C-622/24
ECLI:EU:C:2026:519
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CJ0622
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)
z 25. júna 2026( * )
„ Odvolanie – Verejná služba – Verejné výberové konanie EPSO/AD/380/19 – Výberové konanie na prijatie do zamestnania administrátorov v oblasti medzinárodnej spolupráce a riadenia pomoci krajinám mimo EÚ – Opakovanie písomných skúšok – Rozhodnutie nezapísať meno odvolateľa do rezervného zoznamu – Zásada rovnosti zaobchádzania “
Vo veci C‑622/24 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 20. septembra 2024,
VT, v zastúpení: M. Velardo, avocate,
odvolateľ,
ďalší účastník konania:
Európska komisia, v zastúpení: L. Hohenecker a S. Romoli, splnomocnení zástupcovia,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (ôsma komora),
v zložení: S. Rodin, vykonávajúci funkciu predsedu ôsmej komory, sudcovia N. Piçarra a N. Fenger (spravodajca),
generálny advokát: N. Emiliou,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 15. januára 2026,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 VT sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 10. júla 2024, VT/Komisia (T‑216/23, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2024:465), ktorým Všeobecný súd zamietol žalobu VT o neplatnosť rozhodnutia z 15. júla 2022, ktorým výberová komisia verejného výberového konania EPSO/AD/380/19 rozhodla po opätovnom preskúmaní nezapísať jeho meno do rezervného zoznamu na prijatie do zamestnania administrátorov v platovej triede AD 7 v oblasti medzinárodnej spolupráce a riadenia pomoci krajinám mimo EÚ.
Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Dňa 5. decembra 2019 Európsky úrad pre výber pracovníkov (EPSO) uverejnil v Úradnom vestníku Európskej únie oznámenie o verejnom výberovom konaní na základe kvalifikácie a skúšok EPSO/AD/380/19, ktorého predmetom bolo prijatie do zamestnania administrátorov (AD 7/AD 9) v oblasti medzinárodnej spolupráce a riadenia pomoci krajinám mimo EÚ (Ú. v. EÚ C 409 A, 2019, s. 1), na vytvorenie dvoch rezervných zoznamov jednak pre administrátorov platovej triedy AD 7 a jednak pre administrátorov platovej triedy AD 9.
3 Odvolateľ sa zúčastnil uvedeného výberového konania a po úspešnom absolvovaní testov typu „dotazník s viacerými výbermi“ a výberu na základe kvalifikácie (hodnotenie talentov) sa zúčastnil na skúškach v hodnotiacom centre.
4 Písomné skúšky v hodnotiacom centre, t. j. prípadová štúdia a písomná skúška v dotknutej oblasti, sa prvýkrát uskutočnili 9. septembra 2021.
5 Listom zo 4. októbra 2021 EPSO oznámil uchádzačom, že z dôvodu technických problémov, ktoré sa vyskytli na prvom termíne písomných skúšok, sa rozhodlo ponúknuť všetkým uchádzačom, ktorí sa zúčastnili na písomných skúškach 9. septembra 2021, dve možnosti, a to buď zachovať si výsledky písomných skúšok z prvého termínu, alebo sa zúčastniť na druhom termíne, pričom sa vzdajú výsledkov z pôvodného termínu.
6 Druhý termín písomných skúšok bol 10. novembra 2021. Odvolateľ sa rozhodol, že sa na ňom nezúčastní.
7 EPSO 5. mája 2022 oznámil odvolateľovi rozhodnutie výberovej komisie nezapísať jeho meno do rezervného zoznamu pre platovú triedu AD 7 z dôvodu, že nepatril medzi uchádzačov, ktorí v skúškach v hodnotiacom centre získali najvyšší počet bodov.
8 Rozhodnutím z 15. júla 2022 určeným pre odvolateľa výberová komisia zamietla jeho žiadosť o preskúmanie rozhodnutia nezapísať jeho meno do rezervného zoznamu.
9 Dňa 10. októbra 2022 podal odvolateľ na základe Služobného poriadku úradníkov Európskej únie sťažnosť proti rozhodnutiu o nezapísaní jeho mena do rezervného zoznamu, ako aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti o preskúmanie. Komisia na túto sťažnosť výslovne neodpovedala.
Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
10 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 23. apríla 2023 odvolateľ podal žalobu, v ktorej navrhol zrušenie rozhodnutia z 15. júla 2022, ako je uvedené v bode 8 tohto rozsudku.
11 Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol žalobu v celom rozsahu.
