C-768/24
ECLI:EU:C:2026:566
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62024CJ0768
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
Predbežné znenie
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (siedma komora)
z 9. júla 2026( * )
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Rímsky dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky – Článok 3 – Voľba zmluvnými stranami – Článok 6 – Pracovná zmluva – Kogentné normy rozhodného práva v prípade absencie voľby – Určenie tohto práva – Užšie väzby pracovnej zmluvy s iným štátom – Kritériá posúdenia – Užšie väzby, ktoré pri plnení pracovnej zmluvy vyplývajú z voľby rozhodného práva pre túto zmluvu zmluvnými stranami “
Vo veci C‑768/24,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) z 23. októbra 2024 a doručený Súdnemu dvoru 6. novembra 2024, ktorý súvisí s konaním:
Hortis GRC SA
proti
JA,
France Travail Île ‑ de ‑ France , pôvodne Pôle emploi Île‑de‑France,
SÚDNY DVOR (siedma komora),
v zložení: predseda siedmej komory F. Schalin, sudcovia M. Gavalec a Z. Csehi (spravodajca),
generálny advokát: N. Emiliou,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Hortis GRC SA, v zastúpení: J.‑J. Gatineau a V. Rebeyrol, avocats,
– JA, v zastúpení: I. Goulet a F. Rocheteau, avocats,
– France Travail Île‑de‑Francúzsko, v zastúpení: N. Boullez, avocat,
– francúzska vláda, v zastúpení: B. Dourthe, F. du Couëdic a T. Lechevallier, splnomocnené zástupkyne,
– česká vláda, v zastúpení: A. Pagáčová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: J. Hottiaux a S. Noë, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 2 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 (Ú. v. EÚ C 169, 2005, s. 10, ďalej len „Rímsky dohovor“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Hortis GRC SA, akciovou spoločnosťou založenou podľa švajčiarskeho práva so sídlom vo Švajčiarsku, a JA, jedným z jej zamestnancov, ako aj France Travail Île‑de‑France, pôvodne Pôleemploi Île‑de‑France, vo veci ukončenia pracovnej zmluvy uzavretej medzi touto spoločnosťou a JA.
Právny rámec
Právo Únie
Rímsky dohovor
3 Článok 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru stanovuje:
„Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť dostatočne spoľahlivo vyjadrená alebo vyplývať z ustanovení zmluvy alebo z okolností prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.“
4 Článok 6 tohto dohovoru, nazvaný „Individuálne pracovné zmluvy“, stanovuje:
„1. Bez ohľadu na ustanovenia článku 3 nemôžu účastníci pracovnej zmluvy svojou voľbou rozhodného práva zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne [kogentné – neoficiálny preklad ] normy právneho poriadku uplatniteľného podľa odseku 2 pri absencii voľby.
2. Bez ohľadu na ustanovenia článku 4 sa pracovná zmluva pri absencii voľby rozhodného práva podľa článku 3 spravuje:
a) právnym poriadkom štátu, kde zamestnanec obyčajne vykonáva prácu na základe zmluvy, aj keď prechodne pracuje v inom štáte,
alebo
b) ak zamestnanec obvykle nevykonáva prácu v jednom štáte, právnym poriadkom štátu, kde sa nachádza prevádzkareň, ktorá ho najala;
ak z celkových okolností nevyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom; v takom prípade sa zmluva spravuje právnym poriadkom tohto štátu.“
Nariadenie Rím I
5 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6, ďalej len „nariadenie Rím I“) nahradilo Rímsky dohovor. Podľa článku 28 tohto nariadenia sa toto nariadenie vzťahuje na zmluvy uzavreté po 17. decembri 2009.
6 Článok 8 nariadenia Rím I s názvom „Individuálne pracovné zmluvy“ stanovuje:
„1. Individuálna pracovná zmluva sa spravuje právnym poriadkom zvoleným zmluvnými stranami v súlade s článkom 3. Takáto voľba práva však nesmie zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo podľa odsekov 2, 3 a 4 tohto článku rozhodným.
2. Pokiaľ si zmluvné strany nezvolili rozhodné právo pre individuálnu pracovnú zmluvu, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, v ktorej zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy, alebo ak tomu tak nie je, právnym poriadkom krajiny, z ktorej takúto prácu vykonáva. Za zmenu krajiny obvyklého miesta výkonu práce sa nepovažuje, ak zamestnanec dočasne pracuje v inej krajine.
3. Ak rozhodné právo nemožno určiť podľa odseku 2, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny miesta podnikania, prostredníctvom ktorého bol zamestnanec zamestnaný [krajiny, v ktorej sa nachádza prevádzkareň, ktorá zamestnanca zamestnala – neoficiálny preklad ].
4. Ak z celkovej situácie vyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odsekov 2 alebo 3, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny.“
Francúzske právo
7 Článok L1232‑1 code du travail (Zákonník práce) stanovuje:
„Každé prepustenie z osobných dôvodov musí byť odôvodnené za podmienok stanovených v tejto kapitole.
Odôvodnenie
je založené na skutočnom a závažnom dôvode.“
8 Článok L1232‑2 Zákonníka práce znie:
„Zamestnávateľ, ktorý má v úmysle prepustiť zamestnanca, ho pred prijatím rozhodnutia predvolá na predbežný pohovor.
Predvolanie sa uskutoční doporučeným listom alebo listom odovzdaným adresátovi osobne proti podpisu potvrdzujúcemu prevzatie. V tomto liste sa uvedie predmet predvolania.
Predbežný pohovor sa nemôže uskutočniť skôr ako päť pracovných dní po doručení doporučeného listu alebo po osobnom odovzdaní predvolania.“
9 Článok L1232‑3 uvedeného zákonníka stanovuje:
„Zamestnávateľ počas predbežného pohovoru uvedie dôvody pripravovaného rozhodnutia a vypočuje si stanovisko zamestnanca.“
10 Článok L1232‑6 tohto zákonníka stanovuje:
„Ak sa zamestnávateľ rozhodne prepustiť zamestnanca, oznámi mu svoje rozhodnutie doporučeným listom s potvrdením o doručení.
Tento list obsahuje dôvod alebo dôvody uvádzané zamestnávateľom.
Nemôže byť odoslaný skôr ako dva pracovné dni po plánovanom dátume predbežného pohovoru pred prepustením, na ktorý bol zamestnanec predvolaný.
…“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
11 Spoločnosť Hortis, ktorej činnosť spočíva v poskytovaní informatických služieb podnikom, zamestnala JA s bydliskom vo Francúzsku na pozícii riaditeľa od 1. septembra 2007.
12 Počas plnenia pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou Hortis a JA a podliehajúcej švajčiarskemu právu, JA žil a vykonával svoju pracovnú činnosť vo Francúzsku. Listom z 25. januára 2012 bol prepustený v súlade s formálnymi náležitosťami ukončenia pracovného pomeru stanovenými švajčiarskym právom, ktoré nevyžaduje ani predbežný pohovor pred skončením pracovného pomeru, ani povinnosť uviesť dôvody prepustenia.
13 JA napadol tento postup a dôvodnosť tohto prepustenia na Conseil de prud’hommes de Paris (Pracovný súd Paríž, Francúzsko), ktorý po tom, čo vyhlásil, že je príslušný rozhodovať vo veci, zamietol jeho návrhy rozsudkom zo 7. júna 2016.
14 Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko), na ktorý JA podal odvolanie, rozsudkom z 29. januára 2020 okrem iného konštatoval, že na spor sa uplatní len francúzske právo v súlade s článkom 6 Rímskeho dohovoru, ďalej že išlo o prepustenie, pre ktoré neexistoval skutočný a závažný dôvod a uložil spoločnosti Hortis povinnosť zaplatiť JA náhradu škody.
15 Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) v súvislosti s vyhlásením francúzskeho práva za uplatniteľné na skončenie pracovného pomeru dotknutého vo veci samej uviedol, že sa nemožno zmluvne odchýliť od ustanovení tohto práva týkajúcich sa predbežného pohovoru pred prepustením a povinnosti odôvodnenia prepustenia, keďže miestom výkonu práce bolo v zásade Francúzsko. Keďže švajčiarske právo nevyžaduje ani predbežný pohovor pred prepustením, ani písomné odôvodnenie prepustenia, na JA by sa mala vzťahovať ochrana kogentnými ustanoveniami francúzskeho práva, ktoré sú v oblasti prepúšťania výhodnejšie vzhľadom na procesné záruky, ktoré poskytujú.
16 Hortis podala proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu z 29. januára 2020 kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania. V tejto súvislosti Hortis tvrdí, že Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) postupoval nesprávne, keď nepreskúmal, či švajčiarske právo nie je rozhodným právom z dôvodu užších väzieb pracovnej zmluvy, o ktorú ide vo veci samej, so Švajčiarskom, a to najmä z dôvodu, že JA poberal výhodnú odmenu vo švajčiarskych frankoch (CHF) vyplácanú na švajčiarsky bankový účet, ďalej z dôvodu účasti JA vo švajčiarskych systémoch sociálneho zabezpečenia, jeho podriadenia zvýhodnenému daňovému režimu uplatniteľnému na zamestnancov pracujúcich vo Švajčiarsku, ako aj z dôvodu toho, že JA má švajčiarsku e‑mailovú adresu a švajčiarske číslo mobilného telefónu.
17 Hortis sa v tejto súvislosti odvoláva na judikatúru Cour de cassation (Kasačný súd), podľa ktorej ak si zmluvné strany určili rozhodné právo pre pracovnú zmluvu a súdy nižšej inštancie sa rozhodnú ho nezohľadniť, musia tieto súdy preukázať jednak to, že právo, ktoré považujú za rozhodné, je právom miesta plnenia pracovnej zmluvy, a jednak, že uvedená pracovná zmluva nie je užšie spojená s iným štátom, než je ten, v ktorom sa práca obvykle vykonáva.
18 V rámci tohto opravného prostriedku JA tvrdí, že skutočnosť, že dotknutý zamestnanec obvykle vykonáva prácu v tej istej krajine, je obzvlášť významné kolízne kritérium spájajúce zmluvu s touto krajinou, ktoré môže byť vylúčené len vtedy, ak existujú oveľa významnejšie kritériá spájajúce zmluvu s iným štátom. Podľa JA by sa judikatúra Cour de cassation (Kasačný súd), na ktorú sa odvoláva Hortis, mala vykladať v tom zmysle, že súdy nižšieho stupňa by mali takisto skúmať, či pracovná zmluva nemá užšiu väzbu s iným štátom než je Francúzsko, ak zamestnanec obvykle pracuje vo viacerých krajinách.
19 Predkladajúci vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o uplatnenie kogentných ustanovení francúzskeho práva, ktoré poskytujú väčšiu ochranu ako ustanovenia švajčiarskeho práva, a to vzhľadom na okolnosti sporu, ktorý prejednáva, konkrétne jednak, že si Hortis a JA výslovne zvolili švajčiarske právo, ako právo, ktorým sa riadi predmetná pracovná zmluva, a jednak že JA obvykle vykonával prácu vo Francúzsku. Predkladajúci vnútroštátny súd chce v tejto súvislosti zistiť, či má na základe článku 6 ods. 2 poslednej časti vety Rímskeho dohovoru skúmať existenciu užších väzieb tejto zmluvy so Švajčiarskom, a to aj s prihliadnutím na väzby vyplývajúce pri plnení uvedenej zmluvy z voľby rozhodného práva pre pracovnú zmluvu zmluvnými stranami. V prípade kladnej odpovede sa pýta, či je povinný neuplatniť ustanovenia francúzskeho práva.
20 Za týchto okolností Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 6 in fine [Rímskeho dohovoru] vykladať v tom zmysle, že ak si účastníci zmluvy zvolili právny poriadok, ktorým sa riadi pracovná zmluva, vnútroštátny súd podľa poslednej časti vety tohto ustanovenia nesmie uplatniť kogentné normy právneho poriadku, ktorého uplatnenie požaduje zamestnanec, poskytujúce väčšiu ochranu než ustanovenia právneho poriadku autonómne zvoleného, a ktoré by bolo uplatniteľné v prípade absencie voľby, na základe odseku 2 tohto článku, ak zo všetkých okolností vyplýva, že existuje užšia väzba medzi uvedenou zmluvou a štátom, ktorého právnym poriadkom sa podľa voľby zmluvných strán má pracovná zmluva riadiť?
2. V prípade kladnej odpovede je vnútroštátny súd podľa článku 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru povinný zohľadniť užšie väzby vyplývajúce pri plnení pracovnej zmluvy z voľby rozhodného práva zmluvnými stranami, alebo ich pri určovaní toho, či sú uplatniteľné kogentné normy právneho poriadku iného štátu, ktorých sa zamestnanec dovoláva, zohľadňovať nemá?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
21 Prvou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 2 posledná časť vety Rímskeho dohovoru vykladať v tom zmysle, že ak si zmluvné strany zvolia rozhodné právo pre pracovnú zmluvu, vnútroštátny súd je povinný uprednostniť toto právo a neuplatniť kogentné normy poskytujúce väčšiu ochranu vyplývajúcu z právneho poriadku, ktorého uplatnenie požaduje zamestnanec, hoci by sa tento právny poriadok uplatnil v prípade absencie voľby podľa tohto článku 6 ods. 2 písm. a) a b), za predpokladu, že vzhľadom na všetky okolnosti má táto pracovná zmluva užšiu väzbu so štátom, ktorého právo si zmluvné strany zvolili za rozhodné právo pre uvedenú zmluvu.
22 Je potrebné pripomenúť, že v súlade so všeobecným pravidlom obsiahnutým v článku 3 Rímskeho dohovoru sa zmluva spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy.
23 Článok 6 tohto dohovoru však stanovuje osobitné kolízne normy týkajúce sa individuálnych pracovných zmlúv, ktoré sa odchyľujú od tohto všeobecného pravidla jednak v odseku 1 tohto článku 6 obmedzujú slobodu voľby rozhodného práva zmluvnými stranami, a jednak v odseku 2 uvedeného článku 6 stanovujú kritériá na jeho určenie v prípade absencie takejto voľby (rozsudok z 11. decembra 2025, Locatrans, C‑485/24, EU:C:2025:955, bod 34).
24 Podľa článku 6 ods. 1 Rímskeho dohovoru tak účastníci pracovnej zmluvy nemôžu svojou voľbou rozhodného práva podľa článku 3 tohto dohovoru zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú kogentné normy právneho poriadku, ktorý by sa uplatnil podľa odseku 2 tohto článku 6 v prípade absencie voľby (rozsudok z 11. decembra 2025, Locatrans, C‑485/24, EU:C:2025:955, bod 35).
25 Tento odsek 2 stanovuje kolízne kritériá pracovnej zmluvy, na základe ktorých sa musí určiť lex contractus pri absencii voľby strán. Z odkazu uvedeného v odseku 1 článku 6 Rímskeho dohovoru na odsek 2 tohto článku 6 však vyplýva, že kritériá uvedené v tomto poslednom uvedenom odseku sú relevantné aj vtedy, keď si zmluvné strany zvolili rozhodné právo pre zmluvu. Aj v tomto prípade totiž tieto kritériá umožňujú určiť, aké právo sa uplatní, aby bola zamestnancovi v súlade s článkom 6 ods. 1 zaručená ochrana kogentných noriem právneho poriadku, ktorý by sa uplatnil na základe týchto kritérií. Ich uplatnenie teda môže viesť k uplatneniu iného právneho poriadku, než je právo zvolené zmluvnými stranami (rozsudok z 11. decembra 2025, Locatrans, C‑485/24, EU:C:2025:955, bod 36).
26 Konkrétne medzi dve kolízne kritériá pracovnej zmluvy stanovené v článku 6 ods. 2 písm. a) a článku 6 ods. 2 písm. b) Rímskeho dohovoru patrí v prvom rade kritérium štátu, v ktorom zamestnanec „obvykle vykonáva svoju prácu“, a subsidiárne, ak takéto miesto neexistuje, kritérium sídla „prevádzkarne, ktorá zamestnanca zamestnala“ (rozsudok z 15. decembra 2011, Voogsgeerd, C‑384/10, EU:C:2011:842, bod 26).
27 Navyše v súlade s článkom 6 ods. 2 poslednou časťou vety Rímskeho dohovoru platí, že ak zo všetkých okolností vyplýva, že pracovná zmluva má užšiu väzbu s iným štátom, než je štát určený na základe týchto dvoch kritérií, vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť uplatnenie týchto kritérií a uplatniť právny poriadok tohto iného štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2013, Schlecker, C‑64/12, EU:C:2013:551, bod 36).
28 Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že vnútroštátny súd môže zohľadniť ostatné okolnosti pracovnoprávneho vzťahu, ak sa zdá, že tieto okolnosti týkajúce sa jedného alebo druhého z dvoch kolíznych kritérií stanovených v článku 6 ods. 2 písm. a) a b) Rímskeho dohovoru vedú k záveru, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom, než je štát, ktorý bol určený na základe týchto dvoch kritérií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2013, Schlecker, C‑64/12, EU:C:2013:551, bod 37 a citovanú judikatúru).
29 Tento výklad je tiež v súlade so znením nového ustanovenia o kolíznych normách týkajúcich sa pracovných zmlúv, ktoré bolo vložené nariadením Rím I, ktoré sa však ratione temporis na prejednávanú vec neuplatní. Podľa článku 8 ods. 4 tohto nariadenia totiž platí, že ak z celkovej situácie vyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom, než je štát uvedený v odsekoch 2 alebo 3 tohto článku 8, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny (rozsudok z 12. septembra 2013, Schlecker, C‑64/12, EU:C:2013:551, bod 38 a citovaná judikatúra).
30 Treba uviesť, že hoci sa znenie článku 8 ods. 2 až 4 nariadenia Rím I mierne líši od znenia článku 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru, jeho štruktúra odráža vôľu normotvorcu Únie objasniť prostredníctvom použitia rôznych odsekov rozličné etapy odôvodnenia, ktoré musí vnútroštátny súd dodržať na účely určenia rozhodného práva v prípade absencie voľby rozhodného práva zmluvnými stranami.
31 V prejednávanej veci sa prvá otázka konkrétne týka toho, či predkladajúci vnútroštátny súd musí uplatniť ustanovenia právneho poriadku štátu, s ktorým má dotknutá pracovná zmluva užšiu väzbu, za okolností, keď je tento právny poriadok tiež právnym poriadkom, ktorý si zmluvné strany zvolili za rozhodné právo pre túto zmluvu.
32 V tejto súvislosti treba na jednej strane poznamenať, že pojem „iný štát“ uvedený v článku 6 ods. 2 poslednej časti vety Rímskeho dohovoru treba chápať s odkazom na „štát“ určený na základe jedného z dvoch kolíznych kritérií stanovených v tomto článku 6 ods. 2 písm. a) a b). Znenie týchto ustanovení teda neumožňuje vylúčiť, aby tento „iný štát“ bol štátom, ktorého právny poriadok si zmluvné strany zvolili v súlade s článkom 3 tohto dohovoru.
33 Na druhej strane v bode 63 rozsudku z 11. decembra 2025, Locatrans (C‑485/24, EU:C:2025:955) Súdny dvor konštatoval, že „prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil, či v súlade s článkom 6 ods. 2 poslednou časťou vety Rímskeho dohovoru zo všetkých okolností vyplýva, že pracovná zmluva, o ktorú ide vo veci samej, má užšiu väzbu s Francúzskom než s Luxemburskom, ktorého právo si zmluvné strany zvolili ako rozhodné právo pre túto zmluvu“. Z toho vyplýva, že Súdny dvor výslovne pripustil, že toto ustanovenie môže zaväzovať vnútroštátny súd, aby uprednostnil právny poriadok zvolený zmluvnými stranami ako rozhodné právo pre dotknutú pracovnú zmluvu, ak má táto zmluva užšiu väzbu so štátom, ktorého právny poriadok bol takto zvolený.
34 Súdny dvor navyše spresnil, že vzhľadom na to, že cieľom článku 6 Rímskeho dohovoru je zaistiť primeranú ochranu zamestnanca, tento článok 6 musí zabezpečiť, aby sa na pracovnú zmluvu uplatnil právny poriadok štátu, s ktorým má táto zmluva najužšiu väzbu. Tento výklad však nemusí nevyhnutne viesť vo všetkých prípadoch k uplatneniu právneho poriadku, ktorý je pre pracovníka najvýhodnejší (rozsudok z 12. septembra 2013, Schlecker, C‑64/12, EU:C:2013:551, bod 34). Inak povedané, uplatnenie právneho poriadku štátu, s ktorým má uvedená zmluva užšiu väzbu, umožňuje zabezpečiť primeranú ochranu zamestnanca bez toho, aby bol pre neho tento právny poriadok nutne najvýhodnejší.
35 V prejednávanej veci tak v prípade, ak by zo všetkých okolností vyplývalo, že pracovná zmluva, o ktorú ide vo veci samej, má užšiu väzbu so Švajčiarskom, ktorého právny poriadok si zmluvné strany zvolili za rozhodné právo pre túto zmluvu, než s Francúzskom, kde JA v rámci plnenia uvedenej zmluvy obvykle vykonával svoju prácu, predkladajúci vnútroštátny súd by bol povinný na základe článku 6 ods. 2 poslednej časti vety Rímskeho dohovoru neuplatniť kogentné ustanovenia francúzskeho práva, ktoré poskytujú väčšiu ochranu ako ustanovenia švajčiarskeho práva.
36 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné na prvú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 2 posledná časť vety Rímskeho dohovoru sa má vykladať v tom zmysle, že ak si zmluvné strany zvolia rozhodné právo pre pracovnú zmluvu, vnútroštátny súd je povinný uprednostniť toto právo a neuplatniť kogentné normy poskytujúce väčšiu ochranu vyplývajúcu z právneho poriadku, ktorého uplatnenie požaduje zamestnanec a ktorý by sa v prípade absencie voľby uplatnil podľa tohto článku 6 ods. 2 písm. a) a b), a to za predpokladu, že vzhľadom na všetky okolnosti má táto pracovná zmluva užšiu väzbu so štátom, ktorého právo si zmluvné strany zvolili za rozhodné právo pre uvedenú zmluvu.
O druhej otázke
37 Druhou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 2 posledná časť vety Rímskeho dohovoru vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, či sú uplatniteľné kogentné ustanovenia právneho poriadku iného štátu, než je štát uvedený v tomto článku 6 ods. 2 písm. a) a b), je vnútroštátny súd povinný zohľadniť užšie väzby, ktoré pri plnení pracovnej zmluvy vyplývajú z voľby rozhodného práva pre túto zmluvu zmluvnými stranami zmluvy, alebo či ich má nezohľadňovať.
38 Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na účely posúdenia väzieb, ktoré má pracovná zmluva s iným štátom, než je štát, v ktorom dotknutý zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu, alebo štát, v ktorom má sídlo prevádzkareň, ktorá zamestnanca zamestnala, musí predkladajúci vnútroštátny súd zohľadniť všetky okolnosti, ktorými sa vyznačuje pracovný pomer. Uvedený súd musí v tejto súvislosti posúdiť, ktorý alebo ktoré z týchto okolností sú podľa neho najdôležitejšie. Predkladajúci vnútroštátny súd však nemôže automaticky dospieť k záveru, že pravidlo stanovené v článku 6 ods. 2 písm. a) alebo b) Rímskeho dohovoru sa nemá uplatniť len z dôvodu, že ostatné relevantné okolnosti, odhliadnuc od skutočného miesta výkonu práce alebo štátu, kde sa nachádza prevádzkareň, ktorá zamestnanca zamestnala, určujú vzhľadom na ich počet iný štát (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2013, Schlecker, C‑64/12, EU:C:2013:551, bod 40).
39 Okrem toho Súdny dvor už konštatoval, že spomedzi významných kolíznych kritérií treba zohľadniť najmä štát, v ktorom dotknutý zamestnanec platí dane a poplatky z príjmov zo svojej činnosti, ako aj štát, v ktorom je sociálne, dôchodkovo, nemocensky a invalidne poistený. Vnútroštátny súd musí navyše tiež zohľadniť všetky také okolnosti veci, akými sú najmä kritériá týkajúce sa stanovenia mzdy alebo ďalších pracovných podmienok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2013, Schlecker, C‑64/12, EU:C:2013:551, bod 41).
40 V prejednávanej veci sa predkladajúci vnútroštátny súd konkrétne pýta, či okolnosti, ktoré treba zohľadniť na účely určenia štátu, ktorý má užšiu väzbu s pracovnou zmluvou v zmysle článku 6 ods. 2 poslednej časti vety Rímskeho dohovoru, musia zahŕňať aj tie, ktoré pri plnení pracovnej zmluvy vyplývajú z voľby rozhodného práva pre túto zmluvu zmluvnými stranami.
41 Na účely odpovede na túto otázku je potrebné najprv uviesť, že z tohto ustanovenia vyplýva, že na posúdenie toho, či má pracovná zmluva užšiu väzbu s iným štátom, treba zohľadniť „celkové okolnosti“. Znenie predmetného ustanovenia teda neumožňuje vylúčiť z tohto posúdenia okolnosti, ktoré pri plnení tejto pracovnej zmluvy vyplývajú z právneho poriadku, ktorý si zmluvné strany zvolili ako rozhodné právo pre túto zmluvu.
42 Ďalej treba pripomenúť, že vzhľadom na to, že cieľom Rímskeho dohovoru ako celku je zvýšiť úroveň právnej istoty posilnením dôvery v stabilitu vzťahov medzi zmluvnými stranami pracovnej zmluvy, čo predpokladá, že systém určovania rozhodného práva je jasný a toto právo je predvídateľné s určitým stupňom istoty, uplatnenie kolízneho kritéria stanoveného v článku 6 ods. 2 poslednej časti vety tohto dohovoru musí byť v súlade s touto požiadavkou právnej istoty a predvídateľnosti založené na objektívnych skutočnostiach (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. decembra 2025, Locatrans, C‑485/24, EU:C:2025:955, body 61 a 62).
43 Voľba rozhodného práva zmluvnými stranami pracovnej zmluvy teda nemôže sama osebe predstavovať kritérium, ktoré možno zohľadniť na účely určenia, či táto zmluva má užšiu väzbu s iným štátom, než je štát, v ktorom dotknutý zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu, alebo štát sídla prevádzkarne, ktorá ho zamestnala.
44 Napokon, pokiaľ ide konkrétnejšie o cieľ článku 6 Rímskeho dohovoru, tento cieľ spočíva v zabezpečení primeranej ochrany zamestnanca, ktorý sa zo sociálno‑ekonomického hľadiska tradične považuje za slabšieho účastníka v pracovnoprávnom vzťahu, a to vzhľadom na vzťah podriadenosti, ktorý charakterizuje takýto vzťah (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2011, Koelzsch, C‑29/10, EU:C:2011:151, bod 40). Cieľom tohto článku 6 je teda eliminovať riziko, že zamestnancovi zamestnávateľ nanúti uplatnenie právneho poriadku štátu, ktorý objektívne nesúvisí so skutočnou existenciou zmluvného vzťahu medzi nimi.
45 S cieľom zabezpečiť, aby právny poriadok krajiny, ktorý najlepšie odráža realitu zmluvného vzťahu medzi zmluvnými stranami pracovnej zmluvy, upravoval tento vzťah, treba zohľadniť všetky objektívne skutočnosti, ktorým sa vyznačuje takýto vzťah, vrátane tých, ktoré vyplývajú z voľby rozhodného práva pre túto zmluvu stranami tejto zmluvy.
46 Naproti tomu v rámci takéhoto celkového posúdenia sa význam pripisovaný každej z okolností dotknutého pracovnoprávneho vzťahu môže líšiť. Vnútroštátnemu súdu tak prináleží, aby v závislosti od ich významu a relevantnosti zvážil každú z týchto okolností, ktoré sú mu známe, a posúdil, ktorá alebo ktoré z nich sa zdajú byť najdôležitejšie, bez ohľadu na ich počet. V tejto súvislosti s cieľom zabrániť tomu, aby zamestnávateľ zneužíval kolízne kritériá pracovnej zmluvy, by mal vnútroštátny súd najmä preskúmať, či uvedené okolnosti vyplývajú zo spoločnej dohody alebo či ich zamestnávateľ zamestnancovi uložil.
47 V prejednávanej veci teda prináleží predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, aby určil, či v súlade s článkom 6 ods. 2 poslednou časťou vety Rímskeho dohovoru zo všetkých okolností vyplýva, že pracovná zmluva, o ktorú ide vo veci samej, má užšiu väzbu s Francúzskom než so Švajčiarskom. V rámci tohto preskúmania musí uvedený súd zohľadniť všetky objektívne okolnosti, ktorými sa vyznačuje dotknutý pracovnoprávny vzťah, a uskutočniť ich zváženie s cieľom určiť štát, ktorého právny poriadok najlepšie odráža realitu tohto vzťahu.
48 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné na druhú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 2 posledná časť vety Rímskeho dohovoru sa má vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, či pracovná zmluva má užšiu väzbu s iným štátom, než je štát uvedený v tomto článku 6 ods. 2 písm. a) a b), je predkladajúci vnútroštátny súd povinný v rámci celkového posúdenia zohľadniť všetky objektívne okolnosti, ktorými sa vyznačuje dotknutý pracovnoprávny vzťah, vrátane tých, ktoré pri plnení tejto zmluvy vyplývajú z voľby rozhodného práva pre uvedenú zmluvu zmluvnými stranami. V rámci tohto celkového posúdenia prináleží tomuto súdu, aby vykonal primerané zváženie týchto okolností.
O trovách
49 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:
1. Článok 6 ods. 2 posledná časť Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
ak si zmluvné strany zvolia rozhodné právo pre pracovnú zmluvu, vnútroštátny súd je povinný uprednostniť toto právo a neuplatniť kogentné normy poskytujúce väčšiu ochranu vyplývajúcu z právneho poriadku, ktorého uplatnenie požaduje zamestnanec a ktorý by sa v prípade absencie voľby uplatnil podľa tohto článku 6 ods. 2 písm. a) a b), a to za predpokladu, že vzhľadom na všetky okolnosti má táto pracovná zmluva užšiu väzbu so štátom, ktorého právo si zmluvné strany zvolili za rozhodné právo pre uvedenú zmluvu.
2. Článok 6 ods. 2 posledná časť Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
na účely určenia, či pracovná zmluva má užšiu väzbu s iným štátom, než je štát uvedený v tomto článku 6 ods. 2 písm. a) a b), je predkladajúci vnútroštátny súd povinný v rámci celkového posúdenia zohľadniť všetky objektívne okolnosti, ktorými sa vyznačuje dotknutý pracovnoprávny vzťah, vrátane tých, ktoré pri plnení tejto zmluvy vyplývajú z voľby rozhodného práva pre uvedenú zmluvu zmluvnými stranami. V rámci tohto celkového posúdenia prináleží tomuto súdu, aby vykonal primerané zváženie týchto okolností.
Podpisy
* Jazyk konania: francúzština.