C-621/24

proti

FB,

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predsedníčka piatej komory M. L. Arastey Sahún, sudcovia J. Passer, E. Regan, D. Gratsias (spravodajca) a B. Smulders,

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

tajomník: D. Dittert, vedúci oddelenia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní z 23. októbra 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 písm. q), ako aj článkov 27 a 28 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60), článku 17 ods. 2 a 5, ako aj článku 20 ods. 1 písm. c) a článku 20 ods. 5 a 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96), a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31).

2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi FB, žiadateľom o medzinárodnú ochranu, a Landkreis Schweinfurt (okres Schweinfurt, Nemecko) vo veci zákonnosti rozhodnutia okresu Schweinfurt, ktorým bol FB odňatý nárok na vecné dávky pokrývajúce oblečenie, spotrebný tovar a tovar bežnej spotreby určený pre domácnosť, ako aj nárok na finančný príspevok určený na pokrytie jeho nevyhnutných osobných potrieb, ktoré nie sú pokryté vecnými dávkami, v nadväznosti na zamietnutie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu ako neprípustnej a na rozhodnutie nariaďujúce jeho vyhostenie do Rumunska.

Právny rámec

…

q) ,následná žiadosť‘ znamená ďalšiu žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú po prijatí konečného rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti, a to vrátane prípadov, keď žiadateľ svoju žiadosť výslovne vzal späť a prípadov, keď rozhodujúci orgán po konkludentnom späťvzatí žiadosti túto žiadosť zamietol v súlade s článkom 28 ods. 1“

5 Článok 27 uvedenej smernice, nazvaný „Konanie v prípade späťvzatia žiadosti“, v odseku 1 stanovuje:

„Pokiaľ členské štáty stanovia možnosť výslovného späťvzatia žiadosti podľa vnútroštátneho práva, ak žiadateľ výslovne vzal späť svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu, členské štáty zabezpečia, aby rozhodujúci orgán prijal rozhodnutie buď o zastavení posudzovania, alebo o zamietnutí žiadosti.“

6 Článok 28 tej istej smernice, nazvaný „Konanie v prípade konkludentného späťvzatia alebo odstúpenia od žiadosti“, stanovuje:

„1. Ak existuje opodstatnený dôvod domnievať sa, že žiadateľ svoju žiadosť konkludentne vzal späť alebo od nej odstúpil, členský štát zabezpečí, aby rozhodujúci orgán prijal rozhodnutie buď o zastavení posudzovania, alebo, ak rozhodujúci orgán považuje žiadosť za neopodstatnenú na základe primeraného posúdenia jej vecnej stránky v súlade s článkom 4 smernice [Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9)], o jej zamietnutí.

d) žiadosť predstavuje následnú žiadosť, pričom sa neobjavili ani neboli žiadateľom predložené nové skutočnosti alebo zistenia súvisiace s posúdením, či žiadateľ spĺňa požiadavku na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu v zmysle smernice [2011/95],…

…“

8 Článok 40 tejto smernice, nazvaný „Následná žiadosť“, stanovuje:

„1. Ak osoba, ktorá požiadala v členskom štáte o medzinárodnú ochranu, urobí ďalšie vyhlásenia alebo podá následnú žiadosť v tom istom členskom štáte, tento členský štát posúdi tieto ďalšie vyhlásenia alebo údaje následnej žiadosti v rámci posúdenia predchádzajúcej žiadosti alebo v rámci preskúmania rozhodnutia, proti ktorému bol podaný opravný prostriedok, pokiaľ môžu príslušné orgány v tomto rámci vziať do úvahy a zvážiť všetky údaje, o ktoré sa opierali tieto ďalšie vyhlásenia alebo následná žiadosť.

2. Na účely prijatia rozhodnutia o prípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa článku 33 ods. 2 písm. d) následná žiadosť o medzinárodnú ochranu najprv podlieha predbežnému posúdeniu, či sa objavili alebo boli žiadateľom predložené nové skutočnosti alebo zistenia týkajúce sa posúdenia, či žiadateľ spĺňa podmienky na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu podľa smernice [2011/95].

…

(7) Vzhľadom na výsledky uskutočneného hodnotenia implementácie nástrojov prvej etapy je v tejto fáze vhodné potvrdiť zásady, o ktoré sa opiera smernica [Rady 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl (Ú. v. EÚ L 31, 2003, s. 18; Mim. vyd. 19/006, s. 101)], s cieľom zlepšiť podmienky prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu…

(8) V záujme zabezpečenia rovnakého zaobchádzania so žiadateľmi v celej [Európskej ú]nii by sa táto smernica mala uplatňovať vo všetkých fázach a pri všetkých druhoch konaní týkajúcich sa žiadostí o medzinárodnú ochranu, na všetkých miestach a vo všetkých zariadeniach, kde sa žiadatelia nachádzajú, a to tak dlho, ako sa žiadatelia môžu zdržiavať na území členských štátov ako žiadatelia.

…

(11) Mali by sa stanoviť normy pre prijímanie žiadateľov, ktoré postačia na zabezpečenie ich dôstojnej životnej úrovne a porovnateľných životných podmienok vo všetkých členských štátoch.

…

(35) Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré uznáva najmä Charta základných práv Európskej únie [ďalej len ‚Charta‘]. Táto smernica sa najmä snaží zabezpečiť úplné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a podporovať uplatňovanie článk[u] 1… [C]harty a má sa zodpovedajúcim spôsobom vykonávať.“

g) ,materiálne podmienky prijímania‘ sú podmienky prijímania, ktoré zahŕňajú ubytovanie, stravu a oblečenie, poskytované v materiálnej forme alebo ako finančné príspevky, alebo ako poukážky, alebo ako kombinácia týchto troch foriem, a denné dávky;

…“

11 Článok 3 uvedenej smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odseku 1 stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín a osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré podali žiadosť o medzinárodnú ochranu na územní členského štátu vrátane hraníc, teritoriálnych vôd alebo tranzitného priestoru, pokiaľ sú oprávnení zdržiavať sa na tomto území ako žiadatelia, ako aj na rodinných príslušníkov, ak sa na nich vzťahuje takáto žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa vnútroštátneho práva.“

12 Článok 17 tej istej smernice, nazvaný „Všeobecné pravidlá o materiálnych podmienkach prijímania a zdravotnej starostlivosti“, v odsekoch 2 až 5 stanovuje:

„2. Členské štáty zabezpečia, aby materiálne podmienky prijímania poskytli žiadateľom primeranú životnú úroveň, ktorá im zaručí živobytie a ochráni ich fyzické a psychické zdravie. …

c) podal následnú žiadosť ako je vymedzená v článku 2 písm. q) smernice [2013/32].

…

5. Rozhodnutia o obmedzení alebo odňatí materiálnych podmienok prijímania alebo o sankciách uvedených v odsekoch 1, 2, 3 a 4 tohto článku sa prijímajú na základe individuálneho posúdenia, objektívne a nestranne a musia obsahovať odôvodnenie. Rozhodnutia musia vychádzať z konkrétnej situácie dotknutej osoby, najmä v súvislosti s osobami, na ktoré sa vzťahuje článok 21, berúc do úvahy zásadu proporcionality. Členské štáty za každých okolností zabezpečia prístup k zdravotnej starostlivosti v súlade s článkom 19 a zabezpečia dôstojnú životnú úroveň všetkých žiadateľov.

6. Členské štáty zabezpečia, aby materiálne podmienky prijímania neboli odňaté alebo obmedzené pred prijatím rozhodnutia podľa odseku 5.“

Nariadenie č. 604/2013

14 Odôvodnenie 11 nariadenia č. 604/2013 uvádza:

…“

16 Článok 27 uvedeného nariadenia, nazvaný „Opravné prostriedky“, v odsekoch 3 a 4 stanovuje:

„3. Na účely odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo jeho preskúmania členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve stanovia, že:

a) na základe odvolania alebo preskúmania získava dotknutá osoba právo zotrvať na území daného členského štátu až do prijatia rozhodnutia vo veci odvolania alebo preskúmania, alebo

b) odovzdanie sa automaticky odkladá a tento odklad zanikne po určitom primeranom období, počas ktorého má súd po podrobnom a prísnom preskúmaní rozhodnúť o tom, či má odvolanie alebo preskúmanie odkladný účinok, alebo

c) dotknutá osoba môže v primeranej lehote požiadať súd o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní do prijatia rozhodnutia vo veci jej odvolania alebo preskúmania. Členské štáty zabezpečia, aby bol k dispozícii účinný opravný prostriedok, a to odkladom odovzdania do prijatia rozhodnutia o prvej žiadosti o odklad. Každé rozhodnutie o tom, či sa výkon rozhodnutia o odovzdaní odloží, sa prijme v primeranej lehote, ktorá zároveň umožní podrobné a prísne preskúmanie žiadosti o odklad. V rozhodnutí o tom, že výkon rozhodnutia o odovzdaní sa neodloží, sa uvedú dôvody, na ktorých sa zakladá.

