Súdny dvor Európskej únie·Rozsudok·11.12.2025

C-767/24

ECLI:EU:C:2025:962

Súd: Súdny dvor Európskej únie
IČS: 62024CJ0767
Zdroj: eur-lex.europa.eu ↗

Entity a odkazy

Kliknutím zvýrazníte výskyty v texte aj v náhľade.

Citované predpisy33

Súdy7

Organizácie18

Osoby4

Miesta3

62024CJ0767

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (deviata komora)

z 11. decembra 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľov – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Článok 7 ods. 1 – Dôsledky konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky – Neplatnosť zmluvy – Žaloba predajcu alebo dodávateľa o vrátenie sumy úveru poskytnutého na základe zmluvy, ktorá sa musí zrušiť – Dôsledky predloženia vyhlásenia o započítaní – Implicitné vzdanie sa námietky premlčania – Účinný výkon procesných práv spotrebiteľov – Zásada efektivity – Odradzujúci účinok zákazu nekalých podmienok“

Vo veci C‑767/24 [Kuszycka] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) zo 6. novembra 2024 a doručený Súdnemu dvoru 6. novembra 2024, ktorý súvisí s konaním:

mBank S.A.

proti

ML,

SÚDNY DVOR (deviata komora),

v zložení: predseda deviatej komory M. Condinanzi, sudcovia N. Jääskinen a R. Frendo (spravodajkyňa),

generálny advokát: R. Norkus,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

mBank S.A., v zastúpení: A. Cudna‑Wagner, radca prawny, a B. Miąskiewicz, adwokat,

–

ML, v zastúpení: I. Gabrysiak, adwokat,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: P. Kienapfel a J. Szczodrowski, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288), ako aj zásady efektivity.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi bankovou inštitúciou mBank S.A. a spotrebiteľkou ML vo veci žaloby o vrátenie dlhu vyplývajúceho z použitia peňažnej sumy požičanej na základe zmluvy o hypotekárnom úvere, ktorá musí byť vyhlásená za neplatnú z dôvodu, že obsahuje nekalé podmienky.

Právny rámec

Právo Únie

Dvadsiate štvrté odôvodnenie smernice 93/13 stanovuje, že „súdy alebo správne orgány členských štátov musia mať k dispozícii primerané a účinné prostriedky na zabránenie ďalšieho uplatňovania nekalých podmienok v zmluvách“.

Článok 6 ods. 1 tejto smernice uvádza:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

Článok 7 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

Poľské právo

Podľa článku 58 ods. 1 ustawa – Kodeks cywilny (Občiansky zákonník) z 23. apríla 1964 (Dz. U. č. 16, čiastka 93), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Občiansky zákonník“):

„Právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom alebo vedie k obchádzaniu zákona, je neplatný, pokiaľ z relevantného ustanovenia nevyplýva niečo iné, najmä, že neplatné ustanovenia právneho úkonu sa nahrádzajú príslušnými ustanoveniami zákona.“

Článok 117 Občianskeho zákonníka uvádza:

„1. Majetkové nároky sú až na výnimky stanovené zákonom premlčateľné.

2. Po uplynutí premlčacej lehoty sa dlžník môže vyhnúť splneniu svojej povinnosti, čo ale neplatí, ak sa vzdá svojho práva uplatniť námietku premlčania. Vzdanie sa práva uplatniť námietku premlčania pred uplynutím premlčacej lehoty je však neplatné.

2 1 Po uplynutí premlčacej lehoty už nie je možné uplatniť pohľadávku voči spotrebiteľovi.“

Článok 118 tohto zákonníka stanovuje:

„Ak osobitné ustanovenie neustanovuje inak, premlčacia lehota je šesť rokov a v prípade pohľadávok z pravidelných platieb a pohľadávok súvisiacich s výkonom podnikateľskej činnosti tri roky. Premlčacia lehota však uplynie v posledný deň kalendárneho roka, pokiaľ nie je kratšia ako dva roky.“

Článok 123 ods. 1 uvedeného zákonníka znie:

„Premlčacia lehota sa prerušuje, (1) akýmkoľvek úkonom pred súdom, orgánom určeným na rozhodovanie vo veciach alebo na vymáhanie pohľadávok určitého druhu, alebo pred rozhodcovským súdom, teda úkonom, ktorý sa vykonáva priamo na účely uplatnenia, určenia, vymáhania alebo zabezpečenia pohľadávky; (2) uznaním pohľadávky dlžníkom; (3) začatím mediačného konania.“

Článok 385 1 ods. 1 a 2 tohto zákonníka stanovuje:

„1. Podmienky zmluvy uzatvorenej so spotrebiteľom, ktoré neboli dohodnuté individuálne, nie sú pre spotrebiteľa záväzné, ak jeho práva a povinnosti upravujú spôsobom, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a ktorý zjavne porušuje jeho záujmy (nezákonné zmluvné podmienky). Uvedené neplatí pre zmluvné podmienky, ktoré definujú hlavné plnenia strán, vrátane ceny alebo odmeny, ak boli jednoznačne formulované.

2. Ak nejaká zmluvná podmienka nie je podľa odseku 1 pre spotrebiteľa záväzná, ostatné ustanovenia zmluvy zostávajú pre strany záväzné.“

Podľa článku 405 Občianskeho zákonníka:

„Každý, kto bez právneho dôvodu získal majetkový prospech na úkor inej osoby, je povinný vydať tento prospech in natura , a ak to nie je možné, poskytnúť náhradu zodpovedajúcu hodnote tohto prospechu.“

Článok 410 ods. 1 a 2 tohto zákonníka uvádza:

„1. Ustanovenia predchádzajúcich článkov sa uplatňujú, najmä v prípade plnenia bez právneho dôvodu.

2. Plnenie je bez právneho dôvodu, ak osoba, ktorá plnenie poskytla, nebola povinná ho vôbec poskytnúť alebo nebola povinná ho poskytnúť osobe, ktorej ho poskytla, alebo ak dôvod plnenia zanikol, alebo ak sa nedosiahol účel plnenia, alebo ak právny úkon, na základe ktorého bolo potrebné plnenie poskytnúť, bol neplatný a po poskytnutí plnenia nenadobudol platnosť.“

Článok 498 ods. 1 a 2 uvedeného zákonníka stanovuje:

„1. Ak sú dve osoby súčasne vzájomnými dlžníkmi a veriteľmi, každá z nich môže započítať svoju pohľadávku s pohľadávkou druhej strany, pokiaľ sú predmetom oboch pohľadávok peniaze alebo veci rovnakej akosti označené len podľa druhu, a obe pohľadávky sú vymáhateľné a možno ich uplatniť pred súdom alebo iným štátnym orgánom.

2. V dôsledku započítania sa obe pohľadávky započítajú do výšky nižšej pohľadávky.“

Článok 499 toho istého zákonníka znie:

„Započítanie sa vykoná vyhlásením adresovaným druhej strane. Vyhlásenie má spätnú účinnosť od okamihu, keď sa započítanie stalo možným.“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

Dňa 11. októbra 2006 ML uzavrela so spoločnosťou mBank zmluvu o hypotekárnom úvere vo výške 130000 poľských zlotých (PLN) (približne 30670 eur) na kúpu nehnuteľnosti. Táto zmluva, uzavretá na dobu 360 mesiacov, bola denominovaná vo švajčiarskych frankoch (CHF), ale stanovovala splácanie mesačných splátok v poľských zlotých, ktorých výška bola stanovená uplatnením predajného kurzu švajčiarskeho franku uverejneného podľa kurzového lístka spoločnosti mBank ku dňu splatnosti týchto mesačných splátok.

Dňa 12. októbra 2017 zaslala ML spoločnosti mBank návrh na mimosúdne vyrovnanie, v ktorom požadovala vrátenie súm 53244,39 PLN (približne 12530 eur) a 14692,51 CHF (približne 15700 eur), o ktorých sa domnievala, že boli neoprávnene zaplatené z dôvodu existencie nekalých podmienok v uvedenej zmluve.

mBank podala 16. decembra 2021 žalobu na Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, a domáhala sa ňou, aby bola ML uložená povinnosť vrátiť istinu úveru, teda sumu 130000 PLN (približne 30670 eur) zvýšenú o zákonné úroky z omeškania. Banková inštitúcia tvrdila, že vzhľadom na to, že zmluva o hypotekárnom úvere je neplatná, ML je povinná splatiť istinu úveru na základe ustanovení vnútroštátneho práva týkajúcich sa bezdôvodného obohatenia.

ML vo svojom vyjadrení k žalobe navrhla žalobu zamietnuť a namietala premlčanie pohľadávky. Bez ohľadu na to predložila vyhlásenie o započítaní s odvolaním sa na pohľadávky vo výške 53244,39 PLN (približne 12530 eur) a 14692,51 CHF (približne 15700 eur).

Vnútroštátny súd konštatuje, že zmluva, o ktorú ide vo veci samej, obsahuje nekalé podmienky a že bez týchto podmienok nemôže ďalej existovať. Z toho vyplýva, že táto zmluva musí byť vyhlásená za neplatnú a že v súlade s vnútroštátnym právom sú zmluvné strany povinné navzájom si vrátiť plnenia poskytnuté na jej základe.

Okrem toho tento súd poukazuje na to, že v súlade s článkom 118 Občianskeho zákonníka trojročná premlčacia lehota uplatniteľná na pohľadávku bankovej inštitúcie uplynula 31. decembra 2020. Preto ku dňu podania žaloby vo veci samej, teda 16. decembra 2021, by bola pohľadávka tejto inštitúcie premlčaná. Z toho vyplýva, že vzhľadom na námietku premlčania vznesenú ML by bol uvedený súd povinný zamietnuť žalobu.

Ten istý súd však konštatuje, že podľa vnútroštátnej judikatúry predloženie vyhlásenia o započítaní podľa článku 499 Občianskeho zákonníka znamená vzdanie sa námietky premlčania v zmysle článku 117 ods. 2 tohto zákonníka. Z tejto judikatúry totiž vyplýva, že účastník konania, ktorý predloží vyhlásenie o započítaní, z tohto dôvodu uznáva existenciu a vymáhateľnosť namietanej pohľadávky a prejavuje vôľu ju uhradiť, čím sa vzdáva uplatnenia premlčania. Takýto prístup, ktorý pripúšťa aj poľská právna náuka, by viedol vnútroštátne súdy k záveru, že predloženie vyhlásenia o započítaní, aj keď len ako obrany, sa rovná vzdaniu sa námietky premlčania. Z toho by vyplývalo, že podľa uvedenej judikatúry by námietka premlčania vznesená ML nemohla byť prijatá a pohľadávka bankovej inštitúcie by nemohla byť považovaná za premlčanú.

Vnútroštátny súd však má pochybnosti o zlučiteľnosti takejto vnútroštátnej judikatúry s článkom 7 ods. 1 smernice 93/13.

V tejto súvislosti tento súd uvádza, že ML mohla predložiť vyhlásenie o započítaní len s úmyslom uplatniť svoju vlastnú pohľadávku voči pohľadávke bankovej inštitúcie bez toho, aby mala v úmysle vzdať sa námietky premlčania, a to tým skôr, že tieto dva prostriedky uplatnila súčasne. Okrem toho, keďže ML sa výslovne nevzdala námietky premlčania, nemožno vylúčiť, že nebola informovaná o tom, že vyhlásenie o započítaní môže byť vykladané v tomto zmysle.

Podľa uvedeného súdu by vnútroštátna judikatúra, podľa ktorej vyhlásenie o započítaní automaticky znamená vzdanie sa námietky premlčania, mohla byť v rozpore s cieľmi ochrany spotrebiteľov, ktoré sleduje smernica 93/13. Takáto judikatúra by mohla odradiť spotrebiteľov od využitia mechanizmu započítania, hoci predstavuje účinný prostriedok na uplatnenie ich práv v prípade nekalých podmienok. Okrem toho tak zásada ochrany spotrebiteľov, ako aj zásada právnej istoty svedčia v prospech výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorého pripustenie premlčanej žaloby podanej predajcom alebo dodávateľom proti spotrebiteľovi prichádza do úvahy len vo výnimočných a jasne definovaných prípadoch.

Ten istý súd však poznamenáva, že ak by cieľom ML bolo predložením vyhlásenia o započítaní dosiahnuť zánik pohľadávky spoločnosti mBank, podanie takéhoto vyhlásenia by sa mohlo považovať za uznanie existencie tejto pohľadávky, bez ktorej by započítanie nemalo zmysel. Okrem toho je ML zastúpená advokátom, ktorý by mal vzhľadom na svoju funkciu poznať vnútroštátnu judikatúru, podľa ktorej predloženie vyhlásenia o započítaní predstavuje vzdanie sa námietky premlčania.

Za týchto podmienok Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„V situácii, keď je zmluva o hypotekárnom úvere vyhlásená za neplatnú v celom rozsahu z dôvodu, že potom, ako z nej boli odstránené nekalé podmienky, nemôže ďalej existovať, majú sa článok 7 ods. 1 smernice Rady [93/13], ako aj zásada efektivity vykladať v tom zmysle, že bránia súdnemu výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorého predloženie vyhlásenia spotrebiteľa o započítaní jeho pohľadávky voči pohľadávke banky spočívajúcej vo vrátení istiny úveru znamená, že sa spotrebiteľ vzdáva námietky premlčania uvedenej pohľadávky banky?“

O prejudiciálnej otázke

O prípustnosti

Obaja účastníci konania vo veci samej spochybňujú prípustnosť prejudiciálnej otázky.

mBank po prvé tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania nespĺňa požiadavky článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Vnútroštátny súd najmä neposkytol žiadne informácie o okolnostiach, za ktorých ML predložila svoje vyhlásenie o započítaní, ani o obsahu tohto vyhlásenia.

Podľa článku 94 rokovacieho poriadku každý návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje „stručné zhrnutie predmetu sporu, ako aj relevantné skutočnosti, ktoré zistil vnútroštátny súd, alebo aspoň zhrnutie skutkového stavu, z ktorého prejudiciálne otázky vychádzajú“, „znenie vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré možno v danom prípade použiť, a prípadne príslušnú vnútroštátnu judikatúru“, ako aj „uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktoré vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a svojou právnou úpravou uplatniteľnou vo vnútroštátnom konaní“.

V prejednávanej veci návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje opis skutkového a právneho rámca sporu vo veci samej, ktorý je dostatočný na splnenie týchto požiadaviek. Na jednej strane sa totiž v tomto návrhu nachádza znenie vnútroštátnych ustanovení uplatniteľných na spor vo veci samej a relevantná vnútroštátna judikatúra. Na druhej strane opis okolností, za ktorých ML predložila svoje vyhlásenie o započítaní, ako aj otázok formulovaných týmto súdom v súvislosti s právnymi dôsledkami, ktoré vnútroštátna judikatúra s takýmto vyhlásením spája, je dostatočný na pochopenie dôvodov vedúcich k výberu ustanovení práva Únie, o ktorých výklad uvedený súd žiada, a súvislosti, ktorú tento súd vytvára medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnymi právnymi predpismi uplatniteľnými na spor, o ktorom rozhoduje.

Po druhé mBank a ML tvrdia, že prejudiciálna otázka je hypotetická z dôvodu, že ML predložila svoje vyhlásenie o započítaní len subsidiárne a následne ho vzala späť podaním zo 4. novembra 2024. Otázka týkajúca sa započítania a účinkov tohto vyhlásenia je preto irelevantná pre vyriešenie sporu vo veci samej.

V tejto súvislosti treba uviesť, že vnútroštátny súd v nadväznosti na žiadosť o informácie, ktorú mu zaslal Súdny dvor, potvrdil, že ML vzala svoje vyhlásenie o započítaní späť. Tento súd však uviedol, že trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania z dôvodu, že odpoveď na položenú otázku je stále potrebná na rozhodnutie sporu vo veci samej. Uvedený súd v tejto súvislosti spresnil, že poľské právo umožňuje späťvzatie námietky započítania, chápanej ako procesná námietka, ale neumožňuje späťvzatie vyhlásenia o započítaní ako vyhlásenia týkajúceho sa merita veci. Dodal, že pôvodné vyhlásenie o započítaní sa v každom prípade rovná uznaniu dlhu, ktoré podľa článku 123 Občianskeho zákonníka prerušuje plynutie premlčacej lehoty. Táto lehota teda opäť začína plynúť od tohto implicitného uznania bez toho, aby neskoršie zrušenie vyhlásenia mohlo mať retroaktívny účinok a zrušiť uvedené implicitné uznanie, ku ktorému takto došlo.

Treba pripomenúť, že v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Pokiaľ sa teda predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri rozsudky z 29. novembra 1978, Redmond, 83/78 , EU:C:1978:214 , bod 25 , a z 11. januára 2024, Nárokuj, C‑755/22 , EU:C:2024:10 , bod 17 , ako aj citovanú judikatúru).

Z toho vyplýva, že pre otázky týkajúce sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, alebo ak je problém hypotetický alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri rozsudky zo 7. septembra 1999, Beck a Bergdorf, C‑355/97 , EU:C:1999:391 , bod 22 , a z 11. januára 2024, Nárokuj, C‑755/22 , EU:C:2024:10 , bod 18 , ako aj citovanú judikatúru).

V prejednávanej veci na jednej strane z odpovede vnútroštátneho súdu, ktorý má jediný právomoc vykladať vnútroštátne právo, na žiadosť o informácie uvedenú v bode 32 tohto rozsudku vyplýva, že vyhlásenie o započítaní sa v poľskom práve rovná uznaniu dlhu a jeho právne účinky sú nezávisle od jeho prípadného späťvzatia, ktoré navyše podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva nie je prípustné.

Na druhej strane sa spor vo veci samej týka žaloby o vrátenie podanej bankovou inštitúciou s cieľom dosiahnuť vrátenie istiny úveru na základe zmluvy o hypotekárnom úvere, ktorá obsahuje nekalé podmienky a musí byť vyhlásená za neplatnú. Vnútroštátny súd sa pýta na zlučiteľnosť vnútroštátnej judikatúry, podľa ktorej predloženie vyhlásenia spotrebiteľa o započítaní jeho pohľadávky s pohľadávkou bankovej inštitúcie vedie k implicitnému vzdaniu sa námietky premlčania, a článku 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity.

Za týchto okolností nie je zjavné, že by požadovaný výklad smernice 93/13 nemal žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej alebo že by nastolený problém mal hypotetickú povahu.

Napokon po tretie mBank tvrdí, že ustanovenia smernice 93/13 sa neuplatňujú na účinky vyhlásenia o započítaní formulovaného v rámci žaloby o vrátenie, takže táto otázka sa riadi výlučne vnútroštátnym právom.

V tejto súvislosti stačí uviesť, že ak nie je zrejmé – ako je to aj v tomto prípade –, že výklad právneho aktu Únie zjavne nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, námietka založená na neuplatniteľnosti tohto aktu na vec samu patrí do vecného preskúmania položených otázok [rozsudok z 15. júna 2023, Getin Noble Bank (Pozastavenie plnenia zmluvy o úvere), C‑287/22 , EU:C:2023:491 , bod 27 a citovaná judikatúra].

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že prejudiciálna otázka je prípustná.

O veci samej

Svojou jedinou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity vykladať v tom zmysle, že v kontexte vyhlásenia zmluvy o hypotekárnom úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a bankovou inštitúciou za neplatnú v celom rozsahu z dôvodu, že táto zmluva obsahuje nekalú podmienku, bez ktorej nemôže ďalej existovať, bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej ak spotrebiteľ predloží vyhlásenie o započítaní jeho pohľadávky s pohľadávkou tejto bankovej inštitúcie, vedie to k implicitnému vzdaniu sa námietky premlčania týkajúcej sa pohľadávky, na ktorú sa uvedená inštitúcia odvoláva.

Je potrebné pripomenúť, že systém ochrany vytvorený smernicou 93/13 vychádza z toho, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah [rozsudok z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21 , EU:C:2023:478 , bod 54 a citovaná judikatúra].

Vzhľadom na povahu a význam verejného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, smernica 93/13, a najmä jej článok 7 ods. 1 v spojení s jej dvadsiatym štvrtým odôvodnením, ukladá členským štátom povinnosť stanoviť primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi. Na tento účel prináleží vnútroštátnym súdom povinnosť neuplatniť nekalé podmienky, aby nemali voči dotknutému spotrebiteľovi záväzné účinky, s výnimkou prípadu, že s tým spotrebiteľ nesúhlasí [rozsudok z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21 , EU:C:2023:478 , bod 56 a citovaná judikatúra].

Hoci Súdny dvor už viackrát vymedzil spôsob, akým má vnútroštátny súd zabezpečiť ochranu práv, ktoré spotrebiteľom vyplývajú zo smernice 93/13, nič to nemení na skutočnosti, že právo Únie v zásade neharmonizuje konania uplatniteľné na skúmanie údajne nekalej povahy zmluvnej podmienky, ani dôsledky, ktoré treba z konštatovania takejto povahy vyvodiť. V prípade neexistencie osobitnej právnej úpravy Únie v danej oblasti patria spôsoby uplatnenia ochrany spotrebiteľov stanovenej v smernici do pôsobnosti vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov na základe zásady ich procesnej autonómie. Tieto spôsoby však nesmú byť menej výhodné ako tie, ktorými sa spravujú podobné situácie vo vnútroštátnom práve (zásada ekvivalencie), a nesmú v praxi znemožňovať alebo príliš sťažovať výkon práv poskytnutých právom Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. novembra 2020, Banca B., C‑269/19 , EU:C:2020:954 , bod 39 , a z 26. júna 2019, Addiko Bank, C‑407/18 , EU:C:2019:537 , body 45 a 46 , ako aj citovanú judikatúru).

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, ktorá je ako jediná predmetom záujmu vnútroštátneho súdu, je potrebné pripomenúť, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, na priebeh konania a na jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov. Z tohto hľadiska treba v prípade potreby zohľadniť zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, ako sú napríklad ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a riadny priebeh konania (rozsudok z 26. júna 2019, Addiko Bank, C‑407/18 , EU:C:2019:537 , bod 48 a citovaná judikatúra).

Okrem toho Súdny dvor spresnil, že povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, zahŕňa, najmä pokiaľ ide o práva vyplývajúce zo smernice 93/13, požiadavku účinnej súdnej ochrany zakotvenú tiež v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ktorá platí predovšetkým pre definíciu procesných podmienok žalôb založených na takýchto právach (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19 , EU:C:2021:470 , bod 29 a citovaná judikatúra).

Medzi primerané a účinné prostriedky, ktoré musia spotrebiteľovi zabezpečovať právo na účinný prostriedok nápravy, musí patriť možnosť konať v prípade podania žaloby predajcu alebo dodávateľa proti nemu v rámci primeraných procesných podmienok tak, aby výkon jeho práv nepodliehal podmienkam týkajúcim sa najmä lehôt, poplatkov alebo iných procesných požiadaviek, ktoré by nadmerne sťažovali alebo prakticky znemožňovali výkon práv zaručených smernicou 93/13 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. októbra 2015, ERSTE Bank Hungary, C‑32/14 , EU:C:2015:637 , bod 59 , a z 3. apríla 2019, Aqua Med, C‑266/18 , EU:C:2019:282 , bod 53 , ako aj citovanú judikatúru).

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v rámci žaloby o vrátenie, ktorú podala mBank s cieľom vymôcť pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o hypotekárnom úvere, ktorá musí byť vyhlásená za neplatnú z dôvodu, že obsahuje nekalé podmienky, ML vzniesla námietku premlčania tejto pohľadávky a súčasne podala vyhlásenie o započítaní s cieľom započítať svoju vlastnú pohľadávku s pohľadávkou bankovej inštitúcie.

Z toho tiež vyplýva, že v čase podania žaloby vo veci samej bola pohľadávka bankovej inštitúcie premlčaná, takže vzhľadom na námietku premlčania vznesenú ML by bol vnútroštátny súd povinný zamietnuť žalobu. Tento súd však uvádza, že podľa vnútroštátnej judikatúry podanie vyhlásenia o započítaní v súlade s článkom 499 Občianskeho zákonníka vedie k vzdaniu sa námietky premlčania v zmysle článku 117 ods. 2 tohto zákonníka, takže námietku vznesenú ML nemožno prijať a pohľadávku bankovej inštitúcie nemožno považovať za premlčanú.

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že podmienenie uplatnenia námietky premlčania nepodaním akéhokoľvek vyhlásenia o započítaní v skutočnosti znamená obmedzenie možnosti spotrebiteľa uplatniť procesné právo stanovené vnútroštátnou právnou úpravou, a to právo spočívajúce v uplatnení vzájomnej pohľadávky vyplývajúcej z vyhlásenia predmetnej úverovej zmluvy za neplatnú. Takéto obmedzenie môže v rámci žaloby podanej predajcom alebo dodávateľom proti spotrebiteľovi predstavovať prekážku, ktorá môže spotrebiteľovi brániť alebo ho odradiť pri účinnom výkone jeho procesných práv, čo je v rozpore s judikatúrou citovanou v bodoch 46 a 47 tohto rozsudku.

V druhom rade sa zdá, že vnútroštátna judikatúra týkajúca sa veci samej môže tiež ohroziť odradzujúci účinok, ktorý sa má podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkom 7 ods. 1 tejto smernice spájať s konštatovaním nekalej povahy podmienok obsiahnutých v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcu alebo dodávateľa [pozri analogicky rozsudok zo 14. decembra 2023, Getin Noble Bank (Premlčacia lehota v prípade nárokov na vrátenie plnenia), C‑28/22 , EU:C:2023:992 , bod 74 a citovanú judikatúru].

Ako totiž vyplýva zo skutočností uvedených vnútroštátnym súdom a pripomenutých v bode 49 tohto rozsudku, zdá sa, že táto vnútroštátna judikatúra môže viesť k tomu, že predajca alebo dodávateľ môže vymáhať premlčanú pohľadávku len z dôvodu, že spotrebiteľ, hoci namietal premlčanie, uplatnil procesný prostriedok, ktorý mu priznáva vnútroštátne právo, a to predloženie vyhlásenia o započítaní. Uvedená judikatúra tak môže mechanizmus zavedený smernicou 93/13 s cieľom zabrániť používaniu nekalých podmienok v zmluvných vzťahoch medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi zbaviť účinnosti, keďže má za následok neutralizáciu právnych účinkov spojených so zrušením predmetnej zmluvy a umožňuje predajcovi alebo dodávateľovi získať výhodu zo svojho protiprávneho konania, ktoré je dôvodom tohto vyhlásenia neplatnosti.

V treťom a poslednom rade treba pripomenúť, že systém ochrany spotrebiteľa pred nekalými podmienkami, ako aj pred škodlivými dôsledkami spôsobenými zrušením zmluvy ako celku, zavedený smernicou 93/13, sa neuplatní, ak s tým spotrebiteľ nesúhlasí. Tento spotrebiteľ môže po tom, čo bol upozornený vnútroštátnym súdom, nenamietať nekalú a nezáväznú povahu zmluvnej podmienky, čím poskytne slobodný a vedomý súhlas s dotknutou podmienkou, a tým zabráni vyhláseniu neplatnosti zmluvy. Na to, aby spotrebiteľ mohol dať svoj slobodný a vedomý súhlas, vnútroštátnemu súdu prináleží, aby v rámci vnútroštátnych procesných predpisov a so zreteľom na zásadu spravodlivosti v občianskoprávnych konaniach účastníkom konania objektívne a vyčerpávajúco vysvetlil právne dôsledky, ktoré môže spôsobiť zrušenie nekalej podmienky, a to bez ohľadu na to, či ich zastupuje právny zástupca alebo nie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2021, Bank BPH, C‑19/20 , EU:C:2021:341 , body 94 , 95 a 97 ).

Podobne nemožno predpokladať vzdanie sa námietky premlčania len na základe vnútroštátnej judikatúry, ktorá považuje procesný úkon, ako je vyhlásenie o započítaní, za prejav implicitnej vôle vzdať sa tejto námietky, bez toho, aby sa overilo, či spotrebiteľ vyjadril slobodnú a informovanú vôľu tak urobiť. Rovnaký výklad sa a fortiori ponúka v situácii, o akú ide vo veci samej, keď spotrebiteľ iným procesným úkonom, ktorý bol súčasne vykonaný, výslovne prejavil opačnú vôľu uplatniť premlčanie.

Ako v podstate zdôraznila poľská vláda vo svojich písomných pripomienkach, článok 7 ods. 1 smernice 93/13 a zásada efektivity vyžadujú, aby spotrebiteľ mohol účinne uplatniť práva, ktoré mu priznáva táto smernica, bez toho, aby výkon určitého procesného práva mohol byť automaticky považovaný za implicitné vzdanie sa iného práva. Je preto potrebné konštatovať, že vnútroštátna judikatúra, ktorá vyvodzuje implicitné vzdanie sa námietky premlčania len z predloženia vyhlásenia o započítaní bez overenia vôle spotrebiteľa, túto požiadavku porušuje.

Toto posúdenie nemôže vyvrátiť skutočnosť, že ML bola zastúpená advokátom, ktorý by mal vzhľadom na svoju funkciu poznať predmetnú vnútroštátnu judikatúru, keďže takáto okolnosť v zásade nemá vplyv na ochranu, ktorú spotrebiteľom priznáva smernica 93/13 (pozri analogicky rozsudok z 11. marca 2020, Lintner, C‑511/17 , EU:C:2020:188 , bod 40 a citovanú judikatúru).

Okrem toho treba pripomenúť, že zásada výkladu, pri ktorom je vnútroštátne právo konformné s právom Únie, vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, pričom zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, v snahe zaručiť úplnú účinnosť dotknutej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s cieľom sledovaným touto smernicou. Požiadavka takéhoto konformného výkladu zahŕňa osobitne povinnosť vnútroštátnych súdov prípadne zmeniť ustálenú judikatúru, pokiaľ táto judikatúra vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi určitej smernice. Vnútroštátny súd preto nemôže dôvodne usúdiť, že ustanovenie vnútroštátneho práva nemôže vykladať v súlade s právom Únie len z toho dôvodu, že toto ustanovenie bolo doteraz sústavne vykladané v zmysle, ktorý nie je zlučiteľný s právom Únie (rozsudok z 26. júna 2019, Addiko Bank, C‑407/18 , EU:C:2019:537 , body 65 a 66 , ako aj citovaná judikatúra).

V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby sa ubezpečil, že ustanovenia vnútroštátneho práva nemožno vykladať spôsobom, ktorý by bránil alebo odrádzal spotrebiteľa od možnosti účinne uplatniť námietku premlčania týkajúcu sa pohľadávky uplatňovanej bankovou inštitúciou, a to len z dôvodu, že tento spotrebiteľ predložil vyhlásenie o započítaní.

Tomuto súdu preto prináleží, aby v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatnil vnútroštátnu judikatúru dotknutú vo veci samej, keďže táto sa javí ako nezlučiteľná s článkom 7 ods. 1 smernice 93/13.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity treba vykladať v tom zmysle, že v kontexte vyhlásenia zmluvy o hypotekárnom úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a bankovou inštitúciou za neplatnú v celom rozsahu z dôvodu, že táto zmluva obsahuje nekalú podmienku, bez ktorej nemôže ďalej existovať, bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej ak tento spotrebiteľ predloží vyhlásenie o započítaní jeho pohľadávky s pohľadávkou tejto bankovej inštitúcie, vedie to k implicitnému vzdaniu sa námietky premlčania týkajúcej sa pohľadávky, na ktorú sa uvedená inštitúcia odvoláva.

O trovách

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:

Článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení so zásadou efektivity

sa má vykladať v tom zmysle, že:

v kontexte vyhlásenia zmluvy o hypotekárnom úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a bankovou inštitúciou za neplatnú v celom rozsahu z dôvodu, že táto zmluva obsahuje nekalú podmienku, bez ktorej nemôže ďalej existovať, bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej ak tento spotrebiteľ predloží vyhlásenie o započítaní jeho pohľadávky s pohľadávkou tejto bankovej inštitúcie, vedie to k implicitnému vzdaniu sa námietky premlčania týkajúcej sa pohľadávky, na ktorú sa uvedená inštitúcia odvoláva.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: poľština.

( i ) Názov prejednávanej veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.