C-668/24

62024CJ0668

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (desiata komora)

z 29. januára 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 1999/70/ES – Rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Pracovné zmluvy na dobu určitú v odvetví operných a symfonických nadácií – Pracovníčka zamestnaná na základe opakovane uzatváraných zmlúv na dobu určitú – Doložka 5 – Opatrenia zamerané na sankcionovanie zneužívania opakovane uzatváraných pracovných zmlúv či pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú – Vnútroštátne právne predpisy, ktoré neumožňujú prekvalifikovanie pracovnej zmluvy, ale stanovujú okrem iného náhradu vzniknutej ujmy“

Vo veci C‑668/24,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunale di Milano (súd v Miláne, Taliansko) zo 7. októbra 2024 a doručený Súdnemu dvoru 11. októbra 2024, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

pani Erkut Duygu, v zastúpení: F. Andretta, E. Casali a L. De Andreis, avvocati,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu doložiek 4 a 5 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, uzavretej 18. marca 1999 (ďalej len „rámcová dohoda“), ktorá je uvedená v prílohe k smernici Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP ( Ú. v. ES L 175, 1999, s. 43 ; Mim. vyd. 05/003, s. 368).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani Eliz Erkut Duygu, baletkou, a Fondazione Teatro alla Scala di Milano (nadácia La Scala v Miláne, Taliansko) (ďalej len „nadácia“) vo veci kvalifikácie pracovnoprávneho vzťahu medzi týmito účastníkmi konania vyplývajúceho z pracovných zmlúv na dobu určitú, ktoré boli opakovane uzatvárané v rozpätí rokov 2016 až 2019.

Bod 8 všeobecných hľadísk rámcovej dohody znie:

„keďže v určitých rezortoch, povolaniach a pri niektorých činnostiach je pre pracovnoprávne vzťahy príznačné uplatňovanie pracovných zmlúv na dobu určitú, čo vyhovuje zamestnávateľom i pracovníkom“.

5

Doložka 4 rámcovej dohody, nazvaná „Zásada nediskriminácie“, stanovuje:

„1. Pokiaľ ide o pracovnoprávne podmienky, pracovníci na dobu určitú nesmú byť voči porovnateľným stálym pracovníkom znevýhodňovaní len preto, že majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah na dobu určitú, pokiaľ na odlišné [rozdielne – neoficiálny preklad ] zaobchádzanie neexistujú objektívne dôvody.

…

na základe objektívnych dôvodov predĺžiť platnosť [určiť objektívne dôvody odôvodňujúce predĺženie platnosti – neoficiálny preklad ] takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov;

b)

určiť maximálne prípustné celkové obdobie platnosti opakovane uzatvorených pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú;

c)

určiť, koľkokrát možno platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov predĺžiť.

2. Členské štáty po porade so sociálnymi partnermi a/alebo sociálni partneri prípadne určia, za akých podmienok sú považované za pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú: [za akých podmienok sa pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú považujú za: – neoficiálny preklad ]

7

Článok 3 ods. 6 decreto‑legge n. 64 – Disposizioni urgenti in materia di spettacolo e attività culturali (zákonný dekrét č. 64 o naliehavých opatreniach v oblasti predstavení a kultúrnych činností) z 30. apríla 2010 (GURI č. 100 z 30. apríla 2010), ktorý bol v pozmenenom znení zmenený na legge n. 100 (zákon č. 100) z 29. júna 2010 (GURI č. 150 z 30. júna 2010, s. 2), stanovuje po prvé to, že článok 3 ods. 4 a 5 de legge n. 426 – Provvedimenti straordinari a sostegno delle attività musicali (zákon č. 426 o mimoriadnych opatreniach na podporu hudobných činností) z 22. júla 1977 (GURI č. 206 z 28. júla 1977) sa naďalej uplatňuje na operné a symfonické nadácie, a to bez ohľadu na ich transformáciu na súkromnoprávne subjekty. Po druhé sa v ňom uvádza, že ustanovenia článku 1 ods. 01 a 2 decreto legislativo n. 368 – Attuazione della direttiva 1999/70/CE relativa all’accordo quadro sul lavoro a tempo determinato concluso dall’UNICE, dal CEEP e dal CES (legislatívny dekrét č. 368, ktorým sa preberá smernica 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP), zo 6. septembra 2001 (GURI č. 235 z 9. októbra 2001), sa neuplatňujú na operné a symfonické nadácie.

Zákonný dekrét č. 91 z 8. augusta 2013

8

Článok 11 decreto‑legge n. 91 – Disposizioni urgenti per la tutela, la valorizzazione e il rilancio dei beni e delle attività culturali e del turismo (zákonný dekrét č. 91 o naliehavých opatreniach na ochranu, valorizáciu a obnovu kultúrnych pamiatok, kultúrnej činnosti a cestovného ruchu) z 8. augusta 2013 (GURI č. 186 z 9. augusta 2013), ktorý bol v pozmenenom znení zmenený na legge n. 112 (zákon č. 112) zo 7. októbra 2013 (GURI č. 236 z 8. októbra 2013, s. 1) s názvom „Naliehavé opatrenia na konsolidáciu operných a symfonických nadácií a obnovu národného systému hudobnej excelentnosti“, v odseku 19 stanovuje:

„1. Pracovnú zmluvu so zamestnancom možno uzavrieť na dobu určitú, ktorej dĺžka nepresahuje 36 mesiacov.

2. Pokiaľ v kolektívnych zmluvách nie je stanovené inak a s výnimkou sezónnych činností uvedených v článku 21 ods. 2, trvanie pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú medzi tým istým zamestnávateľom a tým istým pracovníkom nemôže prekročiť 36 mesiacov v dôsledku opakovane uzatváraných zmlúv na vykonávanie úloh rovnakej úrovne a rovnakej právnej kategórie, a to bez ohľadu na obdobia prerušenia medzi jednotlivými zmluvami. Na účely výpočtu tejto doby trvania sa zohľadňujú aj obdobia pracovných ciest pozostávajúce z plnenia pracovných úloh rovnakej úrovne a rovnakej právnej kategórie medzi tými istými osobami v rámci využívania práce na dobu určitú. Ak je limit 36 mesiacov prekročený, a to na základe jedinej zmluvy alebo opakovane uzatváraných zmlúv, zmluva sa prekvalifikuje na zmluvu na dobu neurčitú odo dňa prekročenia uvedenej limitnej doby.

3. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 2, možno na Územnom riaditeľstve práce, ktoré je miestne príslušné, uzatvoriť ďalšiu zmluvu na dobu určitú medzi tými istými osobami na dobu najviac 12 mesiacov. Ak sa nedodrží opísaný postup a prekročí sa doba stanovená v tejto zmluve, táto zmluva sa prekvalifikuje na zmluvu na dobu neurčitú odo dňa jej uzavretia.“

11

V článku 21 tohto legislatívneho dekrétu sa uvádzalo:

„1. Platnosť zmluvy na dobu určitú možno so súhlasom pracovníka predĺžiť len vtedy, ak je pôvodná dĺžka trvania zmluvy kratšia ako 36 mesiacov, a v každom prípade najviac päťkrát počas obdobia 36 mesiacov, a to bez ohľadu na počet zmlúv. Ak je počet predĺžení vyšší, zmluva sa prekvalifikuje na zmluvu na dobu neurčitú ku dňu nadobudnutia platnosti šiesteho predĺženia.

Podľa vnútroštátneho súdu toto posledné uvedené ustanovenie nadväzuje na predchádzajúce ustanovenie, konkrétne na článok 11 ods. 4 legislatívneho dekrétu č. 368 zo 6. septembra 2001, ktorý stanovoval, že pravidlá uvedené v článkoch 4 a 5 tohto posledného uvedeného legislatívneho dekrétu, ktoré sa týkajú časových a kauzálnych obmedzení uplatniteľných na zmluvy na dobu určitú a rekvalifikácie zmluvy na zmluvu na dobu neurčitú v prípade nedodržania týchto obmedzení, sa neuplatňujú na umeleckých a technických pracovníkov nadácií zaoberajúcich sa hudobnou produkciou.

14

V článku 19 legislatívneho dekrétu č. 81/2015 v znení neskorších predpisov sa uvádzalo:

„1. Pracovnú zmluvu so zamestnancom možno uzavrieť na dobu určitú, ktorej dĺžka nepresahuje 12 mesiacov. Zmluvu možno uzavrieť na dlhšie obdobie, ktoré pritom nesmie presiahnuť 24 mesiacov, len v prípade, že je splnená aspoň jedna z týchto podmienok:

a)

odôvodňujú to dočasné a objektívne potreby, ktoré nesúvisia s bežnou činnosťou, alebo potreby nahradiť iných pracovníkov,

…

2. Pokiaľ v kolektívnych zmluvách nie je stanovené inak a s výnimkou sezónnych činností uvedených v článku 21 ods. 2, trvanie pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú medzi tým istým zamestnávateľom a tým istým pracovníkom nemôže prekročiť 24 mesiacov v dôsledku opakovane uzatváraných zmlúv na vykonávanie úloh rovnakej úrovne a rovnakej právnej kategórie, a to bez ohľadu na obdobia prerušenia medzi jednotlivými zmluvami. Na účely výpočtu tejto doby trvania sa zohľadňujú aj obdobia pracovných ciest pozostávajúce z plnenia pracovných úloh rovnakej úrovne a rovnakej právnej kategórie medzi tými istými osobami v rámci využívania práce na dobu určitú. Ak je limit 24 mesiacov prekročený, a to na základe jedinej zmluvy alebo opakovane uzatváraných zmlúv, zmluva sa prekvalifikuje na zmluvu na dobu neurčitú odo dňa prekročenia uvedenej limitnej doby. …

3. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 2, možno na Územnom riaditeľstve práce, ktoré je miestne príslušné, uzatvoriť ďalšiu zmluvu na dobu určitú medzi tými istými osobami na dobu najviac 12 mesiacov. Ak sa nedodrží opísaný postup a prekročí sa doba stanovená v tejto zmluve, táto zmluva sa prekvalifikuje na zmluvu na dobu neurčitú odo dňa jej uzavretia.“

15

Článok 21 legislatívneho dekrétu č. 81/2015 v znení neskorších predpisov znel:

„01. Platnosť zmluvy možno predĺžiť len za podmienok uvedených v článku 19 ods. 1 Platnosť zmluvy možno bez obmedzení predĺžiť počas prvých 12 mesiacov, a následne len vtedy, ak sú splnené podmienky článku 19 ods. 1 V prípade porušenia ustanovení prvej a druhej vety sa zmluva prekvalifikuje na zmluvu na dobu neurčitú. Platnosť zmluvy týkajúcej sa sezónnych činností uvedených v odseku 2 tohto článku sa môže predĺžiť aj vtedy, keď nie sú splnené podmienky stanovené v článku 19 ods. 1 …

Žalobkyňa vo veci samej, pani Eliz Erkut Duygu, pracovala ako baletka v baletnom súbore nadácie, a to na základe viacerých zmlúv v rozpätí rokov 2014 až 2019. Konkrétne po tom, ako uzavrela prvú zamestnaneckú pracovnú zmluvu na dobu určitú od 4. novembra 2014 do 18. januára 2015 ako žiačka, uzavrela v nadväznosti na výberové konanie celý rad opakovane uzatváraných zmlúv ako samostatne zárobkovo činná osoba od 16. augusta 2016 do 9. júla 2019.

17

Pani Erkut Duygu sa domnievala, že je trvalou súčasťou zamestnaneckého fondu nadácie a že vykonávala prácu za rovnakých podmienok ako zamestnanci zamestnaní na dobu neurčitú, a preto podala žalobu na Tribunale di Milano (súd v Miláne, Taliansko) – vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania –, v ktorej namietala nezákonnosť zmlúv, ktoré uzavrela s nadáciou ako samostatne zárobkovo činná osoba. Žalobkyňa žiadala o určenie pracovnoprávneho vzťahu ako pracovného pomeru so zamestnancom a o opätovné prijatie do zamestnania, keďže došlo k zneužívaniu opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú.

18

Uvedený súd sa domnieva, že tento kontext odôvodňuje položenie otázky týkajúcej sa výkladu práva Únie Súdnemu dvoru. Hoci si je totiž vedomý toho, že otázka, ktorá je v podstate porovnateľná s otázkou položenou v prejednávanej veci, bola Súdnym dvorom preskúmaná v rozsudku z 25. októbra 2018, Sciotto (C‑331/17, ďalej len „rozsudok Sciotto, EU:C:2018:859 ), pravdou ostáva, že v nadväznosti na tento rozsudok taliansky zákonodarca po prvé prijal decreto‑legge n. 59 (zákonný dekrét č. 59) z 28. júna 2019, zmenený na legge n. 81 – Misure urgenti in materia di personale delle fondazioni lirico sinfoniche (zákon č. 81 o naliehavých opatreniach týkajúcich sa pracovníkov operných a symfonických nadácií) z 8. septembra 2019 (ďalej len „zákonný dekrét č. 59“). Po druhé Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) zmenil svoju judikatúru, a teda je potrebné opätovne položiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa súladu s právom Únie, pokiaľ ide o vnútroštátnu právnu úpravu uplatniteľnú na pracovné zmluvy, o ktoré ide vo veci samej, ako ju vykladá tento súd najvyššieho stupňa.

20

V tejto súvislosti vnútroštátny súd v prvom rade poukazuje na to, že zmluvy, o ktoré ide vo veci samej, boli sčasti uzavreté na základe legislatívneho dekrétu č. 81/2015 a sčasti na základe legislatívneho dekrétu č. 81/2015 v znení neskorších predpisov.

