

66

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora na dodržanie zásady proporcionality je potrebné, aby opatrenie bolo vhodné na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného legitímneho cieľa koherentným a systematickým spôsobom a aby nešlo nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie primerané a nevyhnutné, pričom zásahy spôsobené týmto opatrením nesmú byť neprimerané sledovaným cieľom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20 , EU:C:2022:638 , bod 65 , ako aj citovanú judikatúru).

67

Pokiaľ ide konkrétne o správne alebo donucovacie opatrenia, ktoré umožňuje vnútroštátna právna úprava, nemôžu ísť nad rámec toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných touto právnou úpravou (rozsudok z 24. februára 2022, Agenzia delle dogane e dei monopoli a Ministero dell’Economia e delle Finanze, C‑452/20 , EU:C:2022:111 , bod 37 , ako aj citovaná judikatúra).

71

Členské štáty, ktoré si pritom zachovávajú právo na výber sankcií, musia najmä zabezpečiť, aby boli porušenia práva Únie, vrátane harmonizovaných pravidiel vychádzajúcich zo smernice o DPH, sankcionované za podmienok tak hmotnoprávnych, ako aj procesnoprávnych, ktoré sú podobné podmienkam uplatniteľným na porušenia vnútroštátneho práva obdobnej povahy a dôležitosti a ktoré v každom prípade priznávajú sankcii účinnú, primeranú a odrádzajúcu povahu (rozsudok z 2. mája 2018, Scialdone, C‑574/15 , EU:C:2018:295 , bod 28 a citovaná judikatúra).

72

V prejednávanej veci opatrenie zavádzajúce platenie úrokov z omeškania týkajúce sa nedoplatkov v oblasti DPH, ako je stanovené v § 95 až 99 zákona o správe daní, na základe ktorého sa začína počítanie úrokov z omeškania z dôvodu nezaplatenia alebo oneskoreného zaplatenia splatnej dane alebo poplatku, prispieva k vymáhaniu súm DPH, ktoré zdaniteľná osoba nezaplatila v záväzných lehotách stanovených ustanoveniami smernice o DPH.

73

Vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, teda v rozsahu, v akom má za cieľ zabezpečiť riadny výber DPH a/alebo predchádzať daňovým podvodom, sleduje legitímny cieľ uznaný právom Únie. Súdny dvor už totiž rozhodol, že výber úrokov z omeškania teda prispieva k boju proti neplateniu priznaných súm DPH v stanovených lehotách v súlade s povinnosťou, ktorá prináleží členským štátom, najmä podľa článku 273 smernice o DPH a článku 325 ods. 1 ZFEÚ, prijať všetky legislatívne a správne opatrenia na zabezpečenie výberu splatnej DPH na ich príslušných územiach v plnej výške a na boj proti podvodom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. októbra 2022, Direktor na Direkija Obžalvane i danăčno‑osiguritelna praktika, C‑1/21 , EU:C:2022:788 , body 88 , 89 a 92 , ako aj citovanú judikatúru).

77

V druhom rade, pokiaľ ide o nevyhnutnosť uvedeného opatrenia, treba pripomenúť význam boja proti podvodom v súlade s článkom 325 ZFEÚ a článkom 273 smernice o DPH, a povinnosť členských štátov prijať účinné opatrenia na dosiahnutie cieľa spočívajúceho v zabezpečení riadneho výberu DPH, ako aj v predchádzaní daňovým podvodom v súlade s tými istými ustanoveniami.

78

V tejto súvislosti zákon o správe daní vykonáva ustanovenia smernice o DPH, ktorý je pre Litovskú republiku záväzný a jeho cieľom je, aby bolo možné uložiť účinné opatrenia proti podvodom v oblasti DPH s cieľom podnietiť zdaniteľnú osobu k tomu, aby si presne splnila svoje daňové povinnosti, a pokryť náklady, ktoré vznikli daňovej správe z dôvodu, že si včas nesplnila tieto povinnosti, a to tak, aby kompenzovala škodu spôsobenú štátnej pokladnici chýbajúcimi sumami, ktoré zodpovedajú splatnej dani.

79

Je potrebné uviesť, ako zdôraznil generálny advokát v bode 48 svojich návrhov, že uloženie úrokov z omeškania má za cieľ viesť daňovníkov k tomu, aby si prednostne splnili svoje daňové povinnosti, aby nevzniklo riziko, že výška ich daňového dlhu sa zvýši úmerne k trvaniu nezaplatenia tohto dlhu. V prípade neexistencie takéhoto opatrenia by daňovníci nemali nijaký osobitný podnet na splnenie svojich daňových povinností v stanovených lehotách a mohli by uprednostniť obchodné transakcie. Okrem toho neexistencia úrokov z omeškania zvýhodňuje osoby, ktoré si neplnia svoje daňové povinnosti v stanovených lehotách, a tým majú prospech z dodatočnej likvidity a hospodárskej výhody zodpovedajúcej časovému zníženiu skutočnej hodnoty ich daňového dlhu.

83

Najmä vzhľadom na preventívnu povahu predmetného opatrenia, ktorého cieľom je podnietiť daňovníka k tomu, aby si presne splnil svoje daňové povinnosti, a pokryť náklady, ktoré vznikli daňovej správe z dôvodu, že zdaniteľná osoba včas nesplnila svoje daňové povinnosti, určenie vopred stanovenej sadzby na výpočet úrokov z omeškania sa nezdá byť neprimerané vzhľadom na ciele sledované vnútroštátnou právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej, na zabezpečenie ich účinnosti.

84

V tejto súvislosti, ako uviedol generálny advokát v bode 55 svojich návrhov, okolnosť, že výška úrokov z omeškania je paušálna a nie je spojená s nijakou možnosťou úpravy, neumožňuje sama osebe dospieť k záveru o neprimeranosti tohto opatrenia. Určenie výšky úrokov z omeškania vnútroštátnou právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej, ktoré daňová správa nemôže nijako upraviť, totiž s výnimkou niekoľkých prípadov výslovne definovaných uplatniteľnou daňovými predpismi chráni zdaniteľné osoby pred akýmkoľvek svojvoľným rozhodnutím tejto správy, pričom zaručuje rovnosť zaobchádzania medzi týmito zdaniteľnými osobami.

85

Okrem toho takto stanovená výška úrokov z omeškania umožňuje tak veriteľom, ako aj dlžníkom presne predvídať výšku ich budúcich finančných nárokov alebo príslušných finančných povinností tak, aby sa zabezpečila aj právna istota. Neobmedzenie miery voľnej úvahy, ktorou by mohla disponovať daňová správa, by mohlo viesť k neodôvodnenému rozdielnemu zaobchádzaniu so zdaniteľnými osobami nachádzajúcimi sa v porovnateľnej daňovej situácii.

89

Po tretie podľa § 100 ods. 1 zákona o správe daní je možné úplné alebo čiastočné oslobodenie od platby vzniknutých (vypočítaných) úrokov z omeškania, ktoré neboli zaplatené (nevybrané), ak sú splnené podmienky stanovené v tomto ustanovení. Takéto oslobodenie možno priznať najmä vtedy, ak je preukázaný niektorý z dôvodov stanovených v § 141 ods. 1 tohto zákona. Medzi tieto dôvody patria najmä prípady, v ktorých daňovník preukáže, že spáchaný trestný čin mu nemožno pripísať ako zavinenie alebo keď porušenie daňového zákona bolo spôsobené okolnosťami nezávislými od jeho vôle, ktoré nepredpokladal a ktoré nemohol predvídať, alebo ak ide o izolovaný skutok, ktorý, hoci je v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, nespôsobuje škodu rozpočtu.

90

Po štvrté je pravda, že posúdenie primeranosti opatrení s represívnym účelom vyžaduje, aby sa zohľadnili okolnosti, akými sú povaha a závažnosť porušenia daňovej povinnosti konštatovaného daňovou správou, alebo iné okolnosti, ako je osobitný kontext, v ktorom k tomuto porušeniu došlo, a jeho prípadná súvislosť s inými prebiehajúcimi konaniami. Nič to však nemení na tom, že také opatrenia, ako sú úroky z omeškania týkajúce sa nedoplatkov v oblasti DPH, majú preventívnu povahu a ako bolo zdôraznené v bode 79 tohto rozsudku, ich cieľom je viesť daňovníkov k tomu, aby si prednostne splnili svoje daňové povinnosti, aby sa predišlo riziku zvýšenia sumy ich daňového dlhu úmerne k trvaniu nezaplatenia tohto dlhu.

91

Vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje spôsoby výpočtu sadzby úrokov z omeškania, pričom vylučuje, aby daňová správa mohla uplatniť právnou úpravou stanovenú nižšiu úrokovú sadzbu, alebo upustiť od výpočtu časti sumy týchto úrokov, sa preto nezdá byť neprimeraná vzhľadom na cieľ, ktorý sleduje prostredníctvom uvedených úrokov. Skutočnosť, že táto daňová správa nemôže oslobodiť daňovníka od zaplatenia tých istých úrokov, s výnimkou prípadov taxatívne vymedzených touto právnou úpravou, na tomto konštatovaní nič nemení.

Článok 325 ZFEÚ a článok 273 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadou proporcionality

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje spôsoby výpočtu sadzby úrokov z omeškania týkajúcich sa nedoplatkov v oblasti dane z pridanej hodnoty bez ohľadu na povahu a závažnosť porušenia konštatovaného daňovou správou, a vylučuje, aby táto správa mohla uplatniť touto právnou úpravou stanovenú nižšiu úrokovú sadzbu, alebo upustiť od výpočtu časti sumy úrokov z omeškania alebo oslobodiť daňovníka od zaplatenia týchto úrokov, s výnimkou prípadov taxatívne vymedzených uvedenou právnou úpravou.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: litovčina.