C-560/24

62024CJ0560

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

zo 4. júna 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38/ES – Článok 3 ods. 1 – Oprávnené osoby – Rodinní príslušníci občana Únie – Odvodené právo na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny – Neskoršie udelenie občianstva tomuto štátnemu príslušníkovi – Článok 35 – Podvod alebo zneužitie práva – Účelové manželstvo – Časová pôsobnosť – Vyšetrovacia právomoc príslušných vnútroštátnych orgánov v súvislosti s existenciou účelového manželstva“

Vo veci C‑560/24 [Besthame] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Court of Appeal (Odvolací súd, Írsko) z 2. júla 2024 a doručený Súdnemu dvoru 19. augusta 2024, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: C. Strömholm, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. októbra 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

R.S., v zastúpení: D. Leonard, BL, C. Power, SC, a J. Watters, solicitor,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 35 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS ( Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77 ; Mim. vyd. 05/005, s. 46).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi R.S., štátnym príslušníkom tretieho štátu, ktorý získal írske občianstvo, a Minister for Justice (minister spravodlivosti, Írsko), ktorý sa týkal toto, že tento minister spravodlivosti konštatoval, že R.S. pred získaním írskej štátnej príslušnosti uzavrel účelové manželstvo s občiankou Únie na účely získania pobytového preukazu rodinného príslušníka občana Únie.

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

1.

‚Občan Únie‘ znamená akákoľvek osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu;

2.

‚Rodinný príslušník‘ znamená:

Článok 15 tej istej smernice stanovuje procesné záruky uplatniteľné v prípade prijatia rozhodnutí obmedzujúcich voľný pohyb občanov Únie a ich rodinných príslušníkov z dôvodov iných, ako sú verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie.

7

Článok 27 smernice 2004/38 stanovuje všeobecné zásady týkajúce sa obmedzení práva vstupu a práva na pobyt pobytu z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia.

8

V článku 30 tejto smernice s názvom „Oznámenie o rozhodnutiach“ sa stanovuje:

„1. Dané osoby dostanú písomné oznámenie o akýchkoľvek rozhodnutiach prijatých podľa článku 27 ods. 1 tak, aby boli schopné porozumieť ich obsahu a dôsledkom pre n[e].

3. Konania o opravnom prostriedku umožňujú preskúmanie legálnosti rozhodnutia a tiež skutočností a okolností, z ktorých navrhované opatrenie vychádza. Zabezpečia, aby rozhodnutie nebolo neúmerné [neprimerané – neoficiálny preklad ], najmä z hľadiska požiadaviek stanovených v článku 28.

…“

10

Článok 35 tej istej smernice, nazvaný „Zneužívanie práv“, stanovuje:

„Členské štáty môžu prijať potrebné opatrenia na odmietnutie, ukončenie alebo zrušenie akéhokoľvek práva priznaného podľa tejto smernice v prípade zneužívania práv alebo podvodu, ako napríklad manželstvá z rozumu [účelové manželstvá – neoficiálny preklad ]. Všetky takéto opatrenia musia byť primerané a podliehať procedurálnym ochranám stanoveným v článkoch 30 a 31.“

Írske právo

2. Ak má minister na základe dôvodných pochybností podozrenie, že právo alebo postavenie, na základe ktorého sa osoba považuje za oprávneného rodinného príslušníka, priznané na základe tohto nariadenia, je uplatňované alebo bolo získané na základe podvodu alebo zneužitia práva, minister je oprávnený požiadať o informácie a získať tie, ktoré sú primerane potrebné na vyšetrenie tejto záležitosti.

…

4. V tomto paragrafe pojem ‚zneužitie práva‘ zahŕňa okrem iného účelové manželstvo…“

13

Ustanovenie § 28 tohto nariadenia s názvom „Účelové manželstvo“ stanovuje:

„1. Minister nemusí pri rozhodovaní o akejkoľvek otázke relevantnej na účely tohto nariadenia zohľadňovať dané manželstvo ako faktor ovplyvňujúci toto rozhodnutie, ak sa domnieva alebo rozhodne, že ide o účelové manželstvo.

16

V roku 2015 získal R.S. írsku štátnu príslušnosť. Odvtedy je jeho pobyt v Írsku založený na tejto štátnej príslušnosti.

17

V roku 2018 sa R.S. a jeho manželka rozviedli.

18

V priebehu roka 2019 podala štátna príslušníčka tretieho štátu žiadosť o pobyt v Írsku z dôvodu, že je matkou dieťaťa, ktoré je írskym štátnym príslušníkom a ktorého biologickým otcom je R.S. Táto žiadosť viedla k začatiu vyšetrovania s cieľom zistiť, či manželstvo uzavreté v roku 2010 bolo účelovým manželstvom.

22

R.S. sa následne obrátil na Court of Appeal (Odvolací súd, Írsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.

23

Tento súd na úvod spresňuje, že rozhodnutie z 1. februára 2022 treba chápať tak, že neznamená odňatie alebo odmietnutie práva na pobyt, ale že obsahuje „určenie“, „zistenie“ alebo „záver“, pokiaľ ide o minulú situáciu alebo predchádzajúce správanie R.S. Dodáva, že z tohto rozhodnutia vyplýva, že toto určenie, zistenie alebo záver možno zohľadniť v neskoršom kontexte opätovného posúdenia írskej štátnej príslušnosti R.S., pričom uznáva, že takéto opätovné posúdenie sa vykoná s prihliadnutím na všetky okolnosti a základné práva R.S. V tejto súvislosti uvedený súd spresňuje, že z dôvodu nedávnych rozhodnutí Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko) v súčasnosti neexistuje žiadny ústavne platný postup na vedenie vyšetrovania s cieľom odňať írske štátne občianstvo v takomto kontexte.

24

Vzhľadom na tvrdenia, ktoré mu boli predložené, sa predkladajúci vnútroštátny súd v prvom rade pýta na pôsobnosť smernice 2004/38 a najmä jej článku 35.

28

Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu by však takáto samostatná vyšetrovacia právomoc mohla byť odôvodnená vzhľadom na účel systému občianstva Únie, ktorý vyžaduje existenciu spoľahlivého systému prevencie, odhaľovania a odstraňovania podvodov a zneužitia práva. Na to, aby tento súd mohol prípadne podať výklad írskeho práva, ktorý by bol v súlade s právom Únie, teda považuje za potrebné určiť, či sa smernica 2004/38 uplatňuje na štátneho príslušníka tretieho štátu, ktorý získal štátnu príslušnosť členského štátu, len v rozsahu, v akom táto smernica oprávňuje tento členský štát vyšetrovať účelové manželstvo uzavreté k dátumu, ku ktorému mal tento štátny príslušník právo na pobyt v uvedenom členskom štáte na základe uvedenej smernice.

29

V tejto súvislosti Court of Appeal (Odvolací súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Vzťahuje sa smernica 2004/38 na osobu, ktorá predtým získala odvodené [právo] na pobyt v členskom štáte ako manželský partner štátneho príslušníka Európskej únie vykonávajúceho práva vyplývajúce zo Zmluvy [o FEÚ] v hostiteľskom štáte, ale ktorá sa neskôr stala občanom hostiteľského štátu a už nie je nositeľom žiadneho odvodeného práva v tomto štáte podľa tejto smernice, a to výlučne na účely vyšetrovania a (ak je to vhodné) určenia alebo vyvodenia záveru, že sa v minulosti zapojila do podvodu alebo zneužitia práva a/alebo účelového manželstva v zmysle článku 35 smernice s cieľom získať výhodu v zmysle tejto smernice?“

O prejudiciálnej otázke

Naproti tomu, keďže podľa zásady medzinárodného práva členský štát nemôže odoprieť vlastným štátnym príslušníkom vstup na svoje územie alebo pobyt na ňom a keďže títo štátni príslušníci majú teda právo na neobmedzený pobyt v tomto členskom štáte, smernica 2004/38 nemá za cieľ upraviť pobyt občana Únie v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. mája 2011, McCarthy, C‑434/09 , EU:C:2011:277 , body 29 a 34 ; z 12. marca 2014, O. a B., C‑456/12 , EU:C:2014:135 , bod 42 , ako aj zo 14. novembra 2017, Lounes, C‑165/16 , EU:C:2017:862 , bod 37 ).

33

V prejednávanej veci z vysvetlení poskytnutých predkladajúcim vnútroštátnym súdom vyplýva, že v období od roku 2010 do roku 2015 sa R.S., v tom čase štátny príslušník tretieho štátu, zdržiaval v Írsku ako manžel občianky Únie, ktorá vykonávala svoje právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov. Počas tohto obdobia bol teda pobyt R.S. v Írsku založený na smernici 2004/38, v zmysle ktorej bol oprávnenou osobou.

34

Ako však poznamenáva predkladajúci vnútroštátny súd, to, že R.S. získal v roku 2015 írsku štátnu príslušnosť, viedlo k zmene právneho režimu vo vzťahu k R.S. z hľadiska vnútroštátneho práva, ako aj smernice 2004/38. Od tohto získania štátnej príslušnosti sa R.S. zdržiava v Írsku na základe vnútroštátneho práva a už nespĺňa definíciu pojmu „oprávnená osoba“ v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice, ktorá preto už neupravuje jeho pobyt v Írsku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2017, Lounes, C‑165/16 , EU:C:2017:862 , body 39 až 41 ).

Podľa článku 35 smernice 2004/38 členské štáty môžu prijať potrebné opatrenia na odmietnutie, ukončenie alebo zrušenie akéhokoľvek práva priznaného podľa tejto smernice v prípade zneužitia práva alebo podvodu, ako napríklad účelové manželstvá, pričom však všetky takéto opatrenia musia byť primerané a musia podliehať procesným zárukám stanoveným v uvedenej smernici.

38

Na účely výkladu tohto ustanovenia je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri rozsudky zo 17. novembra 1983, Merck, 292/82 , EU:C:1983:335 , bod 12 , a z 1. augusta 2022, Familienkasse Niedersachsen‑Bremen, C‑411/20 , EU:C:2022:602 , bod 51 ).

39

Pokiaľ ide v prvom rade o časovú pôsobnosť článku 35 smernice 2004/38, treba po prvé poznamenať, že toto ustanovenie je formulované široko, o čom svedčia výrazy uvádzajúce, že členské štáty môžu prijať „potrebné opatrenia“ na „odmietnutie, ukončenie alebo zrušenie“„akéhokoľvek“ práva „priznaného“ touto smernicou. Je pravda, že z tohto znenia jednoznačne vyplýva, že prijatie takýchto opatrení sa musí týkať práva priznaného uvedenou smernicou, akým je odvodené právo na pobyt rodinného príslušníka občana Únie, ktorý uplatnil svoju slobodu pohybu a pobytu. Uvedené znenie však vôbec nepredpokladá, že v čase prijatia týchto opatrení sa toto právo vždy uplatní.

40

Z týchto prvkov doslovného výkladu vyplýva, že článok 35 smernice 2004/38 sa má uplatniť na opatrenia prijaté na základe práva priznaného touto smernicou v minulosti, aj keď dotknutá osoba v čase prijatia týchto opatrení už nie je „oprávnenou osobou“ v zmysle článku 3 ods. 1 uvedenej smernice.

44

Tento výklad je podporený aj kontextom, do ktorého patrí článok 35 smernice 2004/38.

45

Na jednej strane totiž podľa odôvodnenia 28 tejto smernice „aby sa predišlo zneužívaniu práv alebo podvodu, najmä účelovým manželstvám. alebo iným formám vzťahov uzavretým výlučne s cieľom využívania práva voľného pohybu a pobytu, členské štáty by mali mať možnosť, aby prijali potrebné opatrenia“. Toto odôvodnenie je formulované rovnako široko ako v článku 35 uvedenej smernice. Rovnako ako tento článok ani toto odôvodnenie nepodriaďuje prijatie uvedených opatrení členskými štátmi žiadnemu časovému obmedzeniu.

46

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že toto ustanovenie je vyjadrením všeobecnej zásady zákazu zneužitia práva. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora dôkaz zneužívajúceho konania si vyžaduje jednak súbor objektívnych okolností, z ktorých vyplýva, že aj napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnou úpravou Únie cieľ tejto právnej úpravy nebol dosiahnutý, a jednak subjektívny prvok spočívajúci v úmysle získať výhodu vyplývajúcu z právnej úpravy Únie tým, že sa umelo vytvárajú podmienky potrebné na jej získanie (rozsudok z 18. decembra 2014, McCarthy a i., C‑202/13 , EU:C:2014:2450 , bod 54 ).