„Žiadosť o azyl je neprípustná, ak:

1. je iný štát

a) podľa nariadenia č. 604/2013…

…

zodpovedný za uskutočnenie azylového konania…“

19 § 34a zákona o azyle v odseku 1 stanovuje:

5. podliehajú vykonateľnej povinnosti opustiť štátne územie, aj keď príkaz na opustenie štátneho územia pod hrozbou vyhostenia ešte alebo už nie je vykonateľný…“

21 § 1a ods. 1 a 7 toho istého zákona stanovuje:

„1. Osoby, ktoré majú nárok na dávky poskytované podľa § 1 ods. 1 bodu 5 a ktorým bol stanovený dátum na opustenie štátneho územia a majú možnosť štátne územie opustiť, odo dňa, ktorý nasleduje po dátume stanovenom na opustenie štátneho územia, nemajú nárok na dávky podľa § 2, 3 a 6, ibaže sa opustenie štátneho územia nemohlo uskutočniť z dôvodov, za ktoré nezodpovedajú. Do okamihu, kedy opustia štátne územie alebo sú vyhostené, sa im poskytujú už len dávky na pokrytie ich potrieb týkajúcich sa stravy a ubytovania vrátane kúrenia, ako aj starostlivosti o telo a zdravotnej starostlivosti. Len pokiaľ existujú osobitné okolnosti, možno im poskytovať aj iné dávky v zmysle § 3 ods. 1 prvej vety. Tieto dávky sa majú poskytovať ako vecné dávky.

…

7. Osobám s nárokom na dávky poskytované podľa § 1 ods. 1 bodu 1 alebo 5, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá ako neprípustná rozhodnutím Spolkového úradu pre migráciu a utečencov podľa § 29 ods. 1 zákona o azyle v spojení s jeho § 31 ods. 6 a ktorým bolo nariadené vyhostenie podľa § 34a ods. 1 prvej vety druhej hypotézy uvedeného zákona, sa poskytujú len dávky podľa odseku 1, aj keď toto rozhodnutie ešte nie je právoplatné. Prvá veta neplatí, pokiaľ súd nariadil odkladný účinok žaloby podanej proti rozhodnutiu o vyhostení.“

22 § 3 tohto zákona v odseku 1 stanovuje:

25 Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, Nemecko) (ďalej len „Spolkový úrad“) po tom, čo nahliadol do databázy Eurodac, z ktorej vyplývalo, že dotknutá osoba už 6. augusta 2021 podala žiadosť o medzinárodnú ochranu v Rumunsku a následne ju konkludentne vzala späť, požiadal rumunské orgány o prevzatie tejto osoby a jeho žiadosti bolo vyhovené.

26 Rozhodnutím z 25. októbra 2021 Spolkový úrad stanovil dátum 22. apríla 2022 ako koniec lehoty na odovzdanie FB do Rumunska a žiadosť FB o medzinárodnú ochranu zamietol ako neprípustnú. Zároveň nariadil jeho vyhostenie do Rumunska. Konanie o návrhu na zabezpečenie dočasnej právnej ochrany pred vyhostením a následné konanie o žalobe boli neúspešné. Odovzdanie FB do Rumunska sa však nemohlo uskutočniť najmä z dôvodu rozhodnutia rumunských orgánov, že od 1. marca 2022 už nebudú takéto odovzdania prijímať z dôvodu vojny na Ukrajine.

27 FB bol od začiatku septembra 2021 ubytovaný v centre prvého prijatia nachádzajúcom sa v okrese Schweinfurt, kde mu boli na základe § 3 a 3a zákona o dávkach pre žiadateľov o azyl poskytované strava, ubytovanie a kúrenie, údržba bytu, dodávky energie pre domácnosť, oblečenie, výrobky určené na starostlivosť o telo a hygienické výrobky, ako aj bezdrôtové internetové pripojenie. Okrem toho od toho istého dátumu FB poberal od tohto okresu finančný príspevok určený na pokrytie jeho nevyhnutných osobných potrieb.

