C-718/24

NP

proti

Predsedatel na Dăržavna agencija za bežancite,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predsedníčka druhej komory K. Jürimäe (spravodajkyňa), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu druhej komory, sudcovia F. Schalin, M. Gavalec a Z. Csehi,

generálny advokát: J. Richard de la Tour,

bulharská vláda, v zastúpení: S. Ruseva a T. Cingileva, splnomocnené zástupkyne,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a D. Lutostańska, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Azéma, M. Debieuvre a I. Zaloguin, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

Právny rámec

Právo Únie

Smernica 2011/95/EÚ

3

Článok 2 písm. f) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9 ) stanovuje:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov

…

c)

z vážneho a individuálneho ohrozenia života občana alebo osoby z dôvodu všeobecného násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.“

Smernica 2013/32

5

Odôvodnenia 18, 43, 44 a 46 smernice 2013/32 uvádzajú:

Členské štáty by nemali byť povinné posúdiť vecnú stránku žiadosti o medzinárodnú ochranu, ak na základe dostatočnej väzby medzi žiadateľom a treťou krajinou, ako ju definuje vnútroštátne právo, možno odôvodnene predpokladať, že žiadateľ bude žiadať o ochranu v tejto tretej krajine a existujú dôvody domnievať sa, že žiadateľ bude do tejto krajiny prijatý alebo prijatý späť. Členské štáty by mali postupovať na tomto základe, len ak by tento konkrétny žiadateľ bol v bezpečí v tejto dotknutej tretej krajine. S cieľom zabrániť sekundárnemu pohybu žiadateľov by sa mali stanoviť spoločné zásady, na základe ktorých budú členské štáty posudzovať alebo označovať tretie krajiny ako bezpečné.

…

(46)

Ak členské štáty uplatňujú koncepcie bezpečnej krajiny individuálne pre každý prípad alebo určujú krajiny za bezpečné prijatím zoznamov na tento účel, mali by okrem iného zohľadniť usmernenia, prevádzkové príručky a informácie o krajinách pôvodu a činnostiach, vrátane metodiky [Európsky podporný úrad pre azyl (EASO)] pre správy obsahujúce informácie o krajinách pôvodu, uvedené v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 439/2010 z 19. mája 2010, ktorým sa zriaďuje Európsky podporný úrad pre azyl [( Ú. v. EÚ L 132, 2010, s. 11 ], ako aj príslušné usmernenia [Úradu vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov (UNHCR)].“

6

Kapitola II tejto smernice, nazvaná „Základné zásady a záruky“, obsahuje články 6 až 30.

9

Článok 33 smernice 2013/32, nazvaný „Neprípustné žiadosti“, stanovuje:

„1. Okrem prípadov, v ktorých sa žiadosť neposudzuje v súlade s nariadením [Európskeho parlamentu a Rady] (EÚ) č. 604/2013 [z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31 )], od členských štátov sa nevyžaduje, aby posudzovali, či žiadateľ spĺňa požiadavky na priznanie medzinárodnej ochrany podľa smernice [2011/95], v prípade, že sa žiadosť považuje za neprípustnú podľa tohto článku.

2. Členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, iba ak:

…

c)

nebude ohrozený jeho život ani sloboda z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania politického názoru;

b)

neexistuje žiadne riziko vážneho bezprávia, ako sa vymedzuje v smernici [2011/95];

c)

rešpektuje sa zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia podľa [Dohovoru o právnom postavení utečencov, podpísaného v Ženeve 28. júla 1951 ( Zbierka zmlúv Organizácie spojených národov , zv. 189, s. 150, č. 2545 [1954]), ktorý nadobudol platnosť 22. apríla 1954 a bol doplnený Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov prijatým v New Yorku 31. januára 1967 a vstúpil do platnosti 4. októbra 1967 (ďalej len ‚Ženevský dohovor‘)];

d)

b)

pravidiel o metodike, akou sa príslušné orgány ubezpečia, že v prípade konkrétnej krajiny alebo konkrétneho žiadateľa možno uplatniť koncepciu bezpečnej tretej krajiny. Súčasťou tejto metodiky bude posúdenie bezpečnosti krajiny pre konkrétneho žiadateľa v každom jednotlivom prípade a/alebo vnútroštátne určenie krajín, ktoré sa považujú za všeobecne bezpečné;

c)

pravidiel, ktoré v súlade s medzinárodným právom umožňujú individuálne posúdenie toho, či dotknutá tretia krajina je pre konkrétneho žiadateľa bezpečná, ktoré prinajmenšom umožnia žiadateľovi napadnúť uplatňovanie koncepcie bezpečnej tretej krajiny z dôvodu, že tretia krajina nie je v jeho konkrétnej situácii bezpečná. Žiadateľovi sa tiež umožní namietať proti existencii spojenia medzi ním a treťou krajinou podľa písmena a).

3. Ak sa vykoná rozhodnutie výlučne na základe tohto článku, členský štát:

a)

„1. Členské štáty zabezpečia, aby žiadatelia mali právo na účinný opravný prostriedok pred súdom proti:

a)

rozhodnutiu o ich žiadosti o medzinárodnú ochranu vrátane rozhodnutia:

i)

považovať žiadosť za neopodstatnenú v súvislosti s postavením utečenca a/alebo postavením osoby s doplnkovou ochranou;

ii)

Ustanovenie článku 9 ods. 1 Zakon za ubežišteto i bežancite (zákon o azyle a utečencoch) (DV č. 54 z 31. mája 2002) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „ZUB“) stanovuje:

„Humanitárne postavenie sa prizná cudzincovi, ktorý nespĺňa podmienky na priznanie postavenia utečenca a ktorý nemôže alebo nechce prijať ochranu svojej krajiny z dôvodu, že by mohol byť vystavený skutočnému riziku vážneho bezprávia, akým je:

(1)

trest smrti alebo poprava, alebo

(2)

mučenie, tresty alebo neľudské či ponižujúce zaobchádzanie, alebo

(14)

pochádza z bezpečnej tretej krajiny za predpokladu, že je do nej prijatý;

…

4. Okolnosť uvedená v odseku 1 bode 14 môže predstavovať samostatný dôvod na zamietnutie žiadosti ako zjavne neopodstatnenej, len ak sú splnené tieto podmienky:

(1)

existuje spojitosť medzi cudzím štátnym príslušníkom a dotknutou treťou krajinou, ktorá odôvodňuje jeho návrat v rámci individuálneho preskúmania bezpečnosti tejto krajiny pre dotknutého cudzieho štátneho príslušníka;

2. Pri prijímaní zoznamov Rada ministrov s odkazom na informačné zdroje od iných členských štátov Európskej únie, [EASO], [UNHCR], Rady Európy a iných medzinárodných organizácií zohľadní rozsah, v akom štát poskytuje ochranu pred prenasledovaním a neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním prostredníctvom:

(1)

príslušných zákonov a iných právnych predpisov krajiny a spôsobu ich uplatňovania;

(2)

dodržiavania práv a slobôd zaručených [Európskym] dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaným v Ríme 4. novembra 1950, alebo Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach [prijatým Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 16. decembra 1966, ktorý nadobudol platnosť 23. marca 1976], alebo Dohovorom proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu prijatým 10. decembra 1984 Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov[, ktorý nadobudol platnosť 26. júna 1987];

(3)

16

Odsek 1 bod 9 doplňujúcich usmernení k ZUB obsahuje nasledujúcu definíciu:

„‚Bezpečná tretia krajina‘: iná krajina ako krajina pôvodu, v ktorej sa zdržiaval cudzí štátny príslušník, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu, a

a)

nemá dôvod obávať sa o svoj život alebo slobodu z dôvodu svojej rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania politických názorov;

b)

existujú dostatočné dôvody domnievať sa, že bude prijatý na územie tohto štátu.“

Rozhodnutie č. 247

17

Bod 2 rozhodnutia Rady ministrov Bulharskej republiky č. 247 z 3. apríla 2024, ktorým sa prijíma zoznam bezpečných krajín pôvodu a zoznam bezpečných tretích krajín pre žiadateľov o ochranu (ďalej len „rozhodnutie č. 247“), znie takto:

„Prijíma zoznam bezpečných tretích krajín pre žiadateľov o [medzinárodnú] ochranu v súlade s prílohou č. 2… Ázia: Bangladéšska ľudová republika, Iránska islamská republika, juhovýchodná Európa: Turecká republika.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

Rozhodnutím z 18. júna 2024 riaditeľ DAB zamietol žiadosť NP, pričom mu zamietol priznať tak postavenie utečenca, ako aj status humanitárnej ochrany. Domnieval sa, že hoci NP nespĺňal podmienky na to, aby bol považovaný za utečenca, bol z dôvodu vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu a všeobecného násilia v Sýrii vystavený skutočnému ohrozeniu svojho života alebo osoby. Riaditeľ DAB však usúdil, že Turecká republika predstavuje „bezpečnú tretiu krajinu“, v ktorej sa NP môže bezpečne usadiť. NP totiž žil na tureckom území počas jedného mesiaca bez ohrozenia svojej bezpečnosti a viacerí z jeho súrodencov tam stále žijú. Mal zákonnú možnosť zaregistrovať sa u tureckých úradov a legalizovať svoj pobyt, čo neurobil. V tejto súvislosti riaditeľ DAB na základe informácií získaných z verejne dostupných zdrojov usúdil, že osoby bez štátnej príslušnosti a utečenci prichádzajúci zo Sýrie, ktorí prišli do Turecka z dôvodu udalostí, ku ktorým dochádzalo v Sýrii od 28. apríla 2011, požívajú dočasnú ochranu zo strany tureckej vlády. Osoby, ktorým bola táto ochrana poskytnutá, sú chránené pred núteným návratom do Sýrie. Okrem toho ich základné potreby sú uspokojené.

21

NP podal návrh na zrušenie rozhodnutia z 18. júna 2024 na Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia‑mesto), vnútroštátny súd, ktorý predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania.

22

V odpovedi na žiadosť predkladajúceho vnútroštátneho súdu o informácie riaditeľ DAB informoval, že po prvé DAB uplatňuje rozhodnutie č. 247, podľa ktorého sa Turecká republika považuje za bezpečnú tretiu krajinu. Po druhé uviedol, že DAB nevypracovala metodiku v súlade s článkom 38 ods. 2 písm. b) smernice 2013/32. Po tretie uznal, že NP nebol výslovne informovaný o možnosti napadnúť uplatňovanie koncepcie bezpečnej tretej krajiny voči nemu alebo o existencii spojenia medzi ním a dotknutou treťou krajinou.

V druhom rade sa vnútroštátny súd pýta na podmienky uplatnenia koncepcie „bezpečnej tretej krajiny“ stanovené v článku 38 ods. 2 písm. a) a b) smernice 2013/32. Na jednej strane uvádza, že podľa článku 38 ods. 2 písm. b) tejto smernice sú členské štáty povinné vypracovať a zaviesť „metodiku“ s cieľom ubezpečiť sa, že v prípade konkrétnej krajiny alebo konkrétneho žiadateľa možno uplatniť koncepciu bezpečnej tretej krajiny. Pýta sa, či v prípade, ako vo veci samej, keď vnútroštátne právo nestanovuje takúto metodiku, možno uvedenú koncepciu uplatniť, prípadne na základe informácií pochádzajúcich z verejne dostupných zdrojov a aktu výkonnej moci, akým je rozhodnutie č. 247. Na druhej strane tento súd konštatuje, že bulharské právo nestanovuje kritériá umožňujúce domnievať sa, že existuje spojenie medzi žiadateľom a dotknutou treťou krajinou, na základe ktorého by bolo odôvodnené, aby žiadateľ odišiel do tejto krajiny, a že ani článok 38 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 nespresňuje tieto kritériá. Kladie si teda otázku, či toto ustanovenie ukladá členským štátom povinnosť stanoviť takéto kritériá vo svojom vnútroštátnom práve.

26

Napokon predkladajúci vnútroštátny súd žiada o objasnenie, pokiaľ ide o požadované súdne preskúmanie. Podľa článku 38 ods. 2 písm. c) smernice 2013/32 by členské štáty mali žiadateľovi umožniť súdne napadnúť existenciu spojenia medzi ním a treťou krajinou, ktorá sa vo vzťahu k nemu považuje za bezpečnú. Bulharské právo pritom takéto súdne preskúmanie nestanovuje. Tento súd sa teda pýta, či je v rámci preskúmania žaloby proti rozhodnutiu založenému na koncepcii „bezpečnej tretej krajiny“ povinný rozhodnúť, že má právomoc, a preskúmať existenciu takéhoto spojenia, a to na základe tohto ustanovenia.

3.

Má sa článok 38 ods. 2 písm. b) [smernice 2013/32] v spojení s [jej] odôvodnením 46 vykladať v tom zmysle, že správny orgán, ktorý vecne posudzuje žiadosť o medzinárodnú ochranu, môže uplatniť koncepciu bezpečnej tretej krajiny na určitú krajinu a určitého žiadateľa len na základe informácií z verejne dostupných zdrojov a rozhodnutia orgánu výkonnej moci (Rady ministrov), podľa ktorých je určitá tretia krajina bezpečnou treťou krajinou, bez toho, aby vo vnútroštátnom práve bola stanovená metodika v zmysle tohto ustanovenia, ktorej uplatnením sa správny orgán presvedčí o tom, že koncepcia bezpečnej tretej krajiny sa môže uplatniť na určitú krajinu a určitého žiadateľa?

4.

Má sa článok 38 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve nevyhnutne musia stanoviť kritériá, v prípade splnenia ktorých možno vychádzať z toho, že existuje spojenie medzi žiadateľom a dotknutou treťou krajinou, na základe ktorého by bolo odôvodnené, aby táto osoba odišla do tejto krajiny?

5.

Má sa článok 38 ods. 2 písm. c) smernice 2013/32, [ktorý] upravuje možnosť, aby žiadateľ namietal v súdnom konaní proti existencii spojenia medzi ním a treťou krajinou uznanou za bezpečnú podľa [článku 38 ods. 2] písmena a) [tejto smernice], vykladať v tom zmysle, že pokiaľ neexistuje vnútroštátny právny predpis, ktorý stanovuje súdne preskúmanie zákonnosti existencie spojenia medzi žiadateľom a dotknutou treťou krajinou, súd, ktorý prejednáva žalobu proti správnemu rozhodnutiu, ktorým sa žiadateľovi neprizná medzinárodná ochrana z dôvodu, že tretia krajina je vo vzťahu k nemu uznaná za bezpečnú, nevyhnutne musí rozhodnúť, že má právomoc, a rozhodnúť o zákonnosti existencie takého spojenia, ktorú predpokladal správny orgán?“

30

Vzhľadom na túto judikatúru je potrebné preskúmať spoločne prvú a druhú otázku, ktoré sa v podstate prekrývajú. Okrem toho v rozsahu, v akom druhá otázka odkazuje na definíciu metodiky týkajúcej sa uplatnenia koncepcie „bezpečnej tretej krajiny“ vo vnútroštátnom práve, splýva s treťou otázkou týkajúcou sa tejto metodiky. Preto nie je potrebné zaoberať sa týmto aspektom v rámci druhej otázky.

31

Prvú a druhú otázku preto treba chápať v tom zmysle, že predkladajúci vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či sa článok 33 ods. 2 písm. c) a článok 38 smernice 2013/32 majú vykladať v tom zmysle, že na jednej strane dôvod neprípustnosti uvedený v článku 33 ods. 2 písm. c) tejto smernice sa musí nevyhnutne uplatniť pri vecnom posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu a že na druhej strane žiadosť posudzovanú z vecnej stránky možno zamietnuť bez toho, aby bola vyhlásená za zjavne neopodstatnenú alebo neprípustnú z dôvodu, že tretia krajina sa považuje za bezpečnú tretiu krajinu pre žiadateľa, a to napriek tomu, že príslušný orgán konštatoval, že tento žiadateľ spĺňa podmienky na priznanie medzinárodnej ochrany stanovené smernicou 2011/95.

32

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 33 ods. 1 smernice 2013/32 sa okrem prípadov, v ktorých sa žiadosť neposudzuje podľa nariadenia č. 604/2013, od členských štátov nevyžaduje, aby posudzovali, či žiadateľ spĺňa požiadavky na priznanie medzinárodnej ochrany podľa smernice 2011/95, pokiaľ sa žiadosť považuje podľa tohto článku za neprípustnú. Článok 33 ods. 2 smernice 2013/32 taxatívne vymenúva situácie, v ktorých členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú [rozsudky z 19. marca 2019, Ibrahim a i., C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17 , EU:C:2019:219 , bod 76 , ako aj z 19. marca 2020, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Tompa), C‑564/18 , EU:C:2020:218 , bod 29 ].

36

Z toho vyplýva, že posúdenie dôvodu neprípustnosti uvedeného v článku 33 ods. 2 písm. c) smernice 2013/32 má predchádzať vecnému posúdeniu žiadosti o medzinárodnú ochranu, a preto sa nemusí nevyhnutne vykonať pri tomto posúdení. Tento výklad sa ponúka o to viac s prihliadnutím na cieľ zdôraznený v jej odôvodnení 18, podľa ktorého sa okrem iného v záujme žiadateľov o medzinárodnú ochranu o žiadostiach o takúto ochranu musí rozhodnúť čo najskôr bez toho, aby bolo dotknuté vykonanie primeraného a úplného posúdenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2024, Elliniko Symvoulio gia tous Prosfyges a Ypostirixi Prosfygon sto Aigaio, C‑134/23 , EU:C:2024:838 , bod 52 , ako aj citovanú judikatúru).

37

Vzhľadom na neexistenciu akéhokoľvek protichodného ustanovenia v smernici 2013/32 z vyššie uvedených úvah rovnako vyplýva, že žiadosť o medzinárodnú ochranu možno vyhlásiť za neprípustnú z dôvodu uvedeného v článku 33 ods. 2 tejto smernice v prípade, že sú prípadne splnené podmienky na priznanie medzinárodnej ochrany, alebo dokonca po tom, ako rozhodujúci orgán vykonal vecné posúdenie potreby ochrany.

38

Výklad uvedený v bodoch 36 a 37 tohto rozsudku je podporený kontextom článku 33 smernice 2013/32.

42

V prejednávanej veci sa zdá, že z informácií o vnútroštátnom práve, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že článok 13 ods. 1 bod 14 ZUB stanovuje zamietnutie žiadosti o medzinárodnú ochranu ako „zjavne neopodstatnenej“ z dôvodu, že cudzí štátny príslušník „pochádza z bezpečnej tretej krajiny“, inak povedané, z dôvodu neprípustnosti v zmysle článku 33 ods. 2 smernice 2013/32 v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z článkov 32 a 33 tejto smernice. Je však úlohou predkladajúceho vnútroštátneho súdu, ktorý má ako jediný právomoc rozhodnúť o vnútroštátnom práve, aby overil, či ide o takýto prípad.

43

S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 33 ods. 2 písm. c) a článok 38 smernice 2013/32 sa majú vykladať v tom zmysle, že:

–

dôvod neprípustnosti uvedený v článku 33 ods. 2 písm. c) tejto smernice sa nemusí nevyhnutne uplatniť pri vecnom posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu,

45

V prvom rade článok 38 ods. 1 smernice 2013/32 konkrétne vyžaduje, aby sa príslušné orgány členských štátov presvedčili, že dotknutá tretia krajina dodržiava zásady výslovne uvedené v tomto ustanovení.

46

V druhom rade podľa článku 38 ods. 2 tejto smernice podlieha uplatňovanie koncepcie „bezpečnej tretej krajiny“ pravidlám stanoveným vo vnútroštátnom práve. Tieto pravidlá musia po prvé zahŕňať najmä pravidlá vyžadujúce existenciu spojenia medzi žiadateľom o medzinárodnú ochranu a dotknutou treťou krajinou do takej miery, že je odôvodnené, aby táto osoba odišla do tejto krajiny. Po druhé musia zahŕňať pravidlá o metodike, akou sa príslušné orgány ubezpečia, že v prípade konkrétnej krajiny alebo konkrétneho žiadateľa o medzinárodnú ochranu možno uplatniť koncepciu „bezpečnej tretej krajiny“, pričom súčasťou tejto metodiky bude posúdenie bezpečnosti krajiny pre takéhoto žiadateľa v každom jednotlivom prípade a/alebo určenie krajín, ktoré sa považujú za všeobecne bezpečné, zo strany členského štátu. Po tretie musia zahŕňať pravidlá, ktoré v súlade s medzinárodným právom umožňujú individuálne posúdenie toho, či dotknutá tretia krajina je pre konkrétneho žiadateľa o medzinárodnú ochranu bezpečná, ktoré prinajmenšom umožnia žiadateľovi napadnúť uplatňovanie koncepcie „bezpečnej tretej krajiny“ ako z dôvodu, že tretia krajina nie je v jeho konkrétnej situácii bezpečná, tak aj existenciu spojenia medzi ním a touto krajinou.

47

V treťom rade článok 38 ods. 3 a 4 uvedenej smernice ukladá členským štátom, ktoré vykonávajú rozhodnutie výlučne na základe koncepcie „bezpečnej tretej krajiny“, povinnosť o tom informovať žiadateľa o medzinárodnú ochranu a poskytnúť mu dokument, ktorým informuje orgány tejto tretej krajiny v jazyku tejto krajiny, že jeho žiadosť nebola vecne posudzovaná. Členské štáty musia zabezpečiť prístup tohto žiadateľa ku konaniu v súlade so základnými zásadami a zárukami stanovenými v kapitole II uvedenej smernice, ak mu tretia krajina neumožní vstup na jej územie.

Svojou štvrtou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 38 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že členské štáty musia vo svojom vnútroštátnom práve stanoviť kritériá, na základe ktorých možno usúdiť, že medzi žiadateľom o medzinárodnú ochranu a dotknutou treťou krajinou existuje spojenie.

51

Ako bolo pripomenuté v bode 46 tohto rozsudku, toto ustanovenie stanovuje, že uplatnenie koncepcie „bezpečnej tretej krajiny“ podlieha pravidlám stanoveným vo vnútroštátnom práve vyžadujúcim existenciu spojenia medzi žiadateľom o medzinárodnú ochranu a dotknutou treťou krajinou, na základe ktorého by bolo odôvodnené, aby táto osoba odišla do tejto krajiny.

52

Z uvedeného ustanovenia, navyše v spojení s odôvodnením 44 smernice 2013/32, tak vyplýva, že prináleží členským štátom, aby vo svojom vnútroštátnom práve vymedzili vyžadované spojenie medzi žiadateľom o medzinárodnú ochranu a bezpečnou treťou krajinou. Na tento účel a vzhľadom na neexistenciu akejkoľvek definície pojmu „spojenie“ v tejto smernici musia členské štáty určiť relevantné kritériá na určenie takéhoto spojenia.

53

V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či bulharské právo definuje „spojenie“ v zmysle článku 38 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32, pričom treba poznamenať, že z odseku 1 bodu 9 doplňujúcich ustanovení k ZUB podľa všetkého vyplýva, že bulharské právo určuje existenciu takéhoto spojenia kritériom týkajúcim sa „pobytu“ žiadateľa o medzinárodnú ochranu v dotknutej tretej krajine. Ak by to tak bolo, prináleží tomuto súdu ešte určiť, či vzhľadom na všetky okolnosti charakterizujúce prípadný predchádzajúci pobyt dotknutého žiadateľa v dotknutej tretej krajine, akými sú dĺžka a dôvody tohto pobytu, ako aj prítomnosť blízkych rodinných príslušníkov tohto žiadateľa v tejto tretej krajine, takýto pobyt postačuje na vyvodenie záveru, že medzi uvedeným žiadateľom a uvedenou treťou krajinou existuje také spojenie, na základe ktorého by bolo odôvodnené, aby sa ten istý žiadateľ vrátil do tejto krajiny.

56

S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 38 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty musia vo svojom vnútroštátnom práve stanoviť kritériá, na základe ktorých možno usúdiť, že medzi žiadateľom o medzinárodnú ochranu a dotknutou treťou krajinou existuje spojenie, pričom treba spresniť, že toto spojenie musí byť dostatočné na to, aby bolo odôvodnené, aby tento žiadateľ do tejto krajiny odišiel.

O tretej otázke

57

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 38 ods. 2 písm. b) smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že rozhodujúci orgán môže uplatniť koncepciu „bezpečnej tretej krajiny“ na základe informácií pochádzajúcich z verejne dostupných zdrojov a rozhodnutia výkonnej moci, ktoré zostavuje zoznam bezpečných tretích krajín, bez toho, aby vnútroštátne právo definovalo „metodiku“ v zmysle tohto ustanovenia.

61

Okrem toho podľa odôvodnenia 46 tejto smernice by členské štáty mali na účely uplatňovania koncepcie „bezpečnej tretej krajiny“, či už v každom jednotlivom prípade, alebo prostredníctvom označenia takýchto krajín na základe všeobecne záväzných aktov, zohľadniť okrem iného usmernenia a prevádzkové príručky a informácie o krajinách pôvodu a činnostiach, vrátane metodiky Agentúry Európskej únie pre azyl (EUAA), ktorá je nástupcom EASO, pre správy obsahujúce informácie o krajinách pôvodu, ako aj príslušné usmernenia UNHCR.

62

Tento neúplný zoznam informácií zahŕňa informácie so spoločnou charakteristikou, že sú verejne dostupné. Je preto potrebné konštatovať, že na účely uplatnenia koncepcie „bezpečnej tretej krajiny“ môžu členské štáty zohľadniť informácie pochádzajúce z verejne dostupných zdrojov.

63

Z toho vyplýva, že v zásade nič nebráni tomu, aby rozhodujúci orgán uplatnil koncepciu „bezpečnej tretej krajiny“ na základe informácií pochádzajúcich z verejne dostupných zdrojov a rozhodnutia výkonnej moci, ktoré v súlade s vnútroštátnym právom stanovuje zoznam bezpečných tretích krajín.

O piatej otázke

67

Na úvod treba pripomenúť, že v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zavedeného článkom 267 ZFEÚ, môže Súdny dvor vziať do úvahy aj ustanovenia práva Únie, o ktoré sa vnútroštátny súd vo svojej otázke neopieral (pozri rozsudky z 20. marca 1986, Tissier, 35/85 , EU:C:1986:143 , bod 9 , ako aj z 1. augusta 2025, Alace a Canpelli, C‑758/24 a C‑759/24 , EU:C:2025:591 , bod 44 ).

68

Skutočnosť, že vo svojich otázkach vnútroštátny súd formálne odkázal na určité konkrétne ustanovenia práva Únie, totiž nebráni Súdnemu dvoru, aby mu poskytol všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie vo veci samej, a aby zo všetkých informácií poskytnutých týmto súdom, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, abstrahoval tie prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad vzhľadom na predmet sporu (pozri rozsudky z 29. novembra 1978, Redmond, 83/78 , EU:C:1978:214 , bod 26 , ako aj z 1. augusta 2025, Alace a Canpelli, C‑758/24 a C‑759/24 , EU:C:2025:591 , bod 45 ).

69

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 46 ods. 1 smernice 2013/32 priznáva žiadateľom o medzinárodnú ochranu právo na účinný opravný prostriedok pred súdom proti rozhodnutiam o ich žiadosti. Článok 46 ods. 3 tejto smernice definuje rozsah práva na účinný opravný prostriedok, keď spresňuje, že členské štáty viazané touto smernicou musia zabezpečiť, aby súd, na ktorom je napadnuté rozhodnutie o žiadosti o medzinárodnú ochranu, vykonal „posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice [2011/95]“ (rozsudok z 1. augusta 2025, Alace a Canpelli, C‑758/24 a C‑759/24 , EU:C:2025:591 , bod 76 , ako aj citovanú judikatúru).

73

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vlastnosti opravného prostriedku stanoveného v článku 46 smernice 2013/32 sa musia určiť v súlade s článkom 47 Charty, ktorý potvrdzuje zásadu účinnej súdnej ochrany. Článok 47 Charty je pritom sám osebe postačujúci a nemusí byť spresnený ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátnym právom na to, aby bolo jednotlivcom priznané samostatne uplatniteľné právo. Nemôže to byť teda inak v prípade článku 46 ods. 3 tejto smernice v spojení s článkom 47 Charty (rozsudok zo 4. októbra 2024, Ministerstvo vnitra České republiky, Odbor azylové a migrační politiky, C‑406/22 , EU:C:2024:841 , bod 86 , ako aj z 1. augusta 2025, Alace a Canpelli, C‑758/24 a C‑759/24 , EU:C:2025:591 , bod 77 ).

74

76

Na účely tohto overenia musí uvedený súd dôsledne preskúmať, či je splnená každá z kumulatívnych podmienok, ktorým podlieha uplatnenie tohto dôvodu neprípustnosti, akými sú podmienky uvedené v článku 38 smernice 2013/32, pričom v prípade potreby vyzve orgán zodpovedný za určenie, aby predložil všetky dokumenty a skutkové okolnosti, ktoré by mohli byť relevantné, a predtým, než rozhodne, uistiť sa, že žiadateľ mal príležitosť osobne vyjadriť svoje stanovisko k uplatniteľnosti dôvodu neprípustnosti na jeho konkrétnu situáciu [pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16 , EU:C:2018:584 , body 121 a 124 , ako aj z 19. marca 2020, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Tompa), C‑564/18 , EU:C:2020:218 , bod 69 ].

77

Existencia spojenia v zmysle článku 38 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 pritom predstavuje jednu z týchto kumulatívnych podmienok. Navyše článok 38 ods. 2 písm. c) tejto smernice vyžaduje, aby každému žiadateľovi o medzinárodnú ochranu, ktorého žiadosť bola zamietnutá z dôvodu, že pre neho existuje bezpečná tretia krajina, bolo umožnené namietať proti existencii spojenia medzi ním a touto treťou krajinou v súlade s prvým z týchto ustanovení.

78

Pokiaľ ide o spor vo veci samej, prináleží teda vnútroštátnemu súdu, aby preskúmal najmä existenciu spojenia medzi NP a Tureckou republikou. Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 73 tohto rozsudku musí tento súd vykonať toto preskúmanie aj za predpokladu, ako uvádza v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, že bulharské právo mu takúto právomoc nepriznáva.

1.

Článok 33 ods. 2 písm. c) a článok 38 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

–

dôvod neprípustnosti uvedený v článku 33 ods. 2 písm. c) tejto smernice sa nemusí nevyhnutne uplatniť pri vecnom posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu,

–

Článok 38 ods. 2 písm. b) a c) smernice 2013/32

sa má vykladať v tom zmysle, že:

že rozhodujúci orgán môže uplatniť koncepciu „bezpečnej tretej krajiny“ na základe informácií pochádzajúcich z verejne dostupných zdrojov a rozhodnutia výkonnej moci, ktoré zostavuje zoznam bezpečných tretích krajín pod podmienkou, že vnútroštátne právo definuje aj metodiku uplatniteľnú na posúdenie v každom jednotlivom prípade v závislosti od konkrétnej situácie žiadateľa o medzinárodnú ochranu, či dotknutá tretia krajina spĺňa podmienky na to, aby sa považovala za bezpečnú pre tohto žiadateľa, ako aj možnosť uvedeného žiadateľa namietať proti existencii takéhoto spojenia v zmysle článku 38 ods. 2 písm. a) tejto smernice.

4.

Článok 38 ods. 2 písm. c), ako aj článok 46 ods. 1 a 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie

sa majú vykladať v tom zmysle, že: