C-557/24

Malacalza Investimenti Srl , so sídlom v Janove (Taliansko),

Vittorio Malacalza , bydliskom v Janove (Taliansko),

v zastúpení: L. Boggio, S. M. Carbone a A. D’Angelo, avvocati,

žalobcovia,

ďalší účastníci konania:

Európska centrálna banka (ECB) , v zastúpení: G. Marafioti, A. Pizzolla a E. Yoo, splnomocnené zástupkyne,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní z 13. novembra 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Podľa článku 1 prvého odseku nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1 ):

„V tomto nariadení sa stanovujú jednotné pravidlá týkajúce sa všeobecných prudenciálnych požiadaviek, ktoré musia spĺňať inštitúcie, nad ktorými sa vykonáva dohľad podľa smernic[e Európskeho parlamentu a Rady] 2013/36/EÚ [z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES ( Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338 )], v súvislosti s týmito položkami:

a)

požiadavky na vlastné zdroje, ktoré sa vzťahujú na plne vyčísliteľné, jednotné a štandardizované prvky kreditného rizika, trhového rizika, operačného rizika a rizika vyrovnania;

b)

požiadavky obmedzujúce veľkú majetkovú angažovanosť;

2.

Nariadenie (ES) č. 1024/2013

3

Nariadenie Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami ( Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63 ), definuje v článku 2 bode 9 jednotný mechanizmus dohľadu (JMD) ako „systém finančného dohľadu pozostávajúci z [ECB] a príslušných vnútroštátnych orgánov zúčastnených členských štátov, ako sa uvádza v článku 6 tohto nariadenia“.

4

Článok 4 tohto nariadenia stanovuje:

f)

vykonávať, podľa potreby v koordinácii s [Európskym orgánom pre bankovníctvo (EBA)], preskúmania v rámci dohľadu vrátane záťažových testov a ich prípadného zverejňovania s cieľom určovať, či opatrenia, stratégie, procesy a mechanizmy zavedené úverovými inštitúciami a vlastné zdroje v držbe týchto inštitúcií zaisťujú riadne hospodárenie a krytie ich rizík, a na základe tohto preskúmania v rámci dohľadu stanovovať voči úverovým inštitúciám osobitné požiadavky na dodatočné vlastné zdroje, osobitné požiadavky na zverejňovanie, osobitné požiadavky na likviditu a ďalšie opatrenia v prípadoch výslovne priradených príslušným orgánom v príslušnom práve Únie;

…

3. ECB na účely vykonávania úloh, ktorými bola poverená podľa tohto nariadenia, a s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň dohľadu uplatňuje celé príslušné právo Únie a v prípade, keď sa toto právo Únie skladá zo smerníc, vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa tieto smernice transponujú. Keď sú príslušným právom Únie nariadenia a keď tieto nariadenia v súčasnosti explicitne ponúkajú členským štátom rôzne možnosti, ECB uplatňuje aj vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa tieto možnosti vykonávajú.

…“

5

Článok 16 toho istého nariadenia znie:

„1. Na účely vykonávania úloh uvedených v článku 4 ods. 1 a bez toho, aby boli dotknuté ostatné právomoci, ktorými sa poveruje ECB, má ECB právomoci stanovené v odseku 2 tohto článku, a to požadovať od každej úverovej inštitúcie, finančnej holdingovej spoločnosti alebo zmiešanej finančnej holdingovej spoločnosti v zúčastnených členských štátoch, aby včas prijala opatrenia nevyhnutné na riešenie súvisiacich problémov, za týchto okolností:

a)

úverová inštitúcia nespĺňa požiadavky stanovené v aktoch uvedených v článku 4 ods. 3 prvom pododseku;

b)

ECB má dôkaz, že úverová inštitúcia pravdepodobne nesplní požiadavky aktov uvedených v článku 4 ods. 3 prvom pododseku v priebehu nasledujúcich 12 mesiacov;

požadovať sprísnenie opatrení, procesov, mechanizmov a stratégií;

c)

požadovať od inštitúcií, aby predložili plán na obnovenie súladu s požiadavkami dohľadu podľa aktov uvedených v článku 4 ods. 3 prvom pododseku, a stanoviť lehotu na jeho realizáciu vrátane jeho vylepšení, pokiaľ ide o rozsah a lehotu;

d)

požadovať od inštitúcií, aby uplatňovali osobitnú politiku tvorby rezerv alebo zaobchádzania s aktívami v zmysle požiadaviek na vlastné zdroje;

e)

požadovať od inštitúcií, aby využívali čisté zisky na posilnenie vlastných zdrojov;

i)

obmedziť alebo zakázať, aby inštitúcia rozdeľovala výnosy akcionárom, spoločníkom alebo držiteľom nástrojov dodatočného kapitálu Tier 1, keď tento zákaz nepredstavuje prípad zlyhania inštitúcie;

j)

uložiť požiadavky na ďalšie alebo častejšie podávanie správ vrátane podávania správ o pozíciách v oblasti kapitálu a likvidity;

k)

Smernica 2013/36

7

Podľa článku 1 smernice 2013/36:

„Touto smernicou sa ustanovujú pravidlá týkajúce sa:

a)

prístupu k činnosti úverových inštitúcií a investičných spoločností (ďalej spolu len ‚inštitúcie‘);

8

Článok 142 tejto smernice stanovuje:

„1. V prípade, že inštitúcia nesplní požiadavku na kombinovaný vankúš, vypracuje plán na zachovanie kapitálu a predloží ho príslušnému orgánu najneskôr do piatich pracovných dní po tom, čo zistí, že nespĺňa uvedenú požiadavku, pokiaľ príslušný orgán nepovolil dlhšiu lehotu, a to maximálne 10 dní.

…

3. Príslušný orgán posúdi plán na zachovanie kapitálu a schváli ho len vtedy, ak sa domnieva, že v prípade realizácie tohto plánu možno odôvodnene očakávať zachovanie alebo získanie dostatočného kapitálu, aby inštitúcia mohla splniť svoje požiadavky na kombinovaný vankúš v lehote, ktorú príslušný orgán považuje za primeranú.

…“

„Členské štáty zabezpečia, aby príslušné orgány v prípadoch, keď [úverová] inštitúcia [alebo investičná spoločnosť] porušuje alebo, okrem iného z dôvodu rýchle sa zhoršujúcej finančnej situácie vrátane zhoršujúcej sa likviditnej situácie, rastúcej úrovne pákového efektu, nesplácania úverov alebo koncentrácie expozícií na základe posúdenia súboru spúšťajúcich faktorov, ktoré môžu zahŕňať požiadavku na vlastné zdroje inštitúcie plus 1,5 percentuálneho bodu, pravdepodobne v blízkej budúcnosti poruší požiadavky nariadenia [č. 575/2013], smernice [2013/36], hlavy II smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2014/65/EÚ [z 15. mája 2014 o trhoch s finančnými nástrojmi, ktorou sa mení smernica 2002/92/ES a smernica 2011/61/EÚ ( Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 349 )] alebo akýkoľvek z článkov 3 až 7, 14 až 17, a 24, 25 a 26 nariadenia [Európskeho parlamentu a Rady] (EÚ) č. 600/2014 [z 15. mája 2014 o trhoch s finančnými nástrojmi, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 648/2012 ( Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 84 )], mali… k dispozícii prinajmenšom tieto opatrenia:

…“

11

Článok 28 smernice 2014/59 s názvom „Odvolanie vrcholového manažmentu alebo riadiaceho orgánu“ stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby príslušné orgány v prípadoch, keď dochádza k výraznému zhoršeniu finančnej situácie inštitúcie, alebo v prípadoch závažných porušení zákonov, iných právnych predpisov alebo stanov inštitúcie alebo vážnych administratívnych nezrovnalostí, pričom ostatné opatrenia prijaté v súlade s článkom 27 nie sú dostatočné na zvrátenie tohto zhoršovania, mohli požadovať odvolanie vrcholového manažmentu alebo riadiaceho orgánu inštitúcie, a to buď vcelku alebo jednotlivé osoby. Vymenovanie nového vrcholového manažmentu alebo riadiaceho orgánu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom a právom Únie a podlieha schváleniu alebo súhlasu príslušného orgánu.“

Článok 72 ods. 1 a 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1132 zo 14. júna 2017 týkajúcej sa niektorých aspektov práva obchodných spoločností ( Ú. v. EÚ L 169, 2017, s. 46 ) stanovuje:

„1. V priebehu každého zvyšovania základného imania upisovaného peňažnými vkladmi sa musia akcie prednostne ponúknuť akcionárom pomerne podľa podielu ich akcií na základnom imaní.

…

4. Stanovy alebo akt o založení spoločnosti nemôžu právo na prednostné upísanie akcií obmedziť ani vylúčiť. Môže sa tak však stať na základe rozhodnutia valného zhromaždenia. …

…“

B. Talianske právo

–

zákaz pre banku vykonávať určité transakcie, hoci aj podnikovej povahy, a rozdeľovať zisk alebo iné časti kapitálu, ako aj zákaz vyplácania úrokov, pokiaľ ide o finančné nástroje, ktoré môžu byť zahrnuté do kapitálu na účely dohľadu,

–

stanovenie limitov celkovej výšky pohyblivej časti odmeňovania v banke, ak je to potrebné na zachovanie zdravej kapitálovej základne, a v prípade bánk, ktoré využívajú mimoriadne verejné podporné intervencie, stanovenie limitov celkovej odmeny štatutárnych zástupcov.

16

Článok 56 uvedeného predpisu stanovuje:

19

Podľa článku 69 octiesdecies ods. 1 písm. b) a článku 70 tohto predpisu môže orgán dohľadu zaviesť dočasnú správu inštitúcie v prípade závažných porušení legislatívnych alebo regulačných ustanovení, závažných nezrovnalostí pri riadení úverovej inštitúcie, ak je zhoršenie situácie banky alebo bankovej skupiny mimoriadne významné, ak možno očakávať vážne straty aktív, alebo ak sa o dočasnú správu žiada na základe odôvodnenej žiadosti riadiacich orgánov alebo mimoriadneho valného zhromaždenia úverovej inštitúcie.

20

Článok 69 noviesdecies uvedeného predpisu priznáva orgánu dohľadu právomoc požiadať úverovú inštitúciu alebo materskú spoločnosť bankovej skupiny, ak sú splnené podmienky stanovené v článku 69 octiesdecies ods. 1 písm. a) toho istého predpisu, aby vykonala, hoci aj čiastočne, prijatý plán ozdravenia, pripravila plán reštrukturalizácie dlhu so všetkými alebo s niektorými veriteľmi alebo prípadne zmenila svoju právnu formu.

21

Z článku 71 ods. 6 jednotného bankového predpisu vyplýva, že na to, aby dočasní správcovia mohli vykonávať svoje funkcie, musia vykazovať viacero vlastností, medzi ktoré patrí aj to, že nesmú byť v konflikte záujmov.

Banca Carige bola veľkou úverovou inštitúciou so sídlom v Taliansku, kótovanou na burze cenných papierov a od roku 2014 podliehajúcou priamemu prudenciálnemu dohľadu zo strany ECB v súlade s nariadením č. 1024/2013. Žalobcovia boli akcionármi spoločnosti Banca Carige a pán Malacalza bol tiež členom a podpredsedom jej predstavenstva od 31. marca 2016 do 3. augusta 2018.

25

Dňa 23. apríla 2015 mimoriadne valné zhromaždenie akcionárov Banca Carige schválilo zvýšenie základného imania o 850 miliónov eur s cieľom napraviť nedostatok vlastných zdrojov, ktorý ECB konštatovala v komplexnom hodnotení, ktoré vykonala počas roku 2014.

26

Rozhodnutím ECB/SSM/2016‑F1T87K3OQ2OV1UORLH26/26 z 9. decembra 2016 ECB prijala opatrenie včasnej intervencie voči banke Banca Carige (ďalej len „opatrenie včasnej intervencie“). Toto opatrenie spočívalo v tom, že od banky sa požadovalo, aby do 28. februára 2017 predložila strategický plán a operačný plán na zníženie emisií nesplácaných úverov, s jasným uvedením opatrení, ktoré sa mali prijať, a harmonogramu, ktorý sa mal dodržať na dosiahnutie tohto cieľa.

27

Vzhľadom na neúspech Banca Carige pri pokuse umiestniť svoje vlastné kapitálové nástroje na trh ECB rozhodnutím ECB‑SSM‑2018‑ITCAR‑6 zo 14. septembra 2018 (ďalej len „rozhodnutie o vlastných zdrojoch“) odmietla schváliť plán na zachovanie vlastných zdrojov, ktorý vypracovala Banca Carige, a požiadala ju, aby najneskôr do 30. novembra 2018 predložila a dala schváliť svojmu predstavenstvu nový plán s cieľom obnoviť a trvalo zabezpečiť dodržiavanie požiadaviek na aktíva najneskôr do 31. decembra 2018.

31

S cieľom splnenia tejto požiadavky predstavenstvo Banca Carige prijalo 12. novembra 2018 plán na posilnenie vlastných zdrojov pozostávajúci z dvoch etáp, pričom prvá etapa spočívala v emisii podriadených dlhopisov kategórie 2 a druhá vo zvýšení základného imania, ktoré podliehalo schváleniu akcionármi.

32

Prvá etapa sa uskutočnila prostredníctvom upísania dlhopisov na jednej strane vo výške 318,2 milióna eur Fondo interbancario di tutela dei depositi (Medzibankový fond na ochranu vkladov, Taliansko) (ďalej len „FITD“) prostredníctvom jeho dobrovoľného intervenčného fondu a na druhej strane vo výške 1,8 milióna eur bankou Banco di Desio e della Brianza so sídlom v Taliansku.

33

36

Dňa 2. januára 2019 bolo prijatie rozhodnutia o zavedení dočasnej správy oznámené prostredníctvom tlačovej správy, pričom Národná komisia pre obchodné spoločnosti a burzu pozastavila obchodovanie s cennými papiermi emitovanými alebo zaručenými zo strany Banca Carige počas obdobia uplatňovania uvedeného rozhodnutia alebo do obnovenia úplného informačného rámca týkajúceho sa cenných papierov vydaných alebo zaručených zo strany Banca Carige, najmä vzhľadom na nové iniciatívy príslušných orgánov v oblasti prudenciálneho dohľadu.

37

Po prehodnotení podmienok, na základe ktorých bolo prijaté rozhodnutie o zavedení dočasnej správy, bolo toto opatrenie o zavedení dočasnej správy trikrát predĺžené, a to 29. marca, 30. septembra a 20. decembra 2019, s cieľom stabilizovať situáciu Banca Carige umožniť dokončenie operácie na posilnenie vlastných zdrojov.

38

Dňa 9. augusta 2019 Banca Carige, Cassa Centrale Banca – Credito Cooperativo Italiano SpA, materská spoločnosť skupiny talianskych úverových inštitúcií, FITD a Dobrovoľný intervenčný fond FITD podpísali rámcovú dohodu vymedzujúcu charakteristiky obchodného plánu, ktorá stanovovala najmä zvýšenie základného imania Banca Carige o 700 miliónov eur a emisiu nových podriadených dlhopisov kategórie 2. ECB v liste z 18. septembra 2019 na základe článku 56 jednotného bankového predpisu konštatovala, že plánované zvýšenie základného imania nie je v rozpore s riadnym a obozretným riadením banky.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. marca 2021 odvolatelia podali žalobu, ktorou sa domáhali, aby bola ECB uložená povinnosť zaplatiť jednak spoločnosti Malacalza Investimenti sumu 870525670 eur a jednak pánovi Malacalzovi sumu 9544022 eur alebo akúkoľvek inú vyššiu alebo nižšiu považovanú za primeranú, ktorá sa má v prípade potreby spravodlivo určiť ako náhrada škody, ktorá im mala vzniknúť v dôsledku protiprávneho konania ECB pri výkone jej funkcie prudenciálneho dohľadu nad Banca Carige v rokoch 2014 až 2019, ako aj vyhlásenia, „v prípade potreby“ neplatnosti opatrení, ktorých nezákonnosť sa namietala.

42

Rozhodnutím z 21. júla 2021 bolo Komisii povolené vstúpiť do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov ECB.

43

V bode 28 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že odvolatelia spochybňujú mimozmluvnú zodpovednosť ECB z dôvodu týchto ôsmich údajných protiprávností:

–

po štvrté dostatočne závažné porušenie talianskych právnych predpisov zo strany ECB v súvislosti s vymenovaním dočasných správcov, ktorých sa mal týkať konflikt záujmov,

–

po piate dostatočne závažné porušenie rôznych pravidiel a rôznych zásad zo strany ECB pri prijímaní opatrenia včasnej intervencie,

–

po šieste dostatočne závažné porušenie zásady proporcionality zo strany ECB v rozhodnutí o vlastných zdrojoch tým, že Banca Carige bola uložená príliš krátka lehota na to, aby mohla dodržať požiadavky, ktoré jej boli uložené v oblasti vlastných zdrojov,

–

Pokiaľ ide o povahu noriem, ktoré môžu viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, Všeobecný súd v bodoch 36 a 37 napadnutého rozsudku pripomenul, že podľa jeho judikatúry je cieľom právnej normy priznať práva jednotlivcom vtedy, ak v ich prospech poskytuje výhodu, ktorú možno kvalifikovať ako nadobudnuté právo, má za úlohu chrániť ich záujmy alebo priznávať v prospech jednotlivcov práva, ktorých obsah možno dostatočne identifikovať, a že na to, aby vznikla zodpovednosť Únie, je potrebné, aby ochrana poskytovaná uvádzanou normou bola účinná voči jednotlivcovi, ktorý sa na ňu odvoláva. Dodal, že právnu normu nemožno zohľadniť, ak nepriznáva žiadne právo jednotlivcovi, ktorý sa naň odvoláva, aj keď priznáva právo iným osobám.

46

Pokiaľ ide o druh porušenia vyžadovaného na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie, Všeobecný súd v bodoch 38 až 45 napadnutého rozsudku preskúmal relevantnú judikatúru a v bode 46 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že z nej vyplýva, že na preukázanie takejto zodpovednosti voči ECB musia žalobcovia z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že ECB závažným a zjavným spôsobom porušila právnu normu Únie priznávajúcu práva jednotlivcom nad rámec voľnej úvahy, ktorá jej je priznaná. Všeobecný súd v bode 47 uvedeného rozsudku dodal, že na účely určenia, či došlo k takémuto porušeniu, musí súd Únie vzhľadom na skutočnosti uvedené žalobcami zohľadniť širokú mieru voľnej úvahy priznanú ECB pri výkone jej úloh prudenciálneho dohľadu.

47

Všeobecný súd postupne preskúmal osem protiprávností, na ktoré sa odvolávali žalobcovia a ktoré boli pripomenuté v bode 43 tohto rozsudku.

51

Pokiaľ ide o druhú protiprávnosť vytýkanú ECB, Všeobecný súd v bode 76 napadnutého rozsudku uviedol, že žalobcovia sa domnievali, že ECB porušila články 4 a 16 nariadenia č. 1024/2013:

–

zosúladením svojho konania s pánmi Modianom a Innocenzim tak, aby sa 2. januára 2019 vzdali funkcie, čím sa vytvorili podmienky pre rozpustenie predstavenstva Banca Carige a vytvorila sa cesta k jej dočasnej správe,

–

snažením sa obmedziť právomoci predstavenstva Banca Carige len na ratifikáciu rozhodnutí prijatých povereným členom predstavenstva na zasadnutí 16. februára 2018 a v rámci postupných výmen názorov medzi pánom Malacalzom, pani Nouyovou (predsedníčkou dozornej rady ECB) a pánom Quintanom (členom generálneho riaditeľstva ECB pre mikroprudenciálny dohľad), a

54

V tejto súvislosti z bodov 92 a 93 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa domnieval, že overenie, ktoré sa malo vykonať podľa článku 56 jednotného bankového predpisu, sa musí týkať zlučiteľnosti zamýšľanej zmeny stanov nie s právom akcionárov na prednostné upísanie akcií, ale s požiadavkou riadneho a obozretného riadenia, a že preto cieľom, ktorý treba zohľadniť pri vykonávaní tohto overenia, je stabilita dotknutej úverovej inštitúcie a všeobecnejšie stabilita finančného systému ako celku. Všeobecný súd z toho v bode 94 napadnutého rozsudku vyvodil, že článok 56 jednotného bankového predpisu sám osebe nepriznáva práva jednotlivcom, v dôsledku čoho argumentáciu žalobcov týkajúcu sa tretej protiprávnosti vytýkanej ECB treba zamietnuť.

55

Pokiaľ ide o štvrtú protiprávnosť vytýkanú ECB, Všeobecný súd v bode 95 napadnutého rozsudku uviedol, že žalobcovia tvrdili, že ECB dostatočne závažným spôsobom porušila článok 71 ods. 6 jednotného bankového predpisu tým, že za dočasných správcov vymenovala bývalého predsedu predstavenstva Banca Carige pána Modiana a jej bývalého povereného člena predstavenstva pána Innocenziho, keďže pre tieto dve osoby bolo citlivé podať žalobu na vyvodenie zodpovednosti voči výkonným a kontrolným orgánom Banca Carige alebo niektorým z ich členov. Tieto dve osoby tak mali byť chránené z dôvodu ich vymenovania za dočasných správcov pred žalobou o náhradu škody, ktorá by mohla byť voči nim podaná za rozhodnutia prijaté pri výkone ich predchádzajúcich funkcií.

56

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 104 napadnutého rozsudku uviedol, že cieľom článku 71 ods. 6 jednotného bankového predpisu je priznať práva jednotlivcom.

Pokiaľ ide o piatu protiprávnosť vytýkanú ECB, Všeobecný súd v bode 118 napadnutého rozsudku konštatoval, že žalobcovia v tejto súvislosti uviedli šesť výhrad. Z bodu 119 napadnutého rozsudku vyplýva, že v prvej výhrade žalobcovia tvrdili, že ECB dostatočne závažným spôsobom porušila článok 69 octiesdecies ods. 1 písm. a) jednotného bankového predpisu tým, že prijala opatrenie včasnej intervencie v prípade jednoduchého rizika porušenia príslušného regulačného rámca, hoci podľa nich si uplatnenie tohto ustanovenia vyžadovalo dôkaz predvídateľného porušenia tohto regulačného rámca. Všeobecný súd zamietol túto prvú výhradu v bode 129 uvedeného rozsudku z dôvodu, že vzhľadom na to, že článok 69 octiesdecies ods. 1 písm. a) jednotného bankového predpisu sleduje cieľ verejného záujmu, cieľom tohto ustanovenia nebolo priznať práva jednotlivcom a že ECB ho v prejednávanej veci uplatnila práve na dosiahnutie tohto cieľa.

59

Z bodu 130 napadnutého rozsudku vyplýva, že v druhej výhrade žalobcovia tvrdili, že ECB dostatočne závažným spôsobom porušila článok 69 noviesdecies jednotného bankového predpisu tým, že v opatrení včasnej intervencie uložila Banca Carige povinnosť previesť za nevýhodných podmienok údajne nesplácané úvery, hoci podľa nich toto ustanovenie neumožňuje uložiť takúto povinnosť.

60

62

V bode 144 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že vo štvrtej výhrade žalobcovia tvrdili, že ECB dostatočne závažným spôsobom porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že v rámci opatrenia včasnej intervencie uložila Banca Carige prísnejšie opatrenia, než sú opatrenia prijaté voči iným úverovým inštitúciám nachádzajúcim sa v podobnej situácii. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 146 napadnutého rozsudku pripomenul, že táto zásada môže priznávať práva jednotlivcom. Z bodu 151 uvedeného rozsudku však vyplýva, že Všeobecný súd sa domnieval, že na preukázanie dostatočne závažného porušenia uvedenej zásady musia žalobcovia preukázať, že s inými talianskymi úverovými inštitúciami, ktoré sa nachádzali v situácii porovnateľnej so situáciou Banca Carige, sa zaobchádzalo inak ako s Banca Carige. Všeobecný súd pritom v bode 152 toho istého rozsudku konštatoval, že hoci žalobcovia predložili správu porovnávajúcu objem nesplácaných úverov, ktoré mala Banca Carige, s objemom nesplácaných úverov iných talianskych úverových inštitúcií, nespojili túto osobitnú situáciu s rozhodnutiami prijatými ECB tak, aby preukázali existenciu skutočného rozdielu. Všeobecný súd preto zamietol aj štvrtú výhradu.

63

Pokiaľ ide o piatu výhradu, Všeobecný súd v bode 154 napadnutého rozsudku uviedol, že žalobcovia tvrdili, že ECB dostatočne závažným spôsobom porušila zásadu proporcionality tým, že Banca Carige uložila povinnosť, ktorá od začiatku spôsobila okamžité znehodnotenie úverov, ktoré poskytla, a spôsobila jej značné straty, hoci prichádzali do úvahy menej radikálne opatrenia.

67

Všeobecný súd v bodoch 181 až 183 napadnutého rozsudku preskúmal odôvodnenie rozhodnutia o vlastných zdrojoch a v bodoch 184 až 186 tohto rozsudku dospel na jednej strane k záveru, že ECB sa mohla vzhľadom na skutočné riziko, že Banca Carige okamžite neobnoví svoje vlastné zdroje, domnievať, že je vhodné a potrebné požiadať ju, aby predložila a zabezpečila, že jej predstavenstvo schváli najneskôr do 30. novembra 2018 nový plán na obnovenie a trvalé zabezpečenie dodržiavania majetkových požiadaviek najneskôr do 31. decembra 2018, a že na druhej strane žalobcovia nepreukázali skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že ECB prijatím rozhodnutia o vlastných zdrojoch dostatočne závažným spôsobom porušila zásadu proporcionality, a preto treba argumentáciu žalobcov týkajúcu sa šiestej protiprávnosti zamietnuť.

68

V bode 187 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že v rámci siedmej protiprávnosti vytýkanej ECB žalobcovia uviedli tri výhrady, ktoré sa týkali údajného dostatočne závažného porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery zo strany ECB.

69

Najskôr Všeobecný súd v bodoch 189 až 191 napadnutého rozsudku pripomenul judikatúru, podľa ktorej po prvé zásada ochrany legitímnej dôvery je všeobecnou zásadou práva Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, po druhé možnosť dovolávať sa tejto zásady podlieha trom kumulatívnym podmienkam, podľa ktorých administratíva Únie musí dotknutej osobe poskytnúť presné, bezpodmienečné a zhodujúce sa uistenia pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov, tieto uistenia musia byť spôsobilé vyvolať legitímnu dôveru u toho, komu sú určené, a v súlade s príslušnými normami a po tretie možnosť odvolávať sa na uvedenú zásadu má každý hospodársky subjekt, u ktorého orgán vyvolal odôvodnené očakávania, pričom však treba pripomenúť, že ak je opatrný a obozretný hospodársky subjekt schopný predvídať prijatie opatrenia spôsobilého ovplyvniť jeho záujmy, nemôže sa dovolávať tej istej zásady.

Ako vyplýva z bodov 198 až 202 napadnutého rozsudku, druhá výhrada, ktorou odvolatelia tvrdili, že ECB dostatočne závažným spôsobom porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery tým, že vypracovala kladné posúdenia týkajúce sa zvýšení základného imania uskutočnených Banca Carige pred rokom 2019, bola Všeobecným súdom zamietnutá ako neprípustná. Všeobecný súd konštatoval, že hoci podstatné skutočnosti, na ktorých je založená výhrada, musia vyplývať aspoň stručne, ale koherentným a zrozumiteľným spôsobom, z písomných podaní žalobcu, v prejednávanej veci žalobcovia všeobecne odkázali na zvýšenia základného imania vykonané bankou počas rokov 2015, 2016, 2017 a 2018 bez toho, aby presne identifikovali tie, ktoré boli konkrétne dotknuté druhou výhradou, a navyše nepredložili nijaký dôkaz, ktorý by umožňoval domnievať sa, že ECB skutočne formulovala kladné posúdenia spĺňajúce požiadavky judikatúry na to, aby mohli u nich legitímne vyvolať určité očakávanie, pokiaľ ide o budúce správanie ECB.

73

Všeobecný súd tiež z dôvodov uvedených v bodoch 203 až 207 napadnutého rozsudku zamietol ako neprípustnú tretiu výhradu, ktorou žalobcovia tvrdili, že ECB dostatočne závažným spôsobom porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery tým, že akcionárom Banca Carige poskytla uistenia, pokiaľ ide o jej stabilitu, čo viedlo týchto akcionárov k tomu, aby do nej vložili významné investície. Všeobecný súd v tejto súvislosti konštatoval, že žalobcovia nepredložili nijaký dôkaz umožňujúci identifikovať uistenie, ktoré mala ECB poskytnúť, alebo okolnosti, za ktorých boli tieto uistenia poskytnuté. Všeobecný súd teda po tom, čo zamietol všetky výhrady uvedené v rámci údajnej siedmej protiprávnosti, zamietol argumentáciu žalobcov týkajúcu sa tejto protiprávnosti ako celku.

76

Odvolatelia navrhujú, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok,

–

vrátil vec Všeobecnému súdu,

78

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie ako čiastočne neprípustné alebo neúčinné a v celom rozsahu nedôvodné, ako aj uložil odvolateľom povinnosť nahradiť trovy konania.

V. O návrhu na prerušenie konania

79

Listom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 9. decembra 2025 odvolatelia požiadali Súdny dvor, aby v prípade, že sa chce odchýliť od návrhov generálneho advokáta, ktorý navrhol zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci Všeobecnému súdu, v súlade s článkom 55 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora prerušil konanie v prejednávanej veci až dovtedy, kým Všeobecný súd alebo prípadne Súdny dvor v prípade odvolania rozhodne o žalobe podanej vo veci T‑612/20, Malacalza Investimenti/ECB, ktorá prebieha na Všeobecnom súde a ktorej predmetom je zrušenie rozhodnutia o zavedení dočasnej správy nad Banca Carige.

80

ECB namieta neprípustnosť odvolania. Tvrdí, že odvolatelia nespresňujú, aké sú nesprávne právne posúdenia, ktoré vytýkajú Všeobecnému súdu, dostatočne presne neidentifikujú skutočnosti, ktoré mal Všeobecný súd skresliť, obmedzujú sa na zopakovanie svojich tvrdení uvedených v prvostupňovom konaní a uvádzajú nové dôvody, ktoré neboli predložené Všeobecnému súdu a ktoré menia predmet sporu.

82

Odvolatelia spochybňujú tvrdenia ECB a domnievajú sa, že ich odvolanie je prípustné.

2.

Posúdenie Súdnym dvorom

83

86

V prejednávanej veci treba konštatovať, že vo všeobecnosti a s výhradou individuálnej analýzy dôvodov a tvrdení uvedených odvolateľmi umožňuje argumentácia uvedená v odvolaní identifikovať dotknuté dôvody napadnutého rozsudku, ako aj pochybenia vytýkané Všeobecnému súdu, v dôsledku čoho toto odvolanie nemožno bez ďalšieho zamietnuť ako neprípustné.

87

Pokiaľ ide o tvrdenie ECB, podľa ktorého odvolatelia opakujú tvrdenia, ktoré už uviedli pred Všeobecným súdom, stačí pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou, ak odvolateľ spochybňuje výklad alebo uplatnenie práva Únie Všeobecným súdom, právne otázky skúmané v prvostupňovom konaní možno nanovo prejednať v rámci odvolania. Ak by totiž odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých pred Všeobecným súdom, predmetné konanie by bolo zbavené časti svojho významu (rozsudok z 12. júna 2025, ZR/EUIPO, C‑364/23 P , EU:C:2025:428 , bod 34 a citovaná judikatúra).

88

V dôsledku toho treba námietky neprípustnosti, ktoré vzniesla ECB proti celému odvolaniu, zamietnuť.

1.

O prvom dôvode

90

Prvý odvolací dôvod sa člení na päť častí.

a)

O prvej časti

Ich žaloba mala byť teda založená najmä na tom, že ECB v rozpore so všeobecnými zásadami ochrany legitímnej dôvery a práva vlastniť majetok porušila očakávania, ktoré vyvolala u investorov, pokiaľ ide o schopnosť významných zvýšení základného imania Banca Carige v rokoch 2015 a 2017, ako a o zabezpečenie jej majetkovej a finančnej stability. Odvolatelia mali pred Všeobecným súdom tvrdiť, že správanie, ktoré predstavuje toto porušenie, spočívalo v tom, že ECB overila situáciu Banca Carige, ako aj v príkazoch opatrení, ktoré mala Banca Carige prijať a ktoré boli jej akcionárom komunikované členmi jej predstavenstva. Všeobecný súd však podľa nich v napadnutom rozsudku „prerušil“„jednotu skutkových a právnych okolností“ ich argumentácie tým, že ju rozdelil na štyri rôzne protiprávnosti preskúmané v bodoch 59 až 75, 87 až 93, 118 až 174 a 187 až 207 napadnutého rozsudku, čo podľa nich predstavuje skreslenie ich argumentácie.

93

V tom istom kontexte odvolatelia v podstate tvrdia, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď vychádzal z judikatúry, ktorá bola neúplne citovaná v bode 191 napadnutého rozsudku, hoci táto judikatúra sa podľa nich netýka takej veci, o akú ide v danom prípade.

94

ECB a Komisia sa domnievajú, že tvrdenia odvolateľov treba zamietnuť.

2) Posúdenie Súdnym dvorom

98

Za týchto podmienok Všeobecný súd na jednej strane nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že tvrdenia odvolateľov založené po prvé na údajnej neexistencii zásahu ECB v rozpore s príslušnou talianskou právnou úpravou na účely opravy údajne klamlivých vyhlásení o spoľahlivosti Banca Carige, po druhé na údajnom schválení zvýšenia základného imania Banca Carige zo strany ECB v rozpore s touto právnou úpravou a po tretie na tom, že ECB mala prijať opatrenie včasnej intervencie v rozpore s rôznymi pravidlami a zásadami, neboli spôsobilé preukázať porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery zo strany ECB, a keď na druhej strane tieto tvrdenia analyzoval oddelene v bodoch 59 až 75, 87 až 93 a 118 až 174 napadnutého rozsudku ako prvú, tretiu a piatu protiprávnosť vytýkanú ECB.

99

Pokiaľ ide o tvrdenia odvolateľov namierené proti bodu 191 napadnutého rozsudku, sú neúčinné. Pripomenutie judikatúry v tomto bode totiž nie je súčasťou dôvodov, ktoré odôvodnili zamietnutie niektorej z troch výhrad, do ktorých Všeobecný súd rozdelil siedmu protiprávnosť vytýkanú ECB.

100

Konkrétne z bodu 196 napadnutého rozsudku vyplýva, že prvú z týchto troch výhrad Všeobecný súd zamietol z dôvodu, že nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, keďže skutočnosť, že ECB nezasiahla s cieľom opraviť údajne klamlivé vyhlásenia týkajúce sa situácie Banca Carige, nemožno považovať za poskytnutie uistenia zo strany ECB, pokiaľ ide o správanie, ktoré zamýšľala prijať voči tejto banke, a že v každom prípade takáto neexistencia zjavne nezodpovedá požiadavke, podľa ktorej musia byť uistenia presné, bezpodmienečné a zhodujúce sa na to, aby mohli vyvolať legitímnu dôveru.

b)

O druhej časti

1) Argumentácia účastníkov konania

104

Odvolatelia spochybňujú body 193 až 197 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd preskúmal a zamietol prvú výhradu uvedenú v rámci siedmej protiprávnosti vytýkanej ECB. V tejto súvislosti tvrdia, že uistenia ECB, ktoré u nich mali vyvolať legitímnu dôveru, spočívali v aktoch týkajúcich sa situácie Banca Carige, ktoré ECB prijala a zverejnila v oznámeniach, a nie v jej mlčaní, ktoré len potvrdzovalo tieto oznámenia.

105

108

V prvom rade tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého uistenia ECB vyvolávajúce legitímnu dôveru vyplývajú z aktov, ktoré ECB prijala vo vzťahu k Banca Carige, treba zamietnuť z dôvodu uvedeného v bode 96 tohto rozsudku.

109

V druhom rade na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia vo svojom tvrdení zhrnutom v bode 105 tohto rozsudku, odkaz v bode 196 napadnutého rozsudku na „formu“ neexistencie zásahu ECB s cieľom napraviť údajne klamlivé vyhlásenia týkajúce sa situácie Banca Carige neznamená, že Všeobecný súd sa domnieval, že uistenia potrebné na vyvolanie legitímnej dôvery musia patriť do zmluvného rámca. Použitím pojmu „forma“ chcel Všeobecný súd zjavne zdôrazniť, že samotné opomenutie ECB nepredstavuje presné a bezpodmienečné uistenie, ktoré by v súlade s judikatúrou citovanou v bode 95 tohto rozsudku mohlo viesť k vzniku legitímnej dôvery, ktorá si zasluhuje ochranu. Táto úvaha, ktorá je v súlade s touto judikatúrou, nie je poznačená nesprávnym právnym posúdením.

110

V treťom rade, pokiaľ ide o odkaz v bode 196 napadnutého rozsudku na „možnosť, že žalobcovia mohli dúfať, že situácia [Banca Carige] sa zlepší“, stačí uviesť, že Všeobecný súd v ňom zohľadnil iba hypotézu, ktorá navyše nemala vplyv na odôvodnenie uvedené v tomto bode, ako to vyplýva z jeho celkového výkladu.

1) Argumentácia účastníkov konania

113

Odvolatelia spochybňujú body 198 až 207 napadnutého rozsudku týkajúce sa preskúmania druhej a tretej výhrady uvedenej v rámci siedmej protiprávnosti vytýkanej ECB. Domnievajú sa, že Všeobecný súd úplne ignoroval ich tvrdenia týkajúce sa existencie legitímnej dôvery vyplývajúcej z aktov ECB v ich prospech, čo sa rovná nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku. Dodávajú, že tvrdenie v bode 199 napadnutého rozsudku, podľa ktorého odvolatelia „všeobecne odkázali na zvýšenia základného imania vykonané bankou v rokoch 2015, 2016, 2017 a 2018 bez toho, aby presne identifikovali tie, ktorých sa konkrétne týkala [druhá] výhrada“, preukazuje, že Všeobecný súd nevykonal správny výklad dokumentov v spise, keďže v rokoch 2016 a 2018 nedošlo k zvýšeniu základného imania spoločnosti Banca Carige.

114

ECB a Komisia sa domnievajú, že tvrdenia odvolateľov treba zamietnuť.

2) Posúdenie Súdnym dvorom

118

V tejto súvislosti treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 199 napadnutého rozsudku potvrdil, že samotní odvolatelia vo svojich písomných podaniach odkázali na takéto zvýšenia. Za predpokladu, že Všeobecný súd by tým nesprávne vyložil tieto písomnosti, takéto pochybenie nemôže spochybniť posúdenie, podľa ktorého druhá výhrada týkajúca sa siedmej protiprávnosti vytýkanej ECB bola neprípustná.

119

Táto úvaha je totiž z právneho hľadiska dostatočne založená na konštatovaní uvedenom v bode 200 napadnutého rozsudku, podľa ktorého odvolatelia neuviedli skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné domnievať sa, že kladné posúdenia, ktoré by mohli u nich vyvolať určité očakávanie, pokiaľ ide o budúce správanie ECB, boli zo strany ECB formulované v súvislosti so zvýšeniami základného imania uskutočnenými spoločnosťou Banca Carige pred rokom 2019.

120

Vzhľadom na vyššie uvedené treba tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako sčasti nedôvodnú a sčasti neúčinnú.

ECB a Komisia sa domnievajú, že tvrdenia odvolateľov treba zamietnuť.

2) Posúdenie Súdnym dvorom

123

Štvrtú časť prvého odvolacieho dôvodu treba v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 83 a 84 tohto rozsudku zamietnuť ako neprípustnú.

124

Odvolatelia sa totiž obmedzujú na uvedenie toho, že ich výhrady zahŕňali „kritické pripomienky“ založené na jednotnom bankovom predpise, pričom nespresnili ani to, aký bol obsah týchto pripomienok, ani to, aké nesprávne právne posúdenie vytýkajú Všeobecnému súdu.

ECB a Komisia sa domnievajú, že tvrdenia odvolateľov treba zamietnuť.

2) Posúdenie Súdnym dvorom

127

Treba uviesť, že body 68 až 74 napadnutého rozsudku sú súčasťou časti tohto rozsudku venovanej preskúmaniu prvej protiprávnosti založenej na tom, že ECB nezasiahla s cieľom opraviť údajne klamlivé vyhlásenia týkajúce sa stability spoločnosti Banca Carige, a to v rozpore s príslušnou talianskou právnou úpravou. Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 72 a 73 tohto rozsudku zhrnul obsah článku 53 bis ods. 1 písm. d) jednotného bankového predpisu, pripomenutý v bode 15 tohto rozsudku, v bode 74 napadnutého rozsudku konštatoval, že toto ustanovenie neukladá ECB povinnosť opraviť vyhlásenia pripisované niektorým aktérom, ktoré iní považovali za nesprávne, o finančnej stabilite úverovej inštitúcie.

128

Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia, pritom Všeobecný súd vykonal správny výklad uvedeného ustanovenia.

131

Druhý odvolací dôvod sa vzťahuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa preskúmania piatej protiprávnosti založenej na tom, že ECB pri prijímaní opatrenia včasnej intervencie porušila rôzne pravidlá a zásady. Tento odvolací dôvod sa delí na šesť častí.

a)

O prvej a tretej časti

1) Argumentácia účastníkov konania

132

135

Komisia bez toho, aby uviedla konkrétnu argumentáciu v odpovedi na prvú časť druhého odvolacieho dôvodu, sa domnieva, že odvolanie treba zamietnuť v celom rozsahu.

2) Posúdenie Súdnym dvorom

136

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie alebo niektorej z jej inštitúcií, ako je ECB, v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ je podmienený súčasným splnením niekoľkých podmienok, a to existenciou dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, existenciou škody a existenciou príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti autorom aktu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby (rozsudok z 5. marca 2024, Kočner/Europol, C‑755/21 P , EU:C:2024:202 , bod 117 a citovaná judikatúra).

137

V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodu 119 napadnutého rozsudku, prvou výhradou uvedenou v rámci piatej protiprávnosti vytýkanej ECB odvolatelia tvrdili, že ECB dostatočne závažným spôsobom porušila článok 69 octiesdecies ods. 1 písm. a) jednotného bankového predpisu tým, že prijala opatrenie včasnej intervencie v prípade existencie jednoduchého rizika porušenia príslušného právneho rámca, hoci uplatnenie tohto ustanovenia vyžaduje dôkaz o predvídateľnom porušení tohto rámca.

141

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 má ECB výlučnú právomoc vykonávať na účely prudenciálneho dohľadu úlohy vymenované v tomto odseku 1 vo vzťahu ku všetkým úverovým inštitúciám so sídlom v zúčastnených členských štátoch vrátane Talianskej republiky. V súlade odsekom 3 prvou vetou tohto článku 4 ECB na účely vykonávania svojich úloh uplatňuje všetky relevantné ustanovenia práva Únie a v prípade, keď to zahŕňa smernice, aj vnútroštátne právo, ktorým sa tieto smernice preberajú.

142

Článok 69 octiesdecies jednotného bankového predpisu je jedným z ustanovení, ktorými sa do talianskeho práva preberá článok 27 smernice 2014/59. Podľa článku 9 ods. 1 druhého pododseku druhej vety nariadenia č. 1024/2013 má ECB na účely plnenia úloh, ktoré jej boli zverené článkom 4 ods. 1 tohto nariadenia, právomoci, ktoré tento článok 69 octiesdecies zveruje Banca d’Italia.

143

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rozsudku z 15. júla 2025, ECB a Komisia/Corneli ( C‑777/22 P a C‑789/22 P , EU:C:2025:580 , body 100 až 105 ), Súdny dvor rozhodol, že napriek skutočnosti, že odvolateľka v týchto veciach medzitým predala akcie, ktoré vlastnila v spoločnosti Banca Carige, jej záujem na zrušení rozhodnutia o zavedení dočasnej správy nad touto spoločnosťou pretrvával, keďže mala v úmysle podať žalobu proti ECB s cieľom získať náhradu škody, ktorá jej mala byť spôsobená prijatím tohto rozhodnutia.

147

Toto posúdenie potvrdzuje záver, podľa ktorého ustanovenia, ako je článok 69 octiesdecies ods. 1 písm. a) jednotného bankového predpisu, ktoré priznávajú ECB ako orgánu dohľadu právomoc prijať voči úverovým inštitúciám podliehajúcim jej prudenciálnemu dohľadu opatrenia, ktoré ovplyvňujú právne postavenie týchto inštitúcií, ako aj ich akcionárov, majú za cieľ priznať práva jednotlivcom, keďže vymedzujú okolnosti, za ktorých môžu byť tieto opatrenia prijaté.

148

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 129 napadnutého rozsudku rozhodol, že cieľom článku 69 octiesdecies ods. 1 písm. a) jednotného bankového predpisu, ktorý sleduje cieľ verejného záujmu, nie je priznať práva jednotlivcom.

149

151

ECB a Komisia sa domnievajú, že druhú časť treba zamietnuť.

2) Posúdenie Súdnym dvorom

152

Treba konštatovať, že medzi bodmi 135 a 136 napadnutého rozsudku neexistuje rozpor.

153

155

Odvolatelia kritizujú dôvod uvedený v bode 152 napadnutého rozsudku na odôvodnenie zamietnutia štvrtej výhrady týkajúcej sa piatej protiprávnosti vytýkanej ECB, založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania pri prijímaní opatrenia včasnej intervencie. Uvádzajú, že tvrdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého „nespojili osobitnú situáciu [spoločnosti Banca Carige] s rozhodnutiami prijatými ECB tak, aby sa preukázala existencia skutočného rozdielneho zaobchádzania medzi [spoločnosťou Banca Carige] a inými talianskymi úverovými inštitúciami“, nie je založené na žiadnom dôkaze, je v rozpore s dokumentmi, ktoré predložili v prvostupňovom konaní, a porušuje povinnosť odôvodnenia.

156

Okrem toho Všeobecnému súdu vytýkajú, že nevyhovel ich návrhu na nariadenie „technického znaleckého posudku s cieľom preukázať a porovnať situáciu iných bánk vo vzťahu k rozdielnemu zaobchádzaniu prijatému ECB“ a že nezohľadnil rozsudok z 23. mája 1996, Hedley Lomas ( C‑5/94 , EU:C:1996:205 , bod 29 ), z ktorého podľa odvolateľov vyplýva, že povinnosť „preukázať základ dôvodov, ktoré z právneho hľadiska odôvodňujú akty inštitúcií“, nesú tieto inštitúcie.

157

Odvolatelia dodávajú, že v prejednávanej veci bolo pri dodržaní článku 47 Charty potrebné uplatniť „pravidlo blízkosti dôkazu“, podľa ktorého v prípade, že iba jeden z účastníkov konania pozná skutočnosti, „ktoré sú predmetom dokazovania“, zatiaľ čo druhý účastník konania k nim nemá prístup, dôkazné bremeno znáša prvý z týchto účastníkov konania, a nie ten druhý. Podľa odvolateľov bolo zjavné, že iba ECB mala vedomosť o situácii úverových inštitúcií podliehajúcich jej dohľadu.

V prejednávanej veci z bodu 144 napadnutého rozsudku vyplýva, že štvrtou výhradou týkajúcou sa piatej protiprávnosti vytýkanej ECB odvolatelia tvrdili, že ECB dostatočne závažným spôsobom porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že v rámci opatrenia včasnej intervencie uložila spoločnosti Banca Carige prísnejšie opatrenia, než boli opatrenia prijaté voči iným úverovým inštitúciám, ktoré sa nachádzali v podobnej situácii.

161

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 151 napadnutého rozsudku v podstate uviedol, že na to, aby štvrtá výhrada mohla uspieť, mali odvolatelia preukázať, že s inými talianskymi úverovými inštitúciami nachádzajúcimi sa v situácii porovnateľnej so situáciou spoločnosti Banca Carige ECB zaobchádzala rozdielne.

162

V bode 152 tohto rozsudku, ktorý odvolatelia kritizovali, dodal, že hoci odvolatelia predložili správu porovnávajúcu objem nesplácaných úverov banky Banca Carige a iných talianskych úverových inštitúcií, nespojili túto osobitnú situáciu s rozhodnutiami prijatými ECB tak, aby preukázali existenciu skutočného rozdielneho zaobchádzania medzi spoločnosťou Banca Carige a týmito inými inštitúciami. Všeobecný súd preto v bode 153 uvedeného rozsudku uviedol, že štvrtá výhrada týkajúca sa piatej protiprávnosti vytýkanej ECB musí byť zamietnutá.

163

V treťom rade, pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého Všeobecný súd nevyhovel ich návrhu na nariadenie technického znaleckého posudku, treba pripomenúť, že vzhľadom na článok 92 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, podľa ktorého Všeobecný súd stanovuje dôkazné prostriedky, ktoré považuje za vhodné, Všeobecný súd má tiež ako jediný právomoc posúdiť užitočnosť dôkazných prostriedkov, vrátane znaleckého posudku, na účely rozhodnutia sporu. Všeobecnému súdu teda prináleží posúdiť relevantnosť návrhu na vykonanie dokazovania vo vzťahu k predmetu sporu, pričom Súdny dvor má napriek tomu právomoc overiť, či sa Všeobecný súd nevychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď odmietol vyhovieť takémuto návrhu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2013, Viega/Komisia, C‑276/11 P , EU:C:2013:163 , body 39 a 40 , ako aj uznesenie z 30. januára 2019, Verein Deutsche Sprache/Komisia, C‑440/18 P , EU:C:2019:77 , bod 9 ).

167

V tejto súvislosti povinnosť Všeobecného súdu nariadiť na návrh účastníka konania vykonanie dokazovania týkajúceho sa skutočností, ktoré musí tento účastník konania preukázať, predpokladá na jednej strane existenciu výnimočnej situácie, v ktorej uvedený účastník konania naráža na ťažkosti s prístupom alebo odmietnutím prístupu k dôkazom, ktoré potrebuje na podporu svojich tvrdení, a na druhej strane predpokladá, aby ten istý účastník konania predložil aspoň neúplný dôkaz o týchto tvrdeniach (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2025, Hamoudi/Frontex, C‑136/24 P , EU:C:2025:977 , body 81 , 82 a 148 ).

171

Vzhľadom na všetky úvahy uvedené v bodoch 159 až 170 tohto rozsudku treba štvrtú časť druhého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú.

d)

O piatej časti

1) Argumentácia účastníkov konania

172

175

Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že povinnosť odôvodnenia, ktorú má Všeobecný súd podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ a článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, mu ukladá povinnosť jasne a jednoznačne uviesť úvahy, ktorými sa riadil, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatého rozhodnutia a Súdny dvor mohol pristúpiť k svojmu súdnemu preskúmaniu. Táto povinnosť nezaväzuje Všeobecný súd vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu. Odôvodnenie môže byť aj implicitné, ak umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, z ktorých vychádzal Všeobecný súd, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania v rámci odvolania (rozsudok z 2. februára 2023, Španielsko a i./Komisia, C‑649/20 P, C‑658/20 P a C‑662/20 P , EU:C:2023:60 , bod 113 , ako aj citovaná judikatúra).

176

V prejednávanej veci tvrdenie odvolateľov, podľa ktorého ECB namiesto toho, aby uložila banke Banca Carige povinnosť previesť nesplácané úvery, mala pri dodržaní zásady proporcionality od nej vyžadovať vytvorenie rezerv, vyplývalo z predpokladu, že ECB uložila banke Banca Carige takýto prevod.

177

Ako však už bolo uvedené v bode 153 tohto rozsudku, Všeobecný súd v bode 136 napadnutého rozsudku konštatoval, že ECB v opatrení včasnej intervencie od banky Banca Carige nevyžadovala prevod nesplácaných úverov. Toto konštatovanie umožnilo žalobcom pochopiť dôvody, pre ktoré bolo ich tvrdenie, podľa ktorého na dodržanie zásady proporcionality mala ECB požadovať stanovenie rezerv, zamietnuté.

V šiestej časti odvolatelia kritizujú zamietnutie námietky nezákonnosti opatrenia včasnej intervencie, ktorú vzniesli pred Všeobecným súdom, z dôvodov uvedených v bodoch 168 až 174 napadnutého rozsudku. Tvrdia, že sa dovolávali nezákonnosti tohto opatrenia ako „dôvodu protiprávnosti správania ECB“, a teda ako základu ich návrhu na náhradu škody. Údajne nenamietali nezákonnosť uvedeného opatrenia preto, aby sa vyhli jeho uplatneniu, ako mal Všeobecný súd nesprávne predpokladať. Domnievajú sa preto, že Všeobecný súd sa v napadnutom rozsudku dopustil nedostatočnosti odôvodnenia, keď nepreskúmal ich argumentáciu.

180

ECB a Komisia tvrdia, že šiestu časť treba zamietnuť.

2) Posúdenie Súdnym dvorom

181

V rozsahu, v akom odvolatelia v podstate namietajú porušenie povinnosti odôvodnenia Všeobecným súdom, treba uviesť, že je pravda, že ako vyplýva z bodu 174 tohto rozsudku, že opomenutie Všeobecného súdu rozhodnúť o žalobnom dôvode alebo tvrdení, ktoré mu bolo predložené, predstavuje porušenie tejto povinnosti.

185

Ako totiž Všeobecný súd v podstate uviedol v bodoch 169 až 173 napadnutého rozsudku, článok 277 ZFEÚ, ktorý sa podľa svojho znenia týka všeobecne záväzných aktov, sa neuplatňuje na opatrenie včasnej intervencie, ktoré nie je takýmto aktom. Tieto body napadnutého rozsudku preto nie sú poznačené nesprávnym právnym posúdením.

186

Je pravda, že ani skutočnosť, že opatrenie včasnej intervencie nemôže byť predmetom námietky nezákonnosti podľa článku 277 ZFEÚ, ani skutočnosť, že nebolo predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, nebránila odvolateľom v tom, aby sa prostredníctvom žaloby o náhradu škody domáhali náhrady škody, ktorá im mala byť spôsobená údajnou protiprávnosťou tohto opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 1986, Krohn Import‑Export/Komisia, 175/84 , EU:C:1986:85 , bod 32 ).

187

Všeobecný súd však preskúmal argumentáciu odvolateľov založenú na údajnej nezákonnosti opatrenia včasnej intervencie ako prvú až piatu výhradu týkajúcu sa piatej protiprávnosti vytýkanej ECB. Okrem toho treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolatelia, z napadnutého rozsudku nevyplýva, že Všeobecný súd sa domnieval, že odvolatelia sa tým, že vzniesli námietku nezákonnosti opatrenia včasnej intervencie, snažili vyhnúť sa uplatneniu tohto opatrenia, ktoré sa na nich navyše nevzťahovalo, keďže sa týkalo spoločnosti Banca Carige.

a)

O prvej časti

1) Argumentácia odvolateľov

190

Odvolatelia v podstate vytýkajú Všeobecnému súdu, že nepreskúmal ich tvrdenie, podľa ktorého prijatie rozhodnutia o vlastných zdrojoch narušilo ich legitímnu dôveru v schopnosť zvýšenia základného imania spoločnosti Banca Carige uskutočneného na konci roka 2017 trvalo zabezpečiť jej finančnú a majetkovú stabilitu. Podľa odvolateľov toto zvýšenie vopred schválila ECB v súlade s článkom 56 jednotného bankového predpisu a vykonalo sa podľa jej požiadaviek. ECB sa však v rozhodnutí o vlastných zdrojoch domnievala, že Banca Carige nedodržiavala požiadavky na vlastné zdroje od 1. januára 2018.

191

194

Všeobecný súd konkrétne kvalifikoval ako „druhú výhradu“ týkajúcu sa siedmej protiprávnosti tvrdenia odvolateľov týkajúce sa posúdení formulovaných ECB v súvislosti so zvýšeniami základného imania uskutočnenými spoločnosťou Banca Carige pred rokom 2019. Táto výhrada bola preskúmaná v bodoch 199 až 202 napadnutého rozsudku a bola zamietnutá ako neprípustná, ako už bolo uvedené v bode 101 tohto rozsudku.

195

Za týchto podmienok nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že nepreskúmal tvrdenie odvolateľov založené na tom, že ECB porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery vyplývajúcu zo schválenia a riadneho vykonania zvýšenia základného imania spoločnosti Banca Carige uskutočneného na konci roka 2017.

196

Okrem toho, ako vyplýva z bodov 95 a 96 tohto rozsudku, údajné schválenie zvýšenia základného imania spoločnosti Banca Carige zo strany ECB, aj keby bolo preukázané, nie je rovnocenné poskytnutiu presných, nepodmienených a zhodujúcich sa záruk pochádzajúcich z oprávnených a spoľahlivých zdrojov, ktoré by mohli viesť k vzniku legitímnej dôvery, ktorá musí byť chránená.

1) Argumentácia účastníkov konania

199

Odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa obmedzil na preskúmanie len jedného z dôvodov nezákonnosti rozhodnutia o vlastných zdrojoch, a to dôvodu založeného na neprimeranosti lehoty na vykonanie plánu obnovy požadovaného týmto rozhodnutím, pričom nepreskúmal ostatné dôvody uvedené v bodoch 132, 135 a 136 ich žaloby podanej na Všeobecný súd, založené po prvé na neprimeranosti lehoty stanovenej na schválenie plánu obnovy vlastných zdrojov spoločnosti Banca Carige jej predstavenstvom, po druhé na skutočnosti, že ECB bola zodpovedná za situáciu, v ktorej sa nachádzala Banca Carige, a po tretie na viacerých ďalších nesprávnych posúdeniach, ktorými bolo poznačené odôvodnenie uvedeného rozhodnutia.

200

ECB uvádza, že cieľom všetkých tvrdení uvedených odvolateľmi vo vzťahu k rozhodnutiu o vlastných zdrojoch bolo v podstate preukázať porušenie zásady proporcionality. Všeobecný súd však podľa nej preskúmal tieto tvrdenia v rámci analýzy šiestej protiprávnosti vytýkanej ECB. V tejto súvislosti pripomína judikatúru citovanú v bode 175 tohto rozsudku, podľa ktorej povinnosť odôvodnenia neukladá Všeobecnému súdu povinnosť vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu.

201

204

Naproti tomu zo znenia bodov 132 až 135 žaloby podanej na Všeobecný súd vyplýva, že odvolatelia skutočne uviedli ďalšie tvrdenia založené jednak na skutočnosti, že ECB bola zodpovedná za situáciu, v ktorej sa nachádzala Banca Carige, a jednak na viacerých nesprávnych posúdeniach okrem tých, ktoré sú uvedené v bode 184 napadnutého rozsudku, ktorými malo byť poznačené odôvodnenie rozhodnutia o vlastných zdrojoch. Všeobecný súd však tieto tvrdenia v napadnutom rozsudku ani nespomenul, ani nepreskúmal.

205

Na rozdiel od toho, čo tvrdí ECB, uvedené tvrdenia nemožno považovať za také, ktorých cieľom je preukázať porušenie zásady proporcionality, a teda za pokryté dôvodmi uvedenými v bodoch 175 až 186 napadnutého rozsudku.

206

Treba teda dospieť k záveru, že Všeobecný súd opomenul rozhodnúť o tých istých tvrdeniach, čo v súlade s judikatúrou citovanou v bode 174 tohto rozsudku predstavuje porušenie povinnosti odôvodnenia.

V tretej časti odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku neuviedol žiadne odôvodnenie zamietnutia ich výhrady založenej na porušení zásady proporcionality. Namiesto preskúmania ich argumentácie sa Všeobecný súd podľa nich obmedzil na pripomenutie odôvodnenia rozhodnutia o vlastných zdrojoch bez toho, aby preskúmal ich dôvodnosť.

209

ECB a Komisia sa domnievajú, že tretiu časť treba zamietnuť.

2) Posúdenie Súdnym dvorom

210

Treba uviesť, že Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 181 až 183 napadnutého rozsudku zhrnul odôvodnenie rozhodnutia o vlastných zdrojoch, a následne v bode 184 tohto rozsudku uviedol, že na základe týchto dôvodov sa ECB vzhľadom na skutočné riziko, že Banca Carige okamžite neobnoví svoje vlastné zdroje, mohla domnievať, že je vhodné a potrebné požiadať ju, aby predložila a zabezpečila, že jej predstavenstvo schváli najneskôr do 30. novembra 2018 nový plán na obnovenie a trvalé zabezpečenie dodržiavania majetkových požiadaviek najneskôr do 31. decembra 2018, v bode 185 napadnutého rozsudku uviedol, že odvolatelia nepreukázali skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že ECB prijatím rozhodnutia o vlastných zdrojoch dostatočne závažným spôsobom porušila zásadu proporcionality.

4.

O štvrtom dôvode

a)

Argumentácia účastníkov konania

214

Odvolatelia spochybňujú dôvody uvedené Všeobecným súdom v bodoch 78 až 86 napadnutého rozsudku na odôvodnenie zamietnutia argumentácie týkajúcej sa druhej protiprávnosti vytýkanej ECB, založenej na tom, že ECB porušila právnu úpravu Únie, pokiaľ ide o jej vzťahy s predstavenstvom spoločnosti Banca Carige. Všeobecnému súdu v podstate vytýkajú, že sa obmedzil na preskúmanie druhej protiprávnosti z hľadiska článkov 4 a 16 nariadenia č. 1024/2013, čo podľa nich predstavuje skreslenie ich argumentácie. Všeobecný súd tak mal vychádzať z nesprávneho chápania právomocí ECB, keď konštatoval, že ECB mohla vykonať čokoľvek, čo právo Únie výslovne a osobitne nezakazuje. Takáto úvaha by však bola v rozpore so „základnou zásadou prenesenia právomocí“, ako je zakotvená vo viacerých ustanoveniach Zmlúv o EÚ a FEÚ.

b)

Posúdenie Súdnym dvorom

218

V bode 76 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že v rámci toho, čo kvalifikoval ako „druhú protiprávnosť“ vytýkanú ECB, odvolatelia poukazovali na dostatočne závažné porušenie článkov 4 a 16 nariadenia č. 1024/2013 zo strany ECB, po prvé v rozsahu, v akom ECB spolupracovala s pánmi Modianom a Innocenzim, aby sa vzdali funkcií v predstavenstve spoločnosti Banca Carige s účinnosťou od 2. januára 2019, čo spôsobilo rozpustenie tohto predstavenstva, a teda otvorilo cestu pre zavedenie dočasnej správy nad ňou, po druhé v rozsahu, v akom sa ECB snažila obmedziť právomoci uvedeného predstavenstva tým, že ich obmedzila na jednoduchú právomoc ratifikovať rozhodnutia prijaté povereným členom predstavenstva, na stretnutí zo 16. februára 2018 a počas po sebe nasledujúcich výmen informácií medzi pánom Malacalzom, predsedníčkou dozornej rady ECB pani Nouyovou a členom generálneho riaditeľstva ECB pre mikroprudenciálny dohľad pánom Quintanom, a po tretie v rozsahu, v akom ECB niekoľko mesiacov zatajila tomu istému predstavenstvu rozsah ťažkostí, ktorým čelila Banca Carige v oblasti vlastných zdrojov, pričom ju až 21. júna 2018 informovala o obsahu listu, ktorý ECB zaslala 4. júna 2018 jej poverenému členovi predstavenstva.

219

V bodoch 79 až 84 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vykonal analýzu ustanovení článku 4 a článku 16 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1024/2013, na základe ktorej dospel k záveru, že cieľom týchto ustanovení nie je priznať práva jednotlivcom. V bode 85 napadnutého rozsudku dodal, že „vzhľadom na to, že článok 4 a článok 16 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1024/2013 nemajú za cieľ priznať práva jednotlivcom, nemôžu zakladať protiprávnosť konania vytýkaného ECB v rámci prudenciálneho dohľadu, ktorý vykonávala nad [spoločnosťou Banca Carige], v dôsledku ktorej by mohla byť založená zodpovednosť Únie za uvedené konanie“. Všeobecný súd teda v bode 86 uvedeného rozsudku odmietol argumentáciu odvolateľov týkajúcu sa druhej protiprávnosti.

223

V prejednávanej veci preto Všeobecný súd nemohol zamietnuť tvrdenia odvolateľov založené na namietanom správaní ECB, zhrnuté v bode 76 napadnutého rozsudku, len z dôvodu, že cieľom článkov 4 a 16 nariadenia č. 1024/2013, ktorých porušenie podľa Všeobecného súdu odvolatelia vytýkali ECB, nebolo priznať práva jednotlivcom.

224

Po tomto spresnení treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že ak odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu vykazuje porušenie práva Únie, ale výroková časť tohto rozsudku sa napriek tomu zdá byť dôvodná z iných právnych dôvodov, takéto porušenie nemá za následok zrušenie uvedeného rozsudku, ale je potrebné nahradiť odôvodnenie [rozsudok z 11. septembra 2025, Rakúsko/Komisia (Jadrová centrála Paks II), C‑59/23 P , EU:C:2025:686 , bod 67 a citovaná judikatúra].

225

Tak je to aj v prejednávanej veci.

229

Z toho vyplýva, že nesprávne právne posúdenie Všeobecného súdu, ktoré bolo identifikované v bode 223 tohto rozsudku, nemá vplyv na dôvodnosť zamietnutia argumentácie odvolateľov zhrnutej v bode 76 napadnutého rozsudku, a teda ani na výrok tohto rozsudku, v dôsledku čoho je štvrtý odvolací dôvod neúčinný.

230

Pokiaľ ide o to, že odvolatelia vo svojej replike pred Súdnym dvorom uviedli odsúdenie pána P. F. v konaní pred Tribunale penale di Milano (Trestný súd Miláno), stačí uviesť, že táto okolnosť nie je relevantná pre toto odvolacie konanie, ktorého predmet sa v súlade s článkom 58 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie obmedzuje na právne otázky a týka sa len dôvodov založených na nedostatku právomoci Všeobecného súdu, na vadách konania pred Všeobecným súdom, ktoré poškodzujú záujmy odvolateľa, ako aj na porušení práva Únie Všeobecným súdom. V rámci takéhoto konania je vylúčené zohľadnenie nových skutkových okolností, ktoré nastali po vyhlásení rozsudku napadnutého odvolaním.

231

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba štvrtý žalobný dôvod zamietnuť.

233

Odvolatelia dodávajú, že ECB nemôže vykonávať svoju voľnú úvahu v tejto oblasti na úkor základných práv a bez uvedenia primeraného odôvodnenia. Tvrdia, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku poskytol svoje vlastné odôvodnenie, aby vyplnil nedostatok odôvodnenia rozhodnutia o zavedení dočasnej správy. V tejto súvislosti tvrdia, že skutočnosť uvedená v bode 115 napadnutého rozsudku, že valné zhromaždenie akcionárov úverovej inštitúcie alebo niektorí jej akcionári môžu po skončení dočasnej správy podať žalobu o náhradu škody proti členom riadiacich a kontrolných orgánov, nevylučuje existenciu konfliktu záujmov. Je totiž možné, že zloženie základného imania takejto inštitúcie bolo zmenené v nadväznosti na rozhodnutia prijaté počas jej dočasnej správy, k čomu skutočne došlo v prejednávanej veci.

234

Odvolatelia Všeobecnému súdu vytýkajú aj to, že nepreskúmal iné dôvody nezákonnosti rozhodnutia o zavedení dočasnej správy, a to tak dôvod, ktorý sám uznal v rozsudku z 12. októbra 2022, Corneli/ECB ( T‑502/19 , EU:T:2022:627 ), ktorý uviedli subsidiárne vo svojej žalobe, ako aj dôvod týkajúci sa toho, že z funkcie členov predstavenstva spoločnosti Banca Carige odstúpili osoby, ktoré boli následne vymenované ako jej dočasní správcovia, o čom sa rozhodlo po dohode s ECB a čo malo vyvolať prijatie tohto rozhodnutia.

235

ECB a Komisia sa domnievajú, že piaty odvolací dôvod treba zamietnuť.

238

V prvom rade v rozsahu, v akom odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu porušenie článku 71 ods. 6 jednotného bankového predpisu vykladaného v súlade s článkom 29 ods. 1 smernice 2014/59, treba uviesť, ako to urobil Všeobecný súd v bode 101 napadnutého rozsudku, že tento článok 71 ods. 6 najmä stanovuje, že dočasní správcovia bankovej inštitúcie nesmú byť v konflikte záujmov.

239

Z napadnutého rozsudku však nevyplýva a odvolatelia netvrdia, že pred Všeobecným súdom uviedli existenciu osobitných okolností známych ECB, z ktorých by vyplývalo, že dvaja dočasní správcovia spoločnosti Banca Carige sa nachádzali v konflikte záujmov.

240

Na rozdiel od toho, čo sa zdá, že sa domnievajú žalobcovia, konflikt záujmov nemožno vyvodiť len zo samotnej skutočnosti, že títo dočasní správcovia boli predtým členmi riadiacich orgánov spoločnosti Banca Carige. Takýto konflikt možno konštatovať len na základe konkrétnych skutočností, ktoré môžu preukázať, že podanie žaloby v mene spoločnosti Banca Carige proti jej vlastným dočasným správcom za ich konanie v čase, keď boli členmi týchto orgánov, by bolo rozumne možné.

244

Ako bolo uvedené v bode 240 tohto rozsudku, samotná skutočnosť, že dočasní správcovia spoločnosti Banca Carige boli v minulosti členmi jej predstavenstva, nestačí na preukázanie existencie ich konfliktu záujmov. Za týchto podmienok ECB nebola povinná uviesť v rozhodnutí o zavedení dočasnej správy osobitné odôvodnenie o tom, že neexistuje takýto konflikt záujmov.

245

Pokiaľ ide o dôvody uvedené v bodoch 107 až 109 napadnutého rozsudku, ich cieľom nie je doplniť odôvodnenie tohto rozhodnutia, ale objasniť, prečo sa Všeobecný súd domnieval, že tvrdeniam odvolateľov uvedeným v rámci štvrtej protiprávnosti vytýkanej ECB nemožno vyhovieť.

246

249

Na jednej strane rozsudok z 12. októbra 2022, Corneli/ECB ( T‑502/19 , EU:T:2022:627 ), bol zrušený rozsudkom z 15. júla 2025, ECB a Komisia/Corneli ( C‑777/22 P a C‑789/22 P , EU:C:2025:580 ), a v tomto rozsudku Súdny dvor zamietol ako nedôvodný žalobný dôvod, ktorému Všeobecný súd vyhovel pri zrušení rozhodnutia o zavedení dočasnej správy.

250

Na druhej strane z dôvodov uvedených v bode 226 tohto rozsudku nemožno ani údajný zosúladený postup medzi budúcimi dočasnými správcami spoločnosti Banca Carige a ECB považovať za protiprávnosť poznačujúcu rozhodnutie o zavedení dočasnej správy.

251

Zo všetkých týchto dôvodov treba piaty odvolací dôvod zamietnuť ako sčasti nedôvodný a sčasti neúčinný.

1) Argumentácia účastníkov konania

253

Odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu, že preskúmal ich argumentáciu týkajúcu sa schválenia zvýšenia základného imania spoločnosti Banca Carige zo strany ECB v rozpore s právom na prednostné upísanie akcií stanoveným v jej stanovách výlučne z hľadiska článku 56 jednotného bankového predpisu bez zohľadnenia práva vlastniť majetok zakotveného v článku 17 Charty, alebo iných príslušných ustanovení talianskeho práva.

254

Okrem toho mal Všeobecný súd skresliť článok 56 jednotného bankového predpisu, keď v bode 94 napadnutého rozsudku konštatoval, že tento článok sám osebe nepriznáva práva jednotlivcom. Podľa žalobcov vzhľadom na to, že zmena stanov úverovej inštitúcie sa môže týkať aj vzťahov medzi touto inštitúciou a jej akcionármi, uvedený článok 56 obsahuje aj ochranu vlastníckych práv akcionárov.

255

258

Z napadnutého rozsudku však nevyplýva a odvolatelia ani netvrdia, že pred Všeobecným súdom predložili dostatočne rozvinuté tvrdenia na preukázanie toho, že zvýšenie základného imania spoločnosti Banca Carige schválené ECB bolo v rozpore s riadnym a obozretným riadením tejto úverovej inštitúcie.

259

Okolnosť uvádzaná žalobcami, že zvýšenie základného imania úverovej inštitúcie, ktoré nezohľadňuje právo na prednostné upísanie akcií, ako je stanovené v článku 72 ods. 1 a 4 smernice 2017/1132, môže byť v rozpore s právom akcionárov tejto inštitúcie vlastniť majetok alebo s ustanoveniami, ktorými bola táto smernica prebratá do práva členského štátu sídla uvedenej inštitúcie, nemôže viesť k odlišnému záveru. Zabezpečiť dodržiavanie príslušných ustanovení vnútroštátneho práva, vrátane tých, ktoré majú chrániť právo akcionárov úverovej inštitúcie vlastniť majetok, totiž neprislúcha ECB, ale vnútroštátnym orgánom a súdom.

260

Okrem toho treba pripomenúť, že článok 72 ods. 4 druhá veta smernice 2017/1132 stanovuje, že právo na prednostné upísanie akcií, kvalifikované v tomto ustanovení ako „predkupné právo“, môže byť obmedzené alebo zrušené rozhodnutím valného zhromaždenia dotknutej spoločnosti, k čomu došlo v prejednávanej veci.

b)

O druhej časti

1) Argumentácia účastníkov konania

264

Odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 208 až 215 napadnutého rozsudku skreslil ich argumentáciu uvedenú v súvislosti s ôsmou protiprávnosťou vytýkanou ECB a zamietol ju na základe neúplných dôvodov. Uvádzajú, že tvrdili, že uskutočnili významné investície do základného imania spoločnosti Banca Carige z dôvodu dôvery, ktorú u nich vyvolalo správanie ECB, a že v dôsledku zvýšenia základného imania spoločnosti Banca Carige stratili najväčšiu časť týchto investícií vylúčením práva na prednostné upísanie akcií.

265

268

Z bodov 214 a 215 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd zamietol ako neprípustnú argumentáciu odvolateľov, ktorú kvalifikoval ako „ôsmu protiprávnosť“ vytýkanú ECB, z dôvodu, že hoci uviedli, že hodnota ich podielov v spoločnosti Banca Carige klesla a pripísali tento vývoj rozhodnutiam, ktoré Banca Carige prijala v nadväznosti na opatrenia prijaté ECB, nepreukázali, že tieto opatrenia spôsobili tento výsledok, a nepredložili analýzu, na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že uvedený výsledok nebol priamo alebo nepriamo, čiastočne alebo úplne spôsobený inými skutočnosťami alebo okolnosťami.

269

Odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu, že vykonal neúplné preskúmanie a skreslil ich argumentáciu, keďže nezohľadnil tvrdenia, ktoré mu boli predložené a podľa ktorých na jednej strane v podstate prijali rozhodnutie investovať do základného imania spoločnosti Banca Carige z dôvodu dôvery, ktorú u nich vyvolalo predchádzajúce správanie ECB voči Banca Carige, a na druhej strane, že bez zavedenia dočasnej správy nad spoločnosťou Banca Carige by valné zhromaždenie jej akcionárov neschválilo zvýšenie základného imania, ktoré ich zbavilo ich práva na prednostné upísanie akcií pri budúcom zvýšení základného imania.

270

Na jednej strane však tvrdenia odvolateľov týkajúce sa v podstate porušenia dôvery, ktorú u nich malo vyvolať správanie ECB, patria do ich argumentácie založenej na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, ktorú Všeobecný súd kvalifikoval ako „siedmu protiprávnosť“ vytýkanú ECB a zamietol ju z dôvodov spochybnených prvým odvolacím dôvodom, ktorý bol zamietnutý, ako vyplýva z bodu 130 tohto rozsudku.

7.

O siedmom dôvode

274

Siedmy odvolací dôvod sa člení na dve časti.

a)

O prvej časti

277

Zo znenia žaloby odvolateľov, ktorá sa nachádza v spise veci na Všeobecnom súde, ktorý bol predložený Súdnemu dvoru, vyplýva, že odvolatelia v bodoch 100 až 107 tejto žaloby odkázali na to, čo považovali za nezrovnalosti, ku ktorým malo dôjsť pri zvýšení základného imania spoločnosti Banca Carige na konci roka 2017. Údajné nezrovnalosti sa týkali konania alebo opomenutia povereného člena predstavenstva spoločnosti Banca Carige, ktorý bol vo funkcii v deň tohto zvýšenia. Pokiaľ ide o ECB, odvolatelia jej v podstate vytýkali, že nekonala v súvislosti s týmito nezrovnalosťami.

278

Je pravda, že v rámci ôsmich protiprávností, do ktorých Všeobecný súd zoskupil jednotlivé tvrdenia odvolateľov týkajúce sa údajne protiprávneho konania ECB, ktoré uviedli na podporu svojej žaloby, Všeobecný súd konkrétne neuviedol, že ECB nezasiahla pri zvýšení základného imania spoločnosti Banca Carige na konci roka 2017.

279

Aj za predpokladu, že by toto opomenutie mohlo byť v súlade s judikatúrou citovanou v bode 174 tohto rozsudku kvalifikované ako porušenie povinnosti odôvodnenia Všeobecným súdom, nemôže odôvodniť zrušenie napadnutého rozsudku.

b)

O druhej časti

1) Argumentácia účastníkov konania

283

Odvolatelia uvádzajú, že pred Všeobecným súdom uviedli existenciu dohody medzi ECB a dvomi členmi predstavenstva spoločnosti Banca Carige, týkajúcej sa odstúpenia týchto členov z funkcie, ktoré viedlo k rozpusteniu celého predstavenstva a odôvodňovalo prijatie rozhodnutia o zavedení dočasnej správy. Všeobecný súd mal pritom v napadnutom rozsudku opomenúť preskúmať túto argumentáciu.

284

287

Preto treba preto zamietnuť siedmy odvolací dôvod ako sčasti neúčinný a sčasti nedôvodný.

288

Z preskúmania odvolacích dôvodov predložených odvolateľmi vyplýva, že napadnutý rozsudok treba zrušiť v rozsahu, v akom Všeobecný súd zamietol žalobu odvolateľov v rozsahu, v akom sa týkala na jednej strane porušenia článku 69 octiesdecies ods. 1 písm. a) jednotného bankového predpisu zo strany ECB pri prijímaní opatrenia včasnej intervencie a na druhej strane skutočnosti, že ECB bola zodpovedná za situáciu, v ktorej sa nachádzala Banca Carige, ako aj nesprávnych posúdení v odôvodnení rozhodnutia o vlastných zdrojoch.

289

V zostávajúcej časti sa odvolanie musí zamietnuť.

1.

Argumentácia účastníkov konania

292

V rámci prvej výhrady odvolatelia tvrdia, že ECB prijatím opatrenia včasnej intervencie v prítomnosti jednoduchého rizika porušenia príslušného regulačného rámca dostatočne závažným spôsobom porušila článok 69 octiesdecies ods. 1 písm. a) jednotného bankového predpisu, pričom podľa nich bolo podľa tohto ustanovenia nevyhnutné predložiť dôkaz o predvídateľnom porušení.

293

ECB podporovaná Komisiou spochybňuje argumentáciu odvolateľov.

296

Okrem toho v súlade s článkom 69 noviesdecies jednotného bankového predpisu tento orgán môže požiadať úverovú inštitúciu alebo materskú spoločnosť bankovej skupiny, ak sú splnené podmienky stanovené v článku 69 octiesdecies ods. 1 písm. a) toho istého predpisu, aby vykonala, hoci aj čiastočne, prijatý plán ozdravenia, pripravila plán reštrukturalizácie dlhu so všetkými alebo s niektorými veriteľmi alebo prípadne zmenila svoju právnu formu.

297

V prejednávanej veci ECB v bode 1.1.1 opatrenia včasnej intervencie, ktorý je súčasťou oddielu 1.1 s názvom „Primeranosť vlastných zdrojov“ časti 1 tohto opatrenia, ktorá sama nesie názov „Skutočnosti, na ktorých je založené rozhodnutie“, uviedla, že zatiaľ čo v júni 2016 bol podiel vlastných zdrojov kategórie Tier 1 (CET 1) a podiel vlastných zdrojov kategórie Tier 2 (TCR) spoločnosti Banca Carige 12,29 % a 14,37 %, očakávaný vývoj týchto dvoch podielov v roku 2017 by ich viedol k nižším hodnotám, a to 10,35 % pre CET 1 a 12,19 % pre TCR, v rozpore s celkovou požiadavkou na vlastné zdroje 12,50 %.

298

V bodoch 1.1.2 a 1.1.3 opatrenia včasnej intervencie ECB uviedla, že podiely vlastných zdrojov spoločnosti Banca Carige boli spôsobilé znížiť sa aj nad rámec hodnôt uvedených v bode 1.1.1 tohto opatrenia s ešte významnejšími majetkovými stratami vzhľadom na konštantnú a nedostatočnú výkonnosť spoločnosti Banca Carige z hľadiska ziskovosti v ostatných rokoch, vysoké úverové riziko vyplývajúce z úrovne nesplácaných úverov, ktoré ohrozovalo jej schopnosť vytvárať zisky, ako aj neistotu spojenú s opatreniami na úsporu nákladov stanovenými v rámci strategického plánu, ktorý prijala Banca Carige.

302

Tvrdenie žalobcov, podľa ktorého ECB pri prijímaní opatrenia včasnej intervencie dostatočne závažným spôsobom porušila článok 69 octiesdecies ods. 1 písm. a) jednotného bankového predpisu, treba preto zamietnuť ako nedôvodné.

B. O skutočnosti, že ECB bola zodpovedná za situáciu, v ktorej sa nachádzala Banca Carige, a o iných nesprávnych posúdeniach, než je to, ktoré bolo preskúmané v bode 184 napadnutého rozsudku, ktoré mali poznačiť odôvodnenie rozhodnutia o vlastných zdrojoch

1.

Argumentácia účastníkov konania

303

Po tretie rozhodnutie o vlastných zdrojoch malo odkazovať na problémy s riadením spoločnosti Banca Carige, pričom nezohľadnilo zodpovednosť samotnej ECB za vznik týchto problémov. Navyše malo poukazovať na neistotu, pokiaľ ide o výsledok valného zhromaždenia, ktoré sa malo konať 20. septembra 2018, pričom takáto zmienka mala byť „nevhodná a málo významná“, a to tým viac, že rozhodnutia prijaté na tomto valnom zhromaždení vo veľkej miere vyvracali obavy ECB.

307

ECB podporovaná Komisiou spochybňuje argumentáciu odvolateľov.

2.

Posúdenie Súdnym dvorom

308

V druhom rade sa odvolatelia tvrdeniami zhrnutými v bodoch 304 až 306 tohto rozsudku v podstate snažia tvrdiť, že samotná ECB je čiastočne zodpovedná za ťažkosti v oblasti vlastných zdrojov, ktorým čelila Banca Carige v čase prijatia rozhodnutia o vlastných zdrojoch.

312

Bez ohľadu na dôvodnosť takýchto tvrdení však stačí uviesť, že v žiadnom prípade nemôžu preukázať, že prijatie rozhodnutia o vlastných zdrojoch bolo poznačené protiprávnosťou. Banca Carige sa totiž mohla domáhať náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku konania ECB, ktoré malo poškodiť jej vlastné zdroje. Naproti tomu takéto správanie, aj keby sa preukázalo, nemôže odôvodniť, aby sa ECB v rámci výkonu svojich právomocí v oblasti prudenciálneho dohľadu zdržala prijatia rozhodnutia, ktorým požiada Banca Carige napraviť nedostatok vlastných zdrojov, ktorým trpela, a to bez ohľadu na príčinu tohto nedostatku.

313

Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého pri prijímaní rozhodnutia o vlastných zdrojoch nebol ukazovateľ likvidity spoločnosti Banca Carige nižší ako prahová hodnota rizika, treba uviesť, že ECB sa pri odôvodnení prijatia tohto rozhodnutia neodvolávala na nedostatok ukazovateľa likvidity spoločnosti Banca Carige, v dôsledku čoho je toto tvrdenie je neúčinné.

314

317

Keďže všetky tri podmienky zodpovednosti podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ musia byť splnené kumulatívne, skutočnosť, že jedna z nich splnená nie je, stačí na zamietnutie žaloby o náhradu škody (rozsudok z 18. marca 2010, Trubowest Handel a Makarov/Rada a Komisia, C‑419/08 P , EU:C:2010:147 , bod 41 a citovaná judikatúra).

318

Žalobu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú v rozsahu, v akom sa týka jednak porušenia článku 69 octiesdecies ods. 1 písm. a) jednotného bankového predpisu zo strany ECB pri prijímaní opatrenia včasnej intervencie a jednak skutočnosti, že ECB mala byť zodpovedná za situáciu, v ktorej sa nachádzala Banca Carige, a iné nesprávne posúdenia, než je to, ktoré bolo preskúmané v bode 184 napadnutého rozsudku, ktoré mali mať vplyv na odôvodnenie rozhodnutia o vlastných zdrojoch.

VIII. O trovách

319

1.

Rozsudok

Všeobecného súdu Európskej únie z 5. júna 2024, Malacalza Investimenti a Malacalza/ECB ( T‑134/21 , EU:T:2024:362 ), sa zrušuje v rozsahu, v akom Všeobecný súd zamietol žalobu, ktorú podali Malacalza Investimenti Srl a Vittorio Malacalza, pokiaľ sa týkala na jednej strane porušenia článku 69 octiesdecies ods. 1 písm. a) decreto legislativo n. 385 – Testo unico delle leggi in materia bancaria e creditizia (legislatívny dekrét č. 385 o konsolidovanom znení zákonov v oblasti bankovníctva a úverov) z 1. septembra 1993, uplatňujúceho sa na základe článku 9 ods. 1 druhého pododseku nariadenia Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami, zo strany Európskej centrálnej banky (ECB) pri prijímaní rozhodnutia ECB/SSM/2016‑F1T87K3OQ2OV1UORLH26/26 z 9. decembra 2016 o opatrení včasnej intervencie, a na druhej strane skutočnosti, že ECB mala byť zodpovedná za situáciu, v ktorej sa nachádzala Banca Carige SpA, ako aj za iné nesprávne posúdenia, než je to, ktoré Všeobecný súd preskúmal v bode 184 svojho rozsudku uvedeného vyššie, ktorými bolo poznačené odôvodnenie rozhodnutia ECB‑SSM‑2018‑ITCAR‑6 zo 14. septembra 2018 o vlastných zdrojoch.

2.

V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta.

3.

Žaloba sa zamieta v rozsahu, v akom sa týka na jednej strane porušenia článku 69 octiesdecies ods. 1 písm. a) decreto legislativo n. 385 – Testo unico delle leggi in materia bancaria e creditizia (legislatívny dekrét č. 385 o konsolidovanom znení zákonov v oblasti bankovníctva a úverov) z 1. septembra 1993, uplatňujúceho sa na základe článku 9 ods. 1 druhého pododseku nariadenia č. 1024/2013, zo strany Európskej centrálnej banky (ECB) pri prijímaní rozhodnutia ECB/SSM/2016‑F1T87K3OQ2OV1UORLH26/26 z 9. decembra 2016 o opatrení včasnej intervencie, a na druhej strane skutočnosti, že ECB mala byť zodpovedná za situáciu, v ktorej sa nachádzala Banca Carige SpA, ako aj za ostatné nesprávne posúdenia, ktorými malo byť poznačené odôvodnenie rozhodnutia ECB‑SSM‑2018‑ITCAR‑6 zo 14. septembra 2018 o vlastných zdrojoch.