31 Tento súd sa pýta, či sú s právom Únie zlučiteľné ustanovenia zákona o dávkach pre žiadateľov o azyl, najmä jeho § 1a ods. 7 v spojení s jeho § 1a ods. 1, podľa ktorých má žiadateľ o azyl, na ktorého sa vzťahuje vykonateľná povinnosť opustiť štátne územie, počas sporného obdobia vo veci samej nárok len na materiálne podmienky prijímania obmedzené na potreby týkajúce sa stravy a ubytovania vrátane kúrenia, ako aj starostlivosti o telo a zdravotnej starostlivosti.

34 V treťom rade tento súd pripomína, že podľa článku 17 ods. 2 smernice 2013/33 materiálne podmienky prijímania musia žiadateľom o medzinárodnú ochranu zabezpečiť primeranú životnú úroveň, ktorá im zaručí živobytie a ochráni ich fyzické a duševné zdravie. Okrem toho v súlade s článkom 2 písm. g) tejto smernice musia členské štáty v tomto ohľade zabezpečiť ubytovanie, stravu a oblečenie, poskytované v materiálnej forme alebo ako finančné príspevky, alebo ako poukážky, alebo ako kombinácia týchto troch foriem, a denné dávky.

37 Okrem toho sa tento súd domnieva, že spor vo veci samej nastoľuje aj otázku, či článok 17 ods. 5 druhá veta smernice 2013/33 v prípade druhej hypotézy, ktorú upravuje, umožňuje vzhľadom na nižšiu úroveň materiálnych podmienok prijímania, než je úroveň dávok poskytovaných vlastným štátnym príslušníkom, zaviesť dodatočné rozlišovanie pre dávky poskytované žiadateľom o medzinárodnú ochranu v závislosti od pravdepodobnej dĺžky ich pobytu, ktorá je obmedzená na krátke obdobie, alebo v závislosti od ich postavenia osoby podliehajúcej vykonateľnej povinnosti opustiť štátne územie. Podľa názoru uvedeného súdu by to umožnilo členskému štátu priznať týmto žiadateľom v rámci lehoty na odovzdanie stanovenej nariadením č. 604/2013 len takú úroveň dávok, aká je opísaná v rámci prvej prejudiciálnej otázky, a to na maximálne obdobie šiestich mesiacov, zatiaľ čo ostatní žiadatelia by poberali výhodnejšie dávky, hoci by boli stále nižšie ako dávky poberané vlastnými štátnymi príslušníkmi.

38 V štvrtom rade sa predkladajúci vnútroštátny súd, ktorý sa opiera o bod 57 rozsudku z 27. septembra 2012, Cimade a GISTI (C‑179/11, EU:C:2012:594), domnieva, že za predpokladu, že by vnútroštátna úroveň predmetných materiálnych podmienok prijímania bola nižšia ako úroveň, ktorá musí byť zaručená podľa článku 17 ods. 2 a 5 smernice 2013/33, obmedzenie práva na uvedené podmienky stanovené dotknutou vnútroštátnou právnou úpravou môže byť odôvodnené len vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v článku 20 ods. 1 písm. c) tejto smernice. Toto ustanovenie pritom vyžaduje existenciu „následnej žiadosti“ v zmysle článku 2 písm. q) smernice 2013/32.

40 Ak by bolo treba pripustiť existenciu následnej žiadosti aj v prípade, keď skoršie konanie o medzinárodnej ochrane bolo vedené iným prvým členským štátom, než je členský štát, v ktorom bola táto žiadosť podaná, predkladajúci vnútroštátny súd poznamenáva, že ešte nebolo spresnené, či skutočnosť, že žiadateľ predtým podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v tomto prvom členskom štáte a konanie bolo týmto prvým členským štátom ukončené z dôvodu, že tento žiadateľ nepokračoval v konaní v tomto členskom štáte alebo že jeho žiadosť bola konkludentne alebo formálne vzatá späť, bráni konštatovaniu existencie „následnej žiadosti“. Podľa tohto súdu vzniká tiež otázka, k akému okamihu treba takú žiadosť posudzovať a najmä či žiadosť podanú v druhom členskom štáte, v prejednávanej veci v Nemecku, pred formálnym ukončením konania stanoveného v článku 27 alebo článku 28 smernice 2013/32, v prejednávanej veci v Rumunsku, možno považovať za „následnú žiadosť“ v zmysle článku 20 ods. 1 písm. c) smernice 2013/33.

41 Za predpokladu, že by sa článok 20 ods. 1 písm. c) smernice 2013/33 uplatňoval na spor vo veci samej, sa predkladajúci vnútroštátny súd domnieva, že také obmedzenie materiálnych podmienok prijímania, aké bolo uložené FB počas sporného obdobia vo veci samej, spĺňa požiadavky stanovené v článku 20 ods. 5 a 6 tejto smernice. V tejto súvislosti tvrdí, že na posúdenie rozsahu takéhoto obmedzenia v nadväznosti na následnú žiadosť treba zohľadniť skutočnosť, že dotknutá osoba je schopná prostredníctvom dobrovoľného odchodu, ktorý od nej možno rozumne požadovať na základe spoločného európskeho azylového systému, výrazne skrátiť dĺžku trvania tohto obmedzenia.

O prejudiciálnych otázkach

O prípustnosti

43 Na úvod treba uviesť, že otázky položené predkladajúcim vnútroštátnym súdom vychádzajú z predpokladu, podľa ktorého sa smernica 2013/33 uplatňovala na situáciu FB počas sporného obdobia vo veci samej, hoci rozhodnutie Spolkového úradu, ktorým bola jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu zamietnutá ako neprípustná a ktorým sa stanovil koniec lehoty na jeho odovzdanie do Rumunska na 22. apríl 2022, nadobudlo právoplatnosť.

44 Nemecká vláda pritom bez toho, aby výslovne spochybnila prípustnosť týchto otázok, na pojednávaní spochybnila dôvodnosť tohto predpokladu, pričom v podstate tvrdila, že v súlade s článkom 3 ods. 1 smernice 2013/33 sa táto smernica uplatňuje len na žiadateľov o medzinárodnú ochranu, „ktorí sú oprávnení zdržiavať sa na tomto území ako žiadatelia“ v zmysle tohto ustanovenia. Podľa tejto vlády to však nebol prípad FB počas sporného obdobia vo veci samej, keďže podľa článku 27 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 604/2013 odvolanie proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo žiadosť o preskúmanie tohto rozhodnutia priznáva dotknutej osobe len právo zostať v dotknutom členskom štáte až do prijatia rozhodnutia vo veci odvolania alebo preskúmania.

45 Treba však konštatovať, že táto argumentácia nemeckej vlády je založená na nesprávnom výklade článku 27 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 604/2013.

48 Ako totiž Súdny dvor viackrát uviedol, táto smernica upravuje podmienky prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu, vrátane tých, voči ktorým bolo vydané rozhodnutie o odovzdaní, ktoré je vykonateľné. V tejto súvislosti z odôvodnenia 11 nariadenia č. 604/2013 výslovne vyplýva, že smernica 2013/33 sa uplatňuje na postup určovania členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorý toto nariadenie upravuje. Z toho vyplýva, že povinnosť členského štátu, ktorý prijal rozhodnutie o odovzdaní voči žiadateľovi, poskytnúť tomuto žiadateľovi materiálne podmienky prijímania zaniká až jeho skutočným odovzdaním do dožiadaného členského štátu(pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. januára 2021, The International Protection Appeals Tribunal a i., C‑322/19 a C‑385/19, EU:C:2021:11, body 66 až 68, ako aj citovanú judikatúru, a uznesenie z 26. marca 2021, Fedasil, C‑134/21, EU:C:2021:257, bod 41, ako aj citovanú judikatúru).

49 Predkladajúci vnútroštátny súd sa preto správne domnieval, že smernica 2013/33 je uplatniteľná na situáciu FB počas sporného obdobia vo veci samej, takže otázky, ktoré predložil Súdnemu dvoru, sú prípustné.

O prvej otázke

50 Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorá mu bola predložená. V tomto smere Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať položené otázky, ktoré sú mu predložené. V tejto súvislosti mu prináleží zo všetkých skutočností, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, zistiť ustanovenia práva Únie, ktoré si so zreteľom na predmet sporu vyžadujú výklad (rozsudok zo 4. októbra 2024, Bouskoura, C‑387/24 PPU, EU:C:2024:868, bod 36 a citovaná judikatúra).

52 Pokiaľ ide o článok 17 ods. 5 uvedenej smernice, treba uviesť, že ako jasne vyplýva z jeho znenia, cieľom tohto ustanovenia je len stanoviť kritériá umožňujúce určiť výšku finančných príspevkov alebo poukážok poskytovaných žiadateľom o medzinárodnú ochranu. Zatiaľ čo prvá veta tohto odseku uvádza, že výška týchto finančných príspevkov alebo poukážok „sa stanoví na základe úrovne alebo úrovní, ktoré dotknutý členský štát stanovil na základe svojho práva alebo praxe s cieľom zabezpečiť primeranú životnú úroveň svojich štátnych príslušníkov“, druhá veta tohto odseku spresňuje, že toto zaobchádzanie môže byť menej priaznivé, „ak uvedená úroveň alebo úrovne uplatňované na… štátnych príslušníkov [tohto členského štátu] majú za cieľ zabezpečiť vyššiu životnú úroveň, než je úroveň, ktorá sa stanovuje pre žiadateľov podľa tejto smernice“. Okrem toho medzi okolnosťami, ktoré môžu odôvodniť menej priaznivé zaobchádzanie, než je zaobchádzanie poskytované štátnym príslušníkom dotknutého členského štátu, toto ustanovenie uvádza prípad, keď „sa hmotná podpora poskytuje čiastočne v materiálnej forme“. Z toho vyplýva, že článok 17 ods. 5 tej istej smernice neupravuje otázku, či možno žiadateľovi o medzinárodnú ochranu na základe vykonateľného rozhodnutia o odovzdaní odňať určité vecné dávky, ako aj celý finančný príspevok, ktorý by mu bol v prípade neexistencie tohto rozhodnutia bežne vyplácaný.

53 Naproti tomu na jednej strane, ako vyplýva z definícií uvedených v článku 2 písm. f) a g) smernice 2013/33, výraz „materiálne podmienky prijímania“ uvedený v článku 2 písm. g) tejto smernice označuje celý súbor opatrení prijatých členskými štátmi v súlade s touto smernicou v prospech žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktoré zahŕňajú ubytovanie, stravu a oblečenie, poskytované v materiálnej forme alebo ako finančné príspevky, alebo ako poukážky, alebo ako kombinácia týchto troch foriem, ako aj denné dávky (rozsudok z 12. novembra 2019, Haqbin, C‑233/18, EU:C:2019:956, bod 32).

58 Zo znenia článku 17 ods. 2 uvedenej smernice pritom vyplýva, že „členské štáty zabezpečia, aby materiálne podmienky prijímania poskytli žiadateľom primeranú životnú úroveň, ktorá im zaručí živobytie a ochráni ich fyzické a psychické zdravie“.

59 Z toho vyplýva, že článok 17 ods. 2 smernice 2013/33, ktorý stanovuje požiadavku zabezpečenia „primeranej“ životnej úrovne žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktorá súvisí s opatreniami týkajúcimi sa „materiálnych podmienok prijímania“ v zmysle článku 2 písm. g) smernice 2013/33, predpokladá, že tieto opatrenia – bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie článku 17 ods. 3 a 4 tejto smernice – musia zahŕňať prinajmenšom poskytovanie ubytovania, stravy, oblečenia v materiálnej forme alebo zodpovedajúcim spôsobom vo forme príspevku alebo poukážok, a ďalej vyplácanie denných dávok. Táto požiadavka sa totiž týka minimálnej úrovne, ktorú musia tieto opatrenia spĺňať, aby sa zaručilo živobytie žiadateľov a ochránilo ich fyzické alebo psychické zdravie.

60 Navyše treba uviesť, že „primeranú“ životnú úroveň v zmysle článku 17 ods. 2 smernice 2013/33 nemožno dosiahnuť bez niektorého z týchto opatrení, a najmä – vzhľadom na charakteristiky vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je predmetom tejto prejudiciálnej otázky – bez opatrení týkajúcich sa oblečenia a vyplácania denných dávok.

61 Na jednej strane totiž, pokiaľ ide o oblečenie, to rovnako ako ubytovanie, strava a starostlivosť o telo patrí medzi najzákladnejšie potreby, takže žiadateľ o medzinárodnú ochranu nemôže byť zbavený možnosti uspokojiť takúto potrebu.

67 Po druhé článok 17 smernice 2013/33, ktorý stanovuje všeobecné pravidlá o materiálnych podmienkach prijímania a zdravotnej starostlivosti, neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by sa mohlo vykladať tak, že členským štátom umožňuje, aby len na základe prijatia vykonateľného rozhodnutia o odovzdaní voči žiadateľovi o medzinárodnú ochranu zaviedli rozdiely medzi týmto žiadateľom a ostatnými žiadateľmi, pokiaľ ide o existenciu alebo úroveň opatrení týkajúcich sa materiálnych podmienok prijímania uvedených v článku 2 písm. g) tejto smernice.

68 Podľa článku 17 ods. 3 a 4 uvedenej smernice sú totiž členské štáty iba oprávnené vyhradiť poskytovanie všetkých alebo niektorých materiálnych podmienok prijímania a zdravotnej starostlivosti tým žiadateľom, ktorí nemajú dostatok prostriedkov na zachovanie životnej úrovne primeranej ich zdraviu a na zabezpečenie živobytia, a ak žiadatelia majú dostatok zdrojov, napríklad ak primeranú dobu pracovali, požadovať od žiadateľov, aby hradili alebo prispievali na náklady na materiálne podmienky prijímania a zdravotnú starostlivosť stanovené v tejto smernici.

69 Pokiaľ ide o článok 17 ods. 5 tej istej smernice, na ktorý sa tiež odvoláva predkladajúci vnútroštátny súd vo svojej prvej otázke, tento článok sa obmedzuje na spresnenie, ako bolo uvedené v bode 52 tohto rozsudku, podmienok, za ktorých členské štáty môžu, pokiaľ ide o výšku finančných príspevkov alebo poukážok poskytovaných žiadateľom o medzinárodnú ochranu, stanoviť menej priaznivé zaobchádzanie, než je zaobchádzanie poskytnuté ich štátnym príslušníkom, pričom ponecháva týmto štátom nezmenenú povinnosť zabezpečiť týmto žiadateľom primeranú životnú úroveň, a to aj vtedy, keď sa hmotná podpora poskytuje dotknutému žiadateľovi čiastočne v materiálnej forme.

O druhej otázke písm. a)

73 Svojou druhou otázkou písm. a) sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 20 ods. 1 písm. c) smernice 2013/33 v spojení s článkom 2 písm. q) smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že pojem „následná žiadosť“ v zmysle týchto ustanovení sa vzťahuje aj na situáciu, keď členský štát jednak zamietol žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľ už podal takú žiadosť v inom členskom štáte, ktorý je zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti v zmysle nariadenia č. 604/2013, a jednak na tomto základe nariadil vyhostenie tohto žiadateľa na účely jeho odovzdania do tohto iného členského štátu v súlade s týmto nariadením.

74 Podľa článku 20 ods. 1 písm. c) smernice 2013/33 „členské štáty môžu obmedziť alebo vo výnimočných a riadne odôvodnených prípadoch odňať materiálne podmienky prijímania, ak žiadateľ podal následnú žiadosť v zmysle článku 2 písm. q) smernice [2013/32]“.

75 Podľa tohto článku 2 písm. q) „následná žiadosť“ znamená ďalšiu žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú po prijatí konečného rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti, a to vrátane prípadov, keď žiadateľ svoju žiadosť výslovne vzal späť a prípadov, keď rozhodujúci orgán po konkludentnom späťvzatí žiadosti túto žiadosť zamietol v súlade s článkom 28 ods. 1 smernice 2013/32.

76 Treba tiež spresniť, že podľa článku 33 ods. 2 písm. d) tejto smernice môžu členské štáty považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, ak žiadosť predstavuje „následnú žiadosť“, pričom sa neobjavili ani neboli žiadateľom predložené nové skutočnosti alebo zistenia súvisiace s posúdením, či žiadateľ spĺňa požiadavku na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu v zmysle smernice 2011/95.

78 Pritom pokiaľ ide o rozsah tohto pojmu „následná žiadosť“, Súdny dvor na jednej strane v bode 62 rozsudku z 19. decembra 2024, Khan Yunis a Baabda (C‑123/23 a C‑202/23, EU:C:2024:1042), rozhodol, že článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 v spojení s článkom 2 písm. q) tejto smernice nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá stanovuje možnosť zamietnuť ako neprípustnú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podal v tomto členskom štáte štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorého predchádzajúca žiadosť o medzinárodnú ochranu, podaná v inom členskom štáte, na ktorý sa vzťahuje smernica 2011/95, bola konečným rozhodnutím tohto posledného uvedeného členského štátu zamietnutá. Na druhej strane Súdny dvor v bode 80 tohto rozsudku dospel k záveru, že tieto ustanovenia bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje zamietnutie takejto žiadosti ako neprípustnej, ak bola podaná ešte predtým, ako druhý členský štát prijal rozhodnutie o zastavení posudzovania predchádzajúcej žiadosti z dôvodu jej konkludentného späťvzatia.

79 Ak sa však Súdny dvor v uvedenom rozsudku vyjadril k možnosti členského štátu kvalifikovať žiadosti o medzinárodnú ochranu ako „následn[é] žiados[ti]“ z dôvodu existencie predchádzajúcich žiadostí podaných v iných členských štátoch a zamietnutých týmito členskými štátmi, je to vzhľadom na situáciu, keď dotknutý prvý členský štát bol alebo sa stal zodpovedným za posúdenie týchto žiadostí z dôvodu nemožnosti uskutočniť odovzdanie dotknutých osôb do týchto iných členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2024, Khan Yunis a Baabda, C‑123/23 a C‑202/23, EU:C:2024:1042, body 25 až 29 a 31 až 34).

85 Túto analýzu potvrdzuje článok 33 ods. 1 smernice 2013/32, ktorý spresňuje, že dôvody neprípustnosti uvedené v článku 33 ods. 2 písm. a) až e) tejto smernice umožňujú členským štátom vyhlásiť žiadosti o medzinárodnú ochranu za neprípustné v určitých prípadoch, ktoré dopĺňajú prípady, „v ktorých sa žiadosť neposudzuje v súlade s nariadením [č. 604/2013]“.

86 Rovnako, ako už Súdny dvor uviedol, na jednej strane totiž z odôvodnenia 53 smernice 2013/32 výslovne vyplýva, že táto smernica sa nemá uplatňovať na konania medzi členskými štátmi, ktoré upravuje toto nariadenie. Na druhej strane článok 2 písm. d) nariadenia č. 604/2013 stanovuje, že na účely tohto nariadenia posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je akékoľvek posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, alebo rozhodnutie alebo rozsudok o žiadosti o medzinárodnú ochranu uskutočnené alebo prijaté príslušnými orgánmi v súlade so smernicou 2013/32 a smernicou 2011/95, s výnimkou postupov na určenie zodpovedného členského štátu podľa uvedeného nariadenia (rozsudok zo 4. októbra 2018, Fathi, C‑56/17, EU:C:2018:803, body 69 a 70).

87 Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 2 písm. q) smernice 2013/32, na ktorý odkazuje článok 20 ods. 1 písm. c) smernice 2013/33, sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „následná žiadosť“ sa nevzťahuje na situáciu, keď členský štát jednak zamietol žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľ už podal takú žiadosť v inom členskom štáte, a jednak na tomto základe nariadil vyhostenie tohto žiadateľa na účely jeho odovzdania do členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti v súlade s nariadením č. 604/2013.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

1. Článok 17 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, v spojení s jej článkom 2 písm. g)

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že ak žiadosť o medzinárodnú ochranu bola zamietnutá ako neprípustná z dôvodu, že za posúdenie tejto žiadosti v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, je zodpovedný iný členský štát a rozhodnutie o odovzdaní do tohto iného členského štátu je vykonateľné, materiálne podmienky prijímania poskytované tomuto žiadateľovi sú obmedzené tak, že s výnimkou osobitných prípadov už nezahŕňajú najmä vecné dávky pokrývajúce oblečenie, spotrebný tovar a tovar bežnej spotreby určený pre domácnosť, ani finančný príspevok určený na pokrytie nevyhnutných osobných potrieb uvedeného žiadateľa.

2. Článok 20 ods. 1 písm. c) smernice 2013/33 v spojení s článkom 2 písm. q) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany

sa má vykladať v tom zmysle, že: