C-746/24

62024CJ0746

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (deviata komora)

z 27. novembra 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 – Účinky konštatovania nekalej povahy podmienky – Neplatnosť zmluvy – Žaloba predajcu alebo dodávateľa o vrátenie istiny úveru poskytnutej na základe zmluvy, ktorá bola vyhlásená za neplatnú – Režim rozdelenia trov konania – Diferencovaný spôsob výpočtu súdneho poplatku podľa postavenia žalobcu – Zásada efektivity – Povinnosť konformného výkladu“

Vo veci C‑746/24 [Gryczara] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) z 25. októbra 2024 a doručený Súdnemu dvoru 25. októbra 2024, ktorý súvisí s konaním:

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Bank Millennium SA, v zastúpení: M. Hudyma, adwokat, S. Dudzik a T. Spyra, radcowie prawni,

–

Európska komisia, v zastúpení: P. Kienapfel a A. Stobiecka‑Kuik, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288), ako aj zásady efektivity.

4

Článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

5

Článok 7 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

Článok 385 1 § 1 a 2 Občianskeho zákonníka stanovuje:

„1. Podmienky zmluvy uzatvorenej so spotrebiteľom, ktoré neboli dohodnuté individuálne, nie sú pre tohto spotrebiteľa záväzné, ak jeho práva a povinnosti upravujú takým spôsobom, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a ktorý zjavne porušuje jeho záujmy (neprijateľné zmluvné podmienky). Uvedené neplatí pre zmluvné podmienky, ktoré vymedzujú hlavné plnenia strán, vrátane ceny alebo odmeny, ak boli jednoznačne formulované.

2. Ak nejaká podmienka zmluvy nie je podľa odseku 1 pre spotrebiteľa záväzná, ostatné ustanovenia zmluvy zostávajú pre strany záväzné.“

8

Článok 405 tohto zákonníka stanovuje:

„Každý, kto bez právneho dôvodu získal majetkový prospech na úkor inej osoby, je povinný vydať tento prospech in natura , a ak to nie je možné, poskytnúť náhradu zodpovedajúcu hodnote tohto prospechu.“

„1. Ak sú dve osoby súčasne vzájomnými dlžníkmi a veriteľmi, každá z nich môže započítať svoju pohľadávku s pohľadávkou druhej strany, pokiaľ sú predmetom oboch pohľadávok peniaze alebo veci rovnakej akosti označené len podľa druhu, a obe pohľadávky sú vymáhateľné a možno ich uplatniť pred súdom alebo iným štátnym orgánom.

2. V dôsledku započítania sa obe pohľadávky započítajú do výšky nižšej pohľadávky.“

Občiansky súdny poriadok

11

Ustanovenie článku 98 § 1 a 3 ustawa Kodeks postępowania cywilnego (Občiansky súdny poriadok) zo 17. novembra 1964 (Dz. U. z roku 1964, č. 43, položka 296), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), stanovuje:

„1. Účastník konania, ktorý bol v spore neúspešný, je povinný nahradiť protistrane na jej návrh trovy potrebné na účelné uplatňovanie práv a účelnú obranu (trovy konania).

Podľa článku 101 tohto poriadku:

„Nárok na náhradu trov konania bude žalovanému napriek úspešnosti žaloby priznaný vtedy, ak žalovaný nedal príčinu na začatie konania a žalobný nárok uznal pri prvom procesnom úkone.“

14

Článok 102 uvedeného poriadku znie:

„V osobitne odôvodnených prípadoch môže súd uložiť neúspešnému účastníkovi konania povinnosť, aby uhradil len časť trov konania alebo neuložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania vôbec.“

15

17

Podľa článku 13a zákona o súdnych poplatkoch:

„Vo veciach nárokov vyplývajúcich z bankových transakcií zo strany spotrebiteľa alebo fyzickej osoby podnikajúcej v rodinnom podniku sa hradí fixný poplatok vo výške 1000 PLN [(približne 236 eur)], ak hodnota predmetu sporu alebo hodnota predmetu odvolania presahuje 20000 PLN [(približne 4713 eur)].“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

18

Dňa 27. júna 2008 PR a Bank Millennium uzavreli zmluvu o úvere na sumu 640000 PLN (približne 150000 eur) denominovanú vo švajčiarskych frankoch (CHF).

22

Dňa 23. novembra 2022 Bank Millennium podala na vnútroštátny súd žalobu proti PR, ktorou sa domáhala, aby bola PR uložená povinnosť vrátiť istinu úveru, teda sumu 640000 PLN (približne 150000 eur) spolu s úrokmi z omeškania v zákonnej sadzbe odo dňa podania žaloby až do dňa zaplatenia. Navrhuje tiež, aby bola PR uložená povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré zahŕňajú jednak súdny poplatok predstavujúci 5 % hodnoty predmetu sporu, teda 32000 PLN (približne 7544 eur), a jednak výdavky na právne zastúpenie advokátom, stanovené paušálne na 10800 PLN (približne 2546 eur).

23

Vnútroštátny súd má pochybnosti o zlučiteľnosti režimu náhrady trovy konania stanoveného poľským právom so smernicou 93/13.

24

V prvom rade uvádza, že podľa Občianskeho súdneho poriadku je základnou zásadou, ktorou sa riadi rozdelenie trov konania v civilných konaniach, zásada zodpovednosti za výsledok veci, keď na jednej strane účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania úspešnej strane v súlade s článkom 98 § 1 tohto poriadku, a na druhej strane v prípade čiastočného vyhovenia žalobným návrhom sú trovy konania vzájomne znášané alebo rozdelené pomerne podľa článku 100 uvedeného poriadku. Táto zásada je zmiernená viacerými výnimkami stanovenými v článkoch 101, 102 a článku 103 § 1 Občianskeho súdneho poriadku, a to možnosťou, aby žalobca znášal trovy konania, ak žalovaný súhlasil so žalobnými návrhmi v prvom podaní, odvolaním sa na zásadu spravodlivosti a uplatnením zásady zavinenia. Podľa uvedeného súdu sa však v prejednávanej veci neuplatní žiadna z týchto výnimiek.

28

Vnútroštátny súd pritom konštatuje, že na jednej strane bol PR riadne informovaný, a to ako svojím právnym zástupcom, tak aj samotným súdom v rámci pôvodného konania, ktoré začal, o dôsledkoch neplatnosti zmluvy o úvere, a to najmä o povinnosti splatiť požičanú istinu, prípadné úroky z omeškania v zákonnej sadzbe, ako aj trovy konania. Nemožno teda platne tvrdiť, že uloženie povinnosti nahradiť trovy konania by bolo pre spotrebiteľa nepredvídateľné.

29

Na druhej strane tento súd uvádza, že PR mohol uznať žalobné návrhy banky hneď po doručení žaloby. Takýto postup by viedol k uplatneniu článku 101 Občianskeho súdneho poriadku a Bank Millennium by bola povinná znášať všetky trovy konania. Okrem toho sa PR mohol dovolávať započítania pohľadávok v súlade s článkom 498 § 1 Občianskeho zákonníka. Ak by po doručení žaloby podal vyhlásenie o započítaní, recipročné pohľadávky strán by zanikli až do výšky nižšej pohľadávky podľa § 2 tohto článku. Pohľadávka banky by tak bola výrazne znížená. PR si však zvolil odlišnú procesnú stratégiu spočívajúcu v spochybnení pohľadávky banky s odvolaním sa na premlčanie, čo je dôvod, ktorý uvedený súd považuje za nedôvodný.

30

Nakoniec sa vnútroštátny súd pýta, či mu článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 neukladajú povinnosť pripísať predajcovi alebo dodávateľovi všetky negatívne dôsledky zahrnutia nezákonných zmluvných podmienok do zmluvy. Ak by totiž zmluva o úvere neobsahovala nekalé doložky, konanie vo veci samej by sa neuskutočnilo. V takom prípade by bolo potrebné určiť, či by v takejto hypotéze predajca alebo dodávateľ nemal znášať všetky trovy v rámci tohto konania bez ohľadu na jeho výsledok, a to aj v prípade, ak by v konaní uspel v celom rozsahu.

Bank Millennium namieta neprípustnosť prejudiciálnej otázky z dôvodu, že sa netýka výkladu práva Únie, keďže ustanovenia smernice 93/13 sa neuplatňujú na účinky odstránenia nekalých podmienok. Táto otázka týkajúca sa náhrady trov konania v rámci žaloby o vrátenie podanej bankou sa totiž týka len výkladu vnútroštátneho práva.

33

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že systém spolupráce zavedený článkom 267 ZFEÚ sa zakladá na jasnom rozdelení právomocí medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. V konaniach začatých podľa tohto článku výklad vnútroštátnych ustanovení prislúcha vnútroštátnym súdom, a nie Súdnemu dvoru, a Súdnemu dvoru neprislúcha vyslovovať sa k zlučiteľnosti predpisov vnútroštátneho práva s ustanoveniami práva Únie. Súdny dvor má naopak právomoc poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky výkladové prvky spadajúce do rámca práva Únie, ktoré mu umožnia posúdiť zlučiteľnosť vnútroštátnych právnych predpisov s právnou úpravou Únie (pozri rozsudky zo 16. marca 1978, Oehlschläger, 104/77 , EU:C:1978:69 , bod 4 , a zo 17. marca 2021, Consulmarketing, C‑652/19 , EU:C:2021:208 , bod 32 , ako aj citovanú judikatúru).

34

Okrem toho v súlade s ustálenou judikatúrou v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti prípadu posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť [pozri rozsudky z 29. novembra 1978, Redmond, 83/78 , EU:C:1978:214 , bod 25 , a z 2. februára 2023, Towarzystwo Ubezpieczeń Ż (Klamlivé vzorové poistné zmluvy), C‑208/21 , EU:C:2023:64 , bod 42 , ako aj citovanú judikatúru].

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že spor vo veci samej sa týka konania o vrátenie požičanej istiny, ktoré začala Bank Millennium proti PR v nadväznosti na prvé konanie, ktoré viedlo k vyhláseniu neplatnosti zmluvy o úvere z dôvodu, že obsahovala nekalé podmienky. Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd výslovne pýta Súdneho dvora na výklad práva Únie a najmä na výklad článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity. Tento súd sa pýta, či sa tieto ustanovenia majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vedie k tomu, že v rámci takéhoto konania o vrátenie možno spotrebiteľovi, ktorý vo veci nemal úspech, uložiť povinnosť nahradiť súdny poplatok zahrnutý v trovách konania, ktorý výrazne presahuje poplatok, ktorý by musel znášať tento spotrebiteľ, ak by nemal úspech v rámci ním začatého konania o určenie nekalej povahy týchto podmienok, a prípadne neplatnosti týchto podmienok a zmluvy o úvere.

38

Za týchto okolností nie je zjavné, že by požadovaný výklad smernice 93/13 nemal žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej alebo že by nastolený problém mal hypotetickú povahu. V danej veci preto námietka založená na neuplatniteľnosti tohto ustanovenia na spor vo veci samej nemá vplyv na prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ale patrí do vecného preskúmania položených otázok [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. februára 2022, TGSS (Nezamestnanosť pracovníkov v domácnosti), C‑389/20 , EU:C:2022:120 , bod 31 a citovanú judikatúru].

V prejednávanej veci, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sa vnútroštátny súd pýta, či je s článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity zlučiteľná vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje uloženie povinnosti nahradiť trovy konania spotrebiteľovi, ktorý nemal vo veci úspech, v rámci konania o vrátenie požičanej istiny začatého predajcom alebo dodávateľom v dôsledku vyhlásenia neplatnosti zmluvy o úvere z dôvodu, že obsahovala nekalé podmienky. Tento súd uvádza, že súdne poplatky, zahrnuté do trov konania, ktoré znáša tento spotrebiteľ, môžu výrazne prevyšovať súdne poplatky, ktoré by tento spotrebiteľ musel znášať, ak by nemal úspech v rámci ním podanej žaloby o určenie nekalej povahy týchto podmienok a prípadne neplatnosti týchto podmienok a zmluvy o úvere. Táto situácia vyplýva z rozlišovania zavedeného poľskou právnou úpravou v oblasti súdnych poplatkov, pokiaľ ide o spôsoby výpočtu týchto poplatkov podľa toho, či žalobu podáva predajca či dodávateľ alebo spotrebiteľ.

42

45

Súdny dvor rozhodol, že dôsledky, ktoré treba vyvodiť z konštatovania nekalej povahy podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, musia umožniť dosiahnutie dvoch cieľov. Na jednej strane súd musí dbať na to, aby bolo možné znovu nastoliť rovnosť medzi zmluvnými stranami, ktorú by mohlo ohroziť uplatnenie nekalej podmienky voči spotrebiteľovi. Na druhej strane je potrebné zabezpečiť, aby bol predajca alebo dodávateľ odradený od zahrnutia takýchto podmienok do zmlúv, ktoré ponúka spotrebiteľom (rozsudok z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19 , EU:C:2020:954 , bod 38 ). Konkrétne povinnosť vnútroštátneho súdu neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku, ktorá ukladá zaplatenie súm, ktoré sa preukážu ako neoprávnené, má v zásade reštitučný účinok, ktorý sa vzťahuje na tieto sumy (rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15 , EU:C:2016:980 , bod 62 ).

46

V druhom rade treba uviesť, že rozdelenie trov konania pred vnútroštátnymi súdmi patrí za predpokladu dodržania zásad ekvivalencie a efektivity do procesnej autonómie členských štátov (rozsudok z 22. septembra 2022, Servicios prescriptor y medios de pagos EFC, C‑215/21 , EU:C:2022:723 , bod 34 a citovaná judikatúra).

47

Čo sa týka zásady efektivity, o ktorú ako jedinú ide v prejednávanej veci, treba pripomenúť, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh a jeho osobitosti na jednotlivých vnútroštátnych súdoch. Z tohto hľadiska treba v prípade potreby vziať do úvahy zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a riadneho priebehu konania (rozsudok z 22. septembra 2022, Servicios prescriptor y medios de pagos EFC, C‑215/21 , EU:C:2022:723 , bod 35 a citovaná judikatúra).

Z judikatúry tiež vyplýva, že podmieniť výsledok rozdelenia trov takéhoto konania výlučne sumám, ktoré boli neoprávnene zaplatené a ktorých vrátenie bolo uložené, by mohlo tohto spotrebiteľa odradiť od uplatnenia tohto práva vzhľadom na náklady, ktoré by si vyžadovalo podanie žaloby na súd. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13, ako aj zásada efektivity preto bránia režimu, ktorý umožňuje, aby časť trov konania znášal spotrebiteľ, a to v závislosti od výšky súm zaplatených bez právneho dôvodu, ktoré sa mu vracajú v nadväznosti na vyhlásenie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy, keďže takýto režim vytvára podstatnú prekážku, ktorá môže odradiť spotrebiteľa od uplatnenia práva na účinné súdne preskúmanie možnej nekalej povahy zmluvných podmienok, ako mu ho priznáva táto smernica (rozsudok zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C‑224/19 a C‑259/19 , EU:C:2020:578 , body 98 a 99 ).

50

V tejto súvislosti treba uviesť, že konania podľa článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice 93/13 v zásade začína spotrebiteľ, ktorý vystupuje ako žalobca, proti predajcovi alebo dodávateľovi, ktorý je žalovaným. S cieľom zachovať potrebný účinok tejto smernice a zabezpečiť účinnú ochranu spotrebiteľa pred obzvlášť škodlivými dôsledkami, ktoré by mohlo spôsobiť vyhlásenie neplatnosti predmetnej zmluvy o úvere, treba konštatovať, že posúdenie Súdneho dvora, pokiaľ ide o rozdelenie trov konania v rámci konania o určenie nekalej povahy zmluvnej podmienky, uvedené v bodoch 48 a 49 tohto rozsudku, sa uplatňuje analogicky aj v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej je spotrebiteľ žalovaným v rámci konania o vrátenie požičanej istiny začatého predajcom alebo dodávateľom v nadväznosti na vyhlásenie neplatnosti zmluvy o úvere z dôvodu, že obsahovala nekalé podmienky.

54

Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom tento rozdiel v spôsobe výpočtu súdnych poplatkov môže viesť k situáciám, v ktorých je spotrebiteľ, ak je žalovaným v konaní o vrátenie požičanej istiny začatom predajcom alebo dodávateľom v nadväznosti na vyhlásenie neplatnosti zmluvy o úvere obsahujúcej nekalé podmienky a nemal vo veci úspech, povinný nahradiť trovy konania zahŕňajúce podstatne vyššie súdne poplatky ako tie, ktoré by musel znášať tento spotrebiteľ, ak by nemal úspech v rámci ním podanej žaloby, ktorou by sa domáhal určenia nekalej povahy týchto podmienok a prípadne neplatnosti týchto podmienok a zmluvy o úvere.

55

Treba uviesť, že taká právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje znížené fixné súdne poplatky v prípade, že spotrebiteľ podá žalobu týkajúcu sa pohľadávok spojených s bankovými transakciami, je pre spotrebiteľa v zásade výhodná.

56

58

Takéto procesné podmienky totiž môžu spotrebiteľa v prípade, že má postavenie žalovaného v rámci konania o vrátenie požičanej istiny začatého predajcom alebo dodávateľom v nadväznosti na vyhlásenie neplatnosti zmluvy o úvere obsahujúcej nekalé podmienky, odradiť od zotrvania na svojich nárokoch bez ohľadu na ich dôvodnosť, keďže takéto zotrvanie by mohlo viesť k uloženiu povinnosti nahradiť trovy konania vrátane neprimerane vysokých súdnych poplatkov v prípade nepriaznivého výsledku konania.

59

Zdá sa, že tieto procesné podmienky môžu tiež ohroziť odstrašujúci účinok vyplývajúci z vyhlásenia neplatnosti zmluvy z dôvodu nekalých podmienok, ktoré sú v nej uvedené, keďže bez ohľadu na toto vyhlásenie neplatnosti je spotrebiteľ povinný znášať mimoriadne vysoký súdny poplatok v rámci konania o vrátenie plnenia začatého predajcom alebo dodávateľom, s výnimkou najmä prípadu, keď tento spotrebiteľ uzná nároky predajcu alebo dodávateľa. Uvedené podmienky preto v konečnom dôsledku porušujú zásadu efektivity.

60

Treba však pripomenúť, že zásada konformného výkladu vnútroštátneho práva s právom Únie vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dodržiavali najmä zákaz výkladu vnútroštátneho práva contra legem a urobili všetko, čo je v ich právomoci, pričom zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, s cieľom zaručiť plnú účinnosť dotknutej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným touto smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01 , EU:C:2004:584 , body 118 a 119 , ako aj z 15. októbra 2024, KUBERA, C‑144/23 , EU:C:2024:881 , bod 51 a citovanú judikatúru).

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje, aby spotrebiteľovi ako žalovanému, ktorý nemal vo veci úspech v rámci konania o vrátenie požičanej istiny, začatého predajcom alebo dodávateľom v nadväznosti na vyhlásenie neplatnosti zmluvy o úvere z dôvodu nekalej povahy v nej uvedených podmienok, bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania vrátane súdneho poplatku, ktoré z dôvodu diferenciácie vykonanej touto právnou úpravou pri výpočte sumy tohto poplatku podľa toho, či žalobca má alebo nemá postavenie spotrebiteľa, výrazne presahujú trovy konania, ktoré by musel znášať tento spotrebiteľ, ak by nemal úspech v rámci ním podanej žaloby o určenie nekalej povahy týchto podmienok a prípadne neplatnosti týchto podmienok a zmluvy o úvere.

O trovách

64

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:

Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení so zásadou efektivity