Návrhy účastníkov konania
12 Svojím odvolaním odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok,
– vyhovel žalobe v prvostupňovom konaní aj odvolaniu a
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
13 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie a
– uložil odvolateľovi povinnosť nahradiť trovy konania.
O odvolaní
14 Na podporu svojho odvolania odvolateľ uvádza dva odvolacie dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a druhý na porušení oznámenia o výberovom konaní, pokiaľ ide o hodnotenie schopností uchádzačov.
O prvom odvolacom dôvode
Argumentácia účastníkov konania
15 Tento žalobný dôvod sa delí na dve časti.
16 Prvou časťou svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 107 až 112 napadnutého rozsudku porušil zásadu rovnosti zaobchádzania, keď schválil možnosť znovu sa zúčastniť písomných skúšok, ktorá bola ponúknutá všetkým uchádzačom, a to bez ohľadu na technické problémy, s ktorými sa skutočne stretli.
17 V druhej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia v bodoch 113 až 117 napadnutého rozsudku, keď nekonštatoval porušenie zásady rovnosti zaobchádzania z dôvodu, že po prvé uchádzači, ktorí sa zúčastnili na druhom a treťom termíne písomných skúšok, mali podstatne dlhší čas na prípravu ako uchádzači, ktorí sa zúčastnili na prvom termíne, a po druhé predmet správy, ktorú boli títo uchádzači povinní vypracovať na každom z troch termínov písomných skúšok, bol odlišný, bez ohľadu na stupeň náročnosti týchto skúšok.
18 Konkrétne, pokiaľ ide v rámci tejto druhej časti o písomnú skúšku v dotknutej oblasti, odvolateľ na jednej strane tvrdí, že zadanie, z ktorého vychádzala táto skúška, ktorá sa pôvodne uskutočnila 9. septembra 2021, bolo uverejnené už v auguste 2021. Z toho vyvodzuje, že uchádzači, ktorí sa zúčastnili na uvedenej skúške v druhom termíne, ktorý sa konal 10. novembra 2021 a vychádzal z rovnakého zadania, mali k dispozícii podstatne dlhší čas na prípravu na túto skúšku.
19 Všeobecný súd sa však podľa nich v bode 117 napadnutého rozsudku domnieval, že takýto spôsob organizácie nemohol porušiť zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže nič neumožňuje predpokladať, že výberová komisia mala v úmysle obmedziť čas, ktorý mali uchádzači na to, aby sa oboznámili s týmto zadaním.
20 Odvolateľ sa domnieva, že tento záver vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keďže čas potrebný na oboznámenie sa so zadaním patrí svojou povahou medzi objektívne podmienky, ktoré môžu mať vplyv na dodržanie zásady rovnosti zaobchádzania.
21 Tvrdí tiež, že Všeobecný súd pri posúdení existencie prípadnej nezákonnosti nesprávne vychádzal z rozhodnutí výberovej komisie, hoci mu prislúchalo odkázať výlučne na oznámenie o výberovom konaní, ktoré predstavuje rámec zákonnosti konania. V tejto súvislosti odvolateľ tvrdí, že toto oznámenie výslovne stanovovalo dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania, čo znamená, že skúšky sa konajú za rovnakých podmienok pre všetkých uchádzačov. V prejednávanej veci to tak však podľa nich nebolo, pretože niektorí uchádzači mali dlhší čas na to, aby sa oboznámili so zadaním, z ktorého vychádzala písomná skúška v dotknutej oblasti.
22 Na druhej strane podľa odvolateľa Všeobecný súd v bode 116 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že rozdiel v predmete správy, ktorú boli uchádzači povinní vypracovať na každom z troch termínov, predstavuje dostatočný prvok na zabezpečenie dodržania zásady rovnosti zaobchádzania. Iba homogénna úroveň náročnosti skúšok predložených uchádzačom na rôznych termínoch by totiž podľa neho zaručila obmedzenie rizika porušenia tejto zásady.
23 Podľa Komisie odvolateľ ani zďaleka neuvádza, v čom mal vzhľadom na zistenia uvedené v bodoch 116 a 117 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia pri výklade zásady rovnosti zaobchádzania, ale v skutočnosti sa snaží spochybniť posúdenie skutkového stavu vykonané týmto súdom. Vyplýva to najmä z častí odvolania, v ktorých bola potvrdená existencia „významnej výhody“, ktorá bola údajne priznaná uchádzačom, ktorí sa zúčastnili na viacerých termínoch písomných skúšok, hoci Všeobecný súd dospel k záveru, že takáto výhoda neexistuje. V dôsledku toho treba podľa nej túto časť odvolania zamietnuť ako neprípustnú.
24 Okrem toho Komisia tvrdí, že argumentácia odvolateľa, podľa ktorej mal Všeobecný súd v bode 117 napadnutého rozsudku vychádzať nesprávneho právneho posúdenia tým, že pri posudzovaní existencie nezákonnosti vychádzal z rozhodnutí výberovej komisie, hoci sa mal odvolávať výlučne na oznámenie o výberovom konaní, musí byť zamietnutá ako neprípustná, keďže predstavuje novú výhradu.
25 Subsidiárne Komisia poznamenáva, že pokiaľ ide o údajnú „nižšiu náročnosť“ druhého a tretieho termínu písomných skúšok, odvolateľ sa obmedzuje na tvrdenie, že zadanie skúšok bolo v každom prípade známe a že Všeobecný súd sa v bode 117 napadnutého rozsudku nesprávne domnieval, že čas, ktorý mali uchádzači k dispozícii na to, aby sa pripravili na tento zadanie, je irelevantný.
26 Komisia však uvádza, že odvolateľ nevysvetlil, v čom je bod 116 napadnutého rozsudku, v ktorom sa Všeobecný súd vyjadril k dvom písomným skúškam, ktoré spočívali v prípadovej štúdii a písomnej skúške v dotknutej oblasti, poznačený nesprávnym právnym posúdením.
Posúdenie Súdneho dvora
– O prípustnosti
27 Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou, ako je zhrnutá v bode tohto rozsudku, treba konštatovať, že odvolateľ nespochybňuje posúdenie skutkového stavu vykonané Všeobecným súdom, ktoré s výnimkou prípadu jeho skreslenia nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júla 2025, Glonatech/REA, C‑114/24 P, EU:C:2025:520, bod 107 a citovanú judikatúru). Odvolateľ totiž tým, že tvrdí, že Všeobecný súd sa nesprávne domnieval, že dodatočný čas na prípravu, ktorý mali k dispozícii uchádzači zúčastňujúci sa na druhom termíne písomných skúšok 10. novembra 2021, nebol spôsobilý viesť k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania len z dôvodu, že výberová komisia nemala v úmysle obmedziť tento čas prípravy, v skutočnosti poukazuje na nesprávne právne posúdenie, ktorým je poznačené odôvodnenie Všeobecného súdu. Z toho vyplýva, že táto námietka neprípustnosti sa musí zamietnuť.
28 Pokiaľ ide o druhú námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou, ako je uvedená v bode 24 tohto rozsudku, treba poznamenať, že argumentácia odvolateľa v rozsahu, v akom sa týka oznámenia o výberovom konaní, len podopiera výhradu, že Všeobecný súd porušil zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že nepreveril, či sa skúšky konali za rovnakých podmienok pre všetkých uchádzačov. V dôsledku toho tejto námietke neprípustnosti nemožno vyhovieť.
– O veci samej
29 Pokiaľ ide o druhú časť prvého odvolacieho dôvodu, ktorá sa musí preskúmať ako prvá, treba po prvé pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania, ako je zakotvená v článku 20 Charty základných práv Európskej únie, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. Rozdiel v zaobchádzaní je odôvodnený, ak je založený na objektívnom a primeranom kritériu, to znamená, ak je v súlade s právne prípustným cieľom sledovaným dotknutou právnou úpravou a tento rozdiel je primeraný cieľu, ktorý dotknuté zaobchádzanie sleduje (rozsudok z 30. novembra 2023, MG/EIB, C‑173/22 P, EU:C:2023:932, bod 45 a citovaná judikatúra).
30 Po druhé je pravda, že výberová komisia výberového konania má širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o spôsoby a podrobný obsah skúšok stanovených v rámci výberového konania, pod podmienkou, že sa zabezpečí rovnaké zaobchádzanie s uchádzačmi a objektivita výberu, ktorý medzi nimi vykoná výberová komisia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. marca 1988, Goossens a i./Komisia, 228/86, EU:C:1988:172, bod 14). S rovnakou výhradou majú aj inštitúcie Únie širokú mieru voľnej úvahy pri zavedení opatrení na nápravu nezrovnalostí, ktoré ovplyvnili priebeh výberového konania, akými sú nové písomné skúšky v prospech uchádzačov, ktorí boli dotknutí nezrovnalosťami počas pôvodných písomných skúšok.
31 Zásada rovnosti zaobchádzania však vyžaduje, aby všetci uchádzači vo výberovom konaní absolvovali rovnocenné skúšky rovnocennými spôsobmi, v dôsledku čoho majú mať tieto skúšky v podstate rovnaký stupeň náročnosti pre všetkých uchádzačov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. marca 1988, Goossens a i./Komisia, 228/86, EU:C:1988:172, body 14 a 15). Z toho vyplýva, že výberová komisia je povinná obmedziť riziko nerovnosti príležitostí na riziko, ktoré je vo všeobecnosti vlastné každému preskúmaniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. marca 1988, Sergio a i./Komisia, 64/86, 71/86 až 73/86 a 78/86, EU:C:1988:119, bod 27). Takáto požiadavka platí aj vtedy, ak výberová komisia výberového konania čelí nezrovnalostiam alebo chybám, ku ktorým došlo v priebehu verejného výberového konania a ktoré je povinná napraviť.
32 Všeobecný súd v bode 117 napadnutého rozsudku rozhodol, že okolnosť, že uchádzači, ktorí sa zúčastnili najmä na druhom termíne písomných skúšok, mali dlhší čas na to, aby sa oboznámili so zadaním písomnej skúšky v dotknutej oblasti, neumožňuje domnievať sa, že získali významnú výhodu v porovnaní s uchádzačmi, ktorí sa zúčastnili len na prvom termíne, keďže nič neumožňovalo predpokladať, že výberová komisia mala v úmysle obmedziť čas, ktorý mali uchádzači k dispozícii na to, aby sa oboznámili s týmto zadaním.
33 Všeobecný súd pritom tým, že vylúčil existenciu významnej výhody v prospech uchádzačov, ktorí sa zúčastnili na druhom termíne písomných skúšok, a teda implicitne konštatoval rovnaký stupeň náročnosti týchto skúšok pre všetkých uchádzačov len z dôvodu, že výberová komisia nemala v úmysle obmedziť čas, ktorý mali k dispozícii uchádzači predmetného verejného výberového konania na to, aby sa oboznámili s uvedeným zadaním, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia.
34 Prináležalo mu totiž preskúmať, či dodatočný čas, ktorý mali uchádzači zúčastňujúci sa na tomto druhom termíne na to, aby sa oboznámili so zadaním písomnej skúšky, bol objektívne, to znamená nezávisle od úmyslu výberovej komisie výberového konania, spôsobilý poskytnúť im významnú výhodu v porovnaní s uchádzačmi, ktorí sa zúčastnili len na prvom termíne týchto skúšok, čo malo za následok riziko nerovnosti príležitostí presahujúce riziko, ktoré je v zásade vlastné každému výberovému konaniu.
35 V dôsledku toho treba vyhovieť druhej časti prvého odvolacieho dôvodu a zrušiť napadnutý rozsudok bez toho, aby bolo nevyhnutné preskúmať tak výhradu založenú na údajnom nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd v bode 116 napadnutého rozsudku, ako aj prvú časť tohto prvého odvolacieho dôvodu a druhý odvolací dôvod.
O žalobe na Všeobecnom súde
36 Článok 61 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie stanovuje, že ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu a môže sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu.
37 V prejednávanej veci najmä vzhľadom na okolnosť, že žaloba odvolateľov podaná na Všeobecný súd je založená na žalobných dôvodoch, ktoré boli predmetom kontradiktórnej diskusie pred Všeobecným súdom a ktorých preskúmanie si nevyžaduje prijatie žiadneho dodatočného opatrenia na zabezpečenie priebehu konania alebo na dokazovanie zo spisu, Súdny dvor sa domnieva, že stav konania dovoľuje, aby o tejto žalobe bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou (pozri analogicky rozsudok z 12. marca 2026, VP/Cedefop, C‑209/24 P, EU:C:2026:186, bod 71).
38 Vzhľadom na to, že druhej časti prvého odvolacieho dôvodu sa vyhovelo a táto časť smerovala proti odpovedi Všeobecného súdu na druhý žalobný dôvod, treba preskúmať druhé tvrdenie, ktoré odvolateľ uviedol pred Všeobecným súdom na podporu svojho druhého žalobného dôvodu založeného na tom, že EPSO zorganizoval druhý a tretí termín písomných skúšok, ktorých náročnosť bola nižšia ako náročnosť skúšok prvého termínu.
39 Ako je spresnené v bode 4 tohto rozsudku, písomné skúšky v hodnotiacom centre vrátane písomnej skúšky v dotknutej oblasti sa po prvýkrát konali 9. septembra 2021. Ako je uvedené v bode 6 tohto rozsudku, druhý termín písomných skúšok, na ktorom sa odvolateľ rozhodol nezúčastniť, sa konal 10. novembra 2021. Z bodu 116 napadnutého rozsudku vyplýva, že na tomto druhom termíne písomná skúška v dotknutej oblasti čiastočne vychádzala z rovnakého zadania, aké bolo uverejnené na internetovej stránke EPSO pred prvým termínom písomných skúšok, v dôsledku čoho bolo toto zadanie uchádzačom vopred známe.
