C-743/24
ECLI:EU:C:2025:230
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CJ0743
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62024CJ0743
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 3. apríla 2025 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Dohoda o obchode a spolupráci medzi Európskou úniou a Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu na jednej strane a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska na strane druhej – Odovzdanie osoby do Spojeného kráľovstva na účely trestného stíhania – Riziko porušenia základného práva – Článok 49 ods. 1 druhá veta Charty základných práv Európskej únie – Zásada zákonnosti trestných činov a trestov – Zmena režimu podmienečného prepustenia, ktorá je pre odsúdenú osobu nepriaznivá“
Vo veci C‑743/24 [Alchaster II] ( i ),
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko) z 22. októbra 2024 a doručený Súdnemu dvoru 24. októbra 2024, v konaní, ktoré sa týka vykonania zatykačov vydaných na
MA,
za účasti:
Minister for Justice and Equality,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda T. von Danwitz, predsedovia komôr F. Biltgen, C. Lycourgos (spravodajca), M. L. Arastey Sahún, D. Gratsias a M. Gavalec, sudcovia A. Arabadžiev, I. Ziemele, J. Passer, Z. Csehi, O. Spineanu‑Matei, B. Smulders, M. Condinanzi a R. Frendo,
generálny advokát: D. Spielmann,
tajomník: M. Krausenböck, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 21. januára 2025,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
–
MA, v zastúpení: M. Lynam, SC, S. Brittain, BL, a C. Mulholland, solicitor,
–
Minister for Justice and Equality a Írsko, v zastúpení: M. Browne, Chief State solicitor, D. Curley, S. Finnegan a A. Joyce, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci J. Fitzgerald, SC, a A. Hanrahan, SC,
–
vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Fuller, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci V. Ailes a J. Pobjoy, barristers, a J. Eadie, KC,
–
Európska komisia, v zastúpení: H. Leupold, F. Ronkes Agerbeek a J. Vondung, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 13. februára 2025,
vyhlásil tento
Rozsudok
1
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 49 ods. 1 druhej vety Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2
Tento návrh bol podaný v súvislosti s výkonom štyroch zatykačov v Írsku, ktoré boli vydané na MA súdnymi orgánmi Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska na účely trestného stíhania.
Právny rámec
EDĽP
3
V článku 7 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísanom v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) sa stanovuje:
„Nikoho nemožno uznať za vinného zo spáchania trestného činu na základe skutku alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania nie je považované podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva za trestný čin. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.“
Právo Únie
4
Dohoda o obchode a spolupráci medzi Európskou úniou a Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu na jednej strane a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska na strane druhej ( Ú. v. EÚ L 149, 2021, s. 10 , ďalej len „dohoda o obchode a spolupráci“) obsahuje okrem iného tretiu časť s názvom „Spolupráca v oblasti presadzovania práva a justičná spolupráca v trestných veciach“, v ktorej sa nachádzajú články 522 až 702 dohody o obchode a spolupráci.
5
V článku 524 dohody o obchode a spolupráci sa stanovuje:
„1. Spolupráca stanovená v tejto časti je založená na dlhodobom dodržiavaní demokracie, právneho štátu a ochrany základných práv a slobôd jednotlivcov zmluvnými stranami a členskými štátmi vrátane tých práv a slobôd, ktoré sú uvedené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv[, prijatej Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 10. decembra 1948,] a v [EDĽP], ako aj na dôležitosti dodržiavania práv a slobôd uvedených v uvedenom dohovore na vnútroštátnej úrovni.
2. Žiadne ustanovenie v tejto časti nemení povinnosť dodržiavať základné práva a právne zásady, ako sú vyjadrené najmä v [EDĽP] a v prípade [Európskej ú]nie a jej členských štátov v [Charte].“
6
V článku 604 dohody o obchode a spolupráci sa uvádza:
„Vykonanie zatýkacieho rozkazu [zatykača – neoficiálny preklad ] vykonávajúcim justičným orgánom [vykonávajúcim súdnym orgánom – neoficiálny preklad ] môže podliehať týmto zárukám:
…
c)
ak sú závažné dôvody domnievať sa, že existuje skutočné riziko v súvislosti s ochranou základných ľudských práv vyžiadanej osoby, vykonávajúci justičný orgán [vykonávajúci súdny orgán – neoficiálny preklad ] môže podľa potreby pred tým, ako rozhodne o vykonaní zatýkacieho rozkazu [zatykača – neoficiálny preklad ], požadovať ďalšie záruky, pokiaľ ide o zaobchádzanie s vyžiadanou osobou po jej odovzdaní.“
7
Podľa článku 613 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci:
„Ak vykonávajúci justičný orgán [vykonávajúci súdny orgán – neoficiálny preklad ] považuje informácie, ktoré mu poskytol vydávajúci štát, za nedostatočné na to, aby mohol o odovzdaní rozhodnúť, požiada, aby mu boli urýchlene poskytnuté potrebné dodatočné informácie, najmä so zreteľom na člán[ok]… 604…, a môže stanoviť lehotu na ich doručenie…“
Konanie vo veci samej a prejudiciálna otázka
8
Dňa 26. novembra 2021 District Judge (sudca rozhodujúci na úrovni okresu) na Magistrates’ Courts of Northern Ireland (Magistrátny súd Severného Írska, Spojené kráľovstvo) vydal na MA štyri zatykače pre trestné činy súvisiace s terorizmom, ktoré boli údajne spáchané v období od 18. do 20. júla 2020 v Severnom Írsku (Spojené kráľovstvo). Za prvý z týchto trestných činov možno uložiť trest odňatia slobody až na desať rokov, zatiaľ čo za ostatné tri trestné činy je možné uložiť trest odňatia slobody na určitú dobu, trest odňatia slobody s nadväzujúcim podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody, trest odňatia slobody na dobu neurčitú alebo trest odňatia slobody na doživotie.
9
Rozsudkom z 24. októbra 2022 a uzneseniami z toho istého dňa a zo 7. novembra 2022 High Court (Vyšší súd, Írsko) nariadil odovzdanie MA do Spojeného kráľovstva a zároveň mu nepovolil podať odvolanie na Court of Appeal (Odvolací súd, Írsko).
10
Rozhodnutím zo 17. januára 2023 Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, povolil MA podať kasačný opravný prostriedok proti tomuto rozsudku a týmto uzneseniam High Court (Vyšší súd).
11
MA pred vnútroštátnym súdom tvrdí, že jeho odovzdanie do Spojeného kráľovstva by bolo nezlučiteľné so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov, a to z dôvodu, že v prípade odsúdenia na trest odňatia slobody by sa jeho prípadné podmienečné prepustenie riadilo právnou úpravou Spojeného kráľovstva, ktorá bola prijatá po spáchaní trestných činov, za ktoré je stíhaný, a ktorá je prísnejšia ako právna úprava uplatniteľná v čase spáchania týchto trestných činov.
12
Vnútroštátny súd po tom, čo odmietol argumentáciu MA založenú na riziku porušenia článku 7 EDĽP, dospel k záveru, že existujú nejasnosti, pokiaľ ide o potrebu preskúmať navyše existenciu rizika porušenia článku 49 ods. 1 Charty, a prípadne pokiaľ ide o spôsoby tohto preskúmania. Dňa 7. marca 2024 preto rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu dohody o obchode a spolupráci.
13
V rozsudku z 29. júla 2024, Alchaster ( C‑202/24 , EU:C:2024:649 ), Súdny dvor v rámci odpovede na túto otázku rozhodol, že článok 524 ods. 2 a článok 604 písm. c) dohody o obchode a spolupráci v spojení s článkom 49 ods. 1 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade, keď osoba, na ktorú bol vydaný zatykač na základe dohody o obchode a spolupráci, tvrdí, že v prípade jej odovzdania do Spojeného kráľovstva hrozí porušenie článku 49 ods. 1 z dôvodu zmeny podmienok podmienečného prepustenia, ktorá je pre túto osobu nepriaznivá a došlo k nej po predpokladanom spáchaní trestného činu, za ktorý je táto osoba stíhaná, vykonávajúci súdny orgán musí pristúpiť k samostatnému posúdeniu existencie tohto rizika pred rozhodnutím o vykonaní tohto zatykača v situácii, keď tento súdny orgán už vylúčil riziko porušenia článku 7 EDĽP na základe záruk, ktoré vo všeobecnosti poskytuje Spojené kráľovstvo, pokiaľ ide o dodržiavanie EDĽP a možnosť tej istej osoby podať sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva. Na konci tohto preskúmania by mal tento vykonávajúci súdny orgán odmietnuť vykonať zatykač len vtedy, ak má po vyžiadaní dodatočných informácií a záruk od vydávajúceho súdneho orgánu objektívne, spoľahlivé, presné a riadne aktualizované informácie, ktoré potvrdzujú, že existuje skutočné riziko zmeny samotného rozsahu trestu, ktorý bolo možné uložiť v deň spáchania predmetného trestného činu, čo zahŕňa uloženie prísnejšieho trestu, než aký bolo možné pôvodne uložiť.
14
Vzhľadom na túto odpoveď vnútroštátny súd na základe článku 613 ods. 2 dohody o obchode a spolupráci požiadal orgány Spojeného kráľovstva o poskytnutie dodatočných informácií o právnej úprave Spojeného kráľovstva, ktorá by sa uplatňovala na MA, ak by bol odsúdený za jeden alebo viacero trestných činov, v súvislosti s ktorými je stíhaný. District Judge (sudca rozhodujúci na úrovni okresu) na Magistrates’ Courts of Northern Ireland (Magistrátny súd Severného Írska) odpovedal na túto žiadosť 17. septembra 2024.
15
Na základe najmä tejto odpovede vnútroštátny súd uvádza, že podľa právnej úpravy, ktorá sa uplatňovala v Severnom Írsku v čase údajného spáchania trestných činov, o ktoré ide vo veci samej, súd, ktorý uložil trest odňatia slobody na dobu určitú, mal stanoviť „dobu odňatia slobody“, ktorá nepresiahla polovicu uloženého trestu a po uplynutí ktorej musela byť odsúdená osoba za každých okolností podmienečne prepustená.
16
Podľa novej právnej úpravy uplatniteľnej v Severnom Írsku od 30. apríla 2021, a to aj v prípade trestných činov spáchaných pred týmto dátumom, sa trest odňatia slobody na dobu určitú za „špecifikovaný teroristický trestný čin“ (specified terrorism offence) skladá z „primeranej doby trvania odňatia slobody“, ktorú určí súd, a z dodatočnej doby jedného roka, počas ktorej je odsúdená osoba podmienečne prepustená, pričom celková dĺžka týchto období nesmie presiahnuť maximálnu dĺžku trestu odňatia slobody, ktorý možno uložiť. Táto osoba môže byť okrem toho podmienečne prepustená po vykonaní dvoch tretín „primeranej doby trvania odňatia slobody“ a pod podmienkou, že Parole Commissioners (komisári pre podmienečné prepustenie, Spojené kráľovstvo) dospejú k záveru, že jej pokračovanie vo výkone trestu odňatia slobody nie je na ochranu spoločnosti nevyhnutné.
17
Vnútroštátny súd spresňuje, že výhrady MA sa týkajú výlučne zmien v právnej úprave o trestoch odňatia slobody na dobu určitú, takže pravidlá o podmienečnom prepustení osoby, ktorej bol uložený trest odňatia slobody s nadväzujúcim podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody, trest odňatia slobody na dobu neurčitú alebo trest odňatia slobody na doživotie, nie sú vo veci samej relevantné.
18
Tento súd zastáva názor, že existuje reálna možnosť, že MA bude v prípade odovzdania do Spojeného kráľovstva odsúdený na trest odňatia slobody na dobu určitú. Poukazuje síce na to, že maximálna dĺžka trestu, ktorý možno uložiť za prvý trestný čin, o ktorý ide vo veci samej, zostáva stanovená na desať rokov, avšak konštatuje, že zmeny režimu podmienečného prepustenia, o ktorý ide vo veci samej, majú najmä za následok to, že osoby odsúdené k takémuto trestu za „špecifikovaný teroristický trestný čin“ zostanú vo výkone trestu odňatia slobody dlhšiu dobu.
19
MA a Minister for Justice and Equality (minister spravodlivosti a rovnosti, Írsko) sa v tejto súvislosti nezhodujú, pokiaľ ide o zlučiteľnosť týchto zmien so zásadou zákonnosti trestov, keďže tieto zmeny upustili od režimu, v ktorom k podmienečnému prepusteniu dochádzalo automaticky. V tomto kontexte si vnútroštátny súd kladie otázku, či uvedené zmeny možno napriek tomu považovať za zmeny, ktoré sa týkajú výlučne výkonu trestov, alebo či sa naopak majú považovať za zmeny, ktoré so spätnou účinnosťou menia samotný rozsah trestu, ktorý bolo možné uložiť MA v prípade odovzdania do Spojeného kráľovstva.
20
Za týchto podmienok Supreme Court (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Ak by sa na osobu odsúdenú za trestný čin alebo trestné činy, ktorej bol uložený trest alebo tresty odňatia slobody na určitú dobu, uplatnili zmenené pravidlá, ktoré by mali za následok, že by si táto osoba musela odpykať najmenej dve tretiny tohto trestu a len potom by mala podmienené právo byť podmienečne prepustená na slobodu, ktoré by bolo závislé od posúdenia nebezpečnosti, zatiaľ čo podľa pravidiel platných v čase údajného spáchania trestných činov by táto osoba mala automatický nárok na podmienečné prepustenie po odpykaní polovice tohto trestu, znamenalo by to uloženie ‚prísnejšieho trestu‘ odsúdenej osobe, ako bol trest, ktorý bolo možné uložiť v čase údajného spáchania trestných činov, čo by predstavovalo porušenie článku 49 ods. 1 Charty?
Konanie na Súdnom dvore
21
Svojím uznesením z 26. novembra 2024, MA ( C‑743/24 , EU:C:2024:983 ), predseda Súdneho dvora rozhodol, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bude prejednaný v skrátenom konaní podľa článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
O prejudiciálnej otázke
22
Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 49 ods. 1 druhá veta Charty vykladať v tom zmysle, že ide o uloženie prísnejšieho trestu, ak sa na osobu, ktorej by bol uložený trest odňatia slobody na určitú dobu, uplatní režim, ktorý stanovuje, že táto osoba musí pred podmienečným prepustením vykonať najmenej dve tretiny stanovenej doby vo výkone trestu odňatia slobody, pričom takéto prepustenie je podmienené tým, že špecializovaný orgán usúdi, že pokračovanie vo výkone trestu odňatia slobody uvedenej osoby už nie je potrebné na ochranu spoločnosti a že táto osoba má nevyhnutne nárok na podmienečné prepustenie jeden rok pred uplynutím uloženého trestu, zatiaľ čo podľa pravidiel uplatniteľných v čase údajného spáchania predmetných trestných činov by táto osoba mala automaticky nárok na podmienečné prepustenie po výkone polovice tohto trestu.
23
Článok 49 ods. 1 druhá veta Charty stanovuje, že nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.
24
Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 49 Charty obsahuje prinajmenšom rovnaké záruky ako záruky stanovené v článku 7 EDĽP, ktoré sa majú na základe článku 52 ods. 3 Charty zohľadniť ako minimálna úroveň ochrany (rozsudok z 29. júla 2024, Alchaster, C‑202/24 , EU:C:2024:649 , bod 92 a citovaná judikatúra).
25
Keďže položená otázka sa týka uplatňovania zmien režimu podmienečného prepustenia na osobu, ktorej by bol uložený trest odňatia slobody na určitú dobu za trestný čin spáchaný pred nadobudnutím účinnosti týchto zmien, treba pripomenúť, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že na účely uplatňovania článku 7 EDĽP je potrebné rozlišovať medzi opatrením, ktoré predstavuje v podstate „trest“, a opatrením týkajúcim sa „výkonu“ alebo „uplatňovania“ trestu. Ak sa teda povaha a účel opatrenia týkajú odpustenia časti trestu alebo zmeny systému podmienečného prepustenia, toto opatrenie nie je neoddeliteľnou súčasťou „trestu“ v zmysle daného článku 7 (ESĽP, 21. októbra 2013, Del Río Prada v. Španielsko, CE:ECHR:2013:1021JUD004275009, bod 83, a rozsudok z 29. júla 2024, Alchaster, C‑202/24 , EU:C:2024:649 , bod 94 ).
26
Keďže rozdiel medzi opatrením, ktoré predstavuje „trest“, a opatrením týkajúcim sa „výkonu“ trestu nie je v praxi vždy jednoznačný, na rozhodnutie, či sa opatrenie týka výlučne spôsobu výkonu trestu, alebo naopak ovplyvňuje jeho rozsah, je potrebné v každom jednotlivom prípade posúdiť, čo v skutočnosti predstavoval „trest“, ktorý je uložený alebo ktorý možno uložiť, podľa vnútroštátneho práva v príslušnom čase, inými slovami, aká bola jeho samotná povaha (ESĽP, 21. októbra 2013, Del Río Prada v. Španielsko, CE:ECHR:2013:1021JUD004275009, body 85 a 90, ako aj rozsudok z 29. júla 2024, Alchaster, C‑202/24 , EU:C:2024:649 , bod 95 ).
27
V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva potvrdil, že skutočnosť, že zvýšenie hranice prípustnosti podmienečného prepustenia po odsúdení mohlo viesť k prísnejším podmienkam výkonu trestu odňatia slobody, sa týka výkonu trestu, a nie samotného trestu, a preto z takejto okolnosti nemožno vyvodiť sprísnenie uloženého trestu oproti trestu uloženému súdom, ktorý rozhodoval vo veci samej (ESĽP, 31. augusta 2021, Devriendt v. Belgicko, CE:ECHR:2021:0831DEC003556719, bod 29, a rozsudok z 29. júla 2024, Alchaster, C‑202/24 , EU:C:2024:649 , bod 96 ).
28
Naproti tomu Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že retroaktívne uplatnenie opatrenia, ktorým sa doživotný trest s možnosťou požiadať o podmienečné prepustenie mení na doživotný trest bez možnosti požiadať o podmienečné prepustenie, je v rozpore s článkom 7 EDĽP (rozsudok ESĽP, 10. novembra 2022, Kupinskyy v. Ukrajina, CE:ECHR:2022:1110JUD000508418, body 56 a 64).
29
Opatrenie týkajúce sa výkonu trestu tak bude nezlučiteľné s článkom 49 ods. 1 druhou vetou Charty len vtedy, ak bude mať za následok retroaktívnu zmenu samotného rozsahu trestu, ktorý bolo možné uložiť v čase údajného spáchania predmetného trestného činu, ktorá by teda znamenala uloženie prísnejšieho trestu, než aký bolo možné pôvodne uložiť. Hoci to v žiadnom prípade neplatí, ak sa opatrenie obmedzuje na predĺženie časovej hranice pre podmienečné prepustenie, situácia môže byť odlišná, najmä ak sa uvedeným opatrením možnosť podmienečného prepustenia v podstate ruší alebo ak je súčasťou súboru opatrení vedúcich ku zhoršeniu samotnej povahy trestu, ktorý bolo možné pôvodne uložiť (rozsudok z 29. júla 2024, Alchaster, C‑202/24 , EU:C:2024:649 , bod 97 ).
30
Z vyššie uvedeného vyplýva, že okolnosť, že vnútroštátna právna úprava v prípade trestných činov spáchaných pred nadobudnutím účinnosti tejto právnej úpravy predlžuje časť trestu odňatia slobody, ktorá musí byť nevyhnutne vykonaná vo väzení pred tým, ako možno rozhodnúť o podmienečnom prepustení, nemôže sama osebe viesť k porušeniu článku 49 ods. 1 druhej vety Charty.
31
Položená otázka sa však týka zmien režimu podmienečného prepustenia, ktoré idú nad rámec jednoduchého predĺženia časovej hranice pre takého prepustenie. Tieto zmeny sú totiž špecifické v tom zmysle, že upúšťajú od pravidla, podľa ktorého k podmienečnému prepusteniu malo dôjsť automaticky po vykonaní polovice trestu. Toto pravidlo tak nahrádzajú systémom, v ktorom podmienečné prepustenie najprv podlieha posúdeniu nebezpečnosti odsúdenej osoby špecializovaným orgánom, ktoré sa uskutoční po vykonaní vopred určenej časti uloženého trestu, a následne k nemu musí automaticky dôjsť jeden rok pred skončením tohto trestu.
32
Je pravda, že takáto zmena sama osebe vedie k prísnejším podmienkam výkonu trestu odňatia slobody. Táto zmena tak vytvára neistotu, pokiaľ ide o to, kedy dôjde k podmienečnému prepusteniu osoby, ktorá bola odsúdená, a v niektorých prípadoch môže znamenať, že k takémuto prepusteniu dôjde až v poslednom roku uloženého trestu, zatiaľ čo podľa režimu uplatniteľného v čase údajného spáchania predmetných trestných činov mala táto osoba istotu, že bude môcť tento režim automaticky využiť skôr ako v poslednom roku.
33
Z judikatúry uvedenej v bodoch 27 a 29 tohto rozsudku však vyplýva, že okolnosť, že zmeny režimu podmienečného prepustenia vedú k prísnejším podmienkam výkonu trestu odňatia slobody, sa nemusí nevyhnutne považovať za okolnosť, ktorá znamená uloženie prísnejšieho trestu v zmysle článku 49 ods. 1 druhej vety Charty.
34
Táto úvaha vychádza z oddelenia pojmu „trest“, ktorý sa chápe ako odsúdenie, ku ktorému došlo alebo môže dôjsť, na jednej strane od pojmu opatrenie týkajúce sa „výkonu“ alebo „uplatnenia“ trestu na strane druhej. Táto úvaha je relevantná nielen, pokiaľ ide o predĺženie časovej hranice pre podmienečné prepustenie, ale aj v prípade zmien iných podmienok, ktorým podlieha rozhodnutie o podmienečnom prepustení, alebo procesných pravidiel, ktorými sa prijímanie tohto rozhodnutia riadi.
35
Pokiaľ teda tieto zmeny v podstate nezrušujú možnosť podmienečného prepustenia a nevedú k zhoršeniu povahy trestu, ktorý bolo možné uložiť v čase údajného spáchania predmetných trestných činov, ich uplatnenie na trestné činy spáchané pred nadobudnutím účinnosti týchto zmien nie je v rozpore s článkom 49 ods. 1 druhou vetou Charty.
36
Pokiaľ ide o prvú z týchto dvoch podmienok, treba zdôrazniť, že zmena, akou je zmena uvedená v bode 31 tohto rozsudku, nevedie – či už podľa znenia zákona alebo de facto – k zrušeniu možnosti podmienečného prepustenia ako takej.
37
Na jednej strane sa totiž takouto zmenou zachováva možnosť nariadiť podmienečné prepustenie odsúdenej osoby v závislosti od posúdenia jej nebezpečnosti po dosiahnutí časovej hranice pre podmienečné prepustenie stanovenej príslušnou vnútroštátnou právnou úpravou.
38
V tejto súvislosti zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že by výkon právomocí komisárov pre podmienečné prepustenie mohol viesť de facto k zrušeniu možnosti takéhoto prepustenia z dôvodu, že by nepodliehal primeraným procesným zárukám, vrátane lehoty na vybavenie žiadostí o podmienečné prepustenie.
39
Na druhej strane v nadväznosti na zmenu, akou je zmena uvedená v bode 31 tohto rozsudku, k podmienečnému prepusteniu musí v každom prípade dôjsť automaticky jeden rok pred uplynutím uloženého trestu, takže sa nemožno domnievať, že tento trest sa musí teraz systematicky vykonávať v celej dĺžke v režime odňatia slobody.
40
Pokiaľ ide o druhú podmienku pripomenutú v bode 35 tohto rozsudku, nezdá sa, že by taká zmena, aká je uvedená v bode 31 tohto rozsudku, bola súčasťou súboru opatrení vedúcich k zhoršeniu samotnej povahy trestu, ktorý bolo možné pôvodne uložiť.
41
V tejto súvislosti treba uviesť, že takáto zmena nepredlžuje maximálnu dĺžku trestu odňatia slobody na určitú dobu, ktorý je možné uložiť za trestný čin, ktorého výkon bude spadať do režimu podmienečného prepustenia vyplývajúceho z tejto zmeny. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu okrem toho vyplýva, že maximálna dĺžka trestu, ktorý je možné uložiť za prvý trestný čin, o ktorý ide vo veci samej, zostala stanovená na desať rokov.
42
Dĺžka trvania trestu odňatia slobody, ktorú by stanovil trestný súd, by pritom bola, a to tak na základe posledného uvedeného režimu, ako aj podľa pravidiel upravujúcich podmienečné prepustenie, ktoré boli uplatniteľné v čase údajného spáchania predmetných trestných činov, maximálnou dobou, počas ktorej by odsúdená osoba mohla byť v konečnom dôsledku vo výkone trestu odňatia slobody.
43
Oba režimy podmienečného prepustenia uvedené v položenej otázke totiž predpokladajú možnosť, že by osoba, ktorá bola takto prepustená na slobodu, bola znovu umiestnená do výkonu trestu odňatia slobody, a to v rámci doby trvania trestu odňatia slobody stanovenej v čase jej odsúdenia, ak správanie tejto osoby odôvodňuje zrušenie tohto prepustenia. Žiadny z týchto systémov teda uvedenej osobe nezaručuje, že zostane na slobode počas vopred určenej časti trestu odňatia slobody, ktorý by trestný súd uložil.
44
Okrem toho, pokiaľ ide o podmienky podmienečného prepustenia vyplývajúce zo zmeny, akou je zmena uvedená v bode 31 tohto rozsudku, kritérium založené na nebezpečnosti odsúdenej osoby, ktorá sa posudzuje v čase možného podmienečného prepustenia, predstavuje – ako uviedol generálny advokát v bode 96 svojich návrhov – bežné kritérium väzenskej politiky. Takéto kritérium predpokladá posúdenie toho, aké správanie možno očakávať od odsúdenej osoby v budúcnosti s ohľadom na jej situáciu, ktorá existuje v čase, keď táto osoba vykonala podstatnú časť svojho trestu v režime odňatia slobody, a je teda založené na posúdení odlišnej povahy, než je posúdenie, ktoré bolo pôvodne vykonané pri vydaní odsudzujúceho rozsudku, a je preto spojené s výkonom trestu.
45
V tejto súvislosti zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že by komisári pre podmienečné prepustenie mali čisto diskrečnú právomoc, ktorá by prekračovala mieru voľnej úvahy týkajúcu sa najmä posúdenia nebezpečnosti odsúdenej osoby po tom, čo táto osoba vykonala podstatnú časť svojho trestu vo výkone trestu odňatia slobody. Z tohto spisu predovšetkým nevyplýva, že by sa títo komisári mohli opierať o úvahy o trestnej politike, ktoré sú nezávislé od tohto posúdenia.
46
Za týchto podmienok ani okolnosť, že zmeny režimu podmienečného prepustenia, o aké ide vo veci samej, sa týkajú len určitých kategórií odsúdených osôb, ani dôvody, na ktorých sú tieto zmeny založené, nemôžu znamenať, že tieto zmeny sú v rozpore s článkom 49 ods. 1 druhou vetou Charty. Táto okolnosť a tieto dôvody sú totiž irelevantné, pokiaľ ide o účinky uvedených zmien na objektívnu situáciu týchto osôb, takže nemôžu ako také viesť k záveru, že tieto zmeny majú za následok uplatnenie prísnejšieho trestu na uvedené osoby.
47
Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 49 ods. 1 druhá veta Charty sa má vykladať v tom zmysle, že nejde o uloženie prísnejšieho trestu, ak sa na osobu, ktorej bol uložený trest odňatia slobody na určitú dobu, uplatňuje režim, ktorý stanovuje, že táto osoba musí pred podmienečným prepustením vykonať najmenej dve tretiny stanovenej doby vo výkone trestu odňatia slobody, pričom takéto prepustenie je podmienené tým, že špecializovaný orgán usúdi, že pokračovanie vo výkone trestu odňatia slobody uvedenej osoby už nie je potrebné na ochranu spoločnosti a že táto osoba má nevyhnutne nárok na podmienečné prepustenie jeden rok pred uplynutím uloženého trestu, zatiaľ čo podľa pravidiel uplatniteľných v čase údajného spáchania predmetných trestných činov by mala táto osoba automaticky nárok na podmienečné prepustenie po výkone polovice tohto trestu.
O trovách
48
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
Článok 49 ods. 1 druhá veta Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že nejde o uloženie prísnejšieho trestu, ak sa na osobu, ktorej bol uložený trest odňatia slobody na určitú dobu, uplatňuje režim, ktorý stanovuje, že táto osoba musí pred podmienečným prepustením vykonať najmenej dve tretiny stanovenej doby vo výkone trestu odňatia slobody, pričom takéto prepustenie je podmienené tým, že špecializovaný orgán usúdi, že pokračovanie vo výkone trestu odňatia slobody uvedenej osoby už nie je potrebné na ochranu spoločnosti a že táto osoba má nevyhnutne nárok na podmienečné prepustenie jeden rok pred uplynutím uloženého trestu, zatiaľ čo podľa pravidiel uplatniteľných v čase údajného spáchania ( 1 ) predmetných trestných činov by mala táto osoba automaticky nárok na podmienečné prepustenie po výkone polovice tohto trestu.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: angličtina.
( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.
( ) s výhradou možných zmien.