50

Vzhľadom na to, že zneužívajúce konanie spočíva v umelom vytvorení podmienok potrebných na získanie výhody a ich formálnom dodržiavaní, takéto správanie je svojou povahou ťažko odhaliteľné. V praxi sa vzhľadom na svoju skrytú povahu často neodhalí v čase, keď k nemu dochádza, ale v neskoršej fáze.

51

Za týchto podmienok treba konštatovať, že cieľ boja proti podvodom a zneužívajúcemu konaniu si vyžaduje výklad článku 35 smernice 2004/38 v tom zmysle, že priznáva členským štátom právomoc prijať potrebné opatrenia v prípade podvodu alebo zneužitia práva ovplyvňujúceho právo priznané na základe tejto smernice, a to aj ku dňu, keď toto právo prestalo byť účinné a dotknutá osoba už nemá postavenie „oprávnenej osoby“ v zmysle článku 3 ods. 1 uvedenej smernice.

52

Súdny dvor tým nemal v úmysle obmedziť časovú pôsobnosť článku 35 smernice 2004/38 na obdobie, počas ktorého sa dotknutá osoba zdržiava na území členského štátu podľa ustanovení tejto smernice a má postavenie „oprávnenej osoby“ v zmysle článku 3 ods. 1 uvedenej smernice.

56

Zo znenia celého odôvodnenia rozsudku z 10. septembra 2019, Chenchooliah ( C‑94/18 , EU:C:2019:693 ), totiž vyplýva, že Súdny dvor jednoducho rozlišoval na jednej strane medzi prípadmi obmedzenia práv priznaných smernicou 2004/38 z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia podľa článku 27 tejto smernice, ako aj straty takéhoto práva z dôvodu existencie podvodu alebo zneužitia práva podľa článku 35 uvedenej smernice, a na druhej strane prípadom uvedeným v článku 15 tej istej smernice, o ktorý išlo vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, týkajúci sa straty práva na pobyt z iných dôvodov, ako je odchod občana Únie, ktorého štátny príslušník tretej krajiny sprevádzal alebo sa k nemu pripojil ako rodinný príslušník.

57

V druhom rade treba vzhľadom na otázky predkladajúceho vnútroštátneho súdu určiť rozsah právomoci, ktorú článok 35 smernice 2004/38 priznáva členským štátom. Tento súd sa konkrétne pýta, či toto ustanovenie priznáva členským štátom právomoc vyšetrovať prípady podvodu alebo zneužitia práva, ktoré môžu viesť len ku konštatovaniu existencie podvodu alebo zneužitia bez toho, aby nevyhnutne viedli k odmietnutiu, ukončeniu alebo zrušeniu práva priznaného touto smernicou.

58

Toto overenie si podľa judikatúry Súdneho dvora vyžaduje individuálne preskúmanie konkrétneho prípadu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, McCarthy a i., C‑202/13 , EU:C:2014:2450 , bod 52 ).

62

Napokon treba konštatovať, že takéto individuálne preskúmanie vykonané podľa článku 35 smernice 2004/38 môže viesť ku konštatovaniu, že nedošlo k podvodu alebo zneužitiu práva.

63

Preto treba konštatovať, že článok 35 smernice 2004/38 implicitne, ale nevyhnutne priznáva členským štátom právomoc vyšetrovať podozrenie z podvodu alebo zneužitia práva a prípadne konštatovať existenciu podvodu alebo zneužitia práva, a to bez toho, aby následne nevyhnutne prijali opatrenia na odmietnutie, ukončenie alebo zrušenie práva priznaného na základe uvedenej smernice.

64

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 35 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

umožňuje príslušným orgánom členského štátu vyšetrovať a prípadne určiť alebo vyvodiť záver, že osoba, ktorá bola predtým nositeľom odvodeného práva na pohyb a pobyt na základe tejto smernice, sa dopustila podvodu alebo zneužitia práva, a to aj vtedy, ak táto osoba získala štátnu príslušnosť tohto členského štátu a ak sa v čase vyšetrovania jej pobyt v uvedenom členskom štáte už nezakladal na uvedenej smernici.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.