40 Z uvedeného vyplýva, že uchádzačom, ktorí sa zúčastnili na druhom termíne písomných skúšok, ktorý sa konal 10. novembra 2021, bol v porovnaní s odvolateľom poskytnutý dodatočný čas, konkrétne viac než dva mesiace na to, aby sa oboznámili s tým istým vopred uverejneným zadaním.
41 Tento výrazne dlhší čas na prípravu na to isté zadanie, nevyhnutne spojený s určitou znalosťou podmienok, za ktorých sa toto zadanie mohlo vypracovať, získanou na prvom termíne, môže viesť, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 67 svojich návrhov, k významnému rozdielu, pokiaľ ide o podmienky, za ktorých sa najmä uchádzači v každom z prvých dvoch termínov písomných skúšok zúčastnili na písomnej skúške v dotknutej oblasti.
42 Takéto rozdielne zaobchádzanie je pritom v prvom rade v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, ktorá, ako bolo pripomenuté v bode 31 tohto rozsudku, vyžaduje, aby všetci uchádzači vo výberovom konaní absolvovali rovnocenné skúšky rovnocennými spôsobmi, v dôsledku čoho majú mať tieto skúšky v podstate rovnaký stupeň náročnosti pre všetkých uchádzačov, a v druhom rade môže negatívne poznačiť výsledok výberového konania, keďže výberová komisia tohto výberového konania neprijala žiadne opatrenie na obmedzenie rizika nerovnosti príležitostí medzi na jednej strane uchádzačmi, ktorí sa zúčastnili len na prvom termíne písomnej skúšky v dotknutej oblasti, a na druhej strane uchádzačmi, ktorí sa zúčastnili aj na druhom termíne tejto skúšky.
43 V tejto súvislosti treba poznamenať, že rovnako, ako uviedol generálny advokát v bode 68 svojich návrhov, menej reštriktívne alternatívne riešenie, ktoré by mohlo napraviť túto situáciu, mohlo spočívať najmä v uverejnení nového zadania s rovnocenným stupňom náročnosti.
44 Okrem toho treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že ak nie je dokonalá rovnocennosť medzi skúškami výberových konaní organizovanými na dvoch rôznych miestach, nie je vylúčené, že výberová komisia môže použiť kompenzačný mechanizmus uplatnením opravného koeficientu pri hodnotení skúšok, pokiaľ je táto kompenzácia založená na objektívnych kritériách spôsobilých obnoviť rovnosť medzi uchádzačmi (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 1983, Detti/Súdny dvor, 144/82, EU:C:1983:211, body 29 a 30).
45 Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie z 15. júla 2022, ktorým výberová komisia verejného výberového konania EPSO/AD/380/19 po preskúmaní rozhodla o nezapísaní VT do rezervného zoznamu na účely prijatia administrátorov v platovej triede AD 7 v oblasti medzinárodnej spolupráce a riadenia pomoci krajinám mimo Únie, je poznačené nezákonnosťou.
46 V dôsledku toho treba druhé tvrdenie, ktoré odvolateľ uviedol pred Všeobecným súdom na podporu svojho druhého žalobného dôvodu, vyhlásiť za dôvodné a zrušiť uvedené rozhodnutie z 15. júla 2022 v súlade s návrhmi predloženými v tomto zmysle pred Všeobecným súdom.
O trovách
47 Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.
48 Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, ktorý je uplatniteľný na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
49 Keďže v prejednávanej veci Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, tak v rámci prvostupňového, ako aj odvolacieho konania a odvolateľ navrhol uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania, je opodstatnené uložiť Komisii povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť všetky trovy konania, ktoré vznikli odvolateľovi v súvislosti s týmito dvoma konaniami.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:
1. Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 10. júla 2024, VT/Komisia (T ‑ 216/23, EU:T:2024:465), sa zrušuje.
2. Rozhodnutie z 15. júla 2022, ktorým výberová komisia verejného výberového konania EPSO/AD/380/19 po opätovnom preskúmaní rozhodla nezapísať VT do rezervného zoznamu na účely prijatia administrátorov v platovej triede AD 7 v oblasti medzinárodnej spolupráce a riadenia pomoci krajinám mimo Únie, sa zrušuje.
3. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli VT tak v rámci prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.
Podpisy
* Jazyk konania: taliančina.