21

Uvádza tiež, že žiadna z týchto zmlúv nespadá do pôsobnosti zákonného dekrétu č. 59. Tento nový právny predpis, ktorý bol prijatý s cieľom dosiahnuť súlad vnútroštátneho práva so zásadami vyjadrenými v rozsudku Sciotto, nie je uplatniteľný ratione temporis , keďže bol prijatý po uzavretí poslednej zmluvy, ktorú pani Erkut Duygu uzavrela.

25

Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) totiž vo svojich rozsudkoch č. 5542/2023 a 5556/2023 konštatoval, že prekvalifikovanie zmluvy na dobu určitú na zmluvu na dobu neurčitú nepatrí medzi sankcie stanovené vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá sa uplatňuje na operné a symfonické nadácie. Tento súd najvyššieho stupňa rozhodol, že ako kompenzáciu za zneužívanie opakovane uzatváraných zmlúv na dobu určitú stanovuje vnútroštátne právo na účely nápravy údajnej ujmy, kvalifikovanej ako „ujma vyplývajúca z práva Spoločenstva“, minimálnu náhradu škody vo výške 2,5 až 12‑násobku mesačnej mzdy, pričom možnosť preukázať existenciu väčšej škody tým nie je dotknutá.

26

Vnútroštátny súd uvádza, že Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) sa v týchto rozsudkoch výslovne zaoberal otázkou súladu svojej judikatúry so zásadami vyjadrenými Súdnym dvorom v rozsudku Sciotto. Tento súd však má pochybnosti, pokiaľ ide o tento súlad, keďže sa zdá, že Súdny dvor v tomto rozsudku jasne uviedol, že prekvalifikovanie zmluvy na dobu určitú na zmluvu na dobu neurčitú je jediným opatrením, ktoré je spôsobilé zabezpečiť rešpektovanie doložky 5 rámcovej dohody v prípade zneužívania vyplývajúceho z opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv na dobu určitú.

27

Okrem toho sa vnútroštátny súd domnieva, že Súdny dvor vyjadril – z horizontálneho hľadiska – záväzný účinok zásady zákazu diskriminácie. Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) však podľa všetkého nie je tejto zásade príliš naklonený. Vo svojich rozsudkoch uvedených v bode 25 tohto rozsudku tento súd najvyššieho stupňa potvrdil, že vzťahy medzi pracovníkom a opernými a symfonickými nadáciami nie sú porovnateľné so vzťahmi zamestnancov iných súkromnoprávnych subjektov v postavení zamestnávateľa, a to vzhľadom na osobitnú povahu týchto vzťahov, ktorá súvisí s prevažne verejnoprávnym charakterom týchto nadácií, napriek ich transformácii na súkromnoprávne subjekty. Vzťah medzi pracovníkom a takouto nadáciou tak možno skôr prirovnať k zmluvnému vzťahu vo verejnej službe.

„Majú sa doložky 4 a 5 [rámcovej dohody] vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ako ju vykladá Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) zasadajúci v spojených senátoch v rozsudkoch č. 5542 a 5556/2023, podľa ktorej sa normy všeobecného práva upravujúce pracovnoprávne vzťahy, zamerané na sankcionovanie zneužívania opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú tým, že v prípade protiprávneho opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv na dobu určitú dôjde k automatickému prekvalifikovaniu zmluvy na dobu určitú na zmluvu na dobu neurčitú, neuplatňujú v odvetví činnosti operných a symfonických nadácií, a to v situácii, že opatrenie stanovené pre toto odvetvie – na rozdiel od všetkých hospodárskych odvetví – spočíva v náhrade škody, v súvislosti s ktorou síce platí, že pri jej preukazovaní platia menej prísne podmienky na základe uplatnenia domnienok a že je založená zodpovednosť riadiacich pracovníkov v prípade úmyselného protiprávneho konania alebo hrubej nedbanlivosti?“

O prejudiciálnej otázke

O prípustnosti

31

V prvom rade nadácia a talianska vláda tvrdia, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný.

32

Platí ďalej, že návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje dostatočne presný opis vnútroštátneho právneho rámca, do ktorého tento spor patrí, pokiaľ ide tak o relevantnú judikatúru, ako aj právnu úpravu. Vnútroštátny súd tak neuviedol úplný obsah rozsudkov súdov najvyššieho stupňa, ktoré cituje, a napokon ani judikatúru Súdneho dvora. Okrem toho vnútroštátny súd len čiastočne uviedol článok 29 legislatívneho dekrétu č. 81/2015, ktorého odsek 4 stanovoval, že tento článok sa uplatňuje „bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 36 legislatívneho dekrétu č. 165 [z 30. marca 2001, nazvaného ‚Všeobecné pravidlá organizácie práce vo verejnej správe‘ (GURI č. 106 z 9. mája 2001, riadna príloha č. 112)]“. Tento posledný uvedený článok, ako ho vykladajú rozsudky Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) citované vnútroštátnym súdom, sa údajne uplatňoval v čase skutkových okolností vo veci samej. Podľa tohto ustanovenia má dotknutý pracovník právo na náhradu škody vyplývajúcej z výkonu práce v rozpore s kogentnými ustanoveniami vzťahujúcimi sa na pracovné zmluvy na dobu určitú, ktoré sa uplatňujú v tomto odvetví, a tiež na menej prísne podmienky, pokiaľ ide o unesenie dôkazného bremena vo vzťahu k takto vzniknutej škode. Navyše riadiaci pracovník subjektu, ktorý tohto pracovníka zamestnáva, nesie zodpovednosť za finančnú ujmu spôsobenú štátu v prípade úmyselného porušenia platných ustanovení týkajúcich sa pracovných zmlúv na dobu určitú alebo v prípade jeho hrubej nedbanlivosti. Tento riadiaci pracovník tiež príde o akýkoľvek príplatok za výsledok a takéto porušenie sa zohľadňuje pri predlžovaní jeho zmluvy.

36

Návrh na začatie prejudiciálneho konania musí spĺňať požiadavky článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, a teda musí obsahovať predovšetkým uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosť, ktorú vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatňujúcou sa na spor vo veci samej.

37

V prejednávanej veci vnútroštátny súd zaujal stanovisko k tomu, ako treba kvalifikovať zmluvy, o ktoré ide vo veci samej. Po prvé totiž uviedol, že v kontexte skutkovej situácie, ktorá je analogická so skutkovou situáciou, o akú ide v prejednávanej veci, uznal čisto fiktívny charakter zmlúv, ktoré s nadáciou uzavreli samostatne zárobkovo činné osoby, ako aj zneužívanie opakovaného uzatvárania týchto zmlúv, pričom takéto zneužívanie nemožno sankcionovať prekvalifikovaním týchto zmlúv na pracovné zmluvy na dobu neurčitú. Tento súd pritom tým, že zdôraznil prinajmenšom potenciálne fiktívny a zneužívajúci charakter uvedených zmlúv, prezentoval relevantné skutkové okolnosti sporu vo veci samej na svoju zodpovednosť a uviedol súvislosť existujúcu medzi ustanoveniami práva Únie a uplatniteľnou vnútroštátnou právnou úpravou, ako aj vzťah medzi požadovaným výkladom práva Únie a existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej.

38

Po druhé z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd odmietol prípadnú relevantnosť kolektívnej zmluvy, ktorú nadácia uviedla ako základ pracovnoprávneho vzťahu, o ktorý ide vo veci samej, podľa článku 19 legislatívneho dekrétu č. 81/2015. Treba totiž poukázať na to, že okrem kvalifikácie zmlúv, o ktoré ide vo veci samej, ako je uvedená v predchádzajúcom bode, uviedol vnútroštátny súd článok 29 tohto legislatívneho dekrétu, podľa ktorého sa ustanovenia uvedené v jeho článku 19 ods. 1 až 3 neuplatňujú na umelecký a technický personál nadácií zaoberajúcich sa hudobnou produkciou, medzi ktoré patrí aj daná nadácia.

41

Pokiaľ ide napokon o tvrdenie, že Súdny dvor už rozhodol o položenej otázke, treba pripomenúť, že článok 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom najširšiu právomoc obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že vec, o ktorej rozhodujú, vyvoláva otázky týkajúce sa výkladu ustanovení práva Únie. Z toho vyplýva, že existencia ustálenej judikatúry týkajúca sa niektorého aspektu práva Únie síce môže viesť Súdny dvor k prijatiu uznesenia na základe článku 99 svojho rokovacieho poriadku, nijako však neovplyvňuje prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prípade, že sa vnútroštátny súd v rámci svojej voľnej úvahy rozhodne predložiť Súdnemu dvoru tento návrh podľa toho článku 267 (rozsudok z 19. júna 2025, Bulgarian posts, C‑785/23 , EU:C:2025:462 , bod 42 a citovaná judikatúra).

42

V druhom rade talianska vláda a Komisia zastávajú názor, že položená otázka je neprípustná v rozsahu, v akom sa týka doložky 4 rámcovej dohody. Z judikatúry Súdneho dvora totiž podľa ich názoru vyplýva, že na toto ustanovenie sa nemožno odvolávať v kontexte údajného rozdielneho zaobchádzania medzi pracovníkmi na dobu určitú.

43

V tejto súvislosti treba poznamenať, že vnútroštátny súd svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania nepoukazuje na menej výhodné zaobchádzanie s pracovníkmi na dobu určitú v porovnaní s pracovníkmi na dobu neurčitú, ktorí sa nachádzajú v porovnateľnej situácii, ale poukazuje na rozdielne zaobchádzanie medzi rôznymi kategóriami pracovníkov na dobu určitú v závislosti od hospodárskeho odvetvia, v ktorom títo pracovníci vykonávajú svoju pracovnú činnosť, ktorými sú konkrétne pracovníci na dobu určitú v odvetví operných a symfonických nadácií a pracovníkov v iných odvetviach.

O veci samej

47

Svojou jedinou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má doložka 5 rámcovej dohody vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako ju vykladá vnútroštátny súd najvyššieho stupňa, podľa ktorej sa normy všeobecného práva upravujúce pracovnoprávne vzťahy, zamerané na sankcionovanie zneužívania opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú tým, že v prípade protiprávneho opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv na dobu určitú dôjde k automatickému prekvalifikovaniu takýchto zmlúv na zmluvu na dobu neurčitú, neuplatňujú v odvetví činnosti operných a symfonických nadácií, a ktorá ako opatrenia spočívajúce v sankcii za zneužívanie opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú v tomto odvetví stanovuje jednak možnosť priznať určitú minimálnu sumu z titulu náhrady vzniknutej škody, ktorú možno preukázať domnienkou, pričom možnosť získať vyššiu náhradu škody tým nie je dotknutá, a jednak možnosť založiť zodpovednosť riadiacich pracovníkov týchto nadácií v prípade hrubej nedbanlivosti alebo úmyselného porušenia vnútroštátnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na tieto zmluvy.

48

Podľa ustálenej judikatúry sa doložka 5 rámcovej dohody týka opatrení zameraných na predchádzanie zneužívaniu, ku ktorému dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv alebo zakladaní pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú. V tejto doložke sa nestanovujú osobitné sankcie pre prípad, že sa zistí, že došlo k zneužívaniu. V takom prípade vnútroštátnym orgánom prináleží prijať opatrenia, ktoré musia byť nielen primerané, ale tiež dostatočne účinné a odrádzajúce na to, aby sa zabezpečila plná účinnosť právnych noriem prijatých na základe rámcovej dohody (rozsudky z 8. mája 2019, Rossato a Conservatorio di Musica F.A.Bonporti, C‑494/17 , EU:C:2019:387 , bod 27 a citovaná judikatúra, ako aj z 13. júna 2024, DG de la Función Pública, Generalitat de Catalunya a Departamento de Justicia de la Generalitat de Catalunya, C‑331/22 a C‑332/22 , EU:C:2024:496 , bod 67 a citovaná judikatúra).

52

Rovnako aj uplatnenie odlišných pravidiel na konkrétne odvetvie hospodárstva z dôvodu osobitných vlastností, ktorým sa toto odvetvie vyznačuje, nie je a priori zakázané (pozri v tomto zmysle rozsudok Sciotto, body 46 až 48). V tejto súvislosti možno navyše odkázať na bod 8 všeobecných hľadísk rámcovej dohody, podľa ktorého je v určitých rezortoch, povolaniach a pri niektorých činnostiach pre pracovnoprávne vzťahy príznačné uplatňovanie pracovných zmlúv na dobu určitú, čo vyhovuje zamestnávateľom i pracovníkom.

53

Z uvedeného vyplýva, že doložka 5 rámcovej dohody v zásade nebráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá v špecifickom odvetví operných a symfonických nadácií zakazuje automatické prekvalifikovanie pracovnej zmluvy na dobu určitú na pracovnú zmluvu na dobu neurčitú v prípade zneužívania opakovane uzatváraných zmlúv.

54

Na základe judikatúry citovanej v bodoch 48 a 49 tohto rozsudku však treba uviesť, že na to, aby vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá v odvetví operných a symfonických nadácií zakazuje sankcionovať zneužívanie opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú ich transformáciou na pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, bolo možné považovať za zlučiteľnú s rámcovou dohodou, musí vnútroštátny právny poriadok dotknutého členského štátu obsahovať v tomto odvetví iné účinné opatrenie, ktoré má zabraňovať zneužívaniu opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv na dobu určitú, a prípadne ho sankcionovať (pozri v tomto zmysle rozsudky Sciotto, bod 60, a z 22. februára 2024, Consejería de Presidencia, Justicia e Interior de la Comunidad de Madrid a i., C‑59/22, C‑110/22 a C‑159/22 , EU:C:2024:149 , bod 127 , ako aj citovanú judikatúru).

58

Pokiaľ ide po prvé o náhradu škody, ktorú môže pracovník získať, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že právna úprava uplatňujúca sa na pracovné zmluvy, o ktoré ide vo veci samej, tak ako ju vykladá Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd), stanovuje náhradu vzniknutej ujmy, ktorú predstavuje predpokladaná škoda určená s odkazom na minimálnu a maximálnu sumy, pričom možnosť predložiť dôkaz o existencii škody vo väčšej výške tým nie je dotknutá. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že vnútroštátne právo zaručuje poskytnutie minimálnej náhrady škody v rozpätí 2,5 až 12‑násobku mesačnej mzdy.

59

V tejto súvislosti treba po prvé konštatovať, že takáto právna úprava, ktorá stanovuje náhradu škody poškodenému zamestnancovi za ujmu preukázanú na základe domnienky, čím pritom nie je dotknutá možnosť predložiť dôkaz o existencii sumy vo väčšej výške, môže predstavovať účinné opatrenie na sankcionovanie zneužívania opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv na dobu určitú. V tejto súvislosti už Súdny dvor uviedol, že vzhľadom na ťažkosti, ktoré sú vlastné preukázaniu existencie straty príležitosti, platí, že mechanizmus domnienky, ktorý zabezpečuje pracovníkovi, ktorý utrpel stratu pracovných príležitostí z dôvodu zneužívania opakovaného uzatvárania zmlúv na dobu určitú, možnosť odstrániť dôsledky porušenia práva Únie, môže splniť požiadavky zásady efektivity (rozsudok zo 7. marca 2018, Santoro, C‑494/16 , EU:C:2018:166 , bod 50 ).

60

Obmedzenia stanovené touto vnútroštátnou právnou úpravou vo vzťahu k možnosti využívať pracovné zmluvy na dobu určitú, pokiaľ ide o maximálnu dobu trvania alebo celkovú maximálnu dobu trvania, však z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplývajú. Podľa vnútroštátnej právnej úpravy uplatniteľnej ratione temporis na zmluvy, o ktoré ide vo veci samej, ako ju cituje vnútroštátny súd, totiž články 19 až 21 legislatívneho dekrétu č. 81/2015 a legislatívneho dekrétu č. 81/2015 v znení neskorších predpisov, ktoré stanovovali obmedzenie doby trvania pracovnej zmluvy na dobu určitú a podmienky predĺženia platnosti zmluvy na dobu určitú, nemožno uplatniť na operné a symfonické nadácie.

64

V prejednávanej veci, ako bolo uvedené v bode 58 tohto rozsudku, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátna právna úprava uplatniteľná na pracovné zmluvy, o ktoré ide vo veci samej, tak ako ju vykladá Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd), jednak zaručuje priznanie minimálnej náhrady škody vo výške v rozpätí 2,5 až 12‑násobku mesačnej mzdy a jednak zrejme nestanovuje hornú hranicu, keďže pracovník má možnosť preukázať škodu vo väčšej výške.

65

Vzhľadom na to, že táto právna úprava umožňuje vnútroštátnemu súdu priznať primeranú a plnú náhradu vzniknutej škody, keďže pripúšťa prekročenie minimálnej sumy stanovenej v prípade, že sa preukáže, že škoda je vyššia, možno uvedenú právnu úpravu považovať za primerané, a teda účinné opatrenie na účely sankcionovania zneužívania opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv na dobu určitú. Okrem toho neexistencia hornej hranice môže prispieť k odrádzajúcemu charakteru tohto opatrenia, keďže môže motivovať zamestnávateľov k tomu, aby obmedzili využívanie opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú, rešpektovali maximálnu dobu trvania týchto zmlúv a ukončili ich predlžovanie nad rámec tejto doby.

66

V druhom rade, pokiaľ ide o to, že právna úprava uplatniteľná na pracovné zmluvy, o ktoré ide vo veci samej, tak ako ju vykladá Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd), stanovuje okrem možnosti získať náhradu vzniknutej ujmy aj pravidlo, podľa ktorého môže byť za finančnú ujmu spôsobenú štátu z dôvodu porušenia ustanovení vzťahujúcich sa na pracovné zmluvy na dobu určitú uplatniteľných v danom odvetví, založená zodpovednosť jedného alebo viacerých riadiacich pracovníkov dotknutej opernej a symfonickej nadácie v prípade, že je toto porušenie úmyselné alebo je dôsledkom hrubej nedbanlivosti zo strany jedného alebo viacerých riadiacich pracovníkov – čo musí overiť vnútroštátny súd s ohľadom na to, čo je uvedené v bode 40 tohto rozsudku – treba uviesť, že Súdny dvor už rozhodol, že skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava ukladá správnym orgánom povinnosť vymáhať v takomto prípade od zodpovedných riadiacich pracovníkov sumy, ktoré sa pracovníkom vyplatili z tituly náhrady škody spôsobenej porušením týchto ustanovení, predstavuje len jedno z mnohých opatrení zameraných na prevenciu a sankcionovanie zneužívania pracovných zmlúv na dobu určitú a je úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či je takéto dovolávanie sa zodpovednosti dostatočne účinné a odrádzajúce na zabezpečenie úplnej účinnosti noriem prijatých podľa rámcovej dohody (rozsudok Sciotto, bod 63).

68

70

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že doložka 5 rámcovej dohody nie je bezpodmienečná a dostatočne presná na to, aby mala priamy účinok. Na takéto ustanovenie, ktoré nemá tento účinok, sa pritom jednotlivec nemôže samostatne odvolávať pred vnútroštátnym súdom v rámci sporu, na ktorý sa vzťahuje právo Únie, s cieľom dosiahnuť neuplatnenie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré je s ním údajne v rozpore (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júna 2021, Instituto Madrileño de Investigación y Desarrollo Rural, Agrario y Alimentario, C‑726/19 , EU:C:2021:439 , body 79 a 80 , ako aj citovanú judikatúru).

71

Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že vnútroštátne súdy, ktoré uplatňujú vnútroštátne právo, sú povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel predmetnej smernice tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a takto konať v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ. Povinnosť vnútroštátneho súdu odkázať na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní príslušných pravidiel vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, a to najmä zásadami právnej istoty a zákazu retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2024, DG de la Función Pública, Generalitat de Catalunya a Departamento de Justicia de la Generalitat de Catalunya, C‑331/22 a C‑332/22 , EU:C:2024:496 , body 102 až 104 , ako aj citovanú judikatúru).

72

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že doložka 5 rámcovej dohody sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ako ju vykladá vnútroštátny súd najvyššieho stupňa, podľa ktorej sa normy všeobecného práva upravujúce pracovnoprávne vzťahy, zamerané na sankcionovanie zneužívania opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú tým, že v prípade protiprávneho opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv na dobu určitú dôjde k automatickému prekvalifikovaniu takýchto zmlúv na zmluvu na dobu neurčitú, neuplatňujú v odvetví činnosti operných a symfonických nadácií, a ktorá ako opatrenia spočívajúce v sankcii za zneužívanie opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú v tomto odvetví stanovuje jednak možnosť priznať určitú minimálnu sumu z titulu náhrady vzniknutej škody, ktorú možno preukázať domnienkou, pričom možnosť získať vyššiu náhradu škody tým nie je dotknutá, a jednak možnosť založiť zodpovednosť riadiacich pracovníkov týchto nadácií v prípade, že sa títo dopustia hrubej nedbanlivosti alebo úmyselného porušenia vnútroštátnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na tieto zmluvy, a to za predpokladu, že tieto opatrenia umožňujú účinne sankcionovať konštatované zneužívanie, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu. Ak sa tento súd domnieva, že tieto opatrenia neumožňujú takto účinne sankcionovať zneužívanie pracovných zmlúv na dobu určitú v odvetví operných a symfonických nadácií, je jeho úlohou, aby poskytol taký výklad svojho vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade s touto doložkou, s cieľom zaručiť plnú účinnosť smernice 1999/70 a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným touto smernicou.

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ako ju vykladá vnútroštátny súd najvyššieho stupňa, podľa ktorej sa normy všeobecného práva upravujúce pracovnoprávne vzťahy, zamerané na sankcionovanie zneužívania opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú tým, že v prípade protiprávneho opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv na dobu určitú dôjde k automatickému prekvalifikovaniu takýchto zmlúv na zmluvu na dobu neurčitú, neuplatňujú v odvetví činnosti operných a symfonických nadácií, a ktorá ako opatrenia spočívajúce v sankcii za zneužívanie opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú v tomto odvetví stanovuje jednak možnosť priznať určitú minimálnu sumu z titulu náhrady vzniknutej škody, ktorú možno preukázať domnienkou, pričom možnosť získať vyššiu náhradu škody tým nie je dotknutá, a jednak možnosť založiť zodpovednosť riadiacich pracovníkov týchto nadácií v prípade, že sa títo dopustia hrubej nedbanlivosti alebo úmyselného porušenia vnútroštátnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na tieto zmluvy, a to za predpokladu, že tieto opatrenia umožňujú účinne sankcionovať konštatované zneužívanie, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu. Ak sa tento súd domnieva, že tieto opatrenia neumožňujú takto účinne sankcionovať zneužívanie pracovných zmlúv na dobu určitú v odvetví operných a symfonických nadácií, je jeho úlohou, aby poskytol taký výklad svojho vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade s touto doložkou, s cieľom zaručiť plnú účinnosť smernice 1999/70 a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným touto smernicou.