C-573/24

62024CJ0573

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)

z 2. októbra 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Uznávanie odborných kvalifikácií – Smernica 2005/36/ES – Článok 2 – Osobná pôsobnosť – Smernica 2004/38/ES – Článok 3 – Pojem ‚oprávnené osoby‘ – Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je manželským partnerom občana Únie, ktorý nevyužil svoje právo na voľný pohyb – Neuplatniteľnosť – Neprípustnosť“

Vo veci C‑573/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Verwaltungsgericht Oldenburg (Správny súd Oldenburg, Nemecko) z 8. augusta 2024 a doručený Súdnemu dvoru 27. augusta 2024, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

španielska vláda, v zastúpení: A. Torró Molés, splnomocnený zástupca,

–

rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch, J. Schmoll a P. Selim, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: L. Armati, M. Noll‑Ehlers a J. Szczodrowski, splnomocnení zástupcovia,

–

Dozorný úrad EZVO, v zastúpení: J. Førde, K. Isaksen a M.‑M. Joséphidès, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,

Právny rámec

Právo Únie

Smernica 2004/38/ES

3

Podľa článku 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS ( Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77 ; Mim. vyd. 05/005, s. 46), s názvom „Vymedzenie pojmov“:

„Na účely tejto smernice:

4

Článok 3 tejto smernice s názvom „Oprávnené osoby“ v odseku 1 stanovuje:

„Táto smernica sa uplatňuje na všetkých občanov Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú, a na ich rodinných príslušníkov, ako sú definovaní v bode 2 článku 2, ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú.“

5

Článok 24 uvedenej smernice, nazvaný „Rovnaké zaobchádzanie“, v odseku 1 stanovuje:

„S výhradou takých osobitných ustanovení, ako sú výslovne uvedené v zmluve a v sekundárnom práve, všetci občania Únie, ktorí sa na základe tejto smernice zdržiavajú na území hostiteľského členského štátu, využívajú rovnaké zaobchádzanie ako so štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu v rámci pôsobnosti zmluvy. Výhoda tohto práva sa rozširuje na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a ktorí majú právo pobytu alebo právo trvalého pobytu.“

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:

„1. Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto pojmy:

…

c)

‚doklad o formálnej kvalifikácii‘: diplom, vysvedčenie alebo iný doklad, ktorý vydal orgán členského štátu určený v súlade s legislatívnymi, regulačnými alebo správnymi opatreniami tohto členského štátu, a potvrdzujúci úspešné skončenie odbornej prípravy získanej predovšetkým v Spoločenstve. Ak neplatí prvá veta tohto vymedzenia pojmu, doklad o formálnej kvalifikácii podľa odseku 3 sa považuje za doklad o formálnej kvalifikácii;

…

9

Bod 5.1.1 prílohy V k smernici 2005/36, nazvaný „Doklad o formálnej kvalifikácii v oblasti základnej lekárskej odbornej prípravy“, vymenúva pre každý členský štát doklady o formálnej kvalifikácii, ktoré umožňujú prístup k lekárskemu povolaniu, orgány oprávnené vydávať tieto doklady a v prípade, že je to potrebné, osvedčenia doplňujúce tieto doklady o formálnej kvalifikácii.

Nemecké právo

10

Ustanovenie § 3 ods. 1 až 3 Bundesärzteordnung (spolkové nariadenie o lekárskom povolaní), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „BÄO“), znie:

„1. Povolenie na výkon lekárskeho povolania sa musí udeliť na základe žiadosti, ak žiadateľ

Povolenie na výkon povolania sa neudelí v prípade definitívneho nezvládnutia štátnej lekárskej skúšky alebo niektorého z jej medzistupňov, a to v súlade s predpisom uvedeným v § 4 ods. 1.

Siedma veta sa neuplatní, ak je žiadateľ držiteľom dokladu o formálnej kvalifikácii, ktorý sa musí uznať podľa [smernice 2005/36].

2. Ak nie je splnená podmienka uvedená v odseku 1 prvej vete bode 4, žiadateľom, ktorí ukončili… lekárske vzdelanie v inom členskom štáte Európskej únie…, sa udelí povolenie na výkon povolania, ak je dosiahnuté vzdelanie rovnocenné.

…

Ak existujú podstatné rozdiely…, žiadatelia musia preukázať, že disponujú vedomosťami a schopnosťami, ktoré sú potrebné na výkon lekárskeho povolania.

Tieto vedomosti a schopnosti sa musia preukázať prostredníctvom skúšky spôsobilosti, ktorá sa týka zistených podstatných rozdielov.

11

Ustanovenie § 36 ods. 1 Approbationsordnung für Ärzte (nariadenie týkajúce sa povolenia na výkon lekárskeho povolania), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, stanovuje:

„Skúška spôsobilosti uvedená v § 3 ods. 2 siedmej vete [BÄO] sa týka predmetov…, v ktorých príslušný orgán zistil podstatné rozdiely podľa § 3 ods. 2 ôsmej vety [BÄO].

…“

12

Ustanovenie 37 ods. 1 a 7 tohto nariadenia stanovuje:

13

B je srbská štátna príslušníčka a je vydatá za nemeckého štátneho príslušníka. Absolvovala deväťročné štúdium medicíny v Srbsku, kde v roku 2008 získala štátny lekársky diplom a v roku 2010 doktorát z medicíny, oba udelené srbskými univerzitami. V rokoch 2011 a 2012 pracovala ako asistujúca lekárka v nemocnici v Srbsku.

14

Dňa 11. apríla 2013 B požiadala Bezirksregierung Düsseldorf (Okresný úrad Düsseldorf, Nemecko) o udelenie povolenia na výkon lekárskeho povolania v Nemecku.

15

Rozhodnutím zo 6. decembra 2013 tento orgán konštatoval, že neexistuje rovnocennosť medzi úrovňou lekárskeho vzdelania, ktoré B získala v Srbsku, a úrovňou požadovanou podľa nemeckého práva na udelenie tohto povolenia. V dôsledku toho tento orgán rozhodol, že B musí na získanie uvedeného povolenia zložiť vedomostnú skúšku.

19

Listami z 5. a 10. decembra 2018 podala B na NiZza žiadosť o udelenie povolenia na výkon lekárskeho povolania a, subsidiárne, o pripustenie ku skúške spôsobilosti.

20

Rozhodnutím z 12. júla 2019 NiZza zamietlo túto žiadosť z dôvodu, že Krajinský správny úrad Sasko‑Anhaltsko 11. novembra 2016 s konečnou platnosťou zamietol žiadosť B o udelenie povolenia na výkon lekárskeho povolania.

21

Dňa 24. júla 2019 podala B proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Verwaltungsgericht Oldenburg (Správny súd Oldenburg, Nemecko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

25

Ak však doklad o lekárskej odbornej príprave vydaný tretím štátom bol uznaný iným členským štátom, ako je Spolková republika Nemecko, a ak príslušný nemecký orgán konštatuje, že tento doklad nie je rovnocenný, držiteľ tohto dokladu môže získať povolenie na výkon lekárskej činnosti v Nemecku, ak zloží skúšku spôsobilosti.

26

Vnútroštátny súd tiež spresňuje, že podľa nemeckého práva sa tak vedomostná skúška, ako aj skúška spôsobilosti môžu vykonať najviac trikrát. Okrem toho v súlade s týmto právom sa povolenie na výkon lekárskeho povolania neudelí v prípade definitívneho nezvládnutia štátnej lekárskej skúšky alebo niektorého z jej medzistupňov, čo je prípad prejednávanej veci.

27

Takýto dôvod zamietnutia sa však podľa nemeckého práva neuplatní, ak má žiadateľ doklad o formálnej kvalifikácii, ktorý musí byť uznaný v súlade so smernicou 2005/36.

31

Za týchto podmienok Verwaltungsgericht Oldenburg (Správny súd Oldenburg) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 3 ods. 3 smernice [2005/36] vykladať v tom zmysle, že uznanie členským štátom dokladu o lekárskej formálnej kvalifikácii, ktorý vydala tretia krajina, ako aj osvedčenie o minimálne trojročnej odbornej praxi na území členského štátu týmto členským štátom musí iný členský štát považovať za rovnocenné s dokladom o formálnej kvalifikácii uvedeným v bode 5.1.1 prílohy V k [tejto smernici] a že tento druhý členský štát z tohto dôvodu v súlade so zásadou automatického uznávania podľa článku 21 ods. 1 [uvedenej smernice] musí na účely prístupu k odborným činnostiam a výkonu týchto odborných činností uznávať doklady v zmysle článku 3 ods. 3 [tej istej smernice] na svojom území ako rovnocenné s dokladmi o formálnej kvalifikácii, ktoré sám vydáva?“

O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania

32

V súlade s ustálenou judikatúrou, v rámci konania zakotveného v článku 267 ZFEÚ, prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti prípadu posúdil tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, ak sa otázky predložené vnútroštátnymi súdmi týkajú výkladu práva Únie (pozri rozsudky z 8. novembra 1990, Gmurzynska‑Bscher, C‑231/89 , EU:C:1990:386 , body 19 a 20 , ako aj z 22. októbra 2024, Kolin Inaat Turizm Sanayi ve Ticaret, C‑652/22 , EU:C:2024:910 , bod 36 ).

36

Z článku 2 ods. 1 tejto smernice vyplýva, že sa uplatňuje voči všetkým štátnym príslušníkom členského štátu, ktorí si želajú vykonávať regulované povolanie, vrátane tých, ktorí patria k slobodným povolaniam, v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom získali svoje odborné kvalifikácie, či už ako samostatne zárobkovo činná osoba alebo ako zamestnanec.

37

Keďže toto ustanovenie výslovne obmedzuje osobnú pôsobnosť uvedenej smernice na štátnych príslušníkov členských štátov, štátni príslušníci tretích krajín nepatria do jej pôsobnosti.

38

Vzhľadom na to vnútroštátny súd zvažuje možnosť štátneho príslušníka tretej krajiny odvolávať sa na pravidlá týkajúce sa uznávania odborných kvalifikácií stanovené smernicou 2005/36 na základe rovnosti zaobchádzania stanovenej v článku 24 ods. 1 smernice 2004/38.

42

Súdny dvor tiež spresnil, že táto smernica sa neuplatňuje v situácii, keď dotknutý občan Únie nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb a vždy sa zdržoval v členskom štáte, ktorého štátnu príslušnosť má. Keďže na občana Únie sa nevzťahuje pojem „oprávnená osoba“ v zmysle článku 3 ods. 1 uvedenej smernice, tento pojem sa nevzťahuje ani na jeho rodinného príslušníka, lebo právami priznanými touto smernicou rodinným príslušníkom oprávnenej osoby nie sú vlastné práva patriace týmto rodinným príslušníkom, ale práva odvodené, získané na základe ich postavenia rodinného príslušníka oprávnenej osoby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2016, CS, C‑304/14 , EU:C:2016:674 , bod 22 a citovanú judikatúru).

43

Z uvedeného vyplýva, že štátny príslušník tretej krajiny sa nemôže odvolávať na svoje postavenie rodinného príslušníka občana Únie s cieľom domáhať sa v členskom štáte, ktorého je tento občan Únie štátnym príslušníkom, rovnosti zaobchádzania so štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu stanovenej v článku 24 ods. 1 tejto smernice.

44

V prejednávanej veci v prvom rade z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že spor vo veci samej sa týka žiadosti štátnej príslušníčky tretej krajiny o povolenie vykonávať lekársku činnosť v členskom štáte, ktorého štátnym príslušníkom je občan Únie, s ktorým je zosobášená.

48

Takýto odkaz Súdny dvor v každom prípade môže zohľadniť na účely určenia, že musí rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, len ak vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2016, Ullens de Schooten, C‑268/15 , EU:C:2016:874 , bod 54 ).

49

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy a najmä na skutočnosť, že štátna príslušníčka tretej krajiny, o ktorú ide vo veci samej, nepatrí do osobnej pôsobnosti smernice 2005/36, treba konštatovať, že výklad článku 3 ods. 3, článku 21 ods. 1 a bodu 5.1.1 prílohy V k tejto smernici nie je nevyhnutný na to, aby vnútroštátny súd mohol vydať svoj rozsudok.

50

Z uvedeného vyplýva, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný.

( *1 ) Jazyk konania: nemčina.