C-633/24
ECLI:EU:C:2026:36
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CJ0633
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)
z 22. januára 2026( * )
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálne zabezpečenie – Migrujúci pracovníci – Nariadenie (ES) č. 883/2004 – Rovnosť zaobchádzania – Sčítanie dôb – Článok 58 – Dohoda medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Švajčiarskou konfederáciou na druhej strane o voľnom pohybe osôb – Dávky v invalidite – Doplatok na zabezpečenie minimálnej zákonnej výšky dávky v invalidite – Prísnejšie podmienky týkajúce sa doby platenia príspevkov pre pracovníkov, ktorí využili svoje právo na voľný pohyb “
Vo veci C‑633/24 [Sovisso]( i ),
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) zo 17. septembra 2024 a doručený Súdnemu dvoru 27. septembra 2024, ktorý súvisí s konaním:
F.F.
proti
Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS) ,
SÚDNY DVOR (šiesta komora),
v zložení: predsedníčka šiestej komory I. Ziemele, sudcovia A. Kumin a S. Gervasoni (spravodajca),
generálny advokát: D. Spielmann,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– F.F., v zastúpení: A. Andreoni a A. Serreti, avvocati,
– Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS), v zastúpení: A. Patteri a S. Preden, avvocati,
– česká vláda, v zastúpení: J. Benešová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: B.‑R. Killmann a D. Recchia, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 85 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 58; Mim. vyd. 05/005, s. 72).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi F. F. a Istituto Nazionale della Previdenza Sociale (INPS) (Národný inštitút sociálneho zabezpečenia, Taliansko) o vyplatenie doplatku na zabezpečenie minimálnej zákonnej výšky dávky v invalidite stanovenej vo vnútroštátnom práve.
Právny rámec
Medzinárodné právo
3 Dňa 21. júna 1999 Európske spoločenstvo a Švajčiarska konfederácia uzavreli sedem dohôd vrátane Dohody medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Švajčiarskou konfederáciou na strane druhej o voľnom pohybe osôb (Ú. v. ES L 114, 2002, s. 6), ktorá bola okrem iného zmenená rozhodnutím spoločného výboru zriadeného Dohodou medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Švajčiarskou konfederáciou na strane druhej o voľnom pohybe osôb č. 1/2012 z 31. marca 2012 (Ú. v. EÚ L 103, 2012, s. 51) (ďalej len „DVPO“).
4 Článok 8 DVPO („Koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia“) znie takto:
„Zmluvné strany prijmú opatrenia v súlade s prílohou II týkajúce sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia najmä s cieľom:
…
b) stanoviť uplatniteľné právne predpisy;
…“
5 Príloha II k DVPO s názvom „Koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia“ v článku 1 stanovuje:
„1. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ide o koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia, budú medzi sebou uplatňovať právne akty Európskej únie, na ktoré sa uvádza odkaz v oddiele A tejto prílohy a ktoré sú zmenené a doplnené týmto oddielom, alebo predpisy, ktoré sú rovnocenné s takýmito aktmi.
2. Pojem ‚členský štát/členské štáty‘ obsiahnutý v právnych aktoch uvedených v oddiele A tejto prílohy znamená okrem štátov, na ktoré sa vzťahujú príslušné právne akty Európskej únie, aj Švajčiarsko.“
6 Oddiel A prílohy II DVPO, nazvaný „Právne akty, na ktoré sa odkazuje“, zahŕňa najmä nariadenie č. 883/2004, ktoré nahradilo nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva (Ú. v. ES L 149, 1971, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 35).
Právo Únie
7 Článok 1 nariadenia č. 883/2004, nazvaný „Definície“, stanovuje:
„Na účely tohto nariadenia:
…
t) ,doba poistenia‘ znamená doby prispievania alebo doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, ako ich definujú alebo uznávajú za doby poistenia právne predpisy, podľa ktorých sa dosiahli alebo sa považujú za dosiahnuté a všetky doby, ktoré sa za také považujú, ak ich uvedené právne predpisy považujú za rovnocenné dobám poistenia;
…“
8 Článok 2 tohto nariadenia s názvom „Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje“ v odseku 1 stanovuje:
„Toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“
9 Podľa článku 3 tohto nariadenia, nazvaného „Vecná pôsobnosť“:
„1. Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia:
…
c) dávky v invalidite;
…“
10 Článok 4 nariadenia č. 883/2004 s názvom „Rovnosť zaobchádzania“ znie takto:
„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, poberajú tie isté dávky a majú tie isté povinnosti podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako štátni príslušníci daného členského štátu.“
11 Podľa článku 6 tohto nariadenia, nazvaného „Sčítanie dôb“:
„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, príslušná inštitúcia členského štátu, právne predpisy ktorého:
– nadobudnutie… práva na dávky,
…
podmieňujú ukončením dôb poistenia, zamestnania, samostatnej zárobkovej činnosti alebo bydliskom, zohľadní v potrebnom rozsahu doby poistenia, zamestnania, samostatnej zárobkovej činnosti alebo bydliska, dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek iného členského štátu, ako keby tieto doby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré táto inštitúcia uplatňuje.“
12 Článok 52 tohto nariadenia, nazvaný „Priznanie dávok“, stanovuje:
„1. Príslušná inštitúcia vypočíta výšku dávky, ktorá bude náležať:
a) podľa právnych predpisov, ktoré táto inštitúcia uplatňuje, iba ak podmienky nároku na dávky boli splnené výlučne podľa vnútroštátneho práva (nezávislá dávka);
b) vypočítaním teoretickej výšky a následne skutočnej výšky (paušálna dávka) takto:
i) teoretická výška dávky je rovná dávke, na ktorú by si daná osoba mohla uplatňovať nárok, ak by všetky doby poistenia a/alebo bydliska, ktoré boli dosiahnuté podľa právnych predpisov iných členských štátov, boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje deň priznania takejto dávky. Ak podľa týchto právnych predpisov výška nezávisí na trvaní dosiahnutých dôb, táto výška sa považuje za teoretickú výšku;
ii) príslušná inštitúcia následne stanoví skutočnú výšku paušálnej dávky na základe teoretickej výšky podľa pomeru trvania dôb dosiahnutých pred vznikom poistnej udalosti podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje, k celkovému trvaniu dôb dosiahnutých pred vznikom poistného udalosti podľa právnych predpisov všetkých daných členských štátov.
…
3. Daná osoba má nárok na najvyššiu čiastku vypočítanú v súlade s ods. 1 písm. a) a b) od príslušnej inštitúcie každého členského štátu.
…“
13 Článok 58 tohto nariadenia s názvom „Priznanie doplatku“ znie takto:
„1. „Poberateľovi dávok, na ktorého sa vzťahuje táto kapitola, sa nemôže v členskom štáte bydliska a podľa právnych predpisov ktorého sa mu má vyplácať dávka, poskytnúť dávka nižšia ako minimálna dávka ustanovená týmito právnymi predpismi za doby poistenia alebo bydliska, ktoré sa rovnajú všetkým dobám zohľadneným pre vyplácanie dávky v súlade s touto kapitolou.
2. Príslušná inštitúcia tohto členského štátu vyplatí poberateľovi počas celej doby bydliska na území tohto štátu doplatok vo výške rozdielu medzi celkovou sumou dávok splatných podľa tejto kapitoly a výškou minimálnej dávky.“
Talianske právo
Zákon č. 153/69
14 Článok 8 legge n. 153 – Revisione degli ordinamenti pensionistici e norma in materia di sicurezza sociale (zákon č. 153 o revízii dôchodkových systémov a predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia) z 30. apríla 1969 (GURI č. 111 z 30. apríla 1969, ďalej len „zákon č. 153/69“), nazvaný „Zlepšenie dôchodkových podmienok“, v odseku 2 stanovuje, že v prípade sčítania dôb poistenia a príspevkov stanovených medzinárodnými dohodami alebo dohovormi v oblasti sociálneho poistenia, talianski štátni príslušníci majú nárok na to, aby bol ich invalidný dôchodok doplnený v minimálnej mesačnej výške pod podmienkou, že preukážu, že platili príspevky aspoň desať rokov na základe pracovnej zmluvy v Taliansku.
Zákon č. 222/84
15 Článok 1 ods. 3 legge č. 222 – Revisione della disciplina della invalidità pensionabile (zákon č. 222 o revízii právnej úpravy v oblasti invalidného dôchodku) z 12. júna 1984 (GURI č. 165 zo 16. júna 1984, ďalej len „zákon č. 222/84“) stanovuje:
„Dávka v invalidite stanovená v tomto článku sa vypočíta v súlade s pravidlami platnými v rámci všeobecného systému invalidného, starobného a pozostalostného poistenia zamestnancov alebo v rámci osobitných riadiacich orgánov pre samostatne zárobkovo činné osoby. Ak je dávka nižšia ako minimálna výška vyplácaná príslušnými orgánmi, dopĺňa sa v maximálnej výške minimálnej dávky o sumu, ktorú vypláca sociálny fond, rovnajúcu sa sume sociálneho dôchodku podľa článku 26 [zákona č. 153/69] v znení neskorších zmien a doplnení.“
16 Článok 4 ods. 1 zákona č. 222/84 stanovuje, že na účely nadobudnutia nároku na dávku v invalidite a na invalidný dôchodok, ktoré sú uvedené v článkoch 1 a 2 tohto zákona, musí dotknutá osoba preukázať celkovo päť rokov platenia poistného, z toho tri roky platenia poistného počas piatich rokov predchádzajúcich podaniu správnej žiadosti.
17 Článok 1 ods. 16 legge č. 335 – Riforma del sistema pensionistico obbligatorio e complementare (zákon č. 335 o reforme povinného a doplnkového dôchodkového systému) z 8. augusta 1995 (GURI č. 190 zo 16. augusta 1995, riadna príloha č. 101, ďalej len „zákon č. 335/1995“) znie takto:
„Ustanovenia o doplatku na dosiahnutie zákonnej minimálnej výšky sa nevzťahujú na dôchodky, ktoré patria výlučne do príspevkového systému [t. j. na dôchodky zodpovedajúce dobám platenia príspevkov dosiahnutým od 1. januára 1996].“
18 Článok 2 ods. 2 decreto legislativo n. 577 – Regolamento recante norme sui trattamenti pensionistici per attività svolte all’estero e per i residenti all’estero (vyhláška ministerstva č. 577 o ustanoveniach upravujúcich dôchodkové dávky pracovníkov zamestnaných v zahraničí a zahraničných rezidentov) z 30. decembra 1992 (GURI č. 116 z 20. mája 1993, ďalej len „vyhláška č. 577/1992“) stanovuje:
„Ak poberateľ dôchodku s bydliskom v Taliansku nadobudol nárok na základe sčítania dôb poistenia a príspevkov stanovených nariadeniami Európskeho hospodárskeho spoločenstva alebo medzinárodnými dohodami v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktoré stanovujú povinnosť inštitúcie štátu bydliska zaručiť výšku minimálnej dávky stanovenej vnútroštátnym zákonom, táto minimálna dávka sa poskytuje, ak sú splnené ostatné podmienky, aj keď nie je splnená požiadavka [týkajúca sa minimálnej doby prispievania v Taliansku v trvaní najmenej jedného roka].“
Spor vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore
19 Žalobca vo veci samej, ktorý má bydlisko v Taliansku, platil príspevky na sociálne zabezpečenie vo Švajčiarsku od roku 1991 do roku 1994 a potom v Taliansku od 1. apríla 2002 do 31. marca 2012. Za obdobie nezamestnanosti v rokoch 2012 a 2013 boli v jeho prospech zohľadnené aj príspevky na sociálne zabezpečenie v Taliansku.
20 Žalobca vo veci samej podal na INPS viacero žiadostí s cieľom získať dávku v invalidite v pomere k príspevkom na sociálne zabezpečenie zaplateným v Taliansku, ako aj doplatok k tejto dávke, ktorý má zaručiť zákonnú minimálnu výšku stanovenú vnútroštátnym právom. Jeho žiadosti boli zamietnuté v podstate z dôvodu, že nespĺňal podmienky stanovené v článku 4 zákona č. 222/84. INPS totiž považoval žalobcu vo veci samej za poistenca, ktorý prispieval do systému sociálneho zabezpečenia od roku 1996, na ktorého sa vzťahuje článok 1 ods. 16 zákona č. 335/1995, a ktorý teda nemôže získať nárok na dávku v invalidite len na základe tzv. „príspevkového“ režimu, v rámci ktorého bolo vyplácanie doplatku na zabezpečenie zákonnej minimálnej výšky podľa toho istého ustanovenia vylúčené. Z pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že INPS sa až neskoro dozvedel o dobách prispievania žalobcu vo veci samej vo Švajčiarsku pred rokom 1996, na základe čoho by sa naňho toto vylúčenie nevzťahovalo.
21 Po tom, čo sa žalobca vo veci samej neúspešne obrátil na túto inštitúciu, podal žalobu na Tribunale di Torino (súd v Turíne, Taliansko), ktorý rozhodol, že na jeho situáciu sa vzťahuje článok 8 ods. 2 zákona č. 153/69, a dospel k záveru, že nespĺňa podmienky stanovené v tomto ustanovení na to, aby mu bol priznaný požadovaný doplatok. Podľa tohto ustanovenia totiž v prípade sčítania dôb platenia príspevkov v Taliansku a v zahraničí musí dotknutá osoba preukázať minimálne desaťročnú dobu platenia príspevkov na základe pracovnej zmluvy v Taliansku. Keďže žalobca vo veci samej platil príspevky v Taliansku len 260 týždňov, čo zodpovedá piatim rokom, Tribunale di Torino (súd v Turíne) rozhodol, že táto podmienka nie je splnená a že žalobca vo veci samej sa nemôže domáhať vyplatenia doplatku určeného na zabezpečenie zákonnej minimálnej výšky stanovenej vnútroštátnym právom, a to ani s prihliadnutím na príspevky, ktoré zaplatil vo Švajčiarsku do roku 1996.
22 Žalobca vo veci samej podal proti rozsudku Tribunale di Torino (súd v Turíne) odvolanie na Corte d’appello di Torino (Odvolací súd Turín, Taliansko), ktorý tento rozsudok potvrdil. Tento posledný uvedený súd usudzoval, že žalobca vo veci samej nemôže mať nárok na doplatok k dávke v invalidite na účely dosiahnutia zákonného minima, keďže všetky doby platenia jeho príspevkov v Taliansku boli dosiahnuté po 31. decembri 1995, teda v rámci príspevkového systému, v rámci ktorého článok 1 ods. 16 zákona č. 335/1995 vylučuje nárok na doplatok na dosiahnutie uvedeného zákonného minima. Podľa Corte d’appello di Torino (Odvolací súd Turín) sa žalobca vo veci samej nemohol domáhať tohto doplatku ani na základe článku 8 ods. 2 zákona č. 153/69, ktorý stanovuje podmienku desaťročného platenia príspevkov v Taliansku z dôvodu, že preukázal len päť rokov platenia príspevkov v tomto členskom štáte. Napokon usudzoval, že dotknutá osoba nemá nárok na dávku v pomere k príspevkom, ktoré zaplatila vo Švajčiarsku a v Taliansku, na základe článku 52 ods. 3 nariadenia č. 883/2004.
23 Žalobca vo veci samej podal proti rozsudku Corte d’appello di Torino (Odvolací súd Turín) kasačný opravný prostriedok na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tento súd sa pýta, či je talianska právna úprava v súlade s článkom 58 nariadenia č. 883/2004 a so zásadou voľného pohybu pracovníkov, keďže pokiaľ ide o osoby, ktoré nedosiahli všetky doby platenia príspevkov len v Taliansku, tento nárok podmieňuje vyplatenie doplatku určeného na zabezpečenie zákonnej minimálnej výšky stanovenej vnútroštátnym právom podmienke desaťročného platenia príspevkov v Taliansku, zatiaľ čo osoby, ktoré dosiahli všetky doby prispievania v Taliansku, môžu mať podľa článkov 1 a 4 zákona č. 222/84 nárok na tento doplatok už po piatich rokoch prispievania, ak tri roky prispievali počas posledných piatich rokov.
24 Za týchto podmienok Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Bráni právna úprava [Únie], najmä článok 58 nariadenia [ES] č. 883/2004, vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v prípade žiadosti o sčítanie príspevkov uhradených v rôznych [členských] štátoch [Únie] podmieňuje priznanie nároku na doplatok, ktorého účelom je dosiahnutie zákonnej minimálnej výšky dávky… v invalidite, splnením podmienky platenia príspevkov v dĺžke 10 rokov v Taliansku v zmysle článku 8 ods. 2 zákona č. 153/69, zatiaľ čo v prípade osôb, ktoré platili všetky príspevky v Taliansku, sa dotknutý doplatok priznáva pri splnení doby prispievania len v dĺžke 5 rokov (z toho 3 roky prispievania v posledných 5 rokoch), v súlade s článkami 1 a 4 zákona č. 222/84?“
25 Dňa 24. júna 2025 Súdny dvor zaslal vnútroštátnemu súdu žiadosť o vysvetlenie na základe článku 101 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku s cieľom určiť, či vzhľadom na výklad vnútroštátneho práva, ktorý podal INPS vo svojich pripomienkach, nezanikol predmet sporu vo veci samej, a ak áno, presný rozsah vnútroštátneho práva, vrátane judikatúry Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd). V odpovedi na túto žiadosť vnútroštátny súd listom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 18. júla 2025 spresnil, že predmet sporu vo veci samej nezanikol, a dospel k záveru, že INPS nesprávne posúdil rozsah pôsobnosti talianskeho práva a jeho judikatúry.
O prejudiciálnej otázke
O prípustnosti
26 INPS bez toho, aby formálne vzniesol námietku neprípustnosti, vo svojich pripomienkach tvrdí, že položená otázka je bezpredmetná, keďže podľa tohto orgánu je podľa článku 3 vyhlášky č. 577/1992, ako aj podľa výkladu vnútroštátneho práva vyplývajúceho z judikatúry samotného vnútroštátneho súdu, pokiaľ poistenec s bydliskom v Taliansku dosiahne súhrn dôb prispievania v Taliansku a v inom členskom štáte, nevyžaduje sa od neho, aby na účely dosiahnutia doplatku k dávke v invalidite vo výške zákonného minima dodržal dodatočnú podmienku v porovnaní s poistencami, ktorí platili príspevky výlučne v Taliansku.
27 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v konaní podľa článku 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru, aby v rámci rozdelenia právomocí medzi súdy Únie a vnútroštátne súdy zohľadnil skutkový a právny rámec, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho vymedzil vnútroštátny súd na vlastnú zodpovednosť (rozsudok z 27. novembra 2025, Santander Renta Variable España Pensiones, Fondo de Pensiones, C‑525/24, EU:C:2025:922, bod 30 a citovaná judikatúra).
28 Takisto treba pripomenúť, že prináleží len vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí niesť zodpovednosť za prijaté súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci posúdil nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré predkladá Súdnemu dvoru a vo vzťahu ku ktorým platí domnienka relevantnosti. Preto, pokiaľ sa položená otázka týka výkladu alebo platnosti právneho predpisu Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť, okrem prípadu, ak je zjavné, že požadovaný výklad nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na túto otázku (rozsudok z 24. júna 2025, GR REAL, C‑351/23, EU:C:2025:474, bod 45).
29 V prejednávanej veci v odpovedi na žiadosť o vysvetlenie, ktorú Súdny dvor zaslal vnútroštátnemu súdu, tento súd uvádza, že výklad vnútroštátneho práva, ktorý INPS predložil vo svojich pripomienkach pred Súdnym dvorom, nezodpovedá výkladu, ktorý tento orgán doteraz obhajoval. Uvádza, že predmet sporu vo veci samej nezanikol, keďže návrhu F.F. sa nevyhovelo. Zastáva názor, že výklad vnútroštátnych ustanovení, najmä článku 3 vyhlášky č. 577/1992, a judikatúry Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd), ktorú INPS uviedol vo svojich pripomienkach pred Súdnym dvorom, je nesprávny.
30 Vzhľadom na vysvetlenia, ktoré poskytol vnútroštátny súd, teda nie je zjavné, že by položená otázka bola bezpredmetná a že by v dôsledku toho mala hypotetickú povahu v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 28 tohto rozsudku.
31 Z toho vyplýva, že položená otázka je prípustná.
O veci samej
32 Na úvod treba pripomenúť, že DVPO a konkrétne jej článok 8 a príloha II stanovujú, že nariadenie č. 883/2004 sa uplatňuje v situáciách, ktoré sa týkajú členských štátov Únie a Švajčiarskej konfederácie, pričom Švajčiarska konfederácia sa na účely uplatňovania tohto nariadenia má považovať za členský štát (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2018, Blanco Marqués, C‑431/16, EU:C:2018:189, body 37 a citovanú judikatúru).
33 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd sa pýta, či podmienky požadované talianskou právnou úpravou na priznanie doplatku určeného na zabezpečenie nároku na minimálnu výšku dávky v invalidite sú v rozpore s právom Únie v rozsahu, v akom vylučujú zohľadnenie dôb prispievania v inom členskom štáte, ako keby boli dosiahnuté v Taliansku. Z toho vyplýva, že položená otázka treba chápať tak, že sa týka nielen článku 58 nariadenia č. 883/2004, uvedeného v prejudiciálnej otázke, ale aj článkov 4 a 6 tohto nariadenia, ktoré sa týkajú zásad rovnosti zaobchádzania a sčítania dôb.
34 Treba teda konštatovať, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 58 nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkami 4 a 6 tohto nariadenia vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej je vyplatenie doplatku určeného na zabezpečenie minimálnej výšky dávky v invalidite v prípade poistencov, ktorí platili príspevky v iných členských štátoch, podmienené desaťročnou dobou platenia príspevkov v tomto členskom štáte, zatiaľ čo v prípade poistencov, ktorí platili príspevky výlučne v uvedenom členskom štáte, je tento doplatok podmienený päťročnou dobou platenia príspevkov v tomto štáte, z toho troma rokmi počas posledných piatich rokov.
35 Na to, aby bolo možné vnútroštátnemu súdu poskytnúť užitočnú odpoveď, treba na úvod zdôrazniť, že nariadenie č. 883/2004, ktorého cieľom je zabezpečenie koordinácie rôznych vnútroštátnych systémov, zachováva ich existenciu a neupravuje spoločný systém sociálneho zabezpečenia. Podľa ustálenej judikatúry si teda členské štáty ponechávajú právomoc upraviť svoj systém sociálneho zabezpečenia (rozsudok zo 14. marca 2019, Vester, C‑134/18, EU:C:2019:212, bod 29 a citovaná judikatúra).
36 Pokiaľ chýba harmonizácia na úrovni Únie, musí právna úprava každého členského štátu stanoviť okrem iného podmienky poskytovania týchto dávok (rozsudok zo 14. marca 2019, Vester, C‑134/18, EU:C:2019:212, bod 30 a citovaná judikatúra).
37 Pri výkone tejto právomoci členské štáty však musia dodržiavať právo Únie a predovšetkým ustanovenia Zmluvy o FEÚ, ktoré priznávajú každému občanovi Únie právo voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov (rozsudok zo 14. marca 2019, Vester, C‑134/18, EU:C:2019:212, bod 31 a citovaná judikatúra).
38 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Zmluva o FEÚ nezaručuje pracovníkovi, že rozšírenie jeho činnosti na iný členský štát alebo jej presun do iného členského štátu nebude mať vplyv na oblasť sociálneho zabezpečenia. Vzhľadom na odlišnosti v právnych predpisoch členských štátov o sociálnom zabezpečení môže byť podľa okolností toto rozšírenie alebo presun pre pracovníka z hľadiska sociálnej ochrany buď výhodnejšie, alebo nevýhodnejšie. Z toho okrem toho vyplýva, že aj v prípade, keď je tak ich uplatnenie nevýhodnejšie, sú takéto právne predpisy v súlade s článkami 45 a 48 ZFEÚ, ak neznevýhodňujú dotknutého pracovníka vo vzťahu k pracovníkom, ktorí vykonávajú celú svoju činnosť v členskom štáte, kde sa tieto predpisy uplatňujú (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2019, Vester, C‑134/18, EU:C:2019:212, bod 32 a citovanú judikatúru).
39 Súdny dvor tak opakovane rozhodol, že cieľ článku 45 ZFEÚ by nebol dosiahnutý, ak by mali migrujúci pracovníci v dôsledku uplatnenia svojho práva na voľný pohyb stratiť výhody sociálneho zabezpečenia, ktoré im zaisťuje právna úprava členského štátu. Taký dôsledok by totiž mohol odradiť pracovníka v Únii od výkonu svojho práva na voľný pohyb a predstavovať tak prekážku tejto slobody (rozsudok zo 14. marca 2019, Vester, C‑134/18, EU:C:2019:212, bod 33 a citovaná judikatúra).
40 Požiadavky vyplývajúce z dodržiavania zásady voľného pohybu pracovníkov sú v oblasti sociálneho zabezpečenia konkretizované nariadením č. 883/2004, ktorého článok 4 týkajúci sa zásady rovnosti zaobchádzania stanovuje, že s osobami, ktoré patria do pôsobnosti tohto nariadenia, sa má z hľadiska právnych predpisov členského štátu zaobchádzať rovnako ako so štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu.
41 Táto zásada rovnosti zaobchádzania zakazuje nielen zjavnú diskrimináciu príjemcov dávok systémov sociálneho zabezpečenia na základe štátnej príslušnosti, ale aj akúkoľvek skrytú formu diskriminácie, ktorá v dôsledku uplatnenia iných kritérií rozlišovania v skutočnosti vedie k rovnakému výsledku (rozsudok z 5. decembra 2019, Bocero Torrico a Bode, C‑398/18 a C‑428/18, EU:C:2019:1050, bod 40).
42 Za nepriamo diskriminačné preto treba považovať podmienky vnútroštátneho práva, ktoré sa síce uplatňujú bez ohľadu na štátnu príslušnosť, no dotýkajú sa predovšetkým alebo vo veľkej väčšine migrujúcich pracovníkov, ako aj podmienky, ktoré sa uplatňujú bez rozdielu, no ktoré môžu domáci pracovníci splniť ľahšie ako migrujúci pracovníci, alebo ktoré môžu pôsobiť najmä v neprospech týchto migrujúcich pracovníkov (rozsudok z 5. decembra 2019, Bocero Torrico a Bode, C‑398/18 a C‑428/18, EU:C:2019:1050, bod 41).
43 Článok 6 nariadenia č. 883/2004 týkajúci sa zásady sčítania dôb stanovuje, že pokiaľ nie je v tomto nariadení stanovené inak, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú „nadobudnutie… práva na dávky… ukončením dôb poistenia, zamestnania, samostatnej zárobkovej činnosti alebo bydliskom, zohľadní v potrebnom rozsahu doby poistenia, zamestnania, samostatnej zárobkovej činnosti alebo bydliska, dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek iného členského štátu, ako keby tieto doby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré táto inštitúcia uplatňuje“.
44 Napokon podľa článku 58 nariadenia č. 883/2004 príjemca dávky v invalidite nemôže poberať nižšiu sumu dávok, než je minimálna dávka stanovená členským štátom bydliska. Tento posledný uvedený členský štát mu musí v prípade potreby vyplatiť doplatok vo výške rozdielu medzi sumou splatných dávok a výškou tejto minimálnej dávky.
45 Z bodov 40 až 44 tohto rozsudku vyplýva, že článok 58 nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkami 4 a 6 tohto nariadenia bráni tomu, aby sa takýto doplatok vyplácal spôsobom, ktorý vedie k tomu, že s pracovníkmi, ktorí využili svoje právo na voľný pohyb na území Únie, sa zaobchádza menej priaznivo ako s pracovníkmi, ktorí túto slobodu nevyužili, keďže doby platenia príspevkov podľa právnych predpisov iných členských štátov sa nezohľadňujú rovnakým spôsobom, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu príslušnej inštitúcie.
46 Zo skutočností, ktoré má Súdny dvor v prejednávanej veci k dispozícii, vyplýva, že žalobca vo veci samej, ktorý požiadal o doplatok k dávke v invalidite s cieľom dosiahnuť výšku zákonnej minimálnej dávky v Taliansku, platil príspevky na území Švajčiarskej konfederácie od roku 1991 do roku 1994, potom v Taliansku počas 260 týždňov od roku 2002 do roku 2012, pričom posledné uvedené obdobie zodpovedalo piatim rokom platenia príspevkov. V jeho prospech boli zohľadnené aj príspevky na sociálne zabezpečenie v Taliansku za obdobie nezamestnanosti v rokoch 2012 a 2013.
47 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania okrem toho vyplýva, že podľa právnej úpravy dotknutej vo veci samej osoby, na ktoré sa nevzťahuje výlučne tzv. „príspevkový“ režim uplatniteľný na doby prispievania dosiahnuté od 1. januára 1996, majú v prípade, že poberajú dávku v invalidite, ktorej výška nedosahuje zákonné minimum stanovené touto právnou úpravou, nárok na doplatok k tejto dávke do výšky tejto minimálnej dávky. Priznanie tohto doplatku k dávke v invalidite podlieha podmienke platenia príspevkov v trvaní piatich rokov, z toho troch rokov za obdobie posledných piatich rokov. Vnútroštátny súd však uvádza, že podľa článku 8 ods. 2 zákona č. 153/69 v prípade sčítania dôb poistenia a príspevkov stanovených medzinárodnými dohodami alebo dohovormi v oblasti sociálneho poistenia musí poistenec preukázať desaťročnú dobu prispievania na základe pracovnej zmluvy v Taliansku.
48 S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa zdá, že talianske právo tak podriaďuje pracovníkov, ktorí využili svoju slobodu pohybu, prísnejším podmienkam týkajúcim sa doby prispievania v Taliansku, než sú podmienky uplatniteľné na pracovníkov, ktorí túto slobodu nevyužili. Zdá sa, že táto právna úprava neumožňuje, aby sa na účely priznania doplatku k dávke v invalidite na účely dosiahnutia zákonného minima zohľadnili doby prispievania dosiahnuté v inom členskom štáte ako v Talianskej republike rovnakým spôsobom, ako keby boli dosiahnuté v tomto členskom štáte, v rozpore s tým, čo vyžaduje článok 58 nariadenia č. 883/2004 v spojení s jeho článkami 4 a 6.
49 Pokiaľ ide o dôsledky, ktoré treba vyvodiť z predchádzajúcej analýzy, treba takisto pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ak vnútroštátne právo stanovuje v rozpore s právom Únie rozdielne zaobchádzanie s viacerými skupinami osôb, s členmi znevýhodnenej skupiny sa má zaobchádzať rovnako ako s ostatnými dotknutými osobami a má sa na ne uplatniť rovnaký režim. Režim, ktorý sa uplatní na osoby patriace do zvýhodnenej skupiny, ostáva v prípade, že nedochádza k správnemu uplatňovaniu práva Únie, jediným platným referenčným systémom (rozsudok zo 14. marca 2019, Vester, C‑134/18, EU:C:2019:212, bod 46 a citovaná judikatúra).
50 Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pracovníci, ktorí nevyužili svoje právo na voľný pohyb a dosiahli všetky svoje doby poistenia v Taliansku, majú nárok na doplatok k dávke v invalidite s cieľom dosiahnuť zákonné minimum, ak preukážu, že v Taliansku platili príspevky päť rokov, z toho tri roky za posledných päť rokov. Tento právny rámec tak predstavuje platný referenčný systém v zmysle judikatúry citovanej v predchádzajúcom bode (pozri analogicky rozsudok zo 14. marca 2019, Vester, C‑134/18, EU:C:2019:212, bod 47).
51 Je nesporné, že príslušným orgánom dotknutých členských štátov prináleží, aby určili, aké sú podľa vnútroštátneho práva najvhodnejšie prostriedky na dosiahnutie rovnosti zaobchádzania medzi migrujúcimi a nemigrujúcimi pracovníkmi. Treba však zdôrazniť, že tento cieľ by sa mohol a priori dosiahnuť tým, že migrujúcim pracovníkom nachádzajúcim sa v situácii, o akú ide vo veci samej, sa prizná doplatok k dávke v invalidite, aby zákonné minimum dosiahli za rovnakých podmienok ako nemigrujúci pracovníci (pozri analogicky rozsudok zo 14. marca 2019, Vester, C‑134/18, EU:C:2019:212, bod 48).
52 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 58 nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkami 4 a 6 tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej je vyplatenie doplatku určeného na zabezpečenie minimálnej výšky dávky v invalidite v prípade poistencov, ktorí platili príspevky v iných členských štátoch, podmienené desaťročnou dobou platenia príspevkov v tomto členskom štáte, zatiaľ čo v prípade poistencov, ktorí platili príspevky výlučne v uvedenom členskom štáte, je tento doplatok podmienený päťročnou dobou platenia príspevkov v tomto štáte, z toho troma rokmi počas posledných piatich rokov.
O trovách
53 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:
Článok 58 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v spojení s článkami 4 a 6 tohto nariadenia
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej je vyplatenie doplatku určeného na zabezpečenie minimálnej výšky dávky v invalidite v prípade poistencov, ktorí platili príspevky v iných členských štátoch, podmienené desaťročnou dobou platenia príspevkov v tomto členskom štáte, zatiaľ čo v prípade poistencov, ktorí platili príspevky výlučne v uvedenom členskom štáte, je tento doplatok podmienený päťročnou dobou platenia príspevkov v tomto štáte, z toho troma rokmi počas posledných piatich rokov.
Podpisy
* Jazyk konania: taliančina